{"guid": "4bdbc110-e5b1-42c0-9152-cdb3420ab282:77d9a2ff-686a-42db-a73e-0a23b0dca3c2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1", "spisova_znacka": "10SZa/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10SZa/4/2013 z 9. 4. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2013, sp. zn. 10SZa/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1", "identifikacne_cislo": "7013200191", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2013-04-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/77d9a2ff-686a-42db-a73e-0a23b0dca3c2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10SZa/4/2013\n7013200191\n09. 04. 2013\nJUDr. Jana Henčeková\nECLI:SK:NSSR:2013:7013200191.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,\nPhD a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa: G. K. G.,\nnarodený XX. G. XXXX, štátna príslušnosť Somálsko, posledne trvale bytom G., toho času umiestnený v\nÚtvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej\npomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru,\nÚrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej\nkontroly Policajného zboru 067 73 Ubľa, o preskúmanie rozhodnutia Č. PPZ-HCP-SO14-71-002/2013\nzo dňa 3. februára 2013 o zaistení navrhovateľa, o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach č. k. 6Sp/7/2013-27 zo dňa 21. februára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/7/2013-27 zo dňa 21.\nfebruára 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred prvostupňovým správnym orgánom\nPrezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej polície\nSobrance Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru 067 73 Ubľa, rozhodnutím č. p. PPZ-HCPSO14-71-002/2013 zo dňa 3. februára 2013 v zmysle § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo\n„ZPC“) zaistil navrhovateľa od 3. februára 2013 v čase od 10.50 hod. na účel jeho vrátenia v zmysle\nDohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej len „readmisná dohoda\"),\nnakoľko neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky a\nzároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre\ncudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC\") na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28. júna 2013.\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol neoprávnenosť vstupu navrhovateľa na územie Slovenskej republiky\na zotrvanie na ňom. Uviedol v ňom, že navrhovateľ neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia\nUkrajiny do Slovenskej republiky mimo hraničného priechodu. Tým porušil ustanovenie článku 4 ods.\n1 a článok 5 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva\no pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods. 1 písm. a/ ZPC,\n\nza spáchané priestupky mu bolo uložené napomenutie podľa § 84 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch.\nZároveň zistil, že sa na území SR zdržiava neoprávnene, bez dokladov oprávňujúcich na pobyt na území\nSR, nemá prostriedky na živobytie, nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné ani iné väzby,\nneovláda slovenský jazyk. Navyše sa pred zadržaním hliadkou sebapoškodzoval tak, že jednorazovým\nholiacim strojčekom si poškodil papilárne línie na posledných článkoch prstov za účelom znemožnenia\njeho identifikácie v informačnom systéme „MIGRA\". Po ošetrení nebolo možné vykonať jeho identifikáciu,\nčím porušil povinnosti štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle § 111 ods. 1 písm. o/ ZPC, a to podrobiť\nsa na požiadanie policajného útvaru snímaniu biometrických údajov.\nSprávny orgán zároveň dospel k záveru, že navrhovateľ pred príchodom na územie SR sa zdržiaval\nna Ukrajine, keďže sa nachádzal na území SR bez dokladov na preukázanie svojej totožnosti a\nneprejavil záujem informovať o svojom zadržaní zastupiteľstvo Somálska, ktoré by mohlo jeho totožnosť\npotvrdiť, preto policajný útvar podľa § 88 ods. 5 ZPC bezodkladne vydal rozhodnutie o zaistení štátneho\npríslušníka tretej krajiny.\nOdporca napokon dospel k záveru, že vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny podľa Dohody medzi\nEurópskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb, mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie alebo trest a rovnako ani jeho život nie je ohrozený ani z dôvodu rasy,\nnárodnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Správny orgán vychádzal aj\nz toho, že Ukrajina ratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania\nľudských práv a slobôd v zmysle ním uvedených dohovorov, a to Všeobecnej deklarácie ľudských\npráv z 10. decembra 1948, z Európskeho Dohovoru zo 4. novembra 1950 o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, z Dohovoru o postavení utečencov z 28. júla 1951, z Protokolu o postavení\nutečencov z 31. januára 1967, z Medzinárodného dohovoru OSN o občianskych a politických právach z\n19. decembra 1966 a z medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb. Uviedol tiež, že zaistenie\nnavrhovateľa pre účely jeho vrátenia na Ukrajinu v zmysle Dohody je zákonným pozbavením slobody\nosoby, proti ktorej prebieha konanie o vrátení podľa readmisnej dohody. Za základ pre začiatok konania\no reálnom vyhostení navrhovateľa z územia SR považoval odporca pracovné stretnutie pomocníkov\nhraničných splnomocnencov Ukrajiny a Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo 2. februára 2013 v\nčase od 20:00 hod. do 21:00 hod. pri HZ 138, s poukazom na zápisnicu zo stretnutia č. p. PPZ-HCPSO14-36-004/2013, v ktorej je jasne uvedené, že strany potvrdili nedovolené prekročenie štátnej hranice\nz Ukrajiny do Slovenskej republiky a ukrajinská strana potvrdila, že navrhovateľa prijme na svoje územie,\nčo je logickým predpokladom, že účel, ako aj účelnosť zaistenia budú naplnené, pričom poukázal na čl.\n3 ods. 1 a čl. 7 readmisnej dohody.\nĎalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi\ndaná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\nNavrhovateľ uviedol, že z domova vycestoval lietadlom do mesta Dubaj v Spojených arabských\nemirátoch a následne do Moskvy, odkiaľ po piatich dňoch vycestoval autom s tromi Somálčanmi na\nUkrajinu, kde bol jeden rok vo väzení a jeho cieľovou krajinou bola Slovenská republika, kde si chcel\nnájsť prácu, zároveň však prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR a na základe toho mal správny\norgán za to, že zaistenie navrhovateľa je účelné a odôvodnené.\nOdporca k tomu uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice požiadal o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky, ale OHK PZ Ubľa podľa § 3 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle nie je príslušné\nna prijatie takéhoto vyhlásenia a navrhovateľ bol poučený, že príslušným orgánom je ÚPZC Sečovce.\nOdporca poukázal na znenie § 3 ods. 8 zákona o azyle i na výrok Najvyššieho súdu SR č. 8Sža/52/2008,\nv zmysle ktorého žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Dospel\nk záveru, že hoci navrhovateľ požiadal o azyl, účel jeho zaistenia stále trvá a v zmysle § 88 ods. 3\nzákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného\nštátneho príslušníka tretej krajiny.\nDĺžku lehoty zaistenia odôvodnil správny orgán tak, že v rozhodnutí o zaistení určil primeranú lehotu na\nzaistenie, v priebehu ktorej ak Migračný úrad rozhodne o udelení azylu na území SR navrhovateľovi, v\ntakom prípade správny orgán zruší rozhodnutie o zaistení alebo ak Migračný úrad zamietne žiadosť o\nudelenie azylu, správny orgán vráti navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody na územie Ukrajiny, čím\n\npovažoval za naplnený účel zaistenia, ktorý správny orgán bude sledovať až do meritórneho rozhodnutia\nMigračného úradu v konaní o azyle.\nII.\nOdvolanie - návrh na začatie konania\nProti tomuto rozhodnutiu podal prostredníctvom splnomocnenca odvolanie - návrh - navrhovateľ, ktorý sa\ndomáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Neuplatnil\nsi právo na náhradu trov konania.\nV opravnom prostriedku splnomocnenec navrhovateľa uviedol viaceré odvolacie dôvody. Rozhodnutie\nodporcu považoval za nesprávne, pretože odporca vec nesprávne právne posúdil v rozpore s § 32 ods.\n1, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951\na Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl,\nako aj v rozpore s článkom 14 (1) readmisnej dohody. Odporca sa nedostatočne venoval postaveniu\nnavrhovateľa ako osoby, ktorá ihneď po prekročení hranice a jeho zadržaní prejavil úmysel požiadať o\nudelenie azylu, ale odporca vychádzal z jeho postavenia ako osoby, ktorá nelegálne prekročila štátnu\nhranicu SR a nelegálne sa zdržuje na jej území. Odporca pochybil, keď v napadnutom rozhodnutí\nneaplikoval tzv. nepenalizačnú zásadu v zmysle článku 31 Dohovoru o postavení utečencov z roku\n1951. Poukázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR (II.ÚS 264/09-81 z 19. októbra 2010), v\nzmysle ktorého obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. V súlade s článkom 31\nDohovoru môže byť zaistenie nariadené len v prípade nevyhnutnosti. Citoval tiež závery EXCOM č. 44\ns podmienkami zaistenia žiadateľov o azyl len v prípadoch, ak je to nevyhnutné. Základným princípom\nmedzinárodných dokumentov je prezumpcia proti zaisteniu, v zmysle ktorej pokiaľ sú k dispozícii v\nsystéme také alternatívy, akými sú napríklad monitorovacie mechanizmy, existencia špecializovaných\nubytovacích centier a zariadení pre žiadateľov o azyl a pod., treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.\nOdporca sa síce zaoberal ustanovením § 89 zákona o pobyte cudzincov, no absentuje právna úvaha\nohľadom alternatívy zaistenia v podobe špecializovaného ubytovacieho zariadenia pre žiadateľov o\nazyl (zariadenia migračného úradu), ktoré na území Slovenskej republiky efektívne fungujú, ktoré\nzabezpečujú pre osoby, žiadajúce o medzinárodnú ochranu, ubytovanie aj základné životné potreby.\nNavyše odporca neuviedol, že by v prípade navrhovateľa hrozilo riziko jej úteku. Je pritom potrebná\nprimeraná analýza individuálnych okolností prípadu, ako to prejudikuje UNHCR.\nV ďalšom splnomocnenec navrhovateľa namietal nesprávne právne posúdenie podľa § 3 ods. 2 a §\n3 ods. 8 zákona o azyle. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare\npo vstupe na územie SR v priebehu konania o zaistení (pred zaistením) a odporca mal postupovať v\nzmysle zákona o azyle tak, že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jej vyhlásenia je príslušný\npolicajný útvar, zriadený pri azylovom zariadení a vydať mu doklad na prepravu, respektíve z dôvodov\nuvedených v zákone o azyle ho dopraviť na príslušný policajný útvar. Nepríslušný policajný útvar nemá\nv zmysle zákona o azyle povinnosť zaistiť cudzinca, ktorý podal vyhlásenie na nepríslušnom útvare.\nOdporca neuviedol právnu úvahu v napadnutom rozhodnutí o tom, prečo nezvolil zákonnú možnosť\npoučiť navrhovateľa o útvare príslušnom na prijatie jej vyhlásenia, ale naopak pristúpil k obmedzeniu\njeho osobnej slobody. Odporca v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal ani s ustanovením § 22 ods.\n1 zákona o azyle, podľa ktorého je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa\nna území SR, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovujú inak a nevysporiadal sa s článkom\n7 Smernice Rady 2003/9/ES, v ktorom sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o\nazyl. Nelegálnym prekročením štátnej hranice navrhovateľ realizoval svoje základné právo vyhľadávať\nazyl. Na dôvažok odporca nemôže vopred prejudikovať dĺžku konania o azyle navrhovateľa, navyše\ns prihliadnutím na tú skutočnosť, že rozhodnutia v azylovom konaní môžu mať pre účely readmisie\nrôzne právne účinky (napríklad odkladný účinok) a preto obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa\nsa považuje za neprimerané a neúčelné. Napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavku jeho náležitého\nodôvodnenia a je v rozpore s právnymi predpismi vnútroštátneho, ako aj medzinárodného práva.\nOdporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne nevyjadril.\nIII.\n\nKonanie pred krajským súdom\nPojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 21. februára 2013, sa zúčastnila zástupkyňa\nnavrhovateľa - poverená zamestnankyňa Centra právnej pomoci, ako aj poverený zástupca odporcu.\nPoverená zástupkyňa navrhovateľa považovala napadnuté rozhodnutie odporcu za nesprávne a\nneúčelné pre nesprávne právne posúdenie prípadu odporcom, ktorý neaplikoval medzinárodné právne\nnormy vzhľadom k tomu, že navrhovateľ požiadal o azyl a odporca sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal\njeho postavením utečenca. Odporca vychádzal predovšetkým z toho, že navrhovateľ sa neoprávnene\nzdržiaval na území Slovenskej republiky, čo je v rozpore s medzinárodnými právnymi normami, keďže\nžiadateľ o azyl je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky. Realizácii readmisnej dohody\nbránia viaceré skutočnosti a preto jeho zaistenie je neúčelné. Zdôraznila, že navrhovateľ požiadal o azyl\nešte pred vydaním rozhodnutia odporcu. V plnom rozsahu sa pridržala písomných dôvodov opravného\nprostriedku.\nSplnomocnený zástupca odporcu na pojednávaní k námietkam zástupkyne navrhovateľa uviedol,\nže navrhovateľ nepožiadal ihneď o azyl po prekročení hranice, ale až po zadržaní, o čom svedčí\npriestupkový spis, teda v čase do 19:00 hod., kedy sa začalo so spisovaním jeho výpovede, neuviedol, že\nby žiadal o azyl, ale až pri zápisničnom výsluchu napriek tomu, že ovláda anglický jazyk a požiadal o azyl\naž v prítomnosti tlmočníka. Správny orgán vo svojom rozhodnutí vychádzal z medzinárodných právnych\npredpisov, uvedených v rozhodnutí, a to predovšetkým zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv i\nProtokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj z Dohovoru z roku 1966 o občianskych a politických\nprávach. Ako to vyplýva z administratívneho spisu, z úradných záznamov a fotodokumentácie,\nnavrhovateľ keď zbadal hliadku, začal sa sebapoškodzovať poškodzovaním papilárnych línií posledných\nčlánkov prstov ruky s účelom zmarenia identifikácie. Keďže znemožňoval identifikáciu svojej osoby, bol\nzaistený a umiestnený v ÚPZC Sečovce na dobu 4 mesiacov, pretože mali za to, že táto doba postačuje\nna zregenerovanie papilárnych línií a identifikáciu navrhovateľa. Navrhovateľ podal žiadosť o azyl v\nÚPZC Sečovce, ktorý je oprávnený na prijatie takéhoto vyhlásenia a tým nespochybnili jeho právo žiadať\no azyl.\nObaja zástupcovia sa vyjadrili tiež k článku 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov. Podľa\nnázoru zástupkyne navrhovateľa bol tento penalizovaný za neoprávnený vstup na územie Slovenska\na z rozhodnutia odporcu nevyplýva sporná totožnosť navrhovateľa, keď Ukrajina uznala, že ho prijme\nspäť. Podľa vyjadrenia zástupcu odporcu poškodením papilárnych línií prstov je sporná totožnosť\nnavrhovateľa, pričom jeho zaistenie nie je trestným stíhaním v zmysle článku 31 ods. 1 Dohovoru o\nprávnom postavení utečencov. Navrhovateľ neoprávnene prekročil hranice z Ukrajiny, ako bezpečnej\nkrajiny, ktorá podpísala readmisnú dohodu a navrhovateľ sa bezodkladne sám neprihlásil. V súvislosti\ns odsekom 2 tohto článku, v súvislosti s totožnosťou osôb má štát istý priestor pre určité hodnotenia\nvo vzťahu k takýmto osobám. Hoci v rozhodnutí absentuje poukaz na Smernicu Rady 2003/9/ES z 27.\njanuára 2003, