{"guid": "fb1afc57-512d-4f5d-8b24-f099ef69298d:e99ef955-ca39-415e-afe3-1c7b4f3eb883", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:9009899834.1", "spisova_znacka": "1Sžhpu/1/2009", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 z 30. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. decembra 2013, sp. zn. 1Sžhpu/1/2009, ECLI:SK:NSSR:2013:9009899834.1", "identifikacne_cislo": "9009899834", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2013-12-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/136#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e99ef955-ca39-415e-afe3-1c7b4f3eb883", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:9009899834.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9009899834.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:9009899834.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžhpu/1/2009\n9009899834\n30. 12. 2013\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2013:9009899834.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora\nBelka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD., v právnej\nveci žalobcov: 1/ Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava, zast. JUDr. Jurajom Kuráňom, advokátom z\nadvokátskej kancelárie KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 36 769 771, so sídlom\nMiletičova 1, Bratislava, 2/ STRABAG, a. s., so sídlom na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika,\nzast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom zo združenia HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom advokátskej\nkancelárie Rudnayovo námestie 1, Bratislava, 3/ MOTA - ENGIL, ENGENHARIE E CONSTRUCAO,\nS. A., so sídlom Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, zast. JUDr.\nVladimírom Kánom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Námestie M. Benku 9, Bratislava, 4/\nSkanska, a. s. (s pôvodným obchodným menom Skanska DS, a. s.), so sídlom Bohunická 133/50, Brno,\nČeská republika, zast. Mgr. Tomášom Marettom, advokátom z advokátskej kancelárie ČECHOVÁ &\nPARTNERS, s. r. o., IČO: 47 249 129, so sídlom Štúrova 4, Bratislava, 5/ BETAMONT, s. r. o., so sídlom\nJ. Jesenského 1054/44, Zvolen, zast. JUDr. Jelou Mikuškovou, advokátkou so sídlom advokátskej\nkancelárie Račianska 66, Bratislava, 6/ Inžinierske stavby, a. s., so sídlom Priemyselná 7, Košice, zast.\nJUDr. Petrom Oravcom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Laurinská 12, Bratislava, proti\nžalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, za účasti: Skanska SK,\na. s. (pôvodne pod obchodným menom Skanska BS, a. s.,) so sídlom Košovská cesta 16, Prievidza,\nzast. Mgr. Tomášom Marettom, advokátom z advokátskej kancelárie ČECHOVÁ & PARTNERS, s. r.\no., IČO: 47 249 129, so sídlom Štúrova 4, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady\nProtimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2006/KH/R/2/116 zo dňa 16. októbra 2006, o odvolaní\nžalovaného, žalobcov 1/, 2/ a 5/proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/430/06-393 zo dňa\n10. decembra 2008, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/430/06-393 zo dňa\n10. decembra 2008 m e n í tak, že žaloby žalobcov 1 až 6 z a m i e t a .\nŽalobcom 1 až 6 a zúčastnenej osobe náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\nProtimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž (ďalej v\nrozsudku len „Úrad“), v konaní začatom z vlastného podnetu, vydal dňa 23. decembra 2005 rozhodnutie\nč. 2005/KH/1/1/137 (ďalej len v rozsudku ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol nasledovne:\n\n1. Konanie podnikateľov Strabag, a. s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, (ďalej len „Strabag,\na. s.“); Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava, (ďalej len „Doprastav, a. s.“); BETAMONT, s. r. o.,\nJ. Jesenského 1054/44, Zvolen (ďalej len „Betamont, s. r. o.“); Inžinierske stavby, a. s., Priemyselná\n7, Košice, (ďalej len „Inžinierske stavby, a. s.“); Skanska DS, a. s., F. Novácka 3/5267, Prostějov,\nČeská republika, (ďalej len „Skanska DS, a. s.“); Banské stavby, a. s., Košovská cesta 16, Prievidza\n- od 04. januára 2005 Skanska BS, a. s., Košovská cesta 16, Prievidza, (ďalej len „Skanska BS, a.\ns.“) a MOTA - ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco,\nno 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, (ďalej len „MOTA ENGIL“) spočívajúce v koluzívnom správaní\nv dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej\nSlovenskou správou ciest, Miletičova 19, Bratislava (ďalej len „Slovenská správa ciest“) na uskutočnenie\ndodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce, úsek km 0,00 - 8,00“\noznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004, je dohodou obmedzujúcou súťaž\npodľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a\nostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ktorá je zakázaná.\n2. Podľa článku 81 Zmluvy o založení ES konanie podnikateľov Strabag, a. s., Doprastav, a. s.,\nBETAMONT, s. r. o., Inžinierske stavby, a. s., Skanska DS, a. s., Skanska BS, a. s., a MOTA ENGIL, spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje\nsprávanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest, na uskutočnenie dodávok stavebných\nprác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo\nVestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004 (ďalej len „verejná súťaž D1 Mengusovce Jánovce\n0,00 - 8,00 km“) je dohodou, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo\nvýsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže, a preto je zakázaná.\n3. Podľa § 2 ods. 3 v spojení s § 38 ods. 1 za konanie uvedené v bode 1. a 2. výrokovej časti tohto\nrozhodnutia uložil úrad:\n- podnikateľovi Strabag, a. s., peňažnú pokutu vo výške 497.151.000,- Sk (slovom\nštyristodeväťdesiatsedem miliónov stopäťdesiatjedentisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Doprastav, a. s., peňažnú pokutu vo výške 227.483.000,- Sk (slovom\ndvestodvadsaťsedem miliónov štyristoosemdesiattritisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi BETAMONT, s. r. o., peňažnú pokutu vo výške 4.741.000,- Sk (slovom štyri milióny\nsedemstoštyridsaťjedentisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Inžinierske stavby, a. s., peňažnú pokutu vo výške 91.124.000,- Sk (slovom\ndeväťdesiatjeden miliónov stodvadsaťštyritisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Skanska DS, a. s., peňažnú pokutu vo výške 216.397.000,- Sk (slovom dvestošestnásť\nmiliónov tristodeväťdesiatsedemtisíc slovenských korún),\n- podnikateľovi Skanska BS, a. s., peňažnú pokutu vo výške 18.906.000,- Sk (slovom osemnásť miliónov\ndeväťstošesťtisíc slovenských korún) a\n- podnikateľovi MOTA - ENGIL peňažnú pokutu vo výške 418.176.000,- Sk (slovom štyristoosemnásť\nmiliónov stosedemdesiatšesťtisíc slovenských korún).\nO rozkladoch podaných žalobcami Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej v\nrozsudku tiež „Rada úradu“ alternatívne „žalovaný“) rozhodnutím č. 2006/KH/R/2/116 zo dňa 16. októbra\n2006, právoplatným dňa 06. novembra 2006, zmenila podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní (správny poriadok) prvostupňové rozhodnutie úradu č. 2005/KH/1/1/137 zo dňa 23.\ndecembra 2005 nasledovne:\n1. Konanie podnikateľov Strabag, a. s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, v konaní\nzastúpeného JUDr. Milanom Jackom, Komenského 2088/23, Spišská Nová Ves; Doprastav, a. s.,\nDrieňová 27, Bratislava, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka 578; BETAMONT,\ns. r. o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Brázdilom, advokátom,\nAdvokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová ul. 1, Zvolen; Inžinierske stavby, a. s., Priemyselná\n7, Košice, v konaní zastúpeného JUDr. Petrom Oravcom, advokátom, Laurinská 12, Bratislava; Skanska\nDS, a. s., Bohunická 133/50, Brno, Česká republika, v konaní zastúpeného Mgr. Tomášom Marettom,\nadvokátom, Advokátska kancelária Čechová & Partners, Hurbanovo nám. 5, Bratislava a MOTAENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos,\nAmarante, Portugalsko, v konaní zastúpeného Mgr. Patrikom Bolfom, advokátom, Hlavné námestie 5,\nBratislava, spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali\n\nsvoje správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok\nstavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“\noznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11. mája 2004 je\na) dohodou podľa článku 81 (1) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorá môže ovplyvniť\nobchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo\nnarušenie hospodárskej súťaže, a preto je zakázaná\na súčasne\nb) dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.\no organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení\nneskorších predpisov, ktorá je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov\nzakázaná.\n2. Na základe § 38 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže\na o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev\na ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov\nza konanie uvedené v predchádzajúcom bode výroku rozhodnutia Rada Protimonopolného úradu SR\nukladá\n- podnikateľovi Strabag, a. s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika peňažnú pokutu\nvo výške 367.731.000,- Sk (slovom tristošesťdesiatsedem miliónov sedemstotridsaťjedentisíc korún\nslovenských),\n- podnikateľovi Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava peňažnú pokutu vo výške 197.812.000,- Sk\n(slovom stodeväťdesiatsedem miliónov osemstodvanásťtisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi BETAMONT, s. r. o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen peňažnú pokutu vo výške\n3.951.000,- Sk (slovom tri milióny deväťstopäťdesiatjedentisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi Inžinierske stavby, a. s., Priemyselná 7, Košice peňažnú pokutu vo výške 91.124.000,Sk (slovom deväťdesiatjeden miliónov stodvadsaťštyritisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi Skanska DS, a. s., Bohunická 133/50, Brno, Česká republika peňažnú pokutu vo výške\n270.496.000,- Sk (slovom dvestosedemdesiat miliónov štyristodeväťdesiatšesťtisíc korún slovenských),\n- podnikateľovi MOTA ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco,\nn° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko pokutu vo výške 418.176.000,- Sk (slovom štyristoosemnásť\nmiliónov stosedemdesiatšesťtisíc korún slovenských),\nII.\nRozsudok krajského súdu\nKrajský súd v Bratislave dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie Rady úradu ako aj prvostupňové\nrozhodnutie sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm.\nd/, ods. 3 OSP), samotné zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je nedostačujúce a nie je teda\nmožné jednoznačne a bez vážnych pochybností ustáliť, že by došlo k dohode obmedzujúcej súťaž (§\n250j ods. 2 písm. c/ OSP).\nKrajský súd dospel k záveru, že preskúmavané správne rozhodnutia neobsahujú takú konkretizáciu\núdajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento\nskutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia skutku nie je uvedená nielen vo\nvýroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo podľa krajského súdu\nnepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie podľa § 250j ods.\n2 písm. d/ OSP, ako aj podľa § 250j ods. 3 OSP.\nKrajský súd sa zaoberal aj posúdením dôvodnosti tých žalobných námietok, kde tomu nebránila\nnepreskúmateľnosť samotnej podstaty veci, a dospel k záveru, že žalovaný bol povinný v prípade, ak\nsa rozhodol posudzovať predmetné konanie žalobcov z hľadiska § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.\no ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990\nZb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v\nznení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku tiež „zákon č. 136/2001 Z. z.“) a zároveň videl vo\nveci komunitárny prvok, viesť konanie a následne rozhodnúť tiež o porušení čl. 81 Zmluvy o Európskom\nspoločenstve (ďalej na účely rozsudku tiež „ZES“ alebo „Zmluvy“), nakoľko mu to ukladá čl. 3 ods. 1\n\nNariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže\nstanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej na účely rozsudku tiež „Nariadenie č. 1/2003“).\nPrípustnosť súbežnej aplikácie komunitárneho a vnútroštátneho súťažného práva nevylučuje ani\nsamotné komunitárne právo, ani právny poriadok Slovenskej republiky - Listina základných práv a\nslobôd ako ani čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej na\núčely rozsudku tiež „Dohovor“). Súbežnému vysloveniu viny za spáchanie uvedeného komunitárneho a\nvnútroštátneho deliktu v jednom rozhodnutí správneho orgánu nebráni zásada ne bis in idem, nakoľko\nnejde o situáciu, keď je opakovane vedené konanie o rovnakej veci, o ktorej už bolo právoplatne\nrozhodnuté.\nKrajský súd tiež dospel k záveru, že v prípade preukázania kartelovej dohody a aplikovania\nkomunitárneho a vnútroštátneho súťažného práva zároveň, ide o jednočinný súbeh deliktov, nakoľko\nzáujmy chránené skutkovými podstatami správnych deliktov podľa ZES a skutkovými podstatami podľa\nzákona č. 136/2001 Z. z. sú rozdielne.\nSúčasne krajský súd zdôraznil, že pri ukladaní sankcie je žalovaný povinný postupovať v súlade s\nabsorpčnou zásadou, t. j. uložiť pokutu za jeden zo zbiehajúcich sa deliktov a zároveň je oprávnený v\nrámci hodnotenia závažnosti protisúťažného konania prihliadnuť ako k priťažujúcej okolnosti i k tomu,\nže bol spáchaný aj druhý delikt. Celkovú výšku pokuty však musí žalovaný vo svojom rozhodnutí aj z\nuvedeného hľadiska náležite odôvodniť, čo sa však nestalo, a preto je napadnuté rozhodnutie v tomto\nohľade nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (už uvádzaný zrušovací dôvod v zmysle ustanovenia\n§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Ako dôvodné krajský súd vyhodnotil aj niektoré námietky žalobcov, s ktorými\nsa vysporiadal v časti VI. odôvodnenia rozsudku.\nIII.\nOdvolanie žalovaného\nŽalovaný vo svojom odvolaní z 30. marca 2009 (č. l. 457) namietal nesprávne právne posúdenie, pokiaľ\nkrajský súd zrušil rozhodnutie úradu aj podľa § 250j ods. 2 písm. d/, t. j. z dôvodu, že rozhodnutie\nRady úradu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Krajský súd v\nodôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že\n„ .... preskúmavané správne rozhodnutia neobsahujú takú konkretizáciu údajov obsahujúcich popis\nskutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s\niným.“.\nĎalej žalovaný zdôraznil závery krajského súdu, že\n„Správne orgány sa teda miestom, časom ani spôsobom spáchania deliktu dôkladne nezaoberali a popis\nskutku dostatočne nešpecifikovali ani vo výroku ani v odôvodnení rozhodnutí a preto je nutné považovať\nz tohto pohľadu predmetné rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.“.\nZ uvedeného textu žalovaný vyvodil záver, že krajský súd sa na viacerých stranách venoval teoretickej\nrovine potreby špecifikácie skutku z titulu vylúčenia zameniteľnosti skutku s konštatáciou, že ani\nvýrok prvostupňového rozhodnutia, ani výrok rozhodnutia Rady úradu nespĺňajú tieto náležitosti, avšak\nprvostupňové rozhodnutie sa vyjadruje bližšie iba k časovému hľadisku, pritom nedostatok z hľadiska\nmiesta a spôsobu nijako bližšie nešpecifikuje.\nV tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že výrok krajského súdu spolu s odôvodnením rozhodnutia\nvo vzťahu k výroku preskúmavaných správnych rozhodnutí nastavuje pre správne delikty v oblasti\nhospodárskej súťaže také požiadavky, ktoré sa v mnohých prípadoch nedajú doslovne aplikovať,\nnajmä vzhľadom na špecifickosť protisúťažných konaní, a ktoré môžu spôsobiť paralyzáciu úradu v\nrozhodovacej praxi.\nBez spochybňovania právnej teórie žalovaný namietal, že táto bola aplikovaná krajským súdom bez\nbližšieho preskúmavania výroku rozhodnutia Rady úradu a bez vysporiadania sa s požiadavkou\nnezameniteľnosti konkretizovaného skutku s iným konaním.\nŽalovaný zároveň poukázal na to, že obdobné výroky sa v rozhodnutiach úradu nachádzali počas jeho\nrozhodovacej praxe od roku 1990, a ani ten istý krajský súd (od roku 2004), ani Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky (ďalej v rozsudku tiež ako „najvyšší súd“) nevideli tieto ako nezrozumiteľné alebo nezákonné.\nPodľa jeho názoru výrok rozhodnutia Rady úradu netrpí žiadnym nedostatkom.\n\nŽalovaný trval na tom, že výrok uvedený v jeho rozhodnutí, t. j.:\n„Konanie podnikateľov ... spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia\nkoordinovali svoje správanie vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie\ndodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11.05.2004 je ... “ [jasne formuluje popis\nskutku: ...spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje\nsprávanie.., ako aj ...... [miesto a čas:] vo verejnej súťaži vyhlásenej Slovenskou správou ciest na\nuskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek\nkm 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11.05.2004.\nŽalovaný pripomenul, že rozhodnutia vychádzajú z preukázania dohody obmedzujúcej súťaž na základe\nzhody indexov v cenových ponukách jednotlivých účastníkov tendra (čo doposiaľ nebolo v správnom\nani v prvostupňovom súdnom konaní vyvrátené) ako aj zákonného znenia (ako aj zo znenia či. 81 ZES)\ndohody obmedzujúcej súťaž (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z. z.), kde je definovaná ako každý\nústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný súhlasný prejav vôle vyvodený z\nich konania.\nRovnako krajský súd konštatuje na str. 41 odôvodnenia, že forma dohôd obmedzujúcich súťaž v užšom\nzmysle si vyžaduje konsenzus, ktorý musí byť náležitým, preukázateľným spôsobom prejavený a to či\nuž formou písomnej zmluvy, ústne alebo inak. A práve v prípadoch, kedy ide o iný prejav vôle, nie je\nvždy reálne možné presne špecifikovať miesto, čas a spôsob, tak ako to teoreticky stanovuje vo svojom\nrozsudku krajský súd.\nPreto v konkrétnom prípade, bolo možné skutok z hľadiska času a miesta špecifikovať jednoznačne\nprostredníctvom konkrétnej verejnej súťaže, kde došlo k realizácii dohody jednotlivých účastníkov.\nPokiaľ krajský súd vytýkal absenciu uvedenia času správneho deliktu vo výroku a konštatoval, že ani\nv odôvodnení rozhodnutia nie je možné identifikovať, aké obdobie považovala Rada úradu za trvanie\nprotisúťažného konania, pričom v súvislosti s časom vytýkal aj údajné nejasnosti v rozhodnutí, žalovaný\nnaopak poukázal na to, že v rozhodnutí Rady úradu sa hovorí ako o rozhodnom období o takom\nobdobí, ktoré bolo rozhodné pre posúdenie kontaktov medzi účastníkmi (časť rozhodnutia Rady úradu\nv časti „inšpekcie“), nakoľko, ako sa taktiež uvádza v rozhodnutí Rady úradu, „Predbežné oznámenie\npredmetnej verejnej súťaže bolo zverejnené vo vestníku Verejného obstarávania dňa 08.04.2004 a dňa\n11.05.2004 tu bola súťaž oficiálne vyhlásená.“.\nPodľa žalovaného to potom znamená, že bolo účelné a logické brať do úvahy obdobie od 08. apríla\n2004, čo sa týka zisťovania skutočností ohľadne komunikačnej platformy medzi účastníkmi, keďže už od\nuvedeného dátumu bolo zrejmé, že sa takáto súťaž uskutoční. Navyše žalovaný zdôraznil aj to, že Rada\núradu toto rozhodné obdobie nikde nespomína ako dĺžku protisúťažného konania, ale naopak žalovaný\nkonštatoval, že za dĺžku trvania protisúťažného jednoznačne ustanovuje obdobie od tohto vyhlásenia\n(11.05.2004) do podania ponúk v danej súťaži (t. j. 30.06.2004), čo sa uvádza v rozhodnutí Rady úradu\nna mnohých miestach niekoľkokrát.\nĎalej žalovaný krajskému súdu vytýkal, že neuviedol, akým spôsobom si predstavuje ešte bližšie, než\nsa to nachádza v rozhodnutí Rady úradu, konkretizovať miesto a čas spáchania správneho deliktu. Táto\nčasť rozhodnutia krajského súdu je pre žalovaného nezrozumiteľná a nepreskúmateľná, nakoľko vôbec\nnie je zrejmé, akým spôsobom mal podľa krajského súdu úrad výrok rozhodnutia vymedziť.\nV súvislosti s uvedeným žalovaný pripomenul, že v prípadoch porušenia pravidiel hospodárskej súťaže\nnie je vždy možné presne vymedziť „miesto“ napríklad ako miesto spáchania trestného činu v trestnom\npráve, pričom príkladmo poukázal na iné svoje rozhodnutie (č. 2006/KH/R/2/089 zo dňa 03. augusta\n2006 voči Slovenskej advokátskej komore), v ktorom neuvedenie času a miesta vo výroku súdy\nnevytýkali. Tiež poukázal na prax Komisie, ktorá rovnako formuluje výroky rozhodnutí týkajúce sa\nporušení čl. 81 a 82 ZES (napr. COMP/38.432 - Professional Videotape, COMP/B-2/37.766 - Dutch beer\nmarket, sp. zn. T-271/03 Deutsche Telekom AG v. Komisia), v ktorých, ak sa vôbec nachádza priestorový\núdaj, tak je to údaj o priestorovom trhu.\nČo sa týka spôsobu spáchania iného správneho deliktu - uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaž,\ntieto sú príkladmo uvedené v ust. § 4 ods. 3 písm. a/ až f/ zákona č. 136/2001 Z. z., ktoré bližšie\nvymedzujú, akým konaním je možné naplniť skutkovú podstatu dohody obmedzujúcej súťaž, a je na\nsúťažnej autorite, aby potom ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu bližšie vymedzila a konkretizovala\nskutok vo výroku a odôvodnení rozhodnutia tak, aby nebol zameniteľný s iným skutkom (konaním).\n\nV prejednávanej veci bola hlavným dôkazom o uzavretí dohody obmedzujúcej súťaž umelá zhoda\nindexov v predložených cenových ponukách jednotlivých účastníkov súťaže (pričom všetci účastníci\nsprávneho konania vypracovali a poskytli svoju časť ponuky samostatne - ako bolo v správnom konaní\npreukázané a v konaní pred súdom nebolo spochybnené). Ak potom krajský súd vyhodnotil tento dôkaz\nako nedostatočný podklad pre konštatovanie o porušení zákona, potom mohol a mal podľa žalovaného\nzrušiť napadnuté rozhodnutie pre nedostatočne zistený skutkový stav, avšak nemal túto skutočnosť\nvyhodnotiť ako nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia.\nTiež žalovaný vytýkal krajskému súdu, že opomenul vyhodnotiť „kritérium zameniteľnosti“ vymedzeného\nskutku vo výroku rozhodnutia, a že neuviedol, prečo je vo výroku rozhodnutia konkretizovaný skutok\nzameniteľný s iným konaním, a s akým konaním by vôbec mal byť zameniteľný.\nŽalovaný poukázal na to, že samotní účastníci konania od začiatku správneho konania nemali\npochybnosť o tom, o akom skutku je vedené správne konanie. Na tom základe vypracovali podrobné\nrozklady voči prvostupňovému rozhodnutiu, a napokon údajnú nezrozumiteľnosť „zistil“ účastník konania\n- žalobca 1/ až v novembri 2008, t. j. potom, čo už dávno spracoval svoju žalobu voči druhostupňovému\nrozhodnutiu. Preto sa žalovaný naďalej domnieva, že výrok rozhodnutia Rady úradu je jasný, presný\na zrozumiteľný, a nie je z tohto titulu dôvod pre zrušenie rozhodnutia Rady úradu podľa § 250j ods. 2\npísm. d/ OSP.\nŽalovaný rovnako nesúhlasil so záverom krajského súdu o dôvodnosti zrušenia rozhodnutí pre\nnedostatočne zistený skutkový stav podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP [na str. 9 odvolania zrejme omylom\nuvedené § 250j ods. 2písm. d/ OSP - poznámka odvolacieho súdu]. V súvislosti s uvedenou námietkou\nžalovaný konštatoval, že horizontálne dohody obmedzujúce súťaž bývajú medzi podnikateľmi (t. j.\nkonkurentmi) uzatvárané tajne, a nie je ľahké ich odhaliť. V dnešnej dobe je veľmi málo pravdepodobné,\naby sa akejkoľvek súťažnej autorite podarilo nájsť dohodu obmedzujúcu súťaž v písomnej podobe,\nrovnako si podnikatelia nemusia viesť o svojich stretnutiach zápisy. Zákonodarca si uvedomoval vážnosť\na dopad takýchto konaní na hospodársku súťaž a jej účastníkov, ako aj pravdepodobnosť a náročnosť\nodhalenia takýchto dohôd, a preto v súlade s čl. 81 Zmluvy o založení ES upravil definíciu dohody podľa\n§ 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. aj ako iný súhlasný prejav vôle vyvodený z konania podnikateľov.\nÚrad preto konal len v súlade so zákonom, keď určil, že zhoda indexov v cenových ponukách\njednotlivých účastníkov správneho konania predložených v predmetnej verejnej súťaži je preukázateľne\numelá, nakoľko boli vylúčené všetky možnosti, ktoré by mohli spôsobiť takúto zhodu (napríklad\npodľa žalovaného použitie rovnakého softvéru od obstarávateľa, rovnaké zadanie, zaokrúhlenie\npredmetných indexov na dve desatinné miesta, použitie odporúčaných cenníkov, oslovenie identických\npodzhotoviteľov, možná krádež dokumentov), a teda bolo možné konštatovať, že konsenzus medzi\ndotknutými podnikateľmi bol preukázateľným spôsobom prejavený práve predložením cenových ponúk\nv predmetnej verejnej súťaží, ktorých indexy boli zhodné, (čím účastníci umožnili vyhrať túto verejnú\nsúťaž jednému účastníkovi).\nŽalovaný krajskému súdu ďalej vytýkal, že hoci označil dôkaz vykonanej analýzy indexov za\nnespochybniteľný (viď nasledujúca citácia textu krajského súdu):\n„...je nepochybné, že z analýzy jednotkových cien v predložených ponukách účastníkov predmetnej\nverejnej súťaže vyplýva, že tieto vykazujú neštandardnú zhodu alebo mimoriadnu podobnosť indexov\njednotkových cien pri všetkých cenových položkách.“.\ntak na druhej strane súčasne popiera možnosť úradu preukázať dohodu, a konsenzus žalobcov „inak“,\nnakoľko takéto zistenia podľa názoru krajského súdu nie sú dostatočné.\nPodľa žalovaného však krajský súd vôbec neuviedol, prečo vyvrátením všetkých možností, ktoré by\nmohli spôsobiť takúto zhodu, a teda na základe ekonomického dôkazu, ktorý je nepochybný, nie\nje možné konštatovať existenciu dohody obmedzujúcej súťaž. Iba dedukciou žalovaný indikoval, že\nkrajskému súdu chýba pravdepodobne ako dôkaz existencia dohody, poprípade klasická výmena\ninformácií o nej v listinnej podobe. Navyše však krajský súd neuvádza, prečo nie je možné aplikovať\nna uvedený prípad závery SD EÚ vo veci Woodpulp II (Ahlstrôm Osakeyhtiô and Others v Commission,\nobdobne aj v súdnych prípadoch 48/69 ICI v. Komisia, rozhodnutie zo 14. júla 1972 - č. 64-68 alebo 29/83\nCRAM v. Komisia, ods. 16-20), z ktorých práve vyplýva, že v prípade vylúčenia všetkých alternatívnych\nvysvetlení, a pokiaľ potom kolúzia je jediným možným vysvetlením v konkrétnom prípade pre paralelné\nsprávanie, potom je možné hovoriť o zakázanej dohode.\n\nĎalej žalovaný konštatoval, že z odôvodnenia krajského súdu nie je zrejmé, či vidí skutočne\nnedostatočnosť zistenia skutkového stavu, alebo skôr chybu Rady úradu v právnej kvalifikácii tohto\nskutku ako dohody v užšom zmysle, keď na str. 41 uvádza, že podľa neho ide v posudzovanom prípade\no typické znaky zosúladeného postupu.\nTiež namietal zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu aj v súvislosti s vytýkanou povinnosťou úradu\n(viď nasledujúca citácia):\n„odôvodniť, ako prispeli všetci žalobcovia svojim vlastným správaním k spoločnému cieľu sledovanému\nvšetkými účastníkmi a že si boli vedomí konkrétneho jednania, ktoré bolo plánované alebo\nuskutočňované ostatnými žalobcami v snahe dosiahnuť ten istý cieľ“,\nčím sa mal podľa žalovaného odkloniť od judikatúry SD EÚ, keďže požaduje preukázať od úradu\nskutočnosti, ktoré pre založenie existencie protisúťažnej dohody vôbec nie sú relevantné, a idú nielen\nnad rámec rozhodnutí SD EÚ ale aj zákona, ktorý vôbec nepožaduje pre naplnenie skutkovej podstaty\nzakázanej dohody podľa § 4 zákona č. 136/2001 Z. z. preukázanie vedomosti účastníkov, a už vôbec\nnemusí byť toto konanie plánované alebo vedené tým istým cieľom.\nPráve naopak, v posledných rozhodnutiach SD EÚ a Komisie sa vôbec nevyžaduje preukázanie, či mal\niný účastník dohody na nej rovnaký záujem, alebo z akého dôvodu sa dohody zúčastnil, a to aj v prípade\nlimitovanej účasti účastníka na dohode. Rovnako námietky o tom, že bol donútený sa rovnako správať,\nneboli nikdy vyhodnotené ako opodstatnené (čo už napokon bolo vyjadrené aj v rozhodnutí Aalborg\nPortland v. Komisia), na čo úrad rozsiahlymi citáciami poukazoval.\nS vyššie uvedeným tvrdením si sám krajský súd podľa žalovaného odporuje, keď neskôr na str. 55 a\n56 správne konštatuje:\n„... ak je účasť spoločnosti na dohode preukázaná, nie je dôvod na skúmanie, či mala nejaký záujem na\njej účasti, ... nie je potrebné ani preukazovať, ako mala dohoda presne fungovať ...“.\nŽalovaný ďalej k rozsudku krajského súdu poukázal na jeho neurčité výčitky v súvislosti so štandardom\ndokazovania, pretože z nich mu nebolo zrejmé, či mal krajský súd na mysli aplikáciu princípu prezumpcie\nneviny, najmä in dubio pro reo a pod., ktorým sa následne venoval. Krajský súd v rozsudku súčasne\nzdôraznil, že aplikáciu zásad a princípov spravodlivého procesu, prezumpcie neviny nespochybňuje, a\nmá za to, že v správnom konaní pred úradom boli tieto dodržané.\nV tejto súvislosti konštatoval, že SD EÚ uviedol, že porušenia antitrustových pravidiel nie sú trestnými\nčinmi a sankcie ukladané Komisiou nie sú trestnoprávnej povahy, čo bolo napokon zhmotnené v čl.\n23 ods. 5 Nariadenia 1/2003. Rovnako v podmienkach Slovenskej republiky je porušenie súťažných\npravidiel vymedzených v zákone (dohoda obmedzujúca súťaž, zneužitie dominantného postavenia)\nvymedzená ako iný správny delikt, ktorý je posudzovaný a sankcionovaný v administratívnom konaní.\nPopritom Trestný zákon pozná a definuje zneužitie účasti na hospodárskej súťaži, ktoré sa viaže výlučne\nna fyzickú osobu.\nŽalovaný rovnako pripomenul, že úrad nedisponuje takými vyšetrovacími právomocami ako orgány\nPolicajného zboru Slovenskej republiky, napríklad že nemá možnosť sledovať či odpočúvať podozrivé\nosoby. Pri posudzovaní porušení pravidiel hospodárskej súťaže už zo znenia zákona vyplýva silný\nekonomicko-právny kontext, trhové princípy a v konečnom dôsledku prospech spotrebiteľa a pokiaľ\nide o rozhodnutia a závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v rozsudku tiež „ESĽP“), o\nktoré sa krajský súd opiera (a rozhodnutia, na ktoré poukazoval najmä žalobca 3/, a ku ktorým úrad\nzaslal svoje stanovisko k jeho žalobe), nemožno opomenúť skutočnosť, že tieto vyplynuli z konaní, kde\nESĽP posudzoval preukázanie viny - neviny individuálnych osôb (fyzických osôb) prevažne v riešení\npriestupkov v cestnej doprave.\nNie je však známy žiaden prípad ESĽP, kde by posudzoval význam dôkazných prostriedkov v súťažnom\nprípade.\nŽalovaný nesúhlasil s názorom krajského súdu, pokiaľ tento považoval za dôvodné aj námietky žalobcov\nohľadne prekročenia ceny určenej štátnou expertízou. Aj keď krajský súd súhlasil s Radou úradu v\ntom, že táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie dohody, avšak, ak sa Rada úradu odvolala na túto\nskutočnosť ako protisúťažný efekt dohody, potom „nemala sa spoliehať na chybné konštatovanie NDS“.\nV súvislosti s uvedeným žalovaný pripomenul, že Rada úradu nemá v kompetencii preskúmavať túto\nskutočnosť, a že sa v tomto smere musí vyslovene spoliehať na zistenia Národnej diaľničnej spoločnosti\n(na účely rozsudku tiež „NDS“), t. j. ako na vyriešenú predbežnú otázku. V prípade, že by Rada úradu\ntúto skutočnosť skúmala, výrazne by prekročila svoje právomoci, nakoľko toto je kompetencia v prvom\n\nrade NDS, Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky ako aj Úradu pre verejné\nobstarávanie. S touto skutočnosťou sa krajský súd vôbec nevysporiadal.\nNapokon na druhej strane v prípade námietky žalobcu 6/ žalovaný zdôraznil, že naopak krajský súd\ndáva za pravdu úradu, keď správne tvrdí:\n„Treba tiež uviesť, že úrad pri analýze správne vychádzal z podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len\ntento subjekt bol obstarávateľom predmetnej verejnej súťaže a len on mohol správnym orgánom tieto\npodklady poskytnúť.“\nŽalovaný má za to, že v konaní jednoznačne preukázal existenciu dohody obmedzujúcej súťaž, a že\nje nepochybné, že túto uzavreli žalobcovia 1/ až 6/, a to vo svetle zákona, a existujúcej komunitárnej\njudikatúry, a preto neexistujú dôvody pre zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP.\nV súvislosti so závermi krajského súdu o porušení zásady dvojinštančnosti konania, aplikácie absorpčnej\nzásady a ďalšími procesnými pochybeniami žalovaný odkázal na príslušné ustanovenia Správneho\nporiadku, v zmysle ktorých odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním na prvom stupni, účastníci\nkonania, môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy.\nOdvolací orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, zopakovať už vykonané dôkazy\natď..\nSprávny poriadok kladie veľký dôraz na uplatnenie zásady materiálnej pravdy a nekladie žiadne\nprekážky na jej uplatnenie ani v rámci odvolacieho konania. Správny poriadok ani zákon nekladú žiadne\nobmedzenia pre rozsah či prostriedky dokazovania. Napríklad ustanovenie § 59 ods. 1 Správneho\nporiadku ukladá odvolaciemu orgánu oprávnenie preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu.\nZmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán použil nesprávny hmotnoprávny predpis\nalebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený stav veci (odvolací orgán má doplnením\ndokazovania získať spoľahlivý podklad pre svoje rozhodnutie). V danom prípade Rada úradu reagovala\nna námietky účastníkov predmetného správneho konania a doplnila dokazovanie najmä čo sa týka\nkomunikačnej platformy. Zákon nevylučuje vykonanie inšpekcie úradom v rámci odvolacieho konania.\nŽalovaný zdôraznil, že Rada úradu nemohla zbaviť žalobcov práva podať proti rozhodnutiu riadny\nopravný prostriedok, nakoľko rozhodnutie Rady úradu je založené na tých istých rozhodných dôkazoch\nako aj prvostupňové rozhodnutie (zhoda indexov v cenových ponukách účastníkov tendra, porovnanie\ns inými súťažami, vyjadrenia NDS, podporné stanovisko experta). Vzhľadom na skutočnosť, že Rada\núradu oprela svoje rozhodnutie o rovnaké skutkové zistenia ako prvostupňový orgán, nemohla porušiť\nzmysel dvojinštančnosti konania.\nV súvislosti s uvedeným žalovaný konštatoval, že krajský súd zároveň vytýkal úradu neumožnenie\nžalobcom klásť svedkyni pani Tekeľovej otázky. Ako už úrad uviedol, v zmysle Správneho poriadku je\núrad povinný predvolať účastníkov správneho konania v prípade, že nariadil ústne pojednávanie.\nV rámci druhostupňového konania nebolo nariadené ústne pojednávanie, a preto nemohlo dôjsť k\nporušeniu práva účastníka konania klásť otázky na ústnom pojednávaní. Výsluchy svedkov neboli\nrobené na ústnom pojednávaní, ústne pojednávanie nebolo nariadené, a preto nebolo potrebné prizývať\núčastníkov konania. Účastníci konania mali možnosť sa oboznámiť s obsahom svedeckých výpovedí\na namietať ich obsah, čo aj učinili. Úrad sa námietkami účastníkov v odôvodnení svojho rozhodnutia a\npreto nemohlo dôjsť k porušeniu procesného postupu úradu ani v tomto smere.\nV ďalšej časti svojho odvolania žalovaný nesúhlasil so záverom krajského súdu o povinnosti úradu\naplikovať v prípade sankcionovania protiprávneho konania či nekonania pri jednočinnom súbehu a\nrovnako tak v prípade viacčinných súbehov absorpčnú zásadu. Nie je zrejmé, z čoho krajský súd vyvodil\nzáver, že kumulatívna zásada je v nášmu právnemu poriadku cudzia. Je pravdou, že v trestnom práve sa\nv našich podmienkach kumulatívna zásada naozaj neuplatňuje a je skôr charakteristická pre americký\n(anglo-americký) právny systém.\nS odkazom na odbornú literatúru, napríklad na skriptá Správneho práva Prof. JUDr. Petra Škultétyho,\nDrSc. a kol. pre právnické fakulty (str. 52) citoval názor, že „v odvetví správneho práva sa zásadne\nanalógia nepripúšťa“. Správne právo (hmotné) tvorí súbor množstva právnych predpisov z rôznych\nprávnych oblastí, ktoré súčasne vymedzujú právne postavenie spravujúcich aj spravovaných subjektov a\n\ndefinujú množstvo iných správnych deliktov s vlastnými pravidlami pre ich posúdenie a sankcionovanie.\nMedzi tieto oblasti patrí aj právo hospodárskej súťaže.\nJednoznačné ustanovenia v prospech absorpčnej zásady alebo proti zásade kumulatívnej nenájdeme\nani v Správnom poriadku, ktorý umožňuje rovnako tak výklad v prospech použitia kumulatívnej zásady\nako aj zásady absorpčnej.\nZákon naopak presne stanovuje metódu ukladania sankcií (v zmysle ktorej úrad postupoval aj v tomto\nprípade), a preto použitie analógie ani nie je potrebné (v prvom rade však ani nie je prípustné). Najmä\nv ustanovení § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. sa uvádza, že úrad uloží za porušenie ustanovení\n§ 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 zákona pokutu do 10 % z obratu. Z toho\npotom pre žalovaného vyplýva, že teda úrad musí v prípade zistenia každého porušenia § 4 alebo 8\nzákona č. 136/2001 Z. z. uložiť sankciu.\nZákon potom nedáva úradu možnosť, aby zvážil uloženie sankcie, tak ako napríklad je tomu v českom\nzákone o hospodárskej súťaže, ale naopak predpokladá, že žiadne porušenie zákona nezostane\nnepotrestané.\nZo znenia zákona č. 136/2001 Z. z. teda možno vyvodiť a predpokladať kumuláciu pokút, avšak\nzákonodarca stanovil strop, a teda legálne maximum 10 % z celkového obratu podnikateľa za\npredchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, ktoré predstavuje hranicu, ktorú úrad pri ukladaní sankcie\nnesmie prekročiť. Táto hranica zabezpečí, aby nedochádzalo k ukladaniu neprimerane vysokých sankcií,\nčo v trestnom práve sleduje zásada absorpčná.\nV súvislosti s uvedeným žalovaný uviedol, že sankčná sadzba 10 % maxima z celkového obratu\npodnikateľa je zakotvená v právnych poriadkoch prevažnej väčšiny členských štátov a jeho stanovenie\nvychádza z ekonomických analýz, podľa ktorých sankcia vo výške viac ako 10 % z obratu podnikateľa\nuž je schopná negatívne zasiahnuť podnikateľa.\nV závere žalovaný zdôraznil, že z uvedených dôvodov vyplýva, že rozhodnutie krajského súdu vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod zakotvený v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP), medzi\ntvrdeniami krajského súdu existujú vzájomné rozpory, pričom zistený skutkový stav Radou úradu je\ndostatočný a v správnom konaní bolo preukázané, že žalobcovia 1/ až 6/ porušili zákon, a preto žalovaný\nnavrhuje, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žaloba sa zamieta ako\nneodôvodnená.\nIV.\nOdvolania žalobcov 1/, 2/ a 5/ do trov konania\nŽalobcovia 1/ (č. l. 480) 2/ (č. l. 480) a 5/ (č. l. 454) vo svojich odvolaniach voči výroku rozsudku\nkrajského súdu v časti o trovách v podstate zhodne namietali, že krajský súd neaplikoval ustanovenie\n§ 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. s odôvodnením, že\nsprávnom súdnictve nejde o nachádzanie subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej\nvýšky pri peňažnom plnení, ale konštatoval, že úkony právnej služby vykonané právnym zástupcom\nv správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktorú nie je možné vyjadriť v\npeniazoch, a preto súd priznal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa\n§ 11 ods. 1 citovanej vyhlášky vo výške v 1/13 z výpočtového základu, ktorý sa stanovuje pre každý\nrok osobitne.\nPoukázali na to, že v danom prípade hodnota veci je vyjadrená v peniazoch, a preto postup podľa\nustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (kedy hodnotu veci nemožno vyjadriť v peniazoch)\nnebolo možné aplikovať. Žiadali, aby odvolací súd výrok o trovách zmenil v súlade s podanými\nodvolaniami, t. j., aby\n- žalobcovi 1/ priznal náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 218.362,85 €,\n- žalobcovi 2/ priznal náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 251.283,63 €,\n- žalobcovi 5/ priznal náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia, ktorá výška bude spresnená\ndodatočne,\nako aj náhradu zaplatených súdnych poplatkov.\n\nŽalovaný vo vyjadrení zo dňa 30. apríla 2009 (č. l. 503) k odvolaniu žalobcu do trov konania poukázal\nna zjavnú neprimeranosť a nerešpektovanie dobrých mravov prístupu právnych zástupcov žalobcov 1/\naž 6/ pri vyčísľovaní trov konania, ktoré sa pohybujú závratných výškach.\nZáverom zotrval na svojich tvrdeniach a skutočnostiach, ktoré uviedol v svojom odvolaní zo dňa 30.\nmarca 2009 s návrhom, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, žaloba sa\nzamieta ako neodôvodnená, a súčasne v takom prípade nepriznal právo na náhradu trov konania.\nV.\nVyjadrenia žalobcov k odvolaniu žalovaného\nVo svojich vyjadreniach k odvolaniu žalovaného žalobcovia v podstate zhodne uvádzali, že žalovaný\nprakticky len rekapituluje skutočnosti, ktorými sa už v predchádzajúcom konaní zaoberal a vysporiadal\nkrajský súd a neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti.\nPodľa ich názoru argumenty, ktoré žalovaný použil na spochybnenie správnosti a zákonnosti rozsudku v\npodanom odvolaní, sú neopodstatnené, a preto žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok\nv časti týkajúcej sa veci samej potvrdil ako vecne správny.\nA)\nŽalobca 1/ vo svojom vyjadrení zo dňa 19. júna 2009 (č. l. 566) zdôraznil, že žalovaný v odvolaní prakticky\nlen rekapituluje skutočností, ktorými sa už v predchádzajúcom konaní zaoberal a vysporiadal krajský\nsúd, a neuvádza žiadne nového nutné skutočnosti.\nNa tomto základe žalovaný 1/ požiadal Najvyšší súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil\nako vecne správny, v časti týkajúcej sa veci samej.\nS podanými odvolaniami žalobcov 2/ až 6/ sa v plnej miere stotožňuje. Podľa žalobcu 1/ konanie preto\njeho stanovy žalobcovia dopustiť, patrí medzi takzvané iné správne delikty. Tieto sa dajú svojou povahou\nporovnať predovšetkým s priestupkami, pretože predstavujú formu správneho trestania.\nPreto krajský súd správne vychádzal z názoru najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/106/2007, ako aj z\nrozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v konaní vedenom pod č. k 2As 34/2006-73\nzo dňa 15. januára 2008, podľa ktorého musí výrok rozhodnutia o inom správnom delikte obsahovať\npopis skutku uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj iné okolnosti, ktoré sú\nspôsobilé odlišovať ho od iných skutkov.\nPodľa žalobcu 1/ je všeobecne známe, že nezameniteľnosť skutku za iný má zásadný význam pre\nuplatnenie zásady ne bis in idem. Nedodržanie tejto základnej právnej zásady má za následok, že subjekt\nmôže byť postihnutý opakovane za ten istý skutok.\nĎalej nesúhlasil s názorom žalovaného (viď str. 3 odvolania žalovaného), že „výrok rozsudku krajského\nsúdu nastavuje pre správne delikty v oblasti hospodárskej súťaže také požiadavky, ktoré sa v mnohých\nprípadoch nedajú doslovne aplikovať vzhľadom na špecifickosť protisúťažných konaní, a ktoré môžu\nspôsobiť paralyzáciu Úradu v rozhodovacej praxi.“\nVo vzťahu k prieniku trestného práva do práva správneho žalobca 1/ poukázal na rozsudok NSS ČR zo\ndňa 27. októbra 2004 sp. zn. 6A 126/2002, podľa ktorého trestanie za správne delikty musí podliehať\nrovnakému režimu ako trestanie za trestné činy. S dôrazom na Dohovor preto podľa českého súdu nie je\nrozhodujúce, či pozitívne právo označuje určité deliktuálne konanie za trestný čin alebo za správny delikt.\nTento postup bol podľa žalobcu 1/ potvrdený aj nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl.\nÚS 16/99, ktorého relevantnú časť odcitoval.\nVo vzťahu k nesprávne zistenému skutkovému stavu žalobca 1/ poukázal na jeho podporu\nprostredníctvom iba jedného nepriameho dôkazu, t. j. zhodu indexov jednotkových cien. V súvislosti s\nuvedeným odkázal na výsledky rozhodovacej činnosti komunitárnych orgánov a štandard dokazovania.\nĎalej vyjadril nesúhlas s kolektívnou vinou ako aj s nedodržaním dvojinštančnosti konania.\nZáverom žalobca 1/ zrekapituloval argumenty všetkých žalobcov a požiadal odvolací súd, aby odvolanie\nzamietol a napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Súčasne navrhol, aby\nnajvyšší súd priznal žalobcovi 1/ náhradu všetkých trov konania vo vyčíslenej sume 234.500,03 €.\n\nB)\nŽalobca 2/ vo svojom vyjadrení zo 07. mája 2009 (č. l. 518) označil napadnutý rozsudok v meritórnej\nčasti za správny, a to tak z hľadiska zisteného skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia. Vo vzťahu\nk spochybneniu zrušovacieho dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP uviedol, že žalovaný ako\nsprávny orgán nie je oprávnený posudzovať, či robiť závery o tom, či jeho právoplatné rozhodnutia ako\nindividuálne správne akty trpia alebo netrpia nejakým nedostatkom.\nV súvislosti s absenciou špecifikácie skutku poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu,\nnapríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/106/2007, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí\na stanovísk pod č. 57/2008. Podľa žalobcu 2/, hoci z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku\nexplicitne nevyplýva, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné, časové a miestne určenie\nkonania, z ktorého správny delikt vyplýva, tak je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho\nrozhodnutia je schopná mať dopady na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže\nnadobudnúť právnu moc.\nNázor žalovaného, že analógia legis v správnom práve nemá miesto, žalobca 2/ označil za prekonaný.\nRovnako žalobca 2/ s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku\noznačil spoľahlivo zistený stav veci za jednu zo základných procesných zásad správneho konania. Podľa\nžalobcu 2/ žalovaný napadnuté rozhodnutie oprel o jediný nepriamy dôkaz predloženým obstarávateľom,\na to o cenovú ponuku, kde podľa názoru obstarávateľa a žalovaného boli vykázané neštandardne\nzhodné ceny. Žalovaný však pravdepodobne opomenul skutočnosť, že žalobca 2/ spoločne s ostatnými\nžalobcami vo verejnom obstarávaní postupovali v skupinách (konzorcium), a takto svoje ponuky\npredložili.\nK problematike neuplatňovania absorpčnej zásady správnom trestaní žalobca 2/ pripustil, že žalovaný\nna jednej strane síce pri určení výšky pokuty disponuje určitou diskrečnou právomocou, avšak túto na\ndruhej strane musí uplatniť v intenciách vymedzených mu ustanovením § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001\nZ. z.. Nakoľko citovaný zákon výslovne nerieši ukladanie pokuty pri súbehu viacerých správnych deliktov,\npotom je podľa žalobcu v 2/ nutné podrobne objasniť uloženie úhrnnej pokuty, t. j. uloženie jednej pokuty\nza viacnásobné porušenie zákona v tom istom konaní ako úhrnnej sankcie.\nUž žalovaným naznačený jednočinný súbeh deliktov, ktorý má mať svoj právny základ v porušení tak\nvnútroštátneho ako aj komunitárneho práva, by mala podľa žalobcu 2/ vychádzať z absorpčnej zásady,\nt. j. uložiť sankciu v takej výške, ktorá zodpovedá porušeniu toho ustanovenia zákona alebo iného\nprávneho predpisu, ktoré považované za najťažšie porušenie. Avšak bolo by v rozpore so zákonom, ako\nto správne podľa žalobcu 2/ uvádza krajský súd v napadnutom rozsudku, ak by žalovaný pri ukladaní\npokuty za protiprávne konanie, ktoré má charakter jednočinného súbehu správnych deliktov, postupoval\npodľa zásady kumulácie napriek tomu, že s využitím analógie mal použiť absorpčnú zásadu.\nV súvislosti s uvedeným žalobca 2/ zdôraznil že v Slovenskej republike absentuje procesný predpis,\nktorý by upravoval zásady správneho trestania. Preto s odkazom na štrasburskú judikatúru, ktorá\nvyzdvihuje trestnoprávny charakter administratívneho trestania, a s prihliadnutím na čl. 50 Ústavy\nSlovenskej republiky, je podľa názoru žalobcu 2/ nutné analogicky aplikovať na správne trestanie aj\nTrestný zákon (žalobca 2/ napríklad poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sz6 68/2004\n[po dôkladnom preverení archívu konajúci senát konštatuje, že uvedené ani obdobné číslo spisu sa v\nevidencii najvyššieho súdu nenachádza]).\nTiež zdôraznil, že aplikácia zásad ukladania trestov v trestnom konaní vyplýva z Odporúčania Výboru\nministrov č. R (91) 77 pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov\ndňa 13. februára 1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov (ďalej na účely rozsudku len „Odporúčanie\nč. (91) 77“), podľa ktorého v administratívnom trestaní treba rešpektovať toto Odporúčanie č. (91) 77,\nv zmysle ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií\ntrestných s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho správania možno uplatniť len v\nprimeranej lehote.\nV súvislosti s uvedeným žalobca 2/ zdôraznil neopodstatnenosť námietky žalovaného, že žiaden zo\nsúťažných orgánov s výnimkou Českej republiky nepostupuje pri ukladaní sankcie v administratívnom\nkonaní v súlade s absorpčnou zásadou, pričom poukázal aj na rozhodnutie žalovaného č. 2007/DZ/\nR/2/102 zo dňa 07. decembra 2007.\n\nV závere svojho vyjadrenia (č. l. 529) žalobca 2/ požiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania.\nC)\nŽalobca 3/ vo svojom vyjadrení zo dňa 06. mája 2009 (č. l. 508) odmietol argumenty žalovaného\na vyzdvihol prístup krajského súdu, ktorý dôkladne preskúmal obidve napadnuté rozhodnutia ako aj\nkonanie, ktoré im predchádzalo.\nNásledne sa podrobne zaoberal s jednotlivými odvolacími námietkami žalovaného. najmä poukázal,\nže krajský súd pri argumentácii o absencii špecifikácie skutku veľmi jasne, podrobne a presvedčivo\nodôvodňuje svoje závery aj s prihliadnutím na ich aplikáciu v rozhodovacej praxi slovenských súdov.\nTakisto žalobca 3/ odkazy žalovaného na judikatúru Komisie charakterizoval ako vytrhnuté z kontextu,\nnakoľko žalovaný opomenul uviesť, že v citovaných prípadoch existovalo viacero ďalších dôkazov, ktoré\nKomisii dokazovali protiprávne konanie podnikateľov.\nTiež poukázal na absenciu priameho dôkazu, že k uzavretiu zakázanej kartelovej dohody došlo.\nD)\nŽalobca 4/ vo svojom vyjadrení zo dňa 15. mája 2009 (č. l. 532) poukázal na prvom mieste na absenciu\nkonkretizácie skutku výroku napadnutých rozhodnutí. S poukazom na administratívny spis žalovaného\nzdôraznil už v správnom konaní namietané nejasnosti týkajúce sa konkretizácie skutku. Najmä poukázal\nna svoje písomné podanie v prvostupňovom konaní zo dňa 18. apríla 2005, ako aj zo dňa 19. augusta\n2005, resp. rozklad podanom 11. januára 2006, či na stanovisko z 18. septembra 2006 (konkrétne bod\n4.1 na strane 15) v odvolacom správnom konaní, v ktorom najmä uviedol:\n„Pri ukladaní pokút za správny delikt je povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia okrem\niného presne vymedziť a opísať skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho\ndeliktu, tento správny delikt právne vymedziť (t. j. uviesť právnu kvalifikáciu správneho deliktu) a uviesť\nustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého správny orgán rozhodol. .... Namietame, že Úrad\nsa pri vydaní (prvostupňového) rozhodnutia vyššie uvedeným neriadil.“\nTakisto žalobca 4/ zdôraznil, že aj v bode IV.1 žaloby namietal v tom smere, že skutok, v ktorom\nžalovaný vidí naplnenie skutkových znakov správneho deliktu, musí byť vo výroku rozhodnutia opísaný\njednoznačne a nezameniteľne. Najmä poukázal na skutočnosť, že pri ukladaní pokút za správny delikt\nje povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia presne vymedziť (opísať) skutok, v ktorom\nsa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, uviesť právnu kvalifikáciu správneho deliktu a\nustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého správny orgán rozhodol.\nPritom odkázal na existujúcu judikatúru, t. j. napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/128/95\npublikovaný pod R 71/98.\nČo sa týka judikatúry slovenských súdov týkajúcich sa nedostatočnej špecifikácie skutku, žalobca 4/\nokrem hore citovaného rozsudku poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo 8 Sžo\n28/2007, ktorého podstatnú časť následne citoval.\nĎalej sa žalobca 4/ vyjadril k\n- hľadisku času (t. j. k začiatku, trvaniu ako aj ukončeniu časového obdobia, počas ktorého malo údajné\nprotiprávne konanie žalobcu 4/ trvať), ktorého vyjadrenie v odôvodnení a rozhodnutia označil za nejasné\na rozporné (viď rozpor medzi uvádzaním dňa zverejnenia predmetnej súťaže vo Vestníku verejného\nobstarávania a dátumom 08. apríla 2004),\n- hľadisku obsahu údajnej dohody obmedzujúcej súťaž a\n- hľadisku preukázať a špecifikovať ďalšie podstatné skutkové okolnosti údajného protisúťažného\nkonania.\nPri námietkach preukazujúcich nedostatočne zistený skutkový stav veci sa žalobca 4/ najmä zameral na:\n- absenciu priameho dôkazu ako aj reťazcov nepriamych dôkazov, ktoré by jednoznačne preukazovali,\nže všetci šiesti žalobcovia uzavreli dohodu obmedzujúcu súťaž,\n- iba výlučnú existenciu neobvyklej podobnosti jednotkových cien predložených ponúk bez akýchkoľvek\nkoherentných dôkazov o akejkoľvek zakázanej výmene informácií medzi žalobcom a ostatnými\núčastníkmi, ako aj ich vyhodnotenie.\n- neobvyklú podobnosť jednotkových cien, ktorá mohlo vyplynúť aj z limitovanej účasti v procese prípravy,\nfinalizácia predkladanie konečných ponúk za konzorcium IS/Skanska.\n\nVo vzťahu k námietkam týkajúcich sa aplikácie komunitárneho práva, žalobca 4/ poukázal na zásadu\nnárodnej procesnej autonómie uplatňovanú SD EÚ najmä v rozsudkoch sp. zn. C-33/76, ReweZentralfinanz v. Landwirtschaftskammer für das Saarland, [1976] a sp. zn. C-222/05 až C-225/05,\nVan den Weerd a spol. [2007] ECR I-4233 v bode 28. Uvedená zásada podlieha zásade efektivity\nkomunitárneho práva, v zmysle ktorej sa vyžaduje, aby národne stanovené procesné pravidlá\nneznemožňovali alebo neprimerane nesťažovali uplatnení komunitárneho práva (podľa žalobcu 4/ viď\nnapríklad vyššie citovaný rozsudok sp. zn. C-33/76, Rewe-Zentralfinanz).\nNavyše žalobca 4/ vo vzťahu ku konaniu pred Komisiou a SD EÚ zdôraznil, že obidva komunitárne\norgány uplatňujú svoje vlastné pravidlo dokazovania a štandard dokazovania. V súvislosti s uvedeným\nnajmä poukázal na úvodné ustanovenie čl. 5 Nariadenia č. 1/2003, ktoré doslovne citoval.\nNa rozdiel od toho slovenské súdy uplatnili svoje vlastné procesné pravidlá dokazovania. Preto nesúhlasí\nso záverom žalovaného, že zásada efektivity komunitárneho práva vyžaduje, aby národní sudcovia\nakceptovali špecifický dôkaz špecifickej skutkovej situácie ako nevyvrátiteľný dôkaz porušenia článku\n81 ZES.\nPreto spoľahnutie sa žalovaného na jediný nepriamy dôkaz neumožňuje žalovanému, a to ani s jeho\npoukazom na rozhodnutie Komisie (ide o veci Dutch Beer, Professional Videotape a Deutsche Telekom\ncitované žalovaným na str. 8 jeho odvolania), aby podporil svoje tvrdenie, že nemusí vykonávať žiadne\npodstatné preskúmavaní času, miesta a spôsobu konania.\nTakisto žalobca 4/ nesúhlasí s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa odchýlenia od judikatúry SD EÚ,\nkeď krajský súd požaduje preukázať od Úradu skutočnosti, ktoré pre založenie existencie protisúťažnej\ndohody vôbec nie sú relevantné. Na podporu svojho nesúhlasu žalobca 4/ cituje rozsudok SD EÚ a vo\nveci ANIC nasledovne:\n„86. Tam, kde je spor o existencii porušenia súťažných pravidiel, je rad na Komisii, aby preukázala\nporušenie, ktoré zistila, a predložila dôkazy umožňujúce preukázanie v rozsahu nevyhnutných právnych\nštandardov existencie okolností zakladajúcich porušenie ....\n87. Keď, ako v tomto prípade, porušenie zahŕňa protisúťažné dohody a zosúladené postupy, Komisia\nmusí predovšetkým preukázať, že podnikateľ mal v úmysle prispieť svojím vlastným správaním k\nspoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi, a že si bol vedomý konkrétneho konania, ktoré\nbolo plánované alebo uskutočňované inými podnikateľmi v snahe dosiahnuť ten istý cieľ, alebo že to\nmohol dôvodne predpokladať a bol pripravený prevziať s tým spojené riziko.“\nTieto skutočnosti však napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu 4/ neobsahovalo.\nĎalej sa žalobca 4/vyjadril k štandardu dokazovania a požiadavkám na dôkazy a k porušeniu procesných\npráv na obhajobu, t. j. k zásade dvojinštančnosti a tiež k aplikácii absorpčnej zásady (č. l. 553).\nZáverom žalobca 4/ sa stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a navrhol, aby Najvyšší súd v\npredmetnej veci tento rozsudok vo veci samej potvrdil. K odvolaniam podanými inými žalobcami v časti\ntýkajúcej sa trov konania sa žalobca 4/ nevyjadril.\nE)\nŽalobca 5/ vo svojom vyjadrení zo dňa 04. mája 2009 (č. l. 530) poukázal na bezradnosť žalovaného\nvyplývajúcu z nedostatku dôkazov v spojení s nezvládnutím dôkaznej povinnosti pri obhajovaní svojho\nnedôsledného rozhodnutia, nadmieru poškodzujúceho žalobcu 5/.\nV súvislosti s uvedeným vyslovil svoju domnienku, že nie je na mieste u žalovaného v postavení štátneho\norgánu, aby sa dovolával bezhraničnej aplikácie komunitárneho práva bez ďalšieho rešpektovania práva\nnárodného, a na základe toho anuloval svoje dôkazné povinnosti mu vyplývajúce z článku 81 ZES.\nPre prípad úspechu si žalobca 5/ uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vyčíslenej\nhodnote.\nF)\nŽalobca 6/ vo svojom vyjadrení zo dňa 29. mája 2009 (č. l. 557) uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním\nžalovaného a argumentmi uvádzanými v jeho odvolaní, nakoľko tieto sú nesprávne, nepresné a použité\nspôsobom, ktorý je neprijateľný a ktorý zavádzajúcim spôsobom vykresľuje práva a povinnosti žalobcov.\n\nPo zrekapitulovaní názorov krajského súdu (písm. a/ až l/), s ktorými sa plne stotožnil, predložil analýzu\ndotknutých článkov Dohovoru týkajúcich sa v prejednávanej veci. Predovšetkým zdôraznil zásady\nDohovoru, a to právo na spravodlivý proces, in dubio pro reo a prezumpciu neviny, ktoré jednoznačne\nvymedzujú štandardy dokazovania.\nTiež sa vyjadril k absorpčnej zásade (analógia), k princípu dvojinštančnosti konania ako aj k predloženým\ndôkazom. S odkazom na právnu teóriu, žalovaný 6/ zdôraznil že princíp materiálnej pravdy ukladá\npovinnosť správnemu orgánu úplne a presne identifikovať skutočností a získať dokumenty/ informácie\npotrebné pre svoje rozhodnutie.\nVo vzťahu k uvedenému žalovaný 6/ poukázal na úmyselné opomenutie vyhodnotenia tvrdení žalobcov,\nže ich dokumenty boli odcudzené, čo je možným vysvetlením podobnosti cenových ponúk.\nZáverom žalobca 6/ navrhol, aby najvyšší súd zamietol odvolanie žalovaného a potvrdil napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu s tým, že trvá na návrhu a tvrdeniach, ktoré uviedol v žalobe.\nG)\nZúčastnená osoba Skanska BS, a. s. vo svojom vyjadrení z 29. apríla 2009 (č. l. 499) sa stotožnila z\nnázoru krajského súdu vyslovenom v čl. VI.a/ bod 8., na str. 50 rozsudku.\nĎalej uviedla, že vzhľadom na vyslovené nepovažuje za nevyhnutné sa ďalej k predkladanému odvolaniu\nžalovaného vyjadrovať.\nK hore uvedeným stanoviskám, resp. vyjadreniam žalobcov k odvolaniu najvyšší súd uvádza, že\núčastníci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemôžu využiť inštitút\nstanoviska k podanému odvolaniu na nezákonné prelomenie koncentračnej zásady, ktorá sa na nich\nvzťahuje prostredníctvom zákonnej lehoty na podávanie žalôb, t. j. aj na špecifikáciu a konkretizáciu\nžalobných dôvodov.\nVI.\nPrávne názory odvolacieho súdu\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení\ns § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „OSP“). Po\nzistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 OSP), a že ide o\nrozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 OSP odvolanie prípustné,\nnenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 OSP a s prihliadnutím\nna skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii vyžaduje od správneho súdu\nkonať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter\nnapadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu s prihliadnutím na\núniový záväzok slovenských štátnych orgánov konať v zmysle zásady lojality (viď článok 4 ods. 3 Zmluvy\no Európskej únii) a na zdôraznenie dôležitosti úlohy vnútroštátnych súdov pri napĺňaní ich poslania pri\naplikácii úniových pravidiel hospodárskej súťaže, t. j. najmä článkov 101 až 106 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie (pôvodne čl. 81 a nasl. ZES) v spojení s článkom 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a v\nzmysle 5. a 7. recitálu preambuly a čl. 3, 6 a 16 Nariadenia č. 1/2003 v procese uplatňovania súťažných\npravidiel Európskej únie (resp. Spoločenstva) a dotknutej judikatúry SD EÚ, jednomyseľne (viď § 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté\nrozhodnutie a postup žalovaných správnych orgánov sú v súlade tak so zákonom ako aj s výsledkami\nrozhodovacej činnosti úniových orgánov, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa\n§ 220 v spojení s § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak, že žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.\nPodľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty\nvzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.\nČlenské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie\nzáväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.\nČlenské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť\ndosiahnutie cieľov Únie.\nPodľa čl. 7 ods. 2 ústavy, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a\nvyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich\npráv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a\n\nEurópskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,\nktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní\nústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\nPodľa 21. recitálu preambule Nariadenia č. 1/2003 jednotné uplatňovanie súťažných pravidiel si tiež\nvyžaduje vytvorenie foriem spolupráce medzi súdmi členských štátov a Komisiou. To platí pre všetky\nsúdy členských štátov, ktoré uplatňujú články 81 a 82 Zmluvy bez ohľadu na to, či uplatňujú tieto pravidlá\nv súdnych sporoch medzi súkromnými osobami, alebo konajú ako verejný vynucovatelia, alebo ako\nodvolacie súdy. Najmä vnútroštátne súdy by mali mať možnosť vyžiadať si od Komisie informácie alebo\njej stanoviská k bodom týkajúcim sa uplatňovania súťažného práva spoločenstva. Komisia a orgány\nhospodárskej súťaže členských štátov musia mať aj možnosť predložiť súdom písomné alebo ústne\nvyjadrenia, keď ide o uplatňovaní článkov 81 alebo 82 Zmluvy. Tieto vyjadrenia by sa mali predkladať v\nsúlade s vnútroštátnymi procesnými pravidlami a zvykmi vrátane tých, ktoré chránia práva strán. Preto\nby sa mali vykonať kroky, ktoré by zabezpečili, aby Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských\nštátov boli vždy dostatočne informovaní o postupoch pre vnútroštátnymi súdmi.\nNa prvom mieste najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl.\n142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v prejednávanej veci\nviacerých žalobcov), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať\nsi podľa Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu\nči postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody,\nt. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o\nnevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\nRovnako najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 OSP) o zrušení napadnutého\nrozhodnutia, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania\n(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého\nrozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi\nnámietkami žalobcov (§ 250j ods. 2 OSP) ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp.\nzn. 6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009, či sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je\núlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len\npreskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány\npri riešení konkrétnych otázok vymedzených viacerými žalobami rešpektovali príslušné hmotnoprávne a\nprocesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu\nrozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj\núčastníkmi.\nV takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (t. j. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa najvyšší súd nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v mnohostránkovom\nadministratívnom spise.\nNa druhej strane podstatou súdneho odvolania žalovaného proti rozsudku krajského súdu ako aj\npodaných žalôb, ktorými sa žalobcovia domáhajú preskúmania rozhodnutia žalovaného, je množstvo\nvzájomne na seba nadväzujúcich právnych otázok opierajúcich sa najmä o čl. 3 a 6 Nariadenia č.\n1/2003 a majúcich svoju prapodstatu v tvrdenej nepreskúmateľnosti, či už z nedostatku dôvodov alebo\nzapríčinenej nezrozumiteľnosťou rozhodnutia. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze\nskutkového zistenia.\nŽalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok, a to najmä:\n- nezameniteľnosť výrokovej časti,\n- nedostatočne zistený skutkový stav,\n- prekročenie ceny,\n\n- pozbavenie práva na opravný prostriedok,\n- pozbavenie práva klásť svedkom otázky, poprípade\n- absorpčná, dvojinštančná a iná zásada.\nZa účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa preto musí najvyšší súd\nprimárne vysporiadať s odvolacími námietkami, ktoré žalovaný využil na spochybnenie zákonnosti\nnázorov krajského súdu smerujúcich k vysloveniu zrušujúceho výroku rozsudku. Až, pokiaľ najvyšší\nsúd prípadne vysloví ich dôvodnosť a zmení napadnutý rozsudok krajského súdu, potom opätovne\nvzniká právo žalobcom, aby sa najvyšší súd zameral na prieskum zákonnosti samotného napadnutého\nrozhodnutia v medziach žalobných bodov zamietnutých krajským súdom (meritórne námietky).\nZa danej situácie, ak najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného\nkrajský súd v pôvodnom konaní nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní\nzrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 OSP, potom preverovanie\noprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry ESĽP [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko,\nresp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20. januára 1999)] nehospodárne.\nZ citovanej judikatúry ESĽP vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné odpovede\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do\nvšetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného\nsúdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\nrozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces.\nPredovšetkým najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že rozhodovanie o deliktoch vo svojej podstate\npredstavuje tie správne konania, pri ktorých správny orgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen\no vine ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá\nby vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5\nOSP), najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy a spôsobu poskytnutia súdnej ochrany\nkrajským súdom neposudzoval.\nVzhľadom na vyššie vyslovené závery a v súvislosti s hore položenou otázkou najvyšší súd preto zastáva\nnázor, že v prejednávanej veci je nutné odpovedať postupne, ak nenastane situácia opísaná v bode č.\n47, na okruh otázok v nasledujúcom poradí:\n- nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia,\n- rozširovanie (modifikácia) žalobných bodov,\n- absencia konkretizácie skutku a\n- riadnosť zistenia skutkového stavu.\nA.\n1. K vyhodnoteniu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia:\nV zmysle výroku napadnutého rozsudku krajského súdu nepochybne vyplýva, že k právnemu záveru o\nnutnosti negatívne zasiahnuť do rozhodovacej právomoci žalovaného a zrušiť napadnuté rozhodnutie\nkrajský súd dospel na základe aplikácie procesnoprávnych ustanovení § 250j ods. 2 písm. c/ a d/\n[napadnuté rozhodnutie je podľa krajského súdu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť v zmysle\nprávneho názoru z č. l. 431/ str. 39 ako aj pre nedostatok dôvodov v zmysle právneho názoru z č. l. 427/\nstr. 35] ako aj odseku 3 OSP (č. l. 393).\nRozsah ako aj obsah zrušovacích dôvodov uvedených v historickom kontexte je vymedzený\nzákonodarcom nasledovne.\nPodľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP v znení platnom v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku (t.\nj. 10.12.2008) súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie\nsprávneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po\npreskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že:\nc) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,\nd) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.\nPodľa § 250j ods. 3 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj\nrozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie\n\nje nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.\nSúd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to\nnebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.\nJe nepochybné, že ustanovenie § 250j ods. 2 OSP vo všeobecnosti (k osobitnému ustanoveniu §\n250l ods. 2 OSP je nutné však zdôrazniť, že je svorníkom pre žalobné ako aj nežalobné konanie)\nvymedzuje zákonnom sankciované nedostatky činnosti správnych orgánov, ktoré sú imperatívom pre\nsprávny súd v súdnom prieskume. Inak povedané, ide o zákonom vymenované prípady, kedy postup\nsprávneho orgánu alebo jeho vrchnostenský akt je správny súd povinný na základe žalobných dôvodov\noznačiť za rozporný so zásadou postupu a výkonu štátnej moci „secundum et intra legem“ (uvedené\nmá oporu najmä v čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Preto do tejto skupiny zákon\nvo forme Občianskeho súdneho poriadku zaraďuje nesprávne právne posúdenie veci (§ 250j ods. 2\npísm. a/), rozporné zistenie skutkového stavu (písm. b/), nepostačujúce zistenie skutkového stavu (písm.\nc/), nepreskúmateľnosť rozhodnutia, a to z nedostatku dôvodov alebo pre nezrozumiteľnosť (písm. d/),\npoprípade výskyt zásadnej procesnej vady (písm. e/).\nTento rozsah dôvodov sa rozširuje o zrušovacie dôvody, na ktoré súd musí v zmysle § 250j ods. 3 OSP\nprihliadnuť z úradnej povinnosti.\nSprávne súdnictvo popri notoricky známych zásadách ovládajúcich parciálne všeobecné súdnictvo\nv zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (najmä zásada\nústnosti a priamosti, hospodárnosti, zásada prejednávacia, voľného hodnotenia dôkazov, súčinnosti,\nkontradiktórnosti občianskeho súdneho konania a iné) je charakterizované prieskumnou zásadou\nsprávneho súdnictva, tzn., že správne súdnictvo nepredstavuje súdne konanie, ktoré nachádza (tzn.\ndeklaruje alebo konštituuje) subjektívne právo s časovými účinkami „ex tunc“, či „ex nunc“, ale ide\no rigidné overovanie kvality realizácie výkonnej moci naprieč k celým mnohopočetným spektrom\nsprávnych orgánov. Preto je „konajúci súd striktne viazaný charakterom a obsahom preskúmavaného\nrozhodnutia správneho orgánu, ktoré predurčuje, či súdny prieskum bude vôbec vykonaný, a ak áno,\npotom, s akým možným výsledkom. V prípade zastavujúceho rozhodnutia správneho orgánu je možné\nod správneho súdu požadovať iba potvrdenie napadnutého rozhodnutia alebo dosiahnutie jeho opaku,\ntzn. pokračovania v konaní (viď. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/24/2011).\nZ uvedeného potom celkom logicky vyplýva mechanizmus súdneho prieskumu zameraný na\ndodržiavanie zákonnosti (tzn. princípu legality v zmysle článku 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy ako aj\nnapríklad § 3 ods. 1 Správneho poriadku a iné), ktorý v správnom súdnictve je v prevažujúcej väčšine\n(s výnimkou osobitných konaní, konaní s právnym základom podľa § 7 ods. 1 OSP alebo konaní o\nrozpustení politickej strany) založený na odmietnutí apelačného a uprednostnenia kasačného opravného\nmechanizmu (obdobne vyjadrené aj v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/33/2010).\nPri aplikácii Druhej hlavy na súdny prieskum sa vytvárajú jeho určité odlišnosti (modifikácie). Asi\nnajdôležitejšou modifikáciou je prelomenie dispozičnej zásady „iudex ne eat ultra petitum partium“,\nkeď prostredníctvom ustanovení § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 OSP uzákonil formou „ex\noffo“ prieskumu s úplnou jurisdikciou výnimku z kasačného charakteru súdneho prieskumu na základe\nzdôraznenia zásady absolútnej súdnej kontroly (viď ústavné postavenie orgánov súdnej moci zakotvené\nv článku 141 ods. 2 ústavy).\nV súvislosti s prejednávanou vecou je potrebné zdôrazniť, že Občiansky súdny poriadok zoradil\njednotlivé formy nezákonnosti rozhodnutí a im predchádzajúcich konaní prostredníctvom ustanovení §\n250j ods. 2 a 3 OSP do nasledujúceho poradia:\n1. nesprávne právne posúdenie veci,\n2. rozporné zistenie skutkového stavu,\n3. nepostačujúce zistenie skutkového stavu,\n4. nepreskúmateľnosť rozhodnutia,\n5. výskyt zásadnej vady.\nZ hľadiska vykonávania súdneho prieskumu, tzn. preverovania zákonnosti rozhodnutí správnych\norgánov je toto poradie nevhodné, lebo pre efektívny súdny prieskum je nutné preverovanie zákonnosti\nzačať od nepreskúmateľnosti, ktorá je základnou prekážkou každého prieskumu.\n\nAko už bolo uvedené, krajský súd pri svojom zrušovacom výroku vychádzal aj z dôvodu\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto časti odôvodnenie dotknutého rozsudku\nnezdôrazňuje nasledujúce myšlienky.\nOrgány súdnej moci, rovnako ako iné orgány štátnej moci sú limitované ústavnou maximou zakotvenou\nv čl. 2 ods. 2 ústavy, t. j. jej zverenú moc pochádzajúcu od ľudu (občanov) môžu a musia vykonávať\nústavno-súladným spôsobom (secundum et intra constitutionis) a v tomto priestore dbať na rozsah\n(pôsobnosť vo forme úloh) a spôsobom (právomoc na výkon konkrétnych oprávnení konať), ktorý\nustanoví zákon, čo je protikladom ústavnej slobody „konaj ako chceš, ibaže ti to ľud prostredníctvom\nsvojich zástupcov zakáže (iura merae facultatis)“. Osobitné požiadavky ústavodárca kladie na riadny\nvýkon súdnej moci, t.j. tej časti moci suveréna zameranej na riadny výkon práva, t.j. bdieť pri uvedení\njednotlivých právnych noriem do života jednotlivcami a orgánmi štátu.\nOsobitne správne súdnictvo je oprávnené vykonávať negatívny výkon exekutívy, t. j. rušiť či moderovať\nnegatívne zásahy výkonnej moci do sféry subjektívnych práv jednotlivca vrátane ich oprávnených\nzáujmov. Každý takýto prejav súdnej moci musí byť založený na argumentoch, ktoré svojou\npresvedčivosťou budú podporovať ideu panstva práva zakotvenú v čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy.\nOpačný prístup k plneniu ústavou zverenej pôsobnosti podkopáva dôveru jednotlivcov v riadny výkon\nsúdnej moci. K tomuto účelu zákonodarca zveril správnemu súdnictvu celkom päť navzájom odlišných\na autonómnych nástrojov (hore uvedených zrušovacích dôvodov), ktorými na základe žalobných bodov\ntestuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia vrátane jeho postupu.\nJe nepochybné, že taký stav nezákonnosti, kedy by nastala kumulácia dvoch či viacerých zrušovacích\ndôvodov, je viac výnimočnou situáciou, ako pravidelným stavom, lebo už ich podstata a sledovaný účel\nnavzájom vylučujú uvedenú situáciu.\nAk nielen ústava ale aj medzinárodné dokumenty kladú vysoký dôraz na prístupnú a efektívnu (inak\npovedené spravodlivú) súdnu ochranu, potom je ústavne neudržateľné (čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 144\nods. 2, resp. čl. 152 ods. 4 ústavy), ba priam so zásadami logického očakávania jednotlivca protirečivé\n(čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy a právnom štáte) vyslovenie takého zrušovacieho výroku správneho súdu\npri prieskume výkonu správneho trestania, ktoré sa zakladá na kombinácii zrušovacích dôvodov podľa\n§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP tzn., že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre\nnedostatok dôvodov, a súčasne toto odôvodnenie, ktoré už je označené, resp. vyhodnotené krajským\nsúdom ako nepreskúmateľné, t. j. postrádajúce argumenty, ktoré by mali zabezpečiť realizáciu súdneho\nprieskumu napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, bez bližšieho objasnenia ho preskúma so\nzáverom, že tam dohľadané argumenty nasvedčujú (majú dostatočnú vypovedaciu hodnotu) o tom, že\nzistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.\nNavyše odôvodnenie krajského súdu nesmeruje k naplneniu dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozhodnutia, ale k naplneniu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm.\na/ OSP. Nedostatočné či vadné právne posúdenie veci, spočívajúce najmä v nedostatku dôvodov na\npreskúmanie záverečnej fáze subsumácie, t. j. podriadenia zisteného skutkovému stavu zvolenej právnej\nnorme, nevytvárajú prekážku nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle zrušovacieho\ndôvodu zakotveného v § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.\nZákonodarca pri tvorbe zrušovacieho dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP formuloval svoj úmysel\nnasledovne:\nPodľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností\naj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru,\nže rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.\nZ uvedeného vyplýva, že zákonodarca vychádzajúc z pojmu „rozhodnutie je nepreskúmateľné“\nnepripúšťa nepreskúmateľnosť separátnej časti rozhodnutia (samozrejme iba v tom prípade, ak sa\nrozhodnutie správneho orgánu vnútorne nečlení na viacero autonómnych rozhodnutí), spôsobom ako\nto krajský súd (súladne s námietkou žalobcu 1/ obsiahnutou v podaní zo dňa 03. novembra 2011 na\nč. l. 326 a nasl. /nesprávne krajským súdom datované k 04. novembra 10028/) v závere časti IV. vo\nsvojej argumentácii naznačil vetou: „Správne orgány sa teda miestom, časom ani spôsobom spáchania\ndeliktu dôkladne nezaoberali a popis skutku dostatočne nešpecifikovali ani vo výroku ani v odôvodnení\n\nrozhodnutí a preto je nutné považovať z tohto pohľadu predmetné rozhodnutia za nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť“.\nHore uvedený záver podporuje judikatúra najvyššieho súdu s dôrazom na prípustnosť výnimky:\n„Ak krajský súd vysloví zrušujúci dôvod podľa písm. d/, tento zrušujúci dôvod vylučuje vysloviť aj súčasne\nzrušujúci dôvod podľa písm. a/, ibaže by to štruktúra rozhodnutia výnimočne umožňovala.\nNeprispôsobenie argumentácie v odôvodnení súdu v tom duchu, aby bolo z nej zrejmé, ktorá časť\nodôvodnenia sa týka ktorého zrušovacieho dôvodu, je nutné vyhodnotiť ako zásadný nedostatok\nodôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle písm. f/.“\n(napríklad rozsudok sp. zn. 1Sžr/134/2011 zo dňa 10. júla 2011).\nPreto krajský súd neposkytol riadnym spôsobom výkon súdnej ochrany (resp. súdnej moci), keď vo\nvýroku v spojení s argumentáciou odôvodnenia uviedol ako jeden z dôvodov zrušenia napadnutého\nrozhodnutia aplikáciu zrušujúceho ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.\nV súvislosti s uvedeným je nutné uviesť, že súdna judikatúra na prvom mieste nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia správneho orgánu spája s nedostatkom dôvodov, a to aj keď tento závažný argument\nbol účastníkmi zamlčaný (viď sp. zn. 1Sžr/8/2011 z 15. mája 2012). Na tomto mieste je nutné\nopätovne spomenúť klasickú judikatúru ESĽP, najmä vo veci účastníkov Garcia Ruiz v. Španielsko\n(rozsudok z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96), ktorej dodržiavanie pri poskytovaní súdnej ochrany\nESĽP starostlivo preveruje. Podľa spomenutej konštantnej judikatúry bola nastolená trvalá požiadavku\nvysporiadať sa nie so všetkými, ale iba s relevantnými argumentmi účastníka konania. Z uvedenej\njudikatúry preto pre správne súdnictvo vyplýva záver, že:\n1. na každý relevantný argument účastníka musí správny orgán primerane reagovať, tzn. vo svojom\nodôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument\ndôvodný, a aký záver z toho pre konanie o jeho návrhu (resp. nároku) vyplýva;\n2. aj na každý irelevantný argument žiadateľa musí správny orgán reagovať minimálnym spôsobom, tzn.\nstručne objasniť, prečo je argument žiadateľa nedôvodný.\nObdobne aj najvyšší súd prostredníctvom svojej staršej judikatúre dostatočne jasne vytýčil nasledujúcu\ndefiníciu minimálnych kritérií odôvodnenia orgánu verejnej správy (najmä rozsudok najvyššieho súdu\nsp. zn. 5Sži/1/2009):\nOdôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy .... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú\nargumentáciu o .... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že\npriemernému adresátovi je daná možnosť z mu predloženého odôvodnenia pochopiť\nna základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav,\nsprávnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a\nprávne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej\nčasti.\nPokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať hore uvedenú definíciu,\npotom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov alebo zmätočnosťou\n(nezrozumiteľnosťou) vzťahu výrokovej časti k odôvodneniu rozhodnutia.\nOdpoveď na otázku, kedy je rozhodnutie orgánu verejnej správy nepreskúmateľné z titulu nedostatku\ndôvodov Najvyšší súd vyslovil nasledovne (m. m. sp. zn. 1Sžso/23/2010):\n„Za nedostatok dôvodov, ktoré by inak mali byť riadne objasnené v odôvodnení rozhodnutia správneho\norgánu, nie je možné považovať čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, ale\niba taký nedostatok dôvodov, ktoré majú skutkovo a právne objasniť právne názory vedúce konajúci\nsprávny orgán k prijatiu výrokovej časti rozhodnutia, tzn. že\n- ide teda o také vady skutkových zistení a na to nadväzujúcej aplikácie príslušnej právnej normy, ktoré\nsú neodmysliteľným základom pre rozhodnutie samotné, a že existuje stav „absencie“, ktorý nutne vedie\nk nepochopeniu rozhodovacích dôvodov.“\nSvojim rozhodnutím tak Najvyšší súd Slovenskej republiky ponúkol pre správny orgán dvojkriteriálny\ntest (bližšie viď najmä sp. zn. 1Sžr/66/2013), a to vo forme:\n1. kritéria: poznanie, či sa počas rozhodovania o návrhu vyhol takým vadám skutkových zistení\nspojených s výberom právnej normy (tzn. právneho ustanovenia), ktoré vady mu bránia na základe\nlogických metód pochopiť záver vyslovený vo výroku rozhodnutia (nezrozumiteľnosť vo forme\nrelatívneho nedostatku dôvodov), a ďalej\n\n2. kritéria: poznanie, že v odôvodnení sa nenachádzajú žiadne relevantné dôvody (tzn. logické súdy\nnadobudnuté správnym orgánom riadnym vyhodnotením podkladov rozhodnutia získaných v úplnom\nrozsahu a korešpondujúce s predpokladmi právnej normy, o ktorej vhodnosti aplikácie na zistený\nskutkový stav neexistujú pochybnosti), ktoré by umožnili pochopiť záver vyslovený vo výroku rozhodnutia\n(absolútny nedostatok dôvodov).\nTakisto k pojmu „nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnení“ uvedeným v § 250j ods. 2 písm. d/\nOSP judikatúra najvyššieho súdu priradila aj nedostatok dôvodov objasňujúcich, prečo správny orgán\nv ďalšom rozhodovaní o zrušenej veci nebol viazaný právnym názorom správneho súdu (viď. sp. zn.\n1So/111/2010).\nNezrozumiteľnosť je ďalšou zásadnou vadou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, lebo je\nzapríčinená dostatkom dôvodov avšak nezrozumiteľných vzhľadom k vyslovenému výroku. Tým\nvlastne nezrozumiteľné rozhodnutie vytvára na jednej strane dojem kvantitatívne na dôvody bohatého\nrozhodnutia, ale na druhej strane absentujú najmä skutkové dôvody, ktoré by inak mali byť riadne\nobjasnené v odôvodnení rozhodnutia samotného. Inak povedané, aj tu je nedostatok dôvodov\nodôvodnenia, ktorý sa však vizuálne nedá zistiť ale ktorý sa dá objaviť logickými metódami poznania.\nPotom do skupiny absentujúcich skutkových dôvodov, pre nedostatok ktorých je nutné rozhodnutie\nsprávneho orgánu zrušiť pre nezrozumiteľnosť, sú také skutkové zistenia, ktoré vytvárajú rozhodovacie\ndôvody, tzn. typicky vtedy, keď správny orgán vyvodí rozhodovacie dôvody alebo ich mal oprieť o\nskutočnosti v správnom konaní zisťované, poprípade zistené v súlade s logickými zásadami, alebo tam,\nkde je zrejmé, že boli dôkazy na ich vytvorenie vykonané (bližšie napríklad sp. zn. 1Sžr/24/2011 alebo\nvyššie citovaný rozsudok sp. zn. 1Sžr/66/2013).\nNásledne pri absencii hore uvedených skutkových dôvodov všetky zvyšné kvázi „skutkové“ dôvody,\nveľakrát bohato uvedené v odôvodnení rozhodnutia, sa musia zákonite vyhodnotiť opačne, tzn. že ide\no dôvody, ktoré sú opreté o skutočnosti v správnom konaní nezisťované, poprípade zistené v rozpore\ns logickými zásadami (najmä výkladu a hodnotenia podkladov rozhodnutia alebo právnej normy), alebo\ntam, kde sú pochybnosti o tom, či boli vôbec nejaké dôkazy na ich vytvorenie vykonané, a tým sú\nnezrozumiteľné.\nAvšak uvedená situácia následne často zvádza prvostupňový súd, aby „skutkové zistenia vyplývajúce\nz podkladov rozhodnutia vyslovil [urobil zrozumiteľné] namiesto správneho orgánu, a následne vyslovil\nsvoju právnu subsumácíu týchto podkladov rozhodnutia, ktoré v napadnutom rozhodnutí správneho\norgánu absentovali. Takýto postup je nežiaducim suplovaním výkonnej moci a je v rozpore so zásadou\nkasačného princípu (§ 250i ods. 1 OSP), ktorý dominuje v správnom súdnictve“ (bližšie rozsudok sp.\nzn. 1So/118/2010).\nTakisto uvedená situácia neumožňuje správnemu súdu, aby nedostatočné či vadné právne posúdenie\nveci, resp. nedostatok dôvodov na preskúmanie záverečnej fáze subsumácie, t. j. podriadenia\nskutkovému stavu zvolenej právnej norme, vyhodnotil ako prekážku nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozhodnutia v zmysle zrušovacieho dôvodu zakotveného v § 250j ods. 2 písm. d/ OSP (bližšie viď\nrozsudok sp. zn. 1Sžd/38/2012).\nAko už bolo hore naznačené, zrušovacie dôvody uvedené pod písmenami a/ a d/ OSP sú\ndisjunktívneho charakteru; logicky nemôžu pôsobiť popri sebe, ale naopak sa (okrem výnimočných\nsituácií naznačených vyššie, ktoré však v prejednávanej veci nenastali) navzájom vylučujú.\nTento záver napríklad smerom k prípustnosti kombinácie zrušovacích dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm.\nc/ a d/ OSP napríklad vyslovil najvyšší súd prostredníctvom svojho rozsudku sp. zn. 1Sžd/38/2012 zo\ndňa 10. decembra 2013 nasledovne:\n„Čo sa týka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia zistenej krajským súdom, Najvyšší súd s\ndôrazom na logický záver, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia tvorí sama osebe prekážku nemožnosti\nvysloviť hore vyslovený záver o nedostatočnom zistení skutkového stavu v prejednávanej veci,\nsprávnosť tohto zrušujúceho dôvodu nemôže potvrdiť. Navyše nedostatočné či vadné právne posúdenie\nveci, resp. nedostatok dôvodov na preskúmanie záverečnej fáze subsumácie, t. j. podriadenia\nskutkovému stavu zvolenej právnej norme, nevytvárajú prekážku nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozhodnutia v zmysle zrušovacieho dôvodu zakotveného v § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.“\n\nV prejednávanej veci sa preskúmavala jednak administratívnoprávna zodpovednosť za porušenie\npredpisov správneho práva, tzn. vina konajúceho subjektu za spáchanie iného správneho deliktu, a\njednak sa preskúmaval druh uloženej sankcie a jej peňažná výška.\nPokiaľ krajský súd na str. 39 (č. l. 431) odôvodnil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z titulu\njeho nezrozumiteľnosti, potom nie je logicky očakávateľné, aby v úvode časti V. (str. 39/40) vyslovil\nnásledne vetu: „Súd sa však zaoberal aj posúdením dôvodnosti tých žalobných námietok, kde tomu\nnebránila nepreskúmateľnosť samotnej podstaty veci, t. j. zaoberal sa najmä prípustnosťou súbežnej\naplikácie vnútroštátneho a komunitárneho práva a procesnými námietkami tak, aby žalovaný správny\norgán v ďalšom konaní vedel, ako má postupovať.“. Inak povedané, potom nemohol ďalej preskúmať\nrozhodnutie, ktoré samotné označil ako preskúmania neschopné.\nPreto najvyšší súd konštatuje, že v zmysle hore uvedených právnych názorov vyslovený v svojej\ndoterajšej judikatúre napadnuté rozhodnutie žalovaného nevykazuje také nedostatky, pre ktoré by\nsi najvyšší súd musel osvojiť právny názor krajského súdu o nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozhodnutia. Naopak, v zmysle vyššie citovaného 1. kritéria najvyšší súd konštatuje, že nezistil výskyt\ntakých skutkový vád, ktoré by evidentne signalizovali nesprávny výber právnej normy v spojení so\nzáverom vysloveným vo výroku napadnutého rozhodnutia.\nTakisto v zmysle ďalej uvedeného 2. kritéria najvyšší súd zdôrazňuje, že v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia sa nachádza citácia množstva právnych ustanovení, o vhodnosti aplikácie ktorých na zistený\nskutkový stav nevznikajú v spojení so záverom vysloveným vo výroku tohto rozhodnutia pochybnosti;\nviď najmä štruktúra a argumentačná technika, ktorú žalovaný využil v napadnutom mnohostranovom\nrozhodnutí. Avšak tento záver na tomto mieste zatiaľ neoprávňuje najvyšší súd súčasne konštatovať,\nže napadnuté rozhodnutie ako aj jemu predchádzajúce konanie je zákonné.\nNa uvedenom základe najvyšší súd smerom k procesným záverom prijatým krajským súdom musí\nzdôrazniť, že ak krajský súd chcel vytknúť žalovanému, že v zmysle právneho poriadku mala byť\nsúčasťou výroku skutková veta, potom ako zrušovací dôvod nemala byť uvedená nepreskúmateľnosť,\nale zrušovací dôvod v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, t. j., že rozhodnutie správneho orgánu\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasne jeho povinnosťou malo byť vyslovenie\nzáväzného právneho názoru (§ 250j ods. 7 OSP), podľa ktorého ustanovenia a v akom hierarchickom\npostavení (ústavná rovina alebo jednoduché právo) má tento názor svoj právny základ. Nevyslovením\ntohto názoru krajský súd sťažil, resp. znemožnil účinnú obranu žalovanému, ak chcel s deklarovaným\nprávnym názorom vysloviť svoj nesúhlas. Potom však krajský súd nemohol nadväzovať vo svojej\nargumentácii na ustanovenie § 250j ods. 3 OSP, ktoré v prípade zistenia nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia správneho orgánu ukladá povinnosť správnemu súdu ho zrušiť aj mimo rámec\nviazanosti žalobnými bodmi.\nV tomto momente je nutné vidieť nesprávne obmedzenie ústavného práva žalovaného správneho\norgánu krajským súdom na poskytnutie súdnej ochrany v zmysle vykonávacieho čl. 51 ods. 1\nústavy, a tento záver viedol najvyšší súd k záveru, že zrušovací dôvod založený krajským súdom na\nnepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa určenia základu viny a následne aj základu\npre výber a vymeranie sankcie nie je dôvodný. Preto musel najvyšší súd pristúpiť k preskúmaniu ďalšieho\nzrušujúceho dôvodu vysloveného krajským súdom, a to že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce\nna posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP).\n2. K rozširovaniu (modifikácii) žalobných bodov :\nV súvislosti s vyššie uvedeným však najvyšší súd musí zdôrazniť, že krajský súd odôvodnil svoj zrušujúci\nrozsudok aj aplikáciou ustanovenia § 250j ods. 3 OSP (viď č. l. 426 v spojení s č. l. 326, č. l 427 a č.\nl. 431), ktorý predstavuje výnimku z nutnosti akceptovať žalobné body a v rámci spravodlivej súdnej\nochrany oprávňuje správny súd presadiť spravodlivosť aj mimo zámer žalobcu, resp. iných účastníkov\nsúdneho prieskumu.\nPreto sa najvyšší súd musí vyjadriť aj k rozsahu žalobných dôvodov (bodov) vyslovených žalobcami\nv prejednávanej veci. S týmto je zviazaná zásada koncentrácie. K zásade koncentrácie v správnom\nsúdnictve sa najvyšší súd už viackrát vyjadril v svojich rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 1Sžso/13/2010),\npričom osobitná zákonná lehota (§ 250b ods. 1 OSP) nebola pre správne trestanie v hospodárskej súťaži\nosobitne stanovená, a preto sa aplikuje všeobecná 2 mesačná lehota.\n\nZásada koncentrácie z časového hľadiska limituje dispozičnú zásadu, tzn. ochotu štátnych orgánov\npripustiť ďalšie žalobné dôvody účastníka súdneho prieskumu, poprípade ich doplnenie alebo\nmodifikáciu (mutatis mutandis § 250h ods. 1 OSP) končí uplynutím uvedenej 2 mesačnej všeobecnej\nlehoty.\nIde o zákonnú lehotu procesného charakteru (toto determinuje spôsob jej plynutia a stanovenie konca\nlehoty), ktorú správny súd nesmie predĺžiť (čl. 2 ods. 2 ústavy). Jedinú výnimku pripustil zákonodarca v\nprípade opomenutého účastníka (§ 250b ods. 2 OSP).\nZ koncentračnej zásady súdna prax alebo zákonodarca pripúšťajú niektoré výnimky. Hoci zákon\nprostredníctvom koncentračnej zásady vylučuje rozšírenie žalobných dôvodov po uplynutí 2 mesačnej\nlehoty, tak na druhej strane nevylučuje špecifikáciu žalobných dôvodov, napríklad spresnením označenia\nsúdu alebo čísla rozsudku, ktorým chcel navrhovateľ argumentovať (sp. zn. 1Sžso/13/2010), a iné.\nAvšak, ak by účastník napríklad namietal, že správny orgán v správnom konaní nezistil dostatočne\nskutkový stav, nakoľko nepripustil určité listiny ako dôkazné prostriedky, ale po uplynutí zákonnej lehoty\nby svoju argumentáciu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu „spresnil“ o to, že nebola vypočutá\nosoba konkrétne označená v pozícii svedka, potom by išlo o neprípustné rozšírenie žalobných dôvodov.\nK prelomeniu zákonnej lehoty na podanie žaloby môže dôjsť na základe pripustenia zásady\nproporcionality, tzn. vyvažovania právnych princípov z pohľadu verejného záujmu. Je celkom\njednoznačné, že je verejný záujem na rýchlej ochrane práv a dotknutých záujmov účastníkov\nhospodárskej súťaže. Avšak rovnakej priazni verejného záujmu sa teší aj využitie a dostupnosť právnej\npomoci nielen v samotnom správnom konaní ale aj nasledujúcom súdnom prieskume. S rýchlosťou\nochrany práv korešponduje krátka, tzn. v tomto prípade všeobecná zákonná lehota na podanie žaloby\nna správny súd, ktorá však nemusí byť v súlade s inými procesnými otázkami, ako je napríklad výber a\nvoľba právneho zástupcu spojená s oboznámením sa s vecou.\nAni v prípade reakcie žalobcu na vyjadrenie sa žalovaného správneho orgánu k podanej žalobe nie\nje možné tam uvedenú argumentačnú repliku (dôvody žalobcu) označiť za neskoro podané, lebo ich\nvčasnosť je podmienená ochotou správneho orgánu sa vyjadriť k obsahu (argumentácii žalobcu) a bližšie\nobjasniť svoje myšlienkové pochody (úsudky) o vyhodnotení zistených podkladov a aplikácii príslušných\nprávnych ustanovení. Potom aj v tomto prípade dochádza k prelomeniu zákonnej lehoty v prospech\nargumentov žalobcu obsiahnutých v replike.\nZo sumáru jednotlivých žalobných námietok ako aj z vyjadrení žalovaného (krajský súd ich opisuje v\nčasti II. na str. 3 až 33 /č. l. 425/) však nevyplýva, že by niektorý zo žalobcov prostredníctvom žalobných\nnámietok spochybňoval výšku uloženej pokuty vo vzťahu k opomenutiu dôvodov vyhodnocujúcich\notázku jednočinného súbehu deliktov. Naopak, štruktúra žalobných bodov naznačuje, že žalobcovia\nbroja iba proti tej časti napadnutého rozhodnutia, ktoré im kladie za vinu porušenie vnútroštátneho ako\naj komunitárneho práva na základe zisteného skutkového stavu.\nV súvislosti s hore uvedeným musí najvyšší súd zdôrazniť, že iba\n- žalobca 1/ (č. l. 10 a 19 súdneho spisu sp. zn. 2S/430/2006) v žalobe na str. 6 a 15 poukazoval v\nsúvislosti s výškou pokuty na účelovú aplikáciu čl. 81 ZES za účelom navýšenia pokút,\n- žalobca 2/ (č. l. 20 súdneho spisu sp. zn. 2S/433/2006) v žalobe na str. 17 až 19 poukazoval v súvislosti\ns výškou pokuty na absenciu jej zákonného základu a že úplne postráda atribút primeranosti, a teda\nvybočila z ústavných a zákonných hľadísk (najmä primeranosti sledovaného účelu v rozpore tak s čl. 1\nústavy, čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 a ods.\n4 druhá veta Správneho poriadku),\n- žalobca 3/ (č. l. 25 a nasl. súdneho spisu sp. zn. 1S/439/2006) na str. 23 (č. l. 26) žaloby spochybňoval\nuloženie pokuty vo vzťahu k absencii odôvodnenia postupu žalovaného pri určení základu pokuty k\nspáchanému skutku (najmä k argumentom na str. 74, 75 a 78 napadnutého rozhodnutia) a excesívnu\nvýšku pokuty na str. 24 (č. l. 27) s porovnaním s inými prípadmi uloženia pokút,\n- žalobca 4/ (č. l. 29 a nasl. súdneho spisu sp. zn. 1S/440/2006) na str. 26 a 30 žaloby spochybňoval\nuloženie pokuty vo vzťahu k špatnej aplikácii informačného ustanovenia § 33 v spojení s § 3 ods.\n2 Správneho poriadku, ďalej na str. 28 (č. l. 31) namietal neopodstatnenosť a svojvoľnosť konania\nžalovaného pri ukladaní pokuty; takisto namietal nepreukázanie majetkového prospechu a excesívnu\npovahu pokuty (str. 30/ č. l. 33),\n\n- žalobca 5/ (č. l. 4 súdneho spisu sp. zn. 1S/441/2006) na str. 1 žaloby spochybňoval uloženie pokuty ako\nargument podporujúci jeho návrh na odloženie vykonateľnosti uloženej pokuty, ktorá by najmä závažne\nnarušila jeho finančnú situáciu,\n- žalobca 6/ (č. l. 14 a nasl. súdneho spisu sp. zn. 2S/456/2006) na str. 11 žaloby spochybňoval uloženie\npokuty vo vzťahu k jej excesívnej výške (2,5 % oproti bežne iba 0,1 % z ročného obratu dotknutého\npodnikateľa - najmä prípad ÖMV), všeobecná argumentácia o nenaplnení kritérií určenia pokuty (č. l.\n15) v zmysle § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. a negatívny dopad výšky pokuty na str. 13 (č. l. 16).\nZo spisu krajského súdu však vyplýva, že ani vo vyjadrení (replika) žalovaného 1/ k vyjadreniu\nžalovaného zo dňa 28. februára 2007, ani po spojení vecí (uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa\n30. mája 2007 č. k. 2S/430/2006-134) na spoločné konanie na pojednávaní dňa 28. novembra 2007 (č.\nl. 160), ale až v zmysle odôvodnenia na str. 34 krajského súdu bol žalobcom 1/ prostredníctvom podania\nz 03. novembra 2008 [nesprávne krajským súdom uvedený dátum 04. novembra 10028 - poznámka\nodvolacieho súdu] označenom ako Sumarizácia nezákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného\núradu vznesený argument o nepreskúmateľnosti (č. l. 327) tak prvostupňového ako aj napadnutého\nrozhodnutia v zmysle § 250j ods. 1 písm. d/ a § 250j ods. 3 OSP [účastník mohol mať na mysli nesprávne\nprávne posúdenie zákonných kritérií pre určenie obsahových náležitostí výroku, resp. stanovenie výšky\nsankcie, najmä čo sa týka závažnosti porušovania zákona č. 136/2001 Z. z. - poznámka odvolacieho\nsúdu].\nŽalovaný vo svojom podaní zo dňa 19. novembra 2008 (č. l. 343) poukázal na oneskorené vznesenie\nnámietky o nepreskúmateľnosti, t. j., že žalobcovi na jej vznesenie márne uplynula zákonná lehota\nstanovená na podanie žaloby, nakoľko ide o žalobné dôvody, ktoré rozširujú dôvody uvedené pôvodne\nv podanej žalobe.\nNapriek tomu, že krajský súd uvedenú nesúhlasnú argumentáciu žalovaného zachytil v odôvodnení\nna str. 34 rozsudku, tak sa prieskum samotného procesu a podaného odôvodnenia uloženej pokuty\nu jednotlivých účastníkov nevykonal v medziach hore naznačených žalobných dôvodov, ale pristúpil\nk prieskumu napadnutého rozhodnutia so zámerom vyhľadať argumentáciu žalovaného, ktorá sa\ntýka problematiky aplikácie štandardov trestného práva, t. j. najmä konkretizácie údajov obsahujúcich\nnezameniteľný opis skutku uvedeným miesta, času a spôsobu spáchania, a to všetko s dopadom na\ndôsledky jednočinného súbehu deliktov.\nUvedeným postupom však krajský súd prekročil svoje oprávnenia a nerešpektoval rozsah výkonu\nštátnej moci vymedzenej prostredníctvom čl. 2 ods. 2 ústavy. K tomuto pochybeniu musel najvyšší súd\nvzhľadom na argumentáciu žalovaného prihliadnuť ako k dôvodu na zmenu napadnutého rozsudku\nkrajského súdu.\n3. K absencii konkretizácie skutku :\nKrajský súd v závere odôvodnenia vytýkal žalovanému, že\n„preskúmavané správne rozhodnutia neobsahujú takú konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku\nuvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným,\npričom presná špecifikácia skutku nie je uvedená nielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení.“\nNajmä žalobca 4/ prostredníctvom časti IV. PROCESNÉ POCHYBENIA v svojej žalobe (č. l. 23 v\nsúdnom spise sp. zn. 1S/440/2006) namietal nasledovné argumenty [najvyšší súd doslovne cituje\nrelevantné argumenty žalobcu 4/ zo str. 20 a 21 žaloby z 20. novembra 2006]:\n„Pri ukladaní pokút za správny delikt (rovnako ako v prípade trestného činu pri formulácii výroku o\nvine v trestnom rozsudku) je povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia presne vymedziť a\nopísať skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, uviesť právnu kvalifikáciu\nsprávneho deliktu a uviesť ustanovenie právneho predpisu, na základe, ktorého správny orgán rozhodol\n(napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/128/95). Ak je zákonným spôsobom presne,\nspoľahlivo, úplne preukázané, že sa daný subjekt dopustil zakázaného konania, a že takto vymedzený\nskutok naplnil skutkové všetky znaky správneho deliktu, môže správny orgán uložiť sankciu.\nJe nepochybné, že výrok každého rozhodnutia, v ktorom príslušný orgán rozhoduje o porušení zákonom\nuloženej povinnosti s oprávnením/ povinnosťou uložiť za protiprávne konanie sankciu, musí obsahovať\npresný a nezameniteľný popis skutku - konania, ktoré je protiprávne, a ktoré spĺňa formálne skutkové\nznaky deliktu. Tento princíp je výslovne premietnutý v ust. § 163 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z.\nTrestného poriadku ako aj ust. § 77 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Aj keď neexistuje ucelená\n\nprávna úprava správnych deliktov v slovenskom práve, je nepochybné, že vzhľadom na povahu a\n„trestný“ charakter správneho konania o správnom delikte, musia sa spomenuté požiadavky týkajúce sa\nnáležitosti výrokovej časti rozhodnutia aplikovať aj v konaní o správnom delikte podľa Zákona a článku\n81 ZES.\nRada sa pri vydaní Rozhodnutia (ani Úrad pri vydaní Prvostupňového rozhodnutia) vyššie uvedeným\nneriadila. Rada vo výroku Rozhodnutia (okrem výroku o pokute) iba uviedla, že (akési presne\nnešpecifikované)konanie Žalobcu spočívajúce v koluzívnom správaní, v dôsledku, ktorého Žalobca\nkorigoval svoje správanie v procese súťaže, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá je zakázaná.\nKoluzívne správanie, v dôsledku ktorého dochádza ku koordinácii správania v procese verejnej súťaže\nje však len právna kvalifikácia správneho deliktu v zmysle § 4 ods. 3 písm. f/ Zákona. Rada teda úplne\nopomenula uviesť presný a nezameniteľný popis skutku vo výrokovej časti Rozhodnutia, ktorým Žalobca\nmal naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu koluzívneho správania sa (koordinácie) v procese\nverejnej súťaže, a teda uviesť, ktorý konkrétny skutok Žalobcu bol predmetom rozhodnutia. Z uvedeného\ndôvodu je Rozhodnutie nepreskúmateľné.\nPodľa Rady (str. 68 Rozhodnutia) „Pre určitosť a zrozumiteľnosť výroku nie je potrebné uviesť akým\nkonkrétnym spôsobom ku koordinácií došlo, napr. že sa účastníci stretli a vymenili si informácie.“\nNaopak, skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkových znakov správneho deliktu, musí byť jednoznačne\na nezameniteľne vo výroku Rozhodnutia opísaný. Rada v tejto súvislosti tiež podporne odkazuje na\nvýrokové časti rozhodnutí Komisie, čo však nemá v súvislosti s namietaným nedostatkom výroku\nrozhodnutia relevanciu, keďže, ako Rada uvádza, pokiaľ ide o procesný postup, aj pri aplikácii článku 81\nods. 1 ZES Rada postupovala striktne v súlade so slovenským právnym poriadkom (§ 22 - 40 Zákona\nv nadväznosti na ustanovenia Správneho poriadku.“\nKrajský súd poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku na takúto argumentáciu žalobcu 4/, ktorú\nvyhodnotil ako správnu. Ďalej sa krajský súd stotožnil s námietkou žalobcu 4/, že Rada úradu opomenula\nuviesť presný a nezameniteľný popis skutku vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ktorým\nžalobcovia mali naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu koluzívneho správania sa (koordinácie) v\nprocese verejnej súťaže.\nV súvislosti s touto námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na\ndôvody ním uvedené v bode IV. odôvodnenia svojho rozsudku.\nĎalej žalobca 4/ vo svojom stanovisku k odvolaniu žalovaného (viď č. l. 536 až 539) odkázal na existujúcu\njudikatúru, t. j. napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/128/95 publikovaný pod R 71/98,\nresp. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/106/2007, sp. zn. 3Sžf/74/2007, sp. zn. 6Sžo/96/2007,\n6Sžo/133/2007 a 6Sžo/6/2008), [nasleduje citovanie podstatnej časti uvedená žalobcom 4/ z posledne\nuvedeného rozsudku]:\n„V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty. .... Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo\nopomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi\ndeliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch\nskutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov,\nktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou\npovahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih\nsprávnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Formálne označenie určitého typu\nprotispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nZ týchto hľadísk treba vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v\nrozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa\ntrestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen\nzákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta,\nčasu a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť\nzamenený s iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí\nobsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a\n\nvýmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku\nrozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), podľa\nktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,\npodľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ\nsa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu.\nVymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii\ndeliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný\npriamo z ustanovenia §47 ods. 2 Správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú\nnepochybné i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne\nkonanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku\ns uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú\npotrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná\npre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu\npre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to\naj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa\npáchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie\ntotožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu\nza rovnaký skutok, pritom je potrebne odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené\nlen v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť\nrozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v\nňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť,\nči a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce\ntakýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.\nZáver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového\na miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom SR. Je potrebné pripomenúť, že i na\nrozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských\nprávach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) („Dohovor“) Keď Dohovor v článku\n6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený\nv trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto\nvykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.\nZ uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať\npopis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj uvedenie iných\nskutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak správny orgán neuvedie\ntieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o správnom konaní\n(§ 47 ods. 2 správneho poriadku.“\nTakisto aj žalobca 2/ vo svojom stanovisku k odvolaniu žalovaného (viď bod 38) pri absencii špecifikácie\nskutku vo výrokovej časti poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, napríklad rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/106/2007, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č.\n57/2008.\nNajvyšší súd musí v súvislosti s takýmito závermi krajského súdu ako aj s prihliadnutím na argumentáciu\nžalobcov zdôrazniť, že explicitne vyjadrenú požiadavku na presný opis skutku, a to špecifikáciou miesta,\nčasu a spôsobu jeho priebehu, zakotvuje iba zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch prostredníctvom\nsvojho ustanovenia § 77. Touto špecialitou „expressis verbis“ prelamuje subsidiárne pôsobenie\nSprávneho poriadku.\nPodľa § 77 Správneho poriadku výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný\nvinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie\nviny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods. 3), o\nzapočítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia (§ 16), o nároku\nna náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1).\nZákladným argumentom, z ktorého niektorí žalobcovia (najmä žalobca 4/) vychádzali, a ktorú si krajský\nsúd bezo zvyšku osvojil, je nápadná podobnosť správneho trestania s trestaním upraveným normami\ntrestného práva hmotného a procesného. Z uvedeného potom vychádza záver žalobcov podporovaný\nkrajským súdom s odkazom na vybranú doterajšiu judikatúru slovenských súdov, že pre nezameniteľnú\nkonkretizáciu deliktu osoby z neho obvinenej s iným správnym deliktom, ktorých obdobných deliktov má\nbyť veľké množstvo (a práve z tohto titulu hrozí ich možná zameniteľnosť, a následné komplikácie pri\n\naplikácii zásady litispendencie, resp. zásady res iudicata ), nie je možné pripustiť absenciu tzv. skutkovej\nvety vo výrokovej časti rozhodnutia správneho orgánu pri výkone správneho trestania a uspokojiť sa iba\ns opisom miesta, času a spôsobu konania v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu.\nVšetky takto sformulované úvahy nepriamo vychádzajú z pripustenia existencie medzery v zákone\n(vacuum et silentio legis), ktorú je nutné a súčasne možné preklenúť výkladovou praxou všeobecných\nsúdov založených na jednoznačnom využití analógie práva.\nV súvislosti s tvrdenou nejasnosťou zákona č. 136/2001 Z. z. v jeho časti týkajúcej sa úpravy štruktúry\nvýrokovej časti rozhodnutia vo veci uloženia sankcie za iný správny delikt pri ochrane hospodárskej\nsúťaže najvyšší súd zdôrazňuje, že idea právneho štátu (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy) neumožňuje\nzákonodarcovi, aby pri tvorbe právneho poriadku pripustil vznik nejasnosti (najmä vo forme legislatívnych\nmedzier), resp. dvojznačnosti pri výklade právnych noriem. Naopak sa od neho očakáva splnenie\npredstavy o úplnosti právneho poriadku, ktorý poskytuje riešenie pre každý prípad [uvedenú ideálnu\npredstavu však narušujú práce niektorých predstaviteľov hermeneutiky, ako je napríklad Winfried\nHassemer so svojou kritickou doktrínou, že: „úplný a jednoznačný zákon nie je nič viac ako sen“].\nToto všetko, hoci vytvára základnú požiadavku na sudcu, aby naznačené oslabenie pôsobenie práva\nzmenil tým, že vždy predložený prípad rozhodne podľa práva, súčasne vytvára aj neúmerné napätie\nna rozhodovací proces, nakoľko je nutné rozhodnúť podľa pravidiel, ktoré alebo vôbec neexistujú,\nresp. musí existujúcu medzeru vyplniť pravidlami mimo ich bežný zdroj (t. j. mimo legislatívnu činnosť\nsuveréna).\nPrincíp vnútornej bez rozpornosti práva vyplývajúci z hore uvedenej idey právneho štátu nie je v\nprotiklade s vnútorným štruktúrovaním práva na jednotlivé právne odvetvia. Naopak, uvedené je tesne\nzviazané s metódou systematického výkladu, tzn. metódy objasnenia významu normy z hľadiska jej\numiestnenia v právnom systéme a v jeho štruktúre, resp. procesu zisťovania vzťahov interpretovanej\nprávnej normy k určitej skupine právnych noriem (zoskupených napr. v jednom alebo viacerých právnych\npredpisoch) a preverovaniu charakteru ich vzťahov k iným právnym normám, ako aj príslušnosti tejto\nnormy k jednému z právnych odvetví vrátane verejného či súkromného práva.\nV súvislosti s uvedeným významné miesto zaujíma posúdenie predmetu a účelu právnej úpravy\nobsiahnutej v konkrétnom právnom predpise.\nOblasť verejného práva, kam spadá aj procesná úprava povinnej formy a náležitosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu pri ochrane hospodárskej súťaže, je dominantne ovládaná koncepciou výkonu štátnej\nmoci „secundum et intra legem“, ktorá je zakotvená v čl. 2 ods. 2 ústavy.\nPotom medzery v práve podľa uvedenej koncepcie existovať nielenže nemôžu, ale ani nesmú (viď zákaz\ndenegatio iustitiae). Pri tomto najvyšší súd musí poukázať najmä na učenie Hanza Kelsena, kedy podľa\nmenovaného „skutočná medzera v zákone v tom zmysle, že by nebolo možné určitý spor rozhodnúť,\nnakoľko zákon nie je možné aplikovať pre nedostatok ustanovení, ktorá by sa vzťahovali na uvedený\nprípad, neexistuje“, ale aj na teoretické závery jeho oponentov (najmä závery o existencii typológie\nviacerých medzier).\nIba ako menej často využívanú techniku aplikácie práva pripúšťa právna teória mechanizmus\nodstraňovania legislatívnych medzier prostredníctvom metódy analógie (argumentum per analogiam),\nv zmysle ktorej sa aplikuje právna norma na situáciu skutkovo obdobnú, ktorá však právom regulovaná\nnie je. V prejednávanej veci krajský súd jednoznačne nevyužil analógiu legis ale postupoval metódou\ndohľadávania aplikovateľnej právnej normy v širšom kontexte (analógia iuris), t. j. s prihliadnutím na\nprávne pramene v inom právnom odvetví.\nNaopak oveľa častejším mechanizmom pri aplikácii práva je vyššie spomenutý systematický výklad.\nV uvedenej súvislosti, t. j. pri nutnosti zapĺňať medzery v práve pravidlami vyvierajúcimi z iných zdrojov,\nnajvyšší súd už viackrát v svojej rozhodovacej praxi upozornil na právne účinky odporúčaní Rady Európy,\npri ktorých, najmä s prihliadnutím na nedávnu judikatúru ESĽP vyplýva, že ESĽP ich akceptoval ako\nrelevantné právne dokumenty, t. j. ako formálne pramene práva.\nPreto aj najvyšší súd pristupuje (prípad od prípadu) k odporúčaniam a rezolúciám Rady Európy, tzn. aj k\nOdporúčaniu č. R (91) 77, ako k plnohodnotnému prameňu práva a ako také ho vo svojej rozhodovacej\npraxi uplatňuje (napríklad rozsudok sp. zn. 6Sžo/55/2010 zo 16. júna 2010, resp. sp. zn. 1Sžo/28/2009\nzo dňa 08. februára 2011, poprípade sp. zn. 5Sžf/31/2011 z 25. augusta 2011 alebo sp. zn. 3Sžo/6/2012\nz 03. apríla 2012 a v neposlednom rade sp. zn. 1Sžp/1/2010 zo 14. mája 2013).\n\nV súvislosti s uvedeným však musí najvyšší súd zdôrazniť, že hoci Odporúčanie č. R (91) 77 umožňuje,\naby konkrétne skutočnosti jednotlivých prípadov alebo v konkrétnych oblastiach verejnej správy si\nvynútili zmenu (resp. vylúčenie) jednej alebo viacerých zo zásad Odporúčania č. R (91) 77, napriek\ntomu sa od orgánov členských štátov očakáva snaha o maximálne úsilie zabezpečiť najvyššiu mieru\nspravodlivosti v súlade so všeobecnými cieľmi tohto odporúčania.\nV žiadnom prípade však uvedené odporúčanie v svojich zásadách (t. j. 1/ zásada zákonného základu\nsankcie, 2/ časovej pôsobnosti, 3/ ne bis in idem, 4/ včasnosti konania, 5/ autoritatívnej ukončiteľnosti\nkonania, 6/ spravodlivého procesu, 7/ dôkazného bremena a 8/ súdneho prieskumu) nekladie dôraz na\ngenerálne začlenenie skutkovej vety do výrokovej časti rozhodnutia v tom duchu, ako na tom v oblasti\núpravy ochrany hospodárskej súťaže trvajú žalobcovia.\nNapriek uvedeným záverom však musí najvyšší súd s dôrazom na text výrokovej časti napadnutého\nrozhodnutia zdôrazniť, že žalovaný do neho zakomponoval opis konania žalovaných, ktorý nesie\njednoznačne konkretizačné prvky; čo aj v odvolaní tvrdí žalovaný.\nZ nasledujúceho textu výrokovej časti rozhodnutia:\n„Konanie podnikateľov [procesná identifikácia žalobcov je vynechaná] ... spočívajúce v koluzívnom\nsprávaní, v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaži\nvyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby\n„Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného\nobstarávania dňa 11. mája 2004 ...“\npre najvyšší súd vyplýva záver o nezameniteľnosti konania žalobcov, hoci neobsahuje až tak presné\nvymedzenie časového úseku. V súvislosti s uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje osobitosti konania o\nochrane hospodárskej súťaže, ktorých konaní v porovnaní s konaniami o priestupkoch nie je až toľko, že\nby iba na tomto kvantitatívnom základe vyvstávala hrozba zameniteľnosti konaní s výskytom možných\nprocesných prekážok vo forme litispendencie alebo res iudicata.\nV súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcov týkajúcou sa českej judikatúry, najvyšší súd\npoukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, č. k. 8Afs 56/2007-479 z 30.\ndecembra 2009, v, ktorom sa uvádza nasledujúce:\n„... hoci je výrok žalovaného formulovaný veľmi stručne, avšak spĺňa požiadavku odlíšenia od\niného skutku. Stručnosť výroku rozhodnutia v prejednávanej veci neohrozuje meritórnu zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Stručnosť tu nepredstavuje vadu s takým stupňom intenzity, ktorý by bol\nschopný spochybniť zákonnosť rozhodnutia vo veci samej. Vo výroku je špecifikovaná doba skutku, ako\naj to, že išlo o konanie vo vzájomnej zhode (nie však o dohodu v užšom slova zmysle), a že toto konanie\nsa týkalo predajných cien tu špecifikovaného automobilového benzínu u čerpacích staníc účastníkov\nsprávneho konania. Bol preto určený aj obsah ich konania.“\nHore uvedené závery vyslovené najvyšším súdom naznačujú, že postupy krajským súdom v zmysle\nargumentácie žalobcov označené ako analógia iuris, resp. analógia legis, nemajú svoje miesto v\nsprávnom trestaní vždy. Predovšetkým z ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy vyplýva striktný príkaz pre\norgány štátnej moci, aby konali iba a výslovne na základe právneho poriadku, ktorého základ tvoria\nzákony a na ich čele dominuje ústava.\nOpačný prístup k aplikácii práva by narušil ideu právneho štátu, ktorý vylučuje takéto svojvoľné postupy\norgánov štátnej moci v konaní o právach, povinnostiach a oprávnených záujmoch jednotlivca. Najvyšší\nsúd sa preto môže stotožniť iba s tou časťou vyššie načrtnutej argumentácie krajského súdu, ktorá\noznačuje právnu analógiu v oblasti správneho hmotného práva za akceptovateľnú. Obdobne sa senát\nnajvyššieho súdu z vyššie uvedených dôvodov nemôže stotožniť so závermi vyslovenými v rozsudkoch\niných senátov najvyššieho súdu, ktoré boli citované žalobcami.\n4. K skutkovému stavu :\nĎalej pre krajský súd po vykonaní prieskumu napadnutého rozhodnutia ako ďalší zrušovací dôvod\nvyplynulo ustanovenie § 250j ods. 2 písm. c/ OSP, t. j. vytýkal nedostatočne zistený skutkový stav\npotrebný na riadne posúdenie veci (str. 427 rozsudku v spojení so str. 49 a 50/ č. l. 441 a 442). Na jednej\nstrane síce krajský súd konštatoval (ods. 4 na č. l. 442), že\n„4. Je nepochybné, že z analýzy jednotkových cien v predložených ponukách účastníkov predmetnej\nverejnej súťaže vyplýva, že tieto vykazujú neštandardnú zhodu alebo mimoriadnu podobnosť indexov\njednotkových cien pri všetkých cenových položkách. Tento dôkaz je síce nepriamy, ale pomerne\n\nrelevantný a žalobca 1/ by sa mal snažiť vysvetliť túto zhodu inak, ako ju vysvetľuje žalovaný (pozri.\nnapr. rozsudok ESD Aalborg Portland v Európska komisia, ods. 132).“\navšak na druhej strane krajský súd konštatuje celkom iný názor (ods. 6 na č. l. 442), t. j.\n„Za daného skutkového stavu nemožno prisvedčiť názoru žalovaného, že všetci účastníci konania žalobcovia 1/ až 6/ svojim konaním v rozpore so zákonom umožnili, aby sa víťazom súťaže stal uchádzač\n- „Konzorcium JVIS - Skanska“.“\nĎalej krajský súd na str. 41 napadnutého rozsudku vo vzťahu k preukázaniu základných znakov\nzakázaných kartelových dohôd uvádza, že:\n„Záver žalovaného, že v danom prípade išlo o dohodu obmedzujúcu súťaž vo forme dohody\npodnikateľov je podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (str. 26) daný samotným charakterom\nkonania účastníkov dohody obmedzujúcej súťaž. Uvádza, že „predmetom tejto dohody boli ponukové\nceny v konkrétnom tendri na výstavbu diaľnice. Dohoda týkajúca sa cenových ponúk v danom\ntendri je preukázaná primárne prostredníctvom ekonomickej analýzy - porovnaním jednotkových cien\njednotlivých cenových ponúk. Toto porovnanie pritom vykazuje vysokú mieru konštantnosti jednotlivých\nponúk, pričom takáto zhoda musí byť výsledkom predchádzajúcej dohody, nie je možné k nej dospieť\nlen zosúladením postupu jednotlivých podnikateľov na základe ich vedomosti o správaní sa konkurentov\nna trhu (čo sú typické znaky zosúladeného postupu)“.\nAni z uvedeného podľa názoru súdu presne nevyplýva, čo malo byť obsahom údajnej dohody, ako a\nkedy mala táto vzniknúť. Absentuje tiež odôvodnenie otázky zhodného prejavu vôle žalobcov konať\nna trhu určitým spôsobom, keďže dohody v užšom zmysle majú najčastejšie podobu zmlúv alebo\nich konkrétnych dojednaní, ktoré sú právne vynútiteľné a ktorých obsahom býva presne popísaný a\nzrozumiteľný prejav vôle v budúcnosti sa určitým, vopred stanoveným spôsobom správať. Ako už súd\nuviedol, táto forma zakázaných kartelových dohôd vyžaduje konsenzus medzi zúčastnenými, ktorý však\nmusí byť náležitým a preukázateľným spôsobom prejavený. Konkrétne úvahy žalovaného však v tomto\nsmere napadnuté rozhodnutie neobsahuje.“\nS prihliadnutím na hore citovanú negatívnu argumentáciu krajského súdu najvyšší súd na prvom mieste\nzdôrazňuje, že sa stotožňuje tak s názormi žalobcov ako aj žalovaného, že pre prejednávanú vec je nutné\nako výkladovú smernicu (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie a čl. 7 ods. 2 ústavy) využívať mu dostupnú judikatúru SD EÚ.\nNajmä prostredníctvom viackrát spomenutého rozhodnutia SD EÚ vo veci Aalborg Portland AS v.\nCommission, SD EÚ konštatoval, že v prípadoch, v ktorých sa preukazuje účasť podnikateľa na\nimplementácii jedinej dohody porušujúcej súťažné normy, je potrebné preukázať, že podnikateľ:\n- prispel vlastným konaním k spoločnému cieľu, o dosiahnutie ktorého sa usilovali všetci účastníci;\n- mal vedomosť o plánovaných alebo uskutočnených konaniach za účelom dosiahnutia takého cieľa,\nalebo že mohol takýto cieľ rozumne predpokladať;\n- a bol pripravený znášať jej riziko.\nObdobný záver o dozornom (dohliadajúcom) charaktere konania žalovaného, ktoré je zahajované\nz úradnej povinnosti a ktorého podstatou je sledovanie správania určitého okruhu subjektov a\nporovnávanie tohto správania s požiadavkami zákona, vyplýva aj z 5. recitálu preambule Nariadenia č.\n1/2003, podľa ktorého:\n(5) Na účinné presadzovanie súťažných pravidiel spoločenstva a súčasné rešpektovanie základných\npráv obhajoby by toto nariadenie malo upravovať dôkazné bremeno podľa článkov 81 a 82 Zmluvy.\nStrana alebo orgán, ktoré vznesú námietku z hľadiska porušovania článku 81 ods. 1 a 82 Zmluvy, by mali\npreukázať jeho existenciu podľa vyžadovanej právnej normy. Podniky alebo združenia podnikov, ktoré\nby sa chceli odvolávať voči zisteniu porušovania, by mali preukázať podľa príslušnej právnej normy,\nže sú splnené podmienky obhajoby. Toto nariadenie nemá vplyv ani na vnútroštátne predpisy o miere\ndokazovania, ani na povinnosti orgánov hospodárskej súťaže a súdov členských štátov súvisiacich so\nzisťovaním príslušných faktov týkajúcich sa prípadu za predpokladu, že takéto predpisy a povinnosti sú\nkompatibilné so základnými zásadami práva spoločenstva.\nNie je preto možné od účastníkov správneho konania spravodlivo požadovať, aby žalovanému\npreukázali, že sa protisúťažného konania nedopustili; navyše takáto požiadavka by bola v rozpore s\nelementárnymi zásadami logiky. Avšak ani takýto záver nezbavuje žalobcov povinnosti, aby žalovanému\nobjasnili motívy svojho správania.\nNa základe hore uvedených právnych skutočností sa najvyšší súd nestotožnil s názorom žalobcov, ktorý\nsi osvojil krajský súd, že zo strany správnych orgánov došlo k porušeniu § 3 ods. 4, § 32 ods. 1 a § 46\n\nSprávneho poriadku, nakoľko podľa krajského súdu rozhodnutia správnych orgánov nevychádzajú zo\nspoľahlivo zisteného stavu veci.\nK spoľahlivo zistenému stavu najvyšší súd už viackrát zaujal v svojej rozhodovacej činnosti právne\nstanovisko. Napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1So/57/2012 zo dňa 13. augusta 2013 najvyšší\nsúd vyslovil, že [nasleduje citácia celého textu dotknutého rozsudku relevantného v zmysle § 250ja ods.\n7 OSP k predávanej veci]:\n„28. Občiansky súdny poriadok medzi zrušovacie dôvody správneho súdnictva spojené so skutkovým\nstavom zaraďuje najmä také zistenie skutkového stavu, ktoré je zákonodarcom prezentované ako\nnedostačujúce na posúdenie veci (viď § 250j ods. 2 písm. c/ v spojení s § 250l ods. 2 OSP). Uvedená\nvada v zistení skutkového stavu (t. j. nie riadne zistený skutkový stav) môže kolísať v rôznych medziach,\na to:\ni. neúplne zistený, tzn. s riadnou oporou v právnom poriadku neboli zistené všetky potrebné skutočnosti\n(napríklad prehliadnutie konkrétnej skutočnosti alebo odmietnutie vykonania predkladaného alebo\npožadovaného dôkazu a iné),\nii. nedostatočne (kvázi úplne) zistený, tzn. bez riadnej opory v právnom poriadku (napríklad následkom\nomylu pri výbere ustanovenia) boli zistené celkom iné a teda nepotrebné skutočnosti, poprípade s\nriadnou oporou v právnom poriadku boli predložené alebo získané dôkazné prostriedky nesprávne\nvyhodnotené (napríklad špatne určený vek žiadateľa alebo jeho zdravotné postihnutie, a to aj na základe\nnepravdivých, falšovaných či pozmenených informácií alebo dokumentov, alebo zamlčaním podstatných\núdajov dôležitých pre dávkové konanie a iné vady skutkového stavu), alebo\niii. nelegálne zistený skutkový stav, tzn. v rozpore s právnym poriadkom (najmä v rozpore s právnym\npredpisom upravujúcim oprávnené používanie rôznych zisťovacích metód a s následkami uvedenými\nv ustanovení § 7 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím\ninformačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov /zákon o ochrane pred\nodpočúvaním/).\n29. Ďalej Najvyšší súd zdôrazňuje, že je nemysliteľné bez znalosti konkrétnej právnej oblasti [v\nprejednávanej veci ustanovenia platných predpisov práva ochrany hospodárskej súťaže, a to nielen\nz pohľadu vnútroštátneho ale aj medzinárodnoprávneho] vymedzovať skutkový stav. Z uvedeného\nvyplýva vzájomná (recipročná) previazanosť skutkového stavu a právnej subsumcie v tom duchu, že\nskutkový stav má minimálne tak významný vplyv na voľbu konkrétneho právneho ustanovenia ako\nprávne ustanovenie na riadne posúdenie právneho stavu.“\nV súvislosti s uvedeným musí najvyšší súd k hore prezentovanému právnemu názoru ešte doplniť záver,\nže aj v prejednávanej veci je skutkový stav svojim rozsahom ako aj obsahom výslednou mozaikou\nzloženou z jednotlivých skutočností zistených konajúcim správnym orgánom.\nPri ochrane hospodárskej súťaže sa potom logicky najmä zisťujú, resp. preverujú skutočnosti\npreukazujúce naplnenie hypotézy ustanovenia § 4 zákona č. 136/2001 Z. z..\nZisťovaný skutkový stav sa skladá z jednotlivých skutočností, ktoré nielen správnemu súdu ale aj\núčastníkom umožňujú priblížiť a následne aj pochopiť reálnu udalosť alebo dej v určitom v časovom\núseku (t. j. skutok), ktoré by mali byť poznateľné. Z tohto rámca je nutné vylúčiť pre právne posúdenie\nskutku nezaujímavé (irelevantné) skutočnosti a naopak je nutné sa zamerať na rozhodujúce skutočnosti,\nrámec ktorých vždy individualizuje (preddeterminuje) účastník svojim správaním, ktoré je vyhodnotené\nsprávnym orgánom ako zakázané.\nJe pritom celkom jednoznačné, že žiadny z orgánov štátnej ochrany hospodárskej súťaže, ktorý\nrozhoduje o nezákonnosti konania podnikateľa (súťažiteľa), nebol prítomný v mieste a čase, keď sa stala\nreálna udalosť alebo sa odohral relevantný dej.\nNa zisťovanie skutočností je možné využiť\n· nielen dôkazné prostriedky, ktoré sú nositeľom dôkazu (verifikačný nástroj) na preverenie aj obranných\nargumentov podnikateľa (pričom pri niektorých dôkazoch musí správny orgán prihliadnuť aj na výkladové\npravidlá prevažujúce v danom právnom odvetví, ktorými napríklad sú logické postupy pri dokazovaní\nako je dôkaz opaku), ale aj\n· skutočnosti správnemu orgánu známe všeobecne (notoriety napríklad vo forme všeobecných\ngeopolitických znalostí) alebo známe mu z úradnej praxe (formality napríklad vo forme konkrétnych\nznalostí z iných konaní na národnej alebo úniovej úrovni) ale aj\n· odborné správy alebo hodnotiace stanoviská oprávnených orgánov,\n\na toto všetko vymenované sa stáva podkladmi pre rozhodnutie správneho orgánu pri ochrane\nhospodárskej súťaže (viď § 32 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.).\nZákladný nedostatok, ktorý vytýkal krajský súd skutkovému stavu zistenému žalovaným a\njeho prvostupňovým správnym orgánom, je krajským súdom objasňovaný prostredníctvom jeho\nargumentácie v časti V. a/ Dohoda obmedzujúca súťaž (str. 41 napadnutého rozsudku) ako aj v časti\nVI. Posúdenie niektorých námietok žalobcov (najmä pod bodmi VI. a/ - 2., alebo VI. c/ - 6.), ktorá bola\nnajvyšším súdom citovaná vyššie.\nV súvislosti s požiadavkou zákonodarcu kladenou na správne zistenie skutkového stavu v správnom\nkonaní alebo v osobitnom konaní pred správnym orgánom je nutné zdôrazniť, že rozsah skutkového\nzisťovania v procese aplikácie práva vymedzuje aplikovaná právna norma. V predávanej veci žalovaný\nzdôraznil, že právnym základom nezákonného konania žalobcov je vytvorenie dohody obmedzujúcej\nsúťaž. Najmä z hľadiska vnútroštátneho slovenského práva potom išlo o aplikáciu ustanovenia § 4 ods.\n3 písm. a/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z..\nPodľa § 4 ods. 3 písm. a/ a f/ zákona č. 136/2001 Z. z. v citovanom znení zakázaná je najmä dohoda\nobmedzujúca súťaž, ktorá obsahuje\na) priame alebo nepriame určenie cien tovaru alebo iných obchodných podmienok,\nf) znaky koluzívneho správania, v ktorého dôsledku podnikatelia koordinujú svoje správanie, najmä v\nprocese verejného obstarávania.\nSkutková podstata vyššie citovaného správneho deliktu vychádza predovšetkým z koluzívneho\nsprávania podnikateľov, t. j. konania, ktoré je možno predovšetkým charakterizovať ako utajené.\nUvedený charakter tejto skutkovej podstaty sťažuje, ba priam znemožňuje využitie „klasických“\ndôkazných prostriedkov, ktoré sú nosičmi priamych dôkazov, a naopak núti dozorný orgán uchyľovať\nsa k nepriamym dôkazom.\nPotom nepriame dôkazy, t. j. indície a ich i dôkazná sila predovšetkým vyplývajú z aplikácie logických\npravidiel myslenia (najmä logický dôkaz sporom), a preukazujú splnenie predpokladov protisúťažného\ncieľa.\nObdobne aj z pohľadu komunitárneho práva boli vymedzené kritéria, na ktorom podklade je možné\nvyvodiť predpoklad existencie protisúťažného cieľa.\nTými sú :\n- obsah konania vo vzájomnej zhode; viď najmä rozsudky zo dňa 30. júna 1966, LTM (56/65, str. 337,\n359); zo dňa 08. novembra 1983, IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (sp. zn. C-96/82 až 102/82,\n104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, marg. č. 25) a zo dňa 20. novembra 2008, Beef Industry Development\nSociety a Barry Brothers (ďalej aj „BIDS“, sp. zn. C-209/07, Zb. rozh. str. I-8637, marg. č. 16), a\n- účel konania vo vzájomnej zhode; viď najmä hore citovaný rozsudok LTM (str. 359); rozsudky zo dňa\n01. februára 1978, Miller v. Komisia (C-19/77, str. 131, marg. č. 7); zo dňa 28. marca 1984, CRAM a\nRheinzink v. Komisia (C-29/83 a 30/83, str. 1679, marg. č. 26); zo dňa 06. apríla 2006, General Motors v.\nKomisia (C-551/03, Zb. rozh. str. I-3173, marg. č. 66), a hore citovaný rozsudok vo veci účastníka BIDS,\ns tou výhradou, že subjektívne úmysly dotknutých podnikov sú pri najlepším určitým návodom, avšak\nnie sú rozhodujúce; viď už citované rozsudky IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (marg. č. 25)\na General Motors v. Komisia (marg. č. 77 a 78); v obdobnom zmysle aj rozsudok BIDS (marg. č. 21).\nRovnako je nutné zohľadniť hospodárske a právne súvislosti, pri ktorých ku konaniu vo vzájomnej zhode\ndošlo; viď už citované rozsudky LTM (str. 359), IAZ International Belgium a spol. v. Komisia (marg. č.\n25), CRAM a Rheinzink v. Komise (marg. č. 26), General Motors v. Komisia (marg. č. 66), a BIDS (marg.\nč. 16) ako aj rozsudok zo dňa 13. júla 1966 vo veci účastníkov Consten a Grundig v. Komisia (C-56/64\na 58/64, str. 429, 496).\nPotom žalovaný ako aj jeho prvostupňový správny orgán konali riadne v zmysle hore citovanej judikatúry\nSD EÚ a ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z., keď začali vyhodnocovať mimoriadnu a výraznú\nzhodu cenových ponúk jednotlivých uchádzačov v súťaži so záverom, že takáto zhoda nie objektívne\nvysvetliteľná inak, ako dôsledok uzavretia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.\nJe nepochybné, že z analýzy porovnania jednotkových cien všetkých 880 položiek (napríklad vo forme\ntabuľky č. 1 na str. 14 a č. 3 na str. 16 rozhodnutia Úradu) predmetnej verejnej súťaže predložených\nprostredníctvom ponúk jej účastníkov vyplýva, že tieto vykazujú neštandardnú zhodu alebo mimoriadnu\n\npodobnosť indexov jednotkových cien pri mnohých cenových položkách (viď vyššie naznačená teória\nnepriamych dôkazov a metóda dôkazu sporom).\nNajvyšší súd akceptuje argumentáciu žalobcov potiaľ, že tento dôkaz je nepriamy, ale na druhej strane s\nodkazom na judikatúru SD EÚ zdôrazňuje, že aj tak ide o relevantný dôkaz v konaní, a preto žalobcovia\nboli zaťažení bremenom, aby v rámci svojho procesného práva na obranu hodnoverne vysvetlili túto\ncenovú zhodu inak, ako ju vysvetľuje žalovaný (opätovne najvyšší súd odkazuje napríklad na skôr\ncitovaný rozsudok SD EÚ vo veci účastníkov Aalborg Portland v Európska komisia, marg.č. 132). Navyše\nsa k tomuto nepriamemu dôkazu pridružil celý rad ďalších nepriamych dôkazov, a to najmä stanovisko\nNDS, závery vyplývajúce z posudku pána Ing. Juraja Nagya a porovnanie s inými súťažami v danom\nsektore.\nZ administratívneho spisu pre najvyšší súd vyplýva, že žalobcovia vzniesli argumentáciu\nna spochybnenie záverov žalovaného vyplývajúcich z podobnosti jednotkových cien. Najmä\nnamietali rovnaký software od obstarávateľa, účasť identických podzhotoviteľov (subdodávateľov),\nzaokrúhľovaním iba na 2 desatinné miesta, použitie odporúčaných štandardných cenníkov, neexistenciu\nkomunikačnej platformy či svoju pozíciu silných podnikateľských subjektov.\nŽalovaný v napadnutom rozhodnutí (najmä str. 34 až 58) veľmi podrobným a jasným spôsobom hore\nuvedené námietky žalobcov spochybnil. V závere svojej argumentácie na k odporu dostatočne zisteného\nskutkového stavu žalovaný konštatoval [najvyšší súd cituje zo str. 59 relevantnú časť odôvodnenia\nžalovaného pre prejednávanú vec]:\n„Rozhodujúcim dôkazom je zhoda cenových ponúk (indexov jednotkových cien jednotlivých položiek)\njednotlivých uchádzačov v predmetnej verejnej súťaži, ktorá je výrazná, neštandardná a ktorú nie\nje možné objektívne zdôvodniť. Táto skutočnosť bola dostatočne preukázaná viacerými nezávislými\nzdrojmi - stanovisko obstarávateľa, stanovisko experta, ekonomická analýza cenových ponúk v\nobdobných verejných súťažiach a ich porovnanie s predmetnou verejnou súťažou.\nÚčastníci konania pritom nepredložili žiadne uspokojivé a objektívne vysvetlenie takejto zhody.\n....\nTakisto bolo viacerými podkladmi preukázané, že účastníci mali dlhodobo vytvorený nielen dostatočný\npriestor na komunikáciu, ale v rozhodnom období ohľadom cenových ponúk do predmetnej verejnej\nsúťaže aj komunikovali, pričom výmena informácií o cenách medzi konkurentmi je podľa súťažného\npráva neprípustná a zakázaná.\nPretože firmy majú dávať svoje nezávislé ponuky na základe svojich individuálnych prepočtov a zámerov\nv danom tendri, bez toho, aby si vymenili informácie a bez toho, aby koordinovali svoj postup pri\npríprave ponúk do tendra nie je možné dospieť k takej konštantnosti indexov. Neexistuje iné, objektívne\nvysvetlenie takej zhody indexov pri porovnaní jednotkových cien.“\nTakisto s prihliadnutím na činnosť úniových orgánov je neprehliadnuteľné, že kolúzia vo verejnom\nobstarávaní a dohoda o cenách patria medzi cieľové dohody, ktoré predstavujú obmedzenie súťaže už\nsvojou povahou, a preto nie je nevyhnutné skúmať ich dopady a škodlivé následky (viď aj nižšie uvedené\nzávery v časti B., Neuvedenie motívu konania).\nNapríklad zo stanoviska generálnej advokátky SD EÚ vo veci sp. zn. C 8-08 účastníkov T-Mobile\nNetherlands BV a spol. (zo dňa 19. februára 2009) vyplýva nasledujúci právny názor :\n„46. To by viedlo tak ďaleko, že by konštatovanie protisúťažného cieľa záviselo od skutočného\npreukázania existencie alebo neexistencie konkrétnych protisúťažných účinkov v prejednávanej veci,\nbez ohľadu na skutočnosť, či sa tieto účinky týkajú súťažiteľov, spotrebiteľov alebo verejnosti. Aby došlo\nk zákazu podľa čl. 81 ods. 1 ES však postačí, aby konanie vo vzájomnej zhode mohlo - na základe\nexistujúcich skúseností - mať negatívne účinky na hospodársku súťaž (34). Inými slovami, konkrétne\nkonanie vo vzájomnej zhode - t. j. s prihliadnutím k jeho právnym a hospodárskym súvislostiam - musí\nbyť spôsobilé (35) na vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.\nČi a v akom rozsahu k takému protisúťažnému účinku reálne došlo, má význam iba pre stanovenie výšky\nprípadnej sankcie a pre uplatnenie nárokov na náhradu škody.\n47. Tým sa však zákaz „porušenia hospodárskej súťaže na základe cieľa konania“ vyplývajúci z čl.\n81 ods. 1 ZES podobá ohrozovaním, resp. poruchovým deliktom (Gefährdungsdelikte ) známym z\ntrestného práva, kedy osoba, ktorá pod vplyvom alkoholu nebo omamných látok vedie vozidlo, sa vo\nväčšine právnych poriadkov vystavuje trestným alebo administratívnym sankciám, a to bez ohľadu\nna to, či v prevádzke na pozemných komunikáciách niekoho skutočne ohrozila alebo či spôsobila\ndopravnú nehodu. V rovnakom zmysle porušujú podniky európske súťažné právo a môžu byť potrestané\n\npokutou, pokiaľ na trhu konajú vo vzájomnej zhode s protisúťažným cieľom; pritom nie je podstatné, či\nv konkrétnom prípade bola konkrétnym súťažiteľom nebo verejnosti spôsobená skutočná škoda.\n48. Rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci GlaxoSmithKline Services v. Komisia (36), z ktorého účastník\nKPN vychádza, k inému záveru nevedie. ....“\nNajvyšší súd ďalej zdôrazňuje pri prieskume napadnutého rozsudku krajského súdu, že krajský súd\ncelkom opomenul vyhodnotiť tú skutočnosť, že k analýze pristúpil prvostupňový správny orgán až\nna základe informácií vyplývajúcich zo spolupráce medzi ním a Národnou diaľničnou spoločnosťou\n(pôvodne do 30. januára 2005 subjekt s označením Slovenská správa ciest).\nV prvostupňovom konaní uvedenú neobvyklú podobnosť jednotkových cien potvrdila aj NDS, ktorá\nprostredníctvom svojho listu č. 216/2005 (viď administratívny spis č. 3/13) uviedla:\n„Paralelne sa začalo cenové porovnanie predložených ponúk, menovite databáz jednotkových cien\nstavebných prác. Výsledok porovnania bol neobvyklý. V minulosti sa takýto výsledok porovnania\njednotkových cien vo verejnej súťaži v našej organizácii nevyskytol... Nakoľko súťaž bola zrušená,\nnepokračovala ďalej ani analýza cenových ponúk. Z tohto dôvodu neboli z našej strany požiadaní\njednotliví uchádzači (vedúci jednotlivých združení) o vysvetlenie ponukových cien na zhotovenie stavby,\nčo inak bežne robíme.“\nV uvedenej súvislosti najvyšší súd nemôže akceptovať námietky žalobcov, že v danom prípade išlo o\nnáhodnú zhodu, ale naopak sa jednalo o mimoriadnu zhodu v tom zmysle, ako argumentoval Úrad a\nneskôr žalovaný, t. j. bola výsledkom koordinovaného správania účastníkov predmetnej verejnej súťaže.\nĎalšiu argumentáciu žalobcov, že v takýchto súťažiach sa vždy predkladajú obdobné ceny (napríklad\nžalobca 3/ v správnom konaní argumentoval, že musel povinne použiť softvér obstarávateľa, ktorý\nuž obsahuje priemerné trhové jednotkové ceny jednotlivých položiek), je pre najvyšší súd vnútorne\nprotirečivá.\nAk by totiž mal akceptovať uvedenú argumentáciu, potom je logické, že všetci účastníci nielen tejto,\nale aj v iných verejných súťažiach by museli predkladať rovnaké (resp. takmer totožné) ceny, a potom\nby zhodnosť jednotkových cien v cenových ponukách vopred vylučovala uplatnenie cenového kritéria.\nNavyše na potvrdenie takejto argumentácie žalobcov by doterajšie verejné súťaže mali skončiť s\nrovnakými cenovými ponukami, čo však, ako vyplynulo žalovanému z porovnania vybraných verejných\nsúťaží za obdobie rokov 2004 až 2006 s účasťou žalobcov (najmä str. 32 napadnutého rozhodnutia\nžalovaného), sa nestalo.\nObdobné závery vyplývajú aj z listu NDS 04. mája 2005 (príloha č. 25 v administratívnom spise 1/3),\npodľa ktorého:\n„Samotný software používaný Národnou diaľničnou spoločnosťou a. s. (resp. predtým SSC) v\nzadávacích podkladoch pre účastníkov súťaže nemohol a nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť ponuky\njednotlivých účastníkov súťaže, a to z nasledujúcich dôvodov:\n... Uchádzač vstupuje do systému len cez Databázu položiek vo vyfarbenom poli, kde vypisuje\njednotkové ceny príslušných položiek. Ostatný výpočet je spracovávaný automaticky (prenos\njednotkových cien do jednotlivých objektov a totálu). Prenásobením vznikajú ceny objektov bez DPH a\ns DPH pričom je pevne zadefinovala sadzba DPH 19 %.\n... Tento systém - software používame na celom diaľničnom programe od roku 1996 bez akýchkoľvek\nproblémov a bol použitý cca na 60 stavbách. Software -špecifikácia ceny spracováva projektant ako\nsúčasť tendrovej dokumentácie na predmetnú stavbu. Pred distribúciou tento program prechádza\nkontrolou u obstarávateľa, čo predstavuje jednoduchú rutinnú záležitosť.“\nTakisto najvyšší súd nesúhlasí s argumentom žalobcov, že uvedený list NDS nie je možné pripustiť ako\ndôkaz, nakoľko ide o predbežné, resp. nezáväzné stanovisko.\nVzhľadom na uvedenú argumentáciu najvyšší súd predovšetkým zdôrazňuje, že na konanie žalovaného\nsa podporne vzťahuje Správny poriadok (viď § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.), pokiaľ ho\nosobitosti konania o ochrane hospodárskej súťaže nevylučujú. Problematika zisťovania skutkového\nstavu prostredníctvom dokazovania je však ponechaná na úprave Správneho poriadku.\nPodľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. podkladom\npre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia,\nako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah\na spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.\n\nPodľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. na dokazovanie\nmožno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade\ns právnymi predpismi.\nV konaní pred správnym orgánom sa za účelom rozhodnutia, t. j. aj skutkového stavu, zhromažďujú\npodklady dôkazy v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Medzi podklady rozhodnutia zaradil zákonodarca aj\ndôkazy, pričom dôkazom môže byť aj materiálne zachytená informácia, ktorá má vypovedaciu hodnotu,\nt. j., že je pre konanie relevantným podkladom. Je nepochybné, že uvedený list NDS túto definíciu bezo\nzvyšku spĺňa, nakoľko ide o stanovisko oprávneného subjektu, ktoré obsahuje skutočnosti významné\npre rozhodnutie. Oprávnenosť subjektu Slovenská správa ciest na vydanie hodnotiaceho stanoviska\nobstarávateľa verejnej súťaže týkajúcej sa zabezpečovania realizácie zákazky - výstavby líniovej stavby,\nvyplýva z jeho webovej stránky <http://www.ssc.sk/sk/O-nas.ssc>, podľa ktorej:\nSlovenská správa ciest (ďalej len „SSC“) je samostatná rozpočtová organizácia zriadená 01.01.1996\nMinisterstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „MDPT“), ktorá vykonáva\npre diaľnice, cesty pre motorové vozidlá (rýchlostné cesty), cesty I., II. a III. triedy (ďalej len „cestné\nkomunikácie“ alebo „cestná sieť“):\n· dopravné plánovanie,\n· ústrednú technickú evidenciu,\n· centrálnu databanku,\n· technický rozvoj, vrátane súvisiacej koncepčnej, koordinačnej a metodickej činnosti,\n· správu ciest I. triedy a súvisiacich pozemkov vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane investorskej\nčinnosti pre cesty I. triedy.\nObdobne aj NDS je v zmysle zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene\na doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších\npredpisov (v znení zákona č. 747/2004 Z. z.) poverená aj prípravou výstavby ciest. Potom je nepochybné,\nže hore citovaný list NDS, ako odborné stanovisko oprávneného orgánu, je nutné vyhodnotiť ako\ndôkazný prostriedok (dôkaz), ktorý obsahuje relevantné skutočnosti pre rozhodnutie v prejednávanej\nveci.\nPodľa § 8 ods. 6 Cestného zákona [Národná] Diaľničná spoločnosť vykonáva na základe dohody s\nministerstvom a podľa jeho požiadaviek činnosti súvisiace s obstaraním koncesionára podľa osobitného\npredpisu, s prípravou výstavby koncesných ciest a činnosti súvisiace s plnením záväzkov štátu\nvyplývajúcich z koncesných zmlúv uzavretých medzi štátom a koncesionárom.\nČo sa týka procesného postavenia pani Ing. M. Tekeľovej (ako aj iných svedkov), u ktorej krajský súd\nzaujal názor o nutnosti zopakovania jej výsluchu s tým, že je nutné umožniť účastníkom klásť jej otázky,\nnajvyšší súd zaujal odlišný názor.\nPre najvyšší súd z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (str. 28, resp. str. 29) vyplýva, že\npani O. bola v rámci doplnenia dokazovania oslovená z titulu, že je vedúcou cenového odborov NDS a\nbola členkou súťažnej komisie v predmetnej verejnej súťaži. V súvislosti s uvedeným jej bola položená\notázka, aké sú obvyklé pri porovnávaní jednotkových cien jednotlivých uchádzačov výsledky, či sú si\nindexy týchto cien podobné. Pre najvyšší súd z takto sformulovanej otázky jednoznačne vyplýva, že\nišlo o získanie nie svedeckej výpovede, ale o získanie ďalšej informácie a podkladov nevyhnutných na\nčinnosť úradu postupom podľa § 22 zákona č. 136/2001 Z. z., a to vo forme odborného stanoviska\nzamestnankyne NDS založeného na syntéze doterajších poznatkov vyplývajúcich pre dopytovanú osobu\nz jej praxe. Z uvedeného dôvodu námietku o možnej nestrannosti, resp. nezaujatosti pani O. najvyšší\nsúd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nV zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. v citovaného znení Úrad je oprávnený vyžadovať od\nfyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady o podnikateľovi, ako aj ďalšie informácie a\npodklady nevyhnutné na činnosť úradu podľa tohto zákona. Tieto subjekty sú povinné takéto informácie\na podklady úradu bezplatne poskytnúť, ak to nie je v rozpore s osobitným predpisom.\nTiež argumentácia žalobcov založená na tvrdení, že vo všeobecnosti jeden nepriamy dôkaz nestačí\nna preukázanie dokazovanej skutočnosti a tento má dôkaznú silu len v spojení s inými dôkazmi, ako\nuž vyššie odvolací súd naznačil, nemá oporu v zákone. V zmysle podporného ustanovenia § 34 ods.\n4 Správneho poriadku je iba správny orgán oprávnený určiť rozsah a spôsob dohľadania, pripustenia\na vykonávania dôkazov, hoci je účastník správneho konania zaťažený na základe zásady aktívnej\n\nsúčinnosti (§ 4 ods. 1 v spojení s § 34 ods. 3 Správneho poriadku) napomáhať správnemu orgánu v\nprocese dokazovania.\nPreto myšlienka žalobcov (najmä argumentácia žalobcu 3/), že až sústava nepriamych dôkazov, ktorá\ntvorí uzavretý dôkazný celok, t. j., že ide o logický, ničím nenarušený a konečný rad navzájom sa\ndopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich skutočností, ktoré sú v príčinnej súvislosti s dokazovanou\nskutočnosťou, a ktoré vedú výlučne k jedinému záveru, nie je ani podporovaná úniovou judikatúrou.\nPodľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku v spojení s § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. vykonávanie\ndôkazov patrí správnemu orgánu.\nKonanie vo vzájomnej zhode, ako bude objasnené nižšie (najmä body č. 13, resp. 145), nemá\nprotisúťažný cieľ až vtedy, pokiaľ má priamy dopad na spotrebiteľov a nimi platené ceny: Táto\nmyšlienka bola špecifikovaná generálnou advokátkou vo veci sp. zn. C-08/2008 ako dopad na blaho\nspotrebiteľa („consumer welfare“). Potom domnienka o preukázaní protisúťažného cieľa bude naplnená,\nak je konanie vo vzájomnej zhode spôsobilé vylúčiť, obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž na\nvnútornom, resp. zo širšieho kontextu aj na spoločnom trhu. Táto skutočnosť totiž ukazuje, že konanie\nvo vzájomnej zhode môže vytvoriť - minimálne nepriamo - negatívny dopad na spotrebiteľa.\nAko nepriamy dôkaz môže byť za určitých okolností použité aj faktické správanie súťažiteľov na trhu,\npokiaľ indikuje koordinovanosť a pokiaľ sa nedá vysvetliť inak ako priamy dôsledok predchádzajúcej\nkomunikácie na danú tému. K uvedenej otázke komunikačnej platformy sa najvyšší súd vyjadruje nižšie\nv časti B., Komunikačná platforma - skutková podstata.\nSo zisťovaním skutkového stavu v prejednávanej veci súvisí aj otázka činnosti znalca O. (znalec v odbore\nstavebníctvo, odvetvie: pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, oceňovanie stavebných prác), ktorý\nvyhotovil dňa 10. júna 2005 (viď príloha č. 46 administratívneho spisu 1/3) znalecký posudok č. 45/2005\nvo veci posúdenia ponúk troch nezávislých účastníkov verejnej súťaže vyhlásenej Slovenskou správou\nciest na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby Diaľnica Dl Mengušovce - Jánovce,\nkm 0,00 - 8,00.\nTúto činnosť krajský súd (najmä procesné pochybenia žalovaného a spochybnenie odbornej spôsobilosti\nznalca) s prihliadnutím na potvrdzujúcu argumentáciu žalovaného označil ako nesúladnú so zákonom.\nĎalej krajský súd zdôraznil, že s poukazom na námietky viacerých žalobcov bude vhodné, aby žalovaný\nv ďalšom konaní ustanovil riadnym spôsobom znalca, a to na zodpovedanie aj tých otázok, ktoré vyvstali\nv súdnom konaní predložením znaleckých posudkov zo strany žalobcu 2/ a 3/.\nNajvyšší súd s uvedenou argumentáciou krajského súdu nesúhlasí. V zmysle § 2 zákona č. 382/2004\nZ. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež na\núčely rozsudku „zákon č. 382/2004 Z. z.“) znalcom nie je osoba ustanovená príslušným orgánom do\nkonaniam, ale osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa uvedeného zákona, pokiaľ\nje zapísaná v príslušnom zozname znalcov. Už samotný zápis takejto osoby do zoznamu ju oprávňuje\nna vykonávanie znaleckej činnosti v rozsahu a formou uvedenom v § 16 zákona č. 382/2004 Z. z..\nNa druhej strane povinnosťou zadávateľa je vytvoriť znalcovi všetky nevyhnutné podmienky pre výkon\nznaleckej činnosti; v prípade štátnych orgánov sa tým rozumie aj jeho ustanovenie do konania právne\naplikačným aktom. V prípade pochybností o ustanovení znalca do konania nie je možné tieto pochybnosti\nvykladať na ťarchu vykonávanej znaleckej činnosti.\nPodľa § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť\nvykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej\nčinnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné\nvyjadrenie a vysvetlenie.\nPokiaľ žalobcovia spochybňovali znalecký posudok predložený znalcom pánom O. z titulu, že\nustanovenie znalca neprebiehalo zákonom ustanoveným postupom, táto námietka nemá oporu v\nzákone.\nV zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. je znalecký posudok, ako jeden z možných výsledkov znaleckej\nčinnosti, listinným podkladom v striktne vyhotovenej forme. Nedostatok niektorého z výslovne uvedených\nznakov znaleckého posudku má za následok stratu dôveryhodnosti tohto listinného podkladov iba v\ntom prípade, pokiaľ zákonodarca jeho predloženie v tejto forme výslovne požaduje. V opačnom prípade\nje potrebné na listinu predloženú znalcom nazerať ako na iný výsledok znaleckej činnosti vo forme\nspomenutej vo vyššie citovanom § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z..\nPodľa § 17 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. písomne vyhotovený znalecký posudok obsahuje:\na) titulnú stranu,\n\nb) úvod,\nc) posudok,\nd) záver,\ne) prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku,\nf) znaleckú doložku.\nĎalej žalobcovia namietali nekompetentnosť znalca na vyhotovenie posudku v príslušnom odbore.\nNajvyšší súd má z administratívneho spisu preukázané, že úkon znaleckej činnosti pán O. vykonal\nako znalec v odbore stavebníctvo, odvetvie: pozemné stavby, oceňovanie nehnuteľností, oceňovanie\nstavebných prác. Ide preto nepochybne o vysoko erudovaného odborníka so znalosťami v oblasti\nstavebníctva, pričom pre najvyšší súd sú neprehliadnuteľné znalosti tohto odborníka v oblasti\noceňovania stavebných prác, ktoré nepochybne mohol využiť pri hodnotení a posudzovaní procesu\ncenotvorby použitého z predložených ponúk žalobcov. Navyše pán Ing. Juraj Nagy bol žalovaným\noznačený ako riaditeľ Ústavu súdneho znalectva Stavebnej fakulty STU v Bratislave, čo prirodzene\npodporuje názor žalovaného že menovaný si je vedomý rozsahu stavebných činností, na ktoré bol\nkompetentný vykonať úkon znaleckej činnosti.\nPodľa § 12 ods. 2 písm. b/ zákona č. 382/2004 Z. z. znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v\nzozname je oprávnený odmietnuť vykonanie úkonu, len ak\nb) nie je zapísaný v odbore alebo v odvetví, v ktorom je potrebné úkon vykonať.\nPreto správne žalovaný dospel k názoru (viď str. 31 napadnutého rozhodnutia žalovaného), že závery\nO. vyslovené v jeho posudku sú použiteľné ako podklad rozhodnutia žalovaného. Z tohto pohľadu je\nnajvýznamnejší záver znalca, že k podobnosti cenových ponúk muselo dôjsť na základe umelého zásahu\ndo cenotvorby.\nNavyše závery znalca jednoznačne podporujú argumentáciu žalovaného, že podobnosť cenových ponúk\nje možné odôvodniť iba v tom prípade, ak sa na ich vypracovanie použijú rovnaké cenové databázy\na oslovia sa identickí podzhotovitelia. Logickým dôsledkom týchto úvah však je a priori vylúčenie\nvýskytu opísanej situácie vo výberovom konaní v oblasti stavebníctva (viď veľké množstvo odlišných\npodzhotoviteľov s odlišnými technologickými postupmi a lokálne, či tovarové odlišnosti cenových\ndatabáz výrobcov stavebných výrobkov a poskytovateľov služieb v stavebníctve bežne používaných v\nuvedenom sektore), čo už Najvyšší súd vyššie zdôraznil.\nB.\nK ďalším žalobným námietkam:\nNakoľko sa naplnili zákonné dôvody zakotvené v ustanovení § 220 OSP na zmenu napadnutého\nrozsudku krajského súdu, postupom načrtnutým v bode č. 47 sa musí najvyšší súd ďalej vysporiadať so\nžalobnými námietkami jednotlivých žalobcov.\nPri ich vyhodnocovaní najvyšší súd postupoval podľa ich kategorizácie vykonanej krajským súdom pod\nbodom VI., t. j. str. 48 a nasl. odôvodnenia rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 220 v spojení s § 250ja ods. 3 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak\nnie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( § 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).\nA) Komunikačná platforma - skutková podstata\nNajmä žalobca 3/ brojil proti tomu, že by existovala, t. j., že ani nebola preukázaná komunikačná\nplatforma medzi účastníkmi konania a už len táto samotná okolnosť významne spochybňuje účasť\nžalobcu 3/ na údajnej dohode. Platí, že znakmi skutkovej podstaty dohody obmedzujúcej súťaž vo forme\ndohody (v užšom zmysle) sú\na) súhlasný prejav vôle podnikateľov,\nb) cieľom alebo následkom súhlasného prejavu vôle je alebo môže byť obmedzenie súťaže.\nTieto znaky je pritom potrebné preukazovať dostatočne individualizovane, t. j. vo vzťahu ku každému\nsubjektu individuálne. V danom prípade žalovaný tento súhlasný prejav vôle len prezumoval na základe\npodobnosti cenových indexov.\nPodľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v odvolacom správnom konaní doplnil dokazovanie a zistil, že\npodnikatelia ohľadom cien v predmetnej súťaži komunikovali. Uvedené vyvodil z viacerých skutočností.\nV rámci inšpekcie vykonanej v priestoroch podnikateľa Doprastav, a. s., v dňoch 23. a 24. mája\n2006 bola vyhotovená kópia knihy došlej pošty z roku 2004 (Registratúrny denník došlých záznamov\n\norganizačného úseku, spis II. stupeň, spis. č. 36/3), v ktorej sa nachádzal záznam, podľa ktorého dňa\n17. júna 2004, t. j. v čase prípravy ponuky do predmetného tendra, bol podnikateľovi Doprastav, a.\ns. doručený písomný podklad (fax) od odosielateľa Inžinierske stavby, a. s. (v registratúrnom denníku\nako IS Košice), pod jednacím číslom 03/200-652/2004 s nasledovným obsahom: „D1 Mengušovce Jánovce, žiadosť o p. cenu“.\nŽalovaný počas dokazovania zistil, že predmetný doklad bol s najväčšou pravdepodobnosťou zničený,\na preto nebol ani predložený úradu. Napriek tomu aj zo stručného obsahu uvedeného v registratúrnom\ndenníku jednoznačne vyplynulo, že obsahom bola informácia o cene v rámci predmetnej verejnej\nsúťaže, a to napriek tomu, že výmena akýchkoľvek informácií o cenách medzi konkurentmi vo verejných\nsúťažiach je podľa súťažného práva neprípustná a predstavuje dôkaz o uzavretí dohody obmedzujúcej\nhospodársku súťaž.\nV súvislosti s hore uvedeným musí najvyšší súd poukázať na to, že žalobca 6/ vo vyjadrení k výzve pred\nvydaním rozhodnutia k predmetnému faxu uviedol, že „...tento druh komunikácie medzi potenciálnymi\ndodávateľmi prác je na trhu veľmi bežný a prirodzený a patrí ku komplikovanej taktike spojenej s\norganizáciou stavebných tímov a s organizáciou stavebnej práce ako takej. Je veľmi pravdepodobné,\nže horeuvedená faxová správa je práve týmto druhom komunikácie - uvedená správa však celkom iste\nnie je komunikáciou, na základe ktorej by strany koordinovali svoje ponuky vo Verejnej súťaži...“\nŽalobca 2/ sa k uvedenému vyjadril tak, že vo fáze pred vytvorením konzorcií na verejné súťaže je bežné,\nže účastníci rokujú o vzájomnej možnej spolupráci, najmä v prípadoch, keď ide o rozsiahle zákazky,\nktorých realizácia jednou firmou je ťažko zvládnuteľná. Podľa podnikateľa je preto pravdepodobné, že\nfax predstavoval komunikáciu tohto druhu.\nŽalobca 1/ zase uviedol, že je výrobcom prefabrikátov, ložísk, mostných záverov a pod., čo predurčuje\nostatných účastníkov k tomu, aby od neho žiadali ponuky cien týchto materiálov.\nOdvolací súd sa stotožnil so záverom žalovaného v tom, že vzhľadom ku skutočnosti, že predmetný fax\nsa týkal výstavby diaľnice D1 Mengusovce - Jánovce a bol zaslaný v rozhodnom, posudzovanom období,\nnemohlo ísť o komunikáciu týkajúcu sa cien, medzi potenciálnymi dodávateľmi. Žalobcovia 6/ a 1/ boli\nv súvislosti so zákazkou na výstavbu diaľnice v pozícii konkurentov, ktorí nemali dôvod akýmkoľvek\nspôsobom diskutovať o cenách.\nŽalovaný súhlasil s tvrdením, že uvedený spôsob komunikácie je obvyklý pri verejných súťažiach\nveľkého rozsahu. Zároveň však správne poukázal na vyjadrenie člena konzorcia JV IS-Skanska\n(podnikateľ Skanska DS, a. s.) v liste z 22. marca 2006, spis II. stupeň, spis. č. 3), podľa ktorého [najvyšší\nsúd cituje relevantnú časť]: „Pred podpísaním zmluvy o spoločnom podniku Skanska DS a Skanska\nBS na jednej strane a IS na strane druhej pripravili samostatné od seba nezávislé ponuky na základe\nskutočnosti, že v prípade, ak by nedošlo k vytvoreniu spoločného podniku pre Súťaž, podali by záväzné\nponuky v Súťaži každý samostatne: Následkom toho, Skanska DS a Skanska BS na jednej strane a\nIS na strane druhej pripravili úplne nezávislé kompletné samostatné ponuky pred podpísaním zmluvy\no spoločnom podniku“.\nNa uvedenom základe žalovaný správne konštatoval, že príprava samostatnej a nezávislej ponuky do\nverejnej súťaže a žiadosť konkurenčného uchádzača (t. j. Doprastav, a. s. ako žalobca 1/) o „p. cenu“, keď\nžalobca 6/ zamýšľal ísť do predmetnej verejnej súťaže samostatne, sa vylučujú, a preto v tomto prípade\npodľa žalovaného nešlo o komunikáciu smerujúcu k hľadaniu vhodných partnerov na spoluprácu, ale o\nvýmenu informácií o cenách medzi konkurujúcimi si podnikateľmi.\nZo sumarizácie uvedených skutočností následne vyplýva, že účastníci konania mali vytvorený\ndostatočný priestor na výmenu informácií o cenách a niektorí z nich ho aj, ako bolo preukázané, reálne\nvyužili.\nĎalej je nutné zdôrazniť, že k námietkam žalobcu 3/ žalovaný uviedol, že dokumenty, ktoré boli v rámci\ndoplnenia dokazovania získané, nepredstavujú kompletné podklady, z ktorých možno zistiť akúkoľvek\nkomunikáciu, ktorá v rozhodnom období medzi účastníkmi konania prebiehala, keďže tieto podklady\nnemali slúžiť ako rozhodujúci dôkaz, úmyslom doplnenia dokazovania bolo reagovať na námietky\núčastníkov konania a zistiť, či účastníci mali vytvorený priestor na to, aby dohodu obmedzujúcu súťaž\nuzavreli.\nPodľa žalovaného teda predmetné dokumenty nevylúčili, že žalobca 3/ v uvedenom tendry s ostatnými\núčastníkmi konania komunikoval. Jeho účasť na dohode bola dostatočne preukázaná mimoriadnou a\n\nneštandardnou zhodou jeho cenovej ponuky s cenovými ponukami ostatných uchádzačov. Takúto zhodu\nnemožno vysvetliť inak ako existenciou predchádzajúcej dohody medzi účastníkmi konania.\nAj podľa odvolacieho súdu individuálna účasť žalobcu 3/ na dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž\nbola v súvislosti s ostatnými dôkazmi preukázaná samotným predložením ponuky vykazujúcej zhodu\nindexov jednotkových cien s cenovými ponukami ostatných účastníkov súťaže, ku ktorej nemohli\ndospieť bez koordinácie. Žalovaný podľa názoru odvolacieho súdu správne poukázal na skutočnosť, že\neurópske súťažné právo pripúšťa preukázanie protiprávneho konania vo forme dohody obmedzujúcej\nhospodársku súťaž aj na základe ekonomických dôkazov.\nV rozhodnutí SD EÚ vo veci Woodpulp, bolo konštatované, že paralelné správanie nemôže byť\npovažované za dôkaz o konzultáciách medzi podnikateľmi s výnimkou, že konzultácie predstavujú jediné\ndôveryhodné vysvetlenie pre takéto paralelné správanie. Hoci rozhodnutie Komisie síce bolo SD EÚ\nzrušené, najvyšší súd musí zdôrazniť ten aspekt zrušovacieho dôvodu, že SD EÚ dospel k záveru,\nže v danom prípade zosúladenie, resp. kolúzia strán nebola jediným dôveryhodným vysvetlením pre\nparalelné správanie sa dotknutých podnikateľov, ale toto mohlo byť vysvetlené viac podmienkami na\ndanom trhu.\nŽalovaný podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu záveru o tom, že neexistovalo iné prijateľné\nvysvetlenie pre takú mieru zhody iba také, že došlo ku kolúzii medzi členmi dvoch združení a žalobcom\n3/, pričom miera ich participácie na kolúzii bola rovnaká. Situácia, ktorá nastala, t. j. mimoriadna\nkonštantnosť indexov v cenových ponukách týchto dvoch združení a žalobcu 3/ mohla byť iba výsledkom\nkolúzie všetkých týchto účastníkov. Úrad bol povinný v konaní preukázať protiprávne konanie strán\ndohody, avšak dôkazné bremeno preukázať, že sa protiprávneho konania nedopustili a vyvrátiť dôkazy\nzhromaždené proti nim Úradom, nesú účastníci konania.\nBolo teda na účastníkoch konania, aby predložili iné alternatívne a nespochybniteľné vysvetlenia pre\nmimoriadnu konštantnosť indexov v cenových ponukách. Podľa najvyššieho súdu žalovaný v tejto\nsúvislosti odkázal na prípad Komisie vo veci Cement (rozhodnutie Komisie z 30. novembra 1994, č.\n98/815/EC).\nĎalej krajský súd v rozsudku uložil žalovanému, že vo vzťahu k žalobcovi 3/ sa bude musieť zaoberať aj\nmožným vysvetlením žalobcu 3/ k podobnosti cenových indexov, keď tento už v správnom konaní tvrdil,\nže nebolo vylúčené, že tretie strany získali prístup k jeho podkladom, pričom posúdenie možnosti úniku\ninformácií pri príprave cenovej ponuky zhrnul v posudku znalec O..\nV prvom rade odvolací súd považuje za potrebné vzhľadom na nižšie uvedené závery (viď body č. 73 až\n81) uviezť, že uvedenú námietku v správnom konaní použil len žalobca 4/. Žalobca 3/ ju vzniesol až v\nsúdnom konaní. Žalovaný k námietke žalobcu 3/, že dokumenty mohli byť odcudzené, uviedol, že Úrad\nnemá právomoc preskúmavať prípadnú krádež dokumentov, a ak mal žalobca dôvodnú pochybnosť o\nodcudzení dokumentov, mal to ohlásiť orgánom činným v trestnom konaní.\nPokiaľ nebolo preukázané, že došlo ku krádeži dokumentov či k úniku informácií, ani to žalobca 3/ a\npodnikateľ Skanska DS, a. s. neoznámili príslušným orgánom, nemôže Úrad sám konštatovať krádež\ndokumentov.\nOdvolací súd nemohol na rozdiel od krajského súdu posúdiť námietku žalobcu 3/ o možnom odcudzení\npodkladov za dôvodnú. Samotné vyhlásenie účastníka konania o možnom odcudzení písomností, bez\njediného náznaku objektívnych skutočností, ktoré by poukazovali alebo aspoň naznačovali pravdivosť\ntakéhoto tvrdenia, navyše učinené až v súdnom konaní, nemôže byť dôvodom pre zbavenie sa\nzodpovednosti.\nŽalovaný sa v správnom konaní uvedenou námietkou nemohol nijako bližšie zaoberať, nakoľko prípadná\nkrádež nepatrí do jeho právomoci. Bolo a stále je na podnikateľovi, aby urobil prípadné kroky a krádež\nči únik informácií ohlásil na to príslušným orgánom. Inak takáto námietka žalobcu 3/ vyznieva ako\nabsolútne iracionálna a podaná len s úmyslom zbaviť sa zodpovednosti.\nŽalovaný taktiež správne poznamenal, že pokiaľ by bola skutočnosť odcudzenia ponuky skutočne\npravdivá, stále by to neznamenalo a nevysvetľovalo zhodu indexov pri vykonaní podielov jednotkových\ncien všetkých troch účastníkov tendra.\n\nK neexistencii komunikačnej platformy vo vzťahu k žalobcovi 3/ pristupuje podľa krajského súdu ešte\naj skutočnosť, že jeho cenová ponuka bola v obidvoch súťažiach najvyššia a tento by teda nezvíťazil\nani v jednej zo súťaží, a preto označil dôkaznú situáciu, ktorá by nasvedčovala jeho účasti na kartelovej\ndohode, za nepresvedčivú a pochybnú.\nNajvyšší súd v tomto bode zdôrazňuje, že žalobca 3/ sa predmetnej súťaže zúčastnil a podal súťažnú\nponuku, ktorá vykazovala neštandardnú zhodu indexov jednotkových cien s ponukami ostatných\nuchádzačov a k postupu pri príprave ceny sa vyjadril nasledovne: „ ... rozhodlo sa, že sa nebude\nvykonávať detailnejší popis trhu, podporený štúdiou o cenovej ponuke materiálov, ale pripraví sa\nrozsiahlejšia a zbežná kalkulácia založená na skúsenostiach spoločnosti z medzinárodných trhov, najmä\nv strednej Európe a na základe komerčných informácií získaných zo slovenského trhu ...“.\nNie je bez povšimnutia pre najvyšší súd, že žalovaný toto vyjadrenie spochybnil, keď konštatoval,\nže skúsenosti uchádzača na zahraničných trhoch, ktorý pred účasťou v predmetnej verejnej súťaži\nnepôsobil na slovenskom trhu a všeobecne dostupné komerčné informácie použité pri tvorbe ceny\nnemohli zabezpečiť takú zhodu indexov jednotkových cien, ako v predmetnej verejnej súťaži. Žalobca\n3/ pritom neposkytol žiadne objektívne zdôvodnenie pre zistenú zhodu indexov.\nTreba zdôrazniť, že podstatou protisúťažného dojednania a protisúťažným efektom je skutočnosť, že\núčastníci konania svojim konaním v rozpore so zákonom umožnili, aby sa víťazom predmetnej verejnej\nsúťaže stal uchádzač, ktorý by v konkurenčnom prostredí a pri férovej súťaži v danej súťaži nemusel\nuspieť. A tieto skutočnosti boli žalovaným podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne preukázané.\nB) Porušenie zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore\nNajvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že nedošlo k porušeniu zákona č. 171/1993\nZ. z. o Policajnom zbore v súvislosti s vykonanou inšpekciou. Podľa názoru súdu mali zamestnanci\nÚradu riadne poverenia na vykonanie inšpekcie a námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho uvedenia\nprávneho predpisu sú nedôvodné.\nNa účinné a efektívne plnenie úloh žalovaného boli v zmysle Nariadenia č. 1/2003 upravené právomoci\nÚradu vykonávať inšpekcie. Inšpekcie v priestoroch spoločnosti žalobcu 1/ a spoločnosti žalobcu\n6/ vykonané v dňoch 23. a 24. mája 2006 boli v súlade so zákonom a je len na škodu dôkaznej\nsituácie a pre súd nepochopiteľné, prečo žalovaný nevykonal, resp. nezariadil vykonanie inšpekcie\naj u ostatných účastníkoch správneho konania za účelom zadováženia ďalších podporných dôkazov\npotrebných pre jednoznačné ustálenie existencie kartelovej dohody, pričom v tejto súvislosti nemožno\nopätovne nespomenúť úplne absentujúcu komunikačnú platformu vo vzťahu k žalobcovi 3/, ktorého\npostavenie v údajnej kartelovej dohode je najviac otázne a pochybné.\nS poukazom na § 22 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z. z. je jasné, že nedošlo ani k porušeniu zákona o\npolicajnom zbore, ako to namietal žalobca 1/. Vykonanie inšpekcie bolo v súlade so zákonom a tento\nefektívny nástroj mal byť podľa názoru súdu použitý v oveľa širšej miere za účelom presného a úplného\nzistenia skutočného stavu veci.\nPodľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. v hore citovanom znení v súvislosti s plnením úloh podľa\ntohto zákona a podľa osobitného predpisu majú zamestnanci Úradu, ako aj tí, ktorí boli poverení plnením\núloh patriacich do pôsobnosti Úradu (ďalej len „zamestnanci úradu“), právo vyžadovať od podnikateľov,\nako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov\nštatutárnych orgánov podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných\norgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len „zamestnanci podnikateľa“)\ninformácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné na činnosť Úradu, najmä účtovné a obchodné podklady\nalebo právne dokumenty bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie\na výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať aj\nústne alebo písomné vysvetlenie a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia. Na\nzabezpečenie získania týchto podkladov majú zamestnanci Úradu právo\na) zapečatiť tieto podklady a dokumenty alebo zapečatiť objekty a priestory, v ktorých sa vykonáva\ninšpekcia podľa odseku 3 na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie prešetrovania úradom,\nb) odňať tieto podklady a dokumenty na nevyhnutný čas s cieľom vyhotoviť kópie alebo získať prístup\nk informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie podľa odseku 3 alebo 4 najmä z technických\ndôvodov získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie podkladov. O tom urobí úrad záznam do\nzápisnice.\n\nPodľa § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. v hore citovanom znení pri plnení úloh podľa tohto\nzákona majú zamestnanci úradu na základe písomného poverenia predsedu úradu právo vstupovať\ndo všetkých objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou\nalebo s konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu.\nPri výkone inšpekcie sú zamestnanci Úradu oprávnení vyžadovať akékoľvek informácie a podklady, ktoré\nsú nevyhnutné na činnosť Úradu. Pokiaľ Úrad ešte nemá vedomosť o existencii konkrétneho dôkazu,\nje predmetom inšpekcie nájdenie akýchkoľvek dôkazov, ktoré by potvrdili existenciu porušenia zákona.\nČlenovia inšpekčného tímu si na začiatku inšpekcie vyžiadali konkrétne dokumenty, z ktorých by mohli\nbyť získané najmä nepriame dôkazy ako aj informácie napomáhajúce ďalšiemu priebehu inšpekcie a\nnásledne vykonali inšpekciu niektorých vybraných priestorov. Zákon umožňuje získať informácie bez\nohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a teda aj z osobných počítačov.\nPokiaľ žalobca 1/ tvrdil porušenie ustanovení § 3 ods. 4, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku ako\naj ustanovenia zákona č. 136/2001 Z. z. a zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore pri protiprávnej\ninšpekcii Úradu, ktoré malo spočívať v tom, že v povereniach na vykonanie inšpekcie bol nesprávne\npoužitý odkaz na právny predpis, ktorý bol v tom čase zrušený, pričom zo samotného odôvodnenia\npotrebnosti inšpekcie vyznieva, že Úrad nemal dostatok nepochybných dôkazov pre svoje rozhodnutie a\njeho odôvodnenie, čím bola porušená zásada materiálnej pravdy, keďže inšpekcia bola nariadená až po\nvydaní prvostupňového rozhodnutia, a to až vtedy, keď bola vec postúpená odvolaciemu orgánu, a tiež v\ntom, že o udelení poverení mala rozhodovať Rada úradu; porušenie zákona o policajnom zbore žalobca\n1/ videl v tom, že neboli splnené zákonné podmienky pre prítomnosť policajtov pri inšpekcii, nakoľko\npo požiadaní o predloženie podkladov a informácií a podanie ústnych vysvetlení bolo zamestnancom\nžalobcu vyhovené, tieto námietky odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodné.\nNajvyšší súd poukazuje na to, že v povereniach na vykonanie inšpekcie bol uvedený správny názov\nprávneho predpisu tak, ako bol prijatý Národnou radou Slovenskej republiky a Úrad ho nemohol\nsvojvoľne zmeniť. Inšpekcia sa vykonáva na základe poverenia predsedu Úradu, čo ustanovuje zákon.\nNa účinné a efektívne plnenie úloh Rady úradu, aj v zmysle Nariadenia č. 1/2003, boli novelou zákona\nupravené právomoci Úradu vykonávať inšpekcie pre efektívnejšiu realizáciu tohto inštitútu s cieľom\npomôcť pri odhaľovaní najmä ťažkých tajných kartelových dohôd, ktoré významným spôsobom narúšajú\na ohrozujú hospodársku súťaž.\nOdvolací súd sa stotožnil so záverom krajského súdu v tom, že v súvislosti s vykonanou inšpekciou\nnedošlo k porušeniu zákona č. 171/1993 Z. z.. V zmysle § 22 ods. 9 zák. č. 136/2001 Z.z. je útvar\npolicajného zboru povinný poskytnúť zamestnancom Úradu na žiadosť Úradu ochranu a súčinnosť pri\nplnení úloh podľa tohto zákona alebo na žiadosť Úradu aj zamestnancom iných orgánov hospodárskej\nsúťaže zodpovedných za uplatňovanie ustanovení osobitného predpisu, ak sa zúčastnia inšpekcie podľa\nodseku 3 alebo 4, alebo zamestnancom Komisie a ňou povereným osobám, ktoré plnia úlohy podľa\nosobitného predpisu.\nPríslušníci Policajného zboru boli Úradom požiadaní o súčinnosť, pričom príslušníci Policajného zboru\npri inšpekcii boli len prítomní a nevykonávali žiadnu činnosť. V prítomnosti policajtov počas inšpekcie\nnevidel ani odvolací súd žiadne porušenie zákona vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie.\nPokiaľ žalobca 1/ tvrdil, že prítomnosťou príslušníkov Policajného zboru mohlo byť poškodené jeho dobré\nmeno, nemožno túto námietku vyhodnotiť ako dôvodnú. Inšpekcia bola vykonaná v súlade so zákonom\na nemožno vidieť porušenie zákona či možné porušenie dobrého mena podnikateľa len v prítomnosti\npolicajtov pri inšpekcii, pokiaľ zákon ich prítomnosť, ba dokonca možnú asistenciu nevylúčil, resp. ju\npredpokladá.\nC) Aplikácia čl. 81 ZES\nSpochybňovanie aplikácie článku 81 ZES žalobcami vyhodnotil najvyšší súd ako nedôvodné, čo správne\nkonštatoval krajský súd.\nŽalovaný aplikáciu č. 81 ZES odôvodnil tým, že pokiaľ išlo o verejnú súťaž, ktorá nebola uzavretá len\npre stavebné firmy so sídlom v Slovenskej republike, ale mohli sa jej zúčastniť aj zahraničné subjekty,\nbolo toto rozhodujúce pre určenie, že konanie účastníkov v takejto verejnej súťaži môže mať dopad na\nobchod medzi členskými štátmi.\n\nŽalovaný v súvislosti s uvedeným poukázal na usmernenie Komisie publikovaného v Úradnom vestníku\nEurópskej Únie z 27. apríla 2004 č. 2004/C 101/07 (anglicky znejúci názov je - Guidelines on the effect on\ntrade concept contained in Articles 81 and 82 of the Treaty), v zmysle ktorého sú tie dohody obmedzujúce\nsúťaž, ktoré sa klasifikujú ako ťažké kartely (t. j. najmä cenové dohody, rozdelenie trhu, kolúzia vo\nverejnom obstaraní), spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi už svojou povahou.\nTo znamená, že aj charakter protisúťažného konania v tomto prípade indikoval, že spadá do rámca\nčl. 81 ZES. Nebolo pritom podstatné, či zahŕňajú viacero členských štátov alebo len teritórium\njedného členského štátu. Skutočnosť, že pre možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi je\npostačujúce, ak ide len o teritórium jedného štátu, bola potvrdená Súdom prvej inštancie vo viacerých\nrozhodnutiach.\nPre zistenie možnosti ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi bol významným aj fakt, že\núčastníkmi dohody obmedzujúcej súťaž boli prevažne významné a silné spoločnosti, ktoré sa pravidelne\nzúčastňovali obdobných verejných súťaží, a že v nich šlo o spoločnosti, ktoré v sektore stavebníctva\npatria medzi najsilnejšie spoločnosti, čo je zrejmé a zistiteľné z ich postavenia na popredných miestach v\nrebríčkoch stavebných firiem. Samotný charakter verejnej súťaže, ktorej sa mohli zúčastniť aj uchádzači\nzo zahraničia a tiež povaha posudzovaného protisúťažného správania (kolúzia vo verejnom obstaraní\ncenovou dohodou), ktorého sa zúčastnili významné a silné spoločnosti, vytvorila priestor pre možnosť\novplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.\nŽalovaný nesúhlasil s námietkami žalobcov o tom, že súťaž je otvorená neobmedzenému počtu\nzáujemcov, ktorým nemohli zabrániť v podaní lepšej ponuky a tak nemohlo dôjsť k obmedzeniu obchodu\nmedzi členskými štátmi. Ani odvolací súd takýto argument nepovažoval za relevantný. Ako správne\npoznamenal žalovaný - akceptovaním tohto tvrdenia by v prípade verejného obstarávania realizovaného\nformou obdobnej verejnej súťaže nikdy nemohlo dôjsť k naplneniu kritéria na aplikáciu čl. 81 ZES, k\novplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi.\nV súvislosti s uvedeným najvyšší súd nemohol opomenúť tú skutočnosť, že vzťah medzi čl. 81\nZES a vnútroštátnym právom hospodárskej súťaže upravuje čl. 3 Nariadenia č. 1/2003 nasledujúcim\nspôsobom:\n„(1) Ak orgány pre hospodársku súťaž členských štátov alebo vnútroštátne súdy použijú vnútroštátne\nprávne predpisy o hospodárskej súťaži na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo konania vo\nvzájomnej zhode v zmysle čl. 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré by mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v\nzmysle uvedeného ustanovenia, použijú tiež čl. 81 Zmluvy na takéto dohody, rozhodnutia alebo konania\nvo vzájomnej zhode. ……\n(2) Použitie vnútroštátnych právnych predpisov o hospodárskej súťaži nesmie viesť k zákazu dohôd,\nrozhodnutí združení podnikov alebo konaním vo vzájomnej zhode, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi\nčlenskými štátmi, ale ktoré neobmedzujú hospodársku súťaž v zmysle čl. 81 ods. 1 Zmluvy ……….\nPodľa najvyššieho súdu preto žalovaný správne skúmal údajné protisúťažné konanie účastníkov aj\nz hľadiska, či uvedené konanie mohlo mať vplyv (hoci aj potenciálny a nepriamy) na obchod medzi\nčlenskými štátmi a v tomto smere sa s jeho názorom v celom rozsahu stotožňuje. V ďalšom konaní, ak\nžalovaný preukáže existenciu kartelovej dohody, bude na túto dohodu aplikovať aj článok 81 ZES.\nD) Vylúčenie spoločnosti Skanska BS, a. s.\nNámietka žalobcu 1/ ohľadne vylúčenia spoločnosti Skanska BS, a. s. bola podľa názoru odvolacieho\nsúdu - zhodne so záverom krajského súdu - nedôvodná. V tejto súvislosti najvyšší súd v celom rozsahu\npoukazuje na správnosť odôvodnenia záveru Rady žalovaného uvedeného na str. 19 a 20 napadnutého\nrozhodnutia.\nŽalovaný konštatoval, že spoločnosť Skanska BS, a. s. je dcérskou spoločnosťou podnikateľa Skanska\nDS, a. s., ktorý je 100 % akcionárom tejto spoločnosti. Podľa Stanov podnikateľa Skanska BS, a. s.,\nprijatých rozhodnutím jediného akcionára dňa 24. marca 2005 (doručených ako príloha k listu Úradu\nč. 1917/2006) uplatňuje Skanska DS, a. s. svoj vplyv na činnosť dcérskej spoločnosti prostredníctvom\nhlasovacieho práva na valnom zhromaždení (ktoré zároveň má oprávnenie kedykoľvek zvolať a\njednoduchým spôsobom tu prijímať akékoľvek rozhodnutia týkajúce sa záležitostí tejto spoločnosti).\nSkanska DS, a. s. ovplyvňuje činnosť svojej dcérskej spoločnosti aj prostredníctvom personálneho\nprepojenia. Viacerí členovia predstavenstva Skanska BS, a. s., sú zároveň členmi predstavenstva\n\nmaterskej spoločnosti Skanska DS, a. s.. Podobne funguje personálne prepojenie aj v rámci členov\ndozornej rady podnikateľa Skanska BS, a. s. a členov rozhodovacích a kontrolných orgánov jej materskej\nspoločnosti.\nV rozhodnom období spoločnosť Skanska DS, a. s. de facto vykonávala v zmysle vtedy platných Stanov\nspoločnosti Skanska BS, a. s. výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Skanska BS, a. s. (v tom čase Banské\nstavby, a. s.), keďže vlastnila 99,6 % jej akcií (zvyšní 2 minoritní akcionári len 8 akcií), pričom valné\nzhromaždenie rozhodovalo o všetkých záležitostiach tejto spoločnosti 2/3 väčšinou hlasov akcionárov.\nTento stav pretrvával až do 11. januára 2005, kedy sa stala Skanska DS, a. s. 100 % akcionárom Skanska\nBS, a. s..\nTaktiež už v rozhodnom období viacerí členovia riadiacich a kontrolných orgánov Skanska BS, a. s. boli\nzároveň členmi riadiacich a kontrolných orgánov Skanska DS, a. s. V prospech uvedeného svedčila\naj dikcia Zmluvy o spoločnom podniku, založenom na účely posudzovanej verejnej súťaže, medzi\npodnikateľmi Inžinierske stavby, a. s. a Skanska DS, a. s. a jej dcérskou spoločnosťou Skanska BS, a. s.\n(v tom čase Banské stavby, a. s.). Táto zmluva o spoločnom podniku bola podpísaná až 25. júna 2004,\npričom Skanska BS, a. s. predložila ocenenie tých prác, ktoré mala v prípade výhry v súťaži vykonať,\nsvojej materskej spoločnosti už dňa 18. júna 2004 (ako doložila aj v prílohe 3 k listu Rade úradu č.\n1917/2006).\nPodľa ich vysvetlenia mala pôvodne Skanska BS, a. s. pôsobiť v danej verejnej súťaži ako subdodávateľ,\navšak vzhľadom na potrebu naplniť súťažné kritérium maximálne 40 % -tného podielu subdodávok,\n(a zároveň minimalizovať podiel subdodávok, za účelom získania maximálneho počtu bodov za\nkritérium komplexnosť dodávky - podiel vlastných prác) bolo nevyhnutné, aby sa formálne stala členom\nspoločného podniku.\nUvedené doložil podnikateľ Skanska BS, a. s. aj stanoviskom Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. (v\ntom čase Slovenská správa ciest), ktorá na žiadosť Skanska DS, a. s. odpovedala, že dodávky dcérskej\nspoločnosti nemožno považovať za dodávky vlastné, tiež skúsenosti dcérskej spoločnosti nebude môcť\nhodnotiť ako skúsenosti uchádzača (nakoľko ide o iný právny subjekt), iba ak by bola dcérska spoločnosť\nčlenom združenia.\nSprávny orgán tu správne poukázal na § 25 ods. 3 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z. z. a správne uviedol,\nže dcérska spoločnosť Skanska BS, a. s. nerozhodovala vzhľadom na svoje postavenie vo vzťahu k\npodnikateľovi Skanska DS, a. s. o otázkach týkajúcich sa predmetnej súťaže autonómne, ale vzťahy\nrozhodovania a kontroly tu na základe vzťahu materská (Skanska DS, a. s.) verzus dcérska spoločnosť\n(Skanska BS, a. s.) vykonával iný člen združenia, a teda sa táto spoločnosť nemohla stať samostatne\na nezávisle od vôle materskej spoločnosti účastníkom údajnej dohody.\nPreto konanie vedené proti spoločnosti Skanska BS, a. s. žalovaný zastavil v súlade so zákonom.\nE) Cena určená štátnou expertízou\nNámietky týkajúce sa údajného prekročenia ceny určenej štátnou expertízou o 40 % sú podľa\nnajvyššieho súdu v prejednávanej veci irelevantné.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že prekročenie ceny určenej štátnou expertízou\nkonštatovala NDS, ktorá z tohto dôvodu predmetnú verejnú súťaž aj zrušila. Toto, podľa názoru\nkrajského súdu pochybné konštatovanie NDS, si osvojila aj Rada úradu bez toho, aby v tejto súvislosti\nvykonala akékoľvek dokazovanie s poukazom na rozsiahle námietky žalobcov, ktorí zhodne tvrdili, že k\nprekročeniu ceny určenej štátnou expertízou nedošlo.\nRada úradu uviedla, že prekročenie ceny určenej štátnou expertízou v predmetnej verejnej súťaži\npovažuje za dôsledok a negatívny efekt dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, nie ako dôkaz\nsamotného protiprávneho správania. Prekročenie ceny určenej štátnou expertízou podľa názoru Rady\núradu svedčí o škodlivosti protizákonnej koordinácie účastníkov konania.\nSprávne síce Rada úradu uviedla, že prekročenie alebo neprekročenie úrovne ceny určenej štátnou\nexpertízou nepredstavuje dôkaz o uzavretí dohody, ale ak chcela toto údajné a nepreukázané\nprekročenie ceny považovať za dôsledok a negatívny efekt dohody - škodlivosť protizákonnej\nkoordinácie účastníkov, mala v tomto smere vykonať dokazovanie, napr. ustanovením znalca, čo aj\nniektorí žalobcovia navrhovali. V ďalšom konaní žalovaný buď nebude vychádzať z toho, že došlo k\n\nprekročeniu ceny alebo toto prekročenie relevantným spôsobom dokáže a potom z neho bude môcť\nodvíjať svoje závery o negatívnom efekte dohody.\nSúd sa stotožňuje s názorom žalobcu 6/, že nie je preukázané, že by údajná dohoda mala za následok\n40 % zvýšenie ceny v porovnaní so štátnou expertízou, pričom k uvedenému už súd zaujal stanovisko\nvyššie.\nNajvyšší súd v tejto otázke považuje za podstatné zdôrazniť, že Rada úradu nemá právomoc vykonať\ndokazovanie, tak ako to uviedol krajský súd. Toto totiž jednoznačne spadá do kompetencie NDS,\nMinisterstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky a Úradu pre verejné obstarávanie.\nPreto sa žalovaný v tomto smere musí vyslovene spoliehať na zistenia NDS (ako na predbežnú otázku).\nNDS prekročenie ceny určenej štátnou expertízou konštatovala, a preto predmetnú verejnú súťaž aj\nzrušila. Napokon aj krajský súd konštatoval, že: „Treba tiež uviesť, že Úrad pri analýze správne vychádzal\nz podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len tento subjekt bol obstarávateľom predmetnej verejnej\nsúťaže a len on mohol správnym orgánom tieto podklady poskytnúť“.\nOdvolací súd preto nemohol dať za pravdu súdu prvého stupňa, keď napokon z jeho argumentácie\nnebolo zrejmé, prečo v jednom prípade uznal, že úrad bol povinný sa spoľahnúť na podklady predložené\nNDS, no zároveň videl dôvod pre preskúmanie konania NDS.\nŽalovaný sám netvrdil, že prekročenie úrovne ceny určenej štátnou expertízou predstavuje dôkaz o\nuzavretí dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž. Tvrdil len, že je to argument nasvedčujúci škodlivosti\nprotizákonnej koordinácie účastníkov konania, ktorej dôsledkom vo verejných súťažiach (dôsledkom\ncenových dohôd vo všeobecnosti) je rast cien.\nOdvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, ktorý prvostupňovému orgánu vytýkal\npochybenie spočívajúce v tom, že pri porovnávaní bral do úvahy cenu určenú štátnou expertízou tak,\nako bola určená v roku 2002 a nevzal pritom do úvahy faktory uvádzané účastníkmi konania ako inflácia,\nrast cien vstupov a podobne.\nZároveň však bolo preukázané (viď stanovisko pani O.), že pri vyhodnocovaní súťažných ponúk\nvychádzal obstarávateľ z ceny určenej štátnou expertízou, ktorá bola v danom čase už aktualizovaná\nindexom stavebných prác, s ohľadom napríklad na infláciu, odhadovaný nárast cien vstupov a pod.,\npričom týmto indexom sa prepočítava pôvodná cena určená štátnou expertízou. Pri vyhodnocovaní\nsplnenia cenového kritéria sa následne vychádza z tohto aktualizovaného čísla. Nebolo preto potrebné\npresne stanoviť, o akú sumu bola cena určená štátnou expertízou prekročená.\nPodstatnou bola skutočnosť, že k takémuto prekročeniu došlo a v jeho dôsledku bola verejná súťaž\nzrušená. Skutočnosť, že ponuková cena prekročila cenu určenú štátnou expertízou, nebola v konaní\npovažovaná za dôkaz o uzavretí dohody obmedzujúcej súťaž. Ide tu však o argument svedčiaci o\nškodlivom dosahu kolúzie na verejné financie.\nF) Nezverejnenie v Úradnom vestníku EÚ\nKrajský súd v rozsudku stroho a bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia skonštatoval dôvodnosť\nnámietky, že oznámenie o vyhlásení verejnej súťaže nebolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej\núnie, takže sám obstarávateľ vytvoril obmedzenia účasti zahraničných účastníkov.\nV tejto súvislosti treba dať pozornosti skutočnosť, že žalobca 2/ vyššie uvedené tvrdil v žalobe len\nako argument v prospech jeho námietky, že Úrad nesprávne aplikoval čl. 81 ZES, a teda že skutok\nnemal komunitárny rozmer. Samotná námietka, tak, ako ju v rozsudku uviedol súd prvého stupňa, bola\nteda vytrhnutá z kontextu. Tu odvolací súd zdôrazňuje, že samotný krajský súd aplikáciu čl. 81 ZES a\nkomunitárny rozmer porušenia nespochybnil a potvrdil v tejto časti (str. 39 a 42 napadnutého rozsudku)\nrozhodnutie žalovaného, čím potvrdil nielen správnosť aplikácie čl. 81 ZES, ale aj možnosť súbežnej\naplikácie komunitárneho a národného práva. Odvolaciemu súdu preto nebolo zrejmé, z akého dôvodu\nsa krajský súd stotožnil s touto námietkou žalobcu 2/ a o aké dôvody svoj názor oprel.\nNajvyšší súd odkazuje na názor žalovaného, že túto skutočnosť, že predmetná verejná súťaž nebola\nvyhlásená vo Vestníku Európskej únie, mohol žalobca 2/ namietať v súlade so zákonom č. 523/2003 Z. z.\n\no verejnom obstarávaní oprávnenému orgánu. Úrad však nemá právomoc preskúmavať túto skutočnosť\na navyše toto ani nebolo predmetom správneho konania.\nNavyše nie je ani prehliadnuteľná tá skutočnosť, že k vyhláseniu verejnej súťaže došlo v období\nreferenčného dátumu vstupu Slovenskej republiky do štruktúr európskych spoločenstiev, čo svojim\nintertemporálnym účinkom značne modifikuje vtedy platné komunitárne záväzky orgánov Slovenskej\nrepubliky.\nG) Zásada dvojinštančnosti konania\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku súhlasil s tým, že odvolacie konanie tvorí jeden celok\ns konaním na prvom stupni, a teda účastníci konania môžu až do vydania odvolacieho rozhodnutia\nuvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy. Rovnako odvolací správny orgán je oprávnený\naj z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, prípadne zopakovať už vykonané dôkazy. Na druhej\nstrane však krajský súd konštatoval, že s poukazom na ním zistenú nepreskúmateľnosť prvostupňového\nrozhodnutia mala Rada úradu zrušiť napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu a ponechať\nvykonanie pomerne rozsiahleho dokazovania na prvostupňový orgán, ktorý by na základe výsledkov\ndokazovania bol schopný okrem iného aj presne vymedziť údajnú protisúťažnú praktiku - skutok, čím by\nbolo dodržané aj právo účastníkov správneho konania na obhajobu voči tvrdeniam úradu včítane práva\nna predkladanie návrhov a dôkazov.\nSprávne konanie sa riadi zásadou dvojinštančnosti, ktorá zabezpečuje, aby vec, ktorá je predmetom\nsprávneho konania na prvom stupni, bola v rámci správneho konania preskúmaná odvolacím orgánom\ntak pokiaľ ide o skutkové zistenia, ako aj právnu kvalifikáciu zisteného skutkového stavu a zákonnosť\npostupu prvostupňového orgánu. Odvolací správny orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom\nrozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.\nĎalej Rada úradu ako odvolací orgán mohla dokazovanie v nevyhnutnom rozsahu doplniť, nie ho však\nnahradiť, keďže tým v podstate nahradila povinnosti patriace prvostupňovému orgánu a to ešte pred\nvynesením prvostupňového rozhodnutia vo veci samej presne, úplne a spoľahlivo zistiť skutočný stav\nveci. Prvostupňový orgán nevykonal potrebné dokazovanie aby mohol preukázať naplnenie všetkých\nskutkových znakov správneho deliktu - dohody obmedzujúcej súťaž v užšom zmysle. Podľa názoru\nkrajského súdu už samotný Úrad mal zisťovať komunikačnú platformu. Rada úradu tak svojim postupom\nporušila zmysel dvojinštančnosti konania, čím zbavila žalobcov možnosti podať proti rozhodnutiu, ktoré\nvychádza z množstva nových skutkových zistení, riadny opravný prostriedok a tak sa domáhať úplného\npreskúmania prvostupňového rozhodnutia v riadnom odvolacom konaní. Krajský súd dal za pravdu aj\nžalobcovi 6/ tvrdiacemu, že bol takto ukrátený na svojich procesných právach, keďže mu bolo zabránené\npreskúmaniu nových záverov vyvodených z doplneného dokazovania v riadnom odvolacom konaní.\nOdvolací súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu v súvislosti s vyššie uvedeným. Správne konanie\nna prvom stupni a odvolacie konanie tvoria jeden celok, ako správne uviedol krajský súd. Účastníci\nkonania z tohto dôvodu môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a\nnavrhovať nové dôkazy a na druhej strane odvolací správny orgán je oprávnený i z vlastného podnetu\nvykonať nové dôkazy alebo zopakovať už vykonané dôkazy. Preto ani nie je opodstatnená argumentácia\nžalobcu 2/ (č. l. 528), podľa ktorej nemal žalovaný v žiadnom prípade vybočiť zo zákonného rámca\nustanovenia § 59 ods. 1 Správneho poriadku tým, že namiesto doplnenia dokazovania vykonaného\nprvostupňovým orgánom toto dokazovanie nahradil. Obdobný záver platí pre argumentáciu žalobcu 2/\nvo vzťahu k posudku O..\nSprávne konanie sa pritom riadi zásadou materiálnej pravdy, ktorá sa samozrejme vzťahuje aj\nna odvolacie konanie. Žiadnym zákonným ustanovením nie je obmedzený rozsah či prostriedky\ndokazovania.\nPodľa § 59 Správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak\nje to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni (ods. 1).\nAk sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a\nrozhodnutie potvrdí (ods. 2).\nZmena prvostupňového rozhodnutia sa pripúšťa po stránke právnej, t. j. keď prvostupňový správny orgán\npoužil nesprávny hmotnoprávny predpis, alebo po stránke faktickej, t. j. keď oprel svoje rozhodnutie o\nnedostatočne zistený stav veci. Odvolací správny orgán má pritom doplniť dokazovanie tak, aby bolo\npodkladom pre spoľahlivo zistený skutkový stav veci.\n\nŽalovaný v odvolacom konaní reagoval na všetky námietky účastníkov správneho konania a doplnil\ndokazovanie najmä v súvislosti s existenciou komunikačnej platformy.\nOdvolací súd nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný by vyššie uvedeným konaním a postupom pozbavil\nžalobcov práva podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. K tomuto záveru najvyšší súd dospel\npredovšetkým preto, že rozhodnutie Rady úradu bolo založené na rovnakých rozhodných dôkazoch\nako prvostupňové rozhodnutie, t. j. nezmenil podstatným spôsobom zistený skutkový stav, teda jeho\nfaktickým východiskom naďalej zostávala zhoda indexov v cenových ponukách účastníkov tendra,\nporovnanie s inými súťažami, vyjadrenia NDS, podporné stanovisko experta a iné.\nPreto podľa odvolacieho súdu Rada úradu v žiadnom prípade nemohla porušiť zmysel dvojinštančnosti\nkonania.\nObdobne sa najvyšší súd nestotožnil ani so záverom krajského súdu v tom, že žalovaný neumožnil\nžalobcom klásť pani O. otázky. V tomto smere odvolací súd poukazuje na svoje vyjadrenie vyššie\nuvedené.\nNavyše žalobcovi ako účastníci konania boli riadne oboznámení s obsahom podaných stanovísk\n(označené ako svedecké výpovede) a mali právo vyjadriť sa k nim, resp. ich obsah namietať, čo aj učinili.\nÚrad sa týmito námietkami účastníkov zaoberal, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu procesného postupu\núradu ani v tomto smere. Na podporu svojich tvrdení Rada úradu odkázala na rozhodnutie Vrchního\nsoudu v Praze zo dňa 30. septembra 1999, sp. zn. 6A/76/96, ktorý najvyšší súd v prejednávanej veci\nakceptuje:\n„1. Z ustanovení správního řádu nelze dovodit povinnost správního orgánu provádět výslech svědků (§\n35 spr. ř.) výlučně při ústním jednaní, popř. o termínu takovéhoto výslechu účastníka řízení vyrozumívat.\nJestliže po provedených výsleších svědků je účastník řízení při ústním jednaní s provedenými důkazy\nseznámen a je mu poskytnuta možnost se k nim vyjádřit (§ 33 odst. 2 spr. ř.), popř. navrhnout důkazy\ndoplňující, opakované, nebo nové, nelze mít za to, že jeho procesní práva byla porušená.“.\nH) Dohody v užšom zmysle a konanie v zhode\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že striktné rozlišovanie medzi dohodami v\nužšom zmysle a konaním vo vzájomnej zhode nebolo celkom na mieste, pretože niekedy nemôže byť\nod správneho orgánu vyžadované jednoznačné kvalifikovanie konania súťažiteľov v jednotlivých fázach\nbuď ako dohodu v užšom zmysle alebo ako konanie vo vzájomnej zhode.\nUviedol, že v danom prípade Rada úradu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že malo\nísť o dohodu obmedzujúcu súťaž vo forme dohody, t. j. dohodu v užšom zmysle, a teda ak chcela\ndokázať existenciu takejto dohody v užšom zmysle, mala sa venovať preukázaniu naplnenia všetkých\nskutkových znakov dohody a zamerať svoju pozornosť na to, či existujú a ako sa prejavili zhodné prejavy\nvôle všetkých 6 žalobcov konať na trhu určitým spôsobom a či skutočne existoval konsenzus medzi\nzúčastnenými súťažiteľmi na existencii zakázanej dohody obmedzujúcej súťaž.\nPojem dohody v zmysle čl. 81 ods. 1 ZES sa teda sústreďuje okolo existencie stretu/zhody vôle\naspoň dvoch strán, pričom forma, v ktorej je vyjadrená, nie je dôležitá, pokiaľ vytvára verné vyjadrenie\nzámeru strán. Žalovaný bol podľa krajského súdu povinný preukázať zhodu vôle medzi všetkými šiestimi\nžalobcami, a to či už vo forme písomnej, ústnej alebo konkludentnej dohody alebo vyjadrenia strán\nsprávať sa na trhu určitým spôsobom.\nKrajský súd žalovanému vytkol, že z jeho rozhodnutia nebolo zrejmé, že sa Rada úradu dostatočne\nzaoberala skutkovým znakom dohody v užšom zmysle, t. j. existenciou zhodných prejavov vôle u\nvšetkých žalobcov konať protisúťažne a záver o tom, že došlo k uzavretiu dohody obmedzujúcej súťaž\nv užšom zmysle vyvodila zo zhody cenových ponúk, ktorú nebolo možné poľa žalovaného objektívne\ninak zdôvodniť. K tomuto dôkazu pristúpila komunikačná platforma, ktorá však, ako to už krajský súd\nvyššie uviedol, vôbec nepreukazuje zakázané kontakty medzi všetkými šiestimi žalobcami.\nKrajský súd zdôraznil, že až vo vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že za zhodu vôle žalobcu 4/ s vôľou\nostatných účastníkov predmetného správneho konania považoval práve neštandardnú zhodu ponúk\npredložených vo verejnej súťaži, pričom pôdou pre koordináciu ich postupu pri vypracovaní a napokon\npredložení ponúk do súťaže bola vzájomná komunikácia v rôznych podobách v rozhodnom období, ktorá\nsa aj priamo dotýkala predmetnej verejnej súťaže a ponukových cien.\n\nDodal, že zaoberať sa bližšie otázkou zhody vôle bránila súdu absencia popisu skutku, jeho presná\nšpecifikácia. Nebolo však možné vylúčiť, že konsenzus mohol byť medzi niektorými účastníkmi, ktorí\nnapr. aj spolu komunikovali, ale ťažko možno ustáliť, že konsenzus bol aj u tých, voči ktorým sa\nakákoľvek komunikácia (kontakty) nepreukázala.\nOdvolací súd v súvislosti s posúdením uvedenej otázky poukazuje na to, že rozhodnutie žalovaného\nvychádzalo z preukázania dohody obmedzujúcej súťaž na základe zhody indexov v cenových ponukách\njednotlivých účastníkov súťaže. Správne orgány na oboch stupňoch pritom vychádzali zo zákonného\nznenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z. z. a zo znenia čl. 81 ZES dohody obmedzujúcej súťaž,\nktorá bola definovaná ako každý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný\nsúhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania.\nAj krajský súd vo svojom rozsudku skonštatoval, že forma dohôd obmedzujúcich súťaž v užšom zmysle\nsi vyžaduje konsenzus, ktorý musí byť náležitým, preukázateľným spôsobom prejavený, a to či už\nformou písomnej zmluvy, ústne alebo inak. Najvyšší súd súhlasí s argumentom žalovaného, že práve\nv prípadoch, kedy ide o iný prejav vôle, nemožno často presne špecifikovať miesto, čas a spôsob, tak\nako to teoreticky stanovil vo svojom rozsudku krajský súd.\nTiež najvyšší súd s prihliadnutím na judikatúru SD EÚ musí pripomenúť, že protisúťažný cieľ a\nprotisúťažný účinok vo vzájomnom postavení netvoria kumulatívne, ale naopak alternatívne podmienky,\nna ktorých základe dochádza k uplatneniu zákazu zakotveného v čl. 81 ods. 1 ZES; napríklad rozsudok\nzo dňa 17. júla 1997 vo veci účastníkov Ferriere Nord v. Komisia, sp. zn. C-219/95, marg. č. 13 až 15.\nInak povedané, konania vo vzájomnej zhode, pokiaľ sledujú protisúťažný ciel (tento názor vychádza\nnapríklad z rozsudkov SD EÚ Komisia v. Anic Partecipazioni (marg. č. 123) alebo zo dňa 08. júla 1999,\nvo veci účastníkov Montecatini v. Komisia, sp. zn. C-235/92, marg. č. 124), sú zakázané bez ohľadu\nna účinky. Navyše, ak je evidentným cieľom konania vo vzájomnej zhode vylúčenie, obmedzenie alebo\nnarušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, potom nie je v zmysle rozsudku SD EÚ zo dňa\n30. januára 1985, Clair, sp. zn. C-123/83, marg. č. 22 (ale aj novšie; zo dňa 21. septembra 2006,\nNederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied v. Komisia, sp.\nzn. C-105/04, marg. č. 125, či zo dňa 18. decembra 2008, Coop de France Bétail et Viande v. Komisia,\nsp. zn. C-101/07 a C-110/07, marg. č. 87) nutné osobitne skúmať jeho konkrétne účinky v praxi. Uvedené\nkonanie je neprípustné aj pri neexistencii protisúťažného účinku na trhu (viď napríklad už citovaný\nrozsudok SD EÚ vo veci Komisie v. Anic Partecipazioni, marg. č. 122).\nZákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a/ až f/ zákona č. 136/2001 Z. z.\ndemonštratívne uvádza v súvislosti so spôsobom spáchania iného správneho deliktu - uzatvorenia\ndohody obmedzujúcej súťaž, akým konaním je možné naplniť skutkovú podstatu tohto deliktu. Príslušný\norgán musí ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu bližšie vymedziť a konkretizovať skutok vo výroku\na v odôvodnení rozhodnutia tak, aby nebol zameniteľný s iným.\nTeda v prípade dohôd obmedzujúcich súťaž bude vymedzený spôsob uzatvorenia dohody ako dohoda\no cene určitého tovaru (alebo o zvýšení, znížení ceny), rozdelenie trhu, rozdelenie zákazníkov a pod.\nSkutočnosti, kde konkrétne a akým spôsobom k dohode medzi podnikateľmi došlo, sú v správnom\nkonaní samotnými dôkazmi.\nOdvolací súd v tejto súvislosti dal za pravdu žalovanému, že nebolo nevyhnutné vo výroku rozhodnutia\nšpecifikovať, o aký druh dohody obmedzujúcej súťaž ide. Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.\nz. zaviedlo pre dohodu, zosúladený postup, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov jednotný názov,\na to: dohoda obmedzujúca súťaž. Absencia špecifikácie vo výroku rozhodnutia, či v danom prípade\nišlo o dohodu alebo zosúladený postup podnikateľov, prípadne oboje, nemôže mať preto za následok\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia.\nŽalovaný poukázal na prax akceptovanú v európskej súťažnej teórii, že medzi dohodou podnikateľov\na zosúladeným postupom podnikateľov sú len veľmi slabé hranice, ktoré sa často prelínajú a nie je\nmožné striktne určiť, či v danom prípade ide o dohodu alebo zosúladený postup podnikateľov. Tomuto\nnasvedčuje aj rozhodovacia prax tak Komisie ako aj SD EÚ, ktoré vo viacerých prípadoch používajú\nvýraz dohoda a/alebo zosúladený postup podnikateľov v zameniteľných pozíciách.\nV predmetnej právnej veci žalovaný dospel k záveru, že išlo o dohodu obmedzujúcu súťaž vo\nforme dohody podnikateľov, ktorej predmetom boli ponukové ceny v konkrétnej súťaži na výstavbu\ndiaľnice. Dohoda týkajúca sa cenových ponúk bola preukázaná primárne prostredníctvom ekonomickej\n\nanalýzy - porovnaním jednotkových cien jednotlivých cenových ponúk, ktoré vykazovalo vysokú mieru\nkonštantnosti jednotlivých ponúk, k čomu nebolo možné dospieť len zosúladením postupu podnikateľov,\nale takáto zhoda musela byť výsledkom predchádzajúcej dohody.\nSprávne orgány oboch stupňov konanie podnikateľov v predmetnej verejnej súťaži označili ako dohodu\nobmedzujúcu hospodársku súťaž podľa čl. 81 ZES a podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a f/ zákona č. 136/2001\nZ. z.. Rozhodujúcou skutočnosťou preukazujúcou tento záver bolo správanie sa podnikateľov na\ntrhu, konkrétne mimoriadna a výrazná zhoda cenových ponúk jednotlivých uchádzačov, ktorá nebola\nobjektívne vysvetliteľná inak, ako dôsledok uzavretia dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž.\nNajvyšší súd na rozdiel od krajského súdu dal za pravdu žalovanému v tom, že vykonaným dokazovaním\nbolo preukázané, že neštandardná zhoda ponúk bola výsledkom zhody vôle podnikateľov, pričom pôdou\npre koordináciu ich postupu bola vzájomná komunikácia v rôznych podobách v rozhodnom období.\nExistencia komunikačnej platformy medzi všetkými účastníkmi bola preukázaná (viď vyššie) a ňou bolo\npotvrdené, že účastníci mali priestor pre komunikáciu a uzavretie dohody a navyše niektoré dôkazy\npotvrdili, že účastníci spolu ohľadne tejto súťaže aj komunikovali.\nPodľa odvolacieho súdu z rozhodnutia Rady úradu nebolo pochýb o tom, aký skutok sa stal a aké\nustanovenie ktorého právneho predpisu bolo porušené, opis skutku bol vymedzený vo výroku jasne,\nzrozumiteľne a nezameniteľne a Rada úradu v odvolacom konaní na námietky účastníkov konania\ndoplnila dokazovanie v súvislosti s existenciou komunikačnej platformy svedčiacej o uzavretí dohody\nmedzi podnikateľmi.\nI) Individuálnosť zodpovednosti za delikt\nKrajský súd v rozsudku uložil žalovanému, aby odôvodnil, ako prispeli všetci žalobcovia svojim vlastným\nsprávaním k spoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi, a že si boli vedomí konkrétneho\njednania, ktoré bolo plánované alebo uskutočňované ostatnými žalobcami v snahe dosiahnuť ten istý\ncieľ.\nSúčasne zdôraznil, že zodpovednosť za správne delikty je prísne individuálna, a preto sa má vždy\npreukázať každému konkrétnemu subjektu individuálne. V súvislosti s uvedeným krajský súd pripomenul\nvýznam riadneho popisu skutku s uvedením všetkých identifikačných údajov, keďže iba z riadne\nvymedzeného skutku sa dá vyvodzovať aj individuálna zodpovednosť toho ktorého účastníka akejkoľvek\ndohody obmedzujúcej súťaž.\nOdvolací súd nesúhlasí s vyššie uvedeným názorom krajského súdu. Predovšetkým treba zdôrazniť\númysel zákonodarcu, ktorý pre naplnenie skutkovej podstaty zakázanej dohody podľa § 4 zákona č.\n136/2001 Z. z. preukázanie vedomosti účastníkov nepožaduje, nie je podstatné, či má ísť o vedomé\nalebo nevedomé konanie a úmysel nie je znakom skutkovej podstaty tohto správneho deliktu, keďže ide\no správny delikt s objektívnou zodpovednosťou.\nToto konanie nemusí byť plánované alebo vedené tým istým cieľom. Rovnako ani čl. 81 ods. 1 ZES\nnedefinuje dohodu obmedzujúcu súťaž ako delikt, pre ktorého naplnenie je potrebný úmysel. Preto\nuloženie takejto povinnosti krajským súdom žalovanému je v rozpore so zákonom, nakoľko krajský\nsúd týmto uložil správnemu orgánu preukázať skutočnosti, ktoré pre založenie existencie protisúťažnej\ndohody nie sú relevantné.\nKrajský súd sa týmto konštatovaním odklonil aj od judikatúry SD EÚ a Komisie, v zmysle ktorej sa vôbec\nnevyžaduje preukázanie, či mal iný účastník dohody na nej rovnaký záujem, alebo z akého dôvodu sa\ndohody zúčastnil, a to aj v prípade limitovanej účasti účastníka na dohode. Ako správne uviedol žalovaný,\ntýmto tvrdením si aj sám krajský súd odporuje, keď v rozsudku zároveň (str. 55 a 56) konštatoval: „...ak\nje účasť spoločnosti na dohode preukázaná, nie je dôvod na skúmanie, či mala nejaký záujem na jej\núčasti..., ...nie je potrebné ani preukazovať, ako mala dohoda presne fungovať...“.\nJ) Neexistencia analýzy cenových ponúk\nKrajský súd správne vyhodnotil námietku žalobcu 6/, že neexistuje žiadna analýza cenových ponúk\nvykonaná žalovaným, ako nedôvodnú. Z obsahu spisu žalovaného totiž vyplynulo, že správne orgány\n\nvykonali analýzu jednotkových cien v predložených súťažných ponukách a zistili, že tieto vykazovali\nneštandardnú zhodu, resp. mimoriadnu podobnosť indexov jednotkových cien pri všetkých 880\ncenových položkách.\nAnalýza podielu minimálnej a maximálnej ceny každej položky a vzájomných podielov jednotkových\ncien bola skutočne urobená pre každú z 880 položiek. Toto porovnanie sa nachádza v správnom spise\n(spis I. stupeň, spisový obal 1, spis č. 4/1 a spis II. stupeň, spis č. 76). Žalovaný správny orgán pritom\nvychádzal z podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len tento subjekt bol obstarávateľom predmetnej\nverejnej súťaže a len on mohol správnym orgánom tieto podklady poskytnúť.\nK námietke žalobcu 6/, že toto porovnanie neobsahovalo žiadnu vysvetľujúcu časť, žalovaný, ktorému\ndal za pravdu aj krajský súd, správne poznamenal, že táto ani nebola potrebná, keďže už zo samotného\nnahliadnutia do tohto dokumentu bola zrejmá podobnosť ba až zhodnosť čísiel, indexov jednotkových\ncien.\nK) Zákonnosť konštantnosti indexov\nKrajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu 6/, že z napadnutého rozhodnutia ani z\nobsahu spisu nevyplynulo, aký rozsah konštantnosti indexov cenových ponúk považoval žalovaný za\nzákonný a aký rozsah konštantnosti indexov sa už považoval za protizákonný.\nNajvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu poukazuje na to, že účelom porovnania indexov\njednotkových cien vo vybraných verejných súťažiach nebolo stanoviť rozpätie, v ktorom je ešte\npodobnosť prípustná, resp. už neprípustná, ale účelom bolo zistiť, či žalobcovia pri predkladaní ponúk\nkonali koordinovane, t. j. či došlo k dohode obmedzujúcej súťaž.\nCieľom konania pred správnymi orgánmi teda nebolo určiť prípustné odchýlky, percento či frekvenciu\nvýskytu zhodnosti alebo podobnosti indexov. Účelom konania bolo predovšetkým preukázanie\nkoordinácie pri predkladaní ponúk a následné vyvrátenie všetkých možných alternatívnych vysvetlení\npre takúto podobnosť, resp. zhodu.\nL) Neuvedenie motívu konania\nNámietky žalobcu 6/ týkajúce sa neuvedenia motívu a vysvetlenia o tom, ako mala údajná dohoda\nfungovať, krajský súd označil ako nie celkom dôvodné. Uviedol, že z judikatúry SD EÚ (napríklad už\nvyššie citovaná vec účastníkov Aalborg Portland v. Komisia marg. č. 335) vyplýva, že ak je účasť\nspoločnosti na dohode preukázaná, nie je dôvod na skúmanie, či mala nejaký záujem na jej účasti.\nKrajský súd dodal, že predpokladom uvedeného záveru je preukázanie účasti všetkých žalobcov na\ndohode, čo podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány dostatočne preukázali. Ďalej tiež krajský\nsúd uviedol, že pre samotné preukázanie dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž nebolo potrebné ani\npreukazovať, ako mala dohoda presne fungovať. Uvedené však podľa krajského súdu znovu platí len v\nprípade, keď existencia a protisúťažný cieľ dohody boli napriek tomu dostatočne určené a preukázané.\nC.\nK neskoro uplatneným žalobným námietkam:\nNajvyšší súd tú časť rozsudku krajského súdu, kedy sa krajský súd začal zaoberať neskoro vznesenými\nnámietkami žalobcov (najmä na základe námietok žalobcu 1/) týkajúcimi sa nepreskúmateľnosti\nnapadnutého rozhodnutia, označil za prekročenie právomoci správneho súdu, a z uvedeného dôvodu\nzmenil napadnutý rozsudok.\nNakoľko však problematika aplikácie absorpčnej zásady v správnom trestaní predstavujú základné\notázky správneho trestania, dospel najvyšší súd v zmysle § 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku k\nzáveru, že tak, ako v iných prejednávaných veciach, aj v tomto prípade je nutné zaujať stanovisko k\nopodstatnenosti záverov súdnej praxe načrtnutých krajským súdom.\nPodľa § 1 OSP v citovanom znení Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov\nv občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu\nk právam iných osôb.\nPodľa § 2 OSP v citovanom znení v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory\na iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na\n\nto, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb\na aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.\nK absorpčnej zásade v správnom trestaní:\nA) Vnútroštátna správno - trestná úprava:\nKrajský súd v závere napadnutého rozsudku vyslovil mimo rozsah žalobných dôvodov zrušovací dôvod\nv zmysle § v 250j ods. 2 písm. d/ OSP na základe týchto právnych úvah:\n„Súd tiež dospel k záveru, že v prípade preukázania kartelovej dohody a aplikovania komunitárneho a\nvnútroštátneho súťažného práva zároveň, ide o jednočinný súbeh deliktov, nakoľko záujmy chránené\nskutkovými podstatami správnych deliktov podľa ZES a skutkovými podstatami podľa ZOHS sú\nrozdielne. Pri ukladaní sankcie je žalovaný povinný postupovať v súlade s absorpčnou zásadou, t. j.\nuložiť pokutu za jeden zo zbiehajúcich sa deliktov a zároveň je oprávnený v rámci hodnotenia závažnosti\nprotisúťažného konania prihliadnuť ako k priťažujúcej okolnosti i k tomu, že bol spáchaný aj druhý\ndelikt. Celkovú výšku pokuty však musí žalovaný vo svojom rozhodnutí aj z uvedeného hľadiska náležite\nodôvodniť, čo sa však nestalo, a preto je napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP).“\nZ uvedeného potom vyplýva, že krajský súd sa pri posudzovaní vyššie načrtnutých otázok predovšetkým\nsústredil na hodnotenie vplyvu otázky jednočinného súbehu deliktov v procese ukladania sankcie pri\nochrane hospodárskej súťaže tak na vnútroštátnom ako aj spoločnom trhu.\nJednou z parciálnych otázok, ktoré následne krajský súd riešil, bolo posúdenie aplikácie kritéria\nzávažnosti konania žalobcov. Je neprehliadnuteľné, že krajským súdom bolo na str. 48 vyslovené toto\nodôvodnenie:\n„Podľa názoru [krajského] súdu však z takéhoto nepreskúmateľného odôvodnenia vôbec nevyplýva, za\nktorých delikt vlastne žalovaný pokutu uložil a ako bolo ovplyvnená výška pokuty z dôvodu spáchania\naj druhého deliktu. Samotný výrok napadnutého rozhodnutia je vadný v tom zmysle, že z bodu 2 výroku\nvyplýva, že pokuta bolo uložené žalobcom za konanie uvedené v predchádzajúcom bode výroku, t. j.\nv prvom bode, v ktorom je však pod písm. a/ uvedený komunitárny delikt podľa článku 81 (1) ZES a\npod písm. b/ je uvedený vnútroštátnym delikt podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona\no hospodárskej súťaži. Ani z výroku ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia teda nevyplýva, že\nby sa žalovaný zaoberal pri ukladaní sankcie absorpčnou zásadou a vymeral by pokutu za jeden zo\nzbiehajúcich sa deliktov a zároveň by v rámci hodnotenia závažnosti konania prihliadol ako k priťažujúcej\nokolnosti i k tomu, že bol spáchaný aj druhý delikt. Celkovú výšku pokuty musí správny orgán vo svojom\nrozhodnutí aj z uvedeného hľadiska náležite odôvodniť, čo sa však vôbec nestalo, a preto je z tohto\npohľadu toto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Tvrdenie, že táto skutočnosť (uložení pokuty\nnielen za porušenie národného, ale aj za porušenie komunitárneho práva) nemôže byť podľa záverov\nRady úradu posúdená ako priťažujúca okolnosť, je podľa názoru [krajského] súdu mylné a záver o tom,\nže má byť posúdená ako skutočnosť, ktorá ovplyvňuje samotný základ pokuty, je bez ďalších dôvodov\nnepreskúmateľný, keďže nie je zrejmé, ako mala ovplyvniť samotný základ pokuty.\nVo vzťahu k takto sformulovanej argumentácii krajského súdu najvyšší súd zaujíma nasledujúce\nnesúhlasné stanovisko.\nZo samotného skutku ako aj z priloženého administratívneho spisu pre najvyšší súd vyplýva záver,\nže predmetom tak správneho konania ako aj nasledujúceho súdneho prieskumu je hodnotenie praktík\n(konaní alebo aktov) subjektov pôsobiacich na trhu Slovenskej republiky, t. j. vo vzťahu k hospodárstvu\nSlovenskej republiky. Nie všetky praktiky takýchto subjektov však podporujú riadne pôsobenie trhového\nmechanizmu.\nZ pohľadu vnútroštátneho práva v tomto smere najviac vyhraňuje, resp. limituje charakter jednotlivých\npraktík subjektov čl. 55 ústavy, pričom predmetom regulácie (čl. 55 ods. 2 ústavy) sú potom iba tie, ktoré\nmôžu na hospodárstvo Slovenskej republiky z hľadiska znakov trhovej ekonomiky (vrátane aspektov\nsociálnych a ekologických) negatívne pôsobiť.\nPodľa článku 55 ods. 1 ústavy, hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a\nekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.\n\nPodľa článku 55 ods. 2 ústavy, Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti\nustanoví zákon.\nKonanie žalovaného pri ochrane hospodárskej súťaže podľa zákona č. 136/2001 Z. z. sa na prvom\nmieste spravuje ustanoveniami obsiahnutými v V. a VI. časti tohto zákona (viď § 25 až 38). V súvislosti\ns uvedeným musí najvyšší súd zdôrazniť, že okrem pripustenia subsidiárneho pôsobenia Správneho\nporiadku v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., tento zákon neobsahuje žiadne podporné\nustanovenie na pripustenie subsidiárneho pôsobenia zákona, napríklad zákona č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch alebo iného osobitného zákona, ktorý sa uplatňuje pri správnom trestaní.\nZ uvedeného preto najvyššiemu súdu vyplýva záver, že pri stanovovaní výšky pokuty v konaní o ochrane\nhospodárskej súťaže je nutné primárne aplikovať ustanovenia zákona č. 136/2001 Z. z., a to konkrétne\nustanovenia obsiahnuté v § 38.\nZákonodarca určenie výšky pokuty za porušenie ustanovení § 4 ods. 1 v spojení s odsekom 3 písm.\na/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z. z. v zmysle § 38 ods. 1 a 10 zákona č. 136/2001 Z. z. viaže\nna správnu (voľnú) úvahu konajúceho správneho orgánu, pričom medze voľnej úvahy sú vymedzené\nhornou hranicou 10 % z obratu (viď § 38 ods. 1) a jednotlivé kritéria sú stanovené prostredníctvom §\n38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z..\nPodľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. v citovanom znení Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1,\n§ 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10\nods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté\núčtovné obdobie dosiahol obrat do 10.000 Sk alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi,\nktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 10.000.000 Sk.\nPodľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. v citovanom znení Úrad pri ukladaní pokuty posudzuje\nzávažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného\npredpisu 5b) alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu.\nÚrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam,\nkde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy\naj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa\nspolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie\nmajetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.\nKritériom, ktoré krajský súd v svojom zrušujúcom rozsudku označil ako nedostatočne vyhodnotené v\nsúvislosti s naznačenou problematikou absorpčnej zásady, je závažnosť konanie žalobcov.\nB) Úniová správno - trestná úprava:\nZ pohľadu komunitárneho práva v prejednávanej veci tu na popredné miesto vystupuje ochrana\nspoločného trhu v zmysle článku 81 a nasl. ustanovení ZES spolu s vykonávacím predpisom, ktorým\nje Nariadenie č. 1/2003. Nie je však možné opomenúť vplyv Charty základných práv Európskej únie\n(záväzný zdroj primárneho úniového práva pre Slovenskú republikou) ako aj tomu vyslovenú právne\nnázory.\nSúbeh pôsobenia komunitárneho a vnútroštátneho práva pri ochrane hospodárskej súťaže ako aj ich\nvplyv na realizáciu základných práv a ľudských slobôd, najmä s dôrazom na právo na spravodlivú\nochranu práv jednotlivca v tomto konaní, bol analyzovaný v niektorých rozhodnutiach SD EÚ alebo\nKomisie. Najvyšší súd pri svojich argumentoch uvedených nižšie bude vychádzať najmä z návrhu\ngenerálnej advokátky pani L., ktorý bol prednesený vo veci sp. zn. C-272/09 účastníkov KME Germany\nAG a spol. v Komisia o uložení zvýšenej pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže.\nJe nepochybné, že pri posudzovaní hore zdôrazneného kritéria závažnosti porušenia pravidiel\nochraňujúcich hospodársku súťaž sa táto závažnosť určuje s odkazom na množstvo faktorov, v ktorých\nprípade konajúci orgán disponuje voľnou úvahou.\nPri aplikácii práva s prihliadnutím na úniové (resp. pôvodne komunitárne) záväzky musia vnútroštátne\norgány, vrátane súdov pri výklade kritéria závažnosti v prípade protisúťažných konaní zohľadniť všetky\nprávne relevantné akty orgánov európskych spoločenstiev, respektíve Európskej únie (viď imperatív\nobsiahnutý v článku 7 ods. 2 v spojení s článkom 144 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o\nEurópskej únii) vrátane usmerňujúcich aktov týchto orgánov.\n\nK otázke, kedy protisúťažné konanie napĺňajúce znaky skutkových podstát podľa čl. 81 alebo 82 ZES\nmôže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, sa SD EÚ viackrát vyslovil prostredníctvom svojej\nrozsiahlej judikatúry.\nNapríklad prostredníctvom rozsudku Manfredi k tejto podmienke účinku s odkazmi na svoju prejudikatúru\nSD EÚ uviedol, že\n„výklad a uplatnenie tejto podmienky týkajúcej sa účinkov na obchod medzi členskými štátmi musí\nvychádzať zo skutočnosti, že jej cieľom je vymedziť v oblasti právnej úpravy hospodárskej súťaže hranice\nmedzi pôsobnosťou práva Spoločenstva a pôsobnosťou práva členských štátov. Do pôsobnosti práva\nSpoločenstva tak spadá každá kartelová dohoda a každé konanie, ktoré môže ovplyvniť obchod medzi\nčlenskými štátmi tak, že môže narušiť uskutočnenie cieľov jednotného trhu medzi členskými štátmi,\nnajmä oddeľovaním vnútroštátnych trhov alebo zmenou štruktúry hospodárskej súťaže na spoločnom\ntrhu. Aby rozhodnutie, dohoda alebo konanie mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, musí na\nzáklade súhrnu objektívnych skutkových alebo právnych okolností umožniť predpokladať s dostatočnou\npravdepodobnosťou, že môžu priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potencionálne ovplyvniť obchod\nmedzi členskými štátmi, a to tak, že sa možno obávať, že by mohli byť prekážkou uskutočňovania\njednotného trhu medzi členskými štátmi. Okrem toho je treba, aby tento vplyv nebol zanedbateľný.\nOvplyvnenie obchodu vo vnútri Spoločenstva teda všeobecne vyplýva zo spojenia viacerých faktorov,\nktoré sami o sebe nie sú nevyhnutne určujúce.“.\nAj pre oblasť komunitárneho práva je povolená voľná úvaha pri ukladaní sankcií a vymedzovaní ich\nvýšky. Podrobnosti o medziach ako aj kritériách tohto procesu sú obsiahnuté v čl. 23 Nariadenie č.\n1/2003.\nA opätovne aj tu medzi základné kritéria pre stanovenie čiastky pokuty patrí závažnosť porušovania\npredpisov.\nPodľa čl. 23 ods. 3 Nariadenia č. 1/2003 pri stanovení čiastky pokuty sa zohľadní závažnosť a doba\ntrvania porušovania.\nKomisia hore uvedenú judikatúru SD EÚ pôvodne premietla do svojho vykonávajúceho aktu s názvom\n„Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku\n65 ods. 5 Zmluvy o ESUO“ (Úradný vestník ES C 9, str. 3; Mimoriadne vydanie č. 08/001, str. 171).\nUvedené usmernenie Komisie napríklad v preambule uvádza:\n„Zásady tu načrtnuté by mali zabezpečiť priehľadnosť a nestrannosť rozhodnutí Komisie, rovnako v\nočiach podnikov, ako aj v očiach Súdneho dvora, pričom právomoci Komisie stanovovať pokuty v\nrozmedzí 10 % celkového obratu, ktoré jej prislúchajú na základe relevantnej legislatívy, ostávajú\nzachované. Tieto právomoci sa však musia riadiť koherentnou a nediskriminačnou politikou,\nkonzistentnou s cieľmi sledovanými penalizáciou porušení pravidiel súťaže.\nNová metóda určovania výšky pokuty sa bude pridŕžať nasledujúcich pravidiel, ktoré začínajú od\nzákladnej čiastky [ktoré spočívajú v stanovení základnej sumy - poznámka najvyššieho súdu], ktorá sa\nbude zvyšovať s ohľadom na priťažujúce okolnosti, alebo znižovať s ohľadom na poľahčujúce.“\nV neskoršom období prijala Komisia modifikované usmernenie (viď aj bod č. 103), ktoré poskytuje\nvýkladové pravidlá k podmienke účinku na obchod medzi členskými štátmi.\nUrčité pochybnosti konajúcich orgánov štátnej moci môžu vzniknúť pri riešení otázky, či aj takéto\nusmernenia orgánov Európskej únii je možné podradiť pod čl. 7 ods. 2 ústavy, t. j. či ide o relevantný\nformálny právny prameň.\nNa túto otázku dal SD EÚ (najmä rozsudok z 18. mája 2006 vo veci účastníkov Archer Daniels Midland\na Archer Daniels Midland Ingredients v. Komisia, sp. zn. C-397/03, Zb. s. I-4429, marg. č. 91) odpoveď,\nresp. návod prostredníctvom nasledovného textu:\n„Usmernenia síce nemožno kvalifikovať ako právnu normu, vyjadrujú však orientačné pravidlo správania,\nktorého sa treba v praxi pridŕžať a od ktorého sa Komisia [v prejednávanej veci aj vnútroštátny\norgán ochrany hospodárskej súťaže v zmysle Nariadenia č. 1/2003 - poznámka odvolacieho súdu]\nnemôže v jednotlivom prípade odkloniť bez uvedenia dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti\nzaobchádzania.“.\nC) Charakter sankcie pri ochrane hospodárskej súťaže:\n\nZákladný problém pri určovaní výšky pokuty nastolil krajský súd na tom základe, že žalovaný neobjasnil,\nči pri ukladaní predmetnej pokuty zohľadnil inštitút jednočinného súbehu deliktov a aké dôsledky z toho\npre ukladanie pokuty žalovanému vyplynuli. Obdobne krajský súd zdôraznil vplyv Dohovoru na ukladanie\nsankcií.\nPri tomto svojom závere odkazoval najmä na právne názory uvedené v rozsudku najvyššieho správneho\nsúdu zo dňa 16. apríla 2008, č. j. 1As 27/2008-67, www.nssoud.cz, resp. rozsudku zo dňa 31. mája\n2007, č. j. 8As 17/2007-135, www.nssoud.cz.\nPodľa najvyššieho súdu v prejednávanom prípade nepochybne ide o ohrozujúci (aj s účinkami poruchy)\nsprávny delikt, t. j., že postačuje výskyt konania smerujúci k poruche; a preto vôbec u týchto deliktoch\nnemožno hovoriť o formách súčinnosti či o vývojových štádiách.\nPodľa čl. 81 (1) ZES sú zakázané ako nezlučiteľné so spoločným trhom: všetky dohody medzi\npodnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod\nmedzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo\nskresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu, najmä tie: ...\nKrajský súd v podstate tvrdí, že konania týkajúce sa uplatňovania súťažného práva vrátane konania,\nktoré je predmetom prejednávanej veci, v ktorom sa konštatuje existencia zakázanej kartelovej dohody\ns následkom uloženia pokuty, majú na účely Dohovoru jednoznačne trestnoprávnu povahu.\nNajvyšší súd k uvedenému konštatuje, že úniové právo prostredníctvom čl. 23 Nariadenia č. 1/2003\nformálne charakterizuje rozhodnutie o uložení sankcie (s relevantnými dôsledkami aj pre vnútroštátne\nprávo), o ktoré ide v prejednávanej veci, ako rozhodnutie, ktoré nemá „trestnoprávny charakter“.\nS prihliadnutím na judikatúru ESĽP však musí tiež vysloviť záver, že samotné formálne označenie\nrozhodnutia o uložení sankcie nie je rozhodujúcim kritérium. Navyše ESĽP rozlišuje rozhodnutia\ntrestnoprávnej povahy, ktoré zaraďuje do „tvrdého jadra“ vymedzeného týmto súdom, a potom akceptuje\nskupinu rozhodnutí o sankciách, ktoré tam už nepatria.\nRovnako ako krajský súd aj najvyšší súd podčiarkuje dôležitosť takto nastolenej otázky, nakoľko ESĽP\nvyžaduje prísnejšie procesné záruky a prísnejšie kritériá preskúmania v prípade trestného konania ako\nv prípade civilného konania a v oblasti trestného práva vyžaduje prísnejšie procesné záruky a prísnejšie\nkritériá preskúmania v prípade jeho „tvrdého jadra“ ako v iných sankčných konaniach.\nPri rozhodovaní o tom, či sa konanie týkajúce sa protiprávneho konania má považovať za „trestné“\nkonanie, ESĽP vyzdvihuje tri rozhodné kritériá, po prvýkrát sformulované v rozsudku ESĽP Engel a spol.\nv. Holandsko z 08. júna 1976 (séria A, č. 22), marg. č. 82.\nVýchodiskovým kritériom je formálna klasifikácia rozhodnutia v príslušnom právnom poriadku. V\nrozsudku Engel však ESĽP kladie oveľa väčší dôraz na druhé a tretie kritérium, ktorými sú povaha deliktu\na miera závažnosti sankcie, ktorú možno páchateľovi tohto deliktu uložiť. V tomto smere vyslovil, že\npovažuje za relevantné, či sa sankcia ukladá na základe všeobecnej normy určenej všetkým občanom\na nie skupine s osobitným postavením a či má predstavovať najmä trest na odstrašenie od recidívy\na nie peňažnú náhradu škody. Potom sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva, v dôsledku čoho\nsa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu (zdôraznené ESĽP v jeho\nneskoršej judikatúre, napríklad rozsudok ESĽP Jussila v. Fínsko /Veľká komora/ z 23. novembra 2006,\nsťažnosť č. 73053/01).\nVzhľadom na uvedené kritéria rozsudku Engel si najvyšší súd osvojuje záver, že konanie, ktorým sa\nukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do „trestnoprávnej časti“ článku 6 Dohovoru. Uvedený\nzákaz konania a možnosť uložiť pokutu sú zakotvené v právnom predpise označenom ako zákon, t. j.\nso všeobecnou pôsobnosťou.\nĎalej tento delikt spočíva v konaní, ktoré sa vo všeobecnosti považuje za nekalé a škodlivé pre celú\nspoločnosť, pričom tento jeho znak ho spája s trestnými činmi vo všeobecnosti a spôsobuje jednoznačné\nspoločenské odsúdenie tohto správania. Výška pokuty stanovená až do hodnoty 10 % z ročného obratu\nje nepochybne prísna a môže byť pre podnikateľa aj likvidačná, a navyše je spájaná s výslovným\nzámerom trestať a odstrašovať podnikateľov (v súvislosti s uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje ciele\nsledované hore uvedených usmerneniach Komisie) bez akéhokoľvek prvku náhrady škody.\nNa druhej strane však najvyšší súd nemôže nechať bez povšimnutia tú relevantnú skutočnosť, že ESĽP\nprostredníctvom svojho rozhodnutia zo dňa 03. júna 2004 vo veci účastníkov Neste St. Petersburg a\n\nspol. v. Rusko (sťažnosti č. 69042/01, 69050/01, 69054/01, 69055/01, 69056/01 a 69058/01) vylúčil\nniektoré aspekty uplatňovania ruského súťažného práva z oblasti trestného práva.\nPodľa najvyššieho súdu je významné konštatovanie ESĽP v uvedenej veci, že relevantné\nprotimonopolné (súťažné) pravidlá sa vzťahovali len na vzťahy, ktoré mali vplyv na hospodársku súťaž\nna trhoch s komoditami, a ich pôsobnosť bola teda obmedzená. Z uvedeného potom vyplýva, že cieľom\nsúťažných pravidiel bolo chrániť a obnoviť hospodársku súťaž a že opatrenia, ktoré bolo možné uložiť,\nneboli „sankcie ako také“, ale príkazy na upustenie od protiprávneho konania spojené so zhabaním\nneoprávnene dosiahnutého zisku, ktoré malo predstavovať peňažnú náhradu škody, a nie trest na\nodstrašenie od recidívy.\nTiež v tomto rozsudku ESĽP zdôraznil, že niektoré druhy monopolistického správania môžu byť\ndovolené, ak sa preukáže, že slúžia všeobecnému prospechu (podľa generálnej advokátky pani J.\ntúto možnosť pripúšťa čl. 81 ods. 3 ZES, prinajmenšom teoreticky, aj v prípade zakázaných dohôd o\nurčovaní cien a rozdelení trhov), zatiaľ čo skutočne trestné správanie zvyčajne nie je predmetom takého\nutilitaristického odôvodnenia; a že sloboda trhovej súťaže je relatívna hodnota závislá od situácie, ktorej\nporušenia nie sú samy o sebe nesprávne.\nD) Uplatnenie analógie pri ukladaní pokút:\nKrajský súd ďalej pri svojej argumentácii o nepreskúmateľnosti procesu ukladania pokút poukazuje\nna to, že zákon č. 136/2001 Z. z. nešpecifikuje kritérium závažnosti, t. j. krajský súd vyslovuje svoje\npresvedčenie o neúplnosti právnej úpravy (vacuum et silentio legis) ukladania pokút a naznačuje, ako\nexistenciu medzery v zákone napraviť.\nNa základe tohto argumentu, odvolávajúc sa prostredníctvom ustálenej judikatúry súdov Českej\nrepubliky na podporný účinok trestného práva v správnom trestaní (obdobne aj argumentácia krajského\nsúdu k časti 3. K absencii konkretizácie skutku), dochádza krajský súd k nezvratnému záveru o nutnosti\nanalogicky aplikovať princípy trestného práva na ukladanie pokút v správnom trestaní.\nV súvislosti s tvrdenou nejasnosťou zákona č. 136/2001 Z. z., teda čo sa týka úpravy ukladania pokút,\nnajvyšší súd odkazuje na svoje teoretické vývody o uplatniteľnosti analógie v práve, ktoré vyslovil v časti\n3. K absencii konkretizácie skutku.\nOblasť verejného práva, kam spadá úprava ukladania sankcií aj pri ochrane hospodárskej súťaže, je\ndominantne ovládaná koncepciou výkonu štátnej moci „secundum et intra legem“, ktorá je zakotvená v\nčl. 2 ods. 2 ústavy. Medzery v práve podľa tejto koncepcie neexistujú (viď aj vyššie prezentované závery\nk analógii iuris).\nTakisto v súvislosti s uvedeným najvyšší súd už vyššie upozornil na právne účinky odporúčaní Rady\nEurópy, pri ktorých z nedávnej judikatúry ESĽP vyplýva, že ESĽP ich akceptoval ako relevantné právne\ndokumenty. Avšak ani z obsahu zásad zakotvených v Odporúčaní č. R (91) 77 vôbec nevyplýva snaha\nčlenských štátov uplatňovaniu zásad trestného práva podriadiť tiež voľnú (správnu) úvahu, ktorou\nsprávny orgán disponuje. Takisto žalobcovia vo svojich stanoviskách iba bagatelizujúcim spôsobom\npristúpili k argumentácii žalovaného, že s výnimkou Českej republiky iné členské štáty Európskej únie\nneodmietajú aplikáciu kumulácie dôvodov, resp. im zodpovedajúcich sankcií pri ochrane hospodárskej\nsúťaže.\nNavyše vo vzťahu k absorpčnej zásade pri stanovovaní výšky sankcií najvyšší súd poukazuje na odlišný\nmechanizmus tejto zásady v trestnom práve, ktorej uplatnenie nemá vždy opodstatnenie v správnom\npráve. Je nepochybný úmysel zákonodarcu v prejednávanej veci určiť kritéria pre stanovenie výšky\nsankcie prostredníctvom ustanovenia § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z..\nPritom tam uvedené kritéria nemajú charakter priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ale ide\nvšeobecne o kritéria, ktoré sa na zistený delikt alebo aplikujú alebo nepoužijú.\nPodľa § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia\nÚrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona,\nporušovania ustanovení osobitného predpisu 5b) alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo\nzáväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy\njeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto\nkritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým\n\nistým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako\nvodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo\nneplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.\nTakisto aj z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zámer osobitne odlíšiť, resp. striktne oddeliť trestné\nsankcie od administratívneho trestania. Predovšetkým najvyšší súd poukazuje na čl. 49 ústavy,\nktorý prísne terminologicky odlišuje právomoc zákonodarcu pri určovaní sankcií v oblasti trestného a\nsprávneho práva, vrátane čl. 50 ods. 1 ústavy spresňujúcim procesu stanovenia výšky sankcie.\nNemenej významným kritériom pre posudzovanie aplikovateľnosti trestného práva na oblasť správneho\ntrestania je aj delená právomoc orgánov štátu pri rušení uložených sankcií, t. j. prezident republiky v\nzmysle čl. 102 ods. 1 písm. j/ ústavy odpúšťa (zmierňuje) tresty uložené súdmi v trestnom konaní; naopak\nvláda v zmysle čl. 119 písm. l/ ústavy je oprávnená rozhodnúť o udelení amnestie vo veciach priestupkov.\nK tomuto sa pridružuje aj individuálne oprávnenie žalovaného na zmiernenie tvrdosti zákona, nakoľko\nv zmysle § 38 ods. 11 zákona č. 136/2001 Z. z. v citovanom znení úrad neuloží podnikateľovi pokutu,\nak naplní podmienky včasnej spolupráce. Na druhej strane najvyšší súd nemôže prehliadnuť paradoxnú\nsituáciu pri ukladaní sankcií a trestov, najmä peňažnej sankcie za iný správnym delikt, ktorá svojou\nvýškou často krát presahuje maximálnu výšku peňažného trestu ukladaného podľa trestného práva.\nPodľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy\nna právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\nPodľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\nPodľa § 38 ods. 11 zákona č. 136/2001 Z. z. v citovanom znení Úrad neuloží pokutu podnikateľovi, ktorý\nbol účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/ až c/ alebo f/, na ktorej účely jej\núčastníci podnikajú na rovnakej úrovni výrobného reťazca alebo distribučného systému, a ktorý súčasne\na) z vlastného podnetu ako prvý poskytol rozhodujúci dôkaz na preukázanie porušenia zákazu podľa §\n4 alebo osobitného predpisu, 26a)\nb) skončil účasť v dohode obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa písmena a),\nc) nedonútil iného podnikateľa zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž alebo nebol iniciátorom jej\nuzavretia,\nd) poskytol úradu všetky jemu dostupné dôkazy a spolupracoval s úradom počas celého prešetrovania.\nE) Komunitárna stránka deliktu:\nNajvyšší súd nemohol nechať bez povšimnutia relevantnú skutočnosť týkajúcu sa uplatnenia\nkomunitárneho práva, t. j., že samotný krajský súd v odôvodnení vyzdvihol (str. 35 napadnutého\nrozsudku) tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že Komisii bol návrh prvostupňového\nrozhodnutia v zmysle nižšie citovaného 15. recitálu preambule, resp. čl. 11 ods. 3 Nariadenia č. 1/2003\npredložený. Žiadne výhrady k jeho zneniu Komisia nevzniesla a ani v zmysle hore citovaného rozsudku,\nresp. 17. recitálu preambule nemala potrebu v línii svojej právomoci preverovať naplnenie podmienky\ntýkajúcej sa účinkov na obchod medzi členskými štátmi.\nNavyše Komisia, pokiaľ mala podozrenie, že existuje kartelová dohoda, mala možnosť preveriť vznik\ndostatočnej pravdepodobnosti, či môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne ovplyvniť\nobchod medzi členskými štátmi, a to aj napríklad preverovaním skutkového stavu na mieste.\nPodľa 17. recitálu preambule Nariadenia č. 1/2003 platí že, ak sa majú súťažné pravidlá uplatňovať\njednotne a súčasne sa má sieť spravovať čo možno najlepším spôsobom, je dôležité, aby sa dodržal\npravidlo, že orgány hospodárskej súťaže členských štátov automaticky stratia svoju právomoc, ak\nKomisia začne konanie. Ak orgán hospodárskej súťaže členského štátu už koná v prípade a Komisia\nzamýšľa začať konanie, musí sa snažiť urobiť to čo najskôr. Pred začatím konania by Komisia mala\nkonzultovať s príslušným vnútroštátnym orgánom.\nS prihliadnutím na tieto okolnosti sa najvyšší súd zaoberal otázkou - aké sú výhrady k dopadu\njednočinnému súbehu na kritérium závažnosti pri stanovení výšky pokuty v prejednávanej veci, ak\nKomisia tieto výhrady (ako relevantný orgán na aplikáciu komunitárneho práva) nevzniesla, resp.\nnesignalizovala ich potrebu.\nKrajský súd ako vnútroštátny orgán štátnej moci túto skutočnosť celkom opomenul vyhodnotiť, naopak\nsa zameral na teoretické rozpracovanie pôsobnosti práva Spoločenstva a práva členských štátov a s\ntým súvisiacu judikatúru SD EÚ.\n\nV časti odôvodnenia napadnutého rozsudku s označením V. d/ Ukladanie sankcie pri súbehu deliktov\nna str. 46 (č. l. 438) krajský súd zdôraznil skutočnosť, že ide o jednočinný súbeh deliktov, čo si\nžalovaný podľa záverov krajského súdu neuvedomil (tu upozornil krajský súd na článok 5 Nariadenia č.\n1/2003, ktorý zakladá právomoc orgánov pre hospodársku súťaž členských štátov stíhať a sankcionovať\nkomunitárne delikty), keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa pokuty, úvahy\no tom, aká sankcia sa uloží pri súbehu deliktov, celkom pre neho absentuje.\nĎalej krajský súd s odkazom na judikatúru SD EÚ v následne citovanom texte napadnutého rozsudku\nzdôraznil, že zásada ekvivalencie vyrovnáva podmienky, za ktorých je uplatňované komunitárne právo\ns podmienkami uplatňovania vnútroštátneho práva, a to nasledovne:\n„Absorpčnú metódu preto treba použiť aj pre ukladanie sankcií úradom pri súbehu deliktov\nkomunitárnych či pri súbehu komunitárneho a vnútroštátneho deliktu. Ak teda žalovaný ukladá\nsankciu, riadi sa jeho postup vnútroštátnym právom, avšak pri rešpektovaní judikatúry ESD, ktorá\nsa vzťahuje všeobecne k zásadám aplikácie hmotného komunitárneho práva v rámci systému práva\nvnútroštátneho. ESD uviedol, že podmienky za ktorých je uplatňované komunitárne právo nesmú byť\nmenej priaznivé než tie, ktoré sa týkajú obdobných situácií pri uplatňovaní vnútroštátneho práva (zásada\nekvivalencie) a zároveň nesmú v praxi znemožňovať či nadmerne sťažovať výkon práv priznaných\nprávom Spoločenstva a musí zaručiť plný účinok komunitárneho práva (zásada efektivity) (napr. veci\n33/76 Rewe - Zentralfinanz, 14/83 Von Colson a Kamann).\nUplatňovanie absorpčnej metódy je nepochybne v súlade s princípom ekvivalencie, nakoľko sa uplatní\ncelkom zhodným spôsobom rovnako v prípade súbehu vnútroštátnych deliktov. Táto zásada nie je v\nrozpore ani s princípom efektivity, nakoľko žalovaný síce ukladá sankciu len za jeden z deliktov, na ktoré\ndopadá v danom prípade zhodná sankcia, v rámci hodnotenia závažnosti protiprávneho konania však\nmôže prihliadnuť ako k priťažujúcej okolnosti i k skutočnosti, že súťažiteľ spáchal viac deliktov (či už v\njednočinnom alebo viacčinnom súbehu), možno teda zohľadniť všetky chránené záujmy, ktoré súťažiteľ\nsvojim konaním porušil či ohrozil, včítane záujmu na riadnom fungovaní spoločného trhu, pričom táto\nmetóda nepochybne umožňuje, aby takto uložená výsledná sankcia mala dostačujúci odradzujúci\núčinok.“.\nNásledne v prejednávanej veci potom krajský súd opätovne vytýka žalovanému, že:\n„Z odôvodnenia výšky pokuty v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v druhostupňovom rozhodnutí je\nsíce vidieť, že sa žalovaný venoval hodnoteniu údajného protisúťažného konania žalobcov z hľadísk\nuvedených v § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z., avšak z týchto dôvodov nie je možné vôbec zistiť,\nza ktorý z dvoch uvedených deliktov primárne pokutu uložil a akým spôsobom prihliadol k tomu, že bol\nspáchaný i ďalší delikt. Žalovaný totiž vôbec neuviedol, že ide o jednočinný súbeh komunitárneho a\nvnútroštátneho deliktu, ktoré teda žalovaný pri odôvodnení výšky pokuty vôbec nerozlišoval, a preto nie\nje ani možné preskúmať, akými úvahami sa v tomto ohľade riadil a či postupoval v súlade so zásadou\nabsorpčnou, alebo naopak, či konečná výška sankcie nie je výsledkom neprípustnej kumulácie.“\nK uvedenej argumentácii krajského súdu (k argumentácii žalobcov sa odvolací súd z dôvodu jej\nabsolútnej absencie nemôže vyjadriť) týkajúcej sa postupu ukladania sankcie vyslovuje najvyšší súd\nnasledujúce právne názory.\nPredovšetkým, čo sa týka odôvodnenia uloženia pokuty, toto sa nachádza počnúc od str. 70 až do str. 77\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný pri napĺňaní obsahu kritéria závažnosti najmä zdôraznil\npovahu konania žalobcov, ktoré označil že patrí medzi najzávažnejšie porušenie zákona. Výšku uloženej\npokuty žalovaný odôvodnil s prihliadnutím na širší dopad protiprávneho konania žalobcov, nakoľko bola\nuložená nielen za porušenie vnútroštátneho, ale aj komunitárneho práva. K porušeniu komunitárneho\npráva sa žalovaný vyjadril v tom duchu, že:\n„ .... táto skutočnosť nemôže byť pritom podľa záveru Rady úradu posúdená ako priťažujúca okolnosť,\nako skutočnosť, ktorá ovplyvňuje samotný základ pokuty.“.\nSamotným medziam použitým žalovaným žalobcovia nič nevytýkali, ale predovšetkým sa sústredili na\nexcesívnosť výšky pokuty vzhľadom na historické porovnanie pri iných subjektoch.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že bez predloženia dôkazov o podobnosti uvedených vecí nie je\nmožné takúto námietku žalobcov vyhodnotiť ako oprávnenú.\nPredovšetkým pri výklade kritérií zákonodarcom ustanovených na ukladanie peňažnej sankcie za\nporušenie predpisov na ochranu hospodárskej súťaže najvyšší súd vychádza z vtedy platného\n\nkomunitárneho práva, a to najmä z Nariadenia č. 1/2003. Na tento výklad ho oprávňuje samotné\nnariadenie (najmä čl. 6), hoci najvyšší súd rešpektuje výkladovú právomoc SD EÚ.\nJe nepochybné, že už preambula tohto nariadenia definuje rámec spolupráce vnútroštátnych a\nkomunitárnych orgánov (napríklad článok 11 Nariadenia č. 1/2003 o spolupráci medzi komisiou orgány\nhospodárskej súťaži členských štátov), lebo musí zohľadňovať účinky vyhlásených súťaží na obchod\nmedzi členskými štátmi.\nPre súčasné podnikateľské prostredie je charakteristické, že iba veľmi obtiažne (predovšetkým nižšie\ncitovaný 8. recitál) je možné zastávať názor pri konkrétnych praktikách podnikateľov využívaných\nv hospodárskej súťaži, najmä s prihliadnutím na slobodu podnikania a zákaz diskriminačného\nzaobchádzania z titulu štátnej príslušnosti alebo domicilu podnikateľa, že pri verejných súťažiach sa na\nne bude vzťahovať iba vnútroštátne právo.\nUž samotná nutnosť zverejniť vyhlásenie verejnej súťaže s dopadom na územie Európskeho\nspoločenstva, resp. neskôr Európskej únie, presúva ťažisko ochrany hospodárskej súťaže do\nkomunitárneho prostredia, ktorý záver potvrdzujú nižšie citované ustanovenia preambuly Nariadenia č.\n1/2003.\nPodľa 8. recitálu preambuly Nariadenia č. 1/2003 aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie súťažných\npravidiel spoločenstva a primerané fungovanie mechanizmu spolupráce obsiahnuté v tomto nariadení,\nje potrebné zaviazať orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov, aby uplatňovali aj články 81\na 82 Zmluvy tam, kde uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody a postupy, ktoré môžu ovplyvniť\nobchod medzi členskými štátmi. Aby sa vytvorili podmienky pre dohody,, rozhodnutia a zosúladené\npostupy združení podnikov v rámci vnútorného trhu, je tiež podľa článku 83 ods. 2 písm. e/ Zmluvy\npotrebne stanoviť vzťah medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi a súťažným pravom spoločenstva.\nNa tento účel je potrebné zabezpečiť, aby uplatňovanie vnútroštátneho práva na dohody, rozhodnutia\na zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy nemohlo viesť k zákazu takých dohôd,\nrozhodnutí a zosúladených postupov, ak nie sú zakázané podľa súťažného práva spoločenstva. Pojmy\ndohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov sú autonómnymi pojmami súťažného práva spoločenstva\npokrývajúcimi koordinovanie správania podnikov na trhu v zmysle ich výkladu súdmi spoločenstva.\nČlenským štátom by nemalo byť podľa tohto nariadenia zabránené, aby na svojom území prijali\na uplatnili pre hospodársku súťaž prísnejšie vnútroštátne právne predpisy, ktoré zakazujú alebo\nsankcionujú jednostranné konanie podnikov. Tieto prísnejšie vnútroštátne právne predpisy môžu zahŕňať\nustanovenia, ktoré zakazujú alebo sankcionujú neprimerané chovanie voči hospodársky závislým\npodnikom. Okrem toho sa toto nariadenie nevzťahuje na vnútroštátne právne predpisy, ktoré ukladajú\ntrestné sankcie fyzickým osobám okrem prípadov, keď také sankcie sú prostriedkami, ktorými sa\nvynucuje u podnikov uplatňovanie súťažných pravidiel.\nPodľa 9. recitálu preambuly Nariadenia č. 1/2003 články 81 a 82 Zmluvy majú cieľ chrániť hospodársku\nsúťaž na trhu. Toto nariadenie, ktoré sa prijalo s cieľom vykonávania týchto ustanovení zmluvy,\nnebráni členským štátom vo vykonávaní vnútroštátnych predpisov na svojom území, ktoré chránia\nich právoplatné záujmy za predpokladu, že také predpisy sú zlučiteľné so všeobecnými zásadami a\nostatnými ustanoveniami práva spoločenstva. Pokiaľ sa takéto právne predpisy zameriavajú prevažne\nna cieľ, ktorý sa líši od cieľa zameraného na ochranu hospodárskej súťaže na trhu, orgány hospodársky\nsúťaže a súdy členských štátov môžu také predpisy uplatňovať na svojom území. Na základe toho môžu\nčlenské štáty podľa tohto nariadenia na svojom území vykonávať vnútroštátne právne predpisy, ktoré\nzakazujú alebo postihujú konania nečestnej obchodnej praxe nezávisle na tom, či sú jednostranné alebo\ndohodnuté zmluvne. Takéto predpisy sledujú špecifický cieľ, bez ohľadu na skutočný a predpokladaný\nvplyv takýchto konaní na hospodársku súťaž na trhu. Toto je osobitne prípad predpisov, ktoré zakazujú\nstanovovať obchodným partnerom podmienky alebo vyžadovať, alebo sa pokúšať vyžadovať od nich\npodmienky a protislužby, ktoré sú neoprávnené, neprimerané alebo neuvážené.\nPodľa 15. recitálu preambuly Nariadenia č. 1/2003 Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských\nštátov by mali vytvoriť spolu sieť verejných orgánov, ktoré v úzkej spolupráci uplatňujú súťažné pravidlá\nspoločenstva. Na tento účel je potrebné stanoviť informačný a konzultačný postup. Bližšie podrobnosti\ntýkajúce sa spolupráce v rámci siete stanoví a bude revidovať Komisia v úzkej spolupráci s členskými\nštátmi.\nNajvyšší súd neodmieta judikatúru cudzích štátov a pristupuje k nej ako k možným návodom na\naplikáciu slovenského práva. Predovšetkým rozhodovacia činnosť českých súdov predstavuje vzhľadom\nna spoločné historické právne základy neprehliadnuteľné impulzy možnej rozhodovacej súdnej činnosti.\n\nKrajským súdom vyššie citovaná judikatúra Najvyššieho správneho súdu Českej republiky ponúka\npodrobnú analýzu aplikácie trestného práva v oblasti správneho trestania.\nNajmä prostredníctvom rozsudku najvyššieho správneho súdu č. k. 5Afs 9/2008-328 bol položený dôraz\nna tzv. zdanlivý súbeh deliktov, t. j. situáciu, kedy je jednočinný súbeh vylúčený, hoci skutok formálne\nvykazuje znaky dvoch, či viac skutkových podstát deliktov.\nČeský súd citoval trestnoprávnu doktrínu, ktorá rozlišuje viaceré situácie vylučujúce takýto súbeh, a to:\na) delikty sú si navzájom v pomere špeciality,\nb) delikty sú si navzájom v pomere subsidiarity,\nc) ide o takzvanú faktickú konzumpciu alebo\nd) ide o pokračovanie v delikte, či trvajúci alebo hromadných delikt.\nNajmä pri záveroch týkajúcich sa objasnenia pomeru špeciality deliktov sa musí najvyšší súd odkloniť\nod právnych názorov českého súdu. Na jednej strane najvyšší súd súhlasí s názorom, že vzťah\nšpeciality pri ochrane rovnakých záujmov si vyžaduje, aby druhý záujem predstavoval iba osobitnú (t.\nj. parciálnu) časť vyňatú z prvej oblasti za tým účelom, aby sa zdôraznila osobitná povaha a stupeň\nnebezpečnosti zásahov pre spoločnosť do takto chráneného záujmu. Inak povedané, aby právne\nefektívnejším spôsobom reagovala na špeciálnu okolnosť deliktu, ktorá mení nebezpečnosť daného\nskutku pre spoločnosť.\nAvšak na druhej strane nemôže do tohto vzťahu priradiť záujem chránený komunitárnym právom a\nprávom vnútroštátnym.\nZáujmom chráneným slovenským právom je v zmysle § 1 zákona č. 136/2001 Z. z. hospodárskej súťaže\n(najmä z pohľadu jej efektívnosti), ktorá je vymedzená tak po stránke personálnej (podnikatelia v zmysle\n§ 3 ods. 2) tak po stránke teritoriálnej (viď exteritoriálne ustanovenie § 2 ods. 4 a 5) ako ochrana\nkonkurenčných (súťažných) mechanizmov. Z tohto pohľadu ochrana hospodárskej súťaže slovenským\nprávnym poriadkom odráža osobitosti vnútroštátnej právnej úpravy (najmä kultúrne rozdielnosti alebo\nodlišnosti v spotrebiteľských návykoch či v obchodných zvyklostiach) a v tomto v rámci posudzuje\nkonanie podnikateľov na trhu (viď rozsudok vo vyššie citovanej veci Manfredi, marg. č. 38). Avšak nie bez\nvýznamu je podriadenie vnútroštátnej úpravy ochrany hospodárskej súťaže relevantnej medzinárodnej\nzmluve v prípade účinkov, ktoré sa prejavujú výlučne na zahraničnom trhu (§ 2 ods. 5 a poznámka 1aa/).\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže (ďalej len\n„súťaž“) pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech spotrebiteľov\na úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) pri\ndohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona.\nKomunitárne právo ochrany hospodárskej súťaže v tom čase platné malo svoj základ v článkoch 81\naž 86 ZES spolu s vykonávacími predpismi v tejto oblasti, t. j. najmä Nariadenie Rady č. 17/62 s\núčinnosťou od dňa 01. marca 1962. V zmysle judikatúry SD EÚ (napríklad rozsudok SD EÚ vo veci\nsp. zn. C-6/72 účastníkov Continental Can) a primárneho a sekundárneho komunitárneho práva účelom\nsúťažných pravidiel bolo to, aby na spoločnom trhu bola zabezpečená slobodná, poctivá, nenarušená\na súčasne účinná súťaž. Avšak samotná súťaž je iba prostriedkom na dosiahnutie všeobecných cieľov\nSpoločenstva definovaných v článku 2 ZES.\nCiele Európskeho spoločenstva podľa článku 2 ZES sú všeobecne formulované ciele sociálnoekonomickej povahy, ktoré sa navzájom dopĺňajú a spolu súvisia. Najmä sem patrí dosiahnutie\na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja hospodárskych činností, vysoká úroveň zamestnanosti\na sociálnej ochrany, rovné postavenie mužov a žien, trvalo udržateľný a neinflačný rast,\nkonkurencieschopnosť, ochrana životného prostredia, zvyšovanie životnej úrovne a kvality života,\nhospodárska a sociálna súdržnosť a solidarita medzi členskými štátmi.\nZ judikatúry SD EÚ relevantnej pre prejednávanú vec (t. j. od veci sp. zn. 14/68 zo dňa 13. februára 1969\núčastníkov Walt Wilhelm Walt Wilhelm a spol. v. Bundeskartellamt, až po rozsudok vo veci Manfredi)\nje možné vyvodiť záver (obdobne judikoval aj český súd v citovanom rozsudku), že hranicu medzi\npôsobnosťou komunitárneho a vnútroštátneho práva SD EÚ na rozdiel od krajského súdu nechápe\nako nepriepustný múr celkom oddeľujúci súťažné právo vnútroštátne a komunitárne (t. j. na princípe\nautonómnosti obidvoch úprav), ale ako hranicu medzi suverénnou pôsobnosťou vnútroštátnu práva\nčlenských štátov (najmä z hľadiska konceptu účinkov na obchod medzi členskými štátmi) a oblasťou,\nktorá túto hranicu narušuje imperatívom dosiahnutia cieľov Európskeho spoločenstva prostredníctvom\n\nnutnosti aplikovať komunitárne právo, či už z pozície delegovanej právomoci na hospodársky orgán\nčlenského štátu alebo konaním v samotnej Komisie.\nPodľa čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 platí, že ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov\nalebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení\npodnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod\nmedzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také\ndohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. Ak orgány hospodárskej súťaži členských štátov alebo\nvnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akýkoľvek zneužitie zakázané článkom 82\nZmluvy, uplatnia aj článok 82 Zmluvy.\nPodľa čl. 5 Nariadenia č. 1/2003 orgány hospodárskej súťaže ....\nNajvyšší súd je však viac rezervovaný k názorom týkajúcim sa vnášania inštitútov vnútroštátneho\ntrestného práva do správneho trestania. Predovšetkým v súvislosti s ochranou hospodárskej súťaže\npoukazuje nielen na hore citované závery pri čl. 49 ústavy, ale aj zdôrazňuje čl. 6 Nariadenia č. 1/2003.\nZ uvedeného článku vyplýva nielen extenzívne rozšírenie právomoci vnútroštátnych súdov na aplikáciu\ntam citovaných článkov ZES na rozhodovacej úrovni orgánu Európskej únie, ale aj právomoc uplatňovať\ntoto nariadenie v svojej rozhodovacej činnosti ako formálny právny prameň. Následne ustanovenia\nNariadenia č. 1/2003 týkajúce sa ukladania pokuty, t. j. článku 7 a .....\nPodľa čl. 6 Nariadenia č. 1/2003 vnútroštátne súdy majú právomoc na uplatňovanie článkov 81 a 82\nZmluvy.\nPodľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 platí, že ak Komisia [t. j. v zmysle odporúčanej deľby pri\nochrane hospodárskej súťaže aj vnútroštátny orgán] konajúc na základe sťažnosti alebo aj z vlastného\npodnetu zistí porušovanie článkov 81 a 82 Zmluvy, môže rozhodnutím od príslušných podnikov a\nzdružení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania. Na tento účel im môže uložiť akékoľvek\nštrukturálne opatrenia alebo opatrenia o správaní, ktoré sú primerané k spáchanému priestupku a\nnevyhnutné pre efektívne ukončenie porušovania. Štrukturálne opatrenia sa môžu uložiť buď vtedy, keď\nneexistuje žiadne účinné opatrenie orientované na správanie alebo keď akékoľvek rovnocenné opatrenie\norientované na správanie by mohlo znamenať pre príslušný podnik väčšie zaťaženie ako štrukturálne\nopatrenie. Ak má komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie potom, čo bolo spáchané.\nVzájomné pôsobenie komunitárneho práva a vnútroštátneho práva prostredníctvom načrtnutej\nspolupráce podľa preambule (najmä vyššie citovaný 15. recitál) Nariadenia č. 1/2003 je skutočne\noddelené svojim verejným účelom charakterizovaným vyššie (viď najmä 9. recitál). Avšak nakoľko nie\nje možné od počiatku v prípade vyhlásenia verejnej súťaže ich účinky vymedziť iba okruhom účastníkov\na dotknutým trhom iba na vnútroštátne pôsobenie, resp. iba na komunitárne pôsobenie, potom najvyšší\nsúd musí odmietnuť naznačené delenie mechanizmov ukladania sankcií na absorpčné a kumulačné\nukladanie sankcií.\nNaopak, vzhľadom na uvedené najvyšší súd poukazuje na simultánne (t. j. popri sebe v čase a\npriestore, kedy jeden právny systém je podsystémom druhého a naopak v závislosti na konkrétnostiach\nprejednávanej veci) pôsobenie vnútroštátnej a komunitárnej úpravy ukladania sankcií pri ochrane\nhospodárskej súťaže trhu (pritom z tohto pohľadu je irelevantné, či ide o vnútroštátny alebo spoločný\ntrh). Simultánny mechanizmus ukladania pokút reprezentuje prienik obidvoch úprav tak v horizontálnej\n(možný paralelný účinok vyslovene uvedený v 22. recitálu preambule) ako aj vo vertikálnej (možný\nkonvergenčný účinok) úrovni.\nPodľa 6. recitálu preambule Nariadenia č. 1/2003 platí, že aby bolo zabezpečené účinné uplatňovanie\nsúťažných pravidiel spoločenstva, orgány hospodárskej súťaže členských štátov by mali pri ich\nuplatňovaní užšie spolupracovať. Na tento účel by mali byť oprávnené uplatňovať právo spoločenstva.\nNie bez povšimnutia musí najvyšší súd poukázať na to, že na str. 72 napadnutého rozhodnutia žalovaná\nzdôrazňuje ....\n„vzhľadom na jeho povahu patrí medzi najzávažnejšie porušenie zákona. Rada úradu zároveň\nzdôrazňuje, že v tomto prípade ide o pokutu, ktorá sa ukladá nielen za porušenie národného, ale aj\nza porušenie komunitárneho práva (porušenie čl. 81 ZES), t. j. že išlo o protiprávne konanie so širším\ndopadom, čo sa nevyhnutne musí odraziť aj v jej výške (oproti pokutám ukladaným za porovnateľné\nporušenie len národného súťažného práva). Táto skutočnosť nemôže byť pritom podľa záveru Rady\núradu posúdená ako priťažujúca okolnosť ale ako skutočnosť, ktorá ovplyvňuje samotný základ pokuty“.\n\nTakisto nie je prehliadnuteľné, hoci krajským súdom boli spomenuté úpravy výšky pokuty v odôvodnení,\ntak totožnosť výšky pokuty, ako aj dôsledky z toho vyplývajúce na jednočinný súbeh deliktov, najmä v\noblasti špeciality, podľa vnútroštátneho aj podľa komunitárneho práva celkom krajský súd prehliadol.\nPredovšetkým z preambule Nariadenia č. 1/2003 Z. z. implicitne vyplýva, že je veľmi obtiažne odlíšiť pri\nkonkrétnych praktikách podnikateľov možné.\nPodľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10\nods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za\npredchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné\nobdobie dosiahol obrat do 10.000 Sk alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat\nnemožno vyčísliť, pokutu do 10.000.000 Sk.\nVII.\nS prihliadnutím na rozsiahlosť a podrobnosť predkladaného písomného vypracovania rozsudku\nnajvyššieho súdu bolo pristúpené v závere k jeho stručnej sumarizácii. Dôvodom na zmenu napadnutého\nrozsudku krajského súdu bolo to, že krajský súd dospel k nesprávnym právnym záverom v otázkach\nnepreskúmateľnosti ako aj nedostatočne zisteného skutkového stavu. Napriek tomu, že krajský súd\nsa v časti VI. svojho rozsudku venuje posúdeniu jednotlivých námietok žalobcov, z ktorých niektoré\noznačil za nedôvodné a s ďalšími sa naopak stotožnil, z jeho rozhodnutia nevyplýva, či ich považoval\nza vady konania a ako ich vyhodnotil z hľadiska ich závažnosti, a teda možného vplyvu na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia, čo predstavuje nedostatok v značnej miere brániaci náležitému posúdeniu\nodvolacích dôvodov v odvolacom konaní, pre ktorý bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok krajského\nsúdu zmeniť.\nNavyše niektoré žaloby neobsahovali námietky voči nedostatočnej špecifikácii výroku rozhodnutia\nspôsobujúcu nepreskúmateľnosť samotného rozhodnutia, resp. jeho zameniteľnosť s iným deliktom.\nVšetky žaloby však nesignalizovali námietky voči neaplikácii absorpčnej zásady pri špecifikácii výšky\nsankcie, čo malo spôsobiť nepreskúmateľnosť samotného rozhodnutia v časti o sankcii.\nŽalobcovia vo svojich vyjadreniach k odvolaniu žalovaného ponechali bez povšimnutia (nenamietali a\nani nespochybňovali) závery krajského súdu k ich jednotlivým žalobným námietkam, a to aj také závery,\nv ktorých im (žalobcom) krajský súd konajúci na prvom stupni nedal za pravdu a s ich námietkami sa\nnestotožnil (t. j. argumentáciu a závery žalovaného označil za súladné so zákonom).\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcov, zúčastnenej osoby a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v\nsvojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovaných rozhodnutiach sp. zn. 6Sžo/55/2010\nzo 16. júna 2010, sp. zn. 1Sžo/28/2009 z 08. februára 2011, sp. zn. 5Sžf/31/2011 z 25. augusta\n2011, sp. zn. 3Sžo/6/2012 z 03. apríla 2012, sp. zn. 1Sžp/1/2010 zo 14. mája 2013, 1Sžr/24/2011,\n1Sžr/8/2011, 1Sžr/66/2013, 1So/111/2010, poprípade 1Sžd/38/2012, pri ktorých najvyšší súd nezistil\nžiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty od nich odchýlil (napríklad\nzásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného\nzjednocovacieho stanoviska).\nNaopak sa najvyšší súd musel v zmysle vyššie uvedených argumentov a vyslovených názorov odchýliť\nod argumentov, ktoré sa majú nachádzať v žalobcami citovaných rozhodnutí iných senátov najvyššieho\nsúdu, t. j. menovite sp. zn. 2Sžo/106/2007, sp. zn. 3Sžf/74/2007, sp. zn. 6Sžo/96/2007, 6Sžo/133/2007\nalebo 6Sžo/6/2008. Na uvedenom základe odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti\nrozsudku súdu prvého stupňa bolo dôvodné, a pretože neboli splnené predpoklady na potvrdenie tohto\nrozsudku a ani na jeho zrušenie (§ 221 OSP), najvyšší súd ako odvolací súd ho preto zmenil (§ 220\nOSP) tak, že žaloby žalobcov zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).\nO trovách konania rozhodol najvyšší súd postupom podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom náhradu\ntrov konania nepriznal, nakoľko žalobcovia v konaní neboli úspešní a žalovaný nemá zo zákona nárok\nna náhradu trov.\nČo sa týka vzneseného odvolania žalobcov vo vzťahu k náhrade trov konania (viď bod č. 35), kde\npoukázali na peňažné vyjadrenie hodnoty v prejednávanej veci, tomuto odvolaniu nemohol najvyšší súd\nvyhovieť, nakoľko dôvod priznania náhrad trov v prvostupňovom konaní, t. j. úspešnosť v predávanej\nveci, na základe rozsudku najvyššieho súdu odpadol.\n\nVo vzťahu k možným nárokom na náhradu trov konania pri zúčastnenej osobe v konaní podľa 2. hlavy si\nnajvyšší súd v zmysle § 250 ods. 1 veta druhá OSP osvojil extenzívny výklad ustanovení Občianskeho\nsúdneho poriadku, ktoré toto právo však priznávajú iba účastníkom súdneho konania, kam výslovne\npriraďujú iba žalobcu a žalovaného. Najvyšší súd preto už dlhodobo deklaruje, že právo na náhradu trov\nsúdneho konania prislúcha pri splnení ďalších podmienok aj zúčastneným osobám.\nNakoľko však v prejednávanej veci zúčastnená osoba argumentačne podporovala postoj neúspešných\nžalobcov, nie je možné jej priznať právo na náhradu trov na základe princípu úspešnosti v konaní.\nAko vyplýva zo záhlavia tohto rozsudku v predmetnej veci konal a rozhodol senát 1S v zložení z\npredsedu senátu JUDr. Igora Belku a z členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny\nBerthotyovej PhD..\nK zloženiu senátu, ktorý v predmetnej veci konal a rozhodol, považuje konajúci senát na tomto mieste\nza potrebné uviesť nasledovné objasňujúce poznámky:\nPredmetná vec pod sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 napadla do senátu 1S dňa 25. júna 2009, kedy podľa Rozvrhu\npráce na rok 2009 (Ôsma časť, str. 37) sa senát 1S skladal z riadiaceho predsedu senátu JUDr. Igora\nBelku, druhej predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reissenaurovej a členky JUDr. Aleny Polačkovej PhD..\nĎalšia členka, JUDr. Elena Berthotyová PhD. (ďalej len „sudkyňa Berthotyová“) v zmysle citovaného\nrozvrhu bola v uvedenom období pridelená do senátu 1S iba na vybavovanie agendy Sža; Ing. JUDr.\nMiroslav Gavalec PhD. (ďalej len „sudca Gavalec“) bol v tom čase druhým predsedom iba v senáte 5S.\nPo príchode sudcov Gavalca a Berthotyovej do senátu 1S na základe bodu 9. Opatrenia č. Spr\n162/2009-20 vydaného dňa 24. septembra 2009 predsedom najvyššieho súdu JUDr. Štefanom\nHarabinom, (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“) uplatnili členovia senátu 1S voči prijatiu opatrenia\nnámietky, ktoré však neboli zohľadnené.\nČlenom senátu Gavalcovi a Berthotyovej zaradeným do senátu 1S opatrením č. Spr 162/2009-20\nvydaným dňa 24. septembra 2009 bola uložená povinnosť (potvrdená aj stanoviskom vedenia správneho\nkolégia z 10. augusta 2011) zúčastniť sa aj rozhodovania v agende, ktorá senátu 1S došla do účinnosti\ntohto opatrenia, t. j. aj v uvedenej veci 1Sžhpu/1/2009.\nV priebehu procesu oboznamovania sa s obsahom súdneho spisu, bola na viacerých poradách\nsenátu riešená otázka zákonných sudcov v prejednávanej veci. Podaním z 08. augusta 2011 sudca\nGavalec upozornil vedenie najvyššieho súdu na právne dôsledky nálezov Ústavného súdu SR a z nich\nvyplývajúcich pochybností o zákonnom zložení senátu 1S v prípade prejednávania vecí prenesených\nzo senátu 5S, ktoré podanie však vedením kolégia nebolo akceptované. Problematika nezákonného\npridelenia veci senátu 1S bola spomenutá aj v námietke žalobcu 1/ v podaní adresovanom predsedovi\nNS SR dňa 07. septembra 2011 a v jeho urgencii sťažnosti zo dňa 27. júna 2012.\nDňa 23. augusta 2013 členovia senátu 1S Berthotyová a Gavalec podali predsedovi najvyššieho súdu\nvzhľadom na pretrvávajúce pochybnosti o zákonnosti zloženia senátu 1S vo veci sp. zn. 1Sžhpu/1/2009\nv nadväznosti na podanie sudcu Gavalca z 08. augusta 2011 a odporúčanie vyplývajúce z odpovede zo\ndňa 10. augusta 2011 (Snj 48/2011), v záujme zabezpečenia ústavne konformného výkonu súdnictva na\nSprávnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podnet na prijatie opatrenia tak, aby existujúci\nrozvrh práce týkajúci sa zloženia senátu v uvedenej veci zosúladil s ustálenou judikatúrou Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vo vzťahu k čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.\nVzhľadom k tomu, že sudcovia Berthotyová a Gavalec na podnet nedostali žiadnu odpoveď a v\npredmetnej veci sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 nebolo podľa ich názoru ustálené personálne zloženie senátu,\nktoré má vo veci konať a rozhodovať, dňa 17. septembra 2013 zaslali predsedovi najvyššieho súdu\nurgenciu podnetu a žiadali, aby k podaniu zo dňa 23. augusta 2013 zaujal stanovisko.\nDňa 23. septembra 2013 predseda najvyššieho súdu na urgenciu odpovedal tak, že poveril vybavením\npodnetu podpredsedníčku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pani JUDr. Jarmilu Urbancovú (ďalej\nlen „podpredsedníčka najvyššieho súdu“).\nPodpredsedníčka najvyššieho súdu zaslala dňa 25. septembra 2013 sudcom Berthotyovej a Gavalcovi\nodpoveď, v ktorej uviedla, že jej bol na priame vybavenie predsedom najvyššieho súdu postúpený podnet\nna zosúladenie zloženia senátu s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúci\nsa zloženia senátu vo veci sp. zn. 1Sžhpu/1/2009.\n\nPodľa podpredsedníčky najvyššieho súdu (vychádzajúc z obsahu podnetu, ako aj z obsahu nálezu\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. US 459/2012 z 13. augusta 2013) označený nález sa\nvzťahuje iba na konkrétnu vec, a to na vec sp. zn. 1M Obdo V 4/2010. V súvislosti s uvedeným sudcom\nBerthotyovej a Gavalcovi dala do pozorností nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS\n390/2010 z 13. apríla 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky v obdobnej veci zaujal opačné\nstanovisko.\nPodľa podpredsedníčky najvyššieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že ani ústavný súd doposiaľ\nneustálil, ktoré rozhodnutie sa bude preferovať, a teda svoju rozhodovaciu činnosť nezjednotil, nie je\ndôvod na akékoľvek „zosúladenie zloženia senátu“ vo veci vedenej pod sp. zn. 1Sžhpu/1/2009.\nVzhľadom k tomu, že sudcom Berthotyovej a Gavalcovi bola napriek ich opakovaným námietkam voči\nzloženiu senátu, ktorý má rozhodovať a konať takto uložená povinnosť konať a rozhodovať vo veci\n1Sžhpu/1/2009, senát 1S majúc na zreteli najmä povinnosť sudcu (v pridelených veciach konať plynulo\nbez zbytočných prieťahov) uloženú v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich\na o zmene a doplnení niektorých zákonov konal a rozhodol v zložení ako je uvedený v záhlaví tohto\nrozsudku.\nV súvislosti s hore uvedeným musí vo veci konajúci senát najvyššieho súdu na záver odôvodnenia\nkonštatovať, že vec mu predložená na odvolacie konanie patrí do osobitne špecializovanej, pre\nrozhodujúcich sudcov relatívne novej agendy, ktorá je vzhľadom na svoju podstatu skutkovo a právne\nznačne komplikovaná, takmer vždy spojená s medzinárodným prvkom, legislatívne vychádzajúca z\nkomunitárnej úpravy (primárnej ako aj sekundárnej), ktorá vyžaduje vysoký stupeň orientácie nielen\nvo výlučne cudzojazyčnej odbornej literatúre ale aj v rozhodovacej činnosti Komisie a SD EÚ, ktorých\nrelevantné rozhodnutia sú len v minimálnej miere dostupné pre potreby sudcov Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v slovenskom jazyku.\nV súvislosti s uvedeným je tiež nutné si povšimnúť aj osobitnú povahu súťažného práva, ktoré nie je\nvýnimočné len tým, že výrazným spôsobom spája objektívne právo s ekonomickou teoretickou náukou,\nale aj tým, že implantuje ekonomické pojmy do platného právneho poriadku, ktoré sa tak následne\nstávajú dlhodobou praxou právnymi pravidlami, pričom iba málo oblastí práva využíva ekonomické\ninštitúty v takom rozsahu a hĺbke ako súťažné právo. Je to odvetvie práva charakterizované mimoriadne\ndynamickým reflektujúcim trendom neustále sa vyvíjajúcej ekonomiky nielen na európskej ale aj na\nsvetovej úrovni. Obdobne argumentoval aj žalovaný na argumenty krajského súdu v svojom odvolaní.\nTakýto charakter agendy vykazujúci okrem iného stúpajúcu variabilitu a tvárnosť protisúťažných\npraktík nepochybne vyžaduje vysokú špecializáciu konajúcich sudcov so stúpajúcim dôrazom na\nrozhodovací stupeň, potrebu ich systematického a permanentného vzdelávania ako aj odbornú\nvybavenosť profesionálneho justičného personálu v tejto oblasti, čo bohužiaľ zatiaľ v podmienkach\nSlovenskej republiky trvale chýba. Bez hlbokých a pevných skúseností konajúcich sudcov nie je možné\nv súlade s čl. 101 až 106 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zabezpečiť v takto osobitnej agende\ndodržanie úniových pravidiel hospodárskej súťaže prostredníctvom vydania široko akceptovateľných a\nautoritatívnych súdnych rozhodnutí.\nPreto sa konajúci senát stotožňuje s námietkami Komisie, že slovenský súdny systém nevykazuje\nstabilitu senátov rozhodujúcich agendu hospodárskej súťaže, a ani na tak vysokej úrovni, ako\npredstavuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, nie je zatiaľ schopný zaručiť jednotnosť svojej\nrozhodovacej činnosti v uvedenej oblasti (viď 21. až 23. recitál Nariadenia č. 1/2003), čo nepochybne\nohrozuje súťaže na slovenskom trhu.\nPodľa 22. recitálu preambule Nariadenia č. 1/2003 platí že, aby sa zabezpečila zhoda so zásadami\nprávnej istoty a jednotného uplatňovania súťažných pravidiel spoločenstva v systéme paralelných\nprávomocí, musí sa zabrániť sporným rozhodnutiam. Je preto nevyhnutné v súlade s precedentným\nprávom Súdneho dvora objasniť účinky rozhodnutí Komisie a postupov na súdoch a orgánov\nhospodárskej súťaže členských štátov, v ktorých sa uplatňujú články 81 a 82 Zmluvy.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 OSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}