{"guid": "6803453e-fe63-49f4-93e0-68e663cf8c7a:c25ca2ec-9df1-494e-b827-49f5c4e14fc4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1", "spisova_znacka": "1Sžd/36/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/36/2012 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 1Sžd/36/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1", "identifikacne_cislo": "8010200752", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/8/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/8-2009/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-j", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. j) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/8#paragraf-3", "/SK/ZZ/1990/372#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c25ca2ec-9df1-494e-b827-49f5c4e14fc4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžd/36/2012\n8010200752\n10. 12. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing.\nJUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v\nprávnej veci žalobcu: Ing. B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X., XXX XX B., zast. JUDr. Petrom\nĎurišom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie l. mája č. 3, 058 01 Poprad, proti žalovanému:\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava (pôv.\nKrajské riaditeľstvo Policajného zboru Prešov, Krajský dopravný inšpektorát), o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalovaného proti rozsudku\nKrajského súdu v Prešove zo dňa 16. marca 2012 č. k. 1S/108/2010-36, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. marca 2012 č. k.\n1S/108/2010-36 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.\nŽalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia\n§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu\nboli vložené nasledujúce nové vety:\n„Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a\nexekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného\nzboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“\nNásledne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o\nzrušení rozpočtových organizácií č.p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister\nvnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený aj\nžalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách\nverejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa ďalej v\nrozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t.j. aj procesného charakteru, zrušených rozpočtových\norganizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. a to, že Najvyšší\nsúd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie citovaných\n\nprávnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Košiciach nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky.\nPreto bude s týmto procesným nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod\nvšeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho\nprocesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.\nPodľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a\npovinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.\n2. Rozhodnutím č.p.: KRP-DI-SK-115-003/2010 z 20. augusta 2010 o odvolaní (č.l. 5) žalovaný ako\nodvolací orgán v priestupkovom konaní podľa\n§ 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté\nrozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, Okresným dopravným inšpektorátom č.p.: ORP-499/\nDI-2-SK-2009 z 03. marca 2010 a odvolanie zamietol.\n3. V uvedenom rozhodnutím o priestupku prvostupňový orgán vyslovil, že žalobca ako vodič odmietol\nsa podrobiť skúške na prítomnosť alkoholu alebo inej návykovej látky v krvi a odmietol predložiť doklad\npotrebný pre vedenie vozidla. Napriek zákazu ďalšej jazdy vozidlom pokračoval v nej. Týmto svojim\nkonaním podľa správnych orgánov mal porušiť § 3 ods. 2 písm. c), ako aj ustanovenie § 137 ods. 2\npísm. j) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely\nrozsudku len „zák. č. 8/2007 Z.z.“) a bol uznaný za vinného zo spáchania priestupkov proti bezpečnosti\na plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a) a j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v\nznení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 372/1990 Zb.“), za čo mu bola podľa\n§ 22 ods. 2 písm. a), d) zák. č. 372/1990 Zb. uložená\n- pokuta vo výške 600 € a\n- zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 24 mesiacov.\nPodľa § 3 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania skutku (t.j. 18.06.2009)\núčastník cestnej premávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s\nvýkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, strpieť výkon\njeho oprávnení, ako aj pokyny iných osôb, ktoré na to oprávňuje tento zákon alebo osobitný predpis.\nPodľa § 137 ods. 2 písm. j) zák. č. 8/2009 Z.z. v citovanom znení porušením pravidiel cestnej premávky\nzávažným spôsobom je neuposlúchnutie pokynu, výzvy alebo príkazu policajta v súvislosti s výkonom\njeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky.\nPodľa § 22 ods. 1 písm. a) a j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v citovanom znení priestupku\nproti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto\na) ako vodič vozidla sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej\nlátky spôsobom ustanoveným osobitným predpisom, 3a) hoci by také vyšetrenie nebolo spojené s\nnebezpečenstvom pre jeho zdravie,\nj) iným spôsobom ako uvedeným v písmenách a) až i) sa dopustí porušenia pravidiel cestnej premávky\nzávažným spôsobom podľa osobitného predpisu.\n4. Pri svojom rozhodovaní vychádzal prvostupňový orgán z toho skutkového stavu, že žalobca dňa 18.\njúna 2009 o 21.20 hod. v Poprade na ceste č. 1/67 ulice Štefánikovej viedol osobné motorové vozidlo\nzn. Mercedes GL 320, ZTEC: E.. Policajti ODI Poprad po oznámení operačného dôstojníka (na základe\noznamu na linke 158, že na Štefánikovej ulici v Poprade sa mala nachádzať osoba značne pod vplyvom\nalkoholu a okrem iného správajúca sa hlučne a vykrikujúca, že on je diplomat a že si môže robiť čo chce,\naj tak sa mu nič nestane) a po presunutí sa na Štefánikovu ulicu v Poprade spozorovali odparkované\nosobné motorové vozidlo Mercedes s označením „CD“. Po chvíli do tohto vozidla nastúpili dve osoby.\n\nNásledne uvedené vozidlo policajti na ulici Štefánikovej zastavili a vykonali kontrolu žalobcu. Žalobca\nsa na mieste preukázal identifikačným preukazom honorárnych konzulárnych úradníkov č. HK 000262\nvydaným dňa 19. januára 2007 a platným do 15. decembra 2011. Bol vyzvaný policajtom, aby sa podrobil\nskúške, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou. Na základe predloženia tohto\npreukazu sa odmietol podrobiť odberu krvi a dychovej skúške, pričom mu bola ďalšia jazda zakázaná.\nI napriek tomu, že ďalšia jazda mu bola zakázaná, žalobca vozidlom pokračoval po ulici Štefánikovej,\ncez kruhový objazd na ulicu Slovenského Odboja, kde odbočil doprava k hotelu Poprad.\n5. Prvostupňový správny orgán pri ústnom pojednávaní dňa 03. marca 2010 zaznamenal žalobcovo\ntvrdenie, že je honorárny konzul Ukrajiny a podľa Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z 24.