{"guid": "1eaa46aa-d52c-4423-9078-fcd15b6261a5:bec9cbc9-c1f4-4256-baeb-c8c339b49239", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8012200157.1", "spisova_znacka": "1Sžd/34/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/34/2012 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 1Sžd/34/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:8012200157.1", "identifikacne_cislo": "8012200157", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-15.odsek-3", "nazov": "§ 15 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-15.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/8-2009/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/8#paragraf-15", "/SK/ZZ/1990/372#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bec9cbc9-c1f4-4256-baeb-c8c339b49239", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8012200157.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8012200157.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8012200157.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžd/34/2012\n8012200157\n10. 12. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:8012200157.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej\nveci žalobcu: A. D., U., trvale bytom G. okr. D., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava (pôv. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru\nPrešov, Krajský dopravný inšpektorát), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v\npriestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. júna\n2012 č. k. 3S/24/2012-35, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 08. júna 2012 č. k.\n3S/24/2012-35 m e n í tak, že rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru Prešov, Krajský\ndopravný inšpektorát č.p.: KRP-P-170/KDI-BCP-2011 z 21. decembra 2011 v spojení s rozhodnutím\nOkresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade č.p.: ORPP-474/ODI2-PP-2011 z 26. septembra 2011 r u š í a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške\n66 € z titulu náhrady iných trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia\n§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu\nboli vložené nasledujúce nové vety:\n„Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a\nexekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného\nzboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“\nNásledne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o\nzrušení rozpočtových organizácií č.p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister\nvnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený aj\nžalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách\nverejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa ďalej v\nrozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t.j. aj procesného charakteru, zrušených rozpočtových\n\norganizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. a to, že Najvyšší\nsúd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie citovaných\nprávnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Košiciach nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky.\nPreto bude s týmto procesným nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod\nvšeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho\nprocesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.\nPodľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byt účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mat práva a povinnosti;\ninak len ten, komu ju zákon priznáva.\n2. Rozhodnutím č.p.: KRP-P-170-006/KDI-BCP-2011 z 21. decembra 2011 o odvolaní (č.l. 18) žalovaný\nako odvolací orgán v priestupkovom konaní podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (ďalej len na účely rozsudku „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade\nč.p.: ORP-P-474/ODI2-PP-2011 z 26.09.2011 a odvolanie zamietol.\n3. Uvedeným rozhodnutím z 26.09.2011 prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi podľa § 22 ods.\n2 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 372/1990 Zb.“)\npokutu vo výške 400 €, nakoľko žalobca pri vedení osobného motorového vozidla spôsobil dopravnú\nnehodu tým konaním, že po tom, ako predišiel pred ním idúcu nákladnú jazdnú súpravu jazdiacu v\npravom jazdnom pruhu, tak sa zaradil pred túto súpravu a prudko pribrzdil. Týmto svojim konaním podľa\nprvostupňového správneho orgánu porušil ustanovenie § 15 ods. 3 s poukazom na ustanovenie § 137\nods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 8/2009 Z.z.“), a preto bol prvostupňovým správnym orgánom uznaný\nvinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm.\ng) zák. č. 372/1990 Zb.\nZároveň podľa § 79 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. v spojení s § 1 vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky č. 411/2006 Z.z., ktorou sa stanovuje paušálna suma trov konania o priestupku, zaviazal\nžalobcu uhradiť trovy konania vo výške 16 €.\nPodľa § 15 ods. 3 zák. č. 8/2009 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania tvrdeného skutku (t.j. 11.07.2011)\nvodič nesmie pri predchádzaní ohroziť ani obmedziť vodiča vozidla, pred ktoré sa po predídení zaraďuje;\npritom je povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Pri predchádzaní musí zachovávať dostatočný\nbočný odstup od predchádzaného vozidla.\nPodľa § 137 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. v citovanom znení porušením pravidiel cestnej premávky\nzávažným spôsobom je také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná\nnehoda alebo nesplnenie si povinností účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti.\nPodľa § 22 ods. 1 písm. g) zák. č. 372/1990 Zb. priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej\npremávky sa dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti\ncestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda.\n4. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán\nvychádzal pri svojom rozhodovaní z nasledujúceho skutkového stavu. Žalobca dňa 11.07.2011 o 19.10\nhod. na diaľnici Dl v 476,58 km v katastri obce H., v smere jazdy Liptovský Mikuláš - Poprad, pred\nodpočívadlom „Východná\" pri vedení osobného motorového vozidla zn. Škoda Superb TEC: R. spôsobil\ndopravnú nehodu tak, že po tom, ako predišiel nákladnú jazdnú súpravu zn. Mercedes Benz 1843LS\nAXOR, TEČ: D. s návesom zn. Schmitz SOI, TEČ: D. (vlastníkom je obchodná spoločnosť Šepex s.r.o.)\njazdiacu v pravom jazdnom pruhu - vedľa jazdného pruhu pre pomalé vozidlá, ktorú viedol F. E., a po\njej predídení sa pred súpravu zaradil a prudko pribrzdil, na čo vodič E. reagoval tak, že strhol vedenie\n\nvozidla vpravo, čím sa jeho nákladná jazdná súprava naložená tovarom stala nestabilnou a zišiel vpravo\nmimo vozovku do priekopy. Ku kontaktu s vozidlom žalobcu nedošlo.\nNa poškodenom vozidle, t.j. ťahači a návese vznikla škoda vo výške 4.000 € a na zariadení Národnej\ndiaľničnej spoločnosti Bratislava vznikla škoda vo výške 100 €.\n5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas v priestupkovom konaní odvolanie. V odvolaní uviedol,\nže prvostupňový správny orgán pri prejednaní priestupku porušil zásady správneho konania (zásady\nzákonnosti, úzkej súčinnosti a zásadu náležitého zistenia skutkového stavu) a nepripustil skutkový stav,\nktorý by odporoval tvrdeniam vodiča poškodeného vozidla. Navyše prvostupňový správny orgán podľa\nžalobcu nevykonal žiaden dôkaz v jeho prospech, a to dokonca ani dôkazy ním navrhnuté.\nNajmä zdôraznil, že v priestupkovom konaní označil troch svedkov ako svojich spolujazdcov, konkrétne\nK. D. a H. D. ako aj paniu L. W., ktorých výsluch správny orgán nielenže nevykonal, ale tento svoj postup\nv napadnutom rozhodnutí vôbec nezdôvodnil.\n6. Žalobca v súvislosti s uvedeným ďalej tvrdil, že v skutočnosti nie on, ale naopak vodič poškodeného\nvozidla nepredvídateľným a protiprávnym spôsobom ho obmedzil a ohrozil tým, že na úseku, kde\nvodorovné dopravné značenie zakazuje preradenie vozidiel z pravého (pomalého) jazdného pruhu do\npruhu stredného, tak urobil bez toho. aby sa presvedčil o tom, či sa v strednom pruhu nepribližuje iné\nvozidlo. Následne, ako ho vodič poškodeného vozidla vytlačil zo stredného jazdného pruhu, sa dostal\ndo dráhy ďalšiemu rýchlo idúcemu osobnému motorovému vozidlu. V snahe predísť zrážke, musel sa\nmu vyhnúť tým, že sa po predídení vodiča poškodeného vozidla opätovne zaradil do stredného pruhu.\nPravdivosť jeho skutkových tvrdení mohli potvrdiť ním uvedení traja svedkovia, ktorých svedecká\nvýpoveď bola pre riadne a úplné zistenie skutkového stavu kľúčová a nezastupitelná, preto naďalej trval\nna výsluchu týchto svedkov.\n7. Ďalej uviedol, že zrozumiteľnosť a prehľadnosť argumentácie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nbola zásadným spôsobom narušená, napríklad nevhodne zvolenou kombináciou priamej reči osôb\nzúčastnených na konaní so svojimi vlastnými tvrdeniami a závermi.\nPrvostupňový správny orgán si vôbec nesplnil svoju povinnosť uviesť, akými úvahami bol vedený pri\nhodnotení dôkazov, čo spôsobilo absolútnu nepreskúmateľnosť a zmätočnosť celého rozhodnutia.\n8. Tiež žalobca upozornil na to, že primeranosť pokuty správny orgán posúdil len na základe subjektívnej,\nt.j. nesprávne vyhodnotenej miery zavinenia a výsledkov lustrácie jeho osoby vo svojich informačných\nsystémoch.\nPri určení druhu sankcie a jej výmery vôbec nezohľadnil spôsob spáchania priestupku, ani jeho následky,\na predovšetkým sa nezaoberal okolnosťami, za ktorých bol priestupok spáchaný.\n9. Žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z predloženého priestupkového spisu,\nkonkrétne zo\n- záznamu dopravnej nehody, zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody, zápisu o dychovej skúške\nvodiča F. E., záznamu o podaní vysvetlenia F. E., záznamu o podaní vysvetlenia D. F., záznamu o podaní\nvysvetlenia D.Y., to všetko zo dňa 11.07.2011,\n- náčrtu, plánika a fotodokumentácie miesta dopravnej nehody, fotokópie tachografického krúžku vozidla\nEVČ: D., fotokópie osvedčenia o evidencii vozidla EVČ: R., fotokópie dohody o poskytnutí služobného\nmotorového vozidla zamestnancovi na používanie na služobné a súkromné účely,\n- úradného záznamu zo dňa 12.07.2011, záznamu o podaní vysvetlenia A. D. zo dňa 14.07.2011 a\nzáznamu o podaní vysvetlenia D. I. zo dňa 18.07.2011,\n\n- záznamu o podaní vysvetlenia G. H. zo dňa 26.07.2011, zo správy o výsledku objasňovania priestupku\nz 27.07.2011, evidenčnej karty vodiča A. D. zo dňa 26.09.2011, zápisnice z ústneho pojednávania o\npriestupku zo dňa 26.09.2011, rozhodnutia o priestupku zo dňa 26.09.2011,\n- odvolania zo dňa 14.10.2011, vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 25.10.2011, stanoviska prvostupňového\nsprávneho orgánu k odvolaniu\nako aj z ďalších písomností tvoriacich súčasť spisového materiálu.\n10. Po preskúmaní hore uvedeného spisového materiálu žalovaný zistil, že miesto dopravnej nehody\nsa nachádzalo na diaľnici Dl, t.j. išlo o štvorpruhovú komunikáciu s deliacim pásom, v smere staničenia\nbol jazdný pruh pre pomalé vozidlá; povrch komunikácie bol suchý a neznečistený. Na mieste dopravnej\nnehody, kde sa pôvodná dvojprúdová komunikácie rozšírila o tretí pruh určený pre pomaly idúce vozidlá,\nboli zadokumentované trasologické, ako aj ďalšie stopy, ktoré sa zaznamenali v zápisnici o obhliadke\nmiesta dopravnej nehody. Na ťahači s návesom došlo k poškodeniu schodíkov do kabíny vodiča na ľavej\na pravej strane ťahača, ako aj k poškodeniu závesu plachtenia na návese.\n11. Vodič poškodeného nákladného vozidla uviedol, že v stúpaní na odpočívadlo Východná v mieste,\nkde sa začína jazdný pruh pre pomalé vozidlá, videl, že kamión pred ním idúci spomaľuje, a nakoľko\nvozidlo nebolo plne naložené, tak sa rozhodol uvedený kamión predísť. V spätnom zrkadle nič nevidel,\ndal smerovku a začal vozidlo predchádzať. Po predídení sa chcel zaradiť vpravo do pruhu pre pomalé\nvozidlá, avšak zbadal v ľavom jazdnom pruhu na svojej úrovni žalobcu vozidlo, ktoré sa pred neho\nzaradilo a prudko spomalilo, pričom videl jeho brzdové svetlá. V snahe zabrániť zrážke strhol riadenie\nvozidla vpravo a zišiel mimo vozovku.\nUvedené potvrdil spolujazdec vodiča poškodeného nákladného vozidla pán D. F. s tým, že v tom čase\npredchádzali dva kamióny, ktoré jazdili v pravom jazdnom pruhu pre pomalé vozidlá.\n12. Vodič vozidla zn. Volvo, EVČ: V., pán D. I., ktorý v ten deň išiel za vozidlom pána F. E., uviedol, že v\nčase nehody viedol vozidlo v pravom jazdnom pruhu pre pomalé vozidlá, pričom jazdil cca 150 metrov\nza kamiónom vodiča pána E.. Videl, ako pred ním idúci kamión začal predchádzať ďalšie pred ním idúce\nvozidlo - tiež kamión. V tom istom okamihu ho predišlo čierne vozidlo zn. Škoda Superb. Toto vozidlo\nzabrzdilo, predišlo vozidlo vodiča pána E.avým jazdným pruhom a následne už len videl, ako tento vodič\nstrhol vedenie vpravo a kamión zišiel mimo vozovku.\nĎalej zdôraznil, že vodič vozidla Škoda Superb mal dostatočný priestor aj vzdialenosť na to, aby sa\nzaradil do ľavého jazdného pruhu a vozidlo predišiel tak, aby nedošlo k nehode.\n13. Svedok dopravnej nehody, pán G. H. vypovedal, že v deň dopravnej nehody išiel na vozidle zn.\nRenault EVC: M. pred odpočívadlom Východná v pravom jazdnom pruhu pre pomaly idúce vozidlá,\npričom v spätnom zrkadle videl, ako sa ku nemu približuje vozidlo, tiež kamión. Keďže jeho vozidlo bolo\nplne naložené, jazdil rýchlosťou okolo 50 km/hod. Keď sa nachádzali približne v polovici stúpania na\nodpočívadlo Východná, začal ho za ním idúci kamión prechádzať. Predchádzanie prebiehalo normálne,\nna ceste pred ním sa nenachádzala žiadna prekážka. Keď sa vozidlo, ktoré ho predišlo nachádzalo vo\nvzdialenosti cca 60 metrov pred ním, tak zbadal brzdové svetlá na návese kamióna asi dvakrát prebliknúť\na potom videl, ako vodič prudko strhol vedenie doprava, pričom kamión začalo kývať do oboch strán.\nTo, čo bolo príčinou uvedenej udalosti uviesť nevedel, avšak keď kamión zišiel mimo vozovku, na\nhorizonte videl osobné motorové vozidlo tmavej farby.\n14. Následne žalovaný uviedol, že žalobca prostredníctvom vysvetlenia zo 14.07.2011 uviedol, že v ten\ndeň v aute s ním boli jeho priateľka pani L. W. a vzadu jeho syn K. a dcéra H.. Keď sa nachádzal pred\nodpočívadlom Východná, v stúpaní asi v hornej tretine jazdil v strednom jazdnom pruhu a v pravom\n(pomalom) jazdnom pruhu jazdili dva kamióny. Keď sa nachádzal na úrovni kamióna, ktorý išiel druhý\nv poradí, ten prudko vybočil do stredného jazdného pruhu a začal predchádzať kamión idúci pred ním.\n\nOn už nemal inú možnosť, len strhnúť riadenie doľava. Pokračoval v jazde v ľavom jazdnom pruhu a\npredbehol kamión, ktorý ho vytlačil.\nKeď sa nachádzal na úrovni kabíny vozidla, na vodiča zatrúbil. Po predídení sa zaradil vpravo do\nstredného jazdného pruhu pred predchádzaný kamión, ubral rýchlosť a pokračoval vjazde. V spätnom\nzrkadle zbadal prednú masku vozidla, ktoré prudko strhlo vedenie vpravo. Žeby došlo k dopravnej\nnehode žalobca nepredpokladal, myslel si, že kamión sa zaradil do pravého (pomalého) jazdného pruhu,\na preto tomu nevenoval pozornosť a pokračoval v jazde.\n15. Neskôr, po zistení, že sa stala dopravná nehoda, informoval sa o nej na Oddelení diaľničnej polície\nv Liptovskom Mikuláši, kde si následne dohodol termín. Pri nehode nedošlo k žiadnemu zraneniu\nposádky vozidla, ktoré viedol, a tiež nedošlo k stretu vozidiel. Na svojom vyjadrení zotrval aj na ústnom\npojednávaní dňa 26.09.2011. Poukázal na množstvo svedkov, ktorí boli s ním vo vozidle a neboli\nvypočutí, a naopak je tam množstvo svedkov, ktorí tam ani neboli.\nUviedol, že on nespôsobil žiadnu dopravnú nehodu, a keby vedel, že sa tam vybúral kamión, tak určite\nzastaví a vec rieši na mieste.\n16. Na základe vyhodnotenia spisového materiálu o priestupku žalovaný dospel k záveru o dostatočne\npreukázanom skutkovom stave, že žalobca ako vodič vozidla zn. Škoda Superb po tom, čo predišiel\npoškodenú nákladnú jazdnú súpravu, po zaradení sa pred túto jazdnú súpravu prudko znížil rýchlosť\njazdy, v dôsledku čoho vodič jazdnej súpravy strhol vedenie vozidla vpravo a následne zišiel vpravo\nmimo vozovku do priekopy, čím zavinil dopravnú nehodu.\nHoci je pre žalovaného pritom zrejmé, že vodič nákladnej jazdnej súpravy F. E. mohol svojim konaním\n(predchádzaním iného vozidla na mieste, kde je to zakázané vodorovným dopravným značením) porušiť\niné ustanovenia zákona o cestnej premávke, tak uvedená skutočnosť nebola príčinou dopravnej nehody.\n17. V závere napadnutého rozhodnutia sa žalovaný podrobne vyjadril k jednotlivým námietkam\nuvádzanými žalobcom v odvolaní.\nNajmä k námietke nevykonania dôkazov uviedol, že oprávnenie rozhodnúť o rozsahu zisťovania\npodkladov pre rozhodnutie, ako aj výber dôkazných prostriedkov, vyplýva z vrchnostenského postavenia\nsprávneho orgánu spojeného s jeho právomocou danou zákonom voči subjektom podriadeným mu\npri rozhodovaní, ako aj z vyšetrovacieho princípu, na ktorom je priestupkové konanie v zákone o\npriestupkoch založené, a taktiež zo zásady hospodárnosti a rýchlosti konania.\n18. Ku skutočnosti, že vodič nákladnej jazdnej súpravy pán F. E. bol podľa žalobcu tým, ktorý porušil\ndopravné predpisy, nakoľko predchádzal iné vozidlo na mieste, kde je to zakázané vodorovným\ndopravným značením a týmto úkonom priamo ohrozil žalobcu ako vodiča, žalovaný uviedol, že táto\nskutočnosť mohla resp. mala byť predmetom samostatného konania proti vodičovi nákladnej jazdnej\nsúpravy pánovi F. E. pre možné porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2007 Z.z., avšak\nnemala vplyv na zavinenie predmetnej dopravnej nehody žalobcom.\nŽalobca mal možnosť túto situáciu riešiť iným spôsobom, napr. telefonickým oznámením na linku\n158, resp. povinnosť zaoberať sa prípadným porušením predpisov vodičom E. priamo vyplývala v\nprvom rade orgánu objasňujúcemu uvedenú dopravnú nehodu a na podklade jeho zistení a záverov\nnásledne správnemu orgánu príslušnému podľa miesta trvalého pobytu vodiča F. E.. Týmto orgánom\nvšak prvostupňový správny orgán nebol a nie je.\n19. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa skutočnosti, že vodič pán F. E.alobcu obmedzil a ohrozil tým,\nže predchádzal iné vozidlo na mieste, kde to bolo zakázané vodorovným dopravným značením, čím ho\nvytlačil z jeho jazdného pruhu, na čo on musel reagovať tak, že sa dostal do jazdnej dráhy inému vozidlu,\nktoré sa ku nemu v ľavom jazdnom pruhu rýchlo približovalo, čo však tento vodič a jeho kolegovia vo\nsvojich výpovediach úmyselne neuvádzajú, žalovaný odlišne konštatoval, že samotný žalobca toto vo\n\nsvojej prvotnej výpovedi žiadnym spôsobom neuviedol. Po prvýkrát ju popísal až v podanom odvolaní\nproti rozhodnutiu o priestupku.\nŽalovaný argumentoval, že takýto opis priebehu udalosti neuviedli ani jednotliví svedkovia, ktorých\nvýpovede boli vykonané v krátkom časovom odstupe po dopravnej nehode a žalovaný ich považoval\nza pravdivé a presvedčivé aj vzhľadom na tú skutočnosť, že títo svedkovia nemali žiaden pomer k veci,\nk obvinenému žalobcovi, a okrem svedka D. F., ani k vodičovi pánovi F. E., t.j. nejednalo sa o kolegov\nmenovaného tak, ako to uviedol žalobca v podanom odvolaní.\n20. Obdobne tzv. povinnosť vodiča poškodeného vozidla, že mal predvídať, resp. mohol a mal dôvodne\nočakávať, že po predídení kamióna s osobným vozidlom spomalí, žalovaný odmietol, lebo takéto\ntvrdenie sa v konaní ničím nepreukázalo.\nNaopak podľa žalovaného žalobca mal predpokladať, že jeho zaradenie sa pred predchádzanú nákladnú\njazdnú súpravu spojené s prudkým spomalením vo vzdialenosti, ktorú uvádzal (cca 10 metrov), mohlo\nvzhľadom k rozmerom, hmotnosti a rýchlosti jazdnej súpravy vyvolať ohrozenie a obmedzenie jej vodiča,\na viesť k porušeniu ustanovenia § 15 ods. 3 zák. č. 8/2007 Z.z. žalobcom.\n21. Žalovaný obdobne ako prvostupňový správny orgán, nepovažoval za nevyhnutne potrebné vypočuť k\ndanému priestupku osoby uvedené žalobcom, nakoľko výpovede príbuzných osôb, by odvolací správny\norgán nemohol hodnotiť ako dôveryhodné, resp. nezaujaté, a konanie žalobcu považoval žalovaný za\nhodnoverne preukázané ostatnými vykonanými dôkaznými prostriedkami. Napokon účastník konania\nmal síce právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie, avšak samotné vykonanie a hodnotenie dôkazov\npatrilo správnemu orgánu podľa § 34 ods. 4, ods. 5 Správneho poriadku.\n22. Rovnako vo vzťahu k rozporom vo výpovediach jednotlivých svedkov (týkajúcich sa skutočnosti,\nkoľko vozidiel vodič F. E. predchádzal) žalovaný poukázal, že namietaná nepresnosť nemala vplyv na\nzákonnosť vydaného rozhodnutia, resp. na zákonnosť zistenia a zadokumentovania skutku.\n23. K námietke žalobcu, že 10 metrová vzdialenosť, ktorú uviedol dňa 14.07.2011 v Zázname o podaní\nvysvetlenia k priestupku, bola výsledkom byrokratického prístupu policajta, ktorý ho vypočúval, a na\nupresnenie takejto vzdialenosti ho mal navádzať, žalovaný zdôraznil, že žalobca svoju výpoveď na\nDiaľničnom oddelení v Liptovskom Mikuláši pred príslušníkom Policajného zboru vykonal dobrovoľne\na túto výpoveď na znak svojho súhlasu aj podpísal. Následne na ústnom pojednávaní o priestupku\nžiadnym spôsobom nenamietal, že bol navádzaný na takúto výpoveď.\nŽalovaný zhodne s názorom prvostupňového správneho orgánu 10 metrovú vzdialenosť medzi vozidlami\npri jazde na diaľnici, s ohľadom na rozmery, hmotnosť a rýchlosť nákladnej jazdnej súpravy vodiča pána\nE. nepovažoval za bezpečnú, a to aj s prihliadnutím na tvrdenie žalobcu, že svojom zaradení sa pred\nkamión vo vzdialenosti asi 10 metrov ešte aj ubral na rýchlosti jazdy.\nPodľa § 59 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia\nsprávnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) alebo na základe\noznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby.\nPodľa § 60 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri\nobjasňovaní priestupkov oprávnené\na) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb,\nb) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí,\nc) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov,\nd) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu,\ne) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov.\n\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n24. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal žalobu z 27.02.2012 na Krajský súd v Prešove.\n25. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré\nmu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, vypočul účastníkov konania, oboznámil\nsa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo\nrozhodnutie a postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom.\n26. Krajský súd zdôraznil, že vzhľadom na rozsah žalobných námietok pre preskúmavacie konanie podľa\n2. hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku bolo rozhodujúcim posúdenie, či správny orgán\nvykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, či dodržal procesný postup, a či takto vykonané dôkazy\nviedli logicky k záveru o porušení zákona o priestupkoch a zák. č. 8/2007 Z.z.\n27. Po citácii ustanovení § 15 ods. 3, § 137 ods. 1 a odsek § 137 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2007 Z.z., §\n22 ods. 1 písm. g) zák. č. 372/1990 Zb. a s odkazom na vybrané časti priestupkového spisu sa krajský\nsúd v celom rozsahu stotožnil so zisteniami správnych orgánov, že žalobca porušil § 15 ods. 3 zák. č.\n8/2007 Z.z.\n28. Tvrdenie žalobcu, že v priebehu priestupkového konania navrhol vypočuť svedkov L. W., K. D. a\nH. D., podľa krajského súdu z obsahu Záznamu o podaní vysvetlenia k priestupku zo dňa 14.07.2011\na z obsahu Zápisnice z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 26.09.2011 však nevyplýva. Iba v\njednotlivých záznamoch ich prítomnosť vo vozidle opisuje a podľa krajského súdu iba všeobecne tvrdí,\nže niektorí svedkovia neboli ani predvolaní a ani vypočutí.\nŽalobca napriek svojmu zákonnému poučeniu, ktoré podľa krajského súdu aj podpísal bez akýchkoľvek\nnámietok, ústne ani písomne nežiadal, aby prvostupňový správny orgán vypočul svedkov, ktorí v\nčase dopravnej nehody boli s ním v osobnom motorovom vozidle. Tento výsluch svedkov požadoval\naž v odvolacom konaní, čo krajský súd považoval za účelové konanie v snahe žalobcu vyhnúť sa\nzodpovednosti za priestupok. Žalobcovi nič nebránilo výsluch týchto svedkov navrhovať pri prvotnom\nvýsluchu, resp. pred vydaním prvostupňového rozhodnutia.\n29. Čo sa týka zvyšných námietok žalobcu, krajský súd sa stotožnil s argumentáciou správnych orgánov.\nZ uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n30. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 04.09.2012 (č.l. 43) proti rozsudku krajského súdu žalobca vyslovil\nnesúhlas so závermi krajského súdu najmä v tom, že snaha žalobcu navrhnúť konkrétne označených\nsvedkov nevyplýva z listín založených v priestupkovom spise.\n31. Žalobca sa predovšetkým zdôraznil, že\n- menovaných svedkov uviedol už pri podaní vysvetlenia k priestupku dňa 14.07.2011,\n- ďalej ich nepriamo označil pri ústnom pojednávaní o priestupku dňa 26.09. 2011,\n\n- dôkazné bremeno v priestupkovom konaní (zásada vyšetrovacia) je založené na rozdielnej koncepcii\nvoči občianskemu súdnemu konaniu (zásada kontradiktórnosti konania),\n- konaniu o priestupku nie je možné prisudzovať de facto črty sporového civilného procesu,\n- konštatácia o nezistenom zavinení vodiča E. je v hrubom rozpore so zákonom (požiadavka na spoločné\npriestupkové konanie v zmysle § 57 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb.), pričom vodič E. spáchal dopravný\npriestupok, ktorý je v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ku ktorej došlo,\n- námietku o zavinení vodiča E. neuplatnil po prvýkrát až v žalobe, ale už v odvolaní voči prvostupňovému\nrozhodnutiu,\n- pri stanovovaní výšky pokuty došlo k porušeniu zákona (viď § 12 zák. č. 372/1990 Zb.), nakoľko\nnezohľadnil skutočnosť, že kolíznu situáciu zavinil svojim dopravným priestupkom samotný vodič E.,\n- nie je vadou, že námietka o neuskutočnení spoločného konania bola uplatnená až v konaní pred\nkrajským súdom, nakoľko súd musí poznať právo.\n32. Záverom žalobca požadoval zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu tak, že zrušuje\nrozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie, pričom žalovanému bude uložená povinnosť\nzaplatiť žalobcovi trovy súdneho konania vo výške 66 €.\nB)\n33. Prostredníctvom svojho vyjadrenia doručeným na krajský súd dňa 14.09.2012 (č.l. 54) žalovaný\nzdôraznil, že sa v plnej miere stotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu.\nK obsahu podaného odvolania a opakovaným tvrdeniam, resp. k opakovaným námietkam žalobcu\nžalovaný zastáva nemenné stanovisko a zároveň trvá na všetkých skutočnostiach uvedených v\nnapadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení za 26. apríla 2012 k žalobe žalobcu.\n34. Záverom žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n35. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s\nprihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o sankcii vyžaduje od správneho\nsúdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát nepovažoval za\npotrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k\nzáveru, že odvolanie je dôvodné, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci\n(§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok\nkrajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. napadnuté rozhodnutie\nžalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil mu späť na\nďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n36. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho\n\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie\núčastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného\nprostriedku nápravy.\n37. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe\na o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach\nodvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu\ni súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými\nzrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov,\na z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn.\n6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou\nsúdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať\nzákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne\npredpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné\nrozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n38. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nNajvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj\nžaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia\nrozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n39. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,\nže pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej krajský súd nedostatočne\npri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom\nv ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr\nGarcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.\n40. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n41. Predovšetkým v súvislosti s vyššie načrtnutou otázkou Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že\npriestupkové konania sa vo svojej podstate priraďujú medzi tie správne konania, pri ktorých priestupkový\norgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen o vine, ale aj o uložení sankcie. Preto na súdny\nprieskum takýchto rozhodnutí je nutné konajúcim súdom aplikovať tie postupy súdnej ochrany (čl. 46 ods.\n1 ústavy), ktoré vychádzajú z mechanizmu úplnej súdnej jurisdikcie (viď § 250i ods. 2 a 3 v spojení s §\n250j ods. 5 O.s.p.). Nakoľko z obsahu odvolania žalobcu vyplýva argumentácia, ktorá vytýka odmietnutie\ntakejto aplikácie jurisdikcie správnym súdom, musel Najvyšší súd ďalej správnosť postupu a poskytnutia\nmechanizmu súdnej ochrany preskúmať.\n\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo\no inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov\n(§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný\nskutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho\norgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa\ntretej časti druhej hlavy.\nPodľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\n42. Na prvom mieste preto musí Najvyšší súd vyriešiť hore načrtnutú základnú otázku v súvislosti s\nodvolacou námietkou žalobcu, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho tvrdením, že neboli\nvypočutí ním navrhovaní svedkovia a teda ani nebol riadne zistený skutkový stav.\n43. Najvyšší súd v svojej judikatúre zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou zákonnosti,\nktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná právo) a na strane druhej\nlimitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“ (podľa, na základe a v medziach\nzákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená prostredníctvom článku 152 ods. 4, článku\n2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa článku 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú\nviazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\n44. Avšak všeobecný súd musí v tomto rámci aj zohľadňovať ústavnú kolíznu normu (tzn. čl. 7\nako aj čl. 154c ústavy) upravujúcu nielen transpozíciu dokumentu medzinárodného práva verejného\ndo vnútroštátneho práva (viď najmä článok 1 ods. 2 ústavy) ale aj jej hierarchické začlenenie do\nmonistického systému slovenského právneho poriadku.\nPodľa článku 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred\nnadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť\npred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\n45. Nakoľko Slovenská republika prevzala na seba záväzok z pristúpenia predchádzajúceho štátneho\nútvaru (1991) k zakladajúcim dokumentom Rady Európy, je Dohovor o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd krytý článkom 154c ods. 1 ústavy. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky nepochybne Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v\ntexte rozsudku aj „Dohovor“), ako aj judikatúra naň sa vzťahujúca predstavuje pre vnútroštátne orgány\naplikácie práva záväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv\na slobôd zakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, čím sa normuje rámec, ktorý tieto\norgány verejnej moci nemôžu prekročiť.\n46. Prostredníctvom článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru sa členské štáty Rady Európy, tzv. aj Slovenská\nrepublika, zaviazali zabezpečiť „každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne\no jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“\nEurópsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 6 ods. 1 na skutkové okolnosti vo veci Lauko v. Slovensko,\nresp. veci Kadubec v. Slovensko (02.09.1998) naznačil, že pojem „trestný čin“ by sa mohol vzťahovať aj\n\nna sankcie uložené v procese správneho trestania, napríklad za dopravné priestupky, čo aj Rada Európy\npresadzuje najmä prostredníctvom Odporúčania (91) 1 Výboru ministrov Rady Európy o správnom\ntrestaní.\n47. Na základe uvedeného, tzn. najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ESĽP) je nutné vykladať povinnosť všeobecných súdov vykonať prieskum rozhodnutí správnych\norgánov, ako aj im predchádzajúcich konaní vo veci uloženia sankcie.\n48. Ako už bolo vyššie naznačené (viď najmä body č. 5 a 21) žalobca namietal nedostatočne zistený\nskutkový stav, ktorý má byť zapríčinený tým, že hoci v čase skutku, ktorý je mu pričítaný za vinu, bol vo\nvozidle sprevádzaný viacerými osobami, tieto neboli vypočuté.\nNajvyšší súd s poukazom na ustanovenia § 58 zák. č. 372/1990 Zb. zdôrazňuje, že účelom objasňovania\npriestupku je obstaranie podkladov v dostatočnom rozsahu, aby okrem iného pri rozhodovaní\npriestupkový orgán vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu.\nPodľa § 58 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie\nobstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či\na) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,\nb) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku,\nc) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku\npostačí samotné prejednanie priestupku,\nd) uloží ochranné opatrenie,\ne) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.\n49. Nakoľko zák. č. 372/1990 Zb. neupresňuje dôkazné prostriedky, ktoré sú v priestupkovom konaní\nvyužiteľné, je nutné vychádzať z príslušných ustanovení Správneho poriadku.\nAj v priestupkovom konaní je nutné zabezpečiť v dostatočnom rozsahu podklady pre rozhodnutie.\nNa zistenie a objasnenie skutočného stavu veci sa využívajú dôkazné prostriedky, ktoré sú v súlade\ns právnymi predpismi. V priestupkovom konaní jedným typom z možných dôkazných prostriedkov je\nvýsluch svedka.\nPodľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. podkladom pre\nrozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako\naj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a\nspôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.\nPodľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. dôkazmi sú najmä výsluch\nsvedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.\n50. Zákonodarca pre vykonanie výsluchu svedka stanovil prostredníctvom ustanovenia § 35 Správneho\nporiadku prísne podmienky. Splnenie uvedených podmienok sa v zmysle § 22 Správneho poriadku\nverifikuje v zápisnici.\nPodľa § 35 ods. 4 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. správny orgán poučí svedka\npred výsluchom o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a\no právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.\nPodľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. o ústnych podaniach a\no dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o\nústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.\n\nPodľa § 22 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. zo zápisnice musí byť najmä\nzrejmé, kto, kde a kedy konanie uskutočňoval, predmet konania, ktoré osoby sa na ňom zúčastnili, ako\nkonanie prebiehalo, aké návrhy boli podané a aké opatrenia sa prijali; v zápisnici o hlasovaní sa uvedie\naj výrok rozhodnutia a výsledok hlasovania.\n51. Aby priestupkové konanie naplnilo kritérium dobrého výkonu verejnej správy a súčasne\nspravodlivého procesu o právach a chránených záujmov jednotlivca, tak v zmysle vnútroštátneho práva\nako aj medzinárodných dohovorov musí byť osobe obvinenej zo spáchania priestupku poskytnutý plný\nrozsah jej práv, aby mala zabezpečenú plnohodnotnú obranu.\nSpomedzi nich významné miesto zaujíma právo obvineného z priestupku uplatňovať skutočnosti a\ndôkazy na svoju obhajobu, t.j. najmä v zmysle § 73 zák. č. 372/1990 Zb. navrhovať svedkov, a v zmysle\nsubsidiárneho ustanovenia § 51 zák. č. 372/1990 Zb. Správny poriadok umožňuje (viď § 33 ods. 1)\nobvinenému z priestupku byť osobne prítomný pri ústnom pojednávaní nariadenom (viď § 21 ods. 1\nSprávneho poriadku) aj s účelom výsluchu svedka, pričom je oprávnená svedkovi klásť otázky.\nPodľa § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju\nobhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.\nPodľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 382/1990 Zb. účastník konania a\nzúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri\nústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.\nPodľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 382/1990 Zb. správny orgán nariadi\nústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak\nto ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa\nústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky.\n52. Z napadnutého rozhodnutia pre Najvyšší súd vyplýva, že žalovaný obdobne ako prvostupňový\nsprávny orgán, nepovažoval za nevyhnutne potrebné vypočuť k danému priestupku osoby uvedené\nžalobcom. Uvedenú argumentáciu si následne osvojil aj krajský súd. Najvyšší súd takýto postup\nžalovaného, ako aj jeho prvostupňového orgánu musí vo svetle vyššie uvedených právnych záverov\noznačiť ako významné porušenie práva žalobcu na obranu.\nDôsledkom tohto prístupu správnych orgánov k právam žalobcu je nedostatočné zistenie skutkového\nstavu, z ktorého potom jednoznačne vyplýva nesprávne právne posúdenie priestupku. Samotné\nkonštatovanie žalovaného, že výpovede príbuzných osôb by odvolací správny orgán nemohol hodnotiť\nako dôveryhodné, resp. nezaujaté, nemá právny základ v zák. č. 372/1990 Zb. ani v Správnom poriadku\nči inom právnom predpise, a už krajský súd mal uvedené vyhodnotiť ako svojvoľné odôvodnenie vady\ndokazovania.\n53. Takisto krajský súd bol žalobcom vyzvaný, aby pri súdnom prieskume vykonal výsluch navrhnutých\nsvedkov, a to L. W., K. D. a H. D., z tam uvedených adries. Hoci zákon prostredníctvom ustanovenia §\n250i ods. 2 O.s.p. ho výslovne takto konať oprávňuje, argumentácia, prečo tak nekonal, sa v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu nenachádza.\nNavyše, ak by sa výpovede jednotlivých svedkov od sebe značne odlišovali, bol by to dôvod pre\nžalovaného, aby z toho vyvodil právne dôsledky v zmysle § 35 ods. 4 Správneho poriadku v spojení s §\n51 zák. č. 372/1990 Zb. (m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd/38/2012 zo dňa 10. decembra\n2013).\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo\no inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov\n(§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný\nskutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho\n\norgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa\ntretej časti druhej hlavy.\n54. Takisto argumentácia žalobcu týkajúca sa jeho práva na spoločné konanie má svoju oporu v\nprávnom poriadku, pričom odňatie tohto práva je možné vyhodnotiť ako vadu konania. Najvyšší súd\nsa vzhľadom na úplnú jurisdikciu súdneho prieskumu uloženej sankcie stotožňuje so záverom žalobcu,\nže predovšetkým správny súd je povinný, a to aj „ex offo“ postupom, prihliadnuť v zmysle § 250i ods.\n3 O.s.p. na právne vady priestupkového konania a je oprávnený vyhodnotiť ich vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia o uloženej sankcii.\nPreto neskorosť vznesenia tejto námietky pri plnej jurisdikcii krajského súdu je nedôvodná.\nPodľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\n55. Účelom spoločného konania podľa § 57 zák. č. 372/1990 Zb. je nepochybne odstrániť prekážky\n(najmä nedostatky skutkových zistení) brániace správnym orgánom prejednať jednotlivé priestupky\nv situácii, keď sa alebo jeden páchateľ dopustil viacerých priestupkov (najmä jednočinný súbeh\npriestupkov), alebo v prípade priestupkov viacerých páchateľov, ktorých priestupky spolu súvisia (najmä\nviacčinný súbeh priestupkov) a na ktorých prejednanie je príslušný ten istý orgán.\nPodľa § 57 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. spoločné konanie sa uskutočňuje tiež proti všetkým páchateľom,\nktorých priestupky spolu súvisia a ktoré prejednáva ten istý orgán. Na urýchlenie konania alebo z iného\ndôležitého dôvodu možno vec niektorého páchateľa priestupku vylúčiť zo spoločného konania.\n56. Avšak argumentácia žalovaného týkajúce sa odôvodnenia, prečo v prejednávanej veci priestupku\nžalobcu, ktorá je miestom a časom spojená aj s konaním inej osoby (ide o tvrdené nedovolené\nopustenie vozidla vodiča E. cestného pruhu vymedzeného pred pomalo idúce vozidlá), sa v napadnutom\nrozhodnutí žalovaného nenachádza.\nPreto sa Najvyšší súd stotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, že aj tento nedostatok môže mať vplyv\nna spoľahlivé zistenie skutkového stavu v prejednávanej veci.\nV.\n57. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli\nprekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných\nprávnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie\nprerušiť.\n58. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nnámietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžd/38/2012 zo dňa 10.\ndecembra 2013, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil\n(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie\nprotichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\nBude preto úlohou priestupkového orgánu v ďalšom konaní riadiť sa právnymi názormi Najvyššieho súdu\npri zisťovaní podkladov rozhodnutia, ako aj pri rozhodovaní, či bude prejednávať priestupok žalobcu v\nosobitnom konaní alebo zvoli iný procesný prístup.\n59. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania, ako aj so\nsvojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,\n\npodľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko\ndôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.), ale aj\nšpeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie\nzakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie\nje možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať.\n60. O trovách súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k\nods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.\nPodmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania\nalebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.\nNakoľko úspešný žalobca nebol právne zastúpený, bola mu priznaná iba ním požadovaná náhrada\nzaplatených súdnych poplatkov vo výške 66 € (2 x 33 €).\nPodľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný\ntrovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.\nPodľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná\nnáhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho\nzastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd\nmu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady\ntrov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n61. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}