Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/22/2012 z 11. 6. 2013
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. júna 2013, sp. zn. 3Sž/22/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:9012010167.1
Najvyšší súd | 3Sž/22/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:9012010167.1 | 2013-06-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/54a4d554-fc57-458a-b811-663ff775fe79
Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9012010167.1

Súd:
Spisová značka:
Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia:
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
ECLI:

Najvyšší súd
3Sž/22/2012
9012010167
11. 06. 2013
JUDr. Jana Zemková
ECLI:SK:NSSR:2013:9012010167.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.
a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci navrhovateľky: MAC TV,
s.r.o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o.,
Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8,
Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľky proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/049/2012
zo dňa 11. septembra 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/049/2012 zo dňa
11. septembra 2012 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľke u k l a d á povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 € do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici,
Bratislava.
Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Napadnutým rozhodnutím č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012 odporkyňa (ďalej aj Rada) rozhodla
podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.
195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) o
tom, že navrhovateľka ako účastníčka správneho konania č. 306-PLO/O-3595/2012 porušila povinnosť
ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na programovej službe JOJ
odvysielala dňa 03.04.2012 o cca 17:17 hod. v rámci programu Noviny o 17:00 príspevok s názvom
HAU DU JU DU? - Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom
zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v procese výučby a dňa
04.04.2012 o cca 17:08 hod. v rámci programu Noviny o 17:00 príspevok s názvom KAM ZMIZLI
KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? - Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím
obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky zobrazenej ako prvej v poradí v procese
výučby a učiteľky zobrazenej ako druhej v poradí v procese výučby. Za uvedené bola navrhovateľke
podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. uložená sankcia - pokuta určená podľa
§ 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 5.000 €.

Rada ako príslušný správny orgán je povinná analyzovať konkrétny obsah a konkrétny spôsob
spracovania daných príspevkov v prípade, ak dôjde k dôvodnému podozreniu, že tieto by mohli
zasiahnuť do osobnej cti určitej fyzickej osoby, ako tomu bolo v tomto prípade. V odôvodnení
napadnutého administratívneho rozhodnutia ďalej uviedla, že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len najvyšší súd) vyplýva, že na to, aby došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti nie je nutné,
aby bola osoba identifikovaná prostredníctvom osobných údajov. Zásah do ľudskej dôstojnosti môže
vzniknúť aj v prípade, ak je dotknutá osoba identifikovateľná pre užšiu verejnosť (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 8Sž/4/2010). V príspevku HAU DU JU DU? - Video žiačky strednej školy bolo možné
na záberoch rozoznať osobu ženského pohlavia, a to najmä na základe hlasu, ktorý bol nezmenený.
Zábery zobrazovali vrchnú časť tela učiteľky, jej oblečenie, šperky a gestikuláciu rúk. Napriek tomu,
že oblasť tváre bola vyrastrovaná, bolo možné dotyčnú osobu na základe videa, najmä nezmeneného
hlasu jednoznačne identifikovať, predovšetkým žiakmi, ktorých učí, ako i kolegami, známymi a rodinou.
Rovnako aj v druhom príspevku KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? - Školy ich nemajú ako zaplatiť
boli opakovane odvysielané zábery amatérskeho videa, na ktorých boli zaznamenané učiteľky v procese
výučby. Video s učiteľkou zobrazenou, ako prvou v poradí bolo totožné s videom odvysielaným v
príspevku HAU DU JU DU? - Video žiačky strednej školy. Postava učiteľky, zobrazenej ako druhej v
poradí a ani jej tvár neboli technicky upravené, rovnako ako jej hlas. Kvalita obrazu bola nižšia, tváre
žiakov však bolo vidieť zreteľne, na základe čoho bola zobrazená učiteľka identifikovateľná pre jej bližšie
okolie.
Rada tiež posudzovala obsah a spôsob spracovania predmetných príspevkov, ktorých cieľom bolo
poukázať na nedostatky vo výučbe anglického jazyka a možné príčiny nízkej úrovne jazykovej
vybavenosti žiakov slovenských škôl. Zvolená téma sa týka pomerne širokého okruhu divákov, avšak
vzhľadom na spôsob spracovania predmetných komunikátov došlo ich odvysielaním ku kolízii viacerých
právom chránených záujmov. Rada dospela k záveru, že samotné zaradenie amatérskych videí
konkrétnych, aktívne pôsobiacich pedagógov nebolo nevyhnutné v záujme informovať verejnosť o
nastolenej téme. V prípade, ak chcela navrhovateľka posudzovať nízku úroveň výučby anglického
jazyka na konkrétnych osobách, bolo jej povinnosťou upraviť tieto záznamy tak, aby boli osoby
pedagógov zachované v anonymite. Zverejnením predmetných videí mohla byť osobná česť a autorita
v očiach ich žiakov znížená, čo mohlo mať zároveň za následok výrazné zníženie kvality ďalšej
výučby, pričom zobrazené učiteľky pravdepodobne nevyučujú len anglický jazyk a môžu byť výbornými
pedagogičkami v iných predmetoch. Odvysielanie príspevku, v ktorom boli zobrazené pedagogičky
postavené moderátorom na úroveň ukrajinského kamionistu, znížilo ich autoritu a profesionalitu ako
osôb vykonávajúcich pedagogickú činnosť a je veľká pravdepodobnosť, že sa táto skutočnosť prejaví
v správaní ich žiakov. Napriek skutočnosti, že jazyková vybavenosť zobrazených učiteliek môže byť
na výučbu anglického jazyka skutočne nízka, táto neoprávňuje vysielateľa použiť uvedené videá
difamujúcim spôsobom. Zaradenie predmetných amatérskych videí do vysielania v nadväznosti na
vyjadrenia moderátorov neslúžilo primárne účelu informovať verejnosť o otázkach verejného záujmu,
ale účelu zatraktívniť vysielanie a upútať diváka neprimeraným spôsobom.
II.
Proti uvedenému rozhodnutiu odporkyne podala včas odvolanie - opravný prostriedok navrhovateľka,
uvádzajúc, že Rada napadnutým rozhodnutím posúdila jeden čiastkový útok pokračovacieho správneho
deliktu ako samostatný skutok a udelila zaň vysielateľovi samostatnú sankciu a v iných správnych
konaniach č. 272-PLO/O-3053/2012 a č. 226-PLO/O-2362/2012 opätovne čiastkové útoky toho istého
pokračovacieho deliktu, za ktorý sankcionovala vysielateľa napadnutým rozhodnutím, posúdila ako
samostatný skutok a uložila zaň vysielateľovi ďalšiu, novú a samostatnú sankciu. Tým, že Rada v
napadnutom rozhodnutí posudzovala konanie účastníka ako samostatný skutok a nie ako čiastkový útok
pokračovacieho správneho deliktu, ktorý mala spojiť s čiastkovými útokmi pokračovacieho správneho
deliktu, v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu porušila princípy administratívneho trestania
a vec nesprávne právne posúdila.
Ďalej navrhovateľka namietala, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje podstatné náležitosti
výroku, konkrétne presné vymedzenie spôsobu, akým mala navrhovateľka zasiahnuť do ľudskej

dôstojnosti, presné vymedzenie skutkových tvrdení alebo hodnotiacich komentárov, ktorých povaha
spôsobila zásah do ľudskej dôstojnosti, presnú identifikáciu osôb, ktorým malo byť zo strany
navrhovateľky zasiahnuté do ľudskej dôstojnosti a spôsob, akým navrhovateľka zasiahla do ľudskej
dôstojnosti. Vzhľadom na absenciu opisu skutku porušenia právnej povinnosti a presnú identifikáciu
osôb, do ktorých práv malo byť zo strany navrhovateľky zasiahnuté v samotnom výroku rozhodnutia je
napadnuté administratívne rozhodnutie nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť.
S poukázaním na § 18 ods. 2 zákona č. 71/1976 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v
znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok), navrhovateľka namietala, že prvým úkonom
odporkyne voči navrhovateľke bolo vyžiadanie záznamov z vysielania programu. Týmto úkonom
začalo správne konanie voči navrhovateľke, a preto bolo potrebné aplikovať a garantovať záruky
navrhovateľky na spravodlivé súdne konanie. Rada je kolektívny správny orgán, ktorý rozhoduje
hlasovaním členov Rady, o ktorom sa vyhotovuje zápisnica a následne formálne správne akty. Preto aj na
vyžiadanie záznamov vysielania by sa podľa navrhovateľky mal uplatňovať zákonom vymedzený spôsob
rozhodovania Rady. Vyžiadaním záznamu vysielania totiž Rada získava jeden z najrelevantnejších
dôkazov, ktorý je následne použitý proti vysielateľovi.
Záznam z vysielania programu - ako jediný dôkaz použitý v samotnom konaní bol podľa navrhovateľky
získaný proti jej vôli, štátnym donútením, v rozpore so zákonom a s jej právami. Spôsob získania dôkazu
- záznamu vysielania porušil právo účastníka na inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať sám seba“. Navrhovateľka pritom poukázala
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bykov proti Ruskej federácii. Vzhľadom na
uvedené považuje navrhovateľka ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. v priamom
rozpore s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) z nasledovných dôvodov: charakter donútenia - ide
o štátne donútenie a zásah vo forme povýšenej na zákon; stupeň donútenia - nedodanie záznamu
je klasifikované ako správny delikt a je finančne sankcionovateľný; existencia procesných postupov
ochrany - síce existuje možnosť namietať nezákonnosť získaného dôkazu, napriek tomu dochádza k
rigidnej aplikácii litery zákona; miera využitia získaných dôkazov - dodaný záznam vysielania je spravidla
jediným dôkazom, ktorý Rada pre zistenie skutkového stavu vykoná. Vzhľadom na uvedené dôvody
navrhovateľka navrhla, aby najvyšší súd prerušil konanie vo veci samej a aby sa v predmetnej veci obrátil
na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) s prejudiciálnou otázkou, či je ustanovenie §
16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z., na základe ktorého je účastník konania povinný na vyžiadanie
Rady doložiť záznamy z televízneho vysielania, v súlade s čl. 46 Ústavy a čl. 6 Dohovoru, v kontexte
práva účastníka konania neobviňovať sám seba a neprodukovať dôkazy vo svoj neprospech a zároveň,
aby odvolací súd navrhol pozastavenie účinnosti ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000
Z.z. až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o prejudiciálnej otázke.
Navrhovateľka poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 42/09-77 zo dňa 02.06.2009:
„Ustanovenie čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy, ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním
orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu. Pokiaľ orgán verejnej moci do výkonu
uvedeného práva zasiahne, je na ňom, aby preukázal, že zásah zodpovedá kritériám zákonnosti,
legitimity a proporcionality. Rada bola povinná preukázať a riadne odôvodniť, že jej zásah do slobody
prejavu vysielateľa týmto kritériám zodpovedá.
Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k skutkovému stavu veci uviedla, že tento
považuje za dostatočný, pričom ale nevypočula osoby, do ktorých dôstojnosti malo byť konaním
navrhovateľky zasiahnuté, čo spôsobuje nedostatočné zistenie skutkového stavu veci. Rada má v
zmysle trestnoprávnych zásad povinnosť vyhľadávať akékoľvek dôkazy, ktoré môžu náležite objasniť
skutkový stav veci a ktoré môžu pôsobiť v prospech, ale aj v neprospech vysielateľa. Rada túto povinnosť
nedodržala a výsluch osôb, ktorým poskytla ochranu ani len nevypočula. Ochranu podľa § 19 ods. 1
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. nie je možné považovať za abstraktnú, ale konkrétnu, nakoľko smeruje
k ochrane práv individualizovaných subjektov. Pritom však právomoc rozhodovať občianskoprávne
spory, medzi ktoré patrí aj ochrana ľudskej dôstojnosti prislúcha výlučne všeobecným súdom a nie
Rade. Preto je nelogické sankcionovať vysielateľa za zásah do ľudskej dôstojnosti osôb, ktoré sa k

takému zásahu a jeho existencii ani nevyjadrili. Rada mala navrhovateľke poskytnúť priestor na obhajobu
prostredníctvom výsluchu svedkov, ktorí mohli zodpovedať, či sa cítia konaním vysielateľa dotknutí na
právach na ochranu ľudskej dôstojnosti.
Rada upriamila pozornosť len na demonštratívne a účelne vybraté informácie z odvysielaného
príspevku, ktoré nijakým spôsobom nedefinujú presný a konkrétny spôsob, formu, konanie, opomenutie,
ktorým mal účastník správneho konania porušiť svoju povinnosť v zmysle ustanovení zákona č.
308/2000 Z.z. Odvysielané amatérske videá pozostávali z reálnych záberov z hodín angličtiny, ktoré
nakrútili žiaci a boli dostupné na internete a z komentárov moderátorov, ktorými sa snažili upriamiť
pozornosť recipientov na narastajúci problém s kvalitou vzdelávania v oblasti jazykových znalostí.
Vysielateľ odvysielal príspevok KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI - Školy ich nemajú ako zaplatiť,
v ktorom informoval recipienta o problémoch, ktoré má školstvo s tým, že nepochybne ide o informáciu,
ktorá má informatívnu a spravodajskú hodnotu. Zabezpečenie kvalitného vzdelávacieho systému je
záujmom celej verejnosti, a preto je nemysliteľné, ak sa o takejto situácii vysielateľ dozvie, aby takúto
informáciu neposkytol rodičom, žiakom a ľuďom kompetentným na riešenie, aby si nezatvárali oči pred
problémami a neexistoval mylný stav, že kvalita vzdelávania cudzích jazykov je v poriadku. Jedným zo
základných poslaní novinárov a médií je v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva v rámci svojich programových služieb informovať verejnosť o témach verejného záujmu. Ide o
napĺňanie práva na informácie a práva na slobodu prejavu. V celom príspevku nebolo vyobrazené vo
vzťahu k vyučujúcim nič, čo by tak na hodine skutočne neprebiehalo. Išlo o reálne zobrazenie výseku
vyučovacej hodiny. Rada je povinná skúmať, či daný príspevok nemal takú informatívnu a spravodajskú
dôležitosť, že záujem verejnosti sa o ňom dozvedieť prevážil nad ochranou ľudskej dôstojnosti dvoch
osôb.
Navrhovateľka poukázala na ustanovenia § 46 správneho poriadku, čl. 142 ods. 1 Ústavy, § 7 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), § 2, § 11 Občianskeho zákonníka a uviedla, že
ochrana ľudskej dôstojnosti a prípadné spory týkajúce sa zásahu do ľudskej dôstojnosti sa spravujú
ustanoveniami občianskeho práva. Jediným orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať spory o ochranu
osobnosti je výlučne súd a nie orgán výkonnej moci. Preto sa aplikácia ochrany podľa § 19 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 308/2000 Z.z. zo strany Rady má vykladať až ako následná ochrana, po právoplatnom
rozhodnutí súdu o tom, či došlo alebo nedošlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti určitej osoby.
Napadnutým rozhodnutím odporkyne došlo k jednoznačnému a nespornému obmedzeniu slobody
prejavu vysielateľa. Rada však dostatočne neodôvodnila, že takéto obmedzenie slobody prejavu bolo
zákonné (legalita), sledovalo legitímny cieľ (legitimita) a bolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
(proporcionalita). Sloboda prejavu tak zahŕňa ochranu informácií alebo myšlienok, ktoré sú prijímané
pozitívne a sú považované za neútočné či indiferentné, ako aj ochranu informácií a myšlienok, ktoré
provokujú, šokujú či znepokojujú, či už z hľadiska ich obsahu, alebo z hľadiska formy ich prezentácie a
nemožno do takejto slobody zasahovať na základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Iba na
základe skutočnosti, že časť verejnosti s obsahom alebo formou prejavených myšlienok alebo informácií
nesúhlasí, má odlišný názor, alebo je ňou šokovaná, či obťažovaná, pokiaľ zároveň nie je splnená
podmienka existencie naliehavej spoločenskej potreby na obmedzení takejto slobody prejavu z dôvodov
ochrany práva a slobôd iných, ochrany bezpečnosti štátu, ochrany verejného poriadku alebo ochrany
verejného zdravia a mravnosti v demokratickej spoločnosti. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva, ale aj ústavného súdu, či najvyššieho súdu je jednotná v tom, že nevyhnutnosť zásahu do práva na
slobodu prejavu v demokratickej spoločnosti nie je daná tam, kde legitímny cieľ je možné dosiahnuť iným
spôsobom. Samotný právny poriadok umožňuje korekciu odvysielaných informácií rôznymi spôsobmi
bez toho, aby bolo potrebné zo strany štátu zasahovať do slobody prejavu vysielateľa. V demokratickej
spoločnosti neexistuje nevyhnutná potreba na zásah do práva na slobodu prejavu, a teda napadnuté
administratívne rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľka uviedla, že jej bola odňatá možnosť konať pred
správnym orgánom, Rada vec nesprávne právne posúdila, nedostatočne zistila skutkový stav, a preto
navrhla, aby najvyšší súd zrušil napadnuté rozhodnutie Rady a vrátil jej vec na ďalšie konanie a zároveň
zaviazal Radu na náhradu trov konania.

