{"guid": "29bd057f-764e-48df-9f47-b487f0f4bf11:2deef04a-bd93-44b1-9bf7-0ade99c38f9a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010200.1", "spisova_znacka": "5Sž/26/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/26/2012 z 27. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2013, sp. zn. 5Sž/26/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010200.1", "identifikacne_cislo": "9012010200", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2013-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-d", "nazov": "§ 67 ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-67"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "nazov": "§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-67", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2deef04a-bd93-44b1-9bf7-0ade99c38f9a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010200.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010200.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010200.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/26/2012\n9012010200\n27. 06. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010200.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej vec navrhovateľa MAC TV,\ns. r. o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nBugala - Ďurček, s. r. o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Petrom\nĎurčekom, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/051/2012 z 25. septembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/051/2012 z 25. septembra 2012 vo\nvýroku II., ktorým bolo konštatované porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov tým, že dňa 07. marca 2012 o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu KRIMI príspevok s\nnázvom Našli ho s podrezaným hrdlom. Údajne trpel schizofréniou, ktorý spôsobom svojho spracovania\na svojím obsahom zasiahol do práva na súkromie brata zosnulého H., za čo bola navrhovateľovi uložená\nsankcia - pokuta vo výške 5.000 eur podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z.\npotvrdzuje.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 25. septembra 2012, č. RP/051/2012 vo\nvýroku I., ktorým bolo konštatované porušenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov tým, že dňa 07. marca 2012 o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu KRIMI príspevok s\nnázvom Našli ho s podrezaným hrdlom. Údajne trpel schizofréniou, v ktorom boli odvysielané vyjadrenia\no zdravotnom stave a dôvodoch smrti zosnulého H., ako aj špekulatívne vyjadrenia o stave miesta činu,\nktoré mali komentatívny charakter, pričom neboli oddelené od informácií spravodajského charakteru,\nčím došlo k porušeniu povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských\nprogramov, za čo bola navrhovateľovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona podľa\nustanovenia § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. p o s t u p u j e Krajskému súdu v Bratislave ako\nsúdu vecne a miestne príslušnému.\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv sume 70 eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky\n\nnepriznáva.\n\nodôvodnenie:\nRozhodnutím odporkyne č. RP/051/2012 z 22. septembra 2012, odporkyňa - Rada pre vysielanie a\nretransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 272-PLO/O-3053/2012, ako orgán príslušný podľa §\n4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona\n\nč. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii v\nznení neskorších predpisov, postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., rozhodla, že navrhovateľ\nporušil povinnosť podľa:\nI. ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona. č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe JOJ dňa\n07. marca 2012 o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu KRIMI príspevok s názvom Našli ho\ns podrezaným hrdlom. Údajne trpel schizofréniou, v ktorom boli odvysielané vyjadrenia o zdravotnom\nstave a dôvodoch smrti zosnulého H., ako aj špekulatívne vyjadrenia o stave miesta činu, ktoré mali\nkomentatívny charakter, pričom neboli oddelené od informácií spravodajského charakteru, čím došlo k\nporušeniu povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov, za\nčo bola navrhovateľovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona podľa ustanovenia § 64\nods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.,\nII. ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe JOJ dňa\n07. marca 2012 o cca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu KRIMI príspevok s názvom Našli ho s\npodrezaným hrdlom. Údajne trpel schizofréniou, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom\nzasiahol do práva na súkromie brata zosnulého H., za čo bola navrhovateľovi uložená sankcia - pokuta\nvo výške 5.000 eur podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z..\nĎalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“, a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č.\n308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, KS XXXX.\nSvoje rozhodnutie odporkyňa odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,\npopisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania, záznamom vysielania\nprogramu KRIMI odvysielaného na televíznej programovej službe JOJ dňa 07. marca 2012 o cca 19:00\nhod., a vyjadrenie účastníka konania k začatiu správneho konania.\nPri určovaní sankcie a jej výšky odporkyňa prihliadla na skutočnosť, že u právnických osôb sa\nzodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť\npre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa rozhodla o uložení\nsankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného\nustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n308/2000 Z. z. dopustil už v minulosti, viacerými rozhodnutiami vo veci porušenia § 19 ods. 1 písm. a/\nzákona. č. 308/2000 Z. z. boli navrhovateľovi pokuty už uložené. Rada pri určovaní výšky pokuty vzala\ndo úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, ktorú vyhodnotila ako relatívne nízku, mieru zavinenia\n(išlo o opakované porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.).\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote\nopravný prostriedok [§250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] namietajúc,\nže konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na\nzákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné,\nneurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.\nV prípade výroku II. rozhodnutia odporkyne (porušenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.)\nide podľa navrhovateľa o nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko neboli splnené pojmové znaky\nporušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z..\nNavrhovateľ vidí nesprávne právne posúdenie veci v tom, že sa jedná o pokračovací trestný čin, pričom\npoukazuje na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu\npre ľudské práva, z ktorých vyplýva jednoznačný záver uplatniteľný na prejednávanú vec, s poukazom\nna rozhodnutia Beian proti Rumunsku (ESĽP), III. ÚS 192/06 (ÚS SR), 6Sžo/31/2011 (NS SR),\n5Sž/21/2011 (NS SR), 8Sž/22/2011 (NS SR), 5Sž/17/2011 (NS SR), 8Sž/23/2011 (NS SR), 8Sž/24/2011\n(NS SR), 5Sž/25/2011 (NS SR), 6Sž/19/2011 (NS SR), 6Sž/27/2011 (NS SR), 3Sžn/68/2004 (NS SR)\na 8Sžo/147/2008 (NS SR).\nNavrhovateľ poukázal na dnes už zaužívané pravidlá ukladania správnych sankcií, že vzhľadom na\nnedostatok špeciálnej právnej úpravy v správnom konaní, je na základe analógie treba aplikovať\npravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. uloženie jednej sankcie za správny delikt\nspočívajúci vo viacerých čiastkových útokoch. Podľa názoru navrhovateľa odporkyňa tým, že konanie\núčastníka, špecifikované vo výroku napadnutého rozhodnutia, posúdila ako samostatný skutok a nie\nako čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu, ktorý mala spojiť s ďalšími čiastkovými útokmi\npokračovacieho správneho deliktu, porušila princípy administratívneho trestania a nesprávne právne\nvec posúdila, čím zasiahla do práv vysielateľa na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé súdne\n\nkonanie garantované Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“ alebo „Ústava SR“) a Európskym\ndohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“).\nNamietal, že z rozhodovacej činnosti odporkyne vyplýva, že na svojich zasadnutiach z 24. apríla,\n29. mája a 26. júna 2012 začala správne konania 150-PLO/O-1789/2012-RL/052/2012, 230PLO/O-2366/2012-RL/047/2012, 272-PLO/O-3053/2012-RL/051/2012 (konanie vo veci napadnutého\nrozhodnutia) a 305-PLO/O-3594/2012 vo veci porušenia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z. z. týkajúce sa rovnakej skutkovej podstaty správneho deliktu, išlo o čiastkové útoky\ntoho istého páchateľa spojené s objektívnou súvislosťou s jednotiacim zámerom páchateľa ako v\nprejednávanej veci.\nNavrhovateľ mal taktiež za to, že nie je a nebol povinný Rade predložiť záznam z vysielania, a to\nani na vyžiadanie Rady, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jeho garantovaných práv.\nSankcionovanie za nedodanie dôkazu - záznamu z vysielania programu jednoznačne porušuje právo\núčastníka na inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nDohovoru), a to v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať sám seba“, čim došlo k porušeniu\npráva na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.\nTaktiež namietal, že výrok napadnutého rozhodnutia jednoznačne neobsahuje obsahové náležitosti\nvýroku. Vo výroku napadnutého rozhodnutia najmä absentuje: presné vymedzenie skutku, ktorým\nmal vysielateľ zasiahnuť do práva na súkromie, presné vymedzenie skutkových tvrdení alebo\nhodnotiacich komentárov, ktorých povaha spôsobila zásah do práva na súkromie fyzickej osoby, presnú\nidentifikáciu osoby, ktorej malo byť zo strany vysielateľa zasiahnuté do práva na súkromie. (Vo výroku\nnapadnutého rozhodnutia Rada identifikuje osobu len ako „brat zosnulého H.“. Takéto vymedzenie\nje absolútne nejednoznačné a neurčité.) Uvedená skutočnosť spôsobuje nepresnosť a neurčitosť\nvýroku napadnutého rozhodnutia, majúcu za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho\nnepreskúmateľnosť.\nPodľa navrhovateľa napadnuté rozhodnutie Rady ako aj správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia je zásahom do Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom chráneného práva\nna slobodu prejavu s poukazom na čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 10 ods. 1\nDohovoru.\nVo vzťahu k skutkovému stavu veci navrhovateľ uviedol, že nevypočutím osoby, do ktorej dôstojnosti\nmalo byť konaním vysielateľa zasiahnuté, bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie,\nčo tiež spôsobuje nedostatočne zistenie skutkového stavu veci na jej posúdenie. Namietal, že Rada\nmá v zmysle trestnoprávnych zásad povinnosť vyhľadávať akékoľvek dôkazy, ktoré môžu náležite\nobjasniť skutkový stav veci, a ktoré môžu pôsobiť v neprospech, ale aj v prospech vysielateľa. Rada\ntúto povinnosť nedodržala a výsluch osoby, ktorej Rada napadnutým rozhodnutím poskytla ochranu ani\nlen nevypočula (zrejme najmä z dôvodu, že Rada absolútne nevedela o akú osobu ide, nakoľko osoba\nnebola v príspevku identifikovaná inak než „brat zosnulého Dušana“).\nOchranu, ktorú Rada podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. napadnutým\nrozhodnutím poskytla, nie je možné považovať za abstraktnú, ale konkrétnu, nakoľko smeruje k ochrane\npráv individualizovaných subjektov.\nĎalej podľa navrhovateľa právomoc rozhodovať občianskoprávne spory, medzi ktoré ochrana práva na\nsúkromie bezpochyby patrí, prislúcha výlučne všeobecným súdom a nie Rade. Je absolútne nelogické\nsankcionovať vysielateľa za zásah do práva na súkromie osôb, ktoré sa k takémuto zásahu a jeho\nexistencii ani nevyjadrili, hoci ich Rada mohla a mala vypočuť a hlavne bez akéhokoľvek podnetu od\ntýchto osôb na poskytnutie ochrany zo strany Rada.\nNamietal tiež, že Rada sa predmetným postupom postavila do roly morálnej autority, ktorá je však v\ndanom prípade neúčelná, nelogická, nežiaduca a disproporčná k právam Vysielateľa na slobodu prejavu\na právam verejnosti na informácie.\nNa záver s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sž/82/2008-26\naplikovateľné na predmetný prípad, v ktorom najvyšší súd uviedol, že k zásahu do ľudskej dôstojnosti\nmôže dôjsť jedine vtedy, ak je možné ustáliť konkrétnu osobu, do ktorej sféry malo byť zasiahnuté,\nčiže je potrebné túto osobu individualizovať, navrhovateľ uviedol, že v predmetnom prípade nie je\nmožné individualizovať subjekt ochrany ľudskej dôstojnosti, nakoľko tento je príliš neurčitý a zo strany\nRady identifikovaný len ako „brat zosnulého H.“. Takáto identifikácia nezabezpečuje presné, jasné a\nindividualizované určenie konkrétnej osoby.\nNa nariadenom pojednávaní sa právny zástupca navrhovateľa pridržiaval písomného návrhu. Namietal\nvyjadrenie odporkyne uvedené najmä na strane 6 a 8 a tiež protirečenia v samotnom rozhodnutí Rady,\nkde Rada na jednej strane tvrdí, že niektoré skutočnosti ohľadom zdravotného stavu sa nedali objektívne\n\nzistiť a na druhej strane uvádza, že skutkový stav bol zistený úplne. Ďalej namietal, že Rada si zamieňa\npluralitu s objektivitou, keď im v podstate nevyčíta ako informovali verejnosť ale výslovne im prikazuje ako\nmôžu informovať. Podľa názoru právneho zástupcu nebolo informované dehonestujúcim spôsobom, ale\nredaktor uviedol iba niektoré tvrdenia nie hodnotiace a majú problém posúdiť, ktoré z tvrdení redaktora\nRada posúdila ako hodnotiace. Rada bez toho, aby mala preukázanú pravdivosť alebo nepravdivosť\ntvrdení prijala záver, že sú tvrdenia nepravdivé alebo hodnotiace. Taktiež im nie je jasné prečo Rada\nspojila tvrdenia redaktora o zosnulom s právom na súkromie len jeho brata. Ďalej s odkazom na § 250j\nods. 3 OSP namietal neúplnosť spisu, lebo Rada zamietla návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka\nT., pričom v spise je uvedené aj M.. Táto nesprávna informácia podľa jeho názoru spôsobuje neúplnosť\nspisu.\nS poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne ako správneho organu navrhol, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/051/2012 z 25. septembra\n2012 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\nV prípade úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedla, že ako príslušný správny\norgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia\nzákona. Ďalej uviedla, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, nevykazuje formálne\nani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle\nustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ani\npostupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom. Preto\nnavrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie\nodporkyne č. RP/051/2012 z 25. septembra 2012, ako právne správne potvrdil.\nNa ústnom pojednávaní sa odporkyňa pridŕžala písomného vyjadrenia z 02. januára 2013. Uviedla,\nže spôsobom in formovania o smrti chlapca mohlo byť dotknuté právo na súkromie jeho brata. Inými\npríbuznými sa nezaoberali, lebo z príspevku vyplynulo, že sa týka len tohto brata. Pokiaľ ide o\nnevypočutie redaktora Y. ako svedka uviedla, že tento názor navrhovateľky nemá oporu v rozhodnutiach\nsúdu, pretože ak bol k dispozícii záznam z vysielania, tak výsluch svedka nebol nevyhnutný. Pokiaľ ide\no námietku pokračujúceho správneho deliktu, odporkyňa poukazovala na dve právoplatne skončené\nkonania sp. zn. 4Sž/20/2012 a 3Sž/22/2012, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky na takúto\nnámietku neprihliadol. Čo sa týka námietky navrhovateľa, že posudzovať ľudskú dôstojnosť je len úlohou\nsúdu a nie Rady, navrhovateľka poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 3Sž/22/2012.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2\npísm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z. preskúmal\nnapadnuté rozhodnutie odporkyne, ako aj postup, ktorý mu predchádzal, a dospel k záveru, že opravný\nprostriedok navrhovateľa v časti výroku II. rozhodnutia odporkyne nie je dôvodný. V časti výroku I.\nrozhodnutia odporkyne je potrebné vec postúpiť Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne\npríslušnému. Rozhodol na pojednávaní dňa 27. júna 2013 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v časti výroku I. rozhodnutia odporkyne, ktorým bolo konštatované\nporušenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 07. marca 2012 o\ncca 19:00 hod. odvysielal v rámci programu KRIMI príspevok s názvom Našli ho s podrezaným hrdlom.\nÚdajne trpel schizofréniou, v ktorom boli odvysielané vyjadrenia o zdravotnom stave a dôvodoch smrti\nzosnulého H., ako aj špekulatívne vyjadrenia o stave miesta činu, ktoré mali komentatívny charakter,\npričom neboli oddelené od informácií spravodajského charakteru, čím došlo k porušeniu povinnosti\nvysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov, za čo bola navrhovateľovi\nuložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona podľa ustanovenia § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000\nZ. z., dospel k záveru, že v tejto časti vec nepatrí do vecnej príslušnosti Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky.\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 6 veta pred bodkočiarkou zákona č. 308/2000 Z. z. proti rozhodnutiu o\nuložení sankcie podľa odseku 1 písm. c/ až e/ (teda pri uložení sankcií - pozastavenie vysielania alebo\nposkytovania programu alebo jeho časti, pokuta, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti)\nmožno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady;\n\nv prípade ostatných sankcií uvedených v písmenách a/, b/ (upozornenie na porušenie zákona,\nodvysielanie oznamu o porušení zákona) nie je daná vecná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky.\nV časti výroku I. rozhodnutia odporkyne č. RP/051/2012, ktorým bola uložená sankcia - odvysielanie\noznamu o porušení zákona, je daná vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave v zmysle ustanovení\n§ 246 ods. 1, § 246a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý v tejto časti bude konať a rozhodne.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa ustanovenia § 250d ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku Krajskému súdu v Bratislave postúpil vec v časti výroku I. rozhodnutia odporcu č. RP/051/2012,\nktorým bolo konštatované porušenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. a\nnavrhovateľovi bola uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona podľa ustanovenia § 64 ods.\n5 zákona č. 308/2000 Z. z., a to po právoplatnosti tohto rozsudku.\nK výroku II. rozhodnutia odporkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že zo súdneho spisu,\nktorého súčasťou je aj administratívny spis odporcu č. 272-PLO/O-3053/2012, vyplýva, že odporkyňa\nnavrhovateľovi dňa 11. júna 2012 oznámila začatie správneho konania vo veci možného porušenia\n§ 16 ods. 3 písm. b/ a § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že na\nprogramovej službe JOJ dňa 07. marca 2012 o cca 19:00 hod. odvysielala v rámci programu KRIMI\npríspevok s názvom Našli ho s podrezaným hrdlom. Údajne trpel schizofréniou, v ktorom mohlo dôjsť k\nnezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti a ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom\nmohol zasiahnuť do práva na súkromie brata zosnulého H.. Súčasťou oznámenia o začatí správneho\nkonania bol prepis/popis skutkového stavu k predmetnému správnemu konaniu. V oznámení odporkyňa\nnavrhovateľa vyzvala, aby sa k predmetu správneho konania vyjadril a navrhol dôkazy podľa § 32\nods. 2 a ods. 3, § 33 ods. 1, § 34 ods. 3 Správneho poriadku; zároveň ho vyzvala na vyjadrenie sa k\npodkladom rozhodnutia, ktorými boli záznam vysielania programu KRIMI odvysielaného na televíznej\nprogramovej službe JOJ dňa 07. marca 2012 o cca 19:00 hod. a prepis/popis skutkového stavu k\npredmetnému správnemu konaniu. Navrhovateľ oznámenie o začatí správneho konania prevzal 11. júna\n2012. Vyjadrenie navrhovateľa k predmetu tohto správneho konania bolo odporkyni doručené dňa 20.\njúna 2012.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67\n\nods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z. z..\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu podľa odseku 1\npísm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie alebo právnická osoba alebo fyzická\nosoba podľa § 2 ods. 2 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu Rady opakovane porušil povinnosť, na\nktorej porušenie bol upozornený. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila\npovinnosť uložená v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z..\nPodľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi\ntelevíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej\nslužby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti programovej služby, ktorých obsah je\nv rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona č. 308/2000 Z. z..\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či\npostup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním uvedeného\nprogramu mohol zasiahnuť do práva na súkromie brata zosnulého H. a porušiť zákonné ustanovenia\nšpecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nNajvyšší súd v úvode konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nesupluje\nobčianskoprávne konanie o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako sa to\nmylne domnieva navrhovateľ.\nZ dôvodovej správy k ustanoveniu § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že v\nzáujme ochrany ľudskej dôstojnosti sa zakazuje v súlade s čl. 22 a smernice Rady 89/552/EEC o\nkoordinácii niektorých zákonných ustanovení, regulatívnych opatrení a administratívnych postupov\nčlenských štátov, vzťahujúcich sa na aktivity v oblasti televízneho vysielania v znení smernice 97/36/\nEC vysielanie takých komunikátov, ktoré obsahujú podnety k nenávisti na základe rasy, pohlavia,\nnáboženstva alebo národnosti. V ustanovení sa bližšie špecifikujú všeobecne uznané a uznávané\nmorálne a etické štandardy v oblasti vysielaných programov. Neprípustnosť vysielania programov\nurčitého druhu alebo typu možno vyvodiť predovšetkým na základe trestnoprávnych noriem. V záujme\nkomplexnosti právnej úpravy sa v navrhovanom ustanovení § 19 ods. 1 deklarujú určité obsahové\nneprípustnosti, a to pod hrozbou osobitných sankcií. Neznamená to však zavedenie preventívnej\nkontroly obsahu vysielania, ale stanovuje sa len zodpovednostná stránka v rámci obsahu vysielania.\nNavrhované obmedzenia sa uplatňujú na všetky druhy programov, vrátane reklamy a programových\noznámení.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa\nuvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ\nposkytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.\nPrevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a\npredloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný\na archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne\na úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo\nsprávne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu\nnad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením\n\ndôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti,\ns ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis.\nTakto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné\npovažovať za nezákonný, resp. neprípustný. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať\nako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, navyše, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré\nnevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti\nna svoju judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala.\nNajvyšší súd k vyššie uvedenému dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 564/2012-11 z 13. novembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť navrhovateľa proti\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sž/21/2011 a sp. zn. 2Sž/17/2011\nzo 04. júla 2012 a sp. zn. 5Sž/37/2011 z 28. júna 2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky\njednoznačne uviedol, že „pre posudzovaný prípad je rozhodujúce, že Rada má zákonom priznané\noprávnenie požadovať od vysielateľa záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a\nretransmisii], a dokonca v prípade nevyhovenia tejto požiadavke je oprávnená vysielateľa sankcionovať\npokutou [§ 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii]. Takto zákonom výslovne formulovaná\nsankčná právomoc však sama osebe nezabezpečuje dosiahnutie účelu, pre ktorý Rada záznam\nvysielania požaduje, a to je dohľad nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie (§\n4 ods. 2 druhá veta zákona o vysielaní a retransmisii). Len na základe oboznámenia sa s obsahom\nodvysielaného programu totiž môže Rada posúdiť rešpektovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov regulujúcich vysielanie. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym záverom najvyššieho\nsúdu, ktorý na podklade rekapitulovaných procesne významných skutkových okolností (výzva na\ndodanie záznamu vysielania, úmyselné nevyhovenie výzve) pripustil uplatnenie teórie implicitných\nprávomocí Rady v posudzovanom prípade.“ (bližšie k tomu pozri www.concourt.sk).\nV tejto súvislosti možno poukázať i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.\nÚS 620/2012-9 zo 14. decembra 2012 (pozri bližšie www.concourt.sk) a rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Sž/18/201 z 29. marca 2012 (pozri www.nsud.sk).\nNámietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu a seba-obviňovaniu je preto\npodľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená a právne irelevantná.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho údajné protiprávne konanie malo byť posúdené ako pokračujúci\nsprávny delikt, najvyšší súd z obsahu spisu ani z okolností daného prípadu v kontexte ostatných\nnavrhovateľom označených správnych konaní nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci ako\npokračujúceho správneho deliktu. V tejto časti sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou odporkyne\nuvedenou v rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k odvolaniu z 02. januára 2013, ktoré odporkyňa oprela\no citáciu relevantných rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a od ktorej nemá najvyšší\nsúd dôvod sa odkloniť ani v prejednávanom prípade. Navrhovateľ svoje tvrdenie v tomto smere ničím\nneodôvodnil, neoznačil živé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto konania\nrovnorodý a spojený vecnou a časovou súvislosťou.\nNajvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľa ohľadom nedostatočného opisu\nskutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru Najvyššieho súdu výroková časť napadnutého\nrozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť\nskutku s iným.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút, vzťahuje\nzákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.\nNáležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok\nobsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,\nprípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi\nkonania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje\nosobitný zákon.\nI keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba\nvýroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania\na iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou\nrozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku\nje možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého\npostihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie\nriadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľné\nsprávnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku\n\nrozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.\nUrčitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho formulovania závisí od druhu porušenej povinnosti.\nFormulácia skutku musí umožniť tento subsumovať pod konkrétne ustanovenie zákona, aby skutok\nnebol zameniteľný s iným skutkom.\nV preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia vyššie uvedené\nkritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho\ndeliktu - 07. marca 2012 o cca 19:00 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie programu\nKRIMI, príspevku s názvom Našli ho s podrezaným hrdlom. Údajne trpel schizofréniou., a je konkrétne\nuvedený i správny delikt - obsah a spôsob spracovania predmetného príspevku, zasiahol do práva na\nsúkromie brata zosnulého H.. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu exaktne\npopisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho\nsprávneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto smere\ntreba považovať za bezpredmetnú. Pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.\n5Sž/22/2010 z 10. marca 2011.\nK námietke navrhovateľa týkajúcej sa vykonania dôkazu za účelom zistenia, či sa dotknutá osoba cíti\nkonaním navrhovateľa dotknutá na svojom práve na zachovanie súkromia, najvyšší súd uvádza, že\nľudská dôstojnosť a základné práva každého jedinca sú nedotknuteľné a to bez ohľadu na skutočnosť,\nči sa dotknutý subjekt tejto ochrany domáha alebo si zásahy do svojej ľudskej dôstojnosti, či základných\npráv a slobôd uvedomuje.\nPodľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nTreba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z článku 10 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).\nPodľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA\nZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky) má každý právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej\npovesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať\nnázory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez\nohľadu na hranice.\nPodľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže\npodliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a\nktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nPodľa čl. 7 ods. 1 a ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii (publikovaného v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky pod č. 168/1998 Z. z. vo forme oznámenia Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňa 01. mája 1997, v znení\noznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 345/2002 Z. z. o prijatí Protokolu\npozmeňujúcom Európsky dohovor o cezhraničnej televízii) všetky zložky programových služieb svojou\nformou a obsahom musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť a základné práva iných; prevádzkovateľ\n\nvysielania je povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a\npodporovali slobodné utváranie názorov.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva\nalebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody\n(IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd je treba riešiť\nprostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy.\nV niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu,\npričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti.\nPri dokazovaní a následnom rozhodovaní, či konkrétnym prejavom došlo k zásahu do práv na ochranu\nľudskej dôstojnosti, je potrebné vždy starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi\núsudkami. Zatiaľ čo existenciu skutočností je možné preukázať, pravdivosť hodnotiaceho úsudku\ndokazovaniu nepodlieha. Požiadavku preukázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné naplniť\na porušilo by to slobodu názoru ako takého, ktorý je základnou súčasťou práva chráneného čl. 10\nDohovoru (napríklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Lingens proti Rakúsku\n1986, Oberschlick proti Rakúsku 1991, Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku citovaný vyššie).\nPokiaľ ide o samotné porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000\nZ. z. najvyšší súd v zhode s vyjadrením odporkyne uvádza a aj z odbornej literatúry vyplýva, cit.:\n„Neoprávneným zásahom môžu byť za určitých okolností aj informácie pravdivé, ktoré patria do\nintímnej sféry osoby v širšom slova zmysle.“ (prof. JUDr. T., CSc, Bulletin Slovenskej advokácie č.\n1/2004 - Ochrana osobnosti a média). V predmetnom príspevku boli expresívnym spôsobom uvedené\npodrobnosti o stave miesta činu, o poraneniach, ktoré viedli k H. smrti, a špekulácie o zdravotnom stave\nzosnulého H. a dôvodoch jeho smrti („Tridsaťdeväťročný muž ležal v rodinnom dome, v kaluži krvi...\nNehybné telo tridsaťdeväťročného H. našiel o deviatej hodine ráno jeho brat, ktorému sa naskytol otrasný\npohľad. H. mal totiž podrezané hrdlo po celej dĺžke a tiež obe zápästia. Celá miestnosť bola údajne\npostriekaná krvou.; „Tomu, že si H. podrezal obe zápästia i hrdlo sám, nasvedčuje i list na rozlúčku,\nktorý po sebe zanechal.“; „Podľa našich informácií je za mužovým tragickým počinom jeho zlé psychické\nzdravie. Údajne trpel schizofréniou a po prekonaní ťažkého úrazu mával aj epileptické záchvaty.“).\nTaktiež najvyšší súd konštatuje, že v prípade informácií, ktoré boli obsahom predmetného príspevku,\nbol verejný záujem na ich zverejnení minimálny. Príspevok informoval o smrti súkromnej fyzickej osoby,\nktorá nebola verejne známa ani verejne činná. Táto informácia teda nemala spravodajskú hodnotu\na význam pre širokú verejnosť v takej miere, že by ju oneskorenie jej zverejnenia mohlo akokoľvek\novplyvniť. Vzhľadom na charakter tejto informácie je nepochybné, že jej nezverejnením by verejnosť\nnebola ukrátená o žiadny podstatný a dôležitý fakt z aktuálneho diania v Slovenskej republike a vo svete.\nPopisovaná udalosť patrila do súkromnej sféry danej osoby, resp. jej príbuzných. Viaceré informácie boli\nv predmetnom príspevku podané na základe domnienok navrhovateľa, bez toho, aby boli podporené\nuvedením relevantného zdroja. V prípade, ak by aj existoval nepochybný záujem verejnosti na informácii\no H. smrti, nebolo by ho možné takýmto spôsobom naplniť. Nakoľko sa v prevažnej miere jednalo len\no domnienky vysielateľa.\nVzhľadom na uvedené ani najvyšší súd nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že pri spracovaní\nnapadnutého príspevku postupoval v súlade s požiadavkami, ktoré na vysielanie spravodajských\nprogramov kladie zákon.\nZ odbornej literatúry vyplýva, cit.: „Neoprávneným zásahom môžu byť za určitých okolností aj\ninformácie pravdivé, ktoré patria do intímnej sféry osoby v širšom slova zmysle.“ (prof. JUDr. T., CSc,\nBulletin Slovenskej advokácie č. 1/2004 - Ochrana osobnosti a média). V predmetnom príspevku boli\nexpresívnym spôsobom uvedené podrobnosti o stave miesta činu, o poraneniach, ktoré viedli k H. smrti,\na špekulácie o zdravotnom stave zosnulého H. a dôvodoch jeho smrti („Tridsaťdeväťročný muž ležal\nv rodinnom dome, v kaluži krvi... Nehybné telo tridsaťdeväťročného H. našiel o deviatej hodine ráno\n\njeho brat, ktorému sa naskytol otrasný pohľad. H. mal totiž podrezané hrdlo po celej dĺžke a tiež obe\nzápästia. Celá miestnosť bola údajne postriekaná krvou.; „Tomu, že si H. podrezal obe zápästia i hrdlo\nsám, nasvedčuje i list na rozlúčku, ktorý po sebe zanechal.“; „Podľa našich informácií je za mužovým\ntragickým počinom jeho zlé psychické zdravie. Údajne trpel schizofréniou a po prekonaní ťažkého úrazu\nmával aj epileptické záchvaty.“).\nNajvyšší súd z vyššie uvedeného v súlade s názorom odporkyne mal za to, že predmetný príspevok,\nvzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania zasiahol do práva na súkromie brata zosnulého\nH..\nNa záver najvyšší súd v zhode s vyjadrením odporkyne k námietke navrhovateľa k nedostatočnej\nidentifikácie subjektov (brat zosnulého „H.“), uvádza, že odporkyňa posudzovala zásah do práva na\nsúkromie reálnej osoby, ktorá bola v predmetnom programe označená práve týmto spôsobom (brat\nzosnulého H.). Preto aj najvyšší súd nevidí dôvod prečo by mala odporkyňa tento subjekt vo výroku\nrozhodnutia špecifikovať iným spôsobom, najmä v prípade, keď bol v programe spomenutý len jeden\nbrat zosnulého a teda v žiadnom prípade nemôže dôjsť k akejkoľvek zámene tejto osoby s inou.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodnutie\nodporkyne č. RP/051/2012 z 25. septembra 2012 podľa ustanovenia § 250q ods. 2 OSP ako súladné\nso zákonom vo výrokovej časti v bode II. potvrdil.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5\nods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č.\n10 písm. f/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l\nods. 2 OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal keďže v konaní nemal úspech.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nnie\n\nje\n\nprípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}