{"guid": "0a5acb07-f4ee-40ef-9337-90eae1ed0959:81f8c9fc-ce6f-4eed-82b1-3936725417ee", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010184.1", "spisova_znacka": "5Sž/24/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/24/2012 z 29. 4. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2013, sp. zn. 5Sž/24/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010184.1", "identifikacne_cislo": "9012010184", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2013-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/81f8c9fc-ce6f-4eed-82b1-3936725417ee", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010184.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010184.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010184.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/24/2012\n9012010184\n29. 04. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010184.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci navrhovateľa MAC TV, s.\nr. o., Brečtanova č. 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpenej advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček,\ns. r. o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu,\nDobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne z 25. septembra 2012 č.\nRP/060/2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 25. septembra 2012 č. RP/060/2012 z r u\nš u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nOdporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 488,95 eura na účet\nAdvokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s. r. o. do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím uvedeným vo výroku tohto rozsudku odporkyňa - Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon. č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o vysielaní“) postupujúc podľa § 71 zákona\nč. 308/2000 Z. z., podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a písm. a/ a § 67 ods. 3. písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 1.500.- eur za porušenie povinnosti uvedenej v § 20 ods. 4\nzákona. č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 15. marca 2012 o cca 21:31 hod. v premiére a dňa 16. marca 2012\no cca 15:02 hod. v repríze odvysielal v rámci programovej služby JOJ program Hotel Paradise, ktorý\nklasifikoval ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov a ktorý obsahoval vyjadrenia, ktoré\nnaplnili hodnotiace kritériá „vulgárny jazyk“, „obscénne vyjadrovanie“ a scény, ktoré naplnili hodnotiace\nkritériá „obscénne gestá“ a ,,sexuálne scény, alebo sexuálne správanie, ktoré sú prezentované ako forma\nzábavy“ podmieňujúce jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18\nrokov, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania (ďalej len\n„JSO“). Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením\nsankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona\nč. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXX, KS XXXX.\nSvoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,\nzáznamom vysielania programu Hotel Paradise zo dňa 15. marca 2012 o cca 21:31 hod. a 16. marca\n2012 o cca 15:02 hod., prepisom/popisom uvedeného programu, a vyjadrením účastníka konania k\npredmetu správneho konania č. 284-PLO/O-3286/2012.\n\nPokiaľ ide o výšku pokút, poukázala na to, že navrhovateľ bol od účinnosti zákona č. 308/2000 Z. z. už\nv minulosti sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a boli mu\nuložené viaceré sankcie - pokuty.\nRada pri určovaní pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 4 písm. zákona č. 308/2000\nZ. z. podľa dôvodov rozhodnutia vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, trvanie správneho\ndeliktu, predmetný rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia, následky a spôsob porušenia povinnosti.\nTaktiež argumentovala objektívnou zodpovednosťou navrhovateľky za správny delikt.\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ podľa § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“) na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej aj ,,najvyšší súd“) v zákonnej lehote\nopravný prostriedok domáhajúc sa ich zrušenia a vrátenia vecí odporkyni na ďalšie konanie, namietajúc,\nže konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na\nzákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné,\nneurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.\nNavrhovateľ vidí nesprávne právne posúdenie veci v tom, že sa jedná o pokračovací trestný čin,\npričom poukazuje na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých vyplýva jednoznačný záver\nuplatniteľný na prejednávanú vec.