III.
K podanému opravnému prostriedku sa odporkyňa vyjadrila dňa 09.01.2013 a navrhla, aby najvyšší
súd rozhodnutie Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012 potvrdil. Vo vyjadrení uviedla, že najvyšší
súd pri svojom rozhodovaní viackrát použil analógiu práva a uplatnil niektoré trestnoprávne princípy
v správnom trestaní, avšak jasné a všeobecne použiteľné podmienky pre analógiu trestného práva
v správnom trestaní stanovené neboli. Zohľadniac judikatúru najvyššieho súdu, v ktorej sa vyjadril k
analógii trestného práva pri posudzovaní správnych deliktov z časového hľadiska, je potrebné zdôrazniť,
že posudzovaný skutkový stav nie je možné označiť za čiastkový útok, ale za samostatné dokonané
konanie, čomu zodpovedá aj jeho posúdenie odporkyňou. V posudzovanom prípade boli všetky tri
príspevky odvysielané navrhovateľkou a bola nimi naplnená skutková podstata toho istého správneho
deliktu a ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/41/2011 skutočnosť, že páchateľ porušil tú
istú povinnosť nestačí na vyhodnotenie jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu. Konania, na
ktorých posúdenie ako protiprávnych musí odporkyňa uplatniť správnu úvahu, je potrebné posudzovať
individuálne a nie automaticky ich posudzovať ako čiastkové útoky len z dôvodu, že napĺňajú skutkovú
podstatu toho istého správneho deliktu. Každé konanie, na ktoré v odvolaní poukázala navrhovateľka
predstavovalo odlišný spôsob porušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.
a ich subsumovanie pod príslušnú právnu normu bolo možné len na základe posúdenia konkrétnych
okolností každého prípadu. Vzhľadom na skutočnosť, že spôsob spáchania správnych deliktov bol
zakaždým odlišný, nebolo možné tieto konania posudzovať ako jeden skutok a rovnako neboli naplnené
ani ďalšie obligatórne znaky pokračujúceho správneho deliktu.
Subjekty, do ktorých ľudskej dôstojnosti bolo zasiahnuté, boli jednoznačne vymedzené. Subjekty zásahu
boli dostatočne individualizované a identifikovateľné. Učiteľka z prvého príspevku bola identifikovateľná
najmä pomocou nezmeneného hlasu, gestikulácie rúk, oblečenia, učiteľku z druhého príspevku bolo
možné identifikovať tiež pomocou nezmeneného hlasu, gestikulácie rúk a druhá učiteľka bola zobrazená
bez akéhokoľvek technického upravenia aj keď bola kvalita obrazu nižšia. Výroková časť rozhodnutia
exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľka dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu
konkrétneho správneho deliktu, za ktorý jej bola uložená sankcia. Odporkyňa poukázala na rozsudky
najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/22/2010 zo dňa 10.03.2011, 4Sž/2/2010 zo dňa 24.08.2010, 5Sž/13/2011,
v ktorých boli obdobne formulované výroky a najvyšší súd ich posúdil ako presné, úplné a dostatočne
určité.
K námietke týkajúcej sa vyžiadania záznamov vysielania a absencie formálneho aktu Rady odporkyňa
uviedla, že povinnosť uchovávať súvislý záznam vysielania a doručiť ho Rade vyplýva priamo zo zákona
č. 308/2000 Z.z. Túto povinnosť vysielateľovi neukladá Rada vydaním individuálneho správneho aktu,
ale priamo zákon č. 308/2000 Z.z. Argumentom týkajúcim sa formy vyžiadania záznamov sa zaoberal
aj ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012, kde uviedol, že v tomto prípade je dôležitá len obsahová
stránka úkonu, nakoľko zákon formálnu podobu tohto procesného úkonu nepredpisuje.
Navrhovateľka ďalej namietala spôsob, akým bol získaný dôkaz - záznam z vysielania programu,
ktorý považuje za formu štátneho donútenia, ktoré je zásahom do jej práva na spravodlivé súdne
konanie. Avšak povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie odporkyne jej ich
poskytnúť je upravená v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. Táto povinnosť vyplýva priamo
zo zákona a zabezpečuje odporkyni možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané. V prípade, ak na
základe obsahu vysielania vznikne dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu niektorej povinnosti
stanovenej v zákone, rozhodne odporkyňa o začatí správneho konania. Záznam vysielania, ktorý je
poskytnutý odporkyni nie je dôkazom usvedčujúcim vysielateľa zo spáchania správneho deliktu, ale je
len podkladom pre rozhodnutie, ktorý presne a úplne zachytáva skutkový stav.
