{"guid": "356aa8fd-3a68-4482-aff7-e1c80d143b73:1e056a26-d363-49c3-944f-d371f9258cac", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010202.1", "spisova_znacka": "2Sž/27/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/27/2012 z 16. 10. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. októbra 2013, sp. zn. 2Sž/27/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010202.1", "identifikacne_cislo": "9012010202", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2013-10-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1e056a26-d363-49c3-944f-d371f9258cac", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010202.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010202.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010202.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/27/2012\n9012010202\n16. 10. 2013\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010202.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV, s.r.o., Brečtanová č. 1, 843 56, Bratislava, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou BugalaĎurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu\nodporcu č. RP/071/2012 zo dňa 23. októbra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/071/2012 zo dňa 23. októbra 2012, p\notvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v R. H. pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút : BÚ - depozitný účet neúročený č.\nXXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/071/2012 zo dňa 23. októbra 2012 odporca (ďalej aj Rada) rozhodol\npostupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 308/2000 Z. z.“) o tom, že\nnavrhovateľ ako účastník správneho konania č. 343-PLO/O-4390/2012 porušil povinnosť ustanovenú v\n§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že časový úsek od cca 21:21:43 hod. do cca 21:51:43 hod.\nprogramu Horton odvysielaného v rámci programovej služby JOJ dňa 1. júna 2012 o cca 20:21 hod., ktorý\nzodpovedá tretiemu 30 minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušil\nzaradením reklamného bloku a to o cca 21:23:38 hod. a o cca 21:51:32 hod., za čo bola navrhovateľovi\npodľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložená sankcia - pokuta určená podľa\n§ 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3319 €.\nRada v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedla, že oznámenie o začatí správneho konania bolo\núčastníkovi konania doručené listom dňa 12. septembra 2012 na základe čoho sa dňom doručenia\nzačalo správne konanie a že podkladom pre toto rozhodnutie sú záznam vysielania programu Horton\nodvysielaného na televíznej programovej službe JOJ dňa 1. júna 2012 o cca 20:21 hod., prepis/popis\nskutkového stavu, ktorý bol prílohou oznámenia o začatí správneho konania a vyjadrenie účastníka\nkonania. Vyjadrenie navrhovateľa bolo Rade doručené faxom dňa 22. októbra 2012 a následne doplnené\nlistom dňa 24. októbra 2012. Rada vo svojom rozhodnutí ďalej dôvodila tým, že ustanovenie § 35 ods. 3\n\nzákona o vysielaní určuje, koľko reklamných prerušení možno zaradiť počas vysielania audiovizuálneho\ndiela. V danom prípade v každej polhodine môže byť audiovizuálne dielo prerušené zaradením reklamy\nalebo telenákupu 1 krát a to aj vtedy, ak plánované trvanie tohto audiovizuálneho diela je kratšie ako\n30 minút. Do trvania audiovizuálneho diela sa vzhľadom na judikatúru Európskeho súdneho dvora\n(rozhodnutie vo veci ARD v. Prosieben) započítava hrubý čas a to vrátane reklamných prerušení.\nV posudzovanom programe boli zaradené reklamné bloky nasledovne:\n\nZ uvedeného vyplýva podľa odporcu, že tretí 30 minútový časový úsek programu Horton bol prerušený 2\nkrát zaradením reklamy, čo je v rozpore s § 35 ods. 3 zákona o vysielaní. Z vyjadrenia účastníka konania\nvyplýva podľa odporcu, že pripúšťa zaradenie dvoch reklamných prerušení v treťom 30 minútovom\nčasovom úseku audiovizuálneho diela (tento stav mali pravdepodobne zapríčiniť technické prostriedky),\nako problematickú okolnosť však konštatuje, že tretí reklamný blok bol zaradený len cca 9 sekúnd (v\nskutočnosti to bolo cca 12 sekúnd) skôr, ako začal 4. časový úsek programu.