{"guid": "1bb93f13-8f92-40e4-91d5-1a42ab088db5:f5aaf2d0-aa46-40f6-868f-666900437e01", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9013010069.1", "spisova_znacka": "2Sž/12/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/12/2013 z 19. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. decembra 2013, sp. zn. 2Sž/12/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:9013010069.1", "identifikacne_cislo": "9013010069", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2013-12-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f5aaf2d0-aa46-40f6-868f-666900437e01", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010069.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010069.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010069.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/12/2013\n9013010069\n19. 12. 2013\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2013:9013010069.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV, s.r.o., Brečtanová č. 1, 843 56, Bratislava, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou BugalaĎurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu\nodporcu č. RP/030/2013 zo dňa 9. apríla 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/030/2013 zo dňa 9. apríla 2013, p o\ntvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ - depozitný účet\nneúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/030/2013 zo dňa 9. apríla 2013 odporca (ďalej aj Rada) rozhodol\npostupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 308/2000 Z. z.“)\no tom, že navrhovateľ ako účastník správneho konania\nč. 43-PLO/O-574/2013 porušil povinnosť\nustanovenú v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie\nsúvislý záznam vysielania programu Česko Slovensko má talent zo dňa 16. septembra 2012 o cca 20:20\nhod. odvysielaného na programovej službe JOJ, za čo bola navrhovateľovi podľa ustanovenia § 64 ods.\n1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložená sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z. z. vo výške 1500 €.\nRada v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedla, že oznámenie o začatí správneho konania bolo\núčastníkovi konania doručené listom dňa 12. februára 2013 na základe čoho sa dňom doručenia začalo\nsprávne konanie a že podkladom pre toto rozhodnutie sú záznam vysielania programu.\nRada ďalej uviedla, že sa nestotožnila s argumentáciou navrhovateľa, že pokiaľ od navrhovateľa žiadala\nzáznam vysielania pod hrozbou sankcie podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, že by tým porušila\nzákon. Neobstojí argumentácia navrhovateľa, ktorá vychádza z premisy, že záznam vysielania, ktorý\nposkytuje Rade, je akoby dôkaz preukazujúci spáchanie správneho deliktu použitý proti nemu, čo je\npodľa názoru navrhovateľa v rozpore so zásadou ,,nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a tým aj\nv rozpore s jeho právom na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Rada dôvodila tým, že\n\npovinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie jej ich poskytnúť, je upravená v §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a teda táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona a zabezpečuje\nRade možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané. Preto v prípade, ak na základe obsahu vysielania\nvznikne podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu niektorej povinnosti stanovenej v zákone, rozhodne\nRada o začatí správneho konania voči vysielateľovi. Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s\npriznaním sa k spáchaniu správneho deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu.\nV čase vyžiadania záznamu a jeho doručenia nie je vedené žiadne správne konanie voči vysielateľovi\na nie je ani dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona, v tomto čase nie je dožadovaný\nvysielateľ, ale vysielateľ si plní len svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. V tejto súvislosti odporca\npoukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Bykov proti Rusku, v ktorom prípade sa ESĽP zaoberal i otázkou\na to prípustnosťou dôkazu - nahrávky, získanej pri tajnej akcii, pri ktorej osoba, ktorá mala na objednávku\nzabiť inú osobu, vystupovala ako agent pri komunikácii s objednávateľom vraždy. V danom prípade\nESĽP dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zásady sebaobviňovania, pričom povaha sporného\ndôkazu a spôsob jeho získania boli značne odlišné, ako je to v prípade záznamu vysielania. Čo sa\ntýka problematiky záznamu vysielania, odporca poukázal i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, v zmysle ktorej je povinnosťou vysielateľa na výzvu Rady, predložiť jej požadovaný\nzáznam vysielania.\nV dôvodoch svojho rozhodnutia Rada poukázala okrem iného tiež na to, že pri určovaní výšky pokuty za\nporušenie povinností uvedených v zákone o vysielaní vzala do úvahy kritéria ako závažnosť správneho\ndeliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti, spôsob\nporušenia povinnosti. Zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje Rada jednoznačne a\npreukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu došlo k získaniu\nbezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie\nvýšky pokuty. Rada uviedla, že vzala do úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo,\nako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jeho závažnosť, trvanie, a následky,\nmieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka konania. Rada uviedla, že sankciu uložila v dolnej\nčasti zákonom stanoveného rozpätia vzhľadom na závažnosť tohto správneho deliktu a túto sankciu\npovažuje za plne odôvodnenú.\nProti rozhodnutiu Rady podal opravný prostriedok navrhovateľ a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil Rade na ďalšie konanie. Uviedol,\nže čo sa týka uplatňovania ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, tak toto ustanovenie\nzákona o vysielaní je potrebné považovať s prihliadnutím na čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru,\nza porušenie zásady účastníka konania neobviňovať sám seba a ne produkovať dôkazy vo svoj\nneprospech. K uplatneniu trestnoprávnej zásady ,,nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ alebo práva\nnevypovedať, ESĽP konštatoval, že ide o všeobecne uznané medzinárodné štandardy, ktoré tvoria\nprávo na spravodlivý súdny proces a ich cieľom je poskytnúť obvinenému ochranu pred nesprávnym\ndonútením zo strany orgánov štátu a teda k zabráneniu justičných omylov a zabezpečeniu účelu\nčl. 6 Dohovoru. Právo neobviňovať sám seba sa týka predovšetkým rešpektovania vôle a práva\nobvinenej osoby nevypovedať a na druhej strane predpokladá, že orgán verejnej moci zaťažuje\npovinnosť preukázať vinu obvineného bez uchýlenia sa k dôkazom, získaným metódami donútenia\nalebo nátlaku v rozpore s vôľou obvineného. Pre posúdenie, či postup zasiahol do samotnej podstaty\npráva neobviňovať sám seba, súd musí preskúmať charakter a stupeň donútenia, existenciu nejakých\nrelevantných ochranných procesných postupov a mieru využitia takto získaných dôkazov (napr. Bykov v.\nRuská federácia). Navrhovateľ má preto v danom prípade za to, že § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní\na samotné konanie odporcu, je v priamom rozpore s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru s prihliadnutím na\na/charakter donútenia b/stupeň donútenia c/ existenciu procesných postupov ochrany d/ mieru využitia\nzískaných dôkazov. V závere svojho opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie Rady je\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a že v konaní správneho orgánu\nbola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a že napadnuté\nrozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom\npodľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6\nzákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní dňa 18. decembra 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených\nv opravnom prostriedku navrhovateľa a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho\n\nspisu správneho orgánu, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/030/2013 zo dňa 9. apríla 2013, ako aj s\nobsahom obrazovo-zvukových záznamov dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je\ndôvodný a to z nasledovných dôvodov:\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.\n(§ 250l ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165 € do 6 638 € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 99 € do 1 659 €, ak neposkytol Rade požadovaný záznam vysielania\n(§ 16 ods. 3 písm. l/).\nPodľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy\nvysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne\nvysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode\ns vysielateľom.\nNajvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto záver boli\nzistené úplne a riadnym procesným postupom.\nK námietke navrhovateľa ohľadom postupu odporcu voči navrhovateľovi pri vyžiadaní záznamov\nvysielania Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých sa už\nobdobnou námietkou vysielateľa podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5Sž/18/2011 zo dňa 29. marca 2012, z ktorého vyplýva, že : „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie\nzáznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu\na náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti\nvysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto\nustanovenia zákona.\nPožiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu\nvysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z.\nz.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti\nžiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá\nnemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako\nodvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.\nz., jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil\nako zjavne účelové až špekulatívne.“\nTaktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13. novembra 2012 uviedol:\n„K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že\nide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu\nsmerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska\nnie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len\njeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán\na povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v\n\nsťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie\ndotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“\nV súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku najvyšší súd poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui iure suo\nutitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s\nprávom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od\nich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie\npodľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je\npravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné\naplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so\nzákonom č. 308/2000 Z. z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie\ndôkazu vo svoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré\nje vysielateľ povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z. z., je získaný na základe zákonného\nsplnomocnenia a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v\nrozpore so zákonom.\nK problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tiež najvyšší súd vyjadril\nuž viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sž/29/2011 zo dňa 24. júla 2012:\n„Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa\nustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej\nveci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená\nrespektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“ Obdobne\naj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/19/2012 zo dňa 30. októbra 2012: „Záznam vysielania, ktorý\nsi odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania.\nV čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie\nsi záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím\ninformácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam,\nktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za\nnezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“\nPre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012\nzo dňa 27. marca 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k\nargumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním\nsi záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju\nzákonom uloženú povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na\nktorú sú kladené osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je\nsúčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý\nsi odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah\nvysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi.\nVyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa\nmylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne\nzáväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre\nrozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní\nnavodzuje navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s\nčl. 6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje\nznaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju\njudikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napr. rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012,\n5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka\nnavrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho\nsúdu neopodstatnená.“\n\nRovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP),\npredovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom\nurčité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa\nESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať\ndaňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť\núčinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému\nsebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy\nmotivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému\nkráľovstvu zo dňa 10. septembra 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. apríla 2009; O´ Halloran a Francis\nproti Spojenému kráľovstvu.\nKeďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri\naplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti\nnapadnuté rozhodnutie Rady č. RP/030/2013 zo dňa 9. apríla 2013 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zároveň rozhodol o uložení povinnosti navrhovateľovi ako\nneúspešnému účastníkovi zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992\nZb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorý\npredstavuje v danom prípade 500 €.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2\nO.s.p. tak, že navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech.\nOdporcovi napriek úspechu vo veci, náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}