Skutkový stav bol podľa odporkyne zistený úplne a presne a dôkazy, ktoré uviedla navrhovateľka by
nijak neprispeli k objasneniu skutkového stavu, pretože § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.

neumožňuje navrhovateľke odvysielať obsahy zasahujúce do osobnej cti ani v prípade, ak s tým dotknuté
osoby súhlasia. Už z predchádzajúcej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že v prípade zásahu do
ľudskej dôstojnosti nie je podstatné ani to, či išlo o slobodné konanie účinkujúcich a v rámci výkonu
dohľadu nad dodržiavaním zákona, ak došlo k zásahu do osobnostných práv, musí Rada konať bez
ohľadu na vlastný postoj dotknutých osôb (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/17/2011, 4Sž 27/02).
Relevantné je to, čo je odvysielané a názor osôb, do ktorých osobnej cti bolo zasiahnuté, nie je v
prípade konania Rady o porušení povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z.
relevantné, pretože Rada chráni verejný záujem na tom, aby nedochádzalo k zásahom do ľudskej
dôstojnosti; uvedené ide nepochybne nad rámec záujmu osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť
zasiahnuté. Ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka slúži na zabezpečenie ochrany fyzickým
osobám, ktoré sa prostredníctvom občiansko-právnych žalôb môžu pred nezávislými súdnymi orgánmi
domáhať ochrany pred neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv. Zákon č. 308/2000 Z.z.
spadá do oblasti verejného práva a jeho ustanovenia regulujú oblasť vysielania a retransmisie na území
Slovenskej republiky. Predmetný zákon upravuje aj povinnosti vysielateľa, ku ktorým patrí aj povinnosť
zabezpečiť, aby jeho programová služba a jej zložky spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom
nezasahovali do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Pritom existujú aj situácie, keď
je určité konanie nutné postihnúť na základe inštitútov verejno-právnej povahy a zároveň je ho možné
postihnúť aj inštitútmi súkromno-právnej povahy. Odporkyňa v prejednávanom prípade neriešila spor
dvoch subjektov, ale posudzovala konanie, ktorým bola porušená povinnosť vyplývajúca z predpisu
verejného práva, pričom Rada je kompetentným orgánom na interpretáciu a aplikáciu ustanovení zákona
č. 308/2000 Z.z.
Odporkyňa sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadala okrem iného aj s otázkou legality a legitimity, keď
poukázala na to, že pokuta je ukladaná na základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a za
účelom ochrany práva na zachovanie osobnej cti zobrazených učiteliek. Odporkyňa nespochybňovala
aktuálnosť a význam prezentovanej témy, avšak po posúdení predmetných príspevkov dospela k záveru,
že vzhľadom na obsah a spôsob spracovania predmetných komunikátov, došlo ich odvysielaním ku
kolízii viacerých právom chránených záujmov, a to práva učiteliek na zachovanie ich osobnej cti s právom
na slobodu prejavu vysielateľa a právom verejnosti na informácie. Bolo úlohou odporkyne posúdiť,
ktorému právu má byť poskytnutá väčšia ochrana, a teda sa zaoberala aj proporcionalitou obmedzenia
jedného práva za účelom ochrany iného. Samotné zaradenia amatérskych videí konkrétnych, aktívne
pôsobiacich pedagógov nebolo nevyhnutné v záujme informovať verejnosť o nastolenej téme. Osoby
pedagógov mali ostať v anonymite najmä z dôvodu, že išlo o aktívne pôsobiacich pedagógov, ktorých
osobná česť a autorita mohli byť zverejnením videí v očiach ich žiakov znížené, čo mohlo mať
zároveň za následok výrazné zníženie kvality ďalšej výučby. Kritika, pokiaľ je vecná a oprávnená,
je bezpochyby vhodným prostriedkom na poukázanie na nedostatky vyskytujúce sa v spoločnosti.
Navrhovateľka však rámec vecnej kritiky presiahla, keďže vyjadrenia moderátorov, ako aj ich reakcie
na predmetné videá zobrazujúce učiteľky v procese výučby boli výsmešné a vo vzťahu k zobrazeným
osobám dehonestujúce. Tieto výsmešné vyjadrenia moderátorov nijako neprispeli k objasneniu
spravodajskej podstaty sprostredkúvaných informácií. Záujem verejnosti dozvedieť sa o nedostatkoch v
procese výučby anglického jazyka je nespochybniteľný, to však neodôvodňuje použitie sporných videí
difamujúcim spôsobom. Správne konanie voči navrhovateľke nebolo začaté len z dôvodu zaradenia
sporných videí do vysielania, ale z dôvodu, akým boli príspevky, v ktorých boli tieto videá zaradené,
spracované.
Odporkyňa sa v administratívnom rozhodnutí zaoberala významom odvysielanej informácie, ako aj
záujmom na jej poskytnutí a zároveň aj záujmom na ochrane osobnej cti dotknutých pedagógov.
