Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/3/2013 z 29. 10. 2013
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2013, sp. zn. 6Sž/3/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:9013010015.1
Najvyšší súd | 6Sž/3/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:9013010015.1 | 2013-10-29 | Rozsudok
Citované ustanovenia: zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f15c581-da14-4fbb-8a89-850fd46acadd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9013010015.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/3/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010015
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:9013010015.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej
a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: RINGIER
AXEL SPRINGER Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská ulica 14, Bratislava, zastúpený advokátom
JUDr. Jánom Havlátom, Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, so sídlom Rudnayovo námestie 1,
Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155,
Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo
dňa 18. decembra 2012, č. RP/086/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 18. decembra 2012, č. RP/086/2012   z
r u š u j e  a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Odporca  j e  p o v i n n ý  zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 468,57,- Eur na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Havláta, Advokátska kancelária HAVLÁT & Partners, so sídlom
Rudnayovo námestie 1, Bratislava vedený v F. F., R., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 od
právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa 18. decembra 2012, č. RP/086/2012 vydaným
v správnom konaní č.: 346-PLO/O-4393/2012 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1,
písm. g/, h/ postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z.
alebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľovi  ukladá podľa § 64 ods. 1, písm.
d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 15, písm. a/ uvedeného zákona vo
výške 500 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1, písm. e/  tohto zákona tým, že dňa 13. júla
2012 v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie tivi, poskytovanej prostredníctvom
internetovej stránky www.cas.sk <http://www.cas.sk> sekcia „tivi.sk", poskytoval v rubrike Celebrity
program U. F. na Slávikovi: Chcel šokovať, keď ďakoval za rastlinku?, ktorý svojim obsahom a spôsobom
spracovania otvorenie propagoval užívanie omamných látok.
Súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie
nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila" a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a
retransmisii je pokuta splatná odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť
na účet uvedený v rozhodnutí.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil. Súčasne si uplatnil
náhradu trov konania.



V dôvodoch opravného prostriedku navrhovateľ namietal, že odporca v rozpore s § 24 ods. 5 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) napadnuté
rozhodnutie nedoručil jeho právnemu zástupcovi, pričom plnomocenstvo na zastupovanie pre celé
konanie svojho právneho zástupcu v konaní predložil, s poukazom na § 24 ods. 1 a § 71 ods. 1 správneho
poriadku.
Navrhovateľ vyslovil názor, že v danom prípade neporušil § 19 ods. 1 písm. c/ (zrejme písm. e/) zákona
o vysielaní a retransmisii, teda v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby otvorene propagoval
užívanie omamných látok, s poukazom na svoje stanovisko v podaní zo dňa 1. októbra 2012 a
súčasne, že realizoval práva garantované čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, pričom za výkon svojich
subjektívnych práv nemôže byť postihnutý.
Vytýkal správnemu orgánu, že s argumentáciou navrhovateľa, resp. s jednotlivými výrokmi, ktoré boli
obsahom programu, sa vysporiadal účelovo, keď jednotlivé argumenty navrhovateľa vytrháva z kontextu.
S poukazom na svoju argumentáciu a citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. e/ zákona
o vysielaní a retransmisii uviedol, že uvedenú právnu normu je potrebné interpretovať a najmä aplikovať
v súlade so štandardom ochrany slobody prejavu a práva na informácie garantované čl. 26 Ústavy SR
a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor). Dôvodil, že pre
stanovenie rozsahu a ochrany určitého základného práva alebo slobody je teda právne významný aj
rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných dohovorov, ak je nimi Slovenská
republika viazaná a Ústavu Slovenskej republiky nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné
záväzky štátu, v ktorej súvislosti  poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z
12. mája 1997, sp. zn. PL ÚS 5/93, II. ÚS 94/95, II. ÚS 48/97. Citujúc čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru a poukazom na právne názory Európskeho súdu vo veciach
Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku
1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti Írsku
z roku 1992, rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998‚ rozsudok vo veci Jersild
proti Dánsku z roku 1994) a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000, ktoré citoval,  uviedol, že
§ 19 ods. 1, písm. e/ zákona o vysielaní a retransmisii je potrebné aplikovať reštriktívne, pretože ide o
výnimku z práva poskytovateľa audiovizuálnej služby na požiadanie poskytovať audiovizuálnu mediálnu
službu na požiadanie slobodne a nezávisle (§ 15 zákona o vysielania a retransmisie) a zo slobody
prejavu a práva na informácie (čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru).
Vyslovil názor, že v danom prípade nedošlo k porušeniu § 19 písm. e/ zákona o vysielania a retransmisie,
ergo nedošlo k otvorenej propagácii užívania rastliny Cannabis.  Tvrdil, že predmetom informovania v
uvedenom programe bolo verejnosti priblížiť interpreta oceneného v rámci celoštátnej ankety SLÁVIK
a ten sa okrem svojho talentu zviditeľnil aj svojím kontroverzným poďakovaním „inšpirujúcej zelenej
rastlinke". Dôvodil, že predmetom informovania boli teda otázky legitímneho verejného záujmu, v ktorej
súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 453/03, majúc za to, že je zrejmé, že účastník
konania nielenže nesledoval cieľ otvorene propagovať užívanie rastliny Cannabis, ale sledoval cieľ
informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu a súčasne aj cieľ realizovať právo na informácie,
podstatou ktorého je šírenie informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu, poukazom na to,
akým spôsobom účastník konania predmetnú tému spracoval. Tvrdil, že účelom programu nebolo
schvaľovať alebo podporovať kontroverzné vyhlásenia speváka U. F., či schvaľovať alebo podporovať
užívanie marihuany, ale účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa všetkého priehľadný
pokus speváka upútať na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej
strane vysloviť názor, že  o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene, čo
vyplýva z analýzy jednotlivých vyhlásení prezentovaných v programe, majúc  za to, že popis objektívnej
skutočnosti udalosť, ktorá sa udiala pred tisíckami divákov nemožno považovať za otvorenú propagáciu
marihuany, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye
Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011.
Namietal, že žalovaný správny orgán definoval pojem „propagácia" širokým v podstate všeobsiahlym
spôsobom. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej obmedzenia
prejavu a práva na informácie podľa druhého odseku čl.10 Dohovoru predstavujú výnimky a je potrebné
ich interpretovať a aplikovať reštriktívne (napr. Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku
1991, Handyside z roku 1976, Lingens z roku 1986, Oherschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku
z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992). Považoval za chybné východisko
pre posudzovanie uverejnených informácií, ktoré si stanovil správny orgán, majúce za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v samom základe.
Za pochybenie správneho orgánu považoval aj to, že jednotlivé informácie uverejnené v rámci programu
posudzoval izolovane bez ohľadu na kontext, v akom boli prednesené. Poukázal na judikatúrou



Ústavného súdu SR (nález sp. zn. IV. ÚS 448/2012) a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (rozsudky vo veciach Feldek proti Slovenskej republike z roku 2001, Colaqo Mestre a Sic proti
Portugalsku v roku 2007, Perná proti Taliansku z roku 2003, Cumpänä a Mazäre proti Rumunsku z
roku 2004). Taktiež považoval za účelové a nemajúce oporu v obsahu programu tvrdenia odporcu,
že redaktorka danú tému komentovala veľmi zmierlivo, čím boli údajne vyjadrenia U. F. zľahčované,
resp. dokonca ospravedlňované. Nesúhlasil ani s tvrdeniami odporcu o tom, že vyjadrenia U. F. označil
navrhovateľ komentármi redaktorky za prirodzené a nevybočujú z medzí bežnej spoločenskej etiky,
resp. redaktorka jeho vyjadrenia svojimi komentármi stavala do pozície bežnej súčasti každodenného
života spoločnosti, čím ich údajne nepochybne zľahčovala a ospravedlňovala. Odmietal tvrdenia, že
by redaktorka nejakým spôsobom zľahčovalo alebo ospravedlňovala to, čo povedal U. F.. Tvrdiac, že
i keď vyjadrenia redaktorky sú síce ironické, ale nie sú zľahčujúce alebo ospravedlňujúce, namietal,
že odporca neodôvodnil, prečo považoval vyjadrenia redaktorky za také, aké uvádza v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia majúce za následok, že tieto tvrdenia odporcu sú nepodložené, čo robí
napadnuté rozhodnutie neodôvodneným a nepreskúmateľný. Vytýkal odporcovi, že nevenoval náležitú
pozornosť ani skutočnosti, že už samotný program bol nazvaný v polemickom tóne: „U. F. na Slávikovi:
chcel šokovať, keď ďakoval za rastlinku ?". S poukazom na tvrdenia redaktorky odvysielané v programe,
uviedol, že tvrdenia správneho orgánu sú nepochopením toho, čo chcela redaktorka povedať, považujúc
jeho tvrdenia, že navrhovateľ komentármi redaktorky označuje výroky U. F. za prirodzené a nevybočujú
z medzi bežnej spoločenské etiky, resp. redaktorka jeho vyjadrenia svojimi komentármi stavala do
pozície bežnej súčasti každodenného života spoločnosti, čím ich údajne nepochybne zľahčovala a
ospravedlňovala, za výsledok povrchnej, prvoplánovanej a účelovej analýzy správneho orgánu, ktorú
je potrebné odmietnuť.
Taktiež nesúhlasil s postupom správneho orgánu, pokiaľ vyčítal navrhovateľovi, že poskytol priestor
na vyjadrenie samotnej hlavnej postave kauzy teda spevákovi U. F.. V danej súvislosti poukázal na
rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens
Tidende a ďalší proti Nórsku z roku 2000. Dal do pozornosti, že názor speváka na legalizáciu marihuany
žiadnym spôsobom nevybočuje zo spoločenskej diskusie  na túto tému. Poukazom na názor Európskeho
súdu pre ľudské práva v prípade Jersild proti Dánsku z roku 1994 vyslovil názor, že napadnuté
rozhodnutie je v rozpore so štandardom ochrany slobody prejavu a práva na informácie. Uviedol, že
uvedené rozhodnutie formulovalo mimoriadne významný štandard ochrany slobody prejavu a práva
na informácia a to, že úlohou médií je šíriť všetky názory verejného významu bez ohľadu na to,
či sú motivované nenávisťou alebo sú z iných dôvodov verejnosťou alebo orgánmi verejnej moci
vnímane negatívne a i keď by podnecovanie k rasovej nenávisti alebo iné škodlivé prejavy nemali byť
právnym systémom opomínané, ohnisko záujmu by malo byť zamerané na zdroj takýchto prejavov,
ale nie na média, ktoré ich len reprodukujú, majúc za to, že princípy uvedeného prípadu sú v plnom
rozsahu aplikovateľné aj v danom prípade, a preto výroky U. F. samé osebe môžu byť posudzované
ako negatívne, resp. zavrhnutiahodné a časť z nich bez legitímnej ambície na ochranu čl. 26 Ústavy
SR alebo čl. 10 Dohovoru, avšak postihnutie navrhovateľa za ich šírenie, t. j. jeho postihnutie za
šírenie výrokov iných, vážne ohrozuje prínos tlače k rozprave nad otázkami verejného záujmu. Trval
na tom, že navrhovateľ nemal úmysel otvorene propagovať užívanie omamných látok a hoci výroky
U. F. neboli sprevádzané otvorene odsudzujúcimi výrokmi redaktorky navrhovateľa, v každom prípade
boli sprevádzané ironickými komentármi, ktoré vyjadrovali dešpekt ich autorky k správaniu a výrokom
speváka, keď redaktorka nekomentovala otvorené hlásenie rasovej nenávisti, ale viac či menej skryté
a viac či menej úprimné vyjadrenia na tému užívania mäkkej drogy motivované podľa všetkého snahu
vyvolať pozornosť verejnosti.

K podanému odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky v súlade s ust. § 250q ods. 2 O.s.p. odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.
V dôvodoch vyjadrenia nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho opravnom prostriedku.
Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci, na ktorý
správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, ďalej mal za to, že jeho rozhodnutie má všetky
náležitosti ustanovené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového
stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade
so zákonom.
Vo vzťahu k námietke, ktorou navrhovateľ namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo v rozpore s
právnou úpravou ustanovenou v paragrafe 25 ods. 5 správneho poriadku doručené len navrhovateľovi
a nie jeho právnemu zástupcovi, uviedol, že je pravdou, že napadnuté rozhodnutie bolo doručované



len navrhovateľovi, ktorá skutočnosť však nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď
navrhovateľovi neboli upreté jeho procesné právo najmä právo podať opravný prostriedok.
K námietke navrhovateľa, že správny orgán sa s jeho argumentáciou vysporiadal spôsobom, kedy
jednotlivé argumenty navrhovateľa vytrhával z kontextu a spôsobom, ktorý dezinterpretuje resp. účelovo
interpretuje jednotlivé výroky, ktoré boli obsahom programu, odporca konštatoval, že ako vyplýva
z napadnutého rozhodnutia Rada sa v odôvodnení riadne vysporiadala so všetkými relevantnými
argumentmi navrhovateľa, poukazujúc na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v zmysle ktorej súd (správny orgán) nemusí reagovať na každé tvrdenie účastníka konania a podstatné
je, aby sa kvalifikovane vysporiadal s jeho relevantnými tvrdeniami.
Odporca nesúhlasil s argumentáciou navrhovateľa, že jeho zámerom nebolo podporiť užívanie
marihuany, a preto nemohlo ísť  o jej propagáciu a že predmetný program sledoval cieľ informovať o
otázkach legitímneho verejného záujmu a súčasne aj ciele realizovať právo na informácie. Poukázal
na dôvody Rady uvedené v napadnutom rozhodnutí (str. 4 a 5), ktorými sa vysporiadala s argumentom
navrhovateľa ohľadne neexistencie zámeru na jeho strane, kde poukázala na všeobecne akceptovaný
význam slova propagácia a stanovila jasnú a zrozumiteľnú metódu smerujúcu k zisteniu, či v programe
došlo k propagovaniu užívania omamných látok, ktorá spočíva v posudzovaní obsahu a spôsobu
spracovania odvysielaných informácií. Súčasne odporca uviedol, že Rada v dôvodoch napadnutého
rozhodnutia (str.6) poukázala na skutočnosť, že z obsahu posudzovaného programu je zrejmé, že v
ňom nedošlo len k informovaniu o vyjadrení U. F., ale aj k cielenému vytvoreniu priestoru na prezentáciu
jeho názorov týkajúcich sa marihuany, ktoré boli  vykreslené komentármi redaktorky ako prirodzené
nevybočujúce z medzí bežnej spoločenskej etiky, kde Rada poukazom na § 19 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 308/2000 Z.z. konštatuje, že nie je možné tvrdiť, že by existoval verejný záujem na zverejňovanie
informácií, ktorými v predmetnom programe došlo k propagácii omamných látok.
Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že by Rada účelovo interpretoval jednotlivé výroky, ktoré boli
obsahom programu, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je evidentné, že Rada sa podrobne
zaoberala obsahom predmetného programu ako celku ako aj jednotlivými výrokmi a až na základe
podrobnej analýzy dospela k záveru o porušení § 19 ods. 1 písm. e/ zákona č. 308/2001, považujúc
uvedený argument navrhovateľa ako účelový a nedôvodný.
Odporca taktiež nesúhlasil s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal že Rada v napadnutom
rozhodnutí vymedzila pojem propagácie širokým podstate vše obsiahlym spôsobom. Uviedol, že Rada
v napadnutom rozhodnutí (str. 4) pri interpretácii pojmov použitých v zákone č. 308/2000 Z. z. musí
vždy primárne vychádzať z ich obvyklého obsahu, teda z obsahu, ktorý by im prisúdil priemerne
disponovaný jedinec, poukazom na vymedzenie pojmu propagácia v Synonymickom slovníku slovenčiny
a v Akademickom slovníku cudzích slov, na základe čoho možno konštatovať, že vo všeobecnosti
sa pod pojmom propagácia rozumie odporúčanie, ponúkanie, hlásanie, rozširovanie. Konštatoval, že
skutočnosť či konkrétny komunikát propaguje užívanie omamných látok je v prípade poskytovania
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie podnikateľskými subjektmi možno zistiť najmä z jeho
obsahu a spôsobu jeho spracovania, pričom pri postihu za správny delikt spáchaný podnikateľskými
subjektmi sa zámer určitým spôsobom konať nepreukazuje, nakoľko zodpovednosť za správny delikt
je postavená na objektívnej zodpovednosti, čo znamená, že úlohou Rady v správnom konaní nebolo
preukazovať úmysel navrhovateľa nejakým spôsobom konať, ale posúdiť či k takémuto konaniu došlo,
majúc za to, že vymedzenie pojmu propagácia Radou nie je možné označiť za extenzívne.
Ďalej odporca uviedol, že Rada svojím postupom zasiahla do slobody prejavu navrhovateľa v
nevyhnutnej miere, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu princípu stanoveného judikatúrou ESĽP.
Nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že jednotlivé informácie uverejnené v rámci predmetného
programu Rada posudzovala izolovanie bez ohľadu na kontext, v akom boli prednesené. Poukazom na
dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že je zrejmé, že Rada neposudzovala
jednotlivé výroky izolovanie, dajúc do pozornosti, že podkladom pre rozhodnutie bol záznam celého
predmetného programu a jeho predpis/popis. Zdôraznil, že Rada sa podrobne venovala tým výrokom
prezentovaným v rámci posudzovaného programu, ktorými došlo k propagácii omamných látok a tieto
nevyhodnocovala a ani nemohla vyhodnocovať izolovane. Citujúc jednotlivé vyjadrenia U. F. uviedol,
že jedine jeho posúdenie v kontexte s informáciami, ktoré mu predchádzali, ozrejmuje, o čom U. F.
hovorí ako o požehnaní. Trval na tom, že záver uvedený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5
a 6) o zmierlivom komentovaním vyjadrení U. F. redaktorkou mohol byť urobený len na základe analýzy
celého programu, považujúc za prirodzené a logické, že Rada venovala pozornosť tým vyjadreniam,
ktoré smerovali k propagácii užívania omamných látok, keďže práve v ich dôsledku došlo k porušeniu
§ 19 ods. 1 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z.z..



Odporca nesúhlasil ani s námietkami, ktorými navrhovateľ namietal analýzu programu vykonanou
Radou, ako aj, že Rada svoju kvalifikáciu výrokov redaktorky neodôvodnila, čim zaťažila svoje
rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Dajúc do pozornosti argument navrhovateľa, že jednotlivé výroky nie
možné posudzovať izolovanie a pre riadnu analýzu programu je potrebné zohľadniť jeho obsah a spôsob
spracovania jednotlivých informácií, tvrdil, že Rada v napadnutom rozhodnutí (str. 5 až 7) posúdila
vyjadrenia redaktorky v kontexte celého programu, a preto záver Rady o zmierlivom komentovaní
vyjadrenia U. F. redaktorkou, ktorými boli jeho výroky zľahčované či dokonca  ospravedlňované resp.,
že komentármi redaktorky programu boli vyjadrenia U. F. označené za prirodzené a nevybočujúce z
medzí bežnej spoločenskej etiky, vychádzajú z ich obsahu. Odporca analýzu vyjadrení redaktorky, ktorú
ponúka navrhovateľ, považoval za účelovú bez opory v odvysielanom obsahu programu, vysloviac
presvedčenie, že pri bežnom, resp. všeobecnom chápaní komentárov redaktorky nie je možné dospieť k
záveru o ich kritickom ladení vo vzťahu k vyjadreniam U. F., keď z obsahu predmetného programu je tiež
zrejmé, že ďaleko prekračovalo jednoduché konštatovanie o potrebe otvorene hovoriť o problematike
užívania omamných látok, majúc za to, že Rada svoje posúdenie komentárov redaktorky riadne
odôvodnila.
Nepovažoval za pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že v napadnutom rozhodnutí mu Rada vyčítala
poskytnutie priestoru na vyjadrenie spevákovi U. F.. Uviedol, že na strane 6 napadnutého rozhodnutia
Rada poukázala na skutočnosť, že účastník konania v predmetnom programe cielene vytvoril priestor na
prezentáciu názorov U. F., týkajúcich sa marihuany, majúc za to, že problematickým nebolo poskytnutie
priestoru uvedenému spevákovi, ale cielené vytváranie priestoru na prezentáciu jeho názorov, týkajúcich
sa užívania omamných látok v spojení s komentármi redaktorky, ktorá tieto vyjadrenia zľahčovala.
K tvrdeniu navrhovateľa, že názor U. F. nevybočuje zo spoločenskej diskusie na túto tému odporca
uviedol, že skutočnosť, či v spoločnosti prebieha diskusia o legalizácii marihuany v žiadnom prípade
nemôže byť určujúcim faktorom pre posúdenie, či program svojím obsahom a spôsobom spracovania
pôsobil vo vzťahu k tejto látke propagačne alebo nie.
Odporca nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľa o aplikovateľnosti na daný prípad právne závery
ESĽP vyjadrené v rozsudku vo veci Jersild proti Dánsku. Uviedol, že Rada si je vedomá významnej
úlohy tlače, resp. médií vo všeobecnosti pri napĺňaní práva verejnosti na informácie a to najmä v prípade
otázok verejného záujmu, ako aj  otázka drog v spoločnosti, keď význam médií a slobody prejavu a
práva na informácie sa odzrkadľuje aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom Rada v súlade
s judikatúrou ESĽP ako aj ÚS SR posudzovala legalitu, legitimitu i proporcionalitu zásahu do slobody
prejavu navrhovateľa.
Odmietol argumentáciu navrhovateľa, ktorou sa snažil vyvolať dojem, že v posudzovanom programe
bola riešená seriózna téma, že ním išlo len o sprostredkovanie vyjadrení speváka U. F., ktoré však boli
ironický skritizované, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k propagácii užívania omamných látok. Mal za to,
že postoj redaktorky k vyjadreniam  U. F. nie je možné v žiadnom prípade označiť za kriticky, ale práve
naopak zľahčujúci,  keď z informácií uvedených v napadnutom programe vyplýva, že U. F. svoj úspech
spája s užívaním marihuany, potvrdil, že marihuana je pre niektorých ľudí požehnaním a redaktorka to
okomentovala tak, že nie je nad čím sa pohoršovať, veď marihuana je už bez tak väčšine obyvateľov
Slovenska dobre známa. Vyslovil  názor, že spojenie úspechu a užívania drog spolu so zľahčujúcim
komentárom redaktorky nepochybne propaguje užívanie omamných látok, a preto  vysielanie takýchto
informácií je podľa § 19 ods. 1 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vylúčené. Poukazovanie na rozhodnutie
ESĽP vo veci Jersild proti Dánsku považoval za neadekvátne. Poukazom na uvedené rozhodnutie
odporca uviedol, že hoci sa tlač, resp. média majú a musia podieľať na verejnej diskusii týkajúcej sa
závažných spoločenských problémov, medzi ktoré patrí napríklad aj otázka drog v spoločnosti, nie
je možné tolerovať, aby ich obsah propagoval rasizmus, užívanie drog, pričom ESĽP pri hodnotení
programu nezabudol poukázať na skutočnosť, že program bol určený dobre informovaným recipientom.
Súčasne poukázal na to, že cieľovou skupinou programu navrhovateľa boli práve mladí ľudia, pre ktorých
je životný štýl hvizd šovbiznisu v mnohých aspektoch určujúci a na základe predmetného programu
mohli nadobudnúť dojem, že užívanie drog je normálne a pre dosiahnutie spoločenskej prestíže dokonca
žiaduce, a preto práve cielené vytvorenie priestoru na prezentovanie názorov U. F. na užívanie drog v
spojení s komentovaním jeho vyjadrení redaktorkou zmenilo informáciu o určitej skutočnosti (vyjadrenie
U. F. na Slávikovi) na novú informáciu, ktorá propagovala užívanie omamných látok, dajúc do pozornosti,
že v posudzovanom prípade si redaktorka (na rozdiel od prípadu Jersild proti Dánsku) nesplnila svoju
povinnosť riadne informovať o určitej problematike, ale sa uchýlila sa k zľahčovaniu vyjadrení speváka
U. F..



Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu
predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l
a nasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom
administratívneho spisu č.: 346-PLO/O-4393/2012, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov
konania a po vypočutí zástupcov účastníkov na pojednávaní súdu dňa 30. októbra 2013 dospel k záveru,
že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona
o vysielaní a retransmisie za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1, písm. e/ zákona o vysielaní a
retransmisii.

Z obsahu administratívneho spisu mal súd preukázané, že odporca oznámil navrhovateľovi začatie
správneho konania č.: 346-PLO/O-4393/2012, vo veci možného porušenia  § 19 ods.1, písm.e/ zákona
č. 308/2000 Z. z. v súvislostí s tým, že na internetovej stánke www.cas.sk <http://www.cas.sk> sekcia
„tivi.sk" v rubrike Celebrity poskytol program U. F. na Slávikovi: Chcel šokovať, keď ďakoval za rastlinku ?,
ktorý vzhľadom na svoj obsah a spôsob spracovania mohol otvorene propagovať užívanie omamných
látok.
Navrhovateľ vo vyjadrení podanom v správnom konaní namietal, že  sankčné trestanie správneho
orgánu je v danom prípade neodôvodniteľné, považujúc ho za porušenie jeho ústavného práva
zakotveného v čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru a súčasne je
rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu vo
veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku 1991, Lingens z roku 1986, Oberschlick
z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Dor a Dublin Well Woman proti Írsku z roku 1992,
rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku 1998‚ rozsudok vo veci Jersild proti
Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti  Nórsku z roku 2000. Mal za to, že v zmysle
uvedeného je potrebné § 19 ods. 1 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vykladať reštriktívne, pretože
ide o výnimku z práva poskytovateľa audiovizuálnej služby na požiadanie poskytovať audiovizuálnu
službu na požiadanie slobodne a nezávisle a zo slobody prejavu a práva na informácie. Poukazom
na to, že propagácia vo všeobecnom chápaní je zámerné rozširovanie myšlienok, názorov za účelom
dosiahnutia stanoveného cieľa, uviedol, že aby išlo o propagáciu, dokonca o propagáciu otvorenú, musí
byť  preukázané, že vysielanie predmetného programu sledovalo cieľ podporiť užívanie marihuany,
avšak účastník konania takýto cieľ nesledoval. Považoval za dôležité poukázať aj na to, akým spôsobom
účastník konania predmetnú tému spracoval, tvrdiac, že účelom programu nebolo schvaľovať alebo
podporovať kontroverzné vyhlásenie speváka U. F., či schvaľovať alebo podporovať užívanie marihuanu,
ale účelom programu bolo na jednej strane pomenovať podľa všetkého priehľadný pokus speváka upútať
na seba pozornosť a vytvárať okolo seba nádych kontroverznosti a na druhej strane vysloviť názor,
že o problematike užívania omamných látok je potrebné hovoriť otvorene. Tvrdil, že popis objektívnej
skutočnosti, udalosti, ktorá sa udiala pred tisíckami divákov, nemožno považovať za otvorenú propagáciu
marihuany, poukazom na rozsudok  Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel
proti UKRAJINE z roku 2011, podľa ktorého je právom novinárov šíriť tvrdenia vykonané inými, šíriť
informácie publikované na internete a komentovať skutočnosti, ktoré boli na internete uverejnené.
Vyslovil názor, že predmetným programom účastník konania nesledoval cieľ otvorene propagovať
užívanie rastliny Cannabis, ale sledoval cieľ informovať o otázkach legitímneho verejného záujmu a
súčasne aj cieľ realizovať právo na informácie, podstatou ktorého je šírenie informácii o otázkach
legitímneho verejného záujmu. Nedošlo teda k otvorenej a ani skrytej propagácii užívania drog.
Odporca rozhodnutím zo dňa 18. decembra 2012, č. RP/086/2012 rozhodol tak, že navrhovateľovi
ukladá podľa § 64 ods. 1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods.15,
písm. a/ uvedeného zákona vo výške 500 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1, písm.
e/ tohto zákona tým, že dňa 13. júla 2012 v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
tivi, poskytovanej prostredníctvom internetovej stránky www.cas.sk <http://www.cas.sk> sekcia „tivi.sk",
poskytoval v rubrike Celebrity program U. F. na Slávikovi: Chcel šokovať, keď ďakoval za rastlinku?, ktorý
svojim obsahom a spôsobom spracovania otvorenie propagoval užívanie omamných látok. Súčasne
Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká
povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila" a  podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a retransmisii
je pokuta splatná odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet
uvedený v rozhodnutí.



Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Rada pri posudzovaní, či navrhovateľ predmetným
programom sa dopustil porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 19 ods. 1, písm. e/ zákona č.
308/2000 Z. z. vychádzal z právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona o vysielaní a retransmisii, z čl. 26
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva. Poukazom na vyjadrenia speváka U. F. a komentáre redaktorky, ktoré odzneli v tomto programe
a ktoré vyplývajú z prepisu/popisu programu, Rada mala preukázané, že nepochybne bola nimi
rozširovaná, hlásaná myšlienka pozitívneho vplyvu marihuany minimálne pri určitej skupine ľudí, rovnako
bola marihuana vyzdvihovaná nad alkohol a bola prezentovaná potreba jej legalizácie, takže je možné
konštatovať že bola v podstate odporúčaná, uvedené vyjadrenia boli pritom prezentované verejne. Podľa
názoru Rady propagačný charakter programu bol nepochybne umocňovaný tým, že autorom uvedených
vyjadrení je veľmi populárna osobnosť zábavného biznisu, o čom svedčí aj jej úspech v ankete Slávik a
rovnako tak počet avizovaných verejných vystúpení a nakoľko sa jedná o interpreta hip-hopovej scény
a člena populárnej skupiny H16, tento subjekt má celkom zrejme značný vplyv na veľkú skupinu najmä
mladých ľudí, pre ktorých je rešpektovanou osobnosťou a vzorom najmä pokiaľ sa jedná o životný štýl.
Rada konštatovala, že rovnako redaktorka programu danú tému komentovala veľmi zmierlivo, čím boli
vyjadrenia U. F. do veľkej miery zľahčované, resp. boli verejne otvorene ospravedlňované, majúc za to,
že z prepisu/popisu skutkového stavu je zrejmé, že jednak obsah, ale rovnako aj spôsob spracovania
dávali posudzovanému programu vo vzťahu k užívaniu marihuany propagačný charakter. Podľa názoru
Rady v danom prípade nie je možné  tvrdiť, že by účastník konania o otázkach verejného záujmu len
informoval, keď z posudzovaného programu je zrejmé, že účastník konania následne cielene vytvoril
priestor na prezentáciu názorov U. F. týkajúcich sa marihuany a sám tieto vyjadrenia označil komentármi
redaktorky programu za prirodzené a nevybočujúce z medzí bežnej spoločenskej etiky, majúc za to, že
takéto konanie už nie je možné považovať za jednoduché verejné prezentovanie informácií, ktoré sa
reálne odohrali, a na ktorých zverejnení existuje verejný záujem. Taktiež mal za to, že nie je možné tvrdiť,
že by existoval akýkoľvek verejný záujem na zverejňovaní  popísaných informácií a to ani v súvislosti s
realizáciou práva na slobodu prejavu a rovnako takto spracovaný program nie je možné považovať len
za šírenie tvrdení vykonaných inými, či publikovaných na internete a ich komentovanie, keď je zrejmé,
že redaktorka programu cielene vytvárala priestor na prezentáciu uvedených vyjadrení, teda nejednalo
sa o preberanie už existujúcich a zverejnených informácií prípadne ich komentovanie, ale o vytváranie
nových informácií a ich následné šírenie. Rada zdôraznila, že tvrdenie účastníka konania, že redaktorka
vyjadrila dešpekt k obdobným vyhláseniam známych osobností, nie je pravdivé, keď z tvrdení redaktorky
je zrejmé, že vyjadrenia U. F. komentovala v podstate pozitívnym spôsobom tvrdiac, že takéto vyjadrenie
nie je spôsobilé vyvolať u verejnosti rozruch, nakoľko marihuana je v povedomí občanov veľmi známa,
čím vyjadrenia U. F. boli postavené do pozície bežných, úplne prirodzených tvrdení. Konštatovala, že
skutočnosť, či v spoločnosti prebieha diskusia o legalizácii marihuany v žiadnom prípade nemôže byť
určujúcim faktorom pre posúdenie, či program svojim obsahom a spôsobom spracovania pôsobil vo
vzťahu k tejto látke propagačné, alebo nie. Poukazom na to, že v posudzovanom programe evidentne
došlo ku kolízií viacerých právom chránených záujmov, a to práva účastníka konania na slobodu
prejavu, ústavou chráneného záujmu na ochrane verejného poriadku  a mravnosti, Rada uviedla, že
v tejto súvislosti bolo potrebné posúdiť, či dôležitosť informácie predkladanej verejnosti zodpovedala
metódam a prostriedkom, ktoré zvolil účastník konania pri spracovaní príspevku, na základe ktorého
posúdenia aplikáciou zákonom dovoleného správneho uváženia Rada dospela k záveru, že odvysielané
informácie, tak obrazové ako aj slovné otvorene propagovali užívanie marihuany ako omamnej látky
v takej miere, v akej to predpokladá zákonná dispozícia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 308/2000 Z. z. a z tohto dôvodu je obmedzenie slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej
zodpovednosti voči účastníkovi konania nevyhnutné, nakoľko odôvodňuje naliehavú potrebu a sleduje
legitímny cieľ. Konštatovala, že pri právnických osobách sa zodpovednosť za správne delikty zakladá
zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt) a okolnosti, za ktorých
došlo k porušeniu zákona, môžu byť  zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie, ale nie sú dôvodom
na zastavenie správneho konania. Poukazom na § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. uviedla, že
účastník konania nebol za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. e/ zákona č.
308/2000 Z. z. v čase spáchania predmetného správneho deliktu sankcionovaný. Rada pri určovaní
výšky sankcie vzala do úvahy najmä rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia, trvanie a následky
porušenia povinnosti, závažnosť správneho deliktu, spôsob porušenia povinnosti účastníkom, či došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia. Výšku uloženej sankcie v rámci zákonom stanoveného rozpätia
Rada považovala za plne odôvodnenú.
Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ, ktorý
je predmetom súdneho prieskumu.



Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.
Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú
na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych
predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na
požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu
štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými
predpismi.
Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a
úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej
len "kancelária").

Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v
oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu
bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 19 ods. 1, písm.e/ zákona o vysielaní a retransmisi otvorene alebo skrytou formou propagovať
alkoholizmus, fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo zľahčovať následky
užívania uvedených látok.

Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii  za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu
alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2
ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť
pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.
a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1
písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e)].
Pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery
zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne
uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného
systému.

Podľa § 67 ods. 15 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii Rada uloží pokutu poskytovateľovi
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie od 500 eur do 40 000 eur, ak a) poskytuje prostredníctvom
svojej audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie programy a iné zložky audiovizuálnej mediálnej
služby na požiadanie, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii  na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §
49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.



Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.
Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa
rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá
účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia,
než ustanovuje osobitný zákon.
V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,
akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že správny orgán v
danom prípade nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si síce zadovážil
dostatok skutkových okolností, avšak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa náležite
nevyporiadal so všetkými základnými otázkami nastolenými navrhovateľom ako účastníkom správneho
konania, ktoré namietal vo svojom stanovisku k začatiu správneho konania, z ktorých dôvodov je
potrebné záver odporcu považovať za predčasný, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu nie je možné považovať za súladné so zákonom.
Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 250l a nasl. O.s.p.)
je posudzovať, či správny orgán vecne  príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi  a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienené
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.
V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti
druhej hlavy.
Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom navrhovateľa, že sloboda prejavu je jedným z
hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých podmienok jej pokroku a rozvoja
každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a rozširovania informácii a
myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť, keďže informovanie verejnosti o veciach
verejného záujmu  vykonávané prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov patri k
významným nástrojom kontroly moci, avšak zároveň aj k základným zárukám, ktoré bránia najrôznejším
formám deformácie spoločenského vývoja, s tým že Ústava Slovenskej republiky a  medzinárodné
zmluvy zakotvujúce ochranu slobody prejavu a práva na informácie  predstavujú dostatočný právny
základ na vytvorenie a uplatňovanie takého štandardu ochrany.



Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej
spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej
republiky. V zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd
(oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci
pri výkone činnosti v rozsahu ich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred
zákonom.  V danej súvislosti najvyšší súd však dáva do pozornosti, že ústavné konštatovanie, že
určené medzinárodné zmluvy (aj Dohovor), s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR, boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným  zákonom a ktoré sú priamo vykonateľné majú prednosť pred
zákonmi Slovenskej republiky znamená, že ústavodarca pokladá tieto zmluvy nielen za súčasť právneho
poriadku Slovenskej republiky, ale tiež, že v hierarchii právnych noriem im priznáva miesto medzi
ústavou (ústavnými zákonmi) a zákonmi Národnej rady Slovenskej republiky. Dohovor slobodu prejavu
a informácií ustanovuje v čl. 10.

Podľa čl. 26 ods. 1 až 5 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie
tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.
Cenzúra sa zakazuje.
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v
štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Podľa čl.10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd  každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Z uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva, že
je v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na
slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv
iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl.
10 ods. 2 Dohovoru).

V právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých
zákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti
a aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená  aj v zákone
č. 308/2000 Z. z., v rozsahu ochrany osobnostných práv v Občianskom zákonníku, ako aj v
rozsahu trestnoprávnej ochrany v Trestnom zákonníku, pričom rozsah „nevyhnutnosti" v demokratickej
spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc s legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva.

Zákonodarca zákonom  č. 308/2000 Z. z. zveruje do právomoci Rade  presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských
reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie



audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej
správy patrí  dohliadať na dodržiavanie povinností podľa  zákona o vysielaní a retransmisii a podľa
osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1
zákona č. 308/2000 Z. z.).

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za dôvodné námietky navrhovateľa, ktorými namietal,
že Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevyporiadala so všetkými zásadnými otázkami
vznesenými v jeho stanovisku k začatiu správneho konania, majúce za následok nepreksúmateľnosť
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu
je zrejmé, že navrhovateľ vo vyjadrení k začatiu správneho konania namietal, že sankčné trestanie
správneho orgánu je v danom prípade neodôvodniteľné a považoval ho za porušenie jeho ústavného
práva zakotveného v čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru a
súčasne za rozporné s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, v ktorej súvislosti poukázal na
rozhodnutia Európskeho súdu vo veciach Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu z roku
1991, Lingens z roku 1986, Oberschlick z roku 1991, Vogt proti Nemecku z roku 1995, Dor a Dublin
Well Woman proti Írsku z roku 1992, rozsudok vo veci Lehideux a Isorni proti Francúzsku z roku
1998‚ rozsudok vo veci Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku
2000;vyslovil názor, že v zmysle uvedeného je potrebné § 19 ods. 1 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z.
vykladať reštriktívne, pretože ide o výnimku z práva poskytovateľa audiovizuálnej služby na požiadanie
poskytovať audiovizuálnu službu na požiadanie slobodne a nezávisle a zo slobody prejavu a práva na
informácie; ďalej tvrdil, že popis objektívnej skutočnosti, udalosti, ktorá sa udiala pred tisíckami divákov,
nemožno považovať za otvorenú propagáciu marihuany, pričom poukázal na rozsudok  Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Pravoye Delo a Shtekel proti UKRAJINE z roku 2011. Odporca v
odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že pri posudzovaní, či navrhovateľ predmetným programom sa
dopustil porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 19 ods. 1, písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z.,
vychádzal z právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona o vysielaní a retransmisii, z čl. 26 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 10 Dohovoru s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Odporca
poukazom na to, že v posudzovanom programe evidentne došlo ku kolízií viacerých právom chránených
záujmov, a to práva účastníka konania na slobodu prejavu, ústavou chráneného záujmu na ochrane
verejného poriadku  a mravnosti,  dospel k záveru, že odvysielané informácie, tak obrazové ako aj
slovné otvorene propagovali užívanie marihuany ako omamnej látky v takej miere, v akej to predpokladá
zákonná dispozícia  ustanovenia § 19 ods. 1 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. a z tohto dôvodu bolo
obmedzenie slobody prejavu v podobe vyvodenia deliktuálnej zodpovednosti voči účastníkovi konania
nevyhnutné, nakoľko odôvodňoval naliehavú potrebu a  sledoval legitímny cieľ, upriamiac pozornosť na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Linges v. Rakúsko.  Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva, že by odporca posudzoval porušenie právnej povinnosti kladenej navrhovateľovi
za vinu aj z hľadísk výkladu čl. 10 Dohovoru Európskym súdom pre ľudské práva, pričom judikatúre
Európskeho súdu, na ktorú poukazoval navrhovateľ vo svojom vyjadrení, nevenoval žiadnu pozornosť.

Vychádzajúc zo skutkových zistení daného prípadu najvyšší súd  takýto postup žalovaného správneho
orgánu nemohol považovať za súladný so zákonom, keďže uloženie sankcie účastníkovi konania je
zásadný zásah do jeho práv a právom chránených záujmov, a preto v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor) bolo povinnosťou žalovaného venovať náležitú pozornosť, či uloženie sankcie bolo súladné
aj s čl. 10 Dohovoru a to aj v zmysle výkladu čl. 10 Dohovoru Európskym súdom pre ľudské práva.
Pokiaľ správny orgán uložil navrhovateľovi sankciu za porušenie právnej povinnosti ustanovenej v §
19 ods. 1, písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v rámci svojej audiovizuálnej mediálnej služby
na požiadanie poskytoval program, ktorý svojom obsahom spracovania otvorene propagoval užívanie
omamných látok, bolo jeho povinnosťou aj náležite zdôvodniť kolíziu zásahu do práva navrhovateľa na
slobodu prejavu a práva na informácie s nevyhnutnou ochranou verejného záujmu a to vzhľadom na
štandardný výklad čl. 10 Dohovoru Európskym súdom pre ľudské práva. V danej súvislosti súd dáva
do pozornosti, že napriek tomu, že judikatúra Európskeho súdu nie je súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky, postup a rozhodovanie orgánov verejnej moci v rozpore s jeho judikatúrou, môže
mať za následok, že Európsky súd pre ľudské práva rozhodne tak, že takýmto postupom (rozhodnutím)
došlo k porušeniu práva garantovaného Dohovorom. Keďže v danom prípade odporca nepostupoval
naznačeným postupom, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.



Otázkou náležitého odôvodnenia rozhodnutia sa už viackrát zaoberala judikatúra najvyššieho súdu
ako aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že Ústavný
súd Slovenskej republiky v ustálenej judikatúre problematike týkajúcej sa povinnosti súdov (čo
možno aplikovať aj na orgány verejnej správy) náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú
pozornosť. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. sp. zn. III. ÚS 36/2010 konštatoval, že
nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (teda aj orgánov verejnej správy) sa uskutočňuje v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim
súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov
svoje rozhodnutia odôvodniť, spôsobom zakotveným v zákonnom ustanovení. Z odôvodnenia totiž
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a
právnymi závermi na strane druhej.

Správny orgán by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať
aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má
obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Správny orgán je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú
vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08) a tým  musí
súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, na ktorú skutočnosť
poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike aj v rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III.
ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

S poukazom na uvedené odvolaciemu súdu sa javí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného
správneho orgánu v danej veci ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a
tým aj nesúladné s právami v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V danej súvislosti však najvyšší súd dáva do pozornosti navrhovateľa, že v administratívnom konaní,
predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je podstatné, či účastník
správneho konania, ktorý sa mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a
podmienky, za ktorých k spáchaniu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku
sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za
správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o
vysielaní a retransmisii. V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu
a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné preukázanie skutku, ktorým účastník správneho konania sa
dopustil porušenia zákona a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním
vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie správneho
deliktu.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho
orgánu  podľa § 250q ods. 2, O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p..
Navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, nakoľko bol v tomto konaní úspešný. Trovy konania
pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené právnym zástupcom navrhovateľa
písomným podaním doručeným súdu dňa 4. novembra 2013. Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov
konania vo výške vyčíslenej jeho právnym zástupcom  za 3 úkony právnej služby, prevzatie a príprava,
podanie opravného prostriedku a účasť na pojednávaní dňa 30. októbra 2013, kde si právny zástupca
uplatnil za jeden úkon á 130,16 Eur (ust. § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), t. j. 390,48 Eur + režijný
paušál 3 x 7,81 Eur (§ 15 citovanej vyhlášky) a 20% DPH (§ 18 ods.3 citovanej vyhlášky) t. j. spolu 468,57
Eur. Navrhovateľ si súčasne uplatnil náhradu trov konania na zaplatenom súdnom poplatku v sume
500 eur. Súd navrhovateľovi nepriznal náhradu za súdny poplatok, pretože navrhovateľovi nevznikla
poplatková povinnosť podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v
znení neskorších predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný, pričom navrhovateľ v danej veci bol úspešný.



Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej  republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.