{"guid": "3528ac99-5bae-48b0-a56c-dd18baf4176b:090892d5-a8bf-4a29-9054-2235217eb599", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9013010025.1", "spisova_znacka": "5Sž/7/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/7/2013 z 27. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2013, sp. zn. 5Sž/7/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:9013010025.1", "identifikacne_cislo": "9013010025", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2013-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-8", "nazov": "§ 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1", "nazov": "§ 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250r", "nazov": "§ 250r OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250r", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250r"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250r"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/090892d5-a8bf-4a29-9054-2235217eb599", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010025.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010025.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010025.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/7/2013\n9013010025\n27. 06. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:9013010025.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej vec navrhovateľa D. Expres,\na. s., so sídlom Vrútocká 48, Bratislava, IČO: 35 709 651, zastúpeného advokátskou kanceláriou DEDÁK\n& Partners, s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 906 464 a advokátskou kanceláriou\nTomáš Kamenec, s. r. o., so sídlom Špitálska 43, Bratislava, adresa na doručovanie Mlynské Nivy 45,\nBratislava, IČO: 36 855 995, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova\n8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/013/2013 z 29. januára 2013,\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 29. januára 2013, č. RP/013/2013\nš u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\n\nzru\n\nOdporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 496,71 eura na\núčet advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec, s. r. o., do troch dní.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím č. RP/013/2013 z 29. januára 2013, odporkyňa - Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\naj „Rada“) v správnom konaní č. 544-PLO/O-7145/2011, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a §\n5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.\nz. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“), postupujúc\npodľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 34 ods.\n1 zákona. č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011 o\ncca 15:56 hod. a dňa 27. septembra 2011 o cca 07:57 a 15:58 hod. odvysielal reklamné bloky, ktorých\nzačiatok vysielania nebol od iných častí programovej služby rozoznateľné a zreteľne oddelený, čím došlo\nk odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby\ntak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby a porušil povinnosť ustanovenú v § 35\nods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011 o\ncca 07:10 odvysielal dlhšie reklamné oznámenie spracované do podoby programu, ktoré informovalo o\nprograme Česko Slovensko má talent vysielanom na televíznej programovej službe JOJ, bez toho, aby\nvysielanie týchto informácii zreteľne oddelil slovným upozornením na charakter tohto vysielania, za čo\nmu uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/\nzákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 1.500 eur. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5\nzákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“\na že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia\nsplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, KS XXXX.\nRozhodla tak po tom, čo jej predchádzajúce rozhodnutie vo veci č. RP/17/2012 z 03. apríla 2012, bolo\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/11/2012 z 29. októbra 2012 zrušené\n\npodľa § 250q ods. 2 občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre nesprávne právne posúdenie\nveci a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.\nSvoje nové rozhodnutie odporkyňa opätovne odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými\nustanoveniami, popisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania, listami\núčastníka konania a záznamom vysielania.\nV nadväznosti na zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)\nodporkyňa v odôvodnení nového rozhodnutia tiež uviedla, že sa najvyšší súd „fakticky postavil do pozície\nzákonodarcu a rozšíril možnosti oddeľovania reklamy od ostatných zložiek programovej služby“ (šiesty\nodsek na str. 8 rozhodnutia), pričom nesúhlasila so závermi najvyššieho súdu, vytýkajúc mu (na str.\n9 rozhodnutia), že jeho povinnosťou bolo obrátiť sa pri výklade § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.\n(v súvislosti s pojmom „zvukový prostriedok“) na Súdny dvor Európskej únie. Keďže tak neurobil, mal\nsa dopustiť neoprávneného výkladu komunitárnej normy - konkrétne smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom,\niným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania\naudiovizuálnych mediálnych služieb [(smernica o audiovizuálnych mediálnych službách), (ďalej len\n„smernica o audiovizuálnych mediálnych službách“)].\nPri určovaní sankcie a jej výšky prihliadla odporkyňa na skutočnosť, že u právnických osôb sa\nzodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť\npre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa rozhodla o uložení\nsankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného\nustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. dopustil už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 34 ods. 1 zákona. č.