Odporkyňa identifikovala spôsob, akým došlo k zásahu do osobnej cti dotknutých pedagógov. Zásah
do ich osobnej cti spočíval v spôsobe spracovania posudzovaných príspevkov, ktorý vzhľadom na
správanie a vyjadrenia moderátorov smeroval k zosmiešneniu pedagógov. Priznanie vyššej ochrany
slobode prejavu by v tomto prípade bolo neprimerané a v rozpore s princípmi právneho štátu. Problém
vo výučbe jazykov spočíva v nedostatku financií a slabšia jazyková vybavenosť vyučujúcich je len
dôsledkom tohto problému. Navrhovateľka však svoje príspevky vystavala práve na výsmechu osôb a
nie systému, ktoré sú produktom nedostatočného financovania školstva a neraz sa snažia v maximálnej
možnej miere tento nedostatok sanovať, čo sa často môže prejaviť na kvalite výučby. Zníženie osobnej
cti je tak absolútne neopodstatnené a dokonca aj v rozpore s prvotnou myšlienkou príspevku, ktorá
spočíva v dosiahnutí lepšieho stavu pri výučbe jazykov, nakoľko učiteľky zosmiešnené vo vysielaní, len s

ťažkosťami budú môcť kvalitne vyučovať, keďže ich autorita bola významne znížená. Poukazovanie na
internetovú stránku, kde sú predmetné amatérske videá tiež zverejnené je v tomto prípade irelevantné,
keďže o zaradení týchto videí difamujúcim spôsobom spracovania rozhodla navrhovateľka.
Odporkyňa je presvedčená, že spôsoby nápravy, ktoré údajne mohli využiť dotknuté osoby, a v dôsledku
ktorých má byť zásah vykonaný odporkyňou neprimeraný, nezabezpečujú ochranu rovnakého záujmu
ako chráni Rada. Rovnako civilné konanie o ochrane osobnostných práv nezabezpečuje ochranu
verejného záujmu, ale súkromného s cieľom poskytnutia satisfakcie konkrétnemu jedincovi. Odporkyňa
sa teda zaoberala aj proporcionalitou zásahu do práva na slobodu prejavu, jej závery o zásahu do
osobnej cti dotknutých učiteliek a potrebe sankcionovania tohto zásahu sú riadne odôvodnené, logické
a právne správne, v dôsledku čoho nie je možné prijať argument navrhovateľky o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom
podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6
zákona č. 308/2000 Z.z. a na pojednávaní súdu dňa 11.06.2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v
opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako
aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 306-PLO/O-3595/2012, s obsahom rozhodnutia
Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012, ako aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu a dospel k
záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.
Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne
konanie oznámením o začatí správneho konania č. 306-PLO/O-3595/2012 zo dňa 26.06.2012, ktoré bolo
doručené advokátovi navrhovateľky dňa 09.07.2012. V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam
predmetných programov, opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie
navrhovateľky k oznámeniu o začatí správneho konania, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 11.09.2012,
rozhodnutie Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012.
Na podklade uvedeného, v rámci prípravy pojednávania po tom, ako sa senát najvyššieho
súdu oboznámil s obsahom pripojeného obrazovo-zvukového záznamu, bolo súdom zistené, že
navrhovateľka odvysielala na programovej službe JOJ dňa 03.04.2012 so začiatkom o 17:17:03 hod. v
rámci programu Noviny o 17:00 príspevok s názvom HAU DU JU DU? - Video žiačky strednej školy a dňa
04.04.2012 so začiatkom o 17:08:32 hod. v rámci programu Noviny o 17:00 príspevok s názvom KAM
ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? - Školy ich nemajú ako zaplatiť. V oboch príspevkoch boli zobrazené
učiteľky v procese výučby, ktoré bolo možné identifikovať.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.
(§ 250l ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa tretej hlavy piatej časti
O.s.p. preskúmať zákonnosť postupu a napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že
navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa

03.04.2012 o cca 17:17 hod. odvysielala v rámci programovej služby JOJ v programe Noviny o 17:00
príspevok s názvom HAU DU JU DU? - Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania
a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v procese
výučby a dňa 04.04.2012 o cca 17:08 hod. v programe Noviny o 17:00 príspevok s názvom KAM ZMIZLI
KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? - Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím
obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky zobrazenej ako prvej v poradí v procese
výučby a učiteľky zobrazenej ako druhej v poradí v procese výučby.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,
programová služba a ich zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do
ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 € do 165.969 € a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak vysiela programy a iné zložky programovej
služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19.
Podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. (2)
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. (3) Cenzúra
je neprípustná. (4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak
ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť
štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (1) Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. (2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života. (3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy
vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne
vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode
s vysielateľom.
Najvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto
úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.
Po oboznámení sa s obsahom oboch posudzovaných príspevkov sa najvyšší súd stotožnil s názorom
odporkyne, že obsah príspevkov, a teda hodnotiace výroky, ktoré v ňom zazneli, zasiahli do ľudskej
dôstojnosti a základných práv a slobôd dotknutých pedagógov, a to najmä s prihliadnutím na značne
dehonestujúce vyjadrenia moderátorov v prvom príspevku odvysielanom dňa 03.04.2012 (ďalej len prvý
príspevok), ktorí sa na odvysielanom videu zabávali a výsmešne napodobňovali výslovnosť zobrazenej
pedagogičky, keď moderátor povedal anglickú frázu „lámanou“ angličtinou. Ako už najvyšší súd uviedol v
rozhodnutí sp. zn. 5Sž/18/2011 zo dňa 29.03.2012 verejný výsmech je zásahom do ľudskej dôstojnosti v
zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Druhý príspevok, odvysielaný dňa 04.04.2012 (ďalej
len druhý príspevok), bol uvedený slovami, ktoré prirovnávali učiteľku z prvého príspevku k ukrajinskému
kamionistovi, čo sa týka jej výslovnosti. Následne bolo opätovne odvysielané video s učiteľkou z prvého
príspevku s technicky upravenou tvárou, ale s nezmeneným hlasom a ďalšie amatérske video, na
ktorom bola zobrazená učiteľka angličtiny s tvrdou výslovnosťou. Video s druhou učiteľkou nebolo po
obrazovej ani zvukovej stránke nijako upravené. Odporkyňa a ani najvyšší súd nepopierajú aktuálnosť
témy a záujem verejnosti dozvedieť sa o nedostatkoch v slovenskom školstve, avšak spôsob a obsah

spracovania predmetných príspevkov, konkrétne výsmešné vyjadrenia moderátorov ku konkrétnym
zobrazeným učiteľkám, neprispievali k informačnej hodnote spracovanej témy.
Podľa názoru súdu Rada správne uviedla, že v prípade, ak je aj jazyková vybavenosť zobrazených
učiteliek nízka, čo je spôsobené nedostatkom financií a neschopnosťou zaplatiť vysoko kvalifikovaných
pedagógov anglického jazyka, neoprávňuje to vysielateľa používať predmetné amatérske videá
difamujúcim spôsobom. Takýto spôsob zobrazenia videí presiahol rámec vecnej kritiky, pretože boli
komentáre a reakcie moderátorov k zobrazeným osobám dehonestujúce. Rada sa v napadnutom
rozhodnutí vysporiadala s otázkou legality (pokuta uložená na základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z.z.), ako aj s otázkou legitimity (ochrana práva na zachovanie osobnej cti zobrazených
učiteliek). Rovnako sa odporkyňa zaoberala aj otázkou proporcionality, keď posudzovala, či ochrana
osobnej cti zobrazených učiteliek prevážila nad slobodou prejavu navrhovateľky. Obe učiteľky boli v
predmetných videách dostatočne identifikovateľné pre svoje okolie, preto z tohto pohľadu mohlo dôjsť k
naplneniu skutkovej podstaty podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Na identifikovateľnosť
nie je nevyhnutné, aby bola dotknutá osoba identifikovaná prostredníctvom osobných údajov, avšak
postačuje, ak je dotknutá osoba identifikovateľná čo i len pre užšiu verejnosť.
Sloboda prejavu patrí k najdôležitejším politickým základným právam, pretože prispieva k názorovej
pluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je ohľadom danej témy zobrazené, odvysielané a v akom
kontexte a aby boli predkladané informácie objektívne a vyvážené. Spôsob zobrazenia danej témy však
musí byť taký, ktorý neznižuje ľudskú dôstojnosť, t.j. snaží sa konkrétne zobrazené osoby za podmienok
daných povahou vysielanej informácie, čo možno najviac chrániť.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa posúdenia skutku, ako pokračujúceho správneho deliktu, senát
najvyššieho súdu uvádza, že skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú povinnosť nestačí na vyhodnotenie
jeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/41/2011).
Odporkyňa použitím správnej úvahy posudzuje všetky protiprávne konania individuálne. O pokračujúci
správny delikt by išlo v prípade ak čiastkové útoky, vedené jednotným zámerom, spojené rovnakým
alebo podobným spôsobom spáchania, časovo spolu súviseli, súvisel by aj ich predmet útoku a naplnili
by rovnakú skutkovú podstatu. Odporkyňa posúdila, že v danom prípade nebola naplnená podmienka
objektívnej súvislosti v spôsobe spáchania protiprávneho konania a ani objektívna súvislosť v čase
a predmete útoku jednotlivých konaní, na ktoré poukázala navrhovateľka. Najvyšší súd sa viackrát
vo svojej judikatúre vyjadril k analógii trestného práva so správnym trestaním, avšak zatiaľ nie sú
stanovené jednoznačné podmienky pre použitie analógie trestného práva v administratívnom trestaní.
Výbor ministrov poskytol dňa 13.02.1991 na 452 stretnutí zástupcov ministrov Odporúčanie Výboru
ministrov č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, pričom medzi tam uvedenými zásadami
sa nenachádza žiadna zásada, podľa ktorej by na základe analógie bolo potrebné v správnom konaní
aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, takým spôsobom ako to požaduje
navrhovateľka.
Výrok administratívneho rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením
miesta, času a spôsobu spáchania. Najvyšší súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľky ohľadom
výrokovej časti rozhodnutia, keďže z výroku rozhodnutia je zrejmé, kedy bol správny delikt spáchaný
(03.04.2012 o cca 17:17 hod., 04.04.2012 o cca 17:08 hod.), ako bol spáchaný (odvysielanie príspevku
s názvom HAU DU JU DU? - Video žiačky strednej školy a príspevku s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ
ANGLIČTINÁRI? - Školy ich nemajú ako zaplatiť), s uvedením ustanovenia zákona (§ 19 ods. 1 písm.
a/ zákona č. 308/2000 Z.z.) a v akom programe odvysielanom navrhovateľkou (oba príspevky boli
odvysielané v rámci programu Noviny o 17:00). Z takto formulovaného výroku je zrejmé o aký skutok
ide a akým spôsobom došlo k porušeniu zákona. Výrok s obdobnou formuláciou posudzoval aj ústavný
súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 322/2011 zo dňa 27.07.2011 a námietku sťažovateľa ohľadom
formulácie výroku vyhodnotil ako nedôvodnú.
