{"guid": "f74c29bc-1b02-48cb-8a95-57c0ad4c35c2:2e5c6dca-a81a-4721-913d-09d42775f059", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010201.1", "spisova_znacka": "3Sž/27/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/27/2012 z 29. 1. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2013, sp. zn. 3Sž/27/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010201.1", "identifikacne_cislo": "9012010201", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2013-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e5c6dca-a81a-4721-913d-09d42775f059", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010201.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010201.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010201.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sž/27/2012\n9012010201\n29. 01. 2013\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010201.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu\nJUDr. Ivana Rumanu a sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej veci\nnavrhovateľa: INTERACTIV.ME, s.r.o., so sídlom Pekná cesta č. 6,\n834 03 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom\nDrotárska cesta č. 102, 811 02 Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom\nDobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. RP/070/2012\nzo dňa 23. októbra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky n e p r e d l o ž í Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh\nna začatie konania o súlade ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a\nretransmisii s Ústavou Slovenskej republiky. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/070/2012 zo dňa 23. októbra 2012 p o\nt v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/070/2012 zo dňa 23. októbra 2012 Rada pre vysielanie a retransmisiu\n(ďalej „Rada“) rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona\nč. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) tým, že „nedodal Rade súvislý záznam\nz vysielania programovej služby RING TV zo dňa 12.05.2012 v čase od 0:00 hod. do 8:00 hod, za čo\nmu uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods.\n2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 500 €.\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ ako vysielateľ v súlade s ustanovením\n§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p“) v zákonnej lehote opravný prostriedok,\ndomáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Navrhovateľ má za to, že nie je a ani nebol\npovinný Rade predložiť záznam z vysielania a to ani na vyžiadanie Rady, a to z dôvodu, že táto povinnosť\nneoprávnene zasahuje do jeho práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými\ndohovormi. Spôsob, akým zo strany Rady dochádza k získavaniu dôkazu, ktorým je záznam z vysielania\nprogramu, porušuje práva vysielateľa na inú právnu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky a zároveň právo na spravodlivé súdne konania v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor\"), a to v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať\nseba samého\". Európsky súd pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) vo svojich rozhodnutiach v súvislosti\ns právom „neobviňovať sám seba\" uviedol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené\nprávo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným\nmedzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu podľa článku 6 Dohovoru\nRozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Saunders v. Spojené kráľovstvo.\nNavrhovateľ žiadal, aby najvyšší súd prerušil konanie vo veci samej a aby sa obrátil na Ústavný súd\nSlovenskej republiky s prejudiciálnou otázkou, či je ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000\nZ.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v súlade s článkom\n46 Ústavy Slovenskej republiky a článkom\n6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v kontexte práva účastníka konania\nneobviňovať seba samého a neprodukovať dôkazy vo svoj neprospech a zároveň, aby odvolací súd\nnavrhol pozastavenie účinnosti ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a\nretransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách do doby právoplatného rozhodnutia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky o prejudiciálnej otázke.\nĎalej namietal výšku uloženej pokuty. Rada v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia sama uviedla, že\n„Rada po posúdení predmetného správneho deliktu dospela k záveru, že vzhľadom na okolnosti deliktu\nje jeho závažnosť relatívne nízka, a to z dôvodu, že účastník konania sa k spáchaniu deliktu priznal,\njeho spáchanie ľutuje, nedošlo k nemu vedome a uvedomuje si svoju objektívnu zodpovednosť\". Na\nzáklade citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je navrhovateľovi jasné, na základe\nakej skutočnosti Rada udelila vysielateľovi pokutu 500 €, keď ostatným vysielateľom v roku 2012 uložila\nniekoľkonásobne nižšie pokuty napriek viacnásobnému porušeniu rovnakej (obdobnej) povinnosti (bez\ndodania čiastočného záznamu z dôvodu technickej poruchy zariadenia). Rozhodnutie o pokute považuje\nza diskriminačné.\nOdporca v písomnom vyjadrení zo dňa 01.02.2013 k opravnému prostriedku navrhovateľa žiadal, aby\nnajvyšší súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že navrhovateľ pri formulovaní svojho argumentu\nvychádza z premisy, že záznam vysielania, ktorý poskytuje odporkyni je ako dôkaz preukazujúci\nspáchanie správneho deliktu použitý proti nemu, čo je podľa jeho názoru v rozpore so zásadou „nikto nie\nje povinný sám seba obviňovať\" a tým aj v rozpore s jeho právom na inú právnu ochranu a spravodlivé\nsúdne konanie.\nPovinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť, je upravená v § 16 ods.\n3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. Táto povinnosť zabezpečuje odporcovi možnosť zistiť obsah toho, čo\nbolo odvysielané. V prípade, ak na základe obsahu vysielania vznikne dôvodné podozrenie, že mohlo\ndôjsť k porušeniu niektorej povinnosti stanovenej v zákone, rozhodne odporkyňa o začatí správneho\nkonania.\nZáznam vysielania, ktorý poskytuje navrhovateľ, nie je dôkazom usvedčujúcim ho zo spáchania\nsprávneho deliktu. Záznam vysielania je podkladom pre rozhodnutie a jeho hodnota spočíva v tom, že\n(v zásade vždy) presne a úplne zachytáva skutkový stav. Jeho poskytnutie však nie je možné považovať\nza „sebausvedčenie\". Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s priznaním sa k spáchaniu\nsprávneho deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu. V čase vyžiadania záznamu\na jeho doručenia nie je vedené žiadne správne konanie voči navrhovateľovi a nie je ani vyslovené žiadne\ndôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona, v tomto čase nie účastníkom konania, plní\nsi len povinnosť vyplývajúcu zo zákona. Z toho vyplýva, že fakt, že ak vysielateľ odporcovi poskytne\nzáznam vysielania svojej programovej služby ešte neznamená, že sa proti nemu začne viesť správne\nkonanie, a preto ani nie je možné, aby týmto záznamom sám seba usvedčil.\n\nK obdobnému názoru dospel aj NS SR, ktorý vo svojom rozsudku 4Sž/19/2012 uviedol, cit.: „Pokiaľ\nide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,\nže Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ\nposkytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť. Námietka\nnavrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu\nneopodstatnená. Najvyšší súd judikoval uvedené v rozhodnutí 5Sž/18/2011 z 29. marca 2012 a aj v\nďalších následných rozhodnutiach (5Sž/37/2011). Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so\nzákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si\nzáznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako\njednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho\npredloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým\npočíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže\nstať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v\npodanom odvolaní navodzuje navrhovateľ\".\nPovinnosť poskytnúť súvislý záznam vysielania je obdobná povinnostiam zakotveným v iných právnych\npredpisoch regulujúcich kontinuálnu činnosť podnikajúcich subjektov. Povinnosti poskytovať informácie\nmajú napríklad subjekty vykonávajúce podnikateľskú činnosť na úseku elektronických komunikácií.\nPodľa § 40 zákona č. 351/2011 Z.z. musia subjekty podnikajúce na úseku elektronických komunikácií\npod hrozbou sankcie (§ 73 ods. 1 písm. c/ zákona č. 351/2011 Z.z.) poskytovať Telekomunikačnému\núradu Slovenskej republiky informácie o svojej činnosti. Je zrejmé, že ak by takto získané údaje\nnasvedčovali existencii protiprávneho stavu. Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky by mohol na\nich základe začať vo veci konať a rozhodnúť.\nPoskytovanie informácií o svojej činnosti podnikateľskými subjektmi je v prípade kontinuálne\nvykonávaných podnikateľských aktivít úplne bežné. Správny orgán má možnosť získať tieto informácie\naj iným spôsobom, avšak primárne tu je povinnosť regulovaného subjektu poskytnúť ich správnemu\norgánu. Nejedná sa o poskytnutie dôkazu proti sebe, ale o poskytnutie informácií o svojej činnosti.\nVzhľadom na uvedené je test, ktorý vykonal navrhovateľ, irelevantný, keďže predkladanie záznamov\nvysielania má úplne inú kvalitu ako „predkladanie dôkazov proti sebe\".\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa § 246 ods. 2 písm.\na/ O.s.p. v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. preskúmal procesný postup a napadnuté\nrozhodnutie odporcu na pojednávaní súdu dňa 29.01.2013.\nPodľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je\nv tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,\nže všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému\nsúdu na zaujatie stanoviska.\nVzhľadom na to, že rozhodnutie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. bolo zásadnou právnou otázkou,\nnajvyšší súd o nej rozhodol priamo vo výroku rozsudku. Vychádzal pritom z ustálenej súdnej praxe, ktorá\npripúšťa, aby o otázkach, o ktorých sa rozhoduje\nuznesením sa rozhodlo i priamo v rozsudku, ak rozhodovaná otázka má bezprostrednú súvislosť s\npredmetom konania, o ktorom sa rozhoduje vo výroku rozsudku. Navyše táto otázka úzko súvisí s\nprávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nSenát zamietol návrh navrhovateľa na predloženie návrhu ústavnému súdu na začatie konania o súlade\nust. § 16 ods. 1 písm. l/ s Ústavou Slovenskej republiky a s Dohovorom z dôvodu, že z dôvodov\nprezentovaných žalobcom a s prihliadnutím na doterajšie poznatky senátu o stave judikatúry ústavného\n\nsúdu a ESĽP k princípu zákazu „sebausvedčenia“ nemal osvedčenú potrebnú mieru relevantnosti na\npredloženie návrhu ústavnému súdu. Nezistil existenciu rozhodnutia ESĽP, ktoré by bolo aplikovateľné\nna skutkovo obdobnú situáciu vysielateľa, ktorý na základe zákonnej povinnosti predkladá Rade záznam\nz vysielania.\nNapriek tomu, že navrhovateľ označil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ako prejudiciálne konanie, je\npotrebné uviesť, že v prípade ústavného súdu nejde o predkladanie predbežnej otázky obdobne ako\nSúdnemu dvoru Európskej únie podľa § 267 ZFEU, kde existuje povinnosť národného súdu predložiť\nnávrh na začatie konania, ak takáto otázka nebola judikovaná. V danom prípade najvyšší súd musí\nvykonať úsudok, že dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis je v rozpore s ústavou. Tieto\ntvrdenia predkladajúci súd musí uviesť v návrhu na začatie konania.\nK námietke navrhovateľa, že vyžiadaním záznamu vysielania podľa § 5 ods. 1 písm. m/ v spojení s §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny, najvyšší súd\npoukazuje na to, že ide o plnenie povinnosti vysielateľa stanovenej explicitne zákonom. Prevádzkovanie\nvysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky, medzi ktoré patrí i\nuchovávanie súvislého záznamu z vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej\nkvalite a povinnosť na vyžiadanie rady ich poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí\nrada v licencii po dohode s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou licencie na vysielanie a\nmá evidenčný a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú vysielatelia aj v iných krajinách napr.\nv Českej republike (§ 32 ods. 1 písm. l/ zák. č. 231/2001 Sb. v znení neskorších predpisov). Samotnú\nexistenciu tejto povinnosti senát nevníma ako rozpornú s článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (Oznámenie č. 209/1992 Zb.). Ide o predloženie „pasívneho záznamu“ vysielateľom,\nktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Plnenie tejto povinnosti nie je spojené\ns požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev, respektíve akejkoľvek aktívnej činnosti.\nNaopak, ako už bolo zmienené, druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne rade svoj\nzáznam vysielania (§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z.) je súčasťou rozhodnutia a implicitne\nobsahuje záväzok k plneniu tejto povinnosti (§ 49 ods. 4 písm. j/ zák. č. 308/2000 Z.z.). Prevádzkovanie\nvysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu na trhu a plnenie povinností vysielateľa\npodstupuje dobrovoľne.\nPorušenie povinnosti vysielateľom nebolo sporné. Výšku uloženej pokuty 500 € považoval najvyšší súd\nza primeranú a odporcom riadne odôvodnenú. Navrhovateľ bol za porušenie povinnosti podľa § 16 ods.\n3 písm. l/ zák. č. 308/2000 Z.z. v minulosti už sankcionovaný rozhodnutím RP/95/2011 vo výške 170 €.\nPokutu bolo prípustné uložiť v zákonnom rozpätí (165 € - 6.638 €).\nO trovách konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení § 250l ods. 2 O.s.p. tak,\nže navrhovateľovi, ktorý nemal úspech v konaní nevznikol nárok na náhradu trov konania.\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov členov senátu 2:1 (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}