{"guid": "3a3b655a-adfb-447a-add1-bb904fec6f2d:bc8e7219-207f-46f3-be2b-d154ec06daf2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010189.1", "spisova_znacka": "6Sž/25/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/25/2012 z 27. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2013, sp. zn. 6Sž/25/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010189.1", "identifikacne_cislo": "9012010189", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2013-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc8e7219-207f-46f3-be2b-d154ec06daf2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010189.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010189.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010189.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/25/2012\n9012010189\n27. 11. 2013\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010189.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek\nsenátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej , v právnej veci navrhovateľa: MAC\nTV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, v zastúpení Advokátska kancelária\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti\nrozhodnutiu odporkyne č. RP/065/2012 zo dňa 25.9.2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/065/2012 zo dňa 25. septembra 2012 p\no t v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500,-Eur na účet Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ depozitný účet neúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nOdporca rozhodnutím č. RP/065/2012 zo dňa 25. septembra 2012, vydaným v správnom konaní č. 313PLO/O-3604/2012 postupom podľa ust. § 71 zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení\nneskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z., alebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodol\no tom, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa\n23. apríla 2012 o cca 15:55 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ program Hotel paradise,\nktorý klasifikoval ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a ktorý obsahoval scény,\nktoré naplnili hodnotiace kritériá „zobrazovanie promiskuitného sexuálneho správania formou zábavy“,\n„sexuálne scény alebo sexuálne správanie, ktoré sú prezentované ako forma zábavy“, „obscénne gestá“\npodmieňujúce jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov,\nv dôsledku čoho došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, za čo mu uložil\npodľa ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa ust. § 67 ods.\n3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 1 500 EUR. Súčasne vyslovil, že podľa ust. § 64 ods. 5\nzákona č. 308/2000 Z. z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“\na v zmysle ust. § 67 ods. 16 zákona je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nrozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu podal v zákonnej lehote opravný prostriedok navrhovateľ z\ndôvodu, že napadnuté rozhodnutie odporcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,\n\nrozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a v konaní\nodporcu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec vrátil odporcovi na\nďalšie konanie.\nNavrhovateľ vychádzajúc z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 6Sžo/31/2011,\n8Sž/18/2011, 5Sž/17/2011), Ústavného súdu SR (III. ÚS 192/06) ako aj Európskeho súdu pre ľudské\npráva (Beian proti Rumunsku), podľa ktorej sa trestnoprávne princípy v správnom trestaní v plnom\nrozsahu aplikujú a trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih\nza trestné činy, má za to, že vzhľadom na nedostatok špeciálnej právnej úpravy v správnom konaní,\nje na základe analógie treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j.\nuloženie jednej sankcie za správny delikt spočívajúci vo viacerých čiastkových útokoch. Podľa názoru\nnavrhovateľa odporca tým, že konanie účastníka, špecifikované vo výroku napadnutého rozhodnutia,\nposúdil ako samostatný skutok a nie ako čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu, ktorý mal\nspojiť s ďalšími čiastkovými útokmi pokračovacieho správneho deliktu, porušil princípy administratívneho\ntrestania a nesprávne právne vec posúdil, čím zasiahol do práv vysielateľa na súdnu a inú právnu\nochranu a spravodlivé súdne konanie garantované Ústavou SR a Európskym dohovorom o ochrane\nľudských práv a slobôd. Uviedol, že z rozhodovacej činnosti odporcu vyplýva, že na svojich zasadnutiach\nzačal správne konania 225-PLO/O-2719/2012 (odvysielané dňa 24. apríla 2012), 250-PLO/O-2719/2012\n(odvysielané dňa 5. marca 2012 a 6. marca 2012) 251-PLO/O-2720/2012 (odvysielané dňa 6.\nmarca 2012 a 7. marca 2012), 281-PLO/O-3283/2012 (odvysielané dňa 22. marca 2012), 284-PLO/\nO-3286/2012 (odvysielané dňa 15. marca 2012 a 16. marca 2012), 286-PLO/O-3288/2012 (odvysielané\ndňa 19. marca 2012 a 20. marca 2012), 287-PLO/O-3289/2012 (odvysielané dňa 20. marca 2012 a\n21. marca 2012), 288-PLO/O-3290/2012 (odvysielané dňa 21. marca 2012), 313-PLO/O-3604/2012\n(odvysielané dňa 23. apríla 2012), 271-PLO/O-3052/2012 (odvysielané dňa 17. apríla 2012) vo veci\nporušenia ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní týkajúce sa rovnakej skutkovej podstaty správneho deliktu,\nišlo o čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené s objektívnou súvislosťou s jednotiacim zámerom\npáchateľa ako v prejednávanej veci. V tej súvislosti dal navrhovateľ do pozornosti konanie vedené\nproti nemu 225-PLO/O-2361/2012, ktorého začatie bolo vysielateľovi oznámené 15. mája 2012 a teda\nz toho vyvodil záver o tom, že odporca mal všetky čiastkové útoky spočívajúce v porušení ust. § 20\nods. 4 zákona o vysielaní, ktoré sa uskutočnili pred uvedeným dátumom posudzovať ako čiastkové\nútoky jedného správneho deliktu a za tento delikt udeliť jednu sankciu. Navrhovateľ spochybňujúc\nargumentáciu odporcu o neexistencii objektívnej a subjektívnej súvislosti jednotlivých čiastkových útokov\npokračovacieho správneho deliktu uviedol, že skutková podstata namietaného porušenia povinnosti je v\ndanom prípade identická a to porušenie ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní, ktorý má jednotnú definíciu,\nspôsobom spáchania je označenie programu nepríslušným symbolom. Predmetom útoku sú maloletý,\nna ktorých sa vzťahuje ochrana JSO, pričom časové hľadisko údajného spáchania správneho deliktu\nje rovnako splnené.