{"guid": "5d87e72b-ca6e-4674-9d1f-ad716c7439b3:ca31e81c-c117-4ec8-a4a5-3db619f58404", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8011200930.1", "spisova_znacka": "10Sžr/104/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/104/2012 z 13. 2. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2013, sp. zn. 10Sžr/104/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:8011200930.1", "identifikacne_cislo": "8011200930", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2013-02-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Kataster nehnuteľností"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/162", "nazov": "zákon č. 162/1995 Z. z. (katastrálny zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-1995"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ca31e81c-c117-4ec8-a4a5-3db619f58404", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8011200930.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8011200930.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8011200930.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžr/104/2012\n8011200930\n13. 02. 2013\nJUDr. Jana Henčeková\nECLI:SK:NSSR:2013:8011200930.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Henčekovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa:\nPOHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, proti odporcovi: Správa katastra\nHumenné, Štefánikova č. 18, Humenné, za účasti: T. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia odporcu č. V-1929/09 zo dňa 14.10.2011, na odvolanie navrhovateľa proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Sp/23/2011-30 zo dňa 10.04.2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1Sp/23/2011-30 zo dňa 10.\napríla 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\nRozhodnutím č. V-1929/09 zo dňa 14.10.2011 odporca podľa § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z.z. o\nkatastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), v\nznení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) zamietol návrh na vklad záložného práva k\nnehnuteľnostiam dotknutým začatým vkladovým konaním.\nSvoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil tým, že plnomocenstvo, udelené dlžníkom advokátovi Mgr.\nU. M., ktoré bolo súčasťou zmluvy o úvere, je absolútne neplatné. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam vo\nvlastníctve záložcu bolo neurčité a nezrozumiteľné. Splnomocnenie na právny úkon k nehnuteľnostiam\nmalo kopírovať samotný predmet zmluvy, t. j. obsahom mali byť tie isté náležitosti označenia\nnehnuteľnosti, ako ich vyžaduje zákon pre zmluvu. Použitá formulácia bola neurčitá a nezrozumiteľná,\npričom ani záložca, ani záložný veriteľ v čase uzatvárania zmluvy o úvere nemohli vedieť, na ktoré\nnehnuteľnosti sa splnomocnenie vzťahuje. Odporca konštatoval, že takéto dojednanie bolo neurčité, čo\nspôsobilo neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 37 ods. l Občianskeho zákonníka, pričom tento názor\nbol potvrdený viacerými rozhodnutiami krajských súdov a aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 8Sžo/17/2007.\nĎalej odporca uviedol, že možno dôvodne pochybovať o tom, či si dlžník mal možnosť sám zvoliť svojho\nzástupcu; plnomocenstvo bolo spísané priamo v zmluve o úvere, bez ďalšej prezentácie prípadného\n\nzmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Plnomocenstvo tak bolo absolútne neplatné\naj pre rozpor záujmov dlžníka a zástupcu v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka; advokát mal hájiť\nzáujem dlžníka v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna. Plnomocenstvom sa nerešpektovala ani\nvyváženosť medzi predmetom úverovej zmluvy ohľadne výšky úveru a jeho príslušenstva a predmetom\nzáložnej zmluvy, ktorá sa dotýkala nehnuteľného majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, ako\nbola výška plnenia povinného z úverovej zmluvy. Týmto postupom zo strany navrhovateľa sa výrazne\nzasiahlo do práv povinného, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi.\nĎalším nedostatkom návrhu na vklad a záložných zmlúv bola skutočnosť, že návrh a zmluvy neboli\nplatne podpísané - podpis navrhovateľa v návrhu a podpisy záložného veriteľa na zmluvách boli\npreskenované.\nVzhľadom k tomu, že podmienky na vklad do katastra nehnuteľností neboli splnené, odporca návrh\nnavrhovateľa zamietol.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, cestou odporcu, opravný prostriedok na Krajský súd v\nPrešove.\nKrajský súd, ako súd prvého stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu\npredchádzalo, oboznámil sa s administratívnym spisom a dospel k záveru, že opravný prostriedok\nnavrhovateľa nie je dôvodný.\nPredovšetkým krajský súd vychádzal zo skutkového zistenia odporcu, podľa ktorého navrhovateľ podal\nnávrh na vklad zmluvy o zriadení záložného práva do katastra nehnuteľností. K návrhu pripojil aj zmluvu\no zriadení záložného práva uzavretú medzi záložným veriteľom (v tomto prípade navrhovateľom) a\nzáložcom (osobou uvedenou v záhlaví rozsudku ako na konaní zúčastnenou osobou), v zastúpení na\nzáklade splnomocnenia advokátom Mgr. U. M..\nKrajský súd dospel k záveru, že plnomocenstvo je neurčité, pretože nie je jasné, ku ktorým\nnehnuteľnostiam sa má zriadiť záložné právo a bez toho, aby plnomocenstvo obsahovalo bližšie\noznačenie nehnuteľnosti, ktorá sa má v predmetnej veci stať predmetom zálohu, je takýto prejav vôle\nneurčitý a nezrozumiteľný, čo spôsobilo neplatnosť právneho úkonu. Navyše dlžník môže vlastniť viacero\nnehnuteľností, a tak nie je zrejmé, či sa plnomocenstvo týka všetkých jeho nehnuteľností alebo len\nniektorých.\nV súvislosti s námietkou navrhovateľa vo vzťahu k § 17 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v\nspojení s § 22 ods. 4 katastrálneho zákona krajský súd zdôraznil, že plnomocenstvo obsiahnuté v zmluve\no úvere nie je procesným plnomocenstvom na zastupovanie, ale plnomocenstvom v hmotnoprávnych\nvzťahoch a aplikácia týchto ustanovení v predmetnej veci neprichádzala do úvahy.\nKrajský súd ďalej konštatoval, že nepomer medzi výškou zabezpečovacej pohľadávky a hodnotou\nnehnuteľnosti možno považovať za rozpor s dobrými mravmi, ktorý spôsobuje neplatnosť zmluvy o\nzriadení záložného práva podľa § 39 Občianskeho zákonníka.\nZ uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), ako správne potvrdil.\n\nIII.\nOdvolanie navrhovateľa\nProti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ včas odvolanie v celom rozsahu, ktoré odôvodnil v\nzmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. Podľa názoru navrhovateľa, plná moc v úverovej\nzmluve spĺňa všetky náležitosti vyžadované Občianskym zákonníkom, a keďže bola splnená zákonom\npredpísaná písomná forma, možno ju považovať za platnú. Vyplýva z nej jednoznačný zámer dlžníka\nsplnomocniť Mgr. M. pre prípad insolventnosti dlžníka na uzatvorenie záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam\nvo vlastníctve dlžníka. V čase podpisu navrhovateľ nevyžadoval od dlžníka predloženie listov vlastníctva,\npretože od podpisu úverovej zmluvy po insolventnosť často ubehne dlhšie časové obdobie a dochádza\nk rýchlym prevodom nehnuteľností za účelom ukracovania veriteľa.\nĎalej namietal, že na platnosť procesno-právneho splnomocnenia sa nevyžaduje špecifikácia\nnehnuteľností, a teda účastník katastrálneho konania nemal zákonnú povinnosť uvádzať presnú\nidentifikáciu nehnuteľností v dohode o splnomocnení, a to najmä v prípade, ak z obsahu dohody o\nsplnomocnení bolo zrejmé, že zástupca je v mene a na účet záložcu oprávnený zriaďovať záložné právo\nku všetkým nehnuteľnostiam vo vlastníctve záložcu. Plná moc bola platným právnym úkonom, pretože je\nv písomnej forme, konajúce osoby pripojili svoje podpisy na jednej listine a z udeleného plnomocenstva\nje zrejmý rozsah zástupcovho oprávnenia konať v mene a na účet zastúpeného.\nK obmedzeniu voľby dlžníka na výber splnomocneného zástupcu navrhovateľ uviedol, že dlžník\nneprejavil svoj nesúhlas s Mgr. M., neodmietol udelenie takejto plnej moci a ani túto plnú moc neskôr\nneodvolal.\nPodľa navrhovateľa krajský súd nesprávne právne posúdil vec, keď vyslovil, že rozhodnutie odporcu\nbolo zákonné, pretože Úverová zmluva je platná, udelené plnomocenstvo je platné a do dňa podania\nnávrhu na vklad záložného práva nebolo splnomocniteľom odvolané a Záložná zmluva je platná. Podľa\nnázoru navrhovateľa, ak mala správa katastra pochybnosti o platnosti splnomocnenia, mala konanie\nprerušiť a zaobstarať si podklad pre rozhodnutie. Obdobne mal postupovať aj súd v rámci súdneho\nkonania. Správny orgán nerešpektoval rovnosť účastníkov a ustanovil sám seba do funkcie ochrancu\npráv dlžníka. Bolo evidentné, že dlžník dlhodobo neplnil svoje povinnosti riadne a včas a neplatil svoj\ndlh tak, ako bolo medzi zmluvnými stranami dohodnuté a navrhovateľ ako veriteľ len využil zmluvne\ndohodnutú možnosť zabezpečiť svoj dlh zriadením záložného práva. Uvedené neznamená automatickú\nmožnosť uspokojenia svojej pohľadávky.\nNa základe uvedených skutočností navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil\ntak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o uloženie\npovinnosti odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania.\nOdporca sa k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského súdu vyjadril prípisom zo dňa 20.06.2012, v\nktorom uviedol, že trvá na svojich doterajších podaniach a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nv plnom rozsahu potvrdil.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O. s. p.),\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 O. s. p. a\npo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a\nže ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 250s O. s .p.\nodvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p.)\n\ndospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku\nvecne správny a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219\nods. 1 O. s. p. potvrdil.\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.\nPodľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom\nrozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.\nPodľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané\nrozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí\nobdobne.\nPo vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, Najvyšší súd s prihliadnutím\nna ustanovenie § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O. s. p. konštatoval, že\nnezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu\nso správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého\nrozsudku. Preto sa s ním stotožnil v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov\nznáme fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa vo\nsvojom odôvodnení následne obmedzil iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní\n(§ 219 ods. 2 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie\ndôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia).\nNajvyšší súd zdôraznil predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať\nlegitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna\nistota. S princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach\nrovnako.\nUvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia\n§ 250ja ods. 7 O. s. p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd\nv obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.“\nNa základe citovaného ustanovenia v spojení s § 250l ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd odkazuje na svoj\nrozsudok zo dňa 10. januára 2008 sp. zn. 8 Sžo 30/2007 zverejnený v plnom rozsahu na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia, ktorého odôvodnenie ďalej\nv príslušnom rozsahu uvádza:\n„Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je právnym štátom.\nNeoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť (pozri nálezy Ústavného súdu\nSR napr. I. ÚS 17/99, I. ÚS 54/02).\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktoré ustanoví zákon.\n\nZ vyššie citovaných ustanovení Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu\nverejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon.\nPreto je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom\nrozsahu a včas. Zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv\nk nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) v ustanovení § 4 ods.\n1 zakotvuje, že práva k nehnuteľnostiam sa do katastra zapisujú vkladom práv k nehnuteľnostiam do\nkatastra, záznamom práv k nehnuteľnostiam do katastra a poznámkou o právach k nehnuteľnostiam\nv katastri.\nPodľa § 1 ods. 1 katastrálneho zákona kataster nehnuteľností (ďalej len „kataster“) je geometrické\nurčenie, súpis a popis nehnuteľností. Súčasťou katastra sú údaje o právach k týmto nehnuteľnostiam, a\nto o vlastníckom práve, záložnom práve, vecnom bremene, práve zodpovedajúcom vecnému bremenu\na o predkupnom práve, ak má mať účinky vecného práva a o iných právach a povinnostiach z\nvecného bremena, ak boli zriadené ako vecné práva k nehnuteľnostiam, ako aj o právach vyplývajúcich\nzo správy majetku štátu, zo správy majetku obcí, zo správy majetku vyšších územných celkov, o\nnájomných právach k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej 5 rokov (ďalej\nlen „právo k nehnuteľnosti“). Kataster slúži aj ako informačný systém, najmä na ochranu práv k\nnehnuteľnostiam, na daňové účely a poplatkové účely, na oceňovanie nehnuteľností, najmä pozemkov,\nna ochranu poľnohospodárskeho pôdneho fondu a lesného pôdneho fondu, na tvorbu a ochranu\nživotného prostredia, na ochranu nerastného bohatstva, na ochranu národných kultúrnych pamiatok a\nostatných kultúrnych pamiatok ako aj chránených území a prírodných výtvorov a budovanie ďalších\ninformačných systémov o nehnuteľnostiach (§ 2 katastrálneho zákona).\nV zmysle § 5 ods. 1 katastrálneho zákona vklad je úkon správy katastra; vkladom vzniká, mení sa alebo\nzaniká právo k nehnuteľnostiam.\nPodľa § 16 ods. 2 veta prvá katastrálneho zákona správa katastra vykonáva štátnu správu na úseku\nkatastra v územnom obvode okresu.\nPodľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1 sa\nzapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 28 ods. 2 citovaného zákona\npráva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú, menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra,\nak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa odseku 3 § 28 citovaného zákona právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného\nrozhodnutia správy katastra o jeho povolení.\nV zmysle § 29 citovaného zákona vklad podľa § 28 možno vykonať iba na základe právoplatného\nrozhodnutia správy katastra.\nPodľa § 30 ods. 1 katastrálneho zákona účastníkom konania o povolení vkladu je účastník právneho\núkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti. Konanie o\npovolení vkladu sa začína na návrh účastníka konania (§ 30 ods. 2 katastrálneho zákona).\nV zmysle § 30 ods. 3 katastrálneho zákona návrh na vklad sa podáva písomne a obsahuje:\na) meno (obchodné meno, názov) a miesto trvalého pobytu (sídlo) účastníka konania,\nb) označenie správy katastra, ktorej je návrh adresovaný,\nc) označenie právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k\nnehnuteľnosti; ak sú predmetom návrhu na vklad právne vzťahy z viacerých právnych úkonov, označia\nsa všetky právne úkony,\n\nd) číslo listu vlastníctva a názov katastrálneho územia, ak je právo k nehnuteľnosti, ktoré má byť vkladom\ndotknuté, zapísané v katastri,\ne) určenie dňa, ku ktorému majú vzniknúť právne účinky vkladu pri prevode majetku štátu na iné osoby\npodľa osobitného predpisu.\nPodľa § 30 ods. 4 katastrálneho zákona prílohy k návrhu na vklad sú najmä:\na) zmluva, na ktorej základe má byť zapísané právo k nehnuteľnosti do katastra,\nv počte vyhotovení podľa počtu účastníkov konania a jej tri ďalšie vyhotovenia,\nb) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti, ak toto právo k nehnuteľnosti\nnie je vpísané na liste vlastníctva,\nc) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je vpísané na liste vlastníctva,\nd) geometrický plán,\ne) ocenenie nehnuteľností,\nf) výpis z obchodného registra alebo z iného registra, ak je účastníkom konania právnická osoba,\ng) dohoda o splnomocnení, ak je účastník konania zastúpený splnomocnencom; podpis splnomocniteľa\nmusí byť osvedčený podľa osobitných predpisov,\nh) potvrdenie o zaplatení odvodu, ak nadobúdateľ má povinnosť zaplatiť odvod podľa osobitného\npredpisu.\nPodľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma platnosť zmluvy, a to najmä\noprávnenie prevodcov nakladať s nehnuteľnosťou, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy\nvôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať\ns nehnuteľnosťou nie sú obmedzené.\nPodľa ods. 2 § 31 citovaného zákona pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa katastra aj na\nskutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.\nPodľa § 31 ods. 3 citovaného zákona, ak sú podmienky na vklad splnené správa katastra vklad povolí;\ninak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to účelné, správa\nkatastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.\nPodľa § 31 ods. 6 citovaného zákona rozhodnutie o povolení vkladu nadobúda právoplatnosť dňom jeho\nvyznačenia. Proti rozhodnutiu, ktorým sa vklad povoľuje, nemožno podať opravný prostriedok. Správa\nkatastra doručí zmluvu s vyznačením rozhodnutia o povolení vkladu všetkým účastníkom konania (§\n31 ods. 7 katastrálneho zákona). V zmysle § 8 správa katastra doručí rozhodnutie o zamietnutí vkladu\nvšetkým účastníkom konania. Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva\nna správe katastra, ktorá rozhodnutie vydala, v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Ak správa katastra\npodanému odvolaniu nevyhovie v celom rozsahu, o odvolaní rozhodne súd.\nPodľa § 36b ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996 Z.z., ktorou sa\nvykonáva zákon NR SR o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam\n(katastrálny zákon), v znení neskorších predpisov (ktorý bol s účinnosťou od 01.12.2009 nahradený\nvyhláškou č. 461/2009 Z. z.), pri skúmaní platnosti zmluvy sa zisťuje, či právny úkon svojim obsahom\nalebo účelom neodporuje zákonom alebo či ho neobchádza alebo či sa neprieči dobrým mravom a to\nnajmä, či\n\na) účastník bol spôsobilý na právne úkony,\nb) účastník nespôsobilý na právne úkony bol zastúpený zákonným zástupcom alebo iným zástupcom,\nc) za právnickú osobu konal oprávnený zástupca,\nd) zmluva, ktorej účastníkom je osoba, ktorá nemôže písať alebo čítať, bola uzavretá vo forme notárskej\nzápisnice,\ne) v zmluve ide skutočne o písomné prejavy vôle osôb v nej uvedených s osobitným zreteľom na tých,\nktorých právo na jej základe zaniká alebo sa obmedzuje,\nf) uzavretiu zmluvy účastníkov nie sú na prekážku okolnosti, ktoré bránia nakladaniu s nehnuteľnosťou,\na či k právnemu úkonu účastníka, ktorý je obmedzený pri disponovaní s nehnuteľnosťou, prípadne k\nzmluve ako celku bol udelený potrebný súhlas.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách vyššie citovaných ustanovení katastrálneho zákona a\nvyhlášky preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odporca ako orgán verejnej\nmoci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom (conditicio sine qua non). Katastrálny zákon\nzakotvuje tri druhy zápisov vecných a iných práv k nehnuteľnostiam do katastra (vklad, záznam a\npoznámku), pričom každý z týchto právnych inštitútov má iné právne účinky. V súlade s platnou právnou\núpravou v Slovenskej republike sa k nadobudnutiu vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam\nvyžadujú dva úkony.\nPrvým úkonom je uzavretie právneho úkonu medzi účastníkmi konania (napr. podľa Občianskeho a\nobchodného zákonníka), ktorý predstavuje tzv. titul nadobudnutia práva podľa hmotného práva. Ďalším\núkonom je rozhodnutie správy katastra, ako správneho orgánu podľa katastrálneho zákona, ktorým\nsa povoľuje vklad vlastníckeho alebo iného vecného práva do katastra. Inštitút vkladu je založený na\nzáklade konštitutívnosti, čo znamená, že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú, menia sa a\nzanikajú vkladom do katastra. Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu\na je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam\ndo katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Na konanie o povolenie vkladu je miestne\npríslušná tá správa katastra, v ktorej obvode sa nachádza nehnuteľnosť.\nVkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na základe návrhu účastníka konania,\npričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe ktorého sa\nvkladové konanie začína, ako aj príkladmo prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu\ns návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania správa katastra ako správny\norgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného typu a to z hľadiska kritérií, ktoré sú\npríkladmo uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a predmetnú zmluvu posudzuje\naj v intenciách ustanovenia § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.\nTo znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra\nako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1, 2 katastrálneho\nzákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z.) posudzuje skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv\nna povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení\nvkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad.\nPodľa § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho\norgánu, alebo na základe dohody o plnomocenstve.\nPrávny vzťah zastúpenia, pokiaľ ide o dôvody jeho vzniku, vzniká buď priamo zo zákona, na základe\nrozhodnutia súdu alebo iného orgánu, alebo na základe zmluvy. Podľa toho rozlišujeme:\n\n1. zákonné zastúpenie, ktoré vzniklo priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu či iného\nštátneho orgánu,\n2. zmluvné zastúpenie (splnomocnenie).\nPri zmluvnom zastúpení rozlišujeme:\na) zmluvu, ktorou sa zakladá právny vzťah zastúpenia. Občiansky zákonník nazýva takúto zmluvu\ndohodou o plnomocenstve (§ 23). Za najfrekventovanejšie zmluvy, ktoré zakladajú právny vzťah\nzastúpenia, možno považovať zmluvy, týkajúce sa právnej pomoci uzavreté medzi klientom a\nadvokátom,\nb) právny vzťah zastúpenia ako vzťah medzi zástupcom a zastúpeným, ktorý je daný predmetom a\nobsahom (vzájomnými právami a povinnosťami) zastúpenia;\nc) plnomocenstvo ako osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia.\nV súdenom prípade plnomocenstvo (ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho\nvzťahu zastúpenia) bolo spísané priamo v zmluve o úvere (v strede textu), bez ďalšej prezentácie\nprípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Z celého kontextu zmluvy\na jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním zmluvy. Zmluvu podpísal\n08.03.2006 (pozri dátum podpisu zmluvy), s tým, že vyhlásil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami\npre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy a zároveň tieto spolu so zmluvou\nprevzal. Všeobecné podmienky zmluvy k návrhu na vklad pripojené neboli.\nNa tieto všeobecné podmienky na body 15. a 16. sa odvoláva zmluva pri splnomocnení veriteľa dlžníkom\nna všetky úkony vykonať sa majúce v centrálnom depozitári cenných papierov SR, a.s. Samotné\nplnomocenstvo dlžníkom podpísané nie je. Platný právny úkon podľa § 37 Občianskeho zákonníka\nje, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a\nvážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho\nsubjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa,\nktorá v skutočnosti neexistuje, resp. existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť\nprávneho úkonu značí, že jeho adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na\nvyjadrenie právneho úkonu. Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah,\nalebo keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom.\nJe možné súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, že dohoda o plnomocenstve je dvojstranný\nprávny úkon a ani dokazovaním nebolo zistené, že takáto zmluva platne bola uzavretá, ktorej existenciu\nmalo prezentovať plnomocenstvo uvedené v zmluve. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné\nodstrániť rozpor, čo mienil podpisom úverovej zmluvy, okrem súhlasu s prijatou sumou a s jej vrátením\nv navýšenom rozsahu a súhlasu so všeobecnými podmienkami zmluvy (ktoré zmluva o plnomocenstve\nneobsahuje), dlžník prejaviť.\nPodľa § 20 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení, každý má právo na poskytnutie právnej\npomoci a môže o ňu požiadať ktoréhokoľvek advokáta.\nTakáto slobodná voľba advokáta v skutočnosti mohla byť obmedzená, ak v predtlači úverovej zmluvy,\nv textovej časti na rovnakej strane, na ktorej sa uzatvárajú zmluvné podmienky pre poskytnutú výšku\núveru a podmienky jeho vrátenia, sa v samostatnej časti textu uvádza konkrétny advokát, ktorý má na\nzáklade plnomocenstva hájiť záujmy splnomocniteľa. Ako je vyššie v rozsudku uvedené, nie je možné\njednoznačne vysloviť právny záver, že dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj zmluvu\no plnomocenstve, a už vonkoncom nie, že tým mal možnosť prejaviť svoju slobodnú vôľu pri výbere\nadvokáta, ktorý háji jeho záujmy.\n\nÚstava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníckeho práva v čl. 20.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v zmluvách o úvere je použitá forma zabezpečenia\núveru zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k dlžníkovej nehnuteľnosti s doložkou, že v\nprípade, ak úver nebude dlžníkom do určitého dňa vrátený, nadobudne veriteľ „úplné“ vlastnícke právo\nk nehnuteľnosti. Je potrebné uviesť, že dojednanie prevodu práva ako obligačného zabezpečovacieho\ninštitútu má v zásade len funkciu zabezpečovaciu a nie funkciu uhradzovaciu. Zmluvné dojednanie,\nktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku\nnesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným\nsvojim účelom a obsahom, podľa názoru odvolacieho súdu obchádza zákon, a je teda v zmysle § 39\nObčianskeho zákonníka neplatné.\nNapokon najvyšší súd poukazuje aj na to, že obchádzanie zákona spočíva i vo vylúčení záväzného\npravidla zámerným použitím prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku\nčoho vzniknutý stav z hľadiska pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“\npredstavuje postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou\nnormou nepredvídaný a nežiaduci.\nZákon nevylučuje uzavretie všetkých zmlúv použitých v predmetnej veci (zmluvu o úvere, zmluvu o\nzastúpení, záložnú zmluvu), tieto zmluvy je však potrebné posúdiť aj v kontexte ich vzájomnej súvislosti,\nto znamená, čo týmito zmluvami sa mienilo dosiahnuť. V podstate týmito zmluvami sa môže dosiahnuť\nnie len zabezpečenie návratnosti poskytnutej sumy v navýšenej hodnote veriteľovi, ale aj možný prechod\ndlžníkovho vlastníctva k jeho celému nehnuteľnému majetku v nepochybne ďaleko väčšej hodnote, než\nje výška plnenia povinného z úverovej zmluvy.\nPreto aj odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcu a súdu prvého stupňa, že týmto\npostupom zo strany navrhovateľa sa výrazne zasahuje do práv povinného vo výkone práv a povinností\nvyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, čo je v rozpore s dobrými mravmi.\nZ horeuvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu je v súlade so zákonom\na krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“\nNeušlo pozornosti Najvyššieho súdu, že od vydania citovaného rozhodnutia došlo k niektorým zmenám\nv skutkových okolnostiach uvádzaného prípadu, avšak podstatné skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre\nposúdenie veci, zostali nezmenené, preto Najvyšší súd považuje právny názor vyslovený v rozsudku\nsp. zn. 8 Sžo 30/2007 za stále aktuálny a aplikovateľný aj v prejednávanej veci.\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nnavrhovateľa a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach,\nnajmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 8 Sžo 30/2007, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden\nrelevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie\nodlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si\nargumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s §250ja ods. 3 a § 250l ods. 2 O.\ns. p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\nO práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v\nspojení s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého neúspešnému navrhovateľovi právo\nna úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo, na základe čoho účastníkom náhradu trov odvolacieho\nkonania nepriznal.\nNajvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ustanovením § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O. s.\np. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci\n\nprebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť),\nnešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O. s. p. (úprava vzťahov týkajúcich sa evidencie nehnuteľností\nvychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ustanovením § 250i ods. 1\nO. s. p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O. s. p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}