Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/12/2012 z 29. 4. 2013 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2013, sp. zn. 2MCdo/12/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:7202899891.1 Najvyšší súd | 2MCdo/12/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:7202899891.1 | 2013-04-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 37 ods. 3 EP, § 470 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a9be0da4-8d53-4b6b-a570-2a6d3518ca10 Odkaz: https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7202899891.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/12/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7202899891
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7202899891.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v exekučnej veci oprávneného : Železnice Slovenskej
republiky Bratislava, Klemensova 8, proti povinnému : I. L., o vymoženie pohľadávky vo výške 17 234,28
€ s prísl., vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 34 Er 832/2002, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu W. II zo 7. februára 2011
č.k. 34 Er 832/2002-42 a proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. októbra 2011 sp. zn. 2 CoE
97/2011

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie
17 234,28 € s prísl. Povinnosť povinného zaplatiť mu vymáhanú sumu preukazoval rozsudkom
Okresného súdu Košice II č.k. 31 Cb 1132/98-117 zo dňa 28. februára 2002, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 7.5.2002. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok"), požiadal Okresný súd Košice II o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Okresný súd Košice II (ďalej len „exekučný súd") poverením z 22. augusta 2002 č. 5803 026016* udelil
poverenie na vykonanie exekúcie istinu 17 234,28 € s prísl. súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi
Mihalovi.

Okresný súd Košice II uznesením zo 17. decembra 2010 č.k. 34 Er 832/2002-36 exekúciu vyhlásil
na neprípustnú a následne ju zastavil. V odôvodnení uviedol, že povinný počas exekučného konania
zomrel a nemožno pokračovať v konaní s dedičom zomrelého povinného, preto exekúciu v zmysle
ustanovenia § 57 ods. 1 písm.g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil. O trovách
exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Následne Okresný súd Košice II uznesením zo 7. februára 2011 č.k. 34 Er 832/2002-42 náhradu
trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. V odôvodnení uviedol, že z ustanovenia §
197 ods. 1 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že trovy exekúcie znáša povinný. Súd môže
zaviazať na úhradu priznaných trov exekúcie súdnemu exekútorovi oprávneného ale len za predpokladu,
že zastavenie exekúcie sám zavinil (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku) a aj v tom prípade zákon
ponecháva súdu možnosť, nie povinnosť, zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného s
prihliadnutím na mieru zavinenia na zastavenie exekúcie. Na druhej strane v prípade ak súd
exekúciu zastaví, pretože majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, musí na úhradu
priznaných trov exekúcie súdnemu exekútorovi zaviazať oprávneného (§ 203 ods. 2 Exekučného
poriadku). V tomto prípade súd zastavil exekúciu z dôvodu absencie jednej zo základných podmienok



konania (úmrtie povinného). Oprávnený nemohol pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný subjekt
v priebehu exekučného konania zomrie a teda podľa názoru súdu zastavenie exekúcie nezavinil.
Vzhľadom na úmrtie povinného nemohol súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie súdneho exekútora
postupovať podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku a zaviazať ho na úhradu priznaných
trov exekúcie a rovnako nemohol postupovať ani podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože
oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil. Preto rozhodol tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi nepriznal.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie súdneho exekútora uznesením z 31. októbra 2011 č.k. 2 CoE
97/2011-63 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom a
súdnemu exekútorovi nepriznal. V odôvodnení poukázal na správne, výstižné a presvedčivé dôvody
uznesenia súdu prvého stupňa, stotožnil sa s nimi ako aj so skutkovým a právnym záverom súdu prvého
stupňa.

Na základe podnetu súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala podal proti uvedeným uzneseniam
exekučného súdu a odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky.
Citujúc ustanovenia § 1, § 2, § 3 Občianskeho súdneho poriadku, § 37 ods. 3, 4 Exekučného poriadku,
§ 196 Exekučného poriadku, § 200 ods. 1 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uviedol, že v danej
veci je zrejmé, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie. Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že
vedel o prebiehajúcom dedičskom konaní po nebohom povinnom, ktorý po sebe zanechal majetok,
napriek tomu si svoju pohľadávku v tomto konaní neuplatnil a preto záväzok povinného neprešiel na
dedičov a v exekúcii nebolo možné ďalej pokračovať. Napadnuté rozhodnutia spočívajú v nesprávnom
právnom posúdení veci. Súdy síce použili správny právny predpis, nesprávne ho však aplikovali, a tým
nesprávne rozhodli o trovách exekúcie. Má za to, že súdy týmito rozhodnutiami porušili zákon,
a preto navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že zastáva názor, že súdy tým, že
súdnemu exekútorovi nepriznali trovy exekúcie postupovali správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)
po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1
O.s.p.) na dovolacom súde v určenej lehote (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto
opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods.
1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.

Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p. mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku
súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky nie je viazaný rozsahom
podnetu v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.).

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací
súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi.
Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými v §
237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takéto vady
konania neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Mimoriadne
dovolanie ako dovolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov (§ 243f
ods. 1 písm.c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.



Generálny prokurátor v danej veci namietal nesprávne právne posúdenie súdmi nižších stupňov v otázke
zavinenia zastavenia exekúcie. Mal za to, že oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že napriek
tomu, že vedel o prebiehajúcom dedičskom konaní po nebohom povinnom, ktorý po sebe zanechal
majetok, svoju pohľadávku v tomto konaní neuplatnil a preto záväzok povinného neprešiel na dedičov
a v exekúcii nebolo možné ďalej pokračovať.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako
povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať
exekúciu len ak sa preukázalo, že na neho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa §
41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne
oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod
alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor
povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne
do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí exekútorovi, oprávnenému a
povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť
prešla.

Ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku predstavuje výnimku zo zásady, že exekúciu možno
vykonať len na základe návrhu toho, kto je v exekučnom titule označený ako oprávnený a iba proti
tomu, kto je označený ako povinný. Z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že ak
k prechodu práv a povinností z exekučného titulu došlo v čase od vydania exekučného titulu do
podania návrhu na vykonanie exekúcie, aplikuje sa výlučne prvá veta tohto ustanovenia. Toto zákonné
ustanovenie neurčuje prostriedky, ktoré môže oprávnený označiť, či predložiť na preukázanie prechodu
práv a povinností z exekučného titulu. Prechod práv a povinností možno teda preukázať aj listinou (napr.
osvedčením o dedičstve vydaným štátnym notárom).

K prechodu práv a povinností dochádza na základe právneho nástupníctva, ktorého následkom je buď
to, že do všetkých práv a povinností pôvodného subjektu nastupuje iná osoba (univerzálna sukcesia
- prichádza do úvahy, ak právny predchodca zaniká) alebo zmena subjektu nastáva len u niektorých
práv a povinností (singulárna sukcesia). U fyzickej osoby k právnemu nástupníctvu dochádza smrťou
poručiteľa, pričom na dediča prechádzajú zásadne všetky práva a povinnosti poručiteľa (neprechádzajú
iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva).
To znamená, že predmetom dedičského nástupníctva sú nielen práva ale aj povinnosti, t.j. aj poručiteľove
dlhy.

Právna úprava týkajúca sa dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by
dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený. Výkladom opaku (a
contrario) možno dospieť k záveru, že aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi
prechádza priamo zo zákona na dedičov. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom
nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere
k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo
nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľa, je preto postačujúce,
ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotou
týchto práv. Skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu
prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia
o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v
rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Napokon deľba dlhu (pokiaľ nedošlo k dohode
dedičov a veriteľa) nie je v rozhodnutí o dedičstve deklarovaná v žiadnej jeho časti. Ak preto oprávnený
v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného
titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného
poriadku z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh
nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M
Cdo 18/2009).



Ak generálny prokurátor v danej veci dospel k opačnému názoru, ide o právny názor nesprávny, nemajúci
oporu v zákone. Možno teda uzavrieť, že z tohto pohľadu oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.

Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že by rozhodnutia súdov nižšieho stupňa vychádzali z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 243f ods. 1 písm.c/ O.s.p.) tak ako to obsahovo vymedzil
generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní, preto mimoriadne dovolanie
zamietol (§ 243b ods. 1, 4 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade podnet podal súdny exekútor, ale
Najvyšší súd Slovenskej republiky mu neuložil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania, pretože
oprávnený nepodal návrh na náhradu trov tohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods.
5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.