{"guid": "f7c51dd1-d7a9-41ba-b5a7-630244e6472c:3b916cf2-ee80-4955-84ec-d57746b741bb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9012010175.1", "spisova_znacka": "2Sž/23/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/23/2012 z 20. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. novembra 2013, sp. zn. 2Sž/23/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010175.1", "identifikacne_cislo": "9012010175", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2013-11-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b916cf2-ee80-4955-84ec-d57746b741bb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010175.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010175.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010175.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/23/2012\n9012010175\n20. 11. 2013\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2013:9012010175.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky:\nMARKÍZA-SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/A, 843 56, Bratislava, právne zastúpená: Mgr.\nZuzanou Zlámalovou, advokátkou so sídlom Trnavská 11, 831 04, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre\nvysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky\nproti rozhodnutiu odporkyne č. RP/058/2012 zo dňa 25. septembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/058/2012 zo dňa 25. septembra 2012,\npotvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút : BÚ - depozitný účet\nneúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím č. RP/058/2012 z 25. septembra 2012 odporkyňa v správnom konaní č. 323-PLO/\nO-3834/2012 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) postupom podľa § 71 zákona o vysielaní rozhodla,\nže navrhovateľka porušila:\npovinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že dňa 7. júna 2012 o cca\n20:18 hod. odvysielala v rámci programovej služby TV MARKÍZA program Farma, ktorý klasifikovala\nako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, a ktorý obsahoval vyjadrenia, ktoré naplnili\nhodnotiace kritérium „vulgárny jazyk“ a scény, ktoré naplnili hodnotiace kritérium „slovná agresivita“\npodmieňujúce jeho klasifikáciu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov,\nv dôsledku čoho došlo jeho klasifikovaním účastníkom konania ako nevhodného pre vekovú skupinu\nmaloletých do 15 rokov k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania;\nza čo bola navrhovateľke podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii\nuložená sankcia, určená podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona o vysielaní a retransmisii, pokuta vo výške\n1500 €.\nProti rozhodnutiu odporkyne podala navrhovateľka odvolanie, v ktorom okrem citácie na vec sa\nvzťahujúcich ustanovení zákona uviedla: „Relácia s názvom Farma je relácia typu reality show.\n\nPodstatou programov typu reality show je okrem iného zobrazovanie vzťahov medzi jednotlivými\núčinkujúcimi, ktorí sa pod vplyvom prostredia, vzájomného núteného spolužitia a vzájomných interakcií\nna vzniknuté situácie dostávajú do rozličných konfliktných situácií. Dôležité je, že sa v danom type\nprogramov jedná o účinkujúcich, ktorí sa až do doby ich „uzamknutia v stiesnenom priestore“ absolútne\nvzájomne nepoznali, jedná sa teda o konflikt rozličných povahových, vekových a ďalších charakterových\nprvkov, záujmy každého z jednotlivých účinkujúcich môžu byť rozdielne, spoločným cieľom je výhra\nv súťaži motivovaná finančne. Dôležité je v programe s názvom Farma prihliadať aj na konkrétne\nprostredie, v ktorom sa show odohráva, jedná sa o drsnú realitu života na prostriedkovo jednoduchej\nfarme, nutnosť prežiť v akomkoľvek význame, zabezpečiť si prostriedky na obživu. Tzv. farmári žijú\nna farme s limitovanými prostriedkami na obživu a musia si sami mnohé zabezpečiť vlastnou prácou,\nzároveň musia plniť často náročné úlohy, ktoré im pridelil hospodár, musia teda mnohí pracovať tak,\nako neboli zvyknutí. Na farme zároveň dochádza k situácii, kedy vlastným zavinením farmári majú\nnedostatok potravín, čím prichádza k núdzi a samozrejme aj k mnohým vyostreným situáciám. Medzi\njednotlivými súťažiacimi sa utvárajú skupiny na základe vzájomných sympatií, na základe vodcovstva\nniektorého z leaderských osôb, skupiny si navzájom kladú prekážky a vytvárajú nepriaznivé situácie,\nktoré môžu hraničiť až s krutosťou voči sebe. V každom prípade sa jedná o psychologickú hru a len tí\npsychicky najodolnejší sú schopní prežiť. To je podstata akejkoľvek reality show, kde sú ľudia vystavený\npsychickému aj fyzickému tlaku. Dôležité je dať do pozornosti, že každý účinkujúci je plnoletý a súťaže\nsa zúčastnil dobrovoľne a bez nátlaku, v ktorejkoľvek fáze svojho pobytu na Farme mal možnosť zo\nsúťaže odísť bez akýchkoľvek sankcií zo strany producenta. Zároveň je dôležité upozorniť aj na fakt, že\nniektorí súťažiaci boli na Farme viac ako dva - tri mesiace, teda je nevyhnutné, že mohli pociťovať rôzne\ndruhy fyzických aj psychických fóbií. Následkom akéhokoľvek psychického a fyzického tlaku, vyčerpania,\núnavy býva frustrácia, táto sa v aj bežnom živote môže prejavovať prejavmi agresívnejšieho sexuálneho\nalebo vulgárneho správania. Vysielateľ si je vedomý týchto skutočností, preto svoje vysielanie upravoval\na to jednak strihovou úpravou a následne aj vypípavaním všetkých tvrdých vulgarizmov, alebo takých\npojmov a viet, ktoré by mohli byť v rozpore s ustanovením zákona alebo v rozpore s morálkou a etikou.\nSamozrejme konal tak v takej miere, aby charakter samotného programu zostal zachovaný.“\nNavrhovateľka ďalej poukázala na obsah pojmu „vulgarizmy“ a ich výskyt a pokiaľ ide o označenie\nprogramu podľa Jednotného systému označovania (ďalej len „JSO“), nestotožnila sa s názorom\nodporkyne, že program mal byť označený prísnejšie, t. j. piktogramom „18“, ktorý znamená, že program\nje nevhodný pre mládež vo veku do 18 rokov. Podľa navrhovateľky v predmetnej relácii boli hrubé\nvulgarizmy, alebo také pomenovania, ktoré sa výrazne nevhodne dotýkali priamo konkrétnych osôb,\nboli dôsledne vypípané a ich zrozumiteľnosť teda bola nejasná a nečitateľná, v programe sa vyskytli\nlen expresívne výrazy, ktoré vzhľadom na ich frekvenciu a kontextuálny výskyt a význam podmieňuje\noznačenie programu ako nevhodného pre maloletých divákov do 15 rokov a teda použitie takýchto\nvýrazov oprávňuje vysielateľa označiť program vekovou vhodnosťou JSO ,,15“.\nV ďalšej časti odvolania navrhovateľka poukázala na ďalšie správne konania, ktoré boli začaté v krátkom\nčasovom rozmedzí po sebe a všetky sa týkali vysielanej relácie s názvom Farma a všetky mali byť začaté\nza údajné porušenie § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nĎalej v dôvodoch odvolania navrhovateľka uvádzala, že rozhodnutie odporkyne je nepreskúmateľné,\nnakoľko výroková časť rozhodnutia neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný popis\nskutku, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho deliktu. Popis skutku je podľa názoru\nnavrhovateľky vymedzený len uvedením programu Farma, dátumom a termínom vysielania a uvedením\ntvrdení, že obsahoval hodnotiace kritérium „vulgárny jazyk“ a „slovná agresivita“. Vo výrokovej časti teda\nabsentuje popis konkrétnych slov, viet, slovných spojení, ktoré mohli ohroziť morálny vývin maloletých a\nzároveň naplniť vyššie uvedené hodnotiace kritériá v tom zmysle, že program mal byť označený v súlade\ns vyhláškou vekovou vhodnosťou + 18 rokov. Podrobnejšie je vlastné konanie, ktoré podľa odporkyne\nnaplnilo skutkové podstaty § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii popísané a špecifikované len\nv odôvodnení Rady. Navrhovateľka má za to, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia\nsprávneho orgánu musí byť špecifikované tak, aby nemohlo byť zamenené s iným konaním, v danom\nprípade s inými výrokmi. Táto miera podrobnosti je nesporná pre celé sankčné konanie z dôvodu\nzamedzenia dvojitého postihu pre ten istý skutok, z dôvodu vylúčenia prekážky veci už rozhodnutej,\npre potreby určenia rozsahu dokazovania a v neposlednej rade pre zaistenie riadneho práva na\nobhajobu. Poukázala pritom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) sp. zn. 2Sž/21/2010 z 18. mája 2011, 6Sž/37/2011 z 22. augusta 2012 a ďalšie, z ktorých vo\n\nvšeobecnosti citovala stanoviská najvyššieho súdu k náležitostiam výroku rozhodnutí podľa § 46 a 47\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).\nĎalším dôvodom uvedeným v opravnom prostriedku navrhovateľky bol tvrdený nezákonný postup a\nnezákonné získanie dôkazného prostriedku. Navrhovateľka uviedla, že začatiu predmetného konania\npredchádzal list odporkyne z 12. júna 2012 nazvaný ako „Vyžiadanie záznamov vysielania“, ktorým\nsprávny orgán podľa § 5 ods. 1 písm. m/ a § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii\nžiadal navrhovateľku o zaslanie programu Farma zo dňa 7. júna 2012 odvysielaného o cca 20:15 hod.\nNavrhovateľka bola v dôsledku hrozby uloženia finančnej sankcie povinná správnemu orgánu v lehote\n7 dní doručiť požadované záznamy. V predmetnej výzve však nebolo uvedené, za akým účelom a z\nakých dôvodov predmetné záznamy správny orgán vyžiadal, nebolo uvedené, že záznam bude slúžiť\nako dôkaz v správnom konaní proti navrhovateľke. Navrhovateľka bola pod hrozbou finančnej pokuty\nnútená poskytnúť správnemu orgánu dôkaz, ktorý bol následne použitý v jej neprospech. S poukazom\nna judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej je správne konanie o ukladaní sankcií posudzované ako\ntrestné konanie, preto považovala navrhovateľka vyžiadanie záznamu a jeho použitie v správnom konaní\nza rozporné s čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „Dohovor“) v časti o práve na spravodlivý proces a prezumpciu neviny. Zároveň namietala, že ako\npodklad pre rozhodnutie slúžil aj písomný prepis vysielania bez uvedenia kto ho uskutočnil a z akého\nzáznamu, a preto ho nie je možné považovať za relevantný dôkaz. Poukázala aj na dôvody rozsudku\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/200/2009 s tým, že navrhovateľka nemala možnosť vyjadriť sa k tomuto\nRadou nezákonne získanému dôkazu.\nK uloženej sankcii navrhovateľka opätovne vo svojom opravnom prostriedku uviedla desať prípadov\nzačatého správneho konania (pod por. č. 7 je uvedená prejednávaná vec) s celkovou výškou uložených\nsankcií 18 500 € za 5 prípadov, pričom takýto spôsob trestania považuje navrhovateľka za neprimeraný\na v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku aj zákona o vysielaní a retransmisii, čo považuje\nza represiu. Uviedla, že je predpoklad, že aj v ostatných začatých správnych konaniach, ktoré neboli\nukončené bude uložená finančná sankcia, teda doposiaľ uložená úhrnná výška 18 500 € bude\nzvýšená o ďalšiu sumu finančných sankcií. Podľa názoru navrhovateľky takéto konanie s poukazom\naj na judikatúru NS SR (6Sž/37/2011, 2Tz/32/2005) vykazuje znaky „pokračujúceho deliktu“. Ďalej\nnavrhovateľka poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sž/18,22,23,24/2011 zo dňa 24.\nnovembra 2011, v ktorých veciach išlo podľa navrhovateľky o obdobnú právnu problematiku, pričom\nmala byť navrhovateľke uložená za viaceré delikty iba 1 pokuta.\nZ uvedených dôvodov žiadala navrhovateľka rozhodnutie odporkyne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie\nodporkyni.\nRada sa písomne podaním zo dňa 29. novembra 2012 podrobne vyjadrila ku všetkým dôvodom\nuvedeným v opravnom prostriedku navrhovateľky a žiadala napadnuté rozhodnutie ako súladné so\nzákonom potvrdiť. Podľa jej názoru výroková časť vo veci porušenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní\na retransmisii je v napadnutom rozhodnutí formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom,\nktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je vymedzený čas spáchania\nsprávneho deliktu - 7. júna 2012 o cca 20:18 hod., spôsob spáchania správneho deliktu podľa\n§ 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý spočíva v odvysielaní programu s názvom\nFarma, ktorý obsahoval vyjadrenia, ktoré naplnili hodnotiace kritérium „vulgárny jazyk“ a scény, ktoré\nnaplnili hodnotiace kritérium „slovná agresivita“ podmieňujúce jeho klasifikáciu ako nevhodného a\nneprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov, pričom predmetný program bol odvysielaný s\noznačením - nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov, správny delikt - protiprávnym\nkonaním navrhovateľa je v prípade porušenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii zaradenie\npredmetného programu do vysielania v čase medzi 06:00 hod. a 22:00 hod. a v prípade porušenia §\n20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii nesprávne uplatnenie jednotného systému označovania.\nZ uvedeného je nepochybné, že výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konania, ktorých sa\nnavrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorých došlo k spáchaniu konkrétnych správnych deliktov, za ktoré mu\nbola uložená jedna úhrnná sankcia. Výrok napadnutého rozhodnutia presne, úplne a dostatočne určito\nšpecifikuje správny delikt, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným, nakoľko navrhovateľ\nodvysielal dňa 7. júna 2012 o cca 20:18 hod. iba jeden program s názvom Farma, ktorý označil ako\nnevhodný pre maloletých do 15 rokov. Poukázala pritom na rozsiahlu judikatúru najvyššieho súdu, medzi\ninými aj na rozsudky sp. zn. 5Sž/17/2010 z 10. marca 2011 a 8Sž/8/2010 z 20. októbra 2010.\n\nV prípade vyžiadania si záznamov vysielania od navrhovateľky odporkyňa uviedla, že v prípade\nakéhokoľvek vysielateľa sa jedná o splnenie si povinnosti stanovenej priamo zákonom o vysielaní\na retransmisii. Z tohto dôvodu nie je potrebné, aby pri vyžiadaní záznamov odporkyňa uvádzala\ndôvod, pre ktorý záznam vysielania žiada doručiť. Povinnosť poskytnúť súvislý záznam vysielania\nje obdobná povinnostiam zakotveným v iných právnych predpisoch regulujúcich kontinuálnu činnosť\npodnikajúcich subjektov (napr. podľa § 40 zákona č. 351/2011 Z. z. musia subjekty podnikajúce na úseku\nelektronických komunikácií pod hrozbou sankcie § 73 ods. 1 písm. c/ zákona č. 351/2011 Z. z. poskytovať\nTelekomunikačnému úradu Slovenskej republiky informácie o svojej činnosti. Ak by takto získané údaje\nnasvedčovali existencii protiprávneho stavu, Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky by mohol na\nich základe začať vo veci konať a rozhodnúť.). Podľa jej názoru poskytovanie informácií o svojej činnosti\npodnikateľskými subjektmi je v prípade kontinuálne vykonávaných podnikateľských aktivít úplne bežné.\nSprávny orgán má možnosť získať tieto informácie aj iným spôsobom, avšak primárne tu je povinnosť\nregulovaného subjektu poskytnúť ich správnemu orgánu. Nejedná sa o poskytnutie dôkazu proti sebe,\nale o poskytnutie informácii o svojej činnosti. Preto odporkyňa nevidí žiadny súvis so svojim konaním a\nnavrhovateľkou namietaným porušením prezumpcie neviny. Podľa názoru odporkyne je evidentné, že\nodporkyňa neprezumovala ani nevyslovovala vinu navrhovateľky v danom správnom konaní, ale na jeho\nzačiatku konštatovala možnosť, teda podozrenie, že navrhovateľka sa mohla svojím konaním správneho\ndeliktu dopustiť, pričom toto malo byť v priebehu správneho konania preukázané alebo vyvrátené.\nPorušenie ustanovenia § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii odporkyňa konštatovala až v\nnapadnutom rozhodnutí, ktoré po uzavretí procesu dokazovania završovalo dané správne konanie. V\nprocese správneho konania teda bolo navrhovateľke porušenie predmetného ustanovenia bezpochyby\npreukázané.\nPokiaľ navrhovateľka namietala v odvolaní porušenie jej procesných práv v priebehu správneho konania,\nodporkyňa poukázala na to, že v rámci správneho konania bola navrhovateľka riadne vyzvaná, aby\nuplatnila svoje procesné práva a vyjadrila sa tak k predmetu správneho konania ako aj k podkladom\npre rozhodnutie (záznam vysielania napadnutého programu a jeho písomný prepis/popis), čo aj urobila\na dňa 28. augusta 2012 doručila odporkyni svoje písomné stanovisko. Tvrdenia navrhovateľky, že jej\nnebolo umožnené uplatniť právo na obhajobu, vyjadrovať sa k dôkazom a podkladom pre rozhodnutie v\nsprávnom konaní sú preto celkom zjavne nepravdivé. Aj námietka nenariadenia ústneho pojednávania\nje nepravdivá, pretože ako vyplýva z administratívneho spisu, napriek tomu, že správny orgán nie je\npovinný vždy nariadiť ústne pojednávanie. Rada poukázala na ustanovenie § 21 ods. 1 správneho\nporiadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci,\nnajmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom\npojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.\nV tomto prípade nariadenie ústneho pojednávania povaha veci nijako neodôvodňovala, nakoľko by\ntakýto úkon nijako neprispel k objasneniu skutkového stavu a ani iných skutočností a skutkový stav v\npredmetnej veci bol zistený úplne a presne, nakoľko bol zistený zo záznamu vysielania predmetného\nprogramu a z uvedeného dôvodu Rada nepovažovala za potrebné nariadiť vo veci ústne pojednávanie.\nNavrhovateľka o vytýčenie ústneho pojednávania v predmetnej veci nepožiadala, avšak požiadala o\nvytýčenie ústneho pojednávania pri iných správnych konaniach, ktoré sa tiež týkali programov Farma a\nústne pojednávanie sa uskutočnilo v sídle Rady dňa 25. septembra 2012, kedy bola navrhovateľka riadne\nvypočutá, vyjadrila sa k predmetu príslušných správnych konaní, k vyžiadaniu záznamov vysielania sa\nvšak nevyjadrila a nevzniesla žiadne námietky (viď kópiu Zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 25.\nseptembra 2012, ktorá je prílohou tohto vyjadrenia).\nNa námietky nezákonnosti vyhotovenia prepisu odvysielaného záznamu odporkyňa uviedla, že prepis/\npopis skutkového stavu je odporkyňou vyhotovovaný priamo zo záznamu vysielania a to výlučne z\npraktických dôvodov. V písomnej korešpondencii zasielanej vysielateľovi, ktorou je najmä oznámenie\no začatí správneho konania a meritórne rozhodnutie v danej veci, je potrebné presne uviesť zistený\nskutkový stav. Nakoľko je vysielanie elektronických médií zvukovou, prípadne zvukovo-obrazovou\nkomunikáciou, je potrebné ju pre tieto účely zachytiť aj v písomnej podobe. Vysielateľ a v danom\nprípade aj navrhovateľka, bola s prepisom/popisom skutkového stavu od začiatku správneho konania\noboznámená. V priebehu správneho konania mala možnosť (na čo bola vyzývaná), vyjadriť sa k\npodkladom pre rozhodnutie, teda aj k prepisu/popisu skutkového stavu. Navrhovateľka však nenamietala\nnesprávnosť tohto podkladu a nevzniesla ani žiadnu inú námietku k nemu. Odporkyňa preto žiadny z\npodkladov pre rozhodnutie nemala dôvod považovať za sporný. Správnosť obsahu prepisu/popisu je\npritom možné overiť jednoduchým porovnaním s obsahom vysielania navrhovateľa.\n\nPokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočné až chaotické odôvodnenie druhu a výšky uložených\nsankcií, odporkyňa uviedla, že v prípade programu Farma bolo voči navrhovateľke začatých 10\nsprávnych konaní, z ktorých boli tri začaté vo veci možného porušenia § 20 ods. 3, tri vo veci možného\nporušenia § 20 ods. 4 a tri vo veci možného porušenia § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nSprávne konanie č. 338-PLO/O-4384/2012 bolo začaté vo veci možného porušenia § 39a ods. 2 s\nodkazom na § 39a ods. 5 písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii. Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa\nv uvedenom období v súvislosti s programom Farma a jeho možným rozporom s § 20 zákona o\nvysielaní a retransmisii začala deväť správnych konaní, z ktorých dve po dôkladnom oboznámení sa\na zhodnotení skutkového stavu zastavila. Intenzita a najmä frekvencia výskytu nevhodných obsahov\nvo forme vulgárneho vyjadrovania a slovnej agresivity bola v programoch Farma, ktoré boli predmetom\nposudzovania v správnych konaniach, ktoré odporkyňa zastavila nižšia a s prihliadnutím na tieto\nskutočnosti dospela k záveru, že označenie predmetných programov v zmysle JSO ako nevhodných pre\nmaloletých do 15 rokov je postačujúce a z toho dôvodu predmetné správne konania zastavila.\nOdporkyňa v každom rozhodnutí, ktorým uložila navrhovateľke sankciu za odvysielanie programu Farma\nrozhodovala v rámci zákonom zverenej správnej úvahy a pri odôvodnení jej výšky sa vysporiadala\nso všetkými kritériami, ktoré na určenie výšky pokuty stanovuje § 64 ods. 3 zákona o vysielaní a\nretransmisii. Okrem zákonom stanovených kritérií vzala odporkyňa pri odôvodňovaní výšky uloženej\nsankcie do úvahy aj predchádzajúce rozhodnutia, ktorými bola navrhovateľka sankcionovaná za\nopakované porušenie § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii.\nOdporkyňa poukázala na to, že pri určovaní výšky pokuty pristupuje ku každému prípadu vždy\nindividuálne, skúma všetky okolnosti spáchaného správneho deliktu. Z uvedeného vyplýva, že každé\nporušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii vychádza zo skutkových okolností\nkonkrétneho prípadu a preto nemožno v súvislosti s výškou uloženej sankcie hovoriť o rovnakom\nporušení zákona. Odporkyňa zhodnotila konkrétny skutkový stav programu Farma zo dňa 7. júna 2012\na svoje závery odôvodňujúce výšku uloženej pokuty uviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na\nstr. 18-19.\nOdporkyňa zároveň odmieta tvrdenie navrhovateľky, že udeľuje finančné sankcie bez logického\nodôvodnenia. Navrhovateľka zavádzajúco, bez uvedenia úplnej informácie argumentuje rozdielnymi\nvýškami sankcií, ktoré odporkyňa uložila v jednotlivých správnych konaniach za vysielanie programu\nFarma. Rozdielne výšky sankcií však majú svoje zákonné odôvodnenie, nakoľko sankcia 1500 € bola\nuložená za porušenie § 20 ods. 4, sankcia 3500 € bola uložená za porušenie § 20 ods. 3 a úhrnná\nsankcia 5000 € bola uložená za porušenie § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii. Zákonom\nstanovené rozpätie pre uloženie sankcie za porušenie § 20 ods. 3 je širšie (od 3319 € do 165 969 €) ako\nzákonom stanovené rozpätie pre uloženie sankcie za porušenie § 20 ods. 4 (od 663 € do 66 387 €), čomu\nzodpovedá aj výsledná sankcia uložená jednotlivými rozhodnutiami. Je teda logické a pravdepodobné,\nvychádzajúc z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii, že sankcia za porušenie § 20 ods. 4 bude\nnižšia ako v prípade sankcie za porušenie § 20 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii. Pokiaľ sa jedná\no úhrnnú sankciu 5000 €, táto bola uložená za spáchanie dvoch správnych deliktov v súbehu, reflektuje\nteda porušenie oboch povinností.\nZ uvedeného podľa názoru odporkyne jednoznačne vyplýva, že sankcie uložené rozhodnutiami,\nktoré uvádza navrhovateľka vychádzajú z logického uváženia, zodpovedajú závažnosti konkrétnych\nsprávnych deliktov, miere zavinenia, spôsobu porušenia povinnosti, sú v súlade so zákonom stanoveným\nrozsahom pre uloženie pokuty za sankcionované konanie a vzhľadom na dané okolnosti sú primerané,\nnavyše stále sa pohybujúce v dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu.\nK námietke navrhovateľky, že v predmetných prípadoch sa jednalo o pokračujúci správny delikt\nodporkyňa uviedla, že na to, aby mohli byť jednotlivé porušenia zákona o vysielaní a retransmisii\npovažované za čiastkové útoky v rámci jedného pokračujúceho správneho deliktu, musia tieto čiastkové\nútoky naplniť definíciu pokračujúceho trestného činu. Čiastkové útoky musí spájať objektívna súvislosť\nv čase, spôsobe spáchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer\npáchateľa spáchať uvedený trestný čin.\nPredmetom správnych konaní, ktoré boli začaté v súvislosti s vysielaním programu Farma v období\nmesiacov marec až jún 2012 však bolo možné, samostatné porušenie § 20 ods. 3, § 20 ods. 4 alebo\n\n§ 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii. V prípade správneho deliktu podľa § 20 ods. 4 sa\njedná o nesprávne uplatnenie JSO, konkrétne v danom prípade o nesprávnu klasifikáciu programu\nv zmysle hodnotiacich kritérií ustanovených pre jednotlivé vekové kategórie maloletých. K naplneniu\nskutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 20 ods. 3 je potrebné, aby vznikla potenciálna možnosť,\nže odvysielaným obsahom by mohlo dôjsť k ohrozeniu morálneho vývinu maloletých.\nPodľa názoru odporkyne, z vyššie uvedeného vyplýva, že sa jedná o dva rôzne správne delikty, ktorých\nskutková podstata je iná. Rozdielnemu obsahu týchto povinností zodpovedá aj rozdielny rozsah pokút,\nktoré je možné uložiť za ich porušenie.\nOdporkyňa ďalej uviedla, že v prípade správnych konaní č. 308-PLO/O-3597/2012, 309-PLO/\nO-3598/2012, vedených samostatne vo veci možného porušenia § 20 ods. 3, v prípade správnych konaní\nč. 290-PLO/O-3292/2012, 337-PLO/O-4383/2012, vedených vo veci možného porušenia § 20 ods.\n4 a v správnych konaniach č. 291-PLO/O-3293/2012, 292-PLO/O-3294/2012, 289-PLO/O-3291/2012,\n342-PLO/O-4388/2012 vedených vo veci možného porušenia § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní\na retransmisii, sa jedná vždy o samostatné porušenie uvedených ustanovení. Jedná sa o rôzne,\nspolu nesúvisiace skutky, ktoré boli spáchané iným spôsobom, iným konaním účastníka konania a v\nrôznych dňoch. Obsahy, ktoré naplnili hodnotiace kritériá stanovené JSO sa v každom zo začatých\nsprávnych konaní líšili, čo je zrejmé a vyplýva aj z povahy formátu Farma, ktorý prináša rôzne situácie,\nsprostredkúva dianie na farme a divákovi prináša to najzaujímavejšie z udalostí a života súťažiacich\nna farme. Je zrejmé, že pri spracovaní takéhoto typu programu vysielateľ vždy vyberá rôzne, často\nvypäté scény a situácie, za účelom spestrenia a zatraktívnenia svojho vysielania a je teda logické, že k\nnaplneniu nevhodných obsahov dôjde zakaždým iným spôsobom.\nK naplneniu skutkovej podstaty podľa § 20 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii došlo v predmetných\nsprávnych konaniach tiež odlišným spôsobom, keď bol alkohol prezentovaný raz ako odmena za\nvykonanú prácu, inokedy ako prostriedok na rozprúdenie zábavy, v ďalšom zo správnych konaní napr.\nako liek na citové problémy. Spoločné pre uvedené konania je len to, že každé z nich prezentuje\nmaloletým nesprávny vzor správania, v dôsledku čoho môže dôjsť k ohrozeniu ich morálneho vývinu.\nPoukázala pritom aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/41/2011, v ktorom najvyšší súd okrem\niného uviedol, že ani porušenie rovnakej skutkovej podstaty v rámci jednotlivých vydaní rovnakého\nprogramu, automaticky nezakladá pokračujúci správny delikt, nakoľko aj keď išlo o časovo súvisiace\nskutky, ktorými bola naplnená tá istá skutková podstata správneho deliktu, nie je medzi nimi dostatočná\nrovnorodosť skutkových dejov a nie je daná ani objektívna súvislosť v spôsobe ich spáchania.\nZ uvedeného je podľa názoru odporkyne zrejmé, že samotná skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú\npovinnosť nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu. Ak k porušeniu\npovinnosti môže dôjsť rôznymi spôsobmi, tak posúdenie určitého konania, či napĺňa znaky správneho\ndeliktu uskutočňuje správny orgán správnou úvahou, preto musí posúdiť všetky okolnosti daného\nprípadu, teda každý prípad posudzovať individuálne. V prípadoch, na ktoré poukazuje navrhovateľka,\nmohla odporkyňa rozhodnúť len za použitia správnej úvahy, keďže každé konanie predstavovalo\nosobitný a hlavne odlišný spôsob porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 3 alebo § 20 ods. 4 zákona o\nvysielaní a retransmisii a ich subsumovanie pod príslušnú právnu normu bolo možné len na základe\nposúdenia konkrétnych okolností každého prípadu, a preto bolo nevyhnutné individuálne pristúpiť aj k\nposúdeniu, či sa jednalo o samostatné skutky, alebo čiastkové útoky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/\nOSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona o vysielaní a retransmisii) preskúmal napadnuté rozhodnutie odporkyne\nv rozsahu opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP, vec prejednal na\nústnom pojednávaní (§ 250q ods.1 OSP) 20. novembra 2013, oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov,\nvčítane písomného vyjadrenia odporkyne, ako aj s obsahom administratívneho spisu č. 323-PLO/\nO-3834/2012 a dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľky nie je možné vyhovieť a to\nz nasledovných dôvodov:\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorého rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67\n\nods. 3 písm. c/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 20 ods.4 zákona o\nvysielaní a retransmisii.\nPodľa § 20 ods. 3 programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický,\npsychický alebo morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie a emocionálny stav, sa\nnesmú vysielať v čase od 6.00 h do 22.00 h.\nPodľa § 20 ods. 4, na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej\nprogramovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu\nmaloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu\n28a) (ďalej len ,,jednotný systém označovania“).\nPodľa § 64 ods. 1 písm. d/, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi\nrada ukladá pokutu.\nPodľa § 67 ods. 3 písm. c/, Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem\nvysielateľa prostredníctvom internetu od 663 € do 66 387 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej\nslužby od 99 € do 19 916 €, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek\nprogramovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5).\nÚlohou najvyššieho súdu v zmysle dôvodov uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľky,\nbolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľka\nodvysielaním tohto programu porušila zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a\nči bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nNajvyšší súd sa v prvom rade zaoberal procesnými dôvodmi opravného prostriedku navrhovateľky.\nPodľa § 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len\n„Rada“) je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva\nna prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania a\nretransmisie, dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a\nposkytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti\nvysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu\nvymedzenom týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v\n§ 5 zákona o vysielaní a retransmisii, vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené s činnosťou Rady plnia\nzamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu. V oblasti výkonu štátnej správy zákon o\nvysielaní a retransmisii v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m/ v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od\nvysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3 písm. l/ ukladá korešpondujúcu\npovinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej\nkvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého\ndruh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľky\nuvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ\nposkytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.\nPrevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a\npredloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný\na archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne\na úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo\nsprávne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu\nnad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením\ndôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti,\ns ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní\nmôže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako\nto v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto\n\nvnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou,\nktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto\nsúvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky\nvo veciach 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom\nprípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto\npodľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.\nPokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočnú určitosť a preskúmateľnosť výroku rozhodnutia , najvyšší\nsúd dospel k záveru, že určitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho formulovania závisí od druhu\nporušenej povinnosti. Formulácia skutku musí umožniť tento subsumovať pod konkrétne ustanovenie\nzákona, aby skutok nebol zameniteľný s iným skutkom. V danom prípade je aj podľa názoru najvyššieho\nsúdu dostatočne určité, akým programom, v akom vysielaní, v akom časovom rozpätí a z akých\nskutkových dôvodov je potrebné program ako celok posúdiť. Porušenie ustanovení zákona predmetným\nprogramom je dané obsahom a spôsobom spracovania, s prihliadnutím na kontext celého programu.\nNemožno preto prisvedčiť navrhovateľke, že pre posúdenie rozporu so zákonom mala odporkyňa uviesť\nvo výroku jednotlivé slová, vety, slovné spojenia, ktoré naplnili hodnotiace kritérium „vulgárny jazyk“ a\nhodnotiace kritérium „slovná agresivita“, a to v takom zmysle, že program mal byť označený v súlade\ns vyhláškou vekovou vhodnosťou + 18 rokov.\nNajvyšší súd považuje za vecne správne uvedenie jednotlivých nežiaducich slov, výrokov a formulácií\nv dôvodoch rozhodnutia, pretože práve podľa obsahu dôvodovej časti rozhodnutia možno s istotou\nkonštatovať naplnenie znakov „vulgárneho jazyka“ a „slovnej agresivity“ aj v kontexte celého programu.\nRada zdôvodnila aj kontext použitia expresívnych výrazov vo vzájomných hádkach súťažiteľov, ktoré\nsú výrazom vzájomnej nenávisti a agresivity. Intenzita týchto výrazov je vysoká a v kombinácii so\nsprievodnými gestikulačnými prejavmi súťažiacich naplnili pojem slovnej agresivity, ktorá je v zmysle\nJSO dôvodom pre stanovenie nevhodnosti a neprístupnosti pre maloletých do 18 rokov. Uvedenie\ntakýchto súvislostí vo výroku rozhodnutia by bolo práve v rozpore so zákonnou požiadavkou stručnosti\na zrozumiteľnosti výroku. Výrok rozhodnutia, pokiaľ ide o uvedenie skutkovej vety (konanie porušujúce\nzákon), nemôže slúžiť na to, aby bol zoznamom jednotlivých inkriminovaných výrokov samostatne, ale\naby dal podklad pre subsumovanie danej skutkovej vety pod príslušnú právnu kvalifikáciu a uloženie\nsankcie.\nPokiaľ navrhovateľka namietala, že jej údajné protiprávne konanie malo byť posúdené ako pokračujúci\nsprávny delikt, najvyšší súd z obsahu spisu ani z okolností daného prípadu v kontexte ostatných\nnavrhovateľkou označených správnych konaní nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci ako\npokračujúceho správneho deliktu. V tejto časti sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou odporkyne\nuvedenou v rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k opravnému prostriedku, ktoré odporkyňa oprela o citáciu\nrelevantných rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a o ktorej nemá najvyšší súd dôvod sa\nodkloniť ani v prejednávanom prípade. Navrhovateľka svoje tvrdenie v tomto smere ničím neodôvodnila,\nneoznačila živé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto konania rovnorodý a\nspojený vecnou a časovou súvislosťou.\nK právnemu posúdeniu porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, za\nkonanie v jednočinnom súbehu, ktorý spočíva v odvysielaní programu Farma 7. júna 2012 o cca 20:18\nhod. s označením podľa JSO do 15 rokov, najvyšší súd uvádza nasledovné:\nPodľa § 20 ods. 3 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii, programy alebo iné zložky programovej služby,\nktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých alebo ich duševné zdravie\na emocionálny stav, sa nesmú vysielať v čase od 6:00 hod. do 22:00 hod. a na základe kvalifikácie\nprogramov podľa vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby povinný na ochranu\nmaloletých uviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu\n(JSO), pričom podľa § 1 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 579/2007 Z. z. sa programy alebo iné zložky televíznej\nprogramovej služby klasifikujú ako nevhodné a neprípustné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov,\nak obsahujú slovnú agresivitu, vulgárny jazyk, obscénne vyjadrovanie alebo obscénne gestá.\n\nJe nesporné, že program bol odvysielaný mimo časového rozpätia stanoveného zákonom. Odporkyňa\nv dôvodoch napadnutého rozhodnutia podrobne uviedla dôvody, pre ktoré kvalifikovala odvysielaný\nprogram ako nevhodný a neprípustný pre vekovú skupinu do 18 rokov, pričom vyjadrila správnu úvahu\nk charakteru programu nasledovne:\n„Ako vyplýva zo skutkového stavu, v dôsledku spracovania programu a výberu scén, tvorili slovná\nagresivita, vulgárny jazyk a vulgárne vyjadrovanie podstatnú, až výrazne väčšinovú časť programu.\nCelková dramaturgia uvedeného programu zámerne smerovala k výberu scén obsahujúcich hádky a\nvzájomné osočovanie súťažiacich, s cieľom upútať, respektíve šokovať diváka tým, že mu poskytne\nreálne scény, obsahujúce skutočnú slovnú agresivitu a vulgárne vyjadrovanie. Účastník konania tým,\nže zaradil do predmetného vydania programu Farma dve, z hľadiska slovnej agresivity intenzívne\nhádky súťažiacich opakovane, umelo zvýšil frekvenciu výskytu nevhodných obsahov vo forme slovnej\nagresivity v programe. Účastník konania opakovaným zaradením týchto prejavov do vysielania kládol\nneprimeranú dôležitosť agresívnym prejavom súťažiacich, ktoré boli výrazne nenávistné. Nenávistný\na agresívny charakter týchto prejavov bol zosilnený kontextom, v ktorom sa vyskytli, t. j. vzájomné\nosobné invektívy súťažiacich žijúcich v uzavretom priestore na farme. Účastník konania zaradil uvedené\nscény do vysielania opakovane s cieľom zatraktívniť svoje vysielanie a upútať diváka odvysielaním\nvyhrotených prejavov súťažiacich. Z tohto dôvodu Rada nesúhlasí s účastníkom konania, že uvedené\nvýrazy neboli použité samoúčelne, ale zastáva názor, že ich opakovaným zaradením do vysielania\nsa ich výskyt v programe ešte viac zvýraznil, bola im kladená neprimeraná dôležitosť a divák tak bol\nopakovane konfrontovaný s nenávistným vulgárnym a agresívnym správaním. Závažnosť odvysielania\nscén obsahujúcich vzájomné osočovanie a prejavy slovnej agresivity neznižuje ani skutočnosť uvádzaná\núčastníkom konania, že každý účinkujúci je plnoletý, v súťaži je dobrovoľne a zo súťaže mohol\nkedykoľvek bez sankcie odísť. Uvedená skutočnosť môže byť síce pravdivá, ale vo vzťahu k predmetu\ntohto správneho konania je irelevantná“.\nNajvyšší súd má za to, že uvedené závery korešpondujú s obsahom programu, tak ako bol podrobne\nuvedený v prepise vysielania v napadnutom rozhodnutí Rady a ktorý zodpovedá odvysielanému\nprogramu tak ako bol predložený najvyššiemu súdu v zázname z vysielania.\nPokiaľ navrhovateľka v opravnom prostriedku tvrdila, že v konaní pred správnym orgánom došlo\nk porušeniu jej práv garantovaných Ústavou SR, najmä garancie právneho štátu a tiež práva na\nsúdnu a inú právnu ochranu, že jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom a správny\norgán postupoval v konaní v rozpore so zákonom, tieto skutočnosti najvyšší súd pri preskúmavaní\npredmetného rozhodnutia nezistil. Odporkyňa v zákonom stanovenej lehote a zákonom stanoveným\nspôsobom riadne začala správne konanie, pričom aj v ďalšom postupe dodržala všetky procesné\nustanovenia, konala s navrhovateľkou ako s účastníkom konania, ktoré skutočnosti vyplývajú aj z\ndôvodov rozhodnutia Rady ako i z administratívneho spisu. Právo na súdnu ochranu navrhovateľky\ntaktiež porušené nebolo, nakoľko o jej opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu\nrozhodol nezávislý a nestranný súd. Preto tieto námietky navrhovateľky posúdil najvyšší súd ako\núčelové.\nPokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočne odôvodnenú výšku pokuty, najvyšší súd považoval túto\njej námietku za účelovú a neodôvodnenú, nakoľko z napadnutého rozhodnutia odporkyne vyplýva, že\npri rozhodovaní o výške uloženej pokuty zohľadnila závažnosť správneho deliktu, ktorá bola pomerne\nvysoká, nakoľko jednak poskytovala nesprávne informácie o vhodnosti programu, pričom vzala zároveň\ndo úvahy aj tú skutočnosť, že navrhovateľka vykonala určité zvukové úpravy vulgarizmov; mieru\nzavinenia, keďže navrhovateľka v danom prípade zodpovedá objektívne, ale zároveň už bola v minulosti\nopakovane právoplatne sankcionovaná za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 a 4 zákona\no vysielaní a retransmisii; rozsah a dosah vysielania, navrhovateľka je multiregionálnym vysielateľom;\ntrvanie a následky porušenia povinností, z rozhodnutia a jeho odôvodnenia vyplýva, že predmetný\nprogram bol odvysielaný 7. júna 2012 v hlavnom vysielacom čase, a preto mohol jeho nevhodný\nobsah ovplyvniť pomerne veľkú skupinu divákov, ako aj spôsob porušenia povinnosti, ktorý je uvedený\nvo výroku rozhodnutia a taktiež sa vysporiadala s otázkou, že nedošlo k získaniu bezdôvodného\nobohatenia a že nebola uložená osobitná sankcia samoregulačným orgánom, nakoľko samoregulačný\norgán pre túto oblasť neexistuje. Taktiež dôležitou skutočnosťou je tá, že uložená sankcia vo výške\n1500 euro je vzhľadom na zákonné kritériá ako aj na preukázanú skutočnosť, že navrhovateľka bola\n\nv čase spáchania predmetného správneho deliktu už viackrát za porušenie predmetnej povinnosti\nsankcionovaná, považuje potom Najvyšší súd Slovenskej republiky sankciu uloženú Radou v danej\nvýške za súladnú so správnou úvahou, ktorú Rada v danom prípade prezentuje.\nVzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s\nposlaním odporkyne definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a\nlogických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa §\n250q ods. 2 OSP ako súladné so zákonom potvrdil.\nO náhrade trov rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého náhradu trov možno priznať len\ntomu navrhovateľovi, ktorý mal vo veci aspoň sčasti úspech.\nO povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá,\n§ 5 ods. 1 písm. h/ a položky 10 písm. g/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení\núčinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok\nv sume 500 €.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}