{"guid": "5c6c78aa-cc9c-4aaf-8ceb-5dda90276b5b:c5c7fd21-e932-4534-a76c-b7aed264514e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1", "spisova_znacka": "8Sž/24/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/24/2012 z 21. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. novembra 2013, sp. zn. 8Sž/24/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1", "identifikacne_cislo": "9012010185", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2013-11-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c5c7fd21-e932-4534-a76c-b7aed264514e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sž/24/2012\n9012010185\n21. 11. 2013\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010185.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,\nCSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci navrhovateľky\nMAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová č. 1, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček,\ns.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, proti odporcovi Rade pre vysielanie a retransmisiu,\nDobrovičova č. 8, P.O.Box 155, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu č. RP/061/2012 zo dňa 25. septembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/061/2012 zo dňa 25. septembra 2012\npodľa § 250q Občianskeho súdneho poriadku, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľke ukladá zaplatiť súdny poplatok v sume 70 Euro do 15 dní odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici, Bratislava.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/061/2012 z 25. septembra 2012 Rada pre vysielanie a retransmisiu\n(ďalej len „Rada“) rozhodla, že navrhovateľka ako vysielateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20\nods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o\ntelekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o\nvysielaní“) tým, že v rámci programovej služby JOJ odvysielala dňa 16. marca 2012 o cca 15.01 hod.\nupútavku na program Hotel Paradise-Noc v raji, ktorý označila ako nevhodný pre a neprípustný pre\nvekovú skupinu maloletých do 18 rokov pred 22.00 hod., čím nezohľadnila vekovú vhodnosť zložky\nprogramovej služby pre maloletých a nezabezpečila jej časové zaradenie v súlade s podmienkami\nustanovenými Jednotným systémom označovania (ďalej len „JSO“), za čo jej Rada uložila pokutu podľa §\n64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona o vysielaní vo výške 700\n€. Rada uviedla, že podľa § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. je účastník konania povinný zohľadňovať\nvekovú vhodnosť programov ako aj iných zložiek programovej služby pre maloletých a následne\nzabezpečiť ich časové zaradenie v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom., ktorým\nje Vyhláška Ministerstva kultúry SR č. 589/2007 Z. z. upútavka je podľa § 1 ods. 6 JSO zložkou\ntelevíznej programovej služby a upútavka musí byť označená totožným symbolom JSO ako program\npo celý čas vysielania podľa § 6 ods. 5 JSO. Program Hotel Paradise-Noc v raji bol označený\npiktogramom ako program nevhodný a neprístupný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a tak\nbola označená aj upútavka k uvedenému programu, avšak bola odvysielaná dňa 16. marca 2012 o\ncca 15.01 hod., hoci mala byť podľa § 4 ods. 1 JSO odvysielaná výlučne medzi 22,00 hod. až 06,00\nhod., teda mimo uvedeného časového rozpätia uvedeného podľa JSO. Predmetné správne konanie bolo\n\nzačaté z dôvodu, že upútavka na predmetný program hodnotený v zmysle JSO ako obsah nevhodný\na neprístupný pre maloletých do 18 rokov a zaradenie predmetnej upútavky do vysielania v čase\nmedzi 06:00 hod. až 22:00 hod. mohlo dôjsť k porušeniu § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. V rámci\nposudzovania predmetu správneho konania dospela Rada k záveru, že každý program vrátane upútavky\nje povinný vysielateľ označiť iba príslušným piktogramom JSO vysielať ho v čase na to určenom. Rada\npri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah\nvysielania trvanie a následky porušenia povinnosti. Rada nezistila, že by došlo k získaniu bezdôvodného\nobohatenia a preto uvedená skutočnosť nemala vplyv na výšku uloženej sankcie. Rada vzala do úvahy\nfakt, že k porušeniu zákonných povinností vyplývajúcich z JSO pre vysielateľa došlo, posúdila ich\nzávažnosť, následky, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania vysielateľa. Zo záznamu vysielania\nako aj z prepisu skutkového stavu vyplýva, že vysielateľ v rámci programovej služby JOJ odvysielal\ndňa 16. marca 2012 o cca 15.01 hod. upútavku na program hotel Paradise-Noc v raji, ktorý označil ako\nnevhodný pre a neprípustný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov pred 22.00 hod., čím došlo k\nporušeniu § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.\nProti rozhodnutiu Rady podala v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok navrhovateľka a\nžiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie Rady zrušil a vec jej vrátil na ďalšie\nkonanie. Namietala, že napadnuté rozhodnutie Rady vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a v konaní\nodporkyne bola zistená taká vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide\no nepreskúmateľnosť rozhodnutia rady poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 6Sžo/31/2011, 5Sž/21/2011, 5Sž/22/2011 až 25/2011, 6Sž/19/2011, 6Sž/23/2011, 3Sžo/200/2011\na to, že výrok rozhodnutia odporkyne neobsahuje obsahové náležitosti výroku (miesto, popis skutku čas,\nspôsob jeho spáchania...).\nĎalej namietala vyhotovenie zvukovo obrazového záznamu odporkyňou poukazujúc na čl. 46 ods. 1 a\n2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, poukazujúc na okolnosti za ktorých bol získaný dôkaz (záznam z\nvysielania). Taktiež poukázal na rozhodnutie ESĽP Bykov c/a Ruská federácia č. 4378/02 z 10. marca\n2009 a Lisica c/a Chorvátsko 20100/06 z 25. februára 2010.\nZáverom namietala nesprávne právne posúdenie poukazujúc na legalitu, legitimitu a proporcionalitu\nzásahu poukazujúc na čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, teda ochranu tak informácií ako aj myšlienok,\nktoré sú prijímané pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné, ako aj ochranu provokujúcich\nči šokujúcich alebo znepokojujúcich, či už z hľadiska formy alebo obsahu ich prezentácie a do tejto\nslobody nemožno zasahovať postupom podľa § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. Taktiež poukázala\nna fakt, že zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých majú predovšetkým rodičia\nalebo zákonný zástupca.\nRada sa písomne k opravnému prostriedku navrhovateľky vyjadrila pridržiavajúc sa svojho rozhodnutia\nžiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky jej napadnuté rozhodnutie potvrdil. Poukázala na\nskutočnosť, že výrok rozhodnutia plne korešponduje s doterajšou judikatúrou Najvyššieho súdu a\nobsahuje, čas spáchania správneho deliktu (16.3.2012 o cca 15,01 hod.), spôsob jeho spáchania\n(odvysielanie upútavky na program Hotel paradise-Noc v raji) a správny delikt, ktorého sa navrhovateľka\ndopustila (§ 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.), pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Sž/2/2010 ako aj iné rozhodnutia 5Sž/8/2010 a 2Sž/4/2009 a taktiež na\nrozsudok Městského soudu v Praze č. k. 8Ca297/2007-4.\nPokiaľ ide o zákonnosť získaného dôkazu, teda vyhotovenie záznamu z vysielania zo dňa 16. marca\n2012 Poukázala na to, že vyhotovila záznam predmetného programu výlučne pre potreby správneho\nkonania, na základe svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v\noblasti vysielania a v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.. Preto považovala\nargumentáciu navrhovateľa za špekulatívnu a účelovú.\nNa svoju podporu odporkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky\nč. k. 7Afs 111/2009-64 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/18/2011.\n\nK navrhovateľkinej námietke, že nie je jasné kto vlastne záznam z vysielania vyhotovil a že bolo porušené\nust. § 34 ods. 1 správneho poriadku uviedla, že záznam vysielania programu bol vyhotovený iba pre\npotreby správneho konania a v súlade s ust. § 32 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Pokiaľ išlo o uvádzané\nrozhodnutia ESĽP, tak namietala, že tieto pojednávajú o povinnosti správneho orgánu skúmať kvalitu\na hodnovernosť dôkazov. Zároveň poukázala, že navrhovateľka sa mohla k uvedeným záznamom\nvyjadriť a nevyjadril žiadne konkrétne pochybnosti o hodnovernosti tohto záznamu a preto považuje túto\nnámietku navrhovateľky za účelovú.\nPokiaľ išlo o námietky navrhovateľky spočívajúce v jej tvrdení, že odporkyňa svojim konaním zasiahla\ndo jej práva garantovaného čl. 26 do práva na slobodu prejavu a právo na informácie. Odporkyňa\npoukázala na čl. 26 ods. 4 Ústavy SR podľa ktorého možno slobodu prejavu a právo vyhľadávať a\nšíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\nna ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a\nmravnosti, poukazujúc na skutočnosť, že odporkyni neprináleží skúmať zachovanie proporcionality v\nrovine zakotvených v právnom predpise, ktoré využil zákonodarca.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení\ns § 250l a nasl. a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z., preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu\nv rozsahu dôvodov opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. a vec\nprejednal na ústnom pojednávaní dňa 21. novembra 2013 a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je\npotrebné potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O.s.p. a to z nasledovných dôvodov:\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.\n(§ 250l ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 2501 ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použijú sa primerane ustanovenia\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 2501 ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ust. § 250i ods. 2 O.s.p. je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu\npráva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach\nlen tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a\nhodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť v súvislosti s preskúmavanou vecou\npredovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú\npredstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom\nprávnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach rovnako.\nUvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ust. § 250ja\nods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v\n\nobdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“\nNa základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok zo dňa\n29. marca 2012 sp. zn. 5Sž/18/2011, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky <http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia>, ktorého odôvodnenie\nďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\n„Na ústnom pojednávaní navrhovateľ uviedol, že osobitne považuje za potrebné zdôrazniť, že odporkyňa\nv danom prípade nepostupovala zákonným spôsobom v tom smere, v akom si vyžiadala od navrhovateľa\nzáznam z vysielania, nakoľko takýto spôsob vyžiadania si záznamu nemá oporu v zákone č. 308/2000\nZ. z. Podľa názoru navrhovateľa preto konanie trpí vadou, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Táto vada\nspočíva v tom, že Rada je kolektívny orgán, a ako kolektívny orgán rozhoduje, avšak vyžiadanie si\nzáznamu nebolo urobené formou rozhodnutia, a preto navrhovateľ záznam Rade neposkytol. Napriek\ntomu si Rada vyhotovila záznam z vysielania programovej služby JOJ, hoci na to podľa zákona č.\n308/2000 Z. z. nemá oprávnenie. Podľa navrhovateľa ide o nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemôže byť\nv správnom konaní použitý. Ďalej namieta neurčitosť skutku a to, že výrok rozhodnutia nemá zákonom\npredpísané náležitosti.\nOdporkyňa sa na ústnom pojednávaní vyjadrila k jednotlivým námietkam navrhovateľa, naďalej tvrdiac,\nže v danom prípade zo strany Rady nedošlo k porušeniu právnych predpisov. Rada je síce kolektívny\norgán, ale v jej mene koná predseda Rady, a to i navonok a nikdy v minulosti neboli pochybnosti\no tom, že pre vyžiadanie záznamu nie je potrebné vydávať osobitné rozhodnutie. Ide o jednoduchý\nadministratívny úkon predpísanej formy a nikdy nebolo spochybňovaná autentickosť takéhoto úkonu.\nPoznamenala k tomu, že v ostatnom čase zo všetkých vysielateľov vznáša uvedenú námietku iba\nnavrhovateľ. Poukázala na to, že ak by sa prijal iný výklad, znamenalo by to, že vysielateľ v prípade\nnedodania záznamu, za čo mu tiež hrozí sankcia, by ale zmaril celé správne konanie, a ak by si Rada\nnemohla vytvoriť vlastný záznam z monitoringu stratila by svoju opodstatnenosť. Poukázala pritom\nna povinnosti Rady, ktorej to vyplývajú priamo zo zákona č. 308/2000 Z. z. Pokiaľ ide o namietané\nporušenie autorského zákona, uviedol, že k tomu tak isto nemohlo dôjsť, lebo záznam nebol Radou\nvyhotovený na súkromné účely ani na rozširovanie „diela“, ale pre účely správneho konania. Poukázal\naj na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. IV ÚS 2425/09 z 08.02.2010, pričom\nzdôraznil, že monitoring bol vyhotovený z verejného konania na hmotný substrát a bez jeho vyhotovenia\nby nemohlo vôbec prebehnúť správne konanie. V prípade ak sa navrhovateľ rozhodne, že záznam\nnedodá, v žiadnom prípade podľa zástupcu odporcu nemôže ísť o nezákonne získaný dôkaz. K námietke\no nedostatočnosti výroku uviedol, že je presne vymedzené, kedy a ako sa stal, a že skutok je vo výroku\ndostatočne popísaný a logicky nadväzuje aj na odôvodnenie rozhodnutia.\nNavrhovateľ k prednesu odporkyne uviedol, že tento popiera čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Pokiaľ ide o\nnesúkromné použitie záznamu poukázal na autorský zákon, v ktorom je presne uvedené, čo môže byť\npoužité bez súhlasu autora, pričom poukázal na české právne predpisy a judikatúru s tým, že český\nautorský zákon umožňuje použitie diela na účely správneho konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2, písm.\na/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného\nprostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej hlavy\npiatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 OSP ) dňa 29.\nmarca 2012 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho spisu č. 128PLO/O-1240/2011 dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\n\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nPorovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že skutkový\nstav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 13. decembra 2010 o cca 22:12 hod.\nodvysielal v rámci programovej služby JOJ program Noviny Plus - Martinka Kleopatra z Turca.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preto v zmysle námietok\nnavrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či\nnavrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v\nrozhodnutí a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie. Zároveň Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách\nvysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v § 5 zákona\nč. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci jej\nKancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu .\nV oblasti výkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m/ v prípade\npotreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16\nods. 3 písm. l/ ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní\nodo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na\nzvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.\n\nNa nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo vyžiadanie si záznamu\nzo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali doteraz, právny zástupca navrhovateľa\nuviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným\nvyhotovením si monitoringu bolo neoprávnene zasiahnuté do vysielania v zmysle autorského zákona,\nktorý vyžaduje súhlas autora s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone. MAC TV\nRade súhlas nedal a zákon č. 308/2000 Z. z. takéto oprávnenie taktiež nedáva. Vyriešenie tejto otázky je\npre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci občianskeho\nzdruženia 99% a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,\nže zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v\npodstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob\nkonania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.\nPožiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu\nvysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z.\nz.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti\nžiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá\nnemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako\nodvolacieho dôvodu (osobitne s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29.\nmarca 2012), najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., jeho\núčelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry vyhodnotil ako\nzjavne účelové až špekulatívne.\nV tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada\nkoná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákona uvádza (napr. § 5 ods. 1, písm. a/ až d/ § 6 ods. 2\npísm. a/ zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje.\nNad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ani odlišný právny názor navrhovateľa na formu žiadosti\no poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15.12.2010), nevysvetľuje jeho oneskorenú\nvecnú reakciu (námietku z 15.03.2011), urobenú s dostatočným časovým odstupom od zániku jeho\npovinnosti na uchovanie záznamu spornej relácie.\nPodľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/, zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej\nsprávy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných\npredpisov a v prípade ich porušenia ukladať sankcie.\nZákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto dohľadu. Z uvedeného\nustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý musí zabezpečiť samotná Rada\npermanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti diváka) a vlastnými prostriedkami. Zo špecifík\npredmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.) a jeho rozsahu vyplýva, že pre splnenie daného účelu musí mať\nodporkyňa možnosť zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických\nprostriedkov. Z dôvodovej správy k zákonu č. 308/2000 Z. z. (jej všeobecnej časti kapitoly o nárokoch\nna štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie počtu pracovníkov v\noblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie).\nOprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda\nlen ďalším, nie však jediným spôsobom realizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh\nďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy.\nZ obsahu stanoviska navrhovateľa z 15. marca 2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania (č. I. 7),\nodpovede odporkyne na toto stanovisko z 18. apríla 2011 (č .1. 6) a listu odporkyne zo 6. mája\n2011 jednoznačne vyplýva, že odporkyňa z vlastného automatického nahrávacieho zariadenia na účely\n\ndohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie až po tom, čo navrhovateľ záznam zjavne\númyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č 308/2000 Z. z. neposkytol.\nTakto vytvorený záznam bol odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby správneho konania, ktoré\njej vyplývajú z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zák. č. 71/1967 Zb.\nK námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode s vyjadrením\nodporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom autorských práv\na práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Takto potom uvedená námietka\nnepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu\nnemôže prihliadať.\nNavyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa podľa § 68 ods.\n2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie\nzákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady, t.j. jej konanie na základe zákona.\nNámietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru\nnajvyššieho súdu neopodstatnená.\nPodľa najvyššieho súdu nemožno vylúčiť, že motív tohto konania vysielateľa vychádza aj z porovnania\nzákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur\ndo 66 387 eur) a pre výšku pokuty za správny delikt § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za\nktorý bol navrhovateľ sankcionovaný (3 319 eur do 165 969 eur), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu\nvysielania na vyžiadanie Rady sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt,\na teda aj vyššej pokute. Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu utvrdzuje aj vyjadrenie navrhovateľa,\nktorý na nariadenom pojednávaní, ako je uvedené vyššie uviedol, že ,,vyriešenie tejto otázky je pre\nnavrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci občianskeho\nzdruženia 99% a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.\nK ďalšej námietke, v ktorej prezentoval navrhovateľ vadnosť výroku napadnutého rozhodnutia z dôvodu,\nže tento neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný popis skutku, musí najvyšší súd\nkonštatovať, že výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne\nurčito a to spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok).\nNáležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok\nobsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,\nprípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi\nkonania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje\nosobitný zákon.\nI keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba\nvýroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania\na iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou\nrozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku\nje možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého\npostihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie\nriadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľný\nsprávnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku\n\nrozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.\nV preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia zhora uvedené\nkritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený resp. vymedzený čas spáchania správneho\ndeliktu - 13.12.2010 o cca 22:12 hod., spôsob spáchania správneho deliktu - NOVINY PLUS MARTINKA KLEOPATRA Z TURCA a je konkrétne uvedený i správny delikt - odvysielaním predmetného\nprogramu svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho F. z\nprogramu Farmár hľadá ženu. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu exaktne\npopisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho\nsprávneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba\npovažovať za bezpredmetnú.\nPodľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie svojej ľudskej\ndôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nPodľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,\ndobrej povesti a na ochranu mena.\nTreba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy SR vychádza z článku 10 Listiny základných práv a\nslobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD\nako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky).\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nK poslednej navrhovateľovej námietke, kde namieta právne posúdenie veci a skutočnosť, že v\nposudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré uvádza vo svojom rozhodnutí Rada, a\nto z dôvodu, že v posudzovanom prípade sa jedná o odvysielanie obsahu vo vzťahu k sérii Farmár hľadá\nženu, protagonisti tohto programu sú zmluvnými účastníkmi programu a sprievodných aktivít, kde podľa\nnavrhovateľa hranica pre posudzovanie prípadného možného zásahu do práv účastníka uvedeného\nprogramu by mala zohľadňovať skutočnosť, že osoba do ktorej práv mohlo údajne byť zasiahnuté je za\nsvoju účasť v programe honorovaná, bola si vedomá úlohy, v ktorej bude vystupovať, o účasť v programe\nsa prihlásila, a preto nemôže žiadať o rovnakú ochranu ako osoba na programe nezainteresovaná\nnajvyšší súd uvádza v zhode s vyjadrením odporkyne a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR č. 4Sž/9/2006, že zákon ukladá povinnosť nezasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\nslobôd iných a pri posudzovaní porušenia § 19 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je podstatné, či sa jedná\no slobodné konanie účinkujúcich alebo nie.\nVerejný výsmech a verejné vyjadrenia voči osobe F. na obrazovke je preto zásahom do ľudskej\ndôstojnosti.\nK uvedenej námietke na záver najvyšší súd uvádza, že je nesprávne si myslieť, že podpisom akejkoľvek\nzmluvy sa človek môže vzdať svojich základných práv a slobôd, ktoré sú podľa Článku 12, ods. 1 Ústavy\nSR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nNajvyšší súd vychádzajúc aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu bližšie\nrozhodnutia vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, III. US 322/2011-www.concourt.sk) v\nzhode s vyjadrením odporkyne neakceptoval ani poslednú námietku navrhovateľa týkajúcu sa právneho\nposúdenia veci a skutočnosť, že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré\nuvádza vo svojom rozhodnutí Rada.\n\nTakto potom rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky náležitosti ustanovené\nv § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky. Najvyšší súd taktiež nezistil,\nže by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na\nto, či navrhovateľka takýto nedostatok rozhodnutia namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil\ns rozhodnutím Rady.\nZ vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dospel k záveru , že opravný prostriedok navrhovateľky\nneobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne\nuvedené v jej rozhodnutí a to včítane výšky uloženej sankcie, ktorú tiež považuje za primeranú a patrične\nodôvodnenú.“\nNa základe zisteného skutkového stavu veci, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nnámietok navrhovateľky a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojom predchádzajúcom\nrozhodnutí 5Sž/18/2013, pri ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod,\naby sa od neho odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu\nalebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie\nRady ako súladné so zákonom podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zároveň zaviazal navrhovateľku ako neúspešného účastníka na\nzaplatenie súdneho poplatku v sume 70 € v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych\npoplatkoch.\nO trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v\nspojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. Navrhovateľka v\npreskúmavacom konaní úspech nemala a Rade nárok na náhradu trov konania neprináleží zo zákona.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": []}