\nNavrhovateľ poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/31/2011 z ktorého vyplýva,\nže „výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času\na spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak správny orgán neuvedie\ntieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní“\nkonštatoval, že výrok napadnutého rozhodnutia jednoznačne neobsahuje obsahové náležitosti výroku,\nnakoľko v ňom absentuje spôsob spáchania skutku, kedy mal vysielateľ porušiť povinnosť. Uvedené\npodľa jeho názoru spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúc za\nnásledok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť, čo zakladá dôvod na jeho\nzrušenie v zmysle ust. § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Taktiež rozhodnutie rady považuje za arbitrárne\nneposkytujúce mu relevantnú odpoveď a dôvody na to, ako má prispôsobiť svoje konanie do\nbudúcna tak, aby sa vyhol možnému porušeniu povinnosti, keď sa odporca nevysporiadal s námietkou\nnavrhovateľa, ktorým argumentoval postupom odporcu v konaniach 250-PLO/O-2719/2012, 251PLO/O-2720/2012, v ktorých odporca konanie zastavil, hoci boli obsahovo identické s konaním,\nktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu (išlo o odvysielanie rovnakého programu a namietané\nneoznačenie príslušným symbolom JSO). Napadnuté rozhodnutie bez takéhoto odôvodnenia považuje\nza nepreskúmateľné a nezrozumiteľné vzhľadom na nedostatok dôvodov.\nNavrhovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozhodnutím, vrátane konania a postupu, ktoré\nnapadnutému rozhodnutiu predchádzali, odporca porušil jeho základné právo na spravodlivé súdne\n\nkonanie, súdnu a inú právnu ochranu garantované Ústavou SR a Dohovorom a to konkrétne čl. 46 ods.\n1 a ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že práve na okolnosti, za ktorých bol dôkaz,\nktorý bol podkladom pre vydanie rozhodnutia - záznamy odvysielaného programu, ktoré však odporcovi\nnedodal vysielateľ, ale tieto si vyhotovil odporca na svojom vlastnom nahrávacom zariadení, nie sú\nschopné eliminovať všetky pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu a tým pádom\ndo značnej miery spochybňujú kvalitu predmetného dôkazu. Vysielateľ - navrhovateľ namieta autenticitu\npredložených dôkazov, pričom zastáva názor, že vyhotovenie záznamu z programu musí zodpovedať\nminimálnej požiadavke správneho trestania a teda vysielateľ musí byť upozornený na vyhotovenie\nzáznamu vysielania z programu a pokiaľ sa tento vykonáva na zariadení odporcu, má právo byť prítomný\npri takomto úkone, z dôvodu overenia autenticity. Pri vyhotovení predmetných záznamov nebol prítomný\nzástupca navrhovateľa, ani navrhovateľ, dokonca žiaden nezávislý svedok, ktorý by mohol potvrdiť\nautenticitu záznamu z vysielania, ani spôsob a okolnosti za akých bol tento záznam získaný, čo je v\nrozpore s ust. § 34 ods. 1 Správneho poriadku kedy „na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky,\nktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Navrhovateľ\nmá za to, že spôsob akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti vysielateľovi, mal jednoznačný\nvplyv na konanie ako celok a zapríčinil porušenie práva na spravodlivý súdny proces, súdnu a inú právnu\nochranu, čím konanie ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí vadou, ktorá mala vplyv\nna jeho zákonnosť.\nNavrhovateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci, keď odporca konanie navrhovateľa posúdil\nako porušenie povinnosti označiť odvysielaný program klasifikačným znakom 18 ako nevhodného a\nneprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov. Práve naopak navrhovateľ sa domnieva, že v\ndanom prípade išlo o správny symbol a predmetný program nie je potrebné označiť ako nevhodný pre\nvekovú skupinu maloletých do 18 rokov, pretože zobrazenie programu neobsahovalo hodnotiace kritériá,\npre ktoré by bolo potrebné daný program označiť vyšším stupňom nevhodnosti tak, ako to uvádza\nodporca v odôvodnení svojho rozhodnutia. Okrem iného podľa názoru navrhovateľa neboli naplnené\nhodnotiace kritéria jednotlivých kategórií JSO a odporca vychádza z informácií, ktoré nevyplývajú\nzo zisteného skutkového stavu a predstavujú len subjektívne dotvorenie prostredia odvysielaného\nprogramu. Poukázal na to, že program predstavoval „reality šou“ a akékoľvek prejavy vzájomnej\nnáklonnosti medzi účinkujúcimi v programe nepredstavoval formu zábavy ako hodnotiace kritérium.\nOdporca sa taktiež podľa názoru navrhovateľa dostatočne nevysporiadal so splnením kritérií zásahu\ndo slobody prejavu, ktoré musia spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality. Navrhovateľ má\nza to, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prejednávanej veci splnená. Predvídateľnosť ust.\n§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní je podľa názoru navrhovateľa absolútne nedostatočná a je tomu tak\npreto, lebo samotný systém jednotného označovania programov vyplýva z vyhlášky č. 589/2007 Z. z.,\na hodnotiace kritériá jednotlivých klasifikácií programov sú formulované príliš všeobecne a nepresne\na nezodpovedajú, čo sa rozumie pod rôznymi pojmami ako obscénne vyjadrovanie, obscénne gestá,\nvulgárny jazyk... V súvislosti s legitimitou zásahu navrhovateľ uviedol, že legitímny cieľ na zásah\ndo slobody prejavu vysielateľa predstavuje v danom prípade - ochranu maloletého diváka. Taktiež\nnebola podľa navrhovateľa splnená podmienka proporcionality resp. naliehavej spoločenskej potreby na\nobmedzení slobody prejavu, nakoľko odvysielaný program neobsahoval také informácie, ktoré by boli\nmaloletým divákom starším ako 15 rokov nevhodné. Zásah do tejto slobody, ktorý sa odvíja od ust. § 20\nods. 4 zákona o vysielaní iba na základe skutočnosti, že ide o informácie a myšlienky, ktoré provokujú,\nšokujú či znepokojujú, či už z hľadiska formy alebo obsahu bez toho, aby existovala iná naliehavá\nspoločenská potreba na obmedzení takejto slobody prejavu z dôvodov ochrany práv a slobôd iných,\nochrany bezpečnosti štátu, ochrany verejného poriadku alebo ochrany verejného zdravia a mravnosti\nv demokratickej spoločnosti nie je prípustný. Záverom navrhovateľ zdôraznil, že proporcionalita a\nnaliehavá spoločenská potreba nie je naplnená ani z toho dôvodu, že označovanie programov JSO má\nvo svojej podstate len odporúčací charakter, nakoľko zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin\nmaloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonný zástupcovia.\nNa základe uvedeného má navrhovateľ za to, že konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu\nodporcu bolo vadne a protizákonné, konaním odporcu bola vysielateľovi odňatá možnosť konať pred\nsprávnym orgánom, vec nesprávne právne posúdila a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté\nrozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie a zároveň zaviazal odporcu k úhrade trov konania a trov\nprávneho zastúpenia navrhovateľa.\n\nVo svojom vyjadrení odporca uviedol, že svoje rozhodnutie považuje za riadne odôvodnené, vydané na\nzáklade správnych skutkových a právnych záverov, rovnako i výšku uloženej sankcie pokuty považuje za\nplne odôvodnenú. V predmetnom správnom konaní sa riadne vysporiadal s argumentmi navrhovateľa,\nnapadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré by mohla mať vplyv na jeho\nzákonnosť.\nK námietke navrhovateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia odporca trvá na tom, že v prípade\nnapadnutého rozhodnutia ako aj v prípade správnych konaní uvádzaných navrhovateľom neexistoval\ndôvod rozhodovať o týchto skutkoch spoločne v jednom konaní. Takýto záver odporca podporil aj\npoukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3Sž 41/2011 v ktorom uviedol: „....Aj keď išlo o\nčasovo súvisiace skutky, ktorými bola naplnená tá istá podstata správneho deliktu, podľa ust. § 38 ods.\n4 zákona č. 308/2000 Z. z. nie je medzi nimi dostatočná rovnorodosť skutkových dejov a nie je daná\nobjektívna súvislosť v spôsobe spáchania.....Vzhľadom k tomu, že ide o rôzne tovary a služby, ktoré\nmôžu byť propagované aj odlišným spôsobom a posúdenie určitého konania, či napĺňa znaky správneho\ndeliktu podľa ust. § 38 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z. uskutočňuje odporca správnou úvahou, preto musí\nposúdiť všetky okolnosti daného prípadu, teda každý prípad posudzovať individuálne.... Senát dospel\nk záveru, že len samotná skutočnosť, že k opakujúcemu sa porušeniu povinnosti vysielateľa dochádza\nv programe „Teleráno“ nie je dostatočná na vznik objektívnej súvislosti pokračovacieho správneho\ndeliktu...“ V prípade uvádzaných správnych konaní sa jednalo o časovo súvisiace skutky a o možné\nnaplnenie rovnakej skutkovej podstaty § 20 ods. 4 zákona o vysielaní, avšak odporca zastáva názor, že\nmedzi nimi nie je daná dostatočná rovnorodosť skutkových dejov a ani objektívna súvislosť v spôsobe\nich spáchania. V každom z navrhovateľom uvádzaných prípadov bol skutkový stav, teda odvysielaný\nobsah iný a teda mohol naplniť iné kritéria pre označovanie programu ako nevhodného a neprístupného\npre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov definované v § 1 ods. 1 vyhlášky č. 589/2007 Z.z., ktorá\nokrem iného predpokladá široké možnosti naplnenia kritérií v ňom definovaných z čoho je teda zrejmé,\nže navrhovateľ sa mohol dopustiť vždy porušenia tohto ustanovenia iným spôsobom. Uviedol, že v\nprípadoch na ktoré navrhovateľ poukazuje mohol odporca rozhodnúť len za použitia správnej úvahy,\nkeďže každé konanie predstavovalo osobitný a hlavne odlišný spôsob porušenia povinnosti podľa ust.\n§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a ich subsumovanie pod príslušnú právnu normu bolo možné len na\nzáklade posúdenia konkrétnych okolností každého prípadu. Z toho dôvodu bolo potrebné posúdiť všetky\nokolnosti daného prípadu samostatne a každý prípad posudzovať individuálne.\nV súvislosti s tvrdením navrhovateľa ohľadne namietnutej nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre\nnezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, keď v rámci tejto námietky uviedol rozhodnutia NS SR,\nz ktorých vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením\nmiesta, času, spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností a v danom prípade\nsa domnieva že absentuje konkrétny spôsob spáchania skutku, vrátane presnej identifikácie a popisu\nčasti programu, ktoré napĺňali kritéria pre označenie programu vekovou hranicou 18 rokov, sa odporca\nnestotožňuje. Práve naopak sa domnieva, že skutok, ktorého sa navrhovateľ dopustil je identifikovaný\ndostatočne exaktne, tak aby bolo s jeho formulácie navrhovateľovi zrejmé, ktorý skutok sa mu kladie\nza vinu a za ktorý sa mu ukladá sankcia. Podľa navrhovateľom uvádzanej judikatúry je potrebné, aby\nskutok nebol zameniteľný s iným skutkom, s čím sa odporca stotožňuje a uvádza, že výroková časť\nrozhodnutia je z tohto hľadiska presná a skutok je vymedzený nezameniteľne s iným, nakoľko je uvedený\nčas spáchania skutku, spôsob spáchania skutku ako aj porušenie ustanovenia - správny delikt. Na\npodporu svojho tvrdenia upriamil odporca pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Sž/2/2010\nz ktorého vyplýva, že ....“Z výroku jednoznačne vyplýva kedy, v akej relácii a pod akým názvom bol\nuverejnený príspevok, ktorého obsah a spôsob spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti a práva\nna ochranu súkromia v príspevku zobrazenej ženy. Súd vníma rozhodnutie odporkyne o uvedenom\npríspevku ako jeden celok a nevidí dôvod na to, aby vo výroku boli jednotlivé závery a prejavy dotknutej\nosoby prípadne iné zábery výslovne popísané a vymedzené. Podrobnosti uvedené v dôvodovej časti\nrozhodnutia dostatočne jasne zreteľne identifikujú vytýkaný obsah a spôsob spracovania príspevku...“\nOdporca uviedol, že je povinný na základe svojich kompetencií skúmať program ako celok, nielen\njeho jednotlivé časti, rovnako je navrhovateľ povinný zohľadňovať vekovú vhodnosť programov a iných\nzložiek programovej služby a po jej zohľadnení uplatniť jednotný systém označovania. Teda oba subjekty\nmajú povinnosť skúmať a klasifikovať program ako celok a teda aj klasifikačné kritériá napĺňa program\nako celok, nie jeho jednotlivé časti. Z tohto dôvodu považuje odporca požiadavku navrhovateľa na\nšpecifikáciu časti programu, ktorá by mala napĺňať kritériá pre označenie programu piktogramom vekovej\nvhodnosti vo výroku napadnutého rozhodnutia ako iracionálnu, ale najmä bez opory v právnom poriadku\n\nSR. Odporca vo vzťahu k námietke navrhovateľa ohľadne dodržiavania právnej istoty a predvídateľnosti\npráva rozhodovať v rovnakých veciach rovnako a teda správne konanie predchádzajúce napadnutému\nrozhodnutiu zastaviť rovnako ako to urobila v konaniach 250-PLO/O-2719/2012,\n251-PLO/\nO-2720/2012, ktoré sa týkali porušenia ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní uviedol, že k zastaveniu\nkonania došlo z dôvodu, že odpadol dôvod konania, začatého na podnet správneho orgánu. V danom\nprípade však nedospel odporca k záveru o tom, že odpadol dôvod konania ba práve naopak navrhovateľ\nsa svojím konaním dopustil porušenia ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a preto odporca nemohol\nkonanie zastaviť a námietka vznesená navrhovateľom v priebehu správneho konania bola vyhodnotená\nako nedôvodná.\nVo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nezákonnosti získaného dôkazu v správnom konaní,\nktorým má byť záznam jeho vysielania rada citovaním ust. § 4 ods. 2, § 58 ods. 1 písm. g/ zákona\no vysielaní odporca konštatoval, že zákonodarca explicitne zveril odporcovi právomoc dohliadať na\ndodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie televíznych programových služieb, pričom\nv súvislosti s efektívnym vynucovaním dodržiavania povinnosti vysielateľa je odporca v prípade ich\nporušenia oprávnený a povinný ukladať vysielateľom sankcie. Povinnosť vyhotoviť záznam vysielania\npre potreby správneho konania vyplýva odporcovi ako správnemu orgánu z ust. § 32 ods. 1 zák.\nč. 71/1967 Zb., navyše rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje podľa ust. §\n32 ods. 2 citovaného zákona správny orgán. Odporca vychádzajúc z potreby spoľahlivého zistenia\nskutočného stavu má za to, že pre plnenie si svojich zákonných kompetencií má k dispozícií záložný\nsystém pre prípad, že by si vysielateľ nesplnil svoju povinnosť a odporcovi by nedoručil požadovaný\nzáznam, čo sa udialo aj v prejednávanej veci. Okrem iného odporca uviedol, že záznam vysielania\npredmetného programu vyhotovil výlučne pre potreby správneho konania na základe svojej zákonnej\nkompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblasti vysielania televíznej programovej\nslužby a v zmysle ust. § 32 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR č. 5Sž/18/2011, ktorý uvedený názor potvrdzuje a z ktorého je zrejmé, že ...“ Zo špecifík predmetu\ndohľadu (§ 3 písm. a) cit. zák.) a jeho rozsahu vyplýva, že pre splnenie daného účelu musí mať\nodporkyňa možnosť zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických\nprostriedkov...., je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie počtu pracovníkov v oblasti\nmonitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie). Oprávnenie odporkyne v prípade potreby\nžiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným spôsobom\nrealizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh ďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu\nštátnej správy.“ Najvyšší súd SR teda jednoznačne konštatoval, že nástroje explicitne uvedené v zák.\nč. 308/2000 Z. z. na výkon dohľadu, podľa tohto zákona, v žiadnom prípade nie sú jedinými spôsobmi\nrealizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh odporcu v oblasti výkonu štátnej správy.\nOkrem iného odporca skonštatoval, že obsah vysielania zachytený záznamovým zariadením odporcom\nnebol navrhovateľom spochybnený, navrhovateľ sa obmedzil iba na všeobecné konštatovanie existencie\npochybností o presnosti dôkazu z jeho strany, nevzniesol však žiadnu konkrétnu námietku týkajúcu sa\nobsahu záznamu. Preto možno jeho námietky v tejto veci považovať za nerelevantné.\nK námietke navrhovateľa ohľadne nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieva, že predmetný\nprogram neobsahoval hodnotiace kritériá pre jeho označenie ako nevhodného a neprístupného pre\nmaloletých divákov do 18 rokov, preto nebolo potrebné ho označiť inak, ako to urobil navrhovateľ\nodporca zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutia obsahuje skutočnosti prečo bolo potrebné tento program\nklasifikovať ako nevhodný a neprístupný pre maloletých divákov do 18 rokov a označiť ho príslušným\npiktogramom. K tvrdeniu navrhovateľa, že v odôvodnení rozhodnutia sa uvádzajú informácie, ktoré\nnevyplývajú zo zisteného skutkového stavu, najmä že akékoľvek prejavy vzájomnej náklonnosti boli\nprirodzeným prejavom, ktorý však nepredstavoval formu zábavy ako hodnotiace kritérium, odporca\nuviedol, že „samotná manipulácia reality“ je zrejmá už zo samotného formátu a nakoniec aj pravidiel\nsúťaže, o ktorej boli informácie zverejňované samotným navrhovateľom na webovom sídle televízie\nJOJ a obsahovalo charakteristiku projektu, informácie o účinkujúcich, pravidlá súťaže, videoarchív\njednotlivých častí atď., preto tvrdenie navrhovateľa o tom, že prejavy účinkujúcich neboli nijakým\nspôsobom vyžadované a nepredstavovali formu zábavy sú teda zrejmou zavádzajúcou fabuláciou.\nOdporca záverom svojho vyjadrenia skonštatoval, že podmienka legality a legitimity bola nepochybne\nnaplnená, keď poukázal na požiadavku zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený\nosobitným predpisom, zakotvená v ustanoveniach zák. č. 308/2000 Z. z., ktorá vychádza z potreby\nochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin.\n\nPrávo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb, a\nto na základe zákona, konkr. ust. § 20 zák. č. 308/2000 Z. z.. S námietkou nepredvídateľnosti právnej\nnormy konkrétne vyhlášky č. 589/2007 Z. z. sa odporca nestotožňuje a zastáva názor, že uvedený právny\npredpis je v súlade s požiadavkou, aby regulačné pravidlá boli dostatočne špecifické na to, aby mohli\nbyť legitímne aplikované, ale zároveň dostatočne všeobecné nato, aby pokrývali čo najväčší možný\nobjem potenciálnych situácii, teda aby bol pre všetky regulované subjekty dostatočne predvídateľný. V\nsúvislosti s proporcionalitou slobody prejavu odporca konštatoval, že aplikácia ust. § 20 ods. 4 zákona\no vysielaní obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia,\nči existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať a v posudzovanom prípade k\ntakému záveru dospela a teda zasiahla do slobody prejavu navrhovateľa. Tento zásah však odporca\nv odôvodnení svojho rozhodnutia riadne odôvodnil a uložil navrhovateľovi za jeho konanie sankciu pokutu takmer na spodnej hranici zákonom stanoveného rozsahu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a\nnasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu č. 313-PLO/0-3604/2012, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí zástupcu odporcu na pojednávaní súdu dňa 27. novembra 2013 dospel k záveru,\nže opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporcu - správneho orgánu,\nktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní\na retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že odporca oznámil navrhovateľovi začatie\nsprávneho konania č.313-PLO/0-3604/2012 vo veci možného porušenia § 20 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z.\nz. v súvislostí s tým, že dňa 23. apríla 2012 o cca 15:55 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ\nprogram „Hotel paradise“, ktorý klasifikoval ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov\na ktorý obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace kritériá „zobrazovanie promiskuitného sexuálneho\nsprávania formou zábavy“, „sexuálne scény alebo sexuálne správanie, ktoré sú prezentované ako\nforma zábavy“, „obscénne gestá“ podmieňujúce jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre\nmaloletých divákov do 18 rokov, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému\noznačovania, za čo mu uložil podľa ust. § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu,\nurčenú podľa ust. § 67 ods. 3 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 1 500 EUR. Súčasne vyslovil, že\npodľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie\nsa sankcia uložila“ a v zmysle § 67 ods. 16 zákona je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nOdvolanie voči uvedenému rozhodnutiu je predmetom tohto konania, podľa tretej hlavy piatej časti\nO.s.p..\nZ obsahu spisu ďalej vyplýva, že správny orgán začal správne konania vo veci porušenia ust. § 20 ods.\n4 zákona o vysielaní v konaniach 225-PLO/O-2719/2012 (odvysielané dňa 24. apríla 2012), 281-PLO/\nO-3283/2012 (odvysielané dňa 22. marca 2012), 284-PLO/O-3286/2012 (odvysielané dňa 15. marca\n2012 a 16. marca 2012), 286-PLO/O-3288/2012 (odvysielané dňa 19. marca 2012 a 20. marca 2012),\n287-PLO/O-3289/2012 (odvysielané dňa 20. marca 2012 a 21. marca 2012), 288-PLO/O-3290/2012\n(odvysielané dňa 21. marca 2012), 313-PLO/O-3604/2012 (odvysielané dňa 23. apríla 2012), 271PLO/O-3052/2012 (odvysielané dňa 17. apríla 2012), ktoré sa týkali rovnakej skutkovej podstaty\nsprávneho deliktu, toho istého páchateľa spojené s objektívnou súvislosťou s jednotiacim zámerom\npáchateľa ako v prejednávanej veci za ktoré boli uložené samostatné pokuty. V správnych konaniach\n284-PLO/O-3286/2012, 286-PLO/O-3288/2012, 287-PLO/O-3289/2012, 288-PLO/O-3290/2012 vydal\nsprávny orgán samostatné rozhodnutia ktoré boli na základe odvolania navrhovateľa predmetom konaní\nvedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/24/2012, 3Sž/24/2012, 3Sž/25/2012 a\n5Sž/25/2012. Rozhodnutia odporkyne č. RP/60/2012, RP/62/2012, RP/63/2012 a RP/64/2012 boli vyššie\n\nuvedenými rozhodnutiami najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie\ns tým záverom, že sa jedná o pokračujúci správny delikt, za ktorý sa ukladá jedna sankcia.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri\nrozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),\npreskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\nPodľa ust. § 250i ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej\nčasti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná\npožiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom\nrozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a\nto ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti,\nzákonnosti a pravdivosti.\nPodľa ust. § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi. 7)\nPodľa ust. § 5 ods. 1 písm. g/, h/ zák. č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy\npatrí, dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať\nsankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej\nslužby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,\nPodľa ust. § 20 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z. z., na základe klasifikácie programov podľa vekovej\nvhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania\nustanovený podľa osobitného predpisu 28a)(ďalej len \"jednotný systém označovania\").\nPodľa ust. § 1 ods. 1 písm. a/ až g/ vyhlášky č. 589/2007 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti\no jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov,\n\nmultimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania,\naudiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej\nmediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú\nako nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, ak obsahujú\na) zobrazenie násilia, najmä zobrazenie krutého ubližovania alebo násilnej smrti človeka, obzvlášť\nbez pocitov ľútosti, zobrazenie fyzicky týraných osôb alebo psychicky týraných osôb, zobrazenie\nprejavov skupín s patologickými normami správania, prezentáciu nebezpečných situácií alebo zámerne\nvytváraného rizika ako atraktívnej formy zábavy,\nb) slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá,\nc) zobrazenie prejavov neznášanlivosti alebo nenávisti, xenofóbie, rasizmu, náboženskej diskriminácie\na neznášanlivosti, násilia voči etnickým alebo iným menšinám, zobrazenie šikanovania,\nd) zobrazenie alebo prezentovanie závislosti, akou je alkoholizmus, fajčenie, drogová alebo hráčska\nzávislosť formou zábavy, zobrazenie používania zbrane ako útočného prostriedku alebo promiskuitného\nsexuálneho správania formou zábavy,\ne) zobrazenie erotických pomôcok alebo erotických scén, ktoré sú vyrobené výlučne na prezentáciu\nerotiky a erotických tém,\nf) sexuálne scény alebo sexuálne správanie, ktoré sú prezentované ako forma zábavy, scény spojené\ns prejavmi sexuálneho násilia alebo sexuálnymi deviáciami, alebo\ng) zobrazenie zámerne vyvolávajúce pocity strachu alebo úzkosti v žánri horor.\nPodľa ust. § 64 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ zák. č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej\ntýmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa ust. § 64 ods. 7 zák. č. 308/2000 Z. z., ak bol podaný opravný prostriedok podľa odseku 6 a súd\nnezruší rozhodnutie rady, sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ak\nodsek 6 neustanovuje inak. Ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, rada rozhodne o\nsankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu. Uložená sankcia\nsa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ak odsek 6 neustanovuje inak.\nPodľa ust. § 67 ods. 3 písm. c/ zák. č. 308/2000 Z. z, rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak, nezabezpečil klasifikáciu a označenie\nprogramov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie\nprogramov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným\npredpisom 28a) (§ 20 ods. 5),\nPodľa ust. § 71 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní 49) okrem ustanovení § 23v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\n\nPodľa § 3 ods. 1, zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho\nporiadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú\npovinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a\ndôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nPodľa § 47 ods. 1, 2, 3 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie\no odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v\nplnom rozsahu.\nVýrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa\nrozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá\núčastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia,\nnež ustanovuje osobitný zákon.\nV odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,\nakými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania\na s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny orgán v predmetnej\nveci postupoval v súlade so zákonom, vo veci zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia,\nv ktorom svoje právne závery aj náležite odôvodnil. Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav,\nale sporným sa stalo jeho právne posúdenie, keď navrhovateľ zastával názor, že predmetný program\nnebolo potrebné označiť vyšším stupňom nevhodnosti, tak ako to prezentuje odporca v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia, keďže neobsahovalo hodnotiace kritéria, pre ktoré by ich bolo potrebné uvedeným\nspôsobom označiť. Navrhovateľ zdôraznil, že prejavy vzájomnej náklonnosti medzi účinkujúcimi v\nprograme nepredstavoval formu zábavy ako hodnotiace kritérium. Z uvedeným sa však odvolací súd\nnestotožňuje a obdobne ako odporca zastáva názor, že odvysielaný program, ktorého prepis je obsahom\nadministratívneho spisu obsahoval skutočnosti, ktoré naplnili hodnotiace kritéria ako „zobrazovanie\npromiskuitného sexuálneho správania formou zábavy“, „sexuálne scény alebo sexuálne správanie,\nktoré sú prezentované ako forma zábavy“ „obscénne gestá“, pre ktoré bolo potrebné tento program\noznačiť resp. klasifikovať ako nevhodný a neprístupný pre maloletých do 18 rokov a označiť ho\npríslušným piktogramom. Posúdenie naplnenia týchto hodnotiacich kritérií je vecou správnej úvahy\nsprávneho orgánu, pričom úlohou súdu je v takom prípade iba preskúmať, či rozhodnutie nevybočilo z\nmedzí a hľadísk ustanovených zákonom. Odvolací súd konštatuje, že odporca v odôvodnení svojho\nrozhodnutia uvedenú správnu úvahu dostatočne jasne a zrozumiteľne zdôvodnil a konštatuje, že\nposúdenie skutočnosti majúcich za následok porušenie povinnosti navrhovateľa vyplývajúcej mu z ust.\n§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní, podľa ktorého je vysielateľ povinný na ochranu maloletých zaviesť a\nuplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu v spojení s vyhláškou\nč. 589/2007 Z. z. , z ktorej z ust. § 1 vyplýva potreba, podľa obsahu, klasifikovať ako nevhodné\na neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov audiovizuálne diela, multimediálne diela,\nprogramy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy\nalebo iné zložky televíznej programovej služby, nevybočilo z medzí a hľadísk uvedených zákonných\nrámcov.\nZ odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca sa vysporiadal aj s veľmi všeobecne\nvznesenou námietkou navrhovateľa, ohľadne zásahu do slobody prejavu, ktorý nespĺňa kritéria\nzákonnosti, proporcionality a legitimity, ktoré vyhodnotil ako naplnené, keď konštatoval, že právo na\nslobodu prejavu je obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb a to na základe zákona o\nvysielaní, ktorý vychádza z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať\nnegatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, kedy je táto požiadavka postulovaná Európskym dohovorom o\nzahraničnej televízií a jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR. Taktiež kritérium proporcionality\n\npovažoval odporca za naplnené, keď uviedol, že aplikácia ust. § 20 ods. 4 je v každom konkrétnom\nprípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať.\nUvedené zdôvodnenie však navrhovateľ nepovažoval za dostatočné a naďalej zotrval na názore,\nže uvedené kritéria neboli naplnené, keď v súvislosti s požiadavkou zákonnosti poukázal na to, že\npredvídateľnosť zákona o vysielaní je nedostatočná a to preto, lebo systém jednotného označovania\nprogramov vyplýva z vyhlášky a hodnotiace kritéria sú formulované príliš všeobecne, nepresne a\nnezodpovedajú čo sa rozumie pod rôznymi pojmami ako obscénne vyjadrovanie, obscénne gestá,\nvulgárny jazyk., atď.\nV prvom rade je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť čerpajúc z judikatúry Ústavného súdu SR, že\nsloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručujú každému ako\nzákladné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky\na názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému\numožňuje dozvedieť sa informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu\nspracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu\nďalej rozširovať. Vo verejnom záujme sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať\ninformácie môžu obmedziť podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR len zákonom. Termínom „zákon“ sa neoznačuje\njeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných\nprávnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily. Zákonné obmedzenie základného práva\nzaručeného v ustanoveniach čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy je možné, iba ak ide o opatrenia v demokratickej\nspoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu\nverejného zdravia a mravnosti (mutatis mutandis II. ÚS 28/96). Vychádzajúc z uvedeného je preto pri\nposudzovaní splnenia požiadavky zákonnosti zásahu vo vzťahu k navrhovateľovej námietke o príliš\nširoko formulovaných hodnotiacich kritériách nutné konštatovať, že aj keď nie je zrejmá striktná a\nvyčerpávajúca legálna definícia pojmov, to neznamená, že ide o pojmy natoľko vágne, aby porušovali\nprincíp právnej istoty zahŕňajúci požiadavku, aby si mohol ich adresát urobiť predstavu o podmienkach,\nna základe ktorých môže byť aplikované, a tomu následne prispôsobiť svoje správanie. Vo vzťahu\nk naplneniu kritéria proporcionality a námietky navrhovateľa, že nebola naplnená, keďže odvysielaný\nprogram neobsahoval také informácie, ktoré by maloletým divákom starším ako 15 rokov nevhodné,\nodvolací súd konštatoval, že pri posúdení uvedeného kritéria je potrebné brať ohľad na cieľ uvedený\nv čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, čo je ochrana mravnosti a to takým vhodným opatrením, aby došlo\nk naplneniu uvedeného cieľa. Sankcionovanie navrhovateľa zo strany odporcu za porušenie jeho\npovinnosti uvedenej v ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní odvysielaním predmetného programu, ktorý\nobsahoval také informácie, ktoré boli náležité zistené a ktoré vyplývajú z riadne zisteného skutočného\nstavu je možné hodnotiť a sa javí tak, že uvedené kritérium proporcionality napĺňa.\nĎalšou skutočnosťou, ktorá bola medzi účastníkmi sporná bolo posúdenie, či v danej veci ide o čiastkový\nútok pokračovacieho správneho deliktu alebo o samostatný skutok, za ktorý bol odporca oprávnený\nuložiť jednu sankciu. Navrhovateľ vychádzajúc z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, podľa\nktorej sa trestnoprávne princípy v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a trestanie za správne\ndelikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy, mal za to, že vzhľadom\nna nedostatok špeciálnej právnej úpravy v správnom konaní je na základe analógie treba aplikovať\npravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. uloženie jednej sankcie za správny\ndelikt spočívajúci vo viacerých čiastkových útokoch a tým, že odporca konanie navrhovateľa posúdil\nako samostatný skutok a nie ako čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu porušil princípy\nadministratívneho trestania a nesprávne vec právne posúdil. Naproti tomu argumentácia odporcu v\nodôvodnení rozhodnutia je založená na konštatácii o tom, že v danom prípade nie je dôvod rozhodovať\no navrhovateľom označených správnych konaniach, v ktorých sa jednalo podľa názoru navrhovateľa o\nrovnakú podstatu správneho deliktu spojenú objektívnou súvislosťou a jednotiacim zámerom páchateľa\nspoločne, nakoľko skutkový stav je v každom z týchto prípadov odlišný a konanie na základe ktorého\nvyvstalo podozrenie jeho protiprávnosti mohlo porušiť ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní iným\nspôsobom, keďže odvysielaný obsah môže byť v každom prípade iný a teda môže naplniť iné kritériá\npre označenie programu ako nevhodného a neprípustného pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov\ndefinované v ust. § 1 ods. 1 vyhlášky č. 589/2007 Z. z.. Uvedené právne závery odporca podporil aj vo\nsvojom vyjadrení, keď konštatoval, že v uvádzaných správnych konaniach navrhovateľom sa jednalo\no časovo súvisiace skutky a o možné naplnenie rovnakej skutkovej podstaty ust. § 20 ods. 4 zákona\no vysielaní avšak, nie je medzi nimi daná dostatočná rovnorodosť skutkových dejov a ani objektívna\n\nsúvislosť v spôsobe ich spáchania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil postup odporcu,\nnapriek tomu, že skutok posudzoval samostatne a bola mu zaň uložená samostatná pokuta ako zákonný.\nV prvom rade považuje za potrebné poukázať na znenie ust. § 5 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z. ktoré okrem\niného ustanovil, že do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie\npovinností podľa uvedeného zákona a podľa osobitných predpisov a ukladať sankcie vysielateľom,\nprevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj\ntým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia. Sankcie zákonodarca upravil v ust.\n§ 64 zákona č. 308/2000 Z. z. s odkazom na správny poriadok (§71). Je nepochybné, že povinnosťou\nRady je pri administratívnom trestaní postupovať analógia legis podľa trestnoprávnej úpravy, avšak\nnie výlučne podľa trestnoprávnych predpisov, nakoľko v konaní musí brať zreteľ a rešpektovať aj\nplatnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon\no vysielaní a retransmisii. Pokiaľ Rada rešpektujúc ust. § 64 ods. 7 zákona o vysielaní nezahrnula\ndo rozhodnutia RP/063/2013 vydaného v správnych konaniach 284-PLO/O-3286/2012, 286-PLO/\nO-3288/2012, 287-PLO/O-3289/2012, 288-PLO/O-3290/2012 aj čiastkový útok za ktorý bola uložená\nsankcia v správnom konaní 313-PLO/O-3604/2012 rozhodnutím č. RP/065/2012, ktoré je predmetom\ntohto konania, postupovala a rozhodla v súlade so zákonom, nakoľko k zrušeniu rozhodnutí Rady, ktoré\nboli vydané vo vyššie uvedených správnych konaniach dochádzalo postupne. (obdobne pozri napríklad\nrozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sž/2/2013, 6Sž/19/2012). Z uvedeného dôvodu vyhodnotil preto námietky\nnavrhovateľa za nedôvodné.\nVo vzťahu k ďalším námietkam navrhovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodu\nabsencie popisu skutku v spôsobe jeho spáchania vo výroku rozhodnutia a postihnutia odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia inou vadou majúcou vplyv na jeho zákonnosť titulom namietnutej autenticity\npredložených dôkazov, čo ma za následok rozpor s ust. § 34 ods. 4 Správneho poriadku, tieto odvolací\nsúd vyhodnotil ako nedôvodné a plne sa stotožňuje s argumentáciou odporcu v odôvodnení odvolaním\nnapadnutého rozhodnutia ako i s jeho vyjadrením k predmetnej veci.\nSkutok, ktorý sa kladie navrhovateľovi za vinu je vo výroku rozhodnutia aj podľa názoru odvolacieho súdu\ndostatočne jasne a nezameniteľne špecifikovaný, nakoľko je známy čas jeho spáchania, spôsob jeho\nspáchania ako aj samotný správny delikt a to porušenie ust. § 20 ods. 4 zákona o vysielaní. Stotožniac\nsa s právnym záverom prezentovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 4Sž/2/2010 má odvolací\nsúd za to, že aj v predmetnej veci treba odvysielaný program posudzovať ako jeden celok a nie jeho\njednotlivé časti a úseky.\nV súvislosti s namietnutou nezákonnosťou dôkazu získaného v správnom konaní - záznam vysielania,\nodvolací súd dáva navrhovateľovi do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 5Sž/18/2011, ktorý\nsa uvedenou problematikou už zaoberal a teda je nepochybné, že odporca vyhotovil záznam vysielania\npredmetného programu výlučne pre potreby správneho konania na základe svojej zákonnej kompetencie\ndohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblasti vysielania televíznej programovej služby a v\nzmysle ust. § 32 ods. 1 a 2 zák. č. 71/1967 Zb.\nVzhľadom na vyššie uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o správnosti a\nzákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov\nkonania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500 Eur súd\nrozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. g/\nSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb..\n\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}