\nNavrhovateľ poukázal na dnes už zaužívané pravidlá ukladania správnych sankcií, že vzhľadom na\nnedostatok špeciálnej právnej úpravy v správnom konaní, je na základe analógie treba aplikovať\npravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. uloženie jednej sankcie za správny\ndelikt spočívajúci vo viacerých čiastkových útokoch. Podľa názoru navrhovateľa odporkyňa tým, že\nkonanie účastníka, špecifikované vo výroku napadnutého rozhodnutia, posúdila ako samostatný skutok\na nie ako čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu, ktorý mala spojiť s ďalšími čiastkovými\nútokmi pokračovacieho správneho deliktu, porušila princípy administratívneho trestania a nesprávne\nprávne vec posúdila, čím zasiahla do práv vysielateľa na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivé\nsúdne konanie garantované Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a Európskym dohovorom\no ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“).\nĎalej uviedol, že z rozhodovacej činnosti odporcu vyplýva, že na svojich zasadnutiach začal správne\nkonania 225-PLO/O-2719/2012 (odvysielané dňa 24. apríla 2012), 250-PLO/O-2719/2012 (odvysielané\ndňa 05. marca 2012 a 06. marca 2012) 251-PLO/O-2720/2012 (odvysielané dňa 06. marca 2012 a\n07. marca 2012), 281-PLO/O-3283/2012 (odvysielané dňa 22. marca 2012), 284-PLO/O-3286/2012\n(odvysielané dňa 15. marca 2012 a 16. marca 2012), 286-PLO/O-3288/2012 (odvysielané dňa 19.\nmarca 2012 a 20. marca 2012), 287-PLO/O-3289/2012 (odvysielané dňa 20. marca 2012 a 21. marca\n2012), 288-PLO/O3290/2012 (odvysielané dňa 21. marca 2012), 313-PLO/O-3604/2012 (odvysielané\ndňa 23. apríla 2012), 271-PLO/O-3052/2012 (odvysielané dňa 17. apríla 2012) vo veci porušenia\nustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní týkajúce sa rovnakej skutkovej podstaty správneho deliktu,\nišlo o čiastkové útoky toho istého páchateľa spojené s objektívnou súvislosťou s jednotiacim zámerom\npáchateľa ako v prejednávanej veci. v tej súvislosti dal navrhovateľ do pozornosti konanie vedené\nproti nemu 225-PLO/O-2361/2012, ktorého začatie bolo vysielateľovi oznámené 15. mája 2012, a\nteda z toho vyvodil záver o tom, že odporca mal všetky čiastkové útoky spočívajúce v porušení\nustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní, ktoré sa uskutočnili pred uvedeným dátumom posudzovať\nako čiastkové útoky jedného správneho deliktu a za tento delikt udeliť jednu sankciu. Navrhovateľ\nspochybňujúc argumentáciu odporkyne o neexistencii objektívnej a subjektívnej súvislosti jednotlivých\nčiastkových útokov pokračovacieho správneho deliktu uviedol, že skutková podstata namietaného\nporušenia povinnosti je v danom prípade identická a to porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona\no vysielaní, ktorý má jednotnú definíciu, spôsobom spáchania je označenie programu nepríslušným\nsymbolom. Predmetom útoku sú maloletý. Na ktorých sa vzťahuje ochrana JSO, pričom časové hľadisko\núdajného spáchania správneho deliktu je rovnako splnené.\nĎalej podľa navrhovateľa napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo\nnedostatok dôvodov z dôvodu, že výrok napadnutého rozhodnutia jednoznačne neobsahuje obsahové\nnáležitosti výroku, nakoľko v ňom absentuje spôsob spáchania skutku, kedy mal vysielateľ porušiť\npovinnosť. Uvedené podľa jeho názoru spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého\n\nrozhodnutia, majúc za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť, čo zakladá\ndôvod na jeho zrušenie v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d/ OSP Taktiež rozhodnutie rady\npovažuje za arbitrárne neposkytujúce mu relevantnú odpoveď a dôvody na to, ako má prispôsobiť svoje\nkonanie do budúcna tak, aby sa vyhol možnému porušeniu povinnosti, keď sa odporca nevysporiadal s\nnámietkou navrhovateľa, ktorým argumentoval postupom odporcu v konaniach 250-PLO/O-2719/2012,\n251-PLO/O-2720/2012, v ktorých odporca konanie zastavil, hoci boli obsahovo identické skonaním,\nktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu (išlo o odvysielanie rovnakého programu a namietané\nneoznačenie príslušným symbolom JSO). S poukazom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ako napr. rozhodnutie vo veciach sp. zn. 5Sž/21/2011, sp. zn. 5Sž/22/2011, sp.\nzn. 5Sž/17/2011, sp. zn. 5Sž/23/2011, sp. zn. 5Sž/24/2011, sp. zn. 5Sž/25/2011 či 6Sžo/31/2011.\nNavrhovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozhodnutím, vrátane konania a postupu, ktoré\nnapadnutému rozhodnutiu predchádzali, odporkyňa porušila jeho základné právo na spravodlivé súdne\nkonanie, súdnu a inú právnu ochranu garantované ústavou a Dohovorom a to konkrétne čl. 46 ods. 1\na ods. 2 ústavy ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že práve na okolnosti, za ktorých bol dôkaz, ktorý bol\npodkladom pre vydanie rozhodnutia - záznamy odvysielaného programu, ktoré však odporkyni nedodal\nvysielateľ, ale tieto si vyhotovila odporkyňa na svojom vlastnom nahrávacom zariadení, nie sú schopné\neliminovať všetky pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu, a tým pádom do\nznačnej miery spochybňujú kvalitu predmetného dôkazu. Vysielateľ - navrhovateľ namieta autenticitu\npredložených dôkazov, pričom zastáva názor, že vyhotovenie záznamu z programu musí zodpovedať\nminimálnej požiadavke správneho trestania, a teda vysielateľ musí byť upozornený na vyhotovenie\nzáznamu vysielania z programu a pokiaľ sa tento vykonáva na zariadení odporkyne, má právo byť\nprítomný pri takomto úkone, z dôvodu overenia autenticity. Pri vyhotovení predmetných záznamov nebol\nprítomný zástupca navrhovateľa, ani navrhovateľ, dokonca žiaden nezávislý svedok, ktorý by mohol\npotvrdiť autenticitu záznamu z vysielania, ani spôsob a okolnosti za akých bol tento záznam získaný, čo\nje v rozpore s ustanovením § 34 ods. 1 zákona č. 71/1967Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) kedy „na dokazovanie možno použiť všetky\nprostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.\nNavrhovateľ mal za to, že spôsob akým bol dôkaz získaný a použitý v konaní proti vysielateľovi, mal\njednoznačný vplyv na konanie ako celok a zapríčinil porušenie práva na spravodlivý súdny proces, súdnu\na inú právnu ochranu, čím konanie ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí vadou,\nktorá mala vplyv na jeho zákonnosť.\nNavrhovateľ namietol aj nesprávne právne posúdenie veci, keď odporkyňa konanie navrhovateľa\nposúdila ako porušenie povinnosti označiť odvysielaný program klasifikačným znakom 18 ako\nnevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov. Práve naopak navrhovateľ sa\ndomnieva, že v danom prípade išlo o správny symbol a predmetný program nie je potrebné označiť\nako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, pretože zobrazenie programu neobsahovalo\nhodnotiace kritériá, pre ktoré by bolo potrebné daný program označiť vyšším stupňom nevhodnosti tak,\nako to uvádza odporkyňa v odôvodnení svojho rozhodnutia. Okrem iného podľa názoru navrhovateľa\nneboli naplnené hodnotiace kritéria jednotlivých kategórií JSO a odporkyňa vychádzala z informácií,\nktoré nevyplývajú zo zisteného skutkového stavu a predstavujú len subjektívne dotvorenie prostredia\nodvysielaného programu. Poukázal na to, že program predstavoval „reality šou“ a akékoľvek prejavy\nvzájomnej náklonnosti medzi účinkujúcimi v programe nepredstavoval formu zábavy ako hodnotiace\nkritérium. Odporkyňa sa taktiež podľa názoru navrhovateľa dostatočne nevysporiadala so splnením\nkritérií zásahu do slobody prejavu, ktoré musia spĺňať kritéria legality, legitimity a proporcionality.\nNavrhovateľ má za to, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prejednávanej veci splnená.\nPredvídateľnosť ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní je podľa názoru navrhovateľa absolútne\nnedostatočná a je tomu tak preto, lebo samotný systém JSO programov vyplýva z vyhlášky č. 589/2007\nZ. z., a hodnotiace kritériá jednotlivých klasifikácií programov sú formulované príliš všeobecne a\nnepresne a nezodpovedajú, čo sa rozumie pod rôznymi pojmami ako obscénne vyjadrovanie, obscénne\ngestá, vulgárny jazyk... V súvislosti s legitimitou zásahu navrhovateľ uviedol, že legitímny cieľ na zásah\ndo slobody prejavu vysielateľa predstavuje v danom prípade - ochranu maloletého diváka. Taktiež\nnebola podľa navrhovateľa splnená podmienka proporcionality resp. naliehavej spoločenskej potreby\nna obmedzení slobody prejavu, nakoľko odvysielaný program neobsahoval také informácie, ktoré\nby boli maloletým divákom starším ako 15 rokov nevhodné. Zásah do tejto slobody, ktorý sa odvíja\nod ust. § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. iba na základe skutočnosti, že ide o informácie a\nmyšlienky, ktoré provokujú, šokujú či znepokojujú, či už z hľadiska formy alebo obsahu bez toho, aby\n\nexistovala iná naliehavá spoločenská potreba na obmedzení takejto slobody prejavu z dôvodov ochrany\npráv a slobôd iných, ochrany bezpečnosti štátu, ochrany verejného poriadku alebo ochrany verejného\nzdravia a mravnosti v demokratickej spoločnosti nie je prípustný. Záverom navrhovateľ zdôraznil, že\nproporcionalita a naliehavá spoločenská potreba nie je naplnená ani z toho dôvodu, že označovanie\nprogramov JSO má vo svojej podstate len odporúčací charakter, nakoľko zodpovednosť za riadny\nmorálny a psychický vývin maloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonný zástupcovia.\nNa nariadenom pojednávaní právny zástupca navrhovateľa uviedol, že žiada zrušiť rozhodnutie Rady aj\npre neúplnosť administratívneho spisu, nakoľko zo zápisnice o prejednaní a o hlasovaní nevyplýva, že sa\nvšetci členovia Rady oboznámili s audiovizuálnym záznamom, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 22\nsprávneho poriadku; v tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo\nzrušené rozhodnutie Rady č. RL/67/2010 z 24. novembra 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/a e/ OSP.\nS poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne ako správneho organu, navrhol, aby\nNajvyšší súd napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/060/2012 zo dňa 25. septembra 2012 zrušil a vec\njej vrátil na ďalšie konanie. V prípade úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedla, že má za to, že ako\npríslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala\nrelevantné ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v §\n47 správneho poriadku nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza\nzo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na\nsvojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a\npostup je v súlade so zákonom a navrhuje, aby najvyšší súd v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP) napadnuté\nrozhodnutie odporkyne zo dňa 25. septembra 2012 č. RP/060/2012, ako právne správne potvrdil.\nOdporkyňa sa na ústnom pojednávaní vyjadrila k vznesenej námietke navrhovateľa uviedla, že\naudiovizuálny záznam je jedným z podkladov na začiatku, preto sa s ním rada oboznamuje hneď\nna začiatku a už ho nevyhodnocuje ako osobitný a jediný dôkaz, z ktorého dôvodu nepovažuje\nza nevyhnutné uvádzať osobitne v zápisnici o hlasovaní; v tomto smere poukázal na rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 3Sž/66/2019, sp. zn. 2Sž/3/2019 či\n5Sž/8/2010. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa pokračovacieho správneho deliktu poukázala na\nrozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sž/24/2012, 3Sž/23/2012 a\n4Sž/23/2012.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm.\na/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného\nprostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej hlavy\npiatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 29.\napríla 2013 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho spisu č. 284PLO/O-3286/2012 dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie\nkonanie pre opätovné porušenie zásad správneho trestania.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\n\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z..\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preto v zmysle námietok\nnavrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či\nnavrhovateľ nesprávnym uplatnením JSO porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v\nrozhodnutí a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nÚvodom je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť čerpajúc z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, že sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručujú\nkaždému ako základné právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje\ncity, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie\nsa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej\ninformáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo\ninformáciu ďalej rozširovať. Vo verejnom záujme sa sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a\nrozširovať informácie môžu obmedziť podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky len zákonom.\nTermínom „zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale\nneurčitý počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily. Zákonné\nobmedzenie základného práva zaručeného v ustanoveniach čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy je možné, iba ak\nide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť\nštátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (mutatis mutandis II. ÚS 28/96).\nVychádzajúc z uvedeného je preto pri posudzovaní splnenia požiadavky zákonnosti zásahu vo vzťahu\nk navrhovateľovej námietke o príliš široko formulovaných hodnotiacich kritériách nutné konštatovať,\nže aj keď nie je zrejmá striktná a vyčerpávajúca legálna definícia pojmov, to neznamená, že ide o\npojmy natoľko vágne, aby porušovali princíp právnej istoty zahŕňajúci požiadavku, aby si mohol ich\nadresát urobiť predstavu o podmienkach, na základe ktorých môže byť aplikované, a tomu následne\nprispôsobiť svoje správanie. Vo vzťahu k naplneniu kritéria proporcionality a námietky navrhovateľa, že\nnebola naplnená, keďže odvysielaný program neobsahoval také informácie, ktoré by maloletým divákom\nstarším ako 15 rokov nevhodné, odvolací súd konštatoval, že pri posúdení uvedeného kritéria je potrebné\nbrať ohľad na cieľ uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čo je ochrana mravnosti a to\ntakým vhodným opatrením, aby došlo k naplneniu uvedeného cieľa. Sankcionovanie navrhovateľa zo\nstrany odporcu za porušenie jeho povinnosti uvedenej v ustanovení § 20 ods. 4 zákona o vysielaní\nodvysielaním predmetného programu, ktorý obsahoval také informácie, ktoré boli náležité zistené a ktoré\nvyplývajú z riadne zisteného skutočného stavu je možné hodnotiť a sa javí tak, že uvedené kritérium\nproporcionality napĺňa.\nZ obsahu spisu ďalej vyplýva, že správny orgán začal správne konania vo veci porušenia § 20 ods.\n4 zákona o vysielaní v konaniach 225-PLO/O-2719/2012 (odvysielané dňa 24. apríla 2012), 281-PLO/\nO-3283/2012 (odvysielané dňa 22. marca 2012), 284PLO/O-3286/2012 (odvysielané dňa 15. marca\n\n2012 a 16. marca 2012), 286-PLO/O-3288/2012 (odvysielané dňa 19. marca 2012 a 20. marca 2012),\n287-PLO/O-3289/2012 (odvysielané dňa 20. marca 2012 a 21. marca 2012), 288-PLO/O-3290/2012\n(odvysielané dňa 21. marca 2012), 313-PLO/O-3604/2012 (odvysielané dňa 23. apríla 2012), 271-PLO/\nO-3052/2012 (odvysielané dňa 17. apríla 2012), ktoré sa týkali rovnakej skutkovej podstaty správneho\ndeliktu, toho istého páchateľa spojené s objektívnou súvislosťou s jednotiacim zámerom páchateľa ako\nv prejednávanej veci za ktoré boli uložené samostatné pokuty.\nPodľa § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 308/2000 Z. z., poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nPodľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy\npatrí, dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať\nsankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej\nslužby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,\nPodľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., na základe klasifikácie programov podľa vekovej\nvhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať JSO ustanovený podľa osobitného\npredpisu.\nPodľa § 1 ods. 1 písm. a/ až g/ vyhlášky č. 589/2007 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom\nsystéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych\ndiel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania, audiovizuálne\ndiela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na\npožiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné a\nneprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, ak obsahujú:\na/ zobrazenie násilia, najmä zobrazenie krutého ubližovania alebo násilnej smrti človeka, obzvlášť\nbez pocitov ľútosti, zobrazenie fyzicky týraných osôb alebo psychicky týraných osôb, zobrazenie\nprejavov skupín s patologickými normami správania, prezentáciu nebezpečných situácií alebo zámerne\nvytváraného rizika ako atraktívnej formy zábavy,\nb/ slovnú agresivitu; vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá,\nc/ zobrazenie prejavov neznášanlivosti alebo nenávisti, xenofóbie, rasizmu, náboženskej diskriminácie\na neznášanlivosti, násilia voči etnickým alebo iným menšinám, zobrazenie šikanovania,\nd/ zobrazenie alebo prezentovanie závislosti, akou je alkoholizmus, fajčenie, drogová alebo hráčska\nzávislosť formou zábavy, zobrazenie používania zbrane ako útočného prostriedku alebo promiskuitného\nsexuálneho správania formou zábavy,\n\ne/ zobrazenie erotických pomôcok alebo erotických scén, ktoré sú vyrobené výlučne na prezentáciu\nerotiky a erotických tém.\nf/ sexuálne scény alebo sexuálne správanie, ktoré sú prezentované ako forma zábavy, scény spojené s\nprejavmi sexuálneho násilia alebo sexuálnymi deviáciami, alebo\ng/ zobrazenie zámerne vyvolávajúce pocity strachu alebo úzkosti v žánri horor.\nPodľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie\noznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\npokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nSankciu podľa odseku 1 písm. d/ zákona o vysielaní rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ\nretransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo\nfyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila\npovinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená\nv § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť\nuložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez\noprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/].\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nPodľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663,- Eur do 66.387,- Eur a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- eur do 19.916,- Eur, ak, nezabezpečil klasifikáciu a\noznačenie programov alebo Iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové\nzaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými\nosobitným predpisom (§ 20 ods. 5).\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,\n56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny orgán v\npredmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, z ktorých dôvodov\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné považovať za súladné so zákonom.\nPorovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že medzi\núčastníkmi nie je sporné, že navrhovateľ, dňa 15. marca 2012 o cca 21:31 hod. v premiére a dňa 16.\nmarca 2012 o cca 15:02 hod. v repríze odvysielal v rámci programovej služby JOJ program „Hotel\nparadise“, ktorý klasifikoval ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, ktorý Rada\nnepovažovala za správne kvalifikovanú vzhľadom na to, že obsahoval scény, ktoré naplnili hodnotiace\nkritériá „zobrazovanie promiskuitného sexuálneho správania formou; zábavy“, „sexuálne scény alebo\nsexuálne správanie, ktoré sú prezentované ako forma zábavy“, „obscénne gestá“ podmieňujúce jeho\nklasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov.\nVychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z\nOdporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom\nministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty\nprávnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu\nako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v\ntrestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému\nje vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania\no správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych\nsankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne\nzavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami,\nza ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené\nprejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.\nPrávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za proti spoločenské konanie rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty\nporiadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny\nzákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti\nje miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných\nsprávnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť\n(výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve\npriestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom\nza určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého\ntypu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky,\niné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nZ týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta\nv rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože\npodľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to\nnielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením\nmiesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol\nbyť zamenený i iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku\nmusí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a\nvýmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku\nrozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku), čo však\nneznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.\n\nPodľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia\nprávneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy\nkonania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí\npre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.\nI keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku\nrozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak,\naby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods.\n2 správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný.\nV rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,\nje nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len\nkonkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,\nprípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s\niným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia\nprekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,\npre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané\nrozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé\nskutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny\nskutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o\ntom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti\nrozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov\nkonania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť\nrozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli\nuložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.\nZáver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového\na miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné\npripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1\nDohovoru. Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť\nzáruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania\nsprávneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a\nrovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 zo\ndňa 25. augusta 2010).\nZ uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis\nskutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností,\nktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti\ndo výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho\nporiadku.).\nPodľa názoru najvyššieho súdu skutok, ktorý sa kladie navrhovateľovi za vinu je vo výroku rozhodnutia\ndostatočne jasne a nezameniteľné špecifikovaný, nakoľko je známy čas jeho spáchania, spôsob jeho\nspáchania ako aj samotný správny delikt a to porušenie ustanovenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z..\nStotožniac sa správnym záverom prezentovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nvo vec sp. zn. 4Sž/2/2010 má najvyšší súd za to, že aj v predmetnej veci treba odvysielaný program\nposudzovať ako jeden celok a nie jeho jednotlivé časti a úseky.\nNajvyšší súd ďalej uvádza, že vzhľadom na zvýšené nároky na rozhodovanie v sankčných veciach,\nako aj dnes už jednoznačnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i Súdneho dvora Európskej\núnie, a tiež judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako\nnajvyšší orgán súdnej moci v Slovenskej republike z pohľadu princípu predvídateľnosti práva, ktorý je\n\nneopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu (čl.\n1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nesporne svojou rozhodovacou činnosťou musí zohľadňovať aj\nrozhodovaciu činnosť vyššie uvedených súdnych inštitúcií a túto musí rešpektovať aj správny orgán pri\nrozhodovaní o administratívnej sankcii.\nS poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd opätovne dáva do pozornosti, že v správnom trestaní je\nnutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý\nje spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena\nsine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech\npáchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná\nochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych\ndeliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať\nprostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon.\nV danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom podľa § 20 ods. 4 zákona\nč. 308/2000 Z. z., Rada môže uložiť pokutu od 663,- eur do 66.387,- eur. Rada rozširujúcim výkladom,\nkeď zmysel právnej normy vyložila širšie vzhľadom na to, že sa jedná o pokračovací správny delikt s\npoukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a trestný zákon č. 300/2005 Z. z., dospela k záveru, že\nza každý jednotlivý odvysielaný program „Hotel Paradise“ v rámci televíznej programovej služby JOJ je\nmožné uložiť samostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad v danom prípade vedie k porušeniu princípu\nzákonnosti, pretože ak navrhovateľ sa dopustil pokračujúceho správneho deliktu zákon nedáva možnosť\nRade uložiť pokutu za každý jednotlivý odvysielaný program ,,Hotel paradise“.\nJudikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn.\n3Sžn/68/2004, sp. zn. 3Sž/85/2007, sp. zn. 8Sžo/28/2007, či sp. zn. 8Sžo/147/2008) je jednotná v\ntom, že tieto princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú, a že trestanie za správne\ndelikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov)\nmusí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj\nvšetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za\nktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle\nzákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.\nV administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z 13.\nfebruára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych\nsankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih\nprotiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote.\nKeďže administratívne trestanie má aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva trestnoprávny\ncharakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona.\nNa rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov\nneupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom\ndelikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis\" § 122 ods. 10 zákona č.\n300/2005 Z. z..\nNa základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z\nčasového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení\nvzťahujúcich sa na správny delikt.\nRozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa\nznaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom\npáchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a\nže po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru.\nPokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú\n\nsúvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov či mesiacov. Spomenutá\nčasová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia. (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Tz 32/2005).\nPodľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov za pokračovací trestný čin sa\npovažuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových\nútokov sa posudzuje ako jeden trestný čin. Pokračovací trestný čin je charakterizovaný troma znakmi,\nktoré musia byť splnené súčasne:\n1. rovnaká skutková podstata trestného činu (v uvedenom prípade porušenie § 20 ods. 4 zákona č.\n308/2000 Z. z.),\n2. všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť (v uvedenom prípade ochrana\njednotlivca pred poškodením),\n- v čase (v uvedenom prípade 15. marca 2012 o cca 21:31 hod. v premiére a dňa 16. marca 2012 o\ncca 15:02 hod. v repríze),\n- v spôsobe ich spáchania (v uvedenom prípade navrhovateľ nezabezpečil, aby v rámci programovej\nslužby JOJ uvedené programy ,,Hotel Paradise“ boli správne označené JSO,\n3. subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin (v uvedenom\nprípade odvysielanie predmetných programov ,,Hotel Paradise“ navrhovateľom).\nNa základe analógie danej odporúčaniami Rady Európy o správnych sankciách sa teda v\npreskúmavanom prípade jedná o:\n1. porušenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (rovnaká skutková podstata),\n2. ochranu jednotlivca pred poškodením - 15. marca 2012 o cca 21:31 hod. v premiére a dňa 16. marca\n2012 o cca 15:02 hod. v repríze navrhovateľ nezabezpečil, aby v rámci programovej služby JOJ uvedený\nprogram ,,Hotel Paradise“ bol správne označený JSO,\n3. odvysielanie navrhovateľom programy ,,Hotel Paradise“ (jednotiaci zámer vysielateľa spáchať\nuvedený správny delikt).\nPodľa názoru najvyššieho súdu touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za\nnimi zistené správne delikty neriadil.\nKonajúci správny orgán mal postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s\nplatnými ustanoveniami správneho poriadku, na ktorý odkazuje § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 a\npre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť podľa zásad\nsprávneho trestania vychádzajúcich analogicky z práva trestného (v danej veci § 122 ods. 10 zákona\nč. 300/2005 Z. z.).\nVychádzajúc z uvedeného, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci\nBeian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 06. decembra 2007), ako aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky týkajúcej sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach\nsa musí dať rovnaká odpoveď (napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006), treba\nprihliadnuť na skutočnosť, že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.\nz. a zákona č. 300/2005 Z. z. a vyhodnotenie doteraz zisteného stavu veci vo vzťahu k prejednávanej\nveci a preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu stanovil už Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudkom sp. zn. 5Sž/15, 17, 21, 26/2011, sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011, sp. zn. 6Sž/19, 23, 27/2011,\nsp. zn. 3Sž/18, 19, 24/2011 v právnej veci navrhovateľky MARKÍZA - SLOVAKIA, s. r. o. a MAC TV, s.\nr. o., v ktorých išlo o obdobnú právnu vec.\n\nV súvislosti s namietnutou nezákonnosťou dôkazu získaného v správnom konaní - záznam vysielania,\nnajvyšší súd dáva navrhovateľovi do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 564/2012-11 a sp. zn. IV. ÚS 620/2012-9 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Sž/18/2011 a sp. zn. 5Sž/37/2011, ktorý sa uvedenou problematikou už zaoberal,\na teda je nepochybné, že odporca vyhotovil záznam vysielania predmetného programu výlučne pre\npotreby správneho konania na základe svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych\npredpisov v oblasti vysielania televíznej programovej služby a v zmysle § 32 ods. 1 a 2 správneho\nporiadku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa § 250q ods. 2 OSP a\n§ 250j ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 2 OSP zrušil a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.\nZáverom Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že námietka neúplnosti administratívneho spisu\nneobstojí, nakoľko z jeho obsahu nebolo sporné, že členovia rady sa v danej veci s audiovizuálnym\nzáznamom riadne oboznámili\nV ďalšom konaní bude hlavnou úlohou odporkyne spojiť príslušné správne konania a na zistený\nskutkový stav vydať jedno rozhodnutie a uložiť jednu pokutu.\nPri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom súdu (§ 250r OSP).\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 OSP\ntak, že úspešnému navrhovateľovi priznal na ich náhradu v sume 488,95 eura, ktorá suma pozostáva\nz náhrady za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia podanie\nžaloby) a 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 (účasť na ústnom pojednávaní) 1 úkon v roku\n2012 á 127,16 eura a 1 úkon v roku 2013 á 130,16 eura plus 2 krát režijný paušál á 7,63 eura a 1 krát\nrežijný paušál á 7,81 eura + 20 % DPH 81,40 eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a\n§ 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a\nnáhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov).\nNáhradu trov konania zaplatí odporkyňa v zmysle § 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s. r. o. vedený v Tatrabanke, a. s., č. ú.\nXXXXXXXXXX/XXXX do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nNáhradu trov konania za úkony advokáta pred správnym orgánom tak, ako to žiadal navrhovateľ vo\nvyčíslení trov, nebolo možné v súdnom preskúmavacom konaní priznať, nakoľko konanie pred správnym\nsúdom má samostatnú povahu a nie je pokračovaním správneho konania.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}