\napríla 1963, ktorý nadobudol platnosť 19. marca 1967 (viď vyhláška ministra zahraničných vecí 32/1969\nZb. - ďalej na účely rozsudku len „Viedenský dohovor z roku 1963“) čl. 4 § 71 požíva imunitu jurisdikcie\na osobnú nedotknuteľnosť, a preto nemožno viesť priestupkové konanie voči jeho osobe.\nZároveň doplnil, že v čase zastavenia si nebol vedomý, že by mu bola zakázaná ďalšia jazda, a upozornil\nhliadku, že v aute sú cudzí štátni príslušníci, a tým odmietol dychovú skúšku na mieste zastavenia. Zo\nstrany policajtov mu nebol ponúknutý iný spôsob kontroly na alkohol alebo návykovej látky a po zastavení\npolicajti nebrali ohľad na zákon č. 8 § 125. Žiadal o doplnenie Diplomatického protokolu ku žiadosti\nprvostupňového a druhostupňového správneho orgánu, o nové stanovisko diplomatického protokolu.\n6. Ďalej žalobca namietal, že v tomto správnom konaní mu napriek požiadavke umožniť zápisnicu\ntoto správny orgán mu neumožnil a hneď vyhlásili výrok. Zároveň namietal, že na jeho žiadosť o\ndoplnení sa vyrobila štvrtá strana, čo nepovažuje za správny postup správneho orgánu. Správny orgán\nsa nezaoberal skutočnosťou, že v čase zastavenia vykonával funkciu honorárneho konzula a toto\novplyvňuje rozhodnutie.\nTúto skutočnosť doplnil i listom z Medzinárodného leteckého výboru z Moskvy. Tiež upriamil pozornosť\nna udalosti, ktoré prebehli medzi 10. decembrom 2009 a do 29. januára 2010 medzi klubom honorárnych\nkonzulov a Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. Zároveň žiadal vymeniť vyšetrovateľa,\nktorý vedie správne konanie npor. J., lebo cíti účelové správanie.\n7. Žalovaný v odôvodnení najmä zdôraznil, že z vecného posúdenia konania žalobcu bolo potrebné\nposúdiť mieru, resp. rozsah prípadnej výsady a imunity vyplývajúce z medzinárodného práva vo vzťahu\nk ustanoveniu § 9 zák. č. 372/1990 Zb. Preto žalovaný po citácii ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o\npriestupkoch a zároveň poukázal na to, že v danom prípade rozsah výsad a imunít upravuje Viedenský\ndohovor z roku 1963, pričom citoval hlavu IV. čl. 71 ods. 1, ako aj čl. 44 ods. 3 a čl. 42 uvedeného\nViedenského protokolu.\nPodľa § 9 zák. č 372/1990 Zb. v citovanom znení konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa\nzákona alebo medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať.\nNemožno ani vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia uložená, sa\nstala neskôr osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady a imunity.\n8. Preto prvostupňový orgán prostredníctvom dotazu na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej\nrepubliky - Diplomatický protokol Bratislava preveroval, či sa na žalobcu diplomatická imunita vzťahuje\nalebo nie. Na otázku, či bol žalobca ako vodič oprávnený odmietnuť podrobiť sa vyšetreniu na zistenie\npožitia alkoholu alebo inej návykovej látky, z uvedeného dokumentu Diplomatického protokolu pre\nsprávny orgán vyplýva jednoznačne, že nebol oprávnený. Z funkcie konzulárneho úradníka, rovnako\nako z občianstva Slovenskej republiky mu vyplývajú určité právne záväzky, ktoré je povinný bez ohľadu\nna svoje postavenie dodržiavať.\nPodľa vyjadrenia Diplomatického protokolu zo strany žalobcu je preto absolútne neprípustné, aby\nsa odmietol policajnej hliadke legitimovať, vyhlasoval o sebe, že je diplomat a označoval motorové\nvozidlo konzulátu značkou CD, bez ohľadu na to, či je sprevádzaný alebo nesprevádzaný zahraničnou\ndelegáciou.\n\n9. K námietke žalobcu v súvislosti s ustanovením § 125 zák. č. 8/2009 Z.z. uviedol, že hoci žalobca mal\nevidenčné číslo vozidiel administratívneho a technického personálu cudzích zastupiteľských úradov so\nsídlom na území Slovenskej republiky a obchodných zastupiteľstiev zriadených diplomatickou misiou,\nktorých členovia požívajú diplomatickú imunitu a výsady, tak zo stanovísk, ktoré boli predložené zo strany\nDiplomatického protokolu, podľa žalovaného vyplýva, že výhody a výsady, ktoré obvinený požíva, ho v\nžiadnom prípade nezbavujú povinnosti rešpektovať a dodržiavať zákony Slovenskej republiky.\nZároveň žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že po telefonickom prejednaní problematiky s\nveľvyslankyňou Ukrajiny v Slovenskej republike dňa 27. októbra 2009, ktorá sa táto stotožnila so\nstanoviskom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, že na žalobcu sa nevzťahuje\npriestupková imunita.\n10. Žalovaný prehlásenie žalobcu potvrdené správou Medzištátneho leteckého výboru, že v čase\nkontroly si plnil úlohy honorárneho konzula, vyhodnotil ako účelové a oneskorené, nakoľko žalobca na\nmieste kontroly sa odmietol vyjadriť do správy napriek tomu, že to vzhľadom na následky svojho konania\nmal a mohol vykonať.\nNaopak žalobca vo verbálnej nóte zo dňa 10. októbra 2009 sám uviedol, že policajti bez odôvodnenia\nzakázali mu pokračovať v jazde s vozidlom, v ktorom viezol cudzích štátnych príslušníkov.\n11. Žalovaný sa tiež nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že v čase kontroly požíval vyňatie jurisdikcie, a to\nvrátane priestupkovej zodpovednosti a osobnú nedotknuteľnosť v zmysle právnych analýz predložených\nJUDr. O. W. a JUDr. W. W.. Zároveň poukázal na ustanovenie č1. 17 Viedenského Dohovoru z roku\n1963 s tým, že žalobca nevykonával diplomatické úkony.\nZo stanovísk Diplomatického protokolu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktoré\nnepriamo obsahujú aj vyjadrenie veľvyslankyne Ukrajiny v Slovenskej republike, pre žalovaného vyplýva,\nže žalobcovi neboli poskytnuté ďalšie výhody, výsady či imunity. Vyňatie z jurisdikcie sa pritom vzťahuje\nna konanie v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone ich funkcií, pričom posúdením konania žalobcu\na jeho prehlásení na mieste kontroly, žalovaný ako odvolací správny orgán dospel k názoru, že v čase\nzastavenia žalobcu tento si neplnil úradné úkony pri výkone funkcie honorárneho, a teda jeho povinnosť\nrešpektovať zákony Slovenskej republiky, ktorej je občanom, nebola ničím obmedzená.\n12. K tvrdeniu žalobcu, že bol uznaný vinným aj z vedenia motorového vozidla v stave vylučujúcom\nspôsobilosť, žalovaný uviedol, že táto námietka nemá reálnu oporu v napadnutom rozhodnutí, keďže\ntakéto konanie nebolo odvolateľovi kladené za vinu.\nPodľa § 59 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia\nsprávnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3) alebo na základe\noznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby.\nPodľa § 60 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri\nobjasňovaní priestupkov oprávnené\na) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb,\nb) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí,\nc) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov,\nd) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu,\ne) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n\nA)\n13. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu z\n18.10.2010 na Krajský súd v Prešove.\n14. Žalobca v žalobe argumentoval tým, že správne orgány nerešpektovali základné pravidlá konania,\nt.j. najmä zásadu materiálnej pravdy či zásadu hodnotenia dôkazov.\nTakisto uviedol, že pri kontrole dňa 18. júna 2009 na ulici Štefánikovej zastavil hliadke polície. Na ich\nvýzvu predložil konzulárny preukaz a oznámil hliadke, že vykonáva úradne úkony pri výkone konzulárnej\nfunkcie. Navyše vozidlo, ktoré používal Mercedes GL 320 ZT, EVČ E. bolo označené viditeľne tak, že\nmôže používať osobnú imunitu, teda s poukazom na ustanovenie § 125 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z.\nznačkou písmenami „CD“ alebo „CC“ používajú vozidlo, ktoré požívajú diplomatickú imunitu a výsady.\n15. Žalobca ďalej zdôraznil, že až po spoľahlivom preskúmaní týchto zákonných predpokladov, teda po\nzákladnom preskúmaní, či v čase kontroly si žalobca plnil úradné úkony pri výkone svojej konzulárnej\nfunkcie, mohla polícia postupovať podľa bežnej cestnej kontroly a jej výsledky mohli slúžiť na prípadné\nrozhodovanie o jeho vine alebo nevine v priestupkovom konaní.\nB)\n16. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a\nkonanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.),\noboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru,\nže žaloba je dôvodná. Na uvedenom základe zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 250j\nods. 2 písm. a) O.s.p. (nesprávne právne posúdenie) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n17. Krajský súd s odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., § 2 ods. 1,\n§ 3, § 9 zák. č. 372/1990 Zb., § 1 a § 142 zák. č. 8/2009 Z.z. a z preambule Viedenského dohovoru\nz roku 1963 zdôraznil, že v zmysle článku 1 ods. 2 uvedeného Viedenského dohovoru vyplýva, že\nkonzulárni úradníci sú dvojakej kategórie, a to konzulárni úradníci z povolania a honorárni konzulárni\núradníci. Až ustanovenia hlavy III tohto Dohovoru sa vzťahujú na konzulárne úrady vedené honorárnymi\nkonzulárnymi úradníkmi.\n18. K otázke vyňatia z jurisdikcie prijímajúceho štátu s odkazom na ustanovenia čl. 71 ods. 1, čl. 42,\n43 a čl. 44 ods. 3 Viedenského dohovoru z roku 1963 krajský súd zdôraznil, že ich vyňatie z jurisdikcie\npri úkonoch uskutočňovaných konzulárnym úradníkom/zamestnancom pri výkone ich funkcií začína\ntýmto úkonom a trvá bez časového obmedzenia (viď čl. 53 ods. 4 Viedenského dohovoru z roku 1963),\navšak všetky osoby požívajúce výsady a imunity sú zaťažené povinnosťou dbať na zákony a predpisy\nprijímajúceho štátu (čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963).\n19. Na uvedenom právnom základe krajský súd dospel k záveru, že správne orgány postupovali\nv rozpore s uvedenou medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorej\nustanovenia platia pred zákonmi Slovenskej republiky.\nTento svoj názor najmä odôvodnil tým, že povinnosťou hliadky Policajného zboru po zastavení žalobcu\na jeho preukázaní sa platným preukazom honorárneho konzula Ukrajiny mali rešpektovať tú skutočnosť,\nže držiteľ preukazu požíva výsady a imunity v zmysle medzinárodných zmlúv, napr. Viedenský dohovor\no diplomatických stykoch, Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch, Dohovor o výsadách a imunitách\nmedzinárodných odborových organizácií, a aj ďalej konať.\n20. Z identifikačného preukazu, ktorý je majetkom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky,\npre krajský súd najmä vyplýva, že policajti mali povinnosť uvedené skutočnosti, ktoré boli obsahom\npreukazu, ako aj tvrdenia, ktorými disponoval žalobca pri zastavení motorového vozidla označeného\n\n„CD“, informovať sa na telefónnom čísle (uvedené na identifikačnom preukaze), resp. ihneď kontaktoval\nkonzulát Ukrajiny za účelom ich ďalšieho postupu.\n21. V dôsledku zrušenia prechádzajúceho rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 08. októbra\n2009 mal prvostupňový správny orgán postupovať v intenciách Viedenského dohovoru z roku 1963, ako\naj v súlade s ustanovení § 9 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.\nKrajský súd následne zdôraznil, že práve z ustanovenia § 9 ods. 1 vyplýva, že konanie, ktoré má znaky\npriestupku, u osoby požívajúcej výsady a imunity podľa medzinárodného práva, nemožno ako priestupok\nprejednať. Preto bolo potrebné sa voči osobe žalobcu aj tak správať a vôbec voči nemu nepostupovať\nako obvinenému z priestupku a následne vykonať ústne pojednávanie o priestupku. Ak takto správny\norgán konal, postupoval v rozpore s citovaným ustanovením Zákona o priestupkoch.\n22. Podľa krajského súdu správne orgány v priestupkovom konaní postupovali podľa vlastnej úvahy\na hlavne sa riadili písomnými vyjadreniami Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky\nDiplomatického protokolu, nie zákonom. Krajský súd označil tieto vyžiadania za vykonané oneskorene,\npretože ako zo spisu vyplýva, tieto boli žalovaným ako odvolacím orgánom vyžiadané až dňa 08. októbra\n2009 a následne doplnené dňa 10. decembra 2009.\nPoukaz žalovaného na obsah vyjadrenia veľvyslankyne Ukrajiny vo forme telefonickej konzultácie z\ndiplomatickým protokolom MZV je viac ako zarážajúce a v takomto konaní neštandardné, nakoľko išlo\nk osobu honorárneho konzula Ukrajiny, ktorá podlieha právomoci konzulátu Ukrajiny a z toho dôvodu\nmal súd za to, že bolo namieste takýto dotaz vykonať okamžite v deň 18. júna 2009, kedy malo dôjsť\nku konaniu žalobcu, ktoré mu bolo kladené za vinu.\n23. Navyše krajský súd vyjadrovanie sa žalovaného v rámci odvolacieho konania k dôkazom\npredloženým žalobcom (potvrdenie Medzištátneho leteckého výboru), ktoré žalovaný bral za účelové a\npredložené oneskorene, označil za nelogické.\nPodľa názoru krajského súdu tiež išlo o tendenčné vykonanie dôkazov v snahe doplniť niečo čo nemalo\nbyť vykonané vôbec, resp. malo byť vykonané v zmysle zákona.\nIII.\nOdvolanie žalovaného/stanoviská\nA)\n24. Včas podané odvolanie zo dňa 02.05.2012 (č.l. 49) proti rozsudku krajského súdu žalovaný odôvodnil\ntým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (zrušovací dôvod\npodľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).\n25. Žalovaný predovšetkým zdôraznil riadne zistenie skutkového stavu veci.\n26. Ďalej vyslovil nesúhlas s názorom Krajského súdu v Prešove, a to\n- motorové vozidlo označené značkou „CD“ vedeného žalobcom nemali príslušníci Policajného zboru\nzastaviť,\n- postup správnych orgánov pri posúdení výsad/imunity osoby v postavení honorárneho konzula je v\nrozpore s ustanoveniami vnútroštátneho poriadku ako aj medzinárodných zmlúv,\n- samotné preukázanie sa osoby týmto identifikačným preukazom samo o sebe automaticky znamená,\nže táto osoba požíva výsady a imunity udelené jej medzinárodnou zmluvou,\n\n- všetky činnosti vykonávané osobou v postavení konzula sú činnosťami vykonávanými v súvislosti s\núradnými úkonmi,\n- povinnosť príslušníkov hliadky Policajného zboru priamo na mieste preveriť skutočnosti zaznamenané\nv identifikačnom preukaze honorárnych konzulárnych úradníkov, ako aj tvrdenia, ktorými disponoval\nžalobca po zastavení vozidla označeného značkou „CD“ na tel. číslach uvedených v predmetnom\nidentifikačnom preukaze, resp. ihneď kontaktovať konzulát Ukrajiny za účelom ďalšieho postupu,\n- Diplomatický protokol Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky nie je oprávneným orgánom\nvydávať stanoviská pre danú oblasť.\n27. Záverom žalovaný požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, že mu vec vráti na ďalšie\nkonanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta.\nB)\n28. V súdnom spise sa vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného napriek výzve z 30.04.2012 (č.l. 53)\ndoručenej jeho právnemu zástupcovi dňa 10.05.2012 nenachádza.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote\n(§ 204 ods. 1 O.s.p.)\na že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p.\nodvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods.\n2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii\nvyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát\nvzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade\nsenátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie\nje dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je vo výroku vecne správne, a preto\nnapadnutý rozsudok postupom podľa 220 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 zmenil tak, že žalobu podľa\n250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\n30. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie\núčastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného\nprostriedku nápravy.\n31. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého\nrozhodnutia, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania\n(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého\nrozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi\nnámietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn.\n6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou\nsúdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať\nzákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne\npredpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné\nrozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.\n32. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nzo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na\ndruhej strane podstatou súdneho odvolania žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby,\nktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či priestupková\nimunita konzulárnych úradníkov bola v prejednávanej veci prekážkou pre vedenie priestupkového\nkonania proti žalobcovi, ktorý v tom čase zastával funkciu honorárneho konzula.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n33. Žalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,\nže pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd\nnedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené\nzákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je\nv zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp.\nneskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.\n34. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n35. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate\npredstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje\nnielen o vine, ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá\nby vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5\nO.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo\no inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov\n(§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný\nskutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho\norgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa\ntretej časti druhej hlavy.\nPodľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\n1) K možnosti zastaviť vozidlo označené CC/CD:\n\n36. Z pripojeného administratívneho spisu na viacerých miestach vyplýva (napríklad úradný záznam z\n18.6.2009 obsahuje formuláciu „....spozorovali odparkované osobné motorové vozidlo značky Mercedes\nGL 320, ZTEČ: E. s označením CD tmavej farby.“), že službu konajúci policajti mali od počiatku\nvedomosť, že sledované vozidlo je označená symbolom CD, s ktorým označením v zmysle § 125 zák.\nč. 2009 Z.z. zákonodarca spája požívanie diplomatickej (konzulárnej) imunity.\nPodľa § 125 ods. 3 zák. č. 8/2009 Z.z. v citovanom znení vozidlám členov cudzích zastupiteľských úradov\nso sídlom v Slovenskej republike, ktorí požívajú diplomatickú imunitu a výsady, orgán Policajného zboru\nvydáva súčasne s tabuľkou s evidenčným číslom aj značku s písmenami CD alebo CC.\n37. V súvislosti s uvedeným, ako aj s prihliadnutím na námietky žalobcu a žalovaného Najvyšší súd\npoukazuje na to, že v zmysle platnej vnútroštátnej úpravy (§ 9 zák. č. 372/1990 Zb.) konanie so znakmi\npriestupku nemožno ako priestupok prejednať v prípade osôb, ktoré požívajú výsady a imunity podľa\nmedzinárodného práva.\nVzhľadom na uvedené pokladá Najvyšší súd za potrebné zdôrazniť rozdiel medzi výsadami a imunitami\nposkytovanými medzinárodným právom, ktorý spočíva najmä v tom, že obsah výsad je nasmerovaný\npozitívne v tom duchu, že medzinárodnoprávny suverén (predovšetkým štát) poskytuje viac práv, resp.\nvýhod označeným adresátom ako svojim či iným občanom, zatiaľ čo imunita je zameraná negatívne,\nt.j. že je prekážkou na aplikáciu niektorých (najmä procesnoprávnych) noriem vnútroštátneho práva\nplatného pre všetky osoby nachádzajúce sa na území daného suveréna.\n38. V danom prípade teda ide o prekážku v dôsledku diplomatickej (vr. konzulárnej) imunity, ktorá\nneumožňuje priestupkové konanie začať, resp. v začatom konaní pokračovať. Právnym zdrojom\npoznania rozsahu a obsahu takto formulovanej priestupkovej imunity je vyššie citovaný Viedenský\ndohovor z roku 1963.\n39. Výklad medzinárodných zmlúv má svoj osobitný režim, ktorý sa čiastočne odlišuje od metód výkladu\nvnútroštátneho práva. Aplikáciu noriem medzinárodného práva na prvom mieste upravuje Viedenský\ndohovor o zmluvnom práve (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 5/1988 Zb.), čo tak žalovaný, ako aj\nkrajský súd opomenuli zdôrazniť. Tým istým nedostatkom trpí aj právna analýza Advokátskej kancelárie\nMišík s.r.o. (bez uvedenia dátumu vypracovania), ako aj právna analýza Advokátskej kancelárie JUDr.\nViera Malinowska, s.r.o. (z 12. novembra 2009), obidve pripojené k podaniu Honorárneho konzulátu\nUkrajiny v Poprade z 29.01.2010.\nV zmysle uvedeného Viedenského dohovoru o zmluvnom práve k základným princípom výkladu\nmedzinárodných zmlúv patria nasledujúce princípy:\n- oficiálny výklad uskutočňujú štáty a ich orgány prípadne medzinárodné orgány a organizácie,\n- zmluva musí byť vykladaná v dobrej viere - „bona fides“ (premietnutie zásady „pacta sunt servanda“),\nv súlade s obvyklým významom dávaným výrazom a pojmom v zmluve, v ich súvislosti a s prihliadnutím\nk predmetu a účelu zmluvy,\n- zvláštny zmysel výrazu je prípustný iba, ak toto malo byť úmyslom strán,\n- normy obmedzujúce práva štátov sa musia vykladať reštriktívne a v prípade pochybností sa vykladajú\nv prospech povinnej zmluvnej strany,\n- normy špeciálnej povahy majú prednosť pred normami všeobecnej povahy.\nPodľa čl. 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade\ns obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím\nna predmet a účel zmluvy.\n40. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd zdôrazňuje, že medzi účastníkmi súdneho prieskumu nie je\nsporná prednosť aplikácie Viedenského dohovoru z roku 1963, ale jeho výklad.\n\nS využitím hore uvedeného všeobecného výkladového pravidla na čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru\nz roku 1963, ako aj na jeho zámer, ktorý je podporovaný preambulou Viedenského dohovoru z roku\n1963, pre Najvyšší súd jednoznačne vyplýva záver, že obsahom uvedeného článku je pre prípad\npriestupkového konania udelenie imunity honorárnemu konzulovi (príslušníkovi prijímacieho štátu) v\ntom rozsahu, že je vyňatý z pôsobnosti (jurisdikcie) konajúcich správnych orgánov prijímajúceho štátu,\nt.j. Slovenskej republiky, avšak iba pod tou podmienkou, že v tom čase a na tom mieste nepochybne\nvykonáva svoju funkciu v rozsahu vymedzenom normami medzinárodného práva. Tento výklad reaguje\nna obvyklý význam konzulárnej funkcie v medzinárodnom práve, t.j. zabezpečiť jej nerušený výkon, ktorý\nrešpektuje právny systém prijímajúceho štátu. Toto platí bez ohľadu na podporný rozsah článku 58 ods.\n2 Viedenského dohovoru z roku 1963.\nPodľa preambule Viedenského dohovoru z roku 1963 štáty, ktoré sú stranami tohto Dohovoru,\n- pripomínajúc, že už od dávnych čias sa nadväzujú konzulárne styky medzi národmi,\n- majúc na zreteli ciele a zásady Charty Organizácie Spojených národov týkajúce sa zvrchovanej\nrovnosti štátov, udržiavania medzinárodného mieru a bezpečnosti a podpory priateľských stykov medzi\nnárodmi,\n- súc si vedomé, že Konferencia Organizácie Spojených národov o diplomatických stykoch a imunitách\nprijala Viedenský dohovor o diplomatických stykoch otvorený na podpis 18.apríla 1961,\n- veriac, že medzinárodný dohovor o konzulárnych stykoch, výsadách a imunitách taktiež prispeje k\nrozvíjaniu priateľských stykov medzi národmi bez ohľadu na rozdielnosť ich ústavného a spoločenského\nzriadenia,\n- uvedomujúc si, že účelom takýchto výsad a imunít nie je prospech jednotlivca, ale zabezpečenie\núčinného výkonu funkcií konzulárnych úradov v mene ich štátov,\n- potvrdzujúc, že pravidlá medzinárodného obyčajového práva budú aj naďalej platiť v otázkach, ktoré\nnie sú výslovne upravené ustanoveniami tohto Dohovoru,\ndohodli sa takto .....\nPodľa čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 konzulárni úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi\nprijímajúceho štátu alebo sú v ňom trvale usadení, požívajú, pokiaľ im prijímajúci štát neposkytne ďalšie\nvýhody, výsady a imunity, iba vyňatie z jurisdikcie a osobnú nedotknuteľnosť v súvislosti s úradnými\núkonmi pri výkone ich funkcií a výsady uvedené v odseku 3 článku 44. Pokiaľ ide o týchto konzulárnych\núradníkov, je prijímajúci štát taktiež viazaný povinnosťou uvedenou v článku 42. Ak je proti uvedenému\nkonzulárnemu úradníkovi začaté trestné konanie, bude sa s výnimkou prípadu, že úradník je zatknutý\nalebo vo väzbe, uskutočňovať spôsobom, ktorý by čo najmenej narušil výkon konzulárnych funkcií.\nPodľa čl. 58 ods. 2 Viedenského dohovoru z roku 1963 články 42 a 43, odsek 3 článku 44, články 45\na 53 a odsek 1 článku 55 sa vzťahujú na honorárnych konzulárnych úradníkov. Okrem toho sa výhody,\nvýsady a imunity týchto konzulárnych úradníkov spravujú článkami 63, 64, 65, 66 a 67.\nPodľa čl. 42 Viedenského dohovoru z roku 1963 prijímajúci štát bez odkladu upovedomí vedúceho\nkonzulárneho úradu v prípadoch, v ktorých je člen konzulárneho personálu zatknutý, vzatý do väzby\nalebo keď sa proti nemu začalo trestné konanie. Ak sa uvedené opatrenia týkajú vedúceho konzulárneho\núradu, prijímajúci štát o tom diplomatickou cestou upovedomí vysielajúci štát.\nPodľa čl. 43 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 pokiaľ ide o úkony uskutočňované pri výkone\nkonzulárnych funkcií, konzulárni úradníci a konzulárni zamestnanci nepodliehajú jurisdikcii súdnych a\nsprávnych orgánov prijímajúceho štátu.\nPodľa čl. 44 ods. 3 Viedenského dohovoru z roku 1963 členovia konzulárneho úradu nemajú povinnosť\npodávať svedectvo týkajúce sa vecí spojených s výkonom svojich funkcií alebo predkladať úradnú\nkorešpondenciu a dokumenty týkajúce sa týchto vecí. Taktiež sú oprávnení odmietnuť podať svedectvo\nako znaleckí svedkovia o práve vysielajúceho štátu. Konzulárni úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi\n\n41. Z vyššie uvedeného výkladu textu čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 potom pre\nNajvyšší súd nepochybne vyplýva, že nie iba skutočnosť zastávania funkcie honorárneho konzula je\npostačujúca na vznik imunity pre osobu tuto funkciu zastávajúcu, ale je nutné naplniť ďalšiu podmienku\nViedenského dohovoru z roku 1963, a to podmienku reálneho vykonávania tejto funkcie v danom čase\na na danom mieste.\nPreto policajti v rámci svojej všeobecnej pôsobnosti (§ 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom\nzbore) boli oprávnení, ak by získané skutočnosti nasvedčovali napr. spáchaniu priestupku alebo zásahu\ndo základných slobôd alebo ľudských práv, zastaviť vozidlo žalobcu (výkon štátnej moci obmedzujúci\nslobodu pohybu jednotlivca v zmysle § 23 zák. č. 171/1993 Z.z.), hoci toto bolo označené značkou CD,\naby sa v rámci svojich oprávnení presvedčili, či je vozidlo vedené oprávnenou osobou, čo napríklad\nvodič dosvedčí predložením preukazu honorárneho konzula.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. a), j) a k) zák. č. 171/1993 Z.z. Policajný zbor plní tieto úlohy:\na) spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody\na bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku,\nj) dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení,\nk) odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj\nobjasňuje a prejednáva.\nPodľa § 23 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený\ndávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne\npotrebný čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku.\n42. Avšak službu konajúci policajti v rámci svojej všeobecnej pôsobnosti nielenže boli oprávnení zastaviť\nvozidlo žalobcu, ale po nahlásení informácie, že uvedené vozidlo má byť vedené osobou, ktorá pred\njazdou požívala alkohol, tiež zaťažení služobnou povinnosťou (§ 9 zák. č. 171/1993 Z.z.) ho zastaviť,\naby v rámci svojich oprávnení k tomuto podozreniu v zmysle § 17 zák. č. 171/1993 Z.z. obdržali\npotrebné vysvetlenie (na túto činnosť sa nevzťahuje konzulárna imunita umožňujúca honorár inému\nkonzulovi odmietnuť podávať svedectvo v zmysle článku 44 ods. 3 Viedenského dohovoru z roku 1963,\na to aj v zmysle zásady lojality zakotvenej v čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963) od\nosoby, ktorá mala údajne priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky páchať. S týmto\nprávnym názorom korešponduje aj článok 64 Viedenského dohovoru z roku 1963, nakoľko uvedený\nvýkon služobných povinností nenarušuje ochranu poskytnutú honorárnemu konzulárnemu úradníkovi\nSlovenskou republikou na úrovni, ktorú vyžaduje jeho úradné postavenie. Preto sa Najvyšší súd\nstotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že službu konajúci príslušník Policajného zboru je\noprávnený pri plnení svojich úloh zastaviť vozidlo, aj keď je označené symbolom „CD“.\nPodľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať\nslužobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.\nPodľa § 17 ods. 1 veta prvá zák. č. 171/1993 Z.z. policajt je oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie\nod osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku alebo\nsprávneho deliktu a na zistenie jeho páchateľa, ako aj na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb\na vecí.\nPodľa čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 bez ujmy na ich výsadách a imunitách je\npovinnosťou všetkých osôb požívajúcich výsady a imunity dbať na zákony a predpisy prijímajúceho\nštátu. Taktiež majú povinnosť nevmiešavať sa do vnútorných vecí prijímajúceho štátu.\n2) K výkonu funkcie honorárneho konzula:\n\n43. Tiež je nepochybné, že ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 372/19909 Zb. kladie dôraz nie na samotnú\nskutočnosť, že jednotlivec má znaky signalizujúce imunitu, t.j. v prejednávanej veci aj označenie vozidla\nuvádzaným symbolom CD, ale predovšetkým na to, že v danom čase a na danom mieste imunitu požíva.\nZ uvedeného hľadiska je potom možné rozdeliť osoby, ktoré imunitu požívajú, do dvoch hlavných skupín,\na to na osoby požívajúce imunitu\na) už z titulu zastávanej funkcie a\nb) iba z titulu vykonávanej funkcie.\n44. Do prvej skupiny patria napríklad sudcovia, ktorí v zmysle ustanovenia § 117 ods. 9 zákona č.\n385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 9 ods.\n2 zák. č. 372/1990 Zb. požívajú nepriamu priestupkovú imunitu z titulu zastávania svojej funkcie.\nV danom prípade potom postačuje preukázať iba tú skutočnosť, že osoba, ktorá sa mala dopustiť\nkonania napĺňajúceho znaky konkrétneho priestupku (resp. spáchania priestupku), bola do danej\nfunkcie ustanovená a táto funkcia jej nezanikla. Typickým dôkazným prostriedkom je služobný preukaz\nudeľovaný s touto funkciou.\nPodľa § 9 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. podľa tohto zákona sa prejedná konanie fyzickej osoby, ktoré je\npriestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu 1a) a konania sa dopustil poslanec\nNárodnej rady Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky a sudca.\nPodľa § 117 ods. 9 zákona č. 385/2000 Z.z. nedostatky v práci menšieho významu alebo poklesky v\nsprávaní menšieho významu, alebo priestupok, za ktorý podľa osobitných predpisov možno uložiť pokutu\ndo 100 eur môže orgán, ktorý je oprávnený podať návrh na začatie disciplinárneho konania, vybaviť, ak\nje to postačujúce, aj tým, že sudcu písomne napomenie.\n45. Naopak do druhej skupiny patria osoby, ktoré za účelom nadobudnutia priestupkovej imunity musia\npopri zastávania funkcie aj túto v danom čase a na danom mieste zákonným spôsobom (resp. v zmysle\npravidiel medzinárodného práva) vykonávať.\nAko už bolo vyššie deklarované, z čl. 71 a nasl. Viedenského dohovoru z roku 1963 nepochybne vyplýva\npre Najvyšší súd, že nie iba skutočnosť zastávania funkcie honorárneho konzula je postačujúca na\nvznik imunity pre osobu tuto funkciu zastávajúcu. Naopak je nutné splniť ďalšiu podmienku Viedenského\ndohovoru, a to podmienku reálneho vykonávania tejto funkcie v danom čase a na danom mieste. Preto\npolicajti boli oprávnení zastaviť vozidlo žalobcu, hoci toto bolo označené značkou CD, resp. dotknutá\nosoba predložila preukaz honorárneho konzula, a vypočutím dotknutej osoby preverovať, či skutočne v\ndanom čase a na danom mieste vykonáva niektorú z funkcií honorárneho konzula ustanovenú pre tuto\nfunkciu najmä prostredníctvom čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963.\n46. Čo sa týka tvrdeného výkonu funkcie honorárneho konzula zo strany žalobcu, skutkový stav mal byť\nnasledujúci. Žalobca sa mal v zmysle telefonického oznámenia zdržiavať vo večerných hodinách v Kolibe\nza nočným klubom „Surprise“ v Poprade, a podľa opisu uvedeného v oznámení mal konzumovať alkohol\npred jazdou (viď zápisnice o podaní vysvetlenia obidvoch členov hliadky z 30.11.2009 v priestupkovom\nspise). Po nasadnutí dvoch osôb do identifikovaného vozidla a čiastočného vykonania jazdy, bolo\nosobné vozidlo príslušníkmi policajnej hliadky zastavené, pričom priebeh úkonov voči žalobcovi bol\nzaznamenaný na videozáznam.\nNajvyšší súd napriek vynaloženému úsiliu na dostupných technických zariadeniach sa s obsahom\nvideozáznamu neoboznámil. Preto pri preverovaní skutkového stavu vychádzal z písomného obsahu\nadministratívneho spisu.\n47. Administratívny spis neobsahuje žiadne relevantné dôkazy, ktoré by podporovali žalobcovo tvrdenie\no tom, že by službu konajúcim policajtom oznámil, že vo vozidle sedia cudzí príslušníci a aký je dôvod\nich prítomnosti. Naopak, ak žalobca chcel na toto svoje tvrdenie v priestupkovom konaní poukazovať,\n\npotom mal umožniť službu konajúcim policajtom, aby sa presvedčili, koľko je osôb vo vozidle označeným\nsymbolom „CD“ prítomných osôb a či skutočne ide o osoby, s ktorých sprevádzaním v nočných hodinách\nz uvedeného zariadenia je spojený výkon funkcie honorárneho konzula v zmysle čl. 5 Viedenského\ndohovoru z roku 1963. Napriek povinnosti podať vysvetlenie službu konajúcim policajtom, z úradného\nzáznamu z 18.06.2009 (č.p.: ORP-P-760/DI-1-2009) vyplýva: „...pričom uviedol, že on so s nami baviť\nnebude, že je diplomat, okrem preukazu nám žiadne iné doklady nedá, pričom podotkol, že ho nemáte\nobťažovať a zdržiavať, že sa ponáhľa.“ Ďalej podľa citovaného úradného záznamu mal žalovaný\nkomunikovať s policajtmi ťažkopádne a bolo zjavne vidieť, že je pod vplyvom alkoholu, pričom z vozidla\nsa šíril silný alkoholický zápach.\nV súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd zdôrazniť aj tú skutočnosť, že konzulárne funkcie\npredovšetkým umožňujú zabezpečiť, resp. napĺňajú vzťahy medzi vysielajúcim štátom (v prejednávanej\nveci ide o Ukrajinu) a prijímajúcim štátom.\nPodľa čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963 konzulárne funkcie spočívajú:\na) v chránení záujmov vysielajúceho štátu a jeho štátnych príslušníkov, a to tak fyzických, ako aj\nprávnických osôb v prijímajúcom štáte v rozsahu dovolenom medzinárodným právom;\nb) v podpore rozvoja obchodných, hospodárskych, kultúrnych a vedeckých stykov medzi vysielajúcim\na prijímajúcim štátom a v inom rozvíjaní priateľských stykov medzi nimi v súlade s ustanoveniami tohto\nDohovoru;\nc) v zisťovaní stavu a vývoja obchodného, hospodárskeho, kultúrneho a vedeckého života prijímajúceho\nštátu všetkými zákonnými prostriedkami a v podávaní správ vláde vysielajúceho štátu a informácií\nzainteresovaným osobám;\nd) vo vydávaní cestovných pasov a cestovných dokumentov štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu\na víz alebo príslušných dokumentov osobám prajúcim si cestovať do vysielajúceho štátu;\ne) v poskytovaní pomoci a podpory štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu, a to tak fyzickým, ako aj\nprávnickým osobám;\nf) vo vykonávaní funkcie notára, civilného matrikára a obdobných funkcií a vo výkone niektorých funkcií\nadministratívnej povahy za predpokladu, že to nie je v rozpore so zákonmi a predpismi prijímajúceho\nštátu;\ng) v ochrane záujmov štátnych príslušníkov vysielajúceho štátu, fyzických i právnických osôb, vo veciach\ndedičských na území prijímajúceho štátu, a to v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu;\nh) v ochrane záujmov mladistvých a iných osôb, nemajúcich plnú spôsobilosť, ktoré sú štátnymi\npríslušníkmi vysielajúceho štátu, v rozsahu ustanovenom zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu,\nnajmä v prípadoch, v ktorých sa vzhľadom na tieto osoby požaduje poručníctvo alebo opatrovníctvo;\ni) v zastupovaní štátnych príslušníkov vysielajúceho štátu alebo v zabezpečovaní ich vhodného\nzastúpenia pred súdmi a inými orgánmi prijímajúceho štátu pri zachovaní praxe a procesných predpisov\nplatných v prijímajúcom štáte, s cieľom dosiahnuť dočasné opatrenia na ochranu práv a záujmov týchto\nštátnych príslušníkov v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu v prípadoch, v ktorých\nvzhľadom na neprítomnosť alebo z iných dôvodov uvedení štátni príslušníci nie sú schopní včas sa ujať\nobhajovania svojich práv a záujmov;\nj) v doručovaní súdnych a mimosúdnych dokumentov alebo vo vybavovaní dožiadaní alebo poverení\nna vykonanie dôkazu pre súdy vysielajúceho štátu v súlade s platnými medzinárodnými dohodami,\nalebo pokiaľ takéto medzinárodné dohody neexistujú, iným spôsobom, ktorý je v súlade so zákonmi a\npredpismi prijímajúceho štátu;\nk) vo výkone práva dozoru a inšpekcie ustanoveného zákonmi a predpismi vysielajúceho štátu, pokiaľ\nide o lode majúce príslušnosť vysielajúceho štátu, o lietadlá registrované v tomto štáte a o ich posádky;\n\nl) v poskytovaní pomoci lodiam a lietadlám uvedeným v pododseku k) tohto článku a ich posádkam,\nv prijímaní hlásení týkajúcich sa plavby lodí, kontrolovania a evidovania lodných dokumentov a bez\ntoho, že by tým bola dotknutá právomoc orgánov prijímajúceho štátu, vo vyšetrovaní všetkých nehôd,\nku ktorým došlo v priebehu plavby, a v riešení sporov všetkých druhov medzi kapitánom, dôstojníkmi a\nnámorníkmi, pokiaľ to povoľujú zákony a predpisy vysielajúceho štátu;\nm) vo vykonávaní iných funkcií zverených konzulárnemu úradu vysielajúcim štátom, ktoré nie sú\nzakázané zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu alebo proti ktorým prijímajúci štát nepodá nijaké\nnámietky alebo ktoré sú uvedené v medzinárodných dohodách platných medzi vysielajúcim a\nprijímajúcim štátom.\n48. Potom pokiaľ osoba dotknutá podozrením zo spáchania priestupku proti plynulosti a bezpečnosti\ncestnej premávky, ktorá sa preukázala identifikačným preukazom honorárneho konzula odmietla, službu\nkonajúcim policajtom objasniť v čom spočíva výkon jej funkcie v danom okamihu a na danom mieste,\nresp. vôbec nepokladala za nutné im tieto skutočnosti ozrejmiť v čase zastavenia vozidla a podávania\nvysvetlenia, potom je v zmysle zásady lojality (čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963) nutné\nna činnosť policajtov nazerať ako na výkon svojich oprávnení proti jednotlivcovi, ktorý nie je chránený\nmedzinárodnou imunitou, hoci sa preukázal identifikačným preukazom honorárneho konzula.\nNeobstojí preto námietka žalobcu uvedená vo verbálnej nóte zo 16. októbra 2009, že nie žalobca je\npovinný podať vysvetlenie ale policajné orgány sú povinné zisťovať skutočnosti potvrdzujúce záver, že\nna danom mieste a v danom čase vykonával úradné úkony spojené s funkciou honorárneho konzula.\nTiež námietka žalobcu, že úkony policajnej hliadky mali šikanózny a nie právny podklad, nie je dôvodná.\n3) K charakteru a k včasnosti predloženého dôkazu:\n49. V pripojenom priestupkovom spise (ako príloha podania Honorárneho konzulátu Ukrajiny v Poprade\nv 29.01.2010) sa nachádza tiež preklad prípisu Medzištátneho leteckého výboru - letecký register\n(v anglickom v znení označený ako „INTERSTATE AVIATION COMMITTEE, AVIATION REGISTER)\nz 26.11.2009 odoslaný touto inštitúciou z Moskvy na adresu Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej\nrepublike, Honorárny konzulát Ukrajiny v meste Poprad, podľa ktorého (ďalej citované z pripojeného\nslovenského prekladu):\n„v dobe od 14.06.2009 do 20.06.2009 skupina odborníkov Leteckého registra Medzištátneho leteckého\nvýboru na čele s vedúcim oddelenia V.A. M. bola na služobnej ceste v Slovenskej republike.\n18.06.2009 v Poprade prebiehali rokovania s Honorárnym konzulom Ukrajiny pánom P. G., na ktorých sa\nprerokovávali otázky spolupráce, vrátane realizácie letov medzi Ukrajinou a Slovenskom so zapojením\nruských leteckých spoločností.\nOkrem toho, prostredníctvom telefonického spojenia prebiehali rozhovory s predstaviteľmi leteckých\norgánov Ukrajiny.\nHonorárnemu konzulovi Ukrajiny boli podrobne vysvetlené možnosti riešenia preberaných otázok.“\nTento prípis bol podpísaný vedúcim služieb certifikácii, výroby a opráv S. P. R..\n50. Z obsahu priestupkového spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade vyplýva, že\nuvedený prípis nebol pripojený a ani sa nespomínal vo verbálnej nóte Ministerstva zahraničných vecí\nUkrajiny, Konzulát Ukrajiny v Poprade podpísanej dňa 16. októbra 2009 žalovaným.\nNaopak verbálna nóta žalobcu (posúdená prvostupňovým orgánom ako odvolanie proti rozhodnutiu)\nobsahovala všeobecne sformulovanú námietku, že žalobca v súlade s článkom 43 a 58 Viedenského\ndohovoru z roku 1963 zdôrazňoval pred policajnou hliadkou, že je honorárnym konzulom a v tom\nokamihu vykonáva úkony uskutočňované pri výkone konzulárnych funkcií, t.j. že samotní policajti mali\npodľa žalobcu pri zastavení vozidla túto okolnosť zisťovať. Ďalej verbálna nóta obsahovala informáciu,\n\nže žalobca ako honorárny konzul upozornil policajtov prijímacieho štátu, keď zastavali jeho vozidlo a\nvyzvali ho na dychovú skúšku, že v motorom vozidle sa nachádzajú cudzí štátni príslušníci.\n51. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že k pôvodnému opisu svojho konania z 18.06.2009 v\nčase po 21. hodine (viď bod č. 47) dostal žalobca príležitosť sa vyjadriť na ústnom pojednávaní dňa\nv 8. októbra 2009. Hoci žalobca sa toto pojednávanie dostavil, zo Zápisnice z ústneho pojednávania\nvykonaného v ten deň vyplýva, že po zákonnom poučení a po oboznámení sa s obsahom spisového\nmateriálu týkajúceho sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, zo spáchania\nktorého bol obvinený, žalobca uviedol: „Poučeniu som porozumel. Obhajcu si zatiaľ nevolím, to budem\nvedieť neskôr. Pýtam sa, prečo som prejednávaný keď som honorárny konzul a vzťahuje sa mňa\nimunita.“ Ďalej zo zápisnice vyplýva, že po vznesení obvinenia a náležitom poučení sa žalobca vyjadril,\nže dnes nebude nič podpisovať a z ústneho pojednávania odišiel s tým, že potom si k veci priberie\nprávnika.\n52. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným správaním žalobcu poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,\nv zmysle ktorej si osoba obvinená zo spáchania priestupku svojou pasivitou pri podávaní vysvetlenia\na až následným, oneskoreným produkovaním dôkazov sťažuje svoju ďalšiu procesnú situáciu, lebo v\nneskoršom štádiu priestupkového konania musí presvedčivo dôvodiť, prečo tak dôležité skutočnosti (tzn.\nspochybňujúce jej vinu) už od počiatku na svoje vyvinenie sa v zmysle § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb.\nnevyužila. Prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžd/18/2012 z 11. decembra 2012 vyslovil nasledujúci\nprávny názor:\n„V zmysle zásady logického výkladu argumentum a minori ad maius je možné z ustanovení zák. č.\n372/1990 Zb. vyvodiť osobitnú koncentračnú zásadu, že účastník priestupkového konania má právo sa\nku skutku, ktorý je mu kladený za vinu, vyjadriť. Nevyužitím tohto práva sa síce u žalobkyne nevytvára\nsamočinne situácia „qui tacet, consentire videtur“, tzn. že by mlčky uznala svoju vinu, ale taký postoj\npri preverovaní skutočnosti, či porušila zákaz viesť motorové vozidlo po požití alkoholu, sťažuje jej\nobranu, lebo musí v neskoršom štádiu konania presvedčivo dôvodiť, prečo tak dôležité skutočnosti (tzn.\nspochybňujúce jej vinu) už od počiatku na svoje vyvinenie sa v zmysle § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990\nZb. nevyužila.“\n53. Preto, pokiaľ žalobca až 29.01.2010 predkladá svoje vysvetlenie, že počas jazdy dňa 18. júna 2009\nmal vykonávať činnosti súvisiace s jeho funkciou honorárneho konzula Ukrajiny na Slovensku, tak koná\ns tým následkom, že dovtedy nebol správny orgán povinný zvažovať jeho medzinárodnou imunitu v\npriestupkovom konaní.\n54. Avšak ani samotný prípis Medzištátneho leteckého výboru - letecký register (viď bod č. 49) nemôže\nNajvyšší súd vyhodnotiť ako dôkazný prostriedok, ktorý by hodnoverne preukázal výkon niektorých\nčinností v zmysle čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963, ktoré majú súvisieť s funkciou žalobcu\nako honorárneho konzula Ukrajiny v Slovenskej republike. Uvedený prípis nepreukazuje, či pracovníci\nsubjektu označeného ako Medzištátny letecký výbor - letecký register s adresou v Moskve sa mali\nnachádzať vo vozidle žalobcu zastavanom policajnou hliadkou, či je možné ich tvrdenú prítomnosť vo\nvozidle vyhodnotiť ako zahraničnú delegáciu v zmysle medzinárodného práva, a prečo by mal policajný\norgán činnosť, ktorej obsahom je preprava osôb motorovým vozidlom, vyhodnotiť ako činnosť súvisiacu\ns výkonom funkcie honorárneho konzula.\nNa základe týchto skutočností Najvyšší súd musí potvrdiť záver žalovaného, že na konanie žalobcu dňa\n18.06.2009 v čase po 21. hodine sa imunita konzulárneho úradníka nevzťahuje.\n\n4) K charakteru stanoviska Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky:\n55. Krajský súd ďalej vyhodnotil stanovisko Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky,\ndiplomatický protokol z 08. októbra 2009, ako aj list z 10. decembra 2009 označený ako Doplnenie\n\ninformácií k honorárnemu konzulovi - pán B. G., že neboli v súlade so zákonom. S uvedeným právnym\nnázorom krajského súdu Najvyšší súd nesúhlasí.\nV zmysle § 14 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej\nsprávy je Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky zodpovedným štátnym orgánom za oblasť\nvzťahov Slovenskej republiky k ostatným štátom.\nPodľa § 14 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydávania predmetných stanovísk\nMinisterstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť\nzahraničnej politiky a vzťahy Slovenskej republiky k ostatným štátom a medzinárodným organizáciám.\n56. Nakoľko zák. č. 372/1990 Zb. je subsidiárne upravovaný Správnym poriadkom (viď § 51 zák.\nč. 372/1990 Zb.), potom priestupkové orgány musia na riešenie predbežných otázok, medzi ktoré\nnepochybne patrí aj výklad medzinárodného práva verejného, aplikovať ustanovenie § 40 Správneho\nporiadku.\nAko podklad pre rozhodnutie predbežnej otázky tohto charakteru nepochybne slúži v zmysle § 32\nSprávneho poriadku, v zmysle ktorého bol konajúci priestupkový orgán oprávnený obrátiť sa na\nMinisterstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, ako relevantný orgán v oblasti vzťahov Slovenskej\nrepubliky s inými štátmi, za účelom podania informácií, ktoré majú význam pre priestupkové konanie a\nrozhodnutie vo veci žalobcu vo funkcii honorárneho konzula iného štátu.\nPodľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne\nrozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o\ntakejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.\nPodľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a\nvyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe\nalebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre\nrozhodnutie určuje správny orgán.\nPodľa § 32 ods. 3 Správneho poriadku na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej\nsamosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre\nkonanie a rozhodnutie.\n57. Čo sa týka obsahu obidvoch listov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, Najvyšší\nsúd po podrobnom oboznámení sa s dotknutým obsahom listov konštatuje, že obsahujú informácie\ntýkajúce sa vybraných článkov Viedenského dohovoru z roku 1963, a závery z ich aplikácie nenesú\nznaky svojvoľného výkladu alebo iného rozporu so zákonom. Samotný opis telefonického rozhovoru\ns veľvyslankyňou Ukrajiny Slovenskej republike je informáciou pre správny orgán, ktorý nie je možné\nvôbec označiť ako oneskorene vyžiadaný. To isté sa týka aj informácie o reciprocite pridelenia\ndiplomatických evidenčných čísel na motorové vozidlá honorárneho konzulátu; t.j. že na ich pridelenie\nkonzulát Ukrajiny v Slovenskej republike nemá nárok.\nPreto Najvyšší súd sa nemohol stotožniť s právnym názorom krajského súdu, a naopak uvedené listiny\nMinisterstva zahraničných vecí Slovenskej republiky vyhodnocuje ako riadne podklady rozhodnutia\nzadovážené zákonným spôsobom, ktoré neprekračujú zákonný rámec.\nV.\n58. Odvolací súd vzhľadom na žalobné námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku.\nUvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je\nlogicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami\na právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že konanie žalobcu naplnilo všetky\nznaky dotknutej skutkovej podstaty priestupku v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.\n\nPočas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli\nprekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných\nprávnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie\nprerušiť.\n59. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nnámietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžd/18/2012 z 11.\ndecembra 2012, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil\n(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie\nprotichodného zjednocovacieho stanoviska), Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku\nrozsudku.\n60. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania neuviedol vo\nvýroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu\nzrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle\n§ 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti\nrozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen\ngenerálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) neprípustné opravné prostriedky,\na situácia úplnej jurisdikcie predpokladaná ustanovením § 250ja ods. 5 O.s.p. v prejednávanej nenastala,\npotom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.\n61. O trovách odvolacieho, ako aj prvostupňového súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224\nods. 2 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu\ntrov tohto konania, čo však v prejednávanej veci nenastalo.\n62. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}