\nRada k uvádzaným príčinám o pochybeniach pri prerušení tretieho 30 minútového úseku\nposudzovaného programu zaradením dvoch reklamných blokov uviedla, že je potrebné poukázať na\nobjektívnu zodpovednosť vysielateľa za správny delikt a že u právnickej osoby ako navrhovateľa sa\nzodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie, ktorá zásada platí aj\nv prípade zákona o vysielaní. Nie je teda potrebné dokazovať zavinenie, alebo dokonca úmyselné\nzavinenie, ale je podstatné iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo. V danom prípade ani zákon\no vysielaní neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa vysielateľovi zodpovednosti\nza správny delikt. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť podľa odporcu v danom\nprípade zohľadnené pri ukladaní výšky sankcie, pričom Rada pri ukladaní výšky sankcie zohľadnila i\npríslušné okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu správneho deliktu. Rada ďalej dôvodila tým, že vo\nvšeobecnosti je možné súhlasiť s tým, že závažnosť konania znižuje krátkosť časového úseku o ktorý je\nreklamné prerušenie odvysielané prv, ako by to bolo v súlade s § 35 ods. 3 zákona o vysielaní, avšak táto\nskutočnosť v žiadnom prípade nie je dôvodom pre zastavenie správneho konania, ako sa to domnieva\nnavrhovateľ. Navyše v tomto konkrétnom prípade je potrebné poukázať na skutočnosť, že\na/ 12 sekundový časový úsek, o ktorý tretie reklamné prerušenie predchádzalo nasledujúci časový úsek\nposudzovaného programu, nie je zanedbateľný,\nb/ 4. časový úsek posudzovaného programu netrval 30 minút a preto nemohol byť prerušený vysielaním\nreklamy (teda ani vysielaním tretieho reklamného bloku).\nRada ďalej poukazovala na to, že zákonodarca v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní stanovil hranice pre\nporušovanie audiovizuálnych diel (ktoré nie sú seriálom, sériou, dokumentárnym filmom, programom pre\ndeti alebo bohoslužbou) zaradením reklamy, pri ktorých prihliadol na záujem komerčných vysielateľov,\nzároveň zohľadnil aj potrebu zabezpečiť celistvosť programu a chrániť tak spotrebiteľa - recipienta\npred príliš frekventovaným prerušovaním programu, ktoré by pôsobilo rušivo. Častejším než zákonom\npovoleným prerušovaním predmetného audiovizuálneho diela, došlo k narušeniu zákonodarcom\nstanovenej rovnováhy. Celistvosť tretieho 30 minútového časového úseku bola jeho druhým prerušením\njednoznačne narušená nad rámec povolený zákonom. Z toho vyplýva, že posledný časový úsek\npredmetného programu, ktorý nasledoval po treťom 30 minútovom časovom úseku v dôsledku jeho\ntrvania (cca 14 minút) nemohol byť prerušený vysielaním reklamy vôbec.\nRada ďalej uviedla, že sa nestotožnila s argumentáciou navrhovateľa, že pokiaľ od navrhovateľa žiadala\nzáznam vysielania pod hrozbou sankcie podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, že by tým porušila\nzákon. Neobstojí argumentácia navrhovateľa, ktorá vychádza z premisy, že záznam vysielania, ktorý\nposkytuje Rade, je akoby dôkaz preukazujúci spáchanie správneho deliktu použitý proti nemu, čo je\npodľa názoru navrhovateľa v rozpore so zásadou ,,nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a tým aj\nv rozpore s jeho právom na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Rada dôvodila tým, že\npovinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie jej ich poskytnúť, je upravená v §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a teda táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona a zabezpečuje\nRade možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané. Preto v prípade, ak na základe obsahu vysielania\n\nvznikne podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu niektorej povinnosti stanovenej v zákone, rozhodne\nRada o začatí správneho konania voči vysielateľovi. Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s\npriznaním sa k spáchaniu správneho deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu.\nV čase vyžiadania záznamu a jeho doručenia nie je vedené žiadne správne konanie voči vysielateľovi\na nie je ani dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona, v tomto čase nie je dožadovaný\nvysielateľ, ale vysielateľ si plní len svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. V tejto súvislosti odporca\npoukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Bykov proti Rusku, v ktorom prípade sa ESĽP zaoberal i otázkou\na to prípustnosťou dôkazu - nahrávky, získanej pri tajnej akcii, pri ktorej osoba, ktorá mala na objednávku\nzabiť inú osobu, vystupovala ako agent pri komunikácii s objednávateľom vraždy. V danom prípade\nESĽP dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zásady sebaobviňovania, pričom povaha sporného\ndôkazu a spôsob jeho získania boli značne odlišné, ako je to v prípade záznamu vysielania. Čo sa\ntýka problematiky záznamu vysielania, odporca poukázal i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, v zmysle ktorej je povinnosťou vysielateľa na výzvu Rady, predložiť jej požadovaný\nzáznam vysielania.\nV dôvodoch svojho rozhodnutia Rada poukázala okrem iného tiež na to, že pri určovaní výšky pokuty za\nporušenie povinností uvedených v zákone o vysielaní vzala do úvahy kritéria ako závažnosť správneho\ndeliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti, spôsob\nporušenia povinnosti. Zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje Rada jednoznačne\na preukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu došlo k získaniu\nbezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie\nvýšky pokuty. Rada uviedla, že vzala do úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo,\nako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jeho závažnosť, trvanie, a následky,\nmieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka konania. Rada uviedla, že sankciu uložila v dolnej\nčasti zákonom stanoveného rozpätia vzhľadom na závažnosť tohto správneho deliktu a túto sankciu\npovažuje za plne odôvodnenú.\nProti rozhodnutiu Rady podal opravný prostriedok navrhovateľ a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil Rade na ďalšie konanie. Poukázal\nna znenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní v platnom znení a na znenie § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní v znení účinnom v roku 2009. Z porovnania predmetnej zmeny je zrejmé, že zákonodarca\nnovelou účinnou ku dňu vysielania programu, ktorý je predmetom možného porušenia § 35 ods. 3\nzákona o vysielaní, nechcel vysielateľa obmedzovať formou odstupov, t. j. tým, že medzi dvoma po sebe\nnasledujúcimi prerušeniami musí uplynúť najmenej určitý počet minút a predmetnú časť ustanovenia\nvypustil. Spôsob výkladu predmetného ustanovenia tak, ako ho podáva Rada, núti vysielateľa dodržiavať\nmedzi jednotlivými prerušeniami reklamou určité odstupy. Zákonodarca však v ustanovení § 35 ods.\n3 uložil vysielateľovi len obmedzenie, že pri vysielaní vymedzených programov sa mu povoľuje jedno\nprerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30 minútový časový úsek. Z toho vyplýva, že\nak program začal o 20:21:43 hod. a skončil 22:05:42 hod., program mal štyri 30 minútové časové úseky,\nt. j. vysielateľ bol v rámci právnych obmedzení oprávnený prerušiť predmetný program celkovo 4 krát\nzaradením reklamy alebo telenákupu. Súčasná právna úprava neurčuje presné vymedzenie, že medzi\ndvoma po sebe nasledujúcimi prerušeniami teda musí byť určitý časový odstup. Jedinou povinnosťou\nvysielateľa je preto dodržať jedno prerušenie na 30 minútový časový úsek programu, avšak nie je\nsúčasne povinný dodržať určitý časový odstup, napríklad 30 minút medzi jednotlivými prerušeniami.\nRovnako je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že či sa na počítanie prerušení prihliada na čistý\nčas alebo na hrubý čas programu (obsahujúci čas programu + čas reklamných prerušení). Poukázal\nďalej na skutočnosť, že v zmysle judikatúry ESD je potrebné prihliadať na hrubý čas a z toho potom\nmožno vyvodiť, že vysielateľove počty prerušení vysielania boli v súlade so zákonom. Počet reklamných\nprerušení audiovizuálneho diela bol 3, pričom počet 30 minútových časových úsekov audiovizuálneho\nprogramu bol 4. To znamená, že vysielateľ prerušil predmetný program o 1 krát menej zaradením\nreklamy alebo telenákupu, ako mu bola priznaná zákonná možnosť. Preto konaním vysielateľa nedošlo\nk narušeniu celistvosti diela ani ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s ochranou spotrebiteľa. Druhé\nprerušenie nasledovalo v nepomerne krátkom okamihu po predchádzajúcom prerušení, takže nemôže\nbyť považované za frekventované prerušovanie diela a také, ktoré by narúšalo jeho celistvosť. Ďalej\nnavrhovateľ uviedol, že v zmysle § 37a sa do vysielacieho času venovanému reklame nezapočítava čas\nvenovaný vlastnej propagácii a oznamom vo verejnom záujme odvysielaným bezplatne. Z prepisu Rady\nje však zrejmé, že v tomto časovom úseku bol odvysielaný oznam, ktorý možno považovať za oznam\n\nvo verejnom záujme a oznámenia o vlastnom programe, takže nešlo výslovne o prerušenie reklamou\nalebo telenákupu, pretože iba s takýmito pojmami ráta ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní.\nNavrhovateľ ďalej uviedol, že čo sa týka uplatňovania ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní, tak toto ustanovenie zákona o vysielaní je potrebné považovať s prihliadnutím na čl. 46 Ústavy\nSR a čl. 6 Dohovoru, za porušenie zásady účastníka konania neobviňovať sám seba a ne produkovať\ndôkazy vo svoj neprospech. K uplatneniu trestnoprávnej zásady ,,nikto nie je povinný sám seba\nobviňovať“ alebo práva nevypovedať, ESĽP konštatoval, že ide o všeobecne uznané medzinárodné\nštandardy, ktoré tvoria právo na spravodlivý súdny proces a ich cieľom je poskytnúť obvinenému\nochranu pred nesprávnym donútením zo strany orgánov štátu a teda k zabráneniu justičných omylov a\nzabezpečeniu účelu čl. 6 Dohovoru. Právo neobviňovať sám seba sa týka predovšetkým rešpektovania\nvôle a práva obvinenej osoby nevypovedať a na druhej strane predpokladá, že orgán verejnej moci\nzaťažuje povinnosť preukázať vinu obvineného bez uchýlenia sa k dôkazom, získaným metódami\ndonútenia alebo nátlaku v rozpore s vôľou obvineného. Pre posúdenie, či postup zasiahol do samotnej\npodstaty práva neobviňovať sám seba, súd musí preskúmať charakter a stupeň donútenia, existenciu\nnejakých relevantných ochranných procesných postupov a mieru využitia takto získaných dôkazov (napr.\nBykov v. Ruská federácia). Navrhovateľ má preto v danom prípade za to, že § 16 ods. 3 písm. l/ zákona\no vysielaní a samotné konanie odporcu, je v priamom rozpore s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru s\nprihliadnutím na a/charakter donútenia b/stupeň donútenia c/ existenciu procesných postupov ochrany\nd/ mieru využitia získaných dôkazov. V závere svojho opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že\nrozhodnutie Rady je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a že v\nkonaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom\npodľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6\nzákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní dňa 16. októbra 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených\nv opravnom prostriedku navrhovateľa a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho\nspisu správneho orgánu, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/071/2012 zo dňa 23. októbra 2012, ako aj\ns obsahom obrazovo-zvukových záznamov dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie\nje dôvodný a to z nasledovných dôvodov:\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.\n(§ 250l ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3319 € do 165 969 € a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 497 € do 49 790 €, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej\nkomerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nV súvislosti s námietkou navrhovateľa ohľadne Radou nesprávnej aplikácie ust. § 35 ods. 3 zákona\no vysielaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na celé znenie ust. §§ 35 a 37a zákona o\nvysielaní, ktorých znenie je nasledovné :\n§ 35\n\nZaraďovanie reklamy a telenákupu do vysielania\n(1) Reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania medzi jednotlivé programy.\n(2) V programoch zložených zo samostatných častí alebo pri prenose športových a podobne\nštruktúrovaných podujatí a predstavení s prestávkami sa reklamné šoty a telenákupné šoty zaraďujú iba\nmedzi jednotlivé časti alebo počas prestávok.\n(3) Pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, 34)okrem seriálu, série,\ndokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením\nreklamy alebo telenákupu na každý 30 minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie\ntohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu,\nsérie a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu\nna ich trvanie.\n(4) Pri vysielaní programov pre maloletých, ktorých trvanie presahuje 30 minút, sa povoľuje jedno\nprerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30 minútový časový úsek.\n(5) Vysielanie bohoslužieb sa nesmie prerušovať zaradením reklamy alebo telenákupu.