K námietke navrhovateľky ohľadom postupu odporkyne voči navrhovateľke pri vyžiadaní záznamu
vysielania senát najvyššieho súdu poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, kde sa už touto námietkou
podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/18/2011 zo dňa 29.03.2012,

z ktorého vyberá: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii
navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom
na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom,
považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.
Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu
vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000
Z.z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti
žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá
nemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako
odvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z.,
jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil
ako zjavne účelové až špekulatívne.“
Taktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13.11.2012 uviedol: „K
problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že
ide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu
smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska
nie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len
jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán
a povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v
sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie
dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“
V súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného
prostriedku senát najvyššieho súdu poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui
iure suo utitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade
s právom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle
§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od
ich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie
podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je pravdou,
že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné aplikovať
zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so zákonom č.
308/2000 Z.z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo
svoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré je vysielateľ
povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z.z., je získaný na základe zákonného splnomocnenia a
podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v rozpore so zákonom.
Správny orgán svojím konaním neporušil prezumpciu neviny, keďže v oznámení o začatí predmetného
správneho konania uviedol, že začína správne konanie voči MAC TV, s.r.o., vo veci možného porušenia §
19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., teda odporkyňa na začiatku správneho konania konštatovala
možnosť spáchania správneho deliktu a až v rozhodnutí č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012, ktorým
ukončila celé administratívne konanie konštatovala porušenie predmetného ustanovenia, čím len
realizovala svoju právomoc a pôsobnosť v zmysle § 4 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. g/, § 64 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z.z.
K problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. sa tiež najvyšší súd vyjadril už
viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sž/29/2011 zo dňa 24.07.2012: „Porušenie
zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej
judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci
sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená
respektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“ Obdobne
aj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/19/2012 zo dňa 30.10.2012: „Záznam vysielania, ktorý si
odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania.
V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie

si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov
upravujúcich vysielanie a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím
informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam,
ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za
nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“
Pre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012
zo dňa 27.03.2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii
navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu
vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú
povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené
osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na
vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so
zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania
si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania
ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a
jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale
poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto
získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné
považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.
Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide
o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva
vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom
záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011)
a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa
použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.“
Rovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP),
predovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom
určité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa
ESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať
daňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť
účinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému
sebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy
motivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému
kráľovstvu zo dňa 10.09.2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21.04.2009; O´ Halloran a Francis proti
Spojenému kráľovstvu).
K námietke navrhovateľa uplatnenej na súdnom pojednávaní dňa 11.06.2013 nad rámec dôvodov
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uvedených v opravnom prostriedku, ako i po uplynutí lehoty na
rozširovanie „žalobných“ dôvodov (§ 250l ods. 2 O.s.p. v spojení s § 250h ods. 1 O.s.p.), smerujúcej k
tomu, že správnom spise sa nenachádza zápisnica, z obsahu ktorej by vyplývalo, že sa rada oboznámila
s obsahom obrazovo-zvukových záznamov posudzovaných programov, súd dodáva, že v napadnutom
rozhodnutí odporkyňa na str. 2 v poslednom riadku konštatovala, že po získaní všetkých podkladov pre
rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla, čo vzhľadom na skutočnosť, že obsahom
pripojeného administratívneho spisu je i prepis/popis skutkového stavu obsahujúci doslovný prepis
posudzovaných príspevkov, nie je podľa názoru najvyššieho súdu takou vadou, ktorá by mohla spôsobiť
nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
Na základe uvedených skutočností dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že nie je dôvod na postup,
ktorý navrhla navrhovateľka. Preto najvyšší súd konanie vo veci samej neprerušil a neobrátil sa na
Ústavný súd Slovenskej republiky s otázkou, či je ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000
Z.z. v súlade s čl. 46 Ústavy a s čl. 6 Dohovoru, o čom rozhodol uznesením zo dňa 21. mája 2013.

K námietke navrhovateľky, že neboli vypočuté osoby, do ktorých dôstojnosti bolo zasiahnuté, senát
odvolacieho súdu uvádza, že skutkový stav bol odporkyňou zistený v dostatočnej miere, keďže pre
posúdenie veci je rozhodujúce to, čo bolo navrhovateľkou reálne odvysielané. Prípadné výpovede
svedkov by už nemali vplyv na obsah odvysielaného komunikátu a teda, ani na posúdenie veci samotnej.
Rada chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k neoprávneným zásahom do
ľudskej dôstojnosti. Občiansko-právne spory týkajúce sa ochrany osobnosti, ktoré rozhodujú všeobecné
súdy, predstavujú úplne iný procesný inštitút ochrany, na ktorý konanie o porušení § 19 ods. 1 písm. a/
zákona č. 308/2000 Z.z., kde má právomoc konať a rozhodovať Rada, nemá vplyv. Rada má povinnosť
konať a rozhodovať v zákonom stanovených lehotách, a preto je postup, ktorý navrhla navrhovateľka,
aby bola aplikácia ochrany podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zo strany Rady až následná, po rozhodnutí súdu
o otázke zásahu do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby, neodôvodnený.
Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri
aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté
rozhodnutie Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11.09.2012 podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a §
5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka
súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu (opravný prostriedok podala navrhovateľka dňa
25.10.2012, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým sa okrem iných zmenil aj
zákon č. 71/1992 Zb. a výška súdneho poplatku za predmetné konanie). Bankový účet súdu je vedený
v V. s názvom BÚ - Depozitný účet neúročený pod č. XXX XXX XXXX/XXXX.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný