{"guid": "ab76e6e5-b8cd-4db0-9411-4718d168c1a5:10bbcdc3-d109-4b9d-9ca1-e3575db28762", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8011200359.1", "spisova_znacka": "1Sžd/38/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/38/2012 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 1Sžd/38/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:8011200359.1", "identifikacne_cislo": "8011200359", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-l", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. l) zákona č. 8/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/8-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-58"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/8#paragraf-4", "/SK/ZZ/1990/372#paragraf-58"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/10bbcdc3-d109-4b9d-9ca1-e3575db28762", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8011200359.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8011200359.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8011200359.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžd/38/2012\n8011200359\n10. 12. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:8011200359.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing.\nJUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.\nv právnej veci žalobcu: Y. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX XX W., zast. JUDr. Ľubošom\nBajužíkom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, proti\nžalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava\n(pôv. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Prešov, Krajský dopravný inšpektorát), o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalovaného proti\nrozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. septembra 2012 č. k. 2S/2/2011-40, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. septembra 2012 č.\nk. 2S/2/2011-40 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia\n§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu\nboli vložené nasledujúce nové vety:\n„Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a\nexekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného\nzboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“\nNásledne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o\nzrušení rozpočtových organizácií č.p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister\nvnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený aj\nžalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách\nverejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa ďalej v\nrozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t.j. aj procesného charakteru, zrušených rozpočtových\norganizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. a to, že Najvyšší\nsúd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie citovaných\n\nprávnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Košiciach nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky.\nPreto bude s týmto procesným nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod\nvšeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán, ako aj jeho\nprocesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.\nPodľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byt účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mat práva a povinnosti;\ninak len ten, komu ju zákon priznáva.\n2. Rozhodnutím o odvolaní č.p.: KRP-P-36/KDI-BCP-2011 zo 06. apríla 2011 (č.l. 9) žalovaný ako\nodvolací orgán v priestupkovom konaní podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (ďalej len na účely rozsudku „Správny poriadok“) zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie\nOkresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Humennom č.p. ORPP-470/DI-3-2009 z 21. januára 2011 tak, že vo výrokovej časti rozhodnutia časť textu č. 1: „... Po príchode\nhliadky bol vyzvaný aby predložil doklady, ktoré odmietol predložiť. Nato bol predvedený...\", časť textu\nč. 2: „Uvedeným konaním porušil ustanovenie §§ 3 ods. 2 písm. c, 4 ods. 2 písm. c zákona č. 8/2009\nZ.z. ... a časť textu č. 3: „... 2/ zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 50 dní, pričom...\" vypustil\na nahradil textom č. 1: „...Po príchode hliadky bol predvedený...\", časť textu č. 2: Uvedeným konaním\nporušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. ... a textom č. 3: „...2/ zákaz činnosti viesť\nmotorové vozidlá na dobu 40 dní, pričom...\".\nV ďalšej časti odvolanie zamietol a rozhodnutie potvrdil.\n3. V prvostupňovom rozhodnutí vyslovil orgán Policajného zboru, že žalobca bol vyzvaný na predloženie\ndokladov, čo však odmietol. Po predvedení na OO PZ Humenné mu bola nameraná hodnota 0,16 mg/\nl a opakovanou skúškou 0,13 mg/l etanolu vo vydychovanom vzduchu. Uvedeným konaním porušil\nustanovenie § 3 ods. 2 písm. c), 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 8/2009 Z.z.“), čím bol uznaný vinným\nzo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. e) a\nj) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len\n„zák. č. 372/1990 Zb.“).\nPodľa § 22 ods. 2 písm. c) zák. č. 372/1990 Zb. mu bola uložená\n- pokuta vo výške 150 € a\n- zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 50 dní.\nZároveň bol zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16 € podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva\nvnútra Slovenskej republiky č. 531/2008 Z.z.\nPodľa 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. v znení účinnom v čase spáchania tvrdeného skutku (t.j.\n06.12.2009) vodič nesmie viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej návykovej látky, keď\nsa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu nachádzať v jeho organizme.\nPodľa § 22 ods. 1 písm. e) a j) zák. č. 372/1990 Zb. v citovanom znení priestupku proti bezpečnosti a\nplynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto\ne) ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie vozidlo v takom čase po jeho požití,\nkeď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa osobitného predpisu 3a) alkohol ešte nachádza v jeho\norganizme,\nj) iným spôsobom ako uvedeným v písmenách a) až i) sa dopustí porušenia pravidiel cestnej premávky\nzávažným spôsobom podľa osobitného predpisu, 3d)\n\n4. Pri svojom rozhodovaní žalovaný vychádzal z nasledujúceho skutkového stavu. Príslušníci OO PZ\nboli dňa 06.12.2009 v čase o 18.30 hod. vyslaní do obce Kamenica nad Cirochou, kde pri pohostinstve\npri obecnom úrade je odstavené osobné motorové vozidlo zn. Audi A4, Q., ktorého vodič mal byť v\npohostinstve a byť pod vplyvom alkoholu. Po vyslaní operačným dôstojníkom najprv skontrolovali okolie\ntrvalého pobytu obvineného. Pri vychádzaní na hlavnú cestu z Ulice Osloboditeľov zahliadli uvedené\nvozidlo a tak sa za ním zaradili. Keďže z protismeru išlo iné vozidlo, policajti vozidlo Audi nemohli predísť\na policajné vozidlo išlo pomaly za ním v obci Kamenica nad Cirochou smerom na Sninu a pri kaštieli\nuvedené vozidlo zastavili. Z vozidla následne vystúpil vodič a spolujazdec, ktorý sedel za vodičom,\npričom si svoje miesta vo vozidle rýchlo vymenili. Nakoľko policajti videli, kto viedol vozidlo a kto vystúpil\nz miesta vodiča, toho muža vyzvali, aby predložil doklad totožnosti a doklady potrebné k prevádzke a\nvedeniu vozidla.\n5. Takto označený vodič aj po opakovaných výzvach s výstrahou, že bude predvedený na OO PZ\nHumenné, odmietol preukázať svoju totožnosť, odmietol predložiť doklady a taktiež odmietol hliadku\nihneď nasledovať na oddelenie za účelom zistenia totožnosti. Z tohto dôvodu boli voči nemu použité\ndonucovacie prostriedky a následne bol predvedený na OO PZ Humenné, kde zistili, že sa jedná o Y.\nU. z Kamenice nad Cirochou. Vo vozidle sa nachádzali spolucestujúci páni I. X. a J. U..\nŽalobca počas celej doby tvrdil, že vozidlo neviedol a to aj napriek tomu, že policajti jasne videli, že\nho viedol a z vozidla z miesta vodiča vystúpil. Po predvedení bol podrobený vyšetreniu na alkohol\nanalyzátorom dychu Dräger-Alcotest, ktorým mu bola nameraná hodnota 0.16 mg/l a opakovanou\nskúškou 0,13 mg/l etanolu vo vydychovanom vzduchu. Na lekárske vyšetrenie a odber krvi sa nežiadal.\n6. Pri ústnom pojednávaní o priestupku dňa 21. januára 2011 zástupca žalobcu namietal, že vo veci už\nrozhodol správny orgán OÚ v Humennom, a hoci kvalifikácia bola iná, podľa neho ide o totožný skutok,\na preto o tomto skutku rozhodnúť legálne už nemožno.\n7. Žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie na tom základe, že vo výrokovej časti vypustil už aj tak\nvšeobecné a nekonkrétne konštatovanie o odmietnutí dokladov (napadnuté rozhodnutie nešpecifikovalo\no aké doklady sa malo jednať) vrátane právneho posúdenia tohto konania. Z tohto dôvodu odvolací\nsprávny orgán primerane upravil aj sankciu uloženú odvolateľovi tak, aby zodpovedala kritériám k\nukladaniu druhu a výmery sankcie podľa § 12 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.\n8. Pri preverovaní skutkového stavu žalovaný vychádzal z tvrdení obidvoch členov hliadky, ktorí zastali\nza vozidlom Audi asi 3 m, pričom mali rozsvietené svetlá. Policajti podľa záznamu veľmi dobre videli, ako\nz miesta vodiča vystúpil žalobca a z miesta spolujazdca zozadu p. I. X.. Rýchlo sa premiestnili. Podľa\ntvrdenia jedného z policajtov sa pána X. opýtali, kto šoféroval vozidlo, a svedok X. sa mal výslovne\nvyjadriť: „ja som nešoféroval“.\n9. Žalovaný ďalej poukázal na to, že policajti hliadky PZ, ktorí vykonávali a dokumentovali priestupok,\nnemali žiadny pomer k veci ani k samotnému obvinenému a konali takto v súlade so zákonom o\npolicajnom zbore, ako aj Trestným zákonom. Žalovaný poukázal na to, že uznesením Sekcie kontroly a\ninšpekčnej služby MV SR ČVS:SKIS-16/IS-4-V-2010 zo dňa 13. februára 2010 vyšetrovateľ tohto útvaru\nv zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol oznámenie žalobcu ako vec podozrenia zo\nzločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného\nzákona.\n10. Žalovaný vo vzťahu k námietke žalobcu, že o skutku dňa 4. marca 2010 už právoplatne rozhodol\nObvodný úrad v Humennom (tento orgán rozhodol o zastavení konania okrem iného vo vzťahu k\nodmietnutiu výzvy na preukázanie totožnosti), považuje za neúplné a nepravdivé a poukazuje na to,\nže predmetom uvedeného konania o priestupku pred prvostupňovým správnym orgánom bolo konanie\nžalobcu, ktorým porušil ustanovenia § 3 ods. 2 písm. c), teda odmietol predložiť doklady k vedeniu a\nprevádzke vozidla, pričom predmetom konania správneho orgánu príslušného oddelenia Policajného\n\nzboru je priestupok pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z., nakoľko vozidlo viedol pod\nvplyvom alkoholu.\nSúčasne žalovaný tvrdenie zástupcu žalobcu, že vzhľadom k rovnakému času, miestu a rovnakému\nkonania a rovnakým osobám sa jedná o totožný skutok, označil ako jednostranné, nepravdivé a neúplné.\nKonanie žalobcu, t.j. vedenie vozidla pod vplyvom alkoholu totiž nepochybné nastalo predtým, ako mal\nodmietnuť predložiť doklad totožnosti, resp. preukázať svoju totožnosť, ako o tom rozhodol Obvodný\núrad v Humennom, čím sa nejedná o jeden skutok.\n11. Žalovaný preto vyslovil názor, že prvostupňový orgán Policajného zboru bol príslušný k prejednaniu\nkonania žalobcu, t.j. vedeniu vozidla pod vplyvom alkoholických nápojov s poukazom na ustanovenie\n§ 4 ods. 2 písm. c) zák. 8/2009 Z.z. a tento orgán by bol zároveň príslušným aj k prejednaniu konania,\nktorý odmietol predložiť doklady potrebné k vedeniu a prevádzke vozidla. Rozhodnutie o odvolaní\ntak z pohľadu žalovaného zohľadňuje síce nulitné, ale právoplatné rozhodnutie Obvodného úradu v\nHumennom.\nPodľa žalovaného je pritom neopodstatnená úvaha žalobcu, že posúdenie výpovedí či iných dôkazov\njedného správneho orgánu je právne záväzné pre iný správny orgán vykonávajúci konanie v inej veci\naj napriek jednému miestu, resp. aj blízkemu času konania žalobcu ako priestupcu. Na základe vyššie\nuvedeného posúdenia je neopodstatnené tvrdenie odvolateľa o prekážke pre prvostupňový správny\norgán spočívajúcej v zásade res judicata.\n12. Čo sa týka vyjadrenia, že vodič pán I. X. mal v tom čase viesť vozidlo Audi, žalovaný poukázal\nna nesúlad vo vyjadrení žalobcu a pána X.. Konštatuje, že pán I. X. podľa svojej výpovede vystúpil z\nvozidla asi po minúte spoločne s pánom Ing. U., pričom pán Ing. U. vo výpovedi okrem iného tvrdil, že\nvystúpil približne rovnako s pánmi I. X. a Y. U.. Vzhľadom na vierohodnosť výpovedí policajtov a zaujatosť\nvýpovedí týchto svedkov (priateľov obvineného), odvolací správny orgán ich výpovede o spôsobe a čase\nvystúpenia z vozidla, považuje za účelové a nepravdivé.\nK takému hodnoteniu ho okrem iného oprávňuje vyjadrenie policajtov práp. V. a nstržm. J., podľa ktorých\nna mieste udalosti pán I. X. na položenú otázku k osobe vodiča vozidla Audi uviedol, že on vozidlo\nneriadil, resp. pokrčil plecami. V súvislosti s uvedeným žalovaný poukazuje na to, že policajti hliadky\nPolicajného zboru mali na osoby vystupujúce z vozidla Audi dostatočný výhľad, vzdialenosť do 5 metrov\naj podľa vyjadrenia obvineného, pričom vozidlo Audi bolo nasvietené svetlami služobného motorového\nvozidla. Navyše svedok pán Ing. Y. U. dokonca na otázku policajtov odpovedal, že on nešoféroval a\nnešoféroval ani X.. Tieto celkom opačné tvrdenia vyhodnotil žalovaný ako vierohodné a nezaujaté.\n13. Podľa názoru žalovaného s poukázaním na hodnotenie dôkazov nevidel a nevidí dôvod konštatovať,\nže výroky členov hliadky Policajného zboru v úradnom zázname, resp. aj ich výpovede sú nepravdivé a\nuvedené len preto, aby boli zakryté a ospravedlnené vlastné problémy členov hliadky Policajného zboru,\npričom poukazuje, že na to nemá žiadny vplyv doplňujúca výpoveď pána I. X. zo dňa 02. marca 2010\na pána Ing. J. U. zo dňa 08. marca 2010. Odvolací správny orgán vyhodnotením obsahu spisového\nmateriálu, ako aj jednotlivých výpovedí s poukazom na príslušné ustanovenie § 34 ods. 5 Správneho\nporiadku tieto vyhodnotil a dospel k záveru, že obvinený sa dopustil priestupku tak, ako mu je kladené\nza vinu v prvostupňovom rozhodnutí.\nŽalovaný posúdil zároveň aj druh a výmeru uloženej sankcie, pričom zistil, že prvostupňový orgán\nprihliadal na to, že vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu je porušenie pravidiel cestnej\npremávky závažným spôsobom, v dôsledku ktorého často dochádza k dopravným nehodám s\nnásledkami na zdraví a životoch účastníkov cestnej premávky. S poukazom na kvalifikáciu konania\nodvolateľa uloženú sankciu považoval za postačujúcu pre nápravu odvolateľa.\nPodľa § 59 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia\nsprávnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3) alebo na základe\noznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby.\n\nPodľa § 60 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. orgány oprávnené objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3) sú pri\nobjasňovaní priestupkov oprávnené\na) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb,\nb) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí,\nc) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov,\nd) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu,\ne) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n14. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu z\n21.12.2011 na Krajský súd v Prešove.\n15. Žalobca najmä poukázal na to, že ani po vrátení veci prvostupňovému orgánu na nové priestupkové\nkonanie neboli vykonané žiadne dôkazy, ktorými by bol žalobca bez akýchkoľvek pochybností a na\núrovni potrebnej pre rozhodnutie usvedčený zo spáchania dopravného priestupku.\nV rámci vyhodnocovania dôkazov žalobca označil výpoveď práp. V. ako vyslovene nelogickou a\nnepravdivou, nakoľko menovaný vypovedal, že videl a rozoznal v noci oproti reflektorom protiidúceho\nauta, kto sedí za volantom a kto šoféruje.\n16. Tiež upozornil, že rýchla zdravotnícka pomoc prišla na základe jeho žiadosti na príslušné OO PZ\nHumenné, pretože po zásahu policajtov bol zranený, čo sa však nikde neuvádza, a práve z toho dôvodu\nžiadal vykonanie skúšky na prítomnosť alkoholu, aby sa vyhol podozreniu, že si zranenia spôsobil sám.\n17. Opätovne poukázal na nezákonné stanovisko žalovaného, ktorý uviedol, že rozhodnutie Obvodného\núradu Humenné nie je záväzné pre rozhodovanie policajných správnych orgánov.\n18. Rovnako žiadnym spôsobom obidva správne orgány nezaujali logické stanovisko k výpovediam\nsvedkov - osôb, ktoré boli so žalobcom v aute (páni X. a U.), ktorých výpovede vyvracali tvrdenia členov\nhliadky.\n19. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a\nkonanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.), a\ndospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Preto v zmysle § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. vyslovil zrušovací\nvýrok a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n20. Krajský súd s odkazom na ustanovenia § 244 ods. 2 a 3, § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., § 2 ods. 1, § 3, §\n22 ods. 2, § 51 zák. č. 372/1990 Zb., § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. a § 32, § 46, § 47 ods. 3, §\n59 Správneho poriadku a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zvýraznil ústavnú zásadu prezumpcie\nneviny každého, pokiaľ nebol preukázaný opak. Na uvedenom právnom základe krajský súd aplikoval\npravidlo „in dubio pre reo“ a pre zadokumentovaný skutkový stav v priloženom administratívnom spise\nnajmä poukázal na to, že výrok rozhodnutia správneho orgánu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.\n\nNa základe uvedeného bol krajský súd nútený vysloviť, že správne orgány sa uvedenými ustanoveniami\nneriadili, lebo skutkový stav veci nebol dostatočne zistený a rozhodnutia správnych orgánov nie sú\ndostatočne odôvodnené.\n21. Predovšetkým krajský súd zdôraznil, že samotné zavinenie žalobcu musí byť preukázané\nnespochybniteľne a jednoznačne, t.j. musí byť preukázané týmto spôsobom kto dňa 06. decembra 2009\nv inkriminovanom čase bol vodičom osobného motorového vozidla Audi.\nZa týmto účelom bude musieť, napríklad formou znaleckého dokazovania, resp. konfrontáciou\nvypočutých svedkov, obvineného z priestupku a členov hliadky Policajného zboru doplniť dokazovanie.\n\nIII.\nOdvolanie žalovaného/stanoviská\nA)\n22. Včas podané odvolanie zo dňa 30.10.2012 (č.l. 53) proti rozsudku krajského súdu žalovaný odôvodnil\ntým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.\nf/ O.s.p.).\n23. Najmä uviedol, že\n- v priestupkovom konaní zohľadnili zásadu „in dubio pro reo“,\n- bolo jednoznačne preukázané že vodičom osobného vozidla značky Audi v čase zastavenia policajtmi\nz OO PZ Humenné bol skutočne žalobca; v tejto súvislosti krajský súd v napadnutom rozsudku\nžiadnym spôsobom nepoukázal, v ktorých konkrétnych skutočnostiach mali byť výpovede príslušníkov\nPolicajného zboru odlišné,\n- skutočnosť, že žalobca bol osobou, ktorú policajti videli za volantom, iným spôsobom, ako tvrdeniami,\nresp. výpoveďami členov hliadky Policajného zboru preukázaná byt nemôže vzhľadom na skutočnosť,\nže hliadka Policajného zboru nebola pri výkone služby vybavené žiadnymi technickými prostriedkami,\n- krajským súdom navrhnuté preukazovanie vytýkaných skutočností znaleckým dokazovaním znalcom\nv príslušnom odbore považuje žalovaný za viac menej nereálne a neúčelné,\n- výmena členov posádky vozidla je nesporne pozorovaním postrehnuteľná činnosť, ktorou nie je možné\nspochybniť iba z toho dôvodu, že policajti hliadky Policajného zboru si svoju činnosť a následne svojej\nvýpovedi mali vymyslieť len preto, aby dovtedy im neznámeho človeka označili za osobu, ktorá viedla\nvozidlo a dopustila sa priestupku.\n24. Záverom žalovaný požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, že mu vec vráti na ďalšie\nkonanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta.\nB)\n25. Prostredníctvom svojho vyjadrenia (č.l. 58) z 12. novembra 2012 žalobca prostredníctvom svojho\nprávneho zástupcu zdôraznil, že navrhuje odvolanie žalovaného zamietnuť, potvrdil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a zaviazať žalovaného náhradu aj trov odvolacieho konania.\n\n26. Vo vzťahu k namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci žalobca uviedol, že\nneprislúcha žalovanému postaviť sa do pozície subjektu, ktorý je oprávnený spochybňovať pravdivosť\na hodnovernosť výpovede svedkov, a ani dospieť k záveru, že výpovede policajtov sú pravdivé a\nnespochybniteľné len preto, že ide o príslušníkov Policajného zboru.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n27. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s\nprihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o sankcii vyžaduje od správneho\nsúdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát nepovažoval za\npotrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k\nzáveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne\nsprávny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov\npostupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. z iných dôvodov potvrdil.\n28. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie\núčastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného\nprostriedku nápravy.\n29. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého\nrozhodnutia, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania\n(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého\nrozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi\nnámietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp.\nzn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie\nje úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len\npreskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány\npri riešení konkrétnych otázok vymedzených opravným prostriedkom/žalobou rešpektovali príslušné\nhmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený\nrámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen\ndôsledkami ale aj účastníkmi.\n30. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nNajvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj\nžaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia\nrozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy.\n\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n31. Žalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,\nže pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej krajský súd nedostatočne\npri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom\nv ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr\nGarcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.\n32. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n33. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate\npredstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje\nnielen o vine ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá\nby vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5\nO.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo\no inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov\n(§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný\nskutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho\norgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa\ntretej časti druhej hlavy.\nPodľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\n34. Vzhľadom na vyššie vyslovené závery a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd preto\nzastáva názor, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím\nna ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd konštatuje, že nezistil dôvod na to,\naby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou\ndotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré\nvytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s\nním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty\nprejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení\nnásledne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku\na doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219\nods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového\nsúdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej (viď hore uvedené potvrdenie aj\nz iných dôvodov).\n35. Na prvom mieste žalovaný prostredníctvom svojho odvolania namietal, že krajský súd sa\nnedostatočne vysporiadal s procesnou situáciou, kedy oproti tvrdeniu policajnej hliadky, tzn. osôb\nviazaných služobnou prísahou na dodržiavanie a rešpektovanie právneho poriadku, bol vznesený iba\nnesúhlas páchateľa popierajúci spáchanie priestupku (t.j. objektívnu stránku), čo za danej situácie\npostačovalo na zrušenie napadnutého rozhodnutia súdom.\n\n36. Najvyšší súd v svojej judikatúre zdôrazňuje viazanosť všeobecných súdov zásadou zákonnosti,\nktorá je na jednej strane vymedzená princípom „iura novit curia“ (súd pozná právo) a na strane druhej\nlimitovaná rozhodovacou nezávislosťou „secundum et intra legem“ (podľa, na základe a v medziach\nzákona). Uvedená zásada zákonnosti je ústavne vymedzená prostredníctvom článku 152 ods. 4, článku\n2 ods. 2 a článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nPodľa článku 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa článku 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú\nviazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\n37. Avšak všeobecný súd musí v tomto rámci aj zohľadňovať ústavnú kolíznu normu (tzn. čl. 7\nako aj čl. 154c ústavy) upravujúcu nielen transpozíciu dokumentu medzinárodného práva verejného\ndo vnútroštátneho práva (viď najmä článok 1 ods. 2 ústavy), ale aj jej hierarchické začlenenie do\nmonistického systému slovenského právneho poriadku.\nPodľa článku 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,\nktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred\nnadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť\npred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\n38. Nakoľko Slovenská republika prevzala na seba záväzok z pristúpenia predchádzajúceho štátneho\nútvaru (1991) k zakladajúcim dokumentom Rady Európy, je Dohovor o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd krytý článkom 154c ods. 1 ústavy. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu\nSlovenskej republiky nepochybne Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj\n„Dohovor“) ako aj judikatúra naň sa vzťahujúca predstavuje pre vnútroštátne orgány aplikácie práva\nzáväzné výkladové smernice na výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy základných práv a slobôd\nzakotvených v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, čím sa normuje rámec, ktorý tieto orgány\nverejnej moci nemôžu prekročiť.\n39. Prostredníctvom článku 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru sa členské štáty Rady Európy, tzv. aj Slovenská\nrepublika, zaviazali zabezpečiť „každému právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne\no jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“\nEurópsky súd pre ľudské práva pri aplikácii čl. 6 ods. 1 na skutkové okolnosti vo veci Lauko v. Slovensko,\nresp. veci Kadubec v. Slovensko (02.09.1998) naznačil, že pojem „trestný čin“ by sa mohol vzťahovať aj\nna sankcie uložené v procese správneho trestania, napríklad za dopravné priestupky, čo aj Rada Európy\npresadzuje najmä prostredníctvom Odporúčania (91) 1 Výboru ministrov Rady Európy o správnom\ntrestaní.\n40. Na základe uvedeného, tzn. najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (ESĽP) je nutné vykladať povinnosť všeobecných súdov vykonať prieskum rozhodnutí správnych\norgánov, ako aj im predchádzajúcich konaní vo veci uloženia sankcie.\n41. Ako už bolo naznačené (viď najmä body č. 5, 8, 12 a 13) procesná situácia pri preverovaní\nskutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tzn. tvrdenie osoby podozrivej zo\nspáchania priestupku o tom, že jej pričítaný skutok nespáchala, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci\npriestupok, že uvedená osoba zisteným spôsobom konala, so sebou v zmysle § 58 zák. č. 372/1990\nZb. prináša najmä povinnosť hodnoverne zistiť podľa § 46 Správneho poriadku s podporou § 51 zák.\nč. 372/1990 Zb. na základe spoľahlivo zisteného stavu veci, že skutok sa stal a že ho spáchala osoba\n\npodozrivá z jeho spáchania. Až z takto ustáleného stavu viny páchateľa je možné pristúpiť k uloženiu\nsankcie.\nPráve možnosť (t.j. nie povinnosť ani v zmysle poskytnutia súčinnosti) osoby označenej za obvineného\nz priestupku od počiatku spochybňovať tvrdenia priestupkového orgánu preverujúce jeho konanie (viď\n§ 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb.) je jediným negatívnym dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje\nhodnovernosť tvrdení priestupkového orgánu, ale súčasne ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty\nuvedené v obrane obvineného z priestupku náležite vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Avšak\niba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k riadnej aplikácii a dodržiavaniu\nprávneho poriadku nie je postačujúca.\nPodľa § 58 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovaním priestupkov podľa tohto zákona sa rozumie\nobstaranie podkladov potrebných na rozhodnutie správneho orgánu najmä o tom, či\na) sa stal skutok, ktorý je priestupkom podľa tohto alebo iného zákona,\nb) tento skutok spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku,\nc) sa uloží sankcia za priestupok alebo sa od jej uloženia upustí, ak k náprave páchateľa priestupku\npostačí samotné prejednanie priestupku,\nd) uloží ochranné opatrenie,\ne) uloží páchateľovi priestupku povinnosť uhradiť spôsobenú škodu.\nPodľa § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju\nobhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.\n42. Nakoľko zák. č. 372/1990 Zb. neupresňuje dôkazné prostriedky, ktoré sú v priestupkovom konaní\nvyužiteľné, je nutné vychádzať z príslušných ustanovení Správneho poriadku.\nAj v priestupkovom konaní je nutné zabezpečiť v dostatočnom rozsahu podklady pre rozhodnutie, pričom\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci sú predurčené dôkazné prostriedky (vykonané v súlade\ns právnymi predpismi). V priestupkovom konaní jedným typom z možných dôkazných prostriedkov je\nvýsluch svedka.\nPodľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. podkladom pre\nrozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako\naj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a\nspôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.\nPodľa § 34 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. dôkazmi sú najmä výsluch\nsvedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka.\n43. Zákonodarca pre vykonanie výsluchu svedka stanovil prostredníctvom ustanovenia § 35 Správneho\nporiadku prísne podmienky. Splnenie uvedených podmienok sa v zmysle § 22 Správneho poriadku\nverifikuje v zápisnici.\nPodľa § 35 ods. 4 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. správny orgán poučí svedka\npred výsluchom o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a\no právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede.\nPodľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. o ústnych podaniach a\no dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o\nústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu.\nPodľa § 22 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb. zo zápisnice musí byť najmä\nzrejmé, kto, kde a kedy konanie uskutočňoval, predmet konania, ktoré osoby sa na ňom zúčastnili, ako\n\nkonanie prebiehalo, aké návrhy boli podané a aké opatrenia sa prijali; v zápisnici o hlasovaní sa uvedie\naj výrok rozhodnutia a výsledok hlasovania.\n44. Najvyšší súd poukazuje v súvislosti s komplikovaným skutkovým stavom priestupku na vady\nobjasňovania zisteného skutku, ktoré spočívajú najmä v tom, že zo strany službukonajúcich policajtov\nnebolo okamžite, t.j. v deň zisteného protiprávneho konania, vykonané objasňovanie tohto priestupku\nv zmysle § 56 ods. 2 zák. č. 372/1990 Z.z. u všetkých osôb prítomných v zastavovanom osobnom\nvozidle, nakoľko správy o výsledku tohto úkonu zo 06.12.2009 pri iných osobách ako u žalobcu sa v\npriestupkovom spise nenachádzajú.\nAž zápisnice o podaní vysvetlenia zo dňa 01.02.2010 pánmi I. X., Y. V., W. W., Ing. J. U. sú vyhotovené\nsprávnym orgánom oneskorenie a nemajú až tak bezprostrednú vypovedaciu hodnotu. To isté platí aj\no zápisniciach o podaní vysvetlenia vyhotovených s niektorými z uvedených pánov zo dňa 02. a 08.\nmarca 2010.\nPodľa § 56 ods. 2 zák. č. 372/1990 Z.z. každý je povinný podať orgánom oprávneným objasňovať\npriestupky nevyhnutné vysvetlenia na preverenie došlého oznámenia o priestupku (§ 67 ods. 2); podanie\nvysvetlenia je oprávnený odoprieť, ak by jemu alebo blízkej osobe spôsobil nebezpečenstvo trestného\nstíhania.\n45. Ďalšou procesnou vadou v priestupkovom konaní je, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia\no priestupku dňa 05. augusta 2010 prvostupňový priestupkový orgán vôbec nevykonal dôkaz výsluchom\nsvedkov na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci.\nTento nedostatok mal byť odstránený v odvolacom priestupkovom konaní, kedy Okresný dopravný\ninšpektorát Humenné dňa 25.10.2010 vyhotovil zápisnice o podaní výpovede svedka ppráp. N. J.,\npráp. H. V., kde však neboli dodržané zákonné podmienky pre vykonanie svedeckého výsluchu v tom,\nže namiesto aby boli poučení v zmysle § 35 ods. 3 a 4 Správneho poriadku o trestných následkoch\númyselne nepravdivej alebo neúplnej výpovede, tak boli poučení iba o zodpovednosti priestupkovej. Je\nnepochybné, že úmyselným zamlčaním alebo uvedením nepravdy o skutočnostiach, ktoré sú významné\npre rozhodovanie priestupkového orgánu o spáchaní priestupku, môže osoba v procesnom postavení\nsvedka naplniť rôzne skutkové podstaty trestných činov (najmä poškodzovania cudzích práv alebo\npodvodu) v závislosti od skutkového stavu priestupku, čo implicitne vyplýva aj z textu ustanovenia § 35\nods. 3 Správneho poriadku, ktoré chráni svedka pred nebezpečenstvom spôsobenia trestného stíhania\nsebe alebo blízkym osobám.\nPodľa § 35 ods. 3 Správneho poriadku výpoveď môže odoprieť ten, kto by ňou spôsobil nebezpečenstvo\ntrestného stíhania sebe alebo blízkym osobám; ich výpočet sa spravuje Občianskym zákonníkom.\n46. V súvislosti s uvedenou vadou pri zabezpečovaní spoľahlivo zisteného skutkového stavu musí\nNajvyšší súd upozorniť, že pri ďalších osobách, ktoré tvrdili protikladné skutočnosti, svedecké výpovede\nneboli vykonané ani v odvolacom priestupkovom konaní. Uvedené zoslabuje spoľahlivosť zistenia\nskutkového stavu a neumožňuje priestupkovým orgánom naplniť účel ustanovenia § 35 ods. 4\nSprávneho poriadku subsidiárne s § 51 zák. č. 382/1990 Zb. o vyvodení právnych následkoch\nnepravdivej alebo neúplnej výpovede svedka.\nNa uvedenom základe sa Najvyšší súd stotožňuje s právnym záverom krajského súdu (viď bod č.\n20), že v zmysle zrušovacieho ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zistenie skutkového stavu v\nprejednávanej veci je nedostačujúce na posúdenie veci.\nV.\n47. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli\nprekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných\n\nprávnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie\nprerušiť.\n48. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a ako aj s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu žalovaného, Najvyšší súd rozhodol tak, ako\nje uvedené vo výroku rozsudku.\nNajvyšší súd zhodne s krajským súdom konštatuje, že bude úlohou žalovaného, aby bolo spoľahlivo\npreukázané, kto dňa 06. decembra 2009 v inkriminovanom čase bol vodičom osobného motorového\nvozidla Audi. V prípade evidentne odporujúcich si svedeckých výpovedí s podozrením na ich úmyselnú\nnepravdivosť by mal žalovaný z toho vyvodiť právne následky. Na rozdiel od krajského súdu však\nNajvyšší súd nezdôrazňuje, aké prostriedky dokazovania pri ďalšom konaní by mal priestupkový orgán\nzvoliť.\n49. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.\nPodmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania\nalebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.\nNakoľko právny zástupca úspešného žalobcu si svoje právo v zákonnej 3 - dňovej lehote neuplatnil (viď\nčl. 58) a ďalšie trovy zo spisu nevyplývajú, Najvyšší súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nPodľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný\ntrovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.\nPodľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná\nnáhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho\nzastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd\nmu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady\ntrov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n50. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\n51. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych\npoplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie.\nPodľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov za\nkonanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku\nnerozhodol odvolací súd.\nS prihliadnutím na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uvedenú právomoc\nnevyužil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec\npoplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}