\n(6) Vysielateľ s licenciou môže zaradiť reklamné šoty a telenákupné šoty aj počas vysielania programov,\nak sa tým nenaruší celistvosť, hodnota a charakter programu vrátane jeho prirodzených vnútorných\nprestávok pri dodržaní práv nositeľov práv 35)a za podmienok ustanovených v odsekoch 3 až 5.\nVysielateľ televíznej programovej služby na základe zákona nesmie zaraďovať reklamu ani telenákup\npočas vysielania programov.\n(7) Ustanovenia odsekov 1 až 4 a 6 sa nevzťahujú na rozhlasovú programovú službu vysielateľov\ns licenciou. Vysielanie spravodajského a náboženského programu, programu pre maloletých a\nbohoslužieb sa nesmie prerušovať zaradením reklamy ani telenákupu.\n(8) Vysielateľ s licenciou vysielajúci rozhlasovú programovú službu môže vysielať dlhšie reklamné\noznámenie spracované do podoby programu informačného charakteru, ktorý podporuje predaj, nákup\nalebo nájom tovarov alebo služieb. Začiatok aj koniec vysielania takého programu je vysielateľ povinný\nzreteľne oddeliť slovným upozornením na charakter tohto vysielania; na dlhšie reklamné oznámenia sa\nvzťahuje ustanovenie § 37 ods. 1.\n(9) Ustanovenia odsekov 1 až 4 a 6 sa nevzťahujú na rozhlasovú programovú službu vysielateľa na\nzáklade zákona; jeho vysielanie spravodajských, politicko-publicistických a náboženských programov,\numeleckých programov a programov pre maloletých, literárno-dramatických programov a bohoslužieb\nsa nesmie prerušiť zaradením reklamy ani telenákupu.\n___________________\n34) § 5 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z. z. <. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom\n(autorský zákon).\n35) Zákon č. 618/2003 Z. z. <. v znení neskorších predpisov.\n§ 37a\nVýnimky z časového rozsahu vysielanej reklamy a telenákupu\n(1) Do vysielacieho času vyhradeného reklame sa na účely § 36 a 37 nezapočítava čas venovaný\na) vlastnej propagácii vrátane oznámení vysielateľa o vlastnom programe, b) charitatívnym výzvam,\nc) oznamom vo verejnom záujme vysielaným bezplatne,\n\nd) politickej reklame, ak je vysielaná bezplatne alebo v čase podľa osobitného predpisu, 35a)\ne) označeniu sponzora programu vysielaného podľa § 38 ods. 2 a označeniu umiestňovania produktov\npodľa § 39a ods. 5 písm. d/.\n(2) Vlastná propagácia na účely tohto zákona je činnosť vysielateľa určená na získanie a udržanie\npozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby, priamo spojené s vysielaním\na programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť\no vlastnom programe.\n(3) Charitatívna výzva na účely tohto zákona je výzva vysielaná vysielateľom bezplatne alebo bez\nposkytnutia inej protihodnoty, ktorá obsahuje žiadosť o pomoc pre fyzickú osobu, skupinu fyzických osôb,\nsociálne či charitatívne organizácie alebo nadácie založené na podporu takých cieľov.\n(4) Oznam vo verejnom záujme na účely tohto zákona je krátky oznam nepolitického subjektu zameraný\nna šírenie osvety, najmä v oblasti zvyšovania právneho vedomia, bezpečnosti na cestách alebo ochrany\nspotrebiteľa, zdravia, prírody, životného prostredia či kultúrneho dedičstva.\n____________________\n35a) Napríklad § 30 ods. 2 zákona 346/1990 Zb. <. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení\nneskorších predpisov, § 15 ods. 1 zákon č. 46/1999 Z. z. <. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej\nrepubliky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov, § 24 ods. 8\nzákona č. 333/2004 Z. z. <. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky.\nV danom prípade z obrazovo zvukového záznamu mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za\npreukázané, že príslušný sporný program trval spolu 103 minút a 59 sekúnd a teda obsahoval 3\ntridsaťminútové časové úseky a 1 časový úsek, ktorý trval 13 minút a 59 sekúnd. Správne potom\nkonštatuje Rada, že v zmysle § 35 ods. 3 zákonov o vysielaní je pri vysielaní audiovizuálneho diela\npovolené jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30 minútový časový úsek,\na keďže vysielané audiovizuálne dielo malo tri kompletné 30 minútové časové úseky, bolo ho potom\nmožné prerušiť zaradením reklamy alebo telenákupu 3 krát. V danom prípade Rada započítala do trvania\naudiovizuálneho diela aj reklamné prerušenia a teda čas trvania tohto programu v súvislosti s určením\npočtu 30 minútových časových úsekov posudzovala Rada správne a to ako hrubý čas a teda postupovala\nv súlade i s judikatúrou ESD (ARD v. Prosieben). Z obrazovo zvukového záznamu však vyplýva, že tak\ntretí 30 minútový úsek programu Horton bol prerušený odvysielaním reklamy 2 krát, ktorá skutočnosť je\nv rozpore s ustanovením § 35 ods. 3 zákona o vysielaní.\nZ citácie ustanovenia § 37a zákona o vysielaní vyplýva, že zákonodarca stanovil výnimky z časového\nrozsahu vysielanej reklamy a telenákupu, avšak z odseku 1 ustanovenia § 37a vyplýva, že tieto výnimky\nsú ustanovené pre účely §§ 36 a 37 zákona o vysielaní, teda na účely výpočtu časového rozsahu\nreklamy v jednej hodine (v prípade televíznej programovej služby), respektíve v jednom dni (v prípade\nrozhlasovej programovej služby). Vzhľadom na tieto skutočnosti správne konštatuje Rada, že pokiaľ\nnavrhovateľ poukazuje na výnimku z časového rozsahu vysielania reklamy a telenákupu stanovenú\nv § 37a zákona o vysielaní, tak táto skutočnosť je potom pre posudzovaný skutkový stav právne\nirelevantnou. Z prepisu skutkového stavu vyplýva, že súčasťou reklamných a upútavkových blokov\nodvysielaných navrhovateľom, boli ako uvádza Rada primárne reklama a upútavky, ktoré ako forma\nvlastnej propagácie sú tiež reklamou a preto bolo povinnosťou vysielateľa, aby pri ich zaraďovaní\npostupoval v súlade s ustanovením § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a to bez ohľadu na to, či súčasťou\ntýchto blokov boli aj iné komunikáty.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v zmysle\nustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, je vysielateľ oprávnený\nprerušiť audiovizuálne dielo odvysielaním reklamy a telenákupu na každý 30 minútový časový úsek\njeho trvania a to maximálne 1 krát. Týmto postupom zákonodarca zakotvil a nastolil rovnováhu medzi\nekonomickými záujmami komerčných vysielateľov a záujmami a ochranou spotrebiteľskej verejnosti na\nzachovaní čo najväčšej celistvosti diela pred príliš frekventovaným prerušovaním vysielaného programu.\n\nNavrhovateľ ďalej namietal nezákonnosť postupu Rady v súvislosti s povinnosťou navrhovateľa\nposkytnúť Rade záznam vysielania v zmysle § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, keď mal za to, že by\nRade poskytol dôkaz preukazujúci spáchanie správneho deliktu, ktorý dôkaz by bol použitý práve proti\nnemu a preukazujúci spáchanie správneho deliktu, ktorá skutočnosť je podľa jeho názoru v rozpore so\nzásadou, že ,,nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a tým aj v rozpore s právom navrhovateľa na\ninú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy\nvysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne\nvysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode\ns vysielateľom.\nNajvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto záver boli\nzistené úplne a riadnym procesným postupom.\nK námietke navrhovateľa ohľadom postupu odporcu voči navrhovateľovi pri vyžiadaní záznamov\nvysielania Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých sa už\nobdobnou námietkou vysielateľa podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5Sž/18/2011 zo dňa 29. marca 2012, z ktorého vyplýva, že : „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie\nzáznamu najvyšší sú k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a\nnáležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti\nvysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto\nustanovenia zákona.\nPožiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu\nvysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z.\nz.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti\nžiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá\nnemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako\nodvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.\nz., jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil\nako zjavne účelové až špekulatívne.“\nTaktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13. novembra 2012 uviedol:\n„K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že\nide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu\nsmerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska\nnie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len\njeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán\na povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v\nsťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie\ndotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“\nV súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku najvyšší súd poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui iure suo\nutitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s\nprávom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od\nich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie\npodľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je\npravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné\naplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so\nzákonom č. 308/2000 Z. z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie\ndôkazu vo svoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré\n\nje vysielateľ povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z. z., je získaný na základe zákonného\nsplnomocnenia a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v\nrozpore so zákonom.\nK problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tiež najvyšší súd vyjadril\nuž viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sž/29/2011 zo dňa 24. júla 2012:\n„Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa\nustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej\nveci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená\nrespektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“ Obdobne\naj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/19/2012 zo dňa 30. októbra 2012: „Záznam vysielania, ktorý\nsi odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania.\nV čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie\nsi záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím\ninformácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam,\nktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za\nnezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“\nPre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012\nzo dňa 27. marca 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k\nargumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním\nsi záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju\nzákonom uloženú povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na\nktorú sú kladené osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je\nsúčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý\nsi odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah\nvysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi.\nVyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa\nmylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne\nzáväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre\nrozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní\nnavodzuje navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s\nčl. 6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje\nznaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju\njudikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napr. rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012,\n5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka\nnavrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho\nsúdu neopodstatnená.“\nRovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP),\npredovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom\nurčité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa\nESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať\ndaňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť\núčinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému\nsebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy\nmotivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému\nkráľovstvu zo dňa 10. septembra 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. apríla 2009; O´ Halloran a Francis\nproti Spojenému kráľovstvu.\nKeďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri\naplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti\n\nnapadnuté rozhodnutie Rady č. RP/071/2012 zo dňa 23. októbra 2012 podľa § 250q ods. 2 O.s.p.\npotvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zároveň rozhodol o uložení povinnosti navrhovateľovi ako\nneúspešnému účastníkovi zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992\nZb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorý\npredstavuje v danom prípade 500 €.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2\nO.s.p. tak, že navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech.\nOdporcovi napriek úspechu vo veci, náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}