{"guid": "bb55254e-3c15-4495-8241-b398693f1362:5bb70bef-2379-46eb-bb70-220d2b90dd2d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7013200275.1", "spisova_znacka": "1SZa/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/4/2013 z 3. 5. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 3. mája 2013, sp. zn. 1SZa/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7013200275.1", "identifikacne_cislo": "7013200275", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2013-05-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5bb70bef-2379-46eb-bb70-220d2b90dd2d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200275.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200275.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200275.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1SZa/4/2013\n7013200275\n03. 05. 2013\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2013:7013200275.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nIng. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nQ., narodeného XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti M., toho času umiestneného v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária\nKošice, Moyzesova 18, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra SR, Prezídium policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly\nPolicajného zboru 067 67 Ulič, o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO15-63-002/2013 z 19.\nfebruára 2013 o zaistení navrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach č. k. 5Sp/9/2013-38 z 13. marca 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/9/2013-38 z 13. marca\n2013 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu p. PPZ-HCP-SO15-63-002/2013 z 19. februára 2013 z r\nu š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky n a r i a ď u j e , aby bol Q., narodený XX.XX.XXXX, štátnej\npríslušnosti M., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078\n01 Sečovce, bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia.\nÚčastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCPSO15-63-002/2013 z 19.02.2013, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil\nnavrhovateľa na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o\nreadmisii osôb (ďalej „readmisná dohoda“), a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov\nSečovce, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28.06.2013.\nKrajský súd v Košiciach v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a\npo dokazovaní výsluchom poverených zástupcov navrhovateľa a odporcu dospel k záveru, že opravný\nprostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov, a preto rozhodnutie odporcu\nako zákonné potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil s postupom a závermi odporcu.\n\nV odôvodnení rozsudku krajský súd ďalej uviedol, že odporca rozhodol správne a zákonne so zreteľom\nna konanie navrhovateľa, ktorý bol zadržaný na území Slovenskej republiky bez dokladov, poškodil si\npapilárne línie prstov pre znemožnenie jeho identifikácie, vrátením na Ukrajinu mu nehrozí neľudské\nzaobchádzanie, mučenie, či podobné konanie, trvanie zaistenia je primerané.\nKontroverzná je preto odvolacia námietka, že odporca neoznačil dôkazy, na základe ktorých dospel k\nzáveru, že navrhovateľ predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, keď odvolateľ sám cituje odporcom\nuvádzané dôvody tohto záveru - spornú identitu navrhovateľa, ktorý nedisponuje žiadnymi dokladmi a\npoškodením papilámych línií znemožnil zistiť jeho totožnosť v informačných systémoch.\nV súvislosti s posudzovaním prejavenej vôle navrhovateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany, krajský\nsúd prihliadol na dôvody odporcu, uvedené v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s § 3 ods. 2 a § 3\nods. 8 zákona o azyle. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ pri\nspisovaní zápisnice podľa § 22 ods. 1 zákona o správnom konaní prejavil vôľu o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky, no OHK PZ Ulič nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona o azyle príslušné na prijatie\ntakéhoto vyhlásenia a preto bol navrhovateľ poučený o skutočnosti, že na prijatie jeho vyhlásenia o azyle\nje príslušný ÚPZC Sečovce.\nPoukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/7/2012 z 26.07.2012 a\n8Sža/52/2008 uviedol, že zaistenie navrhovateľa sa uskutočnilo pred tým než v príslušnom útvare\npožiadal o azyl.\nKrajský súd teda vychádzal zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nZa nedôvodnú považoval krajský súd tiež odvolaciu námietku ohľadom neodôvodnenia dĺžky stanovenej\ndoby zaistenia, resp. neprípustným odôvodnením tejto doby štatistickými údajmi a neodôvodnením\nreálnosti vrátenia navrhovateľa na územie Ukrajiny, kde azylový systém zostáva nefunkčný napriek\nsnahám z minulých rokov.\nKrajský súd poukázal na to, že odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku zaistenia odôvodnil tým, že v\nrozhodnutí určil primeranú lehotu zaistenia, a to 4 mesiace, pričom ak v priebehu tejto lehoty MÚ\nrozhodne o udelení azylu na území SR, odporca zruší rozhodnutie o zaistení, ak MÚ zamietne\nžiadosť o udelenie azylu navrhovateľovi, odporca vráti navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody na\núzemie Ukrajiny, čím odporca považoval naplnený účel zaistenia, ktorý odporca bude sledovať až do\nmeritórneho rozhodnutia v konaní o azyl.\nII.\nStručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ\ns odôvodnením, ktoré sa v podstate zhodovalo s dôvodmi uvedenými v návrhu - opravnom prostriedku\nproti napadnutému rozhodnutiu o zaistení:\nUviedol, že rozhodnutia odporcu je nezákonné, neúčelné a neefektívne z nižšie uvedených dôvodov,\nktorými sú individuálne vybavovanie žiadosti o azyl a jej podaním znemožnenie readmisie na Ukrajinu.\nPoukázal na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o azyle podľa ktorého žiadateľ o azyl je osoba oprávnená\nzotrvať počas procedúry o udelení, či neudelení azylu na území Slovenskej republiky. Ďalej poukázal\nna čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov (z roku 1951) ako aj rozsudok Nejvyššího správního soudu\nČR č. k. 1As 12/2009-61 často krát citovaný aj Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutiach, v ktorom\nNejvyšší správní soud vyslovil, že pokud v případe žalobce správní vyhoštění nepřipadalo v úvahu, ať\njiž z duvodu § 119 a ods. 1 zákona o pobyte cizincu a čl. 31 Úmluvy o právním postavení uprchlíku\n(zákaz vyhoštění z duvodu legeálního vstupu na území za účelem žádosti o azyl) a nebo pro duvod\nznemožnující vycestování do země puvodu, posdtrádalo zákonem aprobovaného smyslu i zajištění\nstěžovatele.\n\nNavrhovateľ vyjadril presvedčenie, že zaistenia cudzinca nie je síce v rozpore s Paktom, avšak v súlade\ns právnym názorom a rozhodovacou činnosťou Výboru musí spĺňať podmienku nevyhnutnosti, čo nebolo\nv prípade navrhovateľa splnené.\nPodľa navrhovateľa v predmetnej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného\nprincípu utečencov v súlade s čl. 31 Dohovoru a záver odporcu ako aj súdu o tom, že navrhovateľ\nnepožiadal bezprostredne po prekročení hranice o azyl, ani svoju žiadosť riadne neodôvodnil, sú v\nrozpore s vykonaným dokazovaním.\nNavrhovateľ tiež vyčítal krajskému súdu, že sa nezaoberal jeho námietkou, že v priebehu konania pred\nodporcom disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov, t. j. po prepočte spolu sumou\n393,61 Eur.\nNavrhovateľ napokon namietal, že z obsahu administratívneho spisu odporcu nevyplynulo, že by v\nsúvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa , resp. inou treťou krajinou, na územie ktorej má byť vrátený,\nt. j. Ukrajinou, skúmal prekážky vyhostenia, resp. vrátenia, čím podľa navrhovateľa nedostatočne\nzistil skutkový stav veci. Podľa navrhovateľa ani nepriame vrátenie cudzinca do „prostrednej krajiny“,\nodkiaľ môže byť osoba vrátená do pôvodnej krajiny , nezbavuje vyhosťujúci štát povinnosť uistiť sa,\nže v dôsledku rozhodnutia o vyhostení osoba nebude vystavená zaobchádzaniu nezlučiteľným s čl. 3\nDohovoru (T.I. vs UK, rozhodnutie z 07.03.200, salah Shekh vs. Holandsko, rozsudok zo dňa 11.01.2007,\nAbdolhkani a Karimnia vs. Turecko, rozsudok z 22.09.2009).\nPodľa navrhovateľa v predmetnom prípade existujú závažné a preukázateľné dôvody domnievať\nsa, že navrhovateľ bude v prípade vrátenia na Ukrajinu čeliť reálnemu riziku, že bude podrobený\nzaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s čl. 3 Dohovoru. Na podporu tohto tvrdenia navrhovateľ predložil\npred krajským súdom správu Európskej rady pre utečencov a emigrantov, ktorá preukazuje, že hoci\nmaximálna doba zaistenia je v zmysle zákona 12 mesiacov, sú zaznamenané prípady migrantov, ktorí\nboli opätovne zaistení po ich prepustení a znova zaistení na maximálnu dobu. Podmienky v týchto\ndetenčných zariadeniach sa od roku 2009 zlepšili, ale sú zaznamenané prípady vydierania a zlého\nzaobchádzania zahrňujúce bitie a elektrické šoky.\nNavrhovateľ poukázal na správu Ukrajinský azylový systém - UNHCR, ktorá vyjadrila znepokojenie nad\ntým, že ukrajinský azylový systém zostáva nefunkčný napriek snahám z minulých rokov.\nNavrhovateľ vyjadril presvedčenie, že záver krajského súdu o tom, že odporca v konaní dostatočne zistil\nskutkový stav veci a následne správne právne posúdil, na základe uvedených dôvodov neobstojí.\nNavrhol preto napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.\nIII.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO15-63-002/2013 zo dňa 19.02.2013 v zmysle § 88 ods. 1\npísm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 19.02.2013 v čase od 19:40 hod. na účel\njeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej\nlen „readmisná dohoda“), nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie\nSlovenskej republiky a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru\npolicajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac\nvšak do 28.06.2013.\nV predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 18.02.2013 v čase o 23:05 hod. bol\nnavrhovateľ kontrolovaný hliadkou OHK PZ Ulič, nemal pri sebe žiadne doklady totožnosti, a preto bol\n\npredvedený na OHK PZ Ulič za účelom zistenia totožnosti. Odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že\núčastník konania neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny do Slovenskej republiky mimo\nhraničného priechodu. Svojim konaním porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článok 5 písm. a/, b/\nNariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách pohybu osôb\ncez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o\npobyte cudzincov.\n\nOdporca skúmal a následne zistil, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné\nväzby. Ďalej skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že nemá finančné prostriedky, resp. len\n10 euro a 500 USD, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z\ntoho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože\nnemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných\nprostriedkov na zabezpečenie ubytovania.\nOdporca poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území SR\ns platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné\nvízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.\nOdporca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správny orgán po rozhodnutí o zaistení účastníka konania\nnedisponuje inou zákonnou možnosťou ako navrhovateľa umiestniť v ÚPZC. Vychádzajúc z doterajšej\npraxe správny orgán prihliadal aj na skutočnosť, že štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo\nprejavujú úmysel požiadať o azyl a ak policajný útvar nerozhodne o ich zaistení v ÚPZC, tak títo iba vo\nvýnimočných prípadoch absolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory,\npričom ich ďalší pobyt na území členských štátov nie je možné monitorovať. Po svojvoľnom opustení\npobytového tábora je im následne v zmysle zákona o azyle zastavené azylové konanie, následkom čoho\nsa neoprávnene zdržiavajú v štátoch Európskej únie, kde často čelia dlhodobej nadmernej psychickej\nzáťaži, majú obmedzený prístup k základným sociálnym, či iným právam a s nelegálnou migráciou sa\nspájajú aj ďalšie negatívne fenomény ako je kriminalita. Podľa oficiálnych štatistík Migračného úradu z\n29 žiadateľov z Eritrei v roku 2012 svojvoľne opustilo pobytový tábor 23 osôb.\nVo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal otázkou, či je zaistenie navrhovateľa nevyhnutné a či\nzodpovedá cieľom záverov Výkonného výboru UNHCR (Ex Com). Dospel k záveru, že zaistenie je\nnevyhnutné, nakoľko totožnosť účastníka je nejasná a nemožno ju náležite overiť jednak z dôvodov\nabsencie cestovných dokladov, ako aj z dôvodov úmyselného poškodenia papilárnych línií, ktorého\ncieľom je znemožnenie identifikácie osoby v informačných systémoch PZ a uplatnenia Dublinského\ndohovoru. Z uvedených dôvodov odporca predpokladal, že navrhovateľ predstavuje riziko pre verejný\nporiadok alebo národnú bezpečnosť.\nNa základe zhodnotenia dôkazov a výpovede navrhovateľa dospel k záveru, že navrhovateľ sa pred\nneoprávneným prekročením štátnej hranice do Slovenskej republiky zdržiaval na Ukrajine, čo je\npotvrdené aj spoločným šetrením narušenia štátnej hranice Štátnou pohraničnou službou Ukrajiny. Vo\nsvojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny podľa Dohody\nmedzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské\nalebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jeho život nie je ohrozený ani z dôvodu\nrasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Odporca vychádzal aj\nz toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania\nľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov, a to Všeobecnej deklarácie ľudských\npráv z 10.12.1948, Európskeho Dohovoru zo 04.11.1950 o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, Dohovoru o postavení utečencov z 28.07.1951, Protokolu o postavení utečencov z 31.01.1967,\nMedzinárodného dohovoru OSN o občianskych a politických právach z 19.12.1966 a medzinárodných\nprávnych nástrojov vydávania osôb. Uviedol tiež, že zaistenie navrhovateľa pre účely jeho vrátenia na\nUkrajinu v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o\nvrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení navrhovateľa z\núzemia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov hraničných splnomocnencov Ukrajiny a\n\nSlovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo dňa 19.02.2013 v čase od 11:00 hod. do 12:30 hod. pri HZ\n138, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. PPZ-HCP-SO15-62/2013, v ktorej je jasne uvedené, že\nstrany potvrdili nedovolené prekročenie štátnej hranice z Ukrajiny do Slovenskej republiky a ukrajinská\nstrana potvrdila, že navrhovateľa prijme na svoje územie, čo je logickým predpokladom, že účel, ako aj\núčelnosť zaistenia budú naplnené, pričom poukázal na čl. 3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.\nĎalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi\ndaná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\nNavrhovateľ uviedol, že z Eritrei vycestoval v novembri 2009 do Sudánu, odkiaľ odišiel v januári 2013\ndo Moskvy, kde strávil 18-19 dní a odtiaľ cestoval so skupinou autom na Ukrajinu, prevádzač im ukázal\nsmer, ktorým išli asi 5 hodín a následne boli zadržaní políciou. Podľa jeho vyjadrenia jeho cieľovou\nkrajinou bola Slovenská republika, kde si chcel nájsť prácu a študovať, zároveň však prejavil vôľu o\nudelenie azylu na území SR a na základe toho mal správny orgán za to, že zaistenie účastníka konania\nje účelné a odôvodnené.\nOdporca k tomu uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice požiadal o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky, ale OHK PZ Ulič podľa § 3 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle nie je príslušné\nna prijatie takéhoto vyhlásenia a navrhovateľ bol poučený, že príslušným orgánom je ÚPZC Sečovce.\nOdporca poukázal na znenie § 3 ods. 8 zákona o azyle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008,\nv zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Dospel\nk záveru, že hoci navrhovateľ požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a v zmysle § 88 ods. 3\nzákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj článkom 5 ods. 1 písm.\nf/ Dohovoru, ako aj článkom 18 Charty základných práv, ako aj článkom 14 Všeobecnej deklarácie o\nľudských právach. V súvislosti s článkom 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku 1951 správny\norgán konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátne hranice z územia Ukrajiny do\nSlovenskej republiky neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny by\nboli jeho život alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil\nsvoj nezákonný vstup, pričom Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu. Odporca\npoukázal tiež na dokument Výboru pre ľudské práva, v zmysle ktorého napríklad pravdepodobnosť úteku\nalebo nedostatok spolupráce môžu zaistenie osoby na určitú dobu ospravedlniť. Samotná skutočnosť,\nže cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné\nzbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani\nskutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože zaistenie cudzinca, žiadajúceho o azyl,\nnie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach (Větrovský, J. Princíp proporcionality\na jeho aplikace na případy zajíštení cizincú Výborem pro lidská práva a evropským soudem pro\nlidská práva, Jílek, D., Pořízek, P.: Společný Evropský azylový systém: Zásahy do osobní svobody.).\nOdporca po zhodnotení uvedených skutočností dospel k záveru, že niet pochybností o tom, že osoby\nnespolupracovali, nakoľko si úmyselne poškodili končeky prstov, aby nebola možná ich identifikácia.\nNapokon odporca vo svojom rozhodnutí s poukazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte\ncudzincov konštatoval, že lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení\nštátneho príslušníka tretej krajiny, pričom ak účastník konania požiada o azyl pred príslušným orgánom,\nmôže byť zaistený najviac na dobu 6 mesiacov a túto lehotu následne nemožno ďalej predĺžiť. Správny\norgán sa pritom riadil informáciami o dĺžke azylového konania od Migračného úradu v zmysle ktorých\nazylové konanie spravidla trvá 4 - 6 mesiacov a počas tejto doby bude správny orgán postupovať v\nsúlade s § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.\nIV.\nStručné zhrnutie argumentácie navrhovateľa uplatnenej v opravnom prostriedku\nVčas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení\na vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Neuplatnil si právo na náhradu trov konania.\n\nRozhodnutie odporcu považoval za nesprávne, pretože odporca vec nesprávne právne posúdil v rozpore\ns § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, článkom 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho\ndohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článkom 31 Dohovoru o právnom postavení\nutečencov z roku 1951 a článkom 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/\nES (tzv. Návratová smernica). Splnomocnenec navrhovateľa v súvislosti s tým poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR 9Sža/23/2010, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa\n19.10.2010 a namietal, že odporca sa nezaoberal účelnosťou a efektívnosťou zaistenia navrhovateľa\nvzhľadom k nemožnosti výkonu readmisie navrhovateľa z dôvodu právnych prekážok, ktoré nastali už v\npriebehu konania o zaistení, keď navrhovateľ prejavil vôľu o poskytnutie medzinárodnej ochrany a preto\nz právneho hľadiska nie je prípustné realizovanie jeho návratu na územie Ukrajiny a jeho zaistenie je\npreto neúčelné a neefektívne.\nĎalej poukázal na Závery Výkonného výboru EX COM UNHCR zo septembra 2012, na ktoré sa\nodvoláva odporca v napadnutom rozhodnutí a ktorý sa zaoberal možnosťami využitia alternatívneho\nopatrenia v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, no v jeho rozhodnutí absentuje právna úvaha\nohľadom alternatívy zaistenia v podobe špecializovaného ubytovacieho zariadenia Migračného úradu\npre žiadateľov o azyl. Odporca vo svojom rozhodnutí prijal záver, že navrhovateľ predstavuje hrozbu\npre bezpečnosť štátu, no neoznačil dôkazy, na základe ktorých dospel k takýmto zisteniam, hoci pritom\ntvrdí, že je sporná navrhovateľova identita, keďže navrhovateľ nedisponuje žiadnymi dokladmi a nie je\nmožné zistiť jeho totožnosť prostredníctvom informačných systémov.\n\nV ďalšom namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona o azyle.\nNavrhovateľ požiadal o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie SR v\npriebehu konania o zaistení (pred zaistením) a odporca mal postupovať v zmysle zákona o azyle tak,\nže mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar, zriadený\npri azylovom zariadení a vydať mu doklad na prepravu, respektíve z dôvodov uvedených v zákone o\nazyle ho dopraviť na príslušný policajný útvar. Nepríslušný policajný útvar nemá v zmysle zákona o azyle\npovinnosť zaistiť cudzinca, ktorý podal vyhlásenie na nepríslušnom útvare. Odporca neuviedol právnu\núvahu v napadnutom rozhodnutí o tom, prečo nezvolil zákonnú možnosť poučiť navrhovateľa o útvare\npríslušnom na prijatie jeho vyhlásenia, ale naopak pristúpil k obmedzeniu jeho osobnej slobody. Odporca\nv napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal ani s ustanovením § 22 ods. 1 zákona o azyle, podľa\nktorého je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento zákon\nalebo osobitný predpis neustanovujú inak a nevysporiadal sa s článkom 7 Smernice Rady 2003/9/ES, v\nktorom sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl. Nelegálnym prekročením štátnej\nhranice navrhovateľ realizoval svoje základné právo vyhľadávať azyl. Na dôvažok odporca nemôže\nvopred prejudikovať dĺžku konania o azyle navrhovateľa, navyše s prihliadnutím na tú skutočnosť, že\nrozhodnutia v azylovom konaní môžu mať pre účely readmisie rôzne právne účinky (napríklad odkladný\núčinok) a preto obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa sa považuje za neprimerané a neúčelné.\nNapadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavku jeho náležitého odôvodnenia a je v rozpore s právnymi\npredpismi vnútroštátneho, ako aj medzinárodného práva. Splnomocnenec navrhovateľa v tomto smere\npoukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR v rozsudku tohto súdu sp. zn. 10Sza/7/2012 zo dňa\n26.07.2012 v súvislosti s § 20 Správneho poriadku.\nV opravnom prostriedku navrhovateľ vytýkal odporcovi porušenie povinností individuálneho\nposudzovania konkrétnych okolností daného prípadu správnym orgánom, ktorý vo svojom rozhodnutí\nvychádzal zo štatistických údajov, ktoré nie sú zákonným, ani prípustným dôkazným prostriedkom,\nbez uvedenia konkrétneho zdroja, s neprípustným poukazovaním na všeobecné negatívne fenomény\nspojené s nelegálnou migráciou.\nNapokon namietal, že odporca nedostatočne odôvodnil reálnosť vrátenia navrhovateľa na územie\nUkrajiny poukazom iba na azylové konanie bez skúmania prekážok vyhostenia navrhovateľa na\nUkrajinu. V súvislosti s tým poukázal na to, že navrhovateľ v prípade vrátenia na Ukrajinu bude čeliť\nreálnemu riziku zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Citoval pritom viaceré správy v\nsúvislosti s ukrajinským azylovým systémom, a to Európskej rady pre utečencov a emigrantov, správu od\n\nAmnesty International zo dňa 31.01.2012 a UNHCR, v zmysle ktorých ukrajinský azylový systém zostáva\nnefunkčný napriek snahám z minulých rokov. Navrhol preto zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu a vec\nmu vrátiť na ďalšie konanie.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 404/2011.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 03.05.2013 (§ 156\nods. 1 a ods. 3 OSP).\nNavrhovateľ v odvolaní brojil proti názoru krajského súdu, že rozhodnutie odporcu bolo potrebné\npotvrdiť, pretože odporca v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a následne správne právne\nposúdil.\nNavrhovateľ rozhodnutie odporcu považuje za nezákonné, neúčelné a neefektívne najmä s poukazom\nna to, že podaním žiadosti o azyl dochádza k znemožneniu readmisie na Ukrajinu. Svoje závery o tom,\nže ako žiadateľ o azyl sa na území SR zdržiava oprávnene odvodzuje z § 22 ods. 1 zákona o azyle\nako aj z čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov (z roku 1951). Na podporu svojho názoru predkladá\nrozsudok Nejvyššího správního soudu ČR č.k. 1As 12/2009-61.\nPodľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na\núzemie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.\nŠtátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na\nšesť mesiacov (prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar\nmôže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že\nnapriek vykonaným úkonom, potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia, sa tento výkon\npredĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu, že\nmu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak\nide o žiadateľa o azyl, rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom\nvykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny (§ 62 ods. 4 zákona o pobyte\ncudzincov).\n\nPolicajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni\nštátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny\nnemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto\nosoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov).\nPri posúdení samotnej spornej právnej otázky, či bolo možné zaistiť navrhovateľa(v danom žiadateľa o\nazyl) podľa § 88 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov na účel jeho vrátenia v zmysle readmisnej\ndohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, bolo rozhodujúce posúdiť, či\nsamotný vstup navrhovateľa na územie Slovenskej republiky bez oprávnenia alebo jeho zdržiavanie sa\nna území Slovenskej republiky v úmysle požiadať Slovenskú republiku o azyl, môže byť bez ďalšieho\ndôvodom zaistenia podľa § 88 ods. písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.\nNajvyšší súd vychádzal z toho, že zaistenie cudzinca znamená obmedzenie alebo dokonca v závislosti\nna povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný\nzásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za\nprísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým\nústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda\nzaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a\nspôsobom, ktorý stanoví zákon.\nPodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v\nsúlade s konaním stanoveným zákonom.... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie,(tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\na čl.6 Listiny základných práv Európskej únie).\nZo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného\nzbavenia či obmedzenia osobnej slobody.\nPodľa čl. 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry\nESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia\nväzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí\nmať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo\niného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom\nvymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či\nvydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 05.02.2002 Čonka\na další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.01.2005 Singh proti ČR, zo\ndňa 27.01.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.02.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.02.2009\nA. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu).\nRovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných\nnormách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych\npríslušníkoch tretích krajín (ďalej len „smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho\npríslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo\no výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny\npríslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.\nK zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné\ndostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.\nAkékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou\nučinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie\nalebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky\nuvedené v odst.1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl.\n15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).\n\nPodľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské\nštáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje\nporadie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.\nOdvolací súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov\npráve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do\nvnútroštátnych právnych noriem.\nA práve za použitia takéhoto výkladu na rozdiel od názoru krajského súdu dospel odvolací súd k záveru,\nže odporca predmetnú vec nesprávne právne posúdil.\nPodľa Najvyššieho súdu SR je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania\nsprávneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na územie SR pricestoval\nv úmysle požiadať o azyl, a je teda pravdepodobné, že účel zaistenia, v danom prípade vrátenie\nna základe readmisnej dohody nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré\nprávoplatne neskončilo, nebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné\ns ústavným poriadkom SR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa\nsúčasného právneho stavu ani s ustanoveniami návratovej smernice.\nPodľa SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných\nnormách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa\nneoprávnene zdržiavajú na ich území (podľa jej preambuly) v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES\nz 01.12.2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní\npostavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal\npovažovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo\núčinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako\nžiadateľa o azyl.\nZ ustanovenia § 22 ods.1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie\nazylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis\nneustanovuje inak.\nPodľa článku 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne\nstíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich\nživot alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj\nnezákonný vstup alebo prítomnosť.\nPodľa čl. 31 ods. 2. Dohovoru zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné\nobmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich\npostavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty\nposkytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na\nvstup do iného štátu.\nV danom prípade, odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov,\nna účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb\n(ďalej len „readmisná dohoda“), nakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny na\núzemie Slovenskej republiky a neoprávnene sa zdržiaval na území SR.\nZ obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že navrhovateľ pred samotným vydaním rozhodnutia\npri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR. Odporca sa\nsíce reálnou uskutočniteľnosťou vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu podľa príslušnej readmisnej dohody\nzaoberal, opomenul však posúdiť podstatnú otázku, a to či cudzinca, ktorý prejavil vôľu požiadať\no azyl, možno považovať za cudzinca, ktorý neoprávnene prekročil hranice a či sa takýto cudzinec\nneoprávnene zdržiava na území SR.\n\nPodľa názoru NS SR je teda možné uzavrieť, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o\nzaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území SR z pohľadu postavenia cudzinca,\nktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, návratovej smernice, ale aj zákona o azyle, ale aj možnými\nprekážkami vrátenia cudzinca podľa readmisnej dohody, v danom prípade prebiehajúcim konaním o\nazyle, najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení.\nV takejto situácii je správny orgán povinný možné prekážky zaistenia cudzinca ako aj jeho vrátenia\npodľa readmisnej dohody predbežne posúdiť a učiniť o tom úsudok.\nZ dôvodov vyššie uvedených odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné\nv zmysle § 220 OSP zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť pre nesprávne právne\nposúdenie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nO povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku odvolací\nsúd rozhodol podľa §250sa ods. 7 OSP (účinného od 01.05.2013), podľa ktorého súd v rozhodnutí,\nktorým zruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie\nosoby zo zaistenia.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v\nspojení s ustanovením § 2501 ods. 2 OSP. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani ňou poverený\nzástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, preto mu odvolací súd náhradu trov konania\nnepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}