{"guid": "a310844e-a0b7-4aaa-bb26-7c9cd9de8f59:0c237a85-26a0-4f32-ba1c-e0cb8af27eb9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1", "spisova_znacka": "1SZa/6/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/6/2013 z 24. 9. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. septembra 2013, sp. zn. 1SZa/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1", "identifikacne_cislo": "7013201151", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2013-09-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c237a85-26a0-4f32-ba1c-e0cb8af27eb9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1SZa/6/2013\n7013201151\n24. 09. 2013\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2013:7013201151.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nIng. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: M.\nO., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Moldavsko, posledný trvalý pobyt v zahraničí: E., Z., toho\nčasu umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zastúpeného Centrom právnej\npomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície\nPolicajného zboru Michalovce, ul. Ľudovíta Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia\nč.p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-20-006/2013 zo dňa 19. júla 2013 o zaistení, na odvolanie navrhovateľa proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/38/2013-24 zo dňa 22. augusta 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sp/38/2013-24 zo dňa\n22. augusta 2013 p o t v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č.p.\nPPZ-HCP-PO7-ZVC-20-006/2013 zo dňa 19.07.2013, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona\nč. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte\ncudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 19.07.2013 v čase o 17:15 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia\nz územia Slovenskej republiky, na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon trestu vyhostenia\nna 60 dní do 16.09.2013.\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie\nodporcu podľa ustanovenia § 2501 a nasl. O.s.p. a na základe vykonaného dokazovania výsluchom\npoverenej zástupkyne splnomocneného zástupcu navrhovateľa, ako i zástupcu odporcu a po\noboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu\ndospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov\nuvedených v návrhu navrhovateľa, ktoré preskúmaval podľa dispozičnej zásady.\nKrajský súd uviedol, že predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozhodnutia odporcu zo\ndňa 19.07.2013, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil\n\nnavrhovateľa dňom 19.07.2013 v čase o 17:15 hod. na účel výkonu trestu vyhostenia z územia SR a\nzároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne\npotrebný, na 60 dní - do 16.09.2013.\nKrajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci\nv správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\nZ opravného prostriedku a vyjadrenia navrhovateľa na pojednávaní krajského súdu vyplynulo, že za\nhlavný dôvod návrhu označil skutočnosť, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté\nrozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné z dôvodu, že správny orgán neskúmal prekážky vyhostenia\ndo krajiny pôvodu navrhovateľa a obmedzil sa len na výpočet úkonov potrebných k vybaveniu dokladov,\npoukázaním na účel zaistenia. Namietal tiež, že už v konaní pred odporcom navrhovateľ prejavil vôľu\no udelenie azylu, no odporca sa tým nezaoberal. Navrhovateľ uviedol, že požiadal o udelenie azylu\nnásledne, preto považoval zaistenie za neúčelné.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za\nnedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil\nv postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu v\nnapadnutom rozhodnutí.\nKrajský súd zdôraznil, že odporca postupoval správne aj pri stanovení lehoty zaistenia, v súlade so\nzákonom na čas nevyhnutne potrebný, od 19.07.2013 do 16.09.2013, na základe skúseností z realizácie\nvýkonu trestu vyhostenia v ÚPZC Sečovce. Krajský súd uviedol, že navrhovateľ bol zaistený ako osoba\nbez cestovných dokladov, na výkon trestu vyhostenia, na základe trestného rozkazu Okresného súdu\nMichalovce zo dňa 19.07.2013 sp. zn. OT/97/2013, ktorý v ten deň nadobudol právoplatnosť, pričom\nodporca vo svojom rozhodnutí poukázal na tento trestný rozkaz nachádzajúci sa v administratívnom\nspise odporcu. Krajský súd uviedol, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako\naj odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia. Podľa krajského súdu odporca v rozhodnutí\niba poukázal na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, no nezaoberal sa žiadosťou\nnavrhovateľa o udelenie azylu. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 19.07.2013 vyplýva,\nže navrhovateľ počas svojho vyjadrenia, o ktorom pretlmočenú zápisnicu podpísal, nežiadal o udelenie\nazylu na území SR. Z vyjadrenia odporcu zo dňa 12.08.2013 je zistiteľné, že navrhovateľ požiadal o\nudelenie azylu v ÚPZC Sečovce až dňa 29.07.2013, teda až odstupom času po vydaní napadnutého\nrozhodnutia.\nKrajský súd uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v rozhodnutí o\nzaistení navrhovateľa, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č.p. PPZHCP-PO7-ZVC-20-006/2013 zo dňa 19.07.2013 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, a to z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.\nd) a písm. f) O.s.p., teda z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Navrhovateľ uviedol, že aj naďalej sa pridržiava svojich tvrdení a skutočností\nuvedených v konaní pred prvostupňovým súdom a má za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na\nzáklade rozhodnutia odporcu je nezákonné, neúčelné a neefektívne a napadnuté rozhodnutie odporcu\nje nepreskúmateľné z nasledujúcich dôvodov.\nNavrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že v zmysle konštantnej judikatúry\nvšeobecných súdov SR, ako aj Ústavného súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody\nzákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Zároveň\nje správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či rozhodnutím o zaistení nedošlo\nk neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými právnymi predpismi. Odporca zaistil\nnavrhovateľa na účel výkonu trestu vyhostenia uloženého súdom. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie\nÚstavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, v ktorom ústavný súd vyslovil, že\n\nlimitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom\nkonanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou (...). Medzi zaistením a jeho účelom je\núzka súvislosť.\nNavrhovateľ poukázal tiež na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v jeho\nrozhodnutí sp. zn. l Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011 z obsahu administratívneho spisu nevyplynulo, že\nby správny orgán v súvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa, resp. inou treťou krajinou skúmal prekážky\nvyhostenia.... konanie o zaistení, ktoré je predmetom súdneho prieskumu a konanie o vyhostení sú\nsíce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. (...) Bolo preto\npovinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali\nk prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. (...) Podľa\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky totiž neobstojí argumentácia krajského súdu, že súd sa v\nrámci prieskumu rozhodnutia o zaistení cudzinca musí obmedziť len na posúdenie splnenia zákonných\npodmienok pre vydanie takéhoto rozhodnutia, t.j. či bola splnená podmienka existencia rozhodnutia\no administratívnom alebo trestnom vyhostení. (...) Na základe uvedeného Najvyšší súd SR dospel k\nzáveru, že neboli splnené podmienky pre zaistenie navrhovateľa, hoci formálne existovalo právoplatné\nrozhodnutie o vyhostení v rámci trestného konania.\nNavrhovateľ namietal, že z napadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj z obsahu administratívneho spisu\nnevyplýva, že by odporca v súvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa, resp. inou treťou krajinou skúmal\nprekážky vyhostenia a následne k nim ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadnu\nprávnu úvahu. Vyjadril presvedčenie, že obmedzenie sa odporcu len na výpočet úkonov potrebných k\nvybaveniu dokladov a vycestovaniu navrhovateľa a poukázanie na existenciu trestného rozkazu ako také\nnepredstavuje náležité preskúmanie prekážok vyhostenia v zmysle citovaného rozsudku. Napadnuté\nrozhodnutie odporcu je preto podľa navrhovateľa v tejto časti nepreskúmateľné. Odporca napadnuté\nrozhodnutie odôvodnil iba poukázaním na účel zaistenia, t.j. existenciu rozhodnutia o uložení trestu\nvyhostenia, pričom v zmysle citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR to považujeme za takú vadu\n(absencia skúmania prekážok vyhostenia) v konaní, ktorá je spôsobilá privodiť zrušenie napadnutého\nrozhodnutia odporcu. Záver prvostupňového súdu o tom, že odporca v konaní dostatočne zistil skutkový\nstav veci a následne vec správne právne posúdil z vyššie uvedených dôvodov neobstojí. Na základe\nuvedených skutočností navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa 19.07.2013, č.p. PPZ-HCP-PO7-ZVC-20-006/2013\nzrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Súčasne žiadal, aby súd nariadil bezodkladné prepustenie\nnavrhovateľa zo zaistenia.\nIII.\nStručné vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nVo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odporca uviedol, že navrhovateľ popísal celý priebeh konania\na skonštatoval aké jednotlivé úkony boli vykonané s navrhovateľom, pričom nenamietal žiadne\nskutočnosti.\nOdporca uviedol, že navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že v zmysle konštantnej\njudikatúry všeobecných súdov SR, ako aj Ústavného súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej\nslobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne.\nOdporca k námietke navrhovateľa týkajúcej sa efektívnosti a účelnosti zaistenia uviedol, že pozbavenie\nosobnej slobody navrhovateľa bolo plne v súlade so zákonom, pričom správny orgán sa opieral o\ntrestný rozkaz Okresného súdu v Michalovciach pod č. 01797/2013- 41 zo dňa 19.07.2013, ktorý\nnadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 19.07.2013, ktorým uznal navrhovateľa za vinného\nz prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia a uložil mu trest vyhostenia na dobu šiestich rokov.\nHlavnou podpornou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia bol fakt, že navrhovateľ nemal\nžiadne cestovné doklady alebo doklady totožnosti, na základe ktorých by sa mohol vrátiť späť do\ndomovskej krajiny, resp. vybaviť si náhradný cestovný doklad prostredníctvom zastupiteľského orgánu\na vycestovať z územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ v tomto smere neberie ohľad na to, že pri\nprepustení cudzinca by znova dochádzalo k mareniu výkonu úradného rozhodnutia, a taktiež by došlo\nk nerešpektovaniu súdneho príkazu, keďže správnemu orgánu bol nariadený výkon trestu vyhostenia\nvyššie uvedeným trestným rozkazom súdu.\n\nOdporca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, t.j. „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní“, kde\nzastáva názor, že v tomto prípade je prípustné obmedzenie slobody navrhovateľa na základe uvedeného\nustanovenia, keďže prepustením navrhovateľa by došlo k neoprávnenému pobytu navrhovateľa na\núzemí Slovenskej republiky, za čo by bol ďalej postihovaný.\nPodľa odporcu v prípade zaistenia navrhovateľa ide o zákonné a účelné pozbavenie osobnej slobody,\nnakoľko navrhovateľ sa dopustil prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, čo posilňuje tvrdenie\nsprávneho orgánu, keďže navrhovateľ už raz nerešpektoval predchádzajúce uložené opatrenie o\nadministratívnom vyhostení a vstúpil na územie Slovenskej republiky počas uloženého zákazu.\nEfektívnosť samotného zaistenie je podporená vyjadrením Útvaru policajného zaistenia v Sečovciach,\nkde v písomnosti o umiestnení cudzinca zo dňa 19.07.2013 uvádza, že vystavenie náhradného\ncestovného dokladu pre štátneho príslušníka Moldavska je možné zabezpečiť v lehote do 8 týždňov.\nOdporca k námietke navrhovateľa, ktorou citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1\nSža/47/2011 zo dňa 13.09.2011) uviedol, že berie na vedomie právny názor Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, ktorý uvádza navrhovateľ, avšak rozhodnutie o vyhostení nevydal správny\norgán, ale Okresný súd v Michalovciach, čiže správnemu orgánu neprináleží skúmať rozhodnutie\nsúdu. Okresný súd v Michalovciach trestným rozkazom uložil správnemu orgánu povinnosť vyhostiť\nnavrhovateľa, nie možnosť, čiže v tomto prípade polemizovanie správneho orgánu, či existujú prekážky\nvyhostenia je bezpredmetné. V prípade vyhostenia navrhovateľa nie je možné vykonať vyhostenie\ncudzinca bez zaistenia, keďže bez potrebných dokladov cudzinec z krajiny vycestovať nemôže, resp.\nnemôže bez dokladov vstúpiť do inej krajiny. Dňa 19.07.2013 v čase o 19.30 hod. bola s navrhovateľom\nspracovaná zápisnica o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku, pričom mu bola daná\nmožnosť vyjadriť sa podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, ktorú navrhovateľ využil, avšak neuviedol\nžiadnu námietku týkajúcu sa prekážky vyhostenia do domovskej krajiny.\nPodľa odporcu napadnuté rozhodnutie je jednoznačne opodstatnené, pričom správny orgán vychádzal\nz riadne zisteného skutkového stavu veci, rozhodnutie bolo vydané plne v súlade s právnymi predpismi\nSlovenskej republiky a bolo vydané na základe vydaného rozsudku súdu, ktorý poveril tunajšie OCP\nPZ MI, aby vyhostilo navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, čo správny orgán musel rešpektovať.\nNakoľko nie je možné vykonať vyhostenie akéhokoľvek cudzinca z územia Slovenskej republiky bez\npotrebných cestovných dokladov, musel správny orgán v prípade navrhovateľa pristúpiť k zaisteniu\nnavrhovateľa z dôvodu výkonu jeho súdneho vyhostenia.\nOdporca preto navrhol odvolanie navrhovateľa zamietnuť a rozhodnutie krajského súdu potvrdiť.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nV rozhodnutí, ktorým odporca zaistil navrhovateľa uviedol, že dňa 18.07.2013 v čase o 18:15 hod.\nbol navrhovateľ kontrolovaný hliadkou MZJ PZ Sobrance, ktorej nevedel hodnoverným spôsobom\npreukázať svoju totožnosť a bol preto predvedený k zisteniu totožnosti. V informačných systémoch\nMV SR bol lustrovaný s pozitívnym výsledkom. Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru\nPetrovce bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu navrhovateľa na\núzemie Slovenskej republiky pod č. PPZ-HCP-SO13-81-28/2011 zo dňa 08.12.2011, ktoré nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 24.12.2011 a bol mu zakázaný vstup na územie SR na dobu 5 rokov, do 07.12.2016.\nOdporca ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na trestný rozkaz Okresného súdu\nMichalovce, ktorým dňa 19.07.2013 uznal navrhovateľa vinného z marenia výkonu úradného\nrozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona, ktorým bol navrhovateľovi uložený aj trest\nvyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej len „SR“).\n\nOdporca sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať trest vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, s poukázaním na § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, keď stanovil\ndĺžku doby zaistenia do dňa 16.09.2013. Poukázal na to, že táto doba zaistenia je nevyhnutná na\nvykonanie predpokladaných úkonov, nutných na reálne vykonanie vyhostenia navrhovateľa, a to na\npotvrdenie totožnosti, komunikáciu so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je navrhovateľ štátnym\npríslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a realizáciu vyhostenia. Uviedol, že táto\ndoba sa môže skrátiť, pričom jej dĺžka závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu,\npotrebného k reálnemu vyhosteniu, ako aj od doby vystavenia cestovného dokladu. Dobu 60 dní\nzaistenia stanovil správny orgán na základe stanoviska ÚPZC Sečovce, ktorý potvrdil predpokladanú\ndobu 60 dní, potrebných na vybavenie obligatórnych záležitostí k výkonu trestu vyhostenia do domovskej\nkrajiny. Napokon odporca vo svojom rozhodnutí odcitoval ustanovenie § 88 ods. 3 a § 90 ods. 1 zákona\no pobyte cudzincov.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 O.s.p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.\nseptembra 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský\nsúd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.\nOdporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, a to existenciou rozhodnutia o treste vyhostenia, ktorý bol navrhovateľovi\nuložený trestným rozkazom Okresného súdu Michalovce, (ktorým dňa 19.07.2013 uznal navrhovateľa\nvinného z marenia výkonu úradného rozhodnutia /rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Petrovce\nsp. zn. PPZ-HCP-SO 13-81-28/2011 zo dňa 08.12.2011/ podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Trestného zákona).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\n\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\nPodkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bolo rozhodnutie o uložení trestu vyhostenia.\nNavrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že v konaní pred odporcom\npožiadal o azyl. Kľúčovou v danej veci bola otázka, či navrhovateľ požiadal o azyl v konaní o zaistení\na či správny orgán mal na takúto okolnosť prihliadnuť pri posudzovaní podmienok v konaní o zaistení\nnavrhovateľa.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu administratívneho spisu takúto skutočnosť nezistil. Tvrdenie\nnavrhovateľa, že v konaní pred odporcom požiadal o azyl nenachádza oporu v zápisnici o vyjadrení\núčastníka konania zo dňa 19.07.2013. Z predmetnej zápisnice vyplýva, že navrhovateľ uviedol, že si je\nvedomý, že na územie SR vstúpil mimo hraničný priechod bez cestovných dokladov, priznal, že už v\nminulosti pricestoval na územie SR bez dokladov a bolo mu uložené administratívne vyhostenie, ktoré\nnerešpetoval. Objasnil, že jeho konanie nebolo úmyselné, nechcel porušiť zákony a veľmi ho mrzí, čo\nsa stalo.\nPokiaľ teda krajský súd na námietku navrhovateľa, že odporca nezobral do úvahy žiadosť navrhovateľa\no udelenie azylu neprihliadol, lebo z adminsitratívneho spisu nevyplynulo, že by takúto žiadosť počas\nvýsluchu navrhovateľ podal, postupoval správne, pretože takáto okolnosť ani podľa odvolacieho súdu\nnevyplynula z vyjadrenia navrhovateľa pred odporcom.\nPodľa § 250i ods. 1 vety prvej O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nKrajský súd preto správne vychádzal zo zistenia, že rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu o zaistení navrhovateľa vzhľadom na uplatnenú námietku navrhovateľa bolo, že navrhovateľ v\npriebehu konania o zaistení o azyl nepožiadal.\nČo sa týka následne podanej žiadosti navrhovateľa o azyl, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11,\ndostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa\nzákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná\núčelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a\npokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nOmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani mezinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečncov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistaný cuzdinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by\nbol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.). Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky si je vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody\nzaistenia trvajú aj potom, čo podal žiadosť azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte\ncudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného\nrozhodnutia však možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona\no pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho\npríslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n\nAk teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok\nukončenie zaistenia podľa čl. 15 Smenice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa 16.\ndecembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov\ntretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny\ndvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo\nzaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný\nútvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom\npozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa §\n90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek\ntomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké\nkonkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o mezinárodní ochranu.\nPodľa názoru Najvyššieho súdu SR je možné jedine takýmto spôsobom dosiahnuť to, že na jednej strane\nbude zaistenému cudzincovi garantovaná maximálna možná ochrana jeho práv (úvaha správneho\norgánu ohľadne splnenia kritérií vyslovených Súdnym dvorom vo veci A. bude súdne preskúmateľná)\na že na druhej strane nebude poprený zmysel návratovej smernice v prípadoch účelovo podávaných\nžiadostí o udelenie medzinárodnej ochrany.\nNajvyšší súd SR zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil námietkam navrhovateľa o nezákonnosti\nrozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože navrhovateľ v priebehu konania o zaistení\nnepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány postupovali v súlade s vyššie\nuvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený\ncudzinec podá žiadosť o udelnie medzinárodnej ochrany.\nK námietke neexistencie reálneho predpokladu vyhostenia navrhovateľa v dobe vydania rozhodnutia o\nzasitení Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zdôrazniť, že povinnosťou správnych\norgánov posudzovať potencialitu vyhostenia cudzinca pri rozhodovaní o jeho zaistení sa podrobne\nzaoberal NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1 Sza/7/2012 zo dňa 06.11.2012. Dospel pritom k záveru,\nže „v prípadoch, keď bude už v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé,\nči pravdepodobné, že účel zaistenia nebude môcť byť realizovaný, nebude možné pozbavenie, či\nobmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavnym poriadkom, s mezinárodnými\nzáväzkami SR v oblasti ochrany základnych práv a ani s príslušnými ustanoveniami návratovej\nsmernice.“\nZároveň však najvyšší súd poukazuje na to, že zmyslom konania o zaistení cudzinca nie je konečné\nposúdenie otázky, či má byť tomuto cudzincovi udelené správne resp. trestné vyhostenie alebo či má\nbyť vydaný na základe medzinárodnej zmluvy alebo či má cudzinec inak nútene vycestovať z územia\nSR, ale len vytvorenie podmienok pre to, aby tento hlavný cieľ mohol byť realizovaný a nebol vopred\nzmarený tým, že sa cudzinec bude ukrývať, či inak vyhýbať realizácii vyhostenia. Časový priestor pre\nkonanie o zaistenie cudzinca je veľmi obmedzený, správny orgán má preto povinnosť sa zaoberať v\nkonaní o azistení možnými prekážkami vyhostenia, keď sú mu tieto prekážky v dobe rozhodovania o\nzaistení známe alebo keď pred rozhodnutím o zaistení vyšli najavo. V takom prípade je správny orgán\npovinný možné prekážky vyhostenia pred rozhodnutím o zaistení cudzinca predbežne posúdiť a učiniť\nsi úsudok o tom, či je vyhostenie aspoň potenciálne možné.\nPodľa názoru najvyššieho súdu navrhovateľ v priebehu konania neprodukoval žiadne tvrdenia, či\nskutočnosti, ktoré by mal správny orgán pri rozhodovaní o zaistení doviesť k záveru, že je zrejmé, či\npravdepodobné, že účel zaistania navrhovateľa - vyhostenie na základe trestného rozkazu nebude môcť\nbyť realizovaný.\nJe nutné dodať, že NS SR nezistil pochybenie správneho orgánu v tom, že pri rozhodovaní o zaistení\ncudzinca sa nezaoberal otázkou, či je realizácia vyhostenia navrhovateľa pravdepodobná, vzhľadom k\nžiadosti o azyl, pretože túto podal zjavne až po rozhodnutí o jeho zaistení.\n\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri\nposudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z\nuvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že navrhovateľovi ako neúspešnému účastníkovi\nkonania trovy odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sp/38/2013", "guid": "d38b0cb5-e976-48e5-ba0e-70ed334008ee:edf992a1-e69f-4b1a-aee0-9da8e8960c58", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}