\n308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. RL/384/2002 uložená sankcia - upozornenie na\nporušenie zákona a vo veci rozhodnutím č. PR/59/2007 uložená sankcia - pokuta vo výške 100.000,Sk, rozhodnutím č. PR/60/2007 uložená sankcia - pokuta vo výške 100.000,- Sk a za porušenie § 35\nods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. RL/129/2007 uložená sankcia\n- upozornenie na porušenie zákona. Rada pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť\nsprávneho deliktu, mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 34 ods. 1 a § 35 ods.\n8 zákona č. 308/2000 Z. z., rozsah a dosah vysielania ako aj trvania a následku porušenia povinnosti.\nTaktiež prijala argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o potrebe zohľadnenia času, ktorý\nuplynul od poslednej sankcie, a predmetným rozhodnutím uložila účastníkovi konania nižšiu sankciu.\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote\nopravný prostriedok (§ 250l a nasl. OSP) namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce\nrozhodnutiu je nezákonné.\nPoukázal na to, že vydaniu rozhodnutia predchádzalo rozhodnutie odporkyne RP/17/2012 zo dňa 03.\napríla 2012 (ďalej len „predchádzajúce rozhodnutie“), ktorým odporkyňa rozhodovala o totožných dvoch\núdajných správnych deliktoch (pozostávajúcich zo 4 skutkoch) a uložila navrhovateľovi sankciu 3000,eur.\nPredchádzajúce rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku navrhovateľa zo dňa 14. júna 2012\nzrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) č. k. 5Sž/11/2012 z 29.\noktóbra 2012 (ďalej aj ,rozsudok NS“) a vrátené odporkyni na ďalšie konanie. NS SR v rozsudku na str.\n14 explicitne konštatoval, že navrhovateľ neporušil § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.. V súvislosti\ns porušením § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. sa NS SR nestotožnil s viacerými argumentmi\nnavrhovateľa, avšak potvrdil, že výška uloženej sankcie nebola dostatočne odôvodnená.\nK porušeniu ustanovení § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľ poukázal na str. 11 až 14\nrozsudku NS, kde tento potvrdil, že navrhovateľ ustanovenie § 34 ods. 1 zákona neporušil. V skúmaných\nprípadoch použil navrhovateľ dostatočný oddeľovací prostriedok medzi reklamou a ostatným vysielaním\npre to, aby recipienti boli bez pochybností oboznámení s komerčným charakterom vysielanej reklamy.\nCitujúc ustanovenie § 250r OSP navrhovateľ mal zato, že odporkyňa jednoznačne porušila svoju\npovinnosť viazanosti právnym názorom súdu, čo pripúšťa aj na str. 8 a 9 svojho rozhodnutia. Takýto\npostup orgánu ako správneho orgánu je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) ako aj § 250r OSP, čím sú splnené predpoklady na zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia odporkyne.\nPoukázal na to, že odporkyňa napriek rozsudku NS opakovane v rozhodnutí uvádza, že došlo k\nporušeniu ustanovení § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ktoré odporkyňa vidí v tom, že navrhovateľ\nv uvádzaných časoch odvysielal „reklamné bloky, ktorých začiatok vysielania nebol od iných častí\nprogramovej služby rozoznateľné a zreteľne oddelený, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej\n\nrozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné\ns inými zložkami programovej služby“.\nNamietal, že vo výroku rozhodnutia odporkyňa konštatuje, že navrhovateľ porušil povinnosti len tým,\nže začiatok vysielania reklamných blokov nebol rozoznateľné a zreteľne oddelený. Navrhovateľ mal za\nto, že odporkyňa nesprávne aplikovala citovaný predpis a znenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.\nvykladala spôsobom, ktorý nie je akceptovateľný v kontexte posudzovanej situácie, ako ani v kontexte\ngarancií ústavných práv.\nNavrhovateľ s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., uviedol, že odporkyňa\nnesprávne aplikovala uvedené ustanovenie § 34 ods. 1 citovaného zákona, vyložila ho spôsobom, ktorý\nnie je akceptovateľný v kontexte posudzovanej situácie, ako ani v kontexte garancií ústavných práv. S\npoukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR s tým, že orgány štátu sú viazané vôľou zákonodarcu prejavenou\ncez právny predpis a že účastníci právnych vzťahov musia byť schopní predvídať výklad právnej normy\nštátnym orgánom pri jej aplikácii. Uvedené vyplýva z garancií právneho štátu podľa či. 1 ods. 1 Ústavy\na vymedzením oprávnení štátnych orgánov podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy.\nNavrhovateľ mal za to, že v posudzovanom prípade boli z jeho strany v rámci vysielania reklamných\nblokov splnené všetky požiadavky definované ustanovením § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., čo\npotvrdil aj NS SR vo svojom rozsudku. Ten uviedol, že oddeľovací prostriedok na oddelenie reklamy\nod ostatného vysielania navrhovateľa bol použitý, keď reklama bola od programu oddelená dostatočne\nrozoznateľnou odmlkou Napádané rozhodnutie však vychádza z extenzívneho výkladu citovaného\nustanovenia, ktoré absolútne prekračuje povinnosti uložené vysielateľom zákonom (najmä požiadavky\nna oddelenie vysielania reklamy od ostatných zložiek programovej služby). Výklad a aplikácia citovanej\nnormy zo strany odporcu je neudržateľná, značne prekračuje rámec vymedzený zákonodarcom a\nrozhodnutím sú ukladané navrhovateľovi nové povinnosti, ktoré zákon nepredpokladá. Odporkyňa ako\nštátny orgán je však viazaná rozsahom a účelom právnej normy (v tomto prípade § 34 ods. 1 zákona č.\n308/2000 Z. z.) a nie je oprávnená sankcionovať navrhovateľa za postup, ktorý táto norma nezakazuje.\nK extenzívneho výkladu navrhovateľ ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ďalej uvádza,\nže takýto výklad a aplikácia citovanej právnej normy nie sú primerané sledovanému cieľu a vo\nsvojej podstate predstavujú obmedzenie práv navrhovateľa nad rámec zákona. Rovnako navrhovateľ\npoukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie ako obmedzenie jeho práva na slobodu prejavu nedbá na\npodstatu a zmysel obmedzovaného práva a povinnosti sú navrhovateľovi ukladané nad rámec zákona.\nRozhodnutie sa teda prieči aj ustanoveniam čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy SR.\nTiež namietal, že odporkyňa v rozpore so záväzným právnym názorom NS SR opakovane aplikovala na\nskúmanú situáciu neprípustné extenzívny gramatický výklad právnej normy keď uviedol, že navrhovateľ\nporušil § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že nepoužil na oddelenie reklamy zvukový prostriedok.\nUviedol, že zákon je v tomto ohľade minimalistický a nedáva odporkyni priestor na vlastnú úvahu o\ntom, ako má oddelenie vysielania reklamy od ostatného vysielania vyzerať (znieť). Zákon vyžaduje\nvýlučne len to, aby bola reklama odlíšiteľná od ostatných zložiek programovej služby, pričom je len\nna vysielateľovi, aký spôsob oddelenia reklamy od ostatného vysielania si zvolí. Navrhovateľ ako\nvysielateľ si uvedenú povinnosť splnil, oddelenie reklamy v posudzovanom prípade jednoznačne\nuskutočnil spôsobom súladným so znením, účelom aj zmyslom § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..\nNavrhovateľ nespôsobil u recipientov jeho vysielacej služby nebezpečenstvo zameniteľnosti reklamy\nsiným vysielaním (odporca ani nepreukázal opak).\nZa nedôvodný treba podľa navrhovateľa považovať i argument odporkyne, podľa ktorého sa NS SR\n„fakticky postavil do pozície zákonodarcu a rozšíril možnosti oddeľovania reklamy od ostatných zložiek\nprogramovej služby“, keďže NS SR v danom prípade v súlade s § 250i ods. 2 OSP koná v plnej jurisdikcii,\nnie je dôvod, prečo by nepoužil vlastnú diskrečnú právomoc pri aplikácii sporného ustanovenia (vrátane\nvymedzenia neurčitého právneho pojmu) v takom rozsahu, v akom svoju diskrečnú právomoc použil\nsprávny orgán v konaní, ktoré má súd v plnej jurisdikcii preskúmať.\nNavrhovateľ namietal aj nesúhlas odporkyne so závermi NS SR, pokiaľ mu vytkla, že jeho povinnosťou\nbolo obrátiť sa pri výklade § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. (v súvislosti s pojmom „zvukový\nprostriedok“) na Súdny dvor Európskej únie, pričom ak tak neurobil mal sa dopustiť neoprávneného\nvýkladu komunitárnej normy - smernice o audiovizuálnych mediálnych službách. Navrhovateľ považoval\ntieto úvahy odporkyne za mylné a zavádzajúce. Ako vyplýva z preambuly, bod (21) ako aj článku 1\npísm. a/ smernice o audiovizuálnych mediálnych službách, táto sa netýka rozhlasového vysielania, ktoré\nje výlučne predmetom konania pred odporkyňou. Text a výklad smernice sa neaplikuje na rozhlasové\nvysielanie, a preto smernica nie je relevantná pre posúdenie oddelenia reklamy v rozhlasovom vysielaní\nnavrhovateľa. Následne nie je potrebné (ani možné) žiadať v tejto veci v zmysle Článku 267 Zmluvy o\n\nfungovaní Európskej únie (ďalej aj „ZFEÚ) Súdny dvor Európskej únie o predbežný nález vo veci výkladu\nsmernice.\nPodľa názoru navrhovateľa rozhlasové vysielanie ako aj jeho súčasť vysielanie reklamy je uplatnením\npráva na slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy SR. Podľa názoru navrhovateľa sú administratívne\na technické predpisy regulujúce vysielanie v zásade legitímnym a legálnym obmedzením práva\npodľa čl. 26 Ústavy SR. Výklad a aplikácia administratívnych a technických predpisov regulujúcich\nvysielanie musí však vždy sledovať len legitímne účely obmedzenia slobody prejavu, musí byť v\ndemokratickej spoločnosti nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto vymedzeného legitímneho cieľa a musí\nbyť proporcionálne k sledovanému cieľu. Ukladanie sankcií za údajné porušenie zákona je obmedzením\npráva podľa čl. 26 Ústavy SR a je preto namieste skúmať, či ide o ústavne konformné obmedzenie\nzákladného práva navrhovateľa.\nS ohľadom na uvedené aj požiadavku na oddeľovanie reklamy od iných zložiek programovej služby\n(ako technický/administratívny predpis regulujúci samotné vysielanie a jeho obsah) možno podľa\nnavrhovateľa považovať za limitáciu práva na slobodu prejavu, ktorá je ustanovená zákonom a sleduje\njeden z vymedzených cieľov. Pre ústavne konformný výklad a aplikáciu ustanovenia § 34 ods. 1 zákona\nč. 308/2000 Z. z. (ako zákonný podklad pre obmedzenie práva navrhovateľa) je však potrebné, aby\nbola dodržaná proporcionalita medzi sledovaným legitímnym cieľom obmedzenia a prostriedkami a\nformou, akou sa obmedzenie realizuje. Taktiež je pri obmedzovaní práva vždy potrebné prihliadnuť aj na\nvšeobecné podmienky obmedzenia práv podľa čl. 13 Ústavy SR. Opatrenia vyžadované od vysielateľov\nnemôžu byť zjavne neproporcionálne k cieľu sledovanému zákonom. Zákonodarca vyžaduje a v súlade s\ntýmto je odporca oprávnený vyžadovať od navrhovateľa iba také opatrenia, ktoré zabezpečia dosiahnutie\nsledovaného cieľa.\nK porušeniu ustanovenia § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľ uviedol, že odporkyňa\ninterpretuje ustanovenie § 35 ods. 8 citovaného zákona extenzívne (čo vyplýva napr. zo skutočnosti, že\ndefiníciu dlhšieho reklamného oznámenia nadradila nad definíciu reklamy, pričom obe definície v zmysle\n§ 31a ods. 2 stoja vedľa seba, ako aj fakt, že ignorovala historický a systematický výklad odporkyne,\nstrana 13, prvý a druhý odsek rozhodnutia), ale aj spôsobom, ktorý predikuje zásah do redakčnej\nnezávislosti vysielateľa, keď núti navrhovateľa uznať za program niečo, čo programom nie je, pričom\nako už bolo uvedené, účinnú kontrolu (redakčnú zodpovednosť) vykonáva vysielateľ len vo vzťahu k\nprogramu. Navrhovateľ teda ani nemôže uplatniť účinnú kontrolu (redakčnú zodpovednosť) vo vzťahu k\npredmetnému vysielaniu reklamy (resp. mohol uplatniť len v rozsahu § 32 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z.\nz., kde účinnú kontrolu obsahu reklamy vykonáva jej objednávateľ). Navrhovateľ nevykonával redakčnú\nzodpovednosť, pretože nešlo o program a odporkyňa ako regulačný orgán ho nemôže (takéto konanie\nby bolo konaním nad rámec zákonných oprávnení) nútiť, aby tak učinil ( napr. strana 13, posledný odsek\nrozhodnutia). Navrhovateľ pritom v priebehu správneho konania predložil odporkyni vyjadrenie, ktoré\nvyvracia aj ďalšie pojmové znaky, ktoré by predmetný komunikát musel spĺňať, aby sa naň mohla uplatniť\npovinnosť podľa § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z..konanie by bolo konaním nad rámec zákonných\noprávnení) nútiť aby tak učinil ( napr. strana 13, posledný odsek rozhodnutia).\nPodľa navrhovateľa reklamné oznámenie, ktoré je spracované do podoby programu, je vylúčené z\npôsobnosti § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z., ak zároveň kumulatívne nenapĺňa aj ďalšie pojmové\nznaky podľa citovaného ustanovenia. Popri spracovaní do podoby programu musí teda reklamné\noznámenie splniť ešte ďalšie dva pojmové znaky, a to účelom musí byť podpora predaja, nákupu alebo\nnájmu tovarov alebo služieb a trvanie oznámenia (dĺžka).\nV prípade dlhšieho reklamného oznámenia je účel podstatne užší ako pri reklame. Nemožno súhlasiť\ns extenzívnym výkladom odporkyne, podľa ktorej sa podpora sledovanosti programu dá zahrnúť pod\npodporu predaja služby. V súlade s už spomenutou ústavnou zásadou je nutné vykladať danú povinnosť\ndoslovne, pričom uvedenému zodpovedá aj rozdiel medzi účelmi podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. a § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z., t. j. ak by zákonodarca mienil aj iné dôvody, uviedol by ich\nv príslušnom ustanovení (tak, ako to urobil napr. v prípade definície reklamy alebo v prípade definície\ntelenákupu). Z účelu sú tak vylúčené napr. propagácia dobrej povesti fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby vykonávajúcej hospodársku činnosť tak, ako ju vymedzuje ustanovenie o mediálnej komerčnej\nkomunikácii (§ 31a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj dosiahnutie iného účinku sledovaného\nobjednávateľom reklamy tak, ako to vymedzuje ustanovenie o reklame (§ 32 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z.). Keďže dosiahnutie želanej sledovanosti nie je predajom, nákupom ani nájmom, ide o dosiahnutie\niného účinku, predmetná reklama nemá ako spĺňať tento ďalší pojmový znak dlhšieho reklamného\noznámenia.“\nNavrhovateľ ďalej uviedol, že pokiaľ pojem „dlhšie“, ktorý je pojmovým znakom a vyjadruje trvanie\nreklamného oznámenia, možno s ohľadom na neurčitosť tohto pojmu interpretovať dvomi spôsobmi:\n\na to použitím historického a systematického výkladu (s odkazom na stranu 4, štvrtý odsek vyjadrenia\nnavrhovateľa v konaní), ktorý vedie v zásade k rovnakému výsledku ako gramatický a logický výklad;\npoužitím gramatického a logického výkladu.\nPri logickom výklade sa podľa navrhovateľa možno oprieť aj o súčasné znenie § 32 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z. z., podľa ktorého „šot na účely tohto zákona je krátke reklamné alebo telenákupné\noznámenie zaradené do reklamného bloku alebo do telenákupného pásma“, pričom podľa ods. 2\ncitovaného ustanovenia telenákupné pásmo trvá aspoň 15 minút, čo znamená, že ak telenákup (tvorený\nnapr. jediným šotom) trvá menej ako 15 minút, musí byť zaradený do reklamného bloku ako „krátke\ntelenákupné oznámenie“. Aj keď pre dlhšie reklamné oznámenie nie je ustanovená presná dĺžka,\nneexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by sa mal reklamný šot nepresahujúci 15 minút považovať za dlhšie\nreklamné oznámenie, ak rovnako trvajúci telenákupný šot je krátkym oznámením.\nPokiaľ ide o gramatický výklad, treba podľa navrhovateľa vychádzať z tej skutočnosti, že v § 35 ods.\n8 zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o komparáciu (keďže chýba druhý objekt komparácie), ale o druhý\nstupeň gradácie, ktorý je nutné komparovať s prvým stupňom, teda s dlhým reklamným oznámením, nie\nkrátkym reklamným oznámením.“\nVo vzťahu ku kritériu trvania (dĺžky) podľa § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. navrhovateľ trval na tom,\nže ide o objektívne kritérium. Pokiaľ má odporkyňa za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že nešlo\no dlhšie reklamné oznámenie ide o zjavné nepochopenie a dezinterpretáciu administratívneho procesu\npri tzv. správnom trestaní ako kvázi trestnom procese. V rámci správneho konania o uložení sankcie je\npráve odporkyňa povinná nad akúkoľvek pochybnosť preukázať, že išlo o dlhšie reklamné oznámenie,\nktoré nebolo označené v súlade so zákonom. Ak by o tejto otázke ostala akákoľvek pochybnosť, musí\nodporkyňa rozhodnúť o zastavení konania, nakoľko bolo preukázané porušenie zákona, a to, že sa\nporušenia dopustil navrhovateľ (in dubio pro reo).\nÚplné a presné zisťovanie skutkového stavu odporkyňa totiž podľa navrhovateľa oprela výlučne o\nrelatívnu dĺžku oznámenia, ktorú len a contrario a demonštratívne porovnala s priemerným trvaním\nreklamného šotu navrhovateľa. Takýto konštrukt odporcu nielenže nemožno objektivizovať vo vzťahu\nk navrhovateľovi (priemerné trvanie reklamného šotu jednak prirodzene kolíše v čase, a je tiež dané\ncelkovou dĺžkou reklamného bloku, ktorá musí byť rozhlasová únosná), ale ako argument neobstojí\nani vo vzťahu k zásade materiálnej rovnosti. Ak totiž kvantitatívne i kvalitatívne totožný alebo obdobný\nkomunikát odvysiela jeden vysielateľ, nemôže byť posúdený raz ako dlhšie reklamné oznámenie,\npretože priemerná dĺžka ostatných reklamných šotov je napr. 14 sekúnd na šot a inokedy u ďalšieho\nvysielateľa len ako krátke reklamné oznámenie (reklamný šot), pretože priemerná dĺžka ostatných\nreklamných šotov je napr. 120 sekúnd na šot. Takáto interpretácia je zásadne v rozpore s legitímnymi\nočakávaniami a predvídateľnosťou práva ako zárukami materiálneho právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky.\nNa záver svojho opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že citované ustanovenie sa odo dňa\nvstúpenia zákona č. 308/2000 Z. z. do účinnosti (04. októbra 2000) nezmenilo, a že vzhľadom na\nvšeobecný vývoj mediálnej oblasti a tým aj vývoj vysielacej praxe je nevyhnutné posunúť aj výklad tohto\nustanovenia.\nVytýkal odporkyni, že opätovne nezobrala do úvahy fakt, že aj vysielanie dlhšieho reklamného\noznámenia, ako aj reklamy je uplatnením slobody prejavu. V tejto časti poukazuje navrhovateľ na\nargumentáciu uvedenú v časti I. uvedeného podania. V súlade s tam uvedenými argumentmi navrhovateľ\nnamieta, že rozhodnutie je ústavne nekonformným obmedzením práva na slobodu prejavu navrhovateľa\npodľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky Rovnako navrhovateľ namieta, že rozhodnutie zavádza stav,\nkedy recipienti právnej normy nie sú objektívne schopní predvídať obsah aplikácie práva zo strany\nodporcu. Extenzívny výklad ustanovení § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. je z tohto pohľadu v rozpore\ns čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a predstavuje, že rozhodnutie mu ukladá povinnosti nad rámec\nplatného zákona a teda ide o prekročenie právomocí odporcu podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a rozpor s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nK výške uloženej sankcie navrhovateľ poukázal na predchádzajúce rozhodnutie NS SR, kde na str. 18\nvytkol odporcovi výšku uloženej sankcie - pokuty, keď táto nebola dostatočne zdôvodnená.\nV prípade ak by NS SR pri rozhodovaní o tomto opravnom prostriedku dospel napriek argumentom\nnavrhovateľa k záveru, že uloženie sankcie je dôvodné, navrhovateľ namieta neprimerane vysokú výšku\npokuty (1.500 eur). Pôvodne uložená pokuta 3.000 Eur sa vzťahovala na dva správne delikty spáchané 4\nskutkami. V zmysle záverov rozsudku NS nespáchal navrhovateľ 3 skutky porušenia § 34 ods. 1 zákona\nč. 308/2000 Z. z.. V prípade akceptovania tohto záveru by odporca mal uložiť sankciu len za jeden delikt\nspáchaný jedným skutkom (konkrétne porušenie § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.). V takom prípade\n\nsa však javí byť výška pokuty 1.500 eur, t. j. polovica pôvodne uloženej pokuty ako neproporcionálna\na neprimerane vysoká.\nPodľa zákona je pritom minimálna hranica pre uloženie pokuty za porušenie podmienok vysielania\nmediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy pre vysielateľa rozhlasovej programovej služby od\n497 eur.\nPoukázal na názor NS SR, podľa ktorého je vzhľadom na to, že od predchádzajúcich sankcií voči\nnavrhovateľovi uplynulo 9, resp. 7 rokov otázne, či tieto sankcie mali byť v tomto aktuálnom konaní\nzohľadňované pri určovaní výšky sankcie. Odporkyňa v tejto súvislosti poukázala v rozhodnutí na str. 18\na 19 na tri predchádzajúce sankcie uložené navrhovateľovi za porušenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. (1 sankcia v roku 2002 a 2 sankcie v roku 2007). Keďže v zmysle záverov NS SR navrhovateľ\nneporušil ustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. nie je dôvodné uloženie sankcie za porušenie\ntejto právnej normy. Uvedené 3 sankcie tak nie sú relevantné v procese rozhodovania o druhu a výške\nsankcie (keďže tá by sa mala týkať výlučne § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.). Odporkyňa v rozhodnutí\npoukázala na svoje rozhodnutie z roku 2007, ktorým uložila navrhovateľovi sankciu podľa § 64 ods. 1\npísm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., t. j. upozornenie na porušenie zákona za porušenie § 35 ods. 8 zákona\nč. 308/2000 Z. z.. Uloženie tejto sankcie nebolo predmetom súdneho konania.\nVzhľadom na existenciu jedinej sankcie týkajúcej sa podľa navrhovateľa v spojitosti s § 35 ods. 8 zákona\nč. 308/2000 Z. z., od ktorej navyše uplynulo 5 rokov, má navrhovateľ za to, že odporkyňa nedostatočne\nzohľadnila druh a časový odstup predchádzajúcej sankcie. Uloženie pokuty vo výške 1500 eur nie je\nmožné vnímať ako súladné s účelom a cieľom § 64 zákona č. 308/2000 Z. z..\nS poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne ako správneho organu, navrhol, aby\nnajvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/013/2013 zo dňa 29. januára 2013 zrušil a vec\njej vrátil na ďalšie konanie.\nV úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.\nNa ústnom pojednávaní dňa 27. júna 2013 pojednávaní navrhovateľ pridržiac sa v plnom rozsahu\npodaného opravného prostriedku osobitne vytýkal rozhodnutiu odporkyne nerešpektovanie právneho\nnázoru najvyššieho súdu vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom rozsudku a tiež pokiaľ ide o\nustanovenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., že nie je zrejmé, z akého dôvodu bola uložená pokuta,\nkeď sa v týchto prípadoch ukladá iba upozornenie. Podľa navrhovateľa nie je zrejmé, prečo Rada toto\nustanovenie rozdielne vykladá a porušuje tým znaky materiálneho právneho štátu.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k námietke, že postupovala v rozpore s právnym názorom\nnajvyššieho súdu, uviedla, že riadne zdôvodnila (na str. 3 - 6 vyjadrenia) svoj postup a dôvody, prečo\nnemohla postupovať v súlade s názorom najvyššieho súdu. Ako je uvedené aj v napadnutom rozhodnutí,\npožadovať od správneho orgánu postup v súlade s § 250r OSP je možné len v rozsahu objektívnej\nvykonateľnosti toho, k čomu je správny orgán zaviazaný a v miere, v akej konanie, ku ktorému je správny\norgán zaviazaný, nebude v rozpore s právnou úpravou.\nĎalej uviedla, že je presvedčená, že napadnuté rozhodnutie v žiadnej svojej časti nevychádza z\nextenzívneho výkladu zákonných ustanovení, a navrhovateľovi ním v žiadnom prípade nie sú ukladané\npovinnosti nad rámec zákona. Rozhodnutie taktiež nijako nepopiera ani neohrozuje predvídateľnosť\nobsahu aplikácie práva navrhovateľom, a teda nie je a ani nemôže byť v rozpore s Ústavou SR.\nPoukázala na to, že na stranách 6 až 15 svojho rozhodnutia sa podrobne vyjadrila k navrhovateľovým\nnámietkam k ustanoveniam § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z.,\n§ 32 zákona č. 308/2000 Z. z. § 31a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z..\nNa základe vyššie uvedeného mala za to, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila\nskutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že\njej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\n(správny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), nevykazuje formálne\nani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle\nustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ani\npostupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom. Navrhla,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie odporkyne\nč. RP/013/2013 zo dňa 29. januára 2013, ako právne správne potvrdil.\nNa ústnom pojednávaní odporkyňa pridržiac sa svojho písomného vyjadrenia (č. l. 20 - 27) dodala, že\nprávny názor najvyššieho súdu čiastočne rešpektovala znížením pokuty, pričom po opätovnom prehratí\n\nzáznamu zistila, že jedna časť z troch odvysielaných častí nebola oddelená odmlkou, preto opätovne\npristúpili k uloženiu pokuty. Pokiaľ ide o druhú časť správneho deliktu, v tomto smere najvyšší súd sa\npriklonil k ich názoru a rozhodnutie bolo zrušené len z dôvodu prvej časti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP\na § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) prejednal vec z dôvodov a rozsahu opravného prostriedku\n(§ 250j ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP) na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa\n27. júna 2013 a oboznámiac sa s obsahom spisového materiálu včítane administratívneho spisu č. 544PLO/O-7145/2011, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je čiastočne dôvodný.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 34 ods. 1 a § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z..\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo druhýkrát\nposúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ nedodaním\nRadou požadovaného záznamu z vysielania porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v\nrozhodnutí a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nObsahom pripojeného spisového materiálu mal Najvyšší súd Slovenskej republiky nesporne\npreukázané, že Rada dňa 20. decembra 2011 prijala uznesenie o začatí správneho konania, ktoré bolo\núčastníkovi konania doručené dňa 11. januára 2012, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 544PLO/O-7145/2011 vo veci možného porušenia § 34 ods. 1 zákona. č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým,\nže na programovej službe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011 o cca 15:56 hod. a dňa 27. septembra\n2011 o cca 07:57 a 15:58 hod. odvysielal reklamné bloky, ktorých začiatok vysielania nebol od iných\nčastí programovej služby rozoznateľné a zreteľne oddelený, čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej\nrozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s\ninými zložkami programovej služby ako aj z možného porušenia § 35 ods. 8 zákona. č. 308/2000 Z. z. v\nsúvislosti s tým, že na programovej službe Rádio Expres dňa 26. septembra 2011 o cca 07:10 odvysielal\ndlhšie reklamné oznámenie spracované do podoby programu, ktoré informovalo o programe Česko\nSlovensko má talent vysielanom na televíznej programovej službe JOJ, bez toho, aby vysielanie týchto\n\ninformácii zreteľne oddelil slovným upozornením na charakter tohto vysielania a súčasne bol vyzvaný,\naby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967\nZb. k oznámeniu zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy. Súčasne bol upozornený, že pokiaľ\nsvoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ\nuzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa ustanovenia § 46\nzákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. Zároveň účastníka podľa ustanovenia § 23 ods. 1\nzákona č. 71/1967 Zb. poučila o práve nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie\nspisov alebo dostať informáciu zo spisov iným spôsobom. Predmetný záznam vysielania je súčasťou\nadministratívneho spisu. V prípade potreby má účastník v zmysle § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.\nprávo využiť možnosť vyhotovenia kópie predmetného záznamu vysielania. Vyjadrenie účastníka bolo\nodporkyni doručené dňa 23. januára 2012. Následne po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie\nodporkyňa v danej veci rozhodla dňa 03. apríla 2012 pod č. RP/17/2012. Voči uvedenému rozhodnutiu\npodal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote opravný prostriedok.\nNajvyšší súd dňa 29. októbra 2012 pod č. k. 5Sž/11/2012 zrušil rozhodnutie odporkyne z 03. apríla\n2012 pod č. RP/17/2012 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Odporkyňa dňa 29. januára 2013 pod č.\nRP/013/2013 opätovne vo veci rozhodla v rozpore s právnym názorom najvyššieho súdu.\nSprávny súd je v konaní podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutí orgánov verejnej správy zodpovedný za to, že preskúma zákonnosť uloženej sankcie na\nzáklade princípov materiálneho právneho štátu.\nPodľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa § 250r OSP, ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní\nviazaný právnym názorom súdu.\nViazanosť správneho orgánu právnym názorom súdu je právna i skutková a vzťahuje sa na postup\nsprávneho orgánu v novom konaní, na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia.\nV súvislosti s citovaným zákonným ustanovením § 250r OSP a viazanosťou správneho orgánu právnym\nnázorom súdu najvyšší súd dáva do pozornosti odporkyne , že nie je úlohou správneho orgánu s\nprávnym názorom súdu polemizovať ani ho spochybňovať či znevažovať, ale je jeho povinnosťou ho\nrešpektovať, najmä, ak bol jasne a zrozumiteľne vyslovený tak, ako tomu bolo v rozsudku z 29. októbra\n2012 sp. zn. 5Sž/11/2012, pričom nie je nevyhnutné, aby sa s právnym názorom súdu stotožnil.\nPokiaľ ide o „poučenie“ odporkyne, že v súvislosti s pojmom „zvukový prostriedok“ bolo povinnosťou\nnajvyššieho súdu obrátiť sa pri výklade § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na Súdny dvor Európskej\núnie, a že ak tak neurobil, mal sa dopustiť neoprávneného výkladu smernice o audiovizuálnych\nmediálnych službách, najvyšší súd dáva do pozornosti odporkyne, že smernice o audiovizuálnych\nmediálnych službách sa jednak výslovne vzťahuje predovšetkým na televízne vysielanie (bod 23 a\nčl. 1) a jednak prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, podľa ktorého „súd konanie\npreruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa\nmedzinárodnej zmluvy“, závisí od úvahy všeobecného súdu a je upravené len ako procesná možnosť,\nnie povinnosť. Rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je teda vecou výlučnej kompetencie\nvšeobecného súdu.\nCieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Vnútroštátny\nsúd teda môže položiť len otázku, ktorá sa týka platnosti úniového aktu a otázku ktorá sa týka výkladu\núniového práva.\nNárodné súdy sú oprávnené a aj povinné v prípade, keď proti ich rozhodnutiam nie sú už prípustné\nžiadne opravné prostriedky k predloženiu predbežnej otázky o výklade Súdnemu dvoru. Môže sa\njednať o interpretáciu ktoréhokoľvek prameňa úniového práva, teda od zakladateľských zmlúv Európskej\núnie (ďalej lej „EÚ“) a EURO ATÓMU, cez protokoly, deklarácie, prílohy až po medzinárodné zmluvy\nuzatvorené Európskym spoločenstvom (ďalej len „ES“).\nÚlohou národných súdov je, aby sa pýtali na skutočne dôležité veci, aby nepodávali predbežné otázky o\nčomkoľvek alebo akýmkoľvek spôsobom. Dôvody neprístupnosti vytvára samotná judikatúra Súdneho\n\ndvora. Kľúčovým prípadom, ktorým sa Súdny dvor odmietol pre jeho neprípustnosť zaoberať, je prípad\n244/80 Foglia II [1981] ECR 3045. Súdny dvor judikoval, že neodpovedá na hypotetické alebo obecné\notázky. Z tohto vyplýva, že nemá kompetenciu k zodpovedaniu otázok, ktoré mu boli predložené v\nrámci procesných nástrojov, ktoré si vymysleli samotné strany prípadu k tomu, aby donútili Súdny dvor\nvysloviť názor na určité problémy európskeho práva, ktoré nezodpovedajú objektívnemu požiadavku,\nktorý je podstatou sporov. Tým, že Súdny dvor odmietne žiadosť pre jej neprípustnosť, neprekračuje\npráva národného súdu, ale bráni tým aplikovanie konania podľa článku 267 ZFEÚ (predtým článku 234\nZES) v iných prípadoch ako tých, ktoré sú pre toto konanie vhodné.\nDo ďalšej skupiny dôvodov spadajú tie žiadosti, ktorých predmetom sú otázky, ktoré nie sú predmetom\nprejudiciálneho konania, teda v ktorých sa nejedná o výklad alebo posúdenie platnosti práva EÚ.\nPredbežná otázka musí tiež mať spojitosť s predmetom sporu v hlavnom konaní, nemôže sa teda jednať\no hypoteticky položenú otázku. Z vyššie uvedenej problematiky je jasné, že predbežná otázka sa má\ntýkať práva EÚ a nie práva členského štátu..\nOdsek tretí článku 267 ZFEÚ (bývalý článok 234 ZES) stanoví povinnosť predložiť predbežnú otázku\nsúdu, proti ktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie je možné podať opravných prostriedok.\nZ tejto zásady povinného postúpenia existujú výnimky.\nJedná sa o tri situácie, a to:\na) predkladaná predbežná otázka už bola Súdnym dvorom rozhodnutá,\nb) na predkladanú predbežnú otázku je možné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora,\nc) správny výklad predkladanej predbežnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, že o ňom neexistuje nijaká\npochybnosť.\nKľúčovým rozhodnutím pre výnimky z obligatórnosti konania o predbežnej otázke, ktorá vyvstala pred\nsúdom, ktorého rozhodnutie nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva,\nje rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 283/81 SRL CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo\nzdravotníctva zo 06. októbra 1982.\nSúdny dvor vo veci CILFIT odlíšil dve doktríny. Rozhodol, že ak existuje predchádzajúca ustálená\njudikatúra alebo rozsudok ohľadom identickej otázky jedná sa o výnimku z povinnosti, ktorú ukladá\ntretí odsek článku 267 ZFEÚ (acte éclairé). Ďalej identifikoval ďalšiu výnimku z povinného predloženia\npredbežnej otázky, a to keď je správna aplikácia úniového práva natoľko jasná, že neponecháva žiadne\npochybnosti (acte claire). Aby súd členského štátu dospel k záveru, že použije doktrínu acte claire,\nmusí si byť istý, že je odpoveď na danú otázku zjavná aj ostatným členským súdom a aj samotnému\nSúdnemu dvoru. Z uvedeného vyplýva, že súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, nie je povinný\npredložiť Súdnemu dvoru otázku interpretácie úniového práva, ak existuje predchádzajúci rozsudok o\nidentickej otázke, alebo je možné výklad práva EÚ nájsť v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, alebo je\ntáto interpretácia bez pochybností jasná a zrejmá.\nVychádzajúc z uvedeného ako aj zo znenia ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa\nktorého „vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí\nprogramovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní\nrozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej\nprogramovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky“, má Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky zato, že v danej veci nemal povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor\nso žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke z dôvodu, že jednak vyššie uvedenú otázku\npovažuje za neprípustnú (jej vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej) a jednak táto\notázka svojim obsahom nespĺňa povahu prejudiciálnej otázok v zmysle článku 267 ZFEÚ (predtým\nčlánku 234 ZES).\nZáverom k zhora uvedenému najvyšší súd ešte dodáva, že ak sa v konaní pred všeobecnými súdmi\nnepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka\nkomunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadu relevantná v konaní o prejudiciálnej otázke,\nnemožno ani dospieť k záveru, že došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl.\n48 ods. 1 Ústavy SR (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo\nveci sp. zn. III. ÚS 388/2010).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej a aj jedinej inštancie takto potom dospel k záveru,\nže nie je dôvod obracať sa na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou a konanie nie je potrebné\nprerušovať, pretože vec je zjavná a jasná a neponecháva pri aplikácií smernice o audiovizuálnych\n\nmediálnych službách s našim vnútroštátnym právom žiadne pochybnosti, pričom má za to, že ak v\nrozsudku sp. zn. 5Sž/11/2012 z 29. októbra 2012 zaujal k interpretácii ustanovenia § 34 ods. 1 zákona\nč. 308/2000 Z. z. názor, ktorým vytkol odporkyni, že „vymedzenie požiadaviek na oddelenie vysielania\nreklamy od ostatných zložiek programovej služby tak, ako tieto uvádza v napadnutom rozhodnutí, je\npríliš extenzívne“, takýto názor nemožno považovať ani za svojvoľný ani za rozporný so zákonom a\nsmernicou o audiovizuálnych mediálnych službách ani za prekračujúci kompetencie súdu, ako sa mylne\ndomnieva odporkyňa. Názor odporkyne, že sa súd „fakticky postavil do pozície zákonodarcu a rozšíril\nmožnosti oddeľovania reklamy od ostatných zložiek programovej služby“, je nepatričný, nakoľko niet\nsporu o tom, že je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony (k tomu pozri bližšie\nnapr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 50/04).\nV tejto súvislosti najvyšší súd tiež poukazuje na rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk\nsúdov SR č. 6/2011 na str. 65 pod č. R 102/2011, podľa ktorého „Slovenská republika je právny štát, ktorý\nje založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité\nprávne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho\nkonania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy.“.\nRovnako možno v tomto smere súhlasiť i s názorom navrhovateľa uvedeným v opravnom prostriedku, a\nto, že „výklad a aplikácia citovanej normy zo strany odporcu je neudržateľná, značne prekračuje rámec\nvymedzený zákonodarcom a rozhodnutím sú ukladané navrhovateľovi nové povinnosti, ktoré zákon\nnepredpokladá“ a že „odporkyňa ako štátny orgán je viazaná rozsahom a účelom právnej normy (v\ntomto prípade § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.) a nie je oprávnená sankcionovať navrhovateľa za\npostup, ktorý táto norma nezakazuje.“.\nTreba preto konštatovať, že odporkyňa rozhodla v rozpore s právnym názorom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, čím zaťažila svoje konanie vadou, majúcou vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia a opätovne sa dopustila pochybenia pri aplikovaní zákonného ustanovenia § 34 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z. z..\nVo vzťahu k porušeniu ustanovenia § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z. najvyšší súd zotrváva na\nsvojom právnom názore vyslovenom v prvom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 5Sž/11/2012 z 29. októbra\n2012, na ktorom pre nezmenený skutkový stav veci nemohli už nič zmeniť ani doplnené argumenty\nnavrhovateľa obsiahnuté v jeho druhom opravnom prostriedku.\nNajvyšší súd sa však nestotožnil s výškou sankcie uloženej odporkyňou ani s jej odôvodnením.\nVzhľadom na skutkové okolnosti prípadu včítane závažnosti porušenia ustanovenia § 35 ods. 8 zákona\nč. 308/2000 Z. z. ako i na okolnosť, že od prvej sankcie voči navrhovateľovi (upozornenie na porušenie\nzákona za porušenie § 35 ods. 8 zákona č. 385/2000 Z. z.) uplynulo viac ako 5 rokov, táto nebola\nprimeraná a zdôvodnená bola príliš všeobecne, t. j. nedostatočne.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2 OSP pre\nnerešpektovanie právneho názoru súdu a pre nesprávne právne posúdenie veci v časti porušenia\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. ako aj nedostatočné odôvodnenie v časti uloženia\nsankcie zrušil a vec jej vrátiť na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. a/, d/ a e/ OSP v spojení s § 250l\nods. 2 OSP).\nV ďalšom konaní je odporkyňa povinná riadiť sa právnym názorom súdu, ako bol tento k otázke porušenia\nustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., Najvyšším súdom Slovenskej republiky ustálený v\nrozsudku sp. zn. 5Sž/11/2012 z 29. októbra 2012 (§ 250r OSP), a opätovne vo veci rozhodne tak, aby\ntentoraz jej rozhodnutie, zodpovedalo zákonu, pričom pri určení sankcie a jej výšky zohľadní porušenie\niba ustanovenia § 35 ods. 8 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj dobu od uloženia poslednej sankcie za\nporušenie uvedeného ustanovenia.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s §\n250l ods. 2 OSP tak, že navrhovateľovi tentoraz priznal plnú náhradu trov konania, keďže v konaní mal\núspech nielen v jednom z dvoch za vinu mu kladených porušení zákon, ale aj pokiaľ ide o výšku sankcie.\n\nNáhrada trov konania v danom prípade pozostáva z náhrady trov právnej služby, a to za tri úkony\nvykonané v r. 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie opravného prostriedku a účasť na\npojednávaní) - 1 úkon á 130,17 eura (spolu 390,51) + 3 x režijný paušál á 7,81 eura (spolu 23,43) + 20\n% DPH (IČ DPH: SK2021895700) 82,78 eura, t. j. spolu odmena za poskytnutie právnej služby v zmysle\n§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov činí 496,72 eura. Právny zástupca navrhovateľa však účtoval\n496,71 eura, ktorú sumu najvyšší súd navrhovateľovi priznal (§ 151 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP).\nNáhradu trov konania je odporkyňa povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa do troch\ndní v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP, na č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX\nvedený v Tatra banke, a. s. názov účtu - DEDÁK & Partners, s. r. o. do troch dní.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nnie\n\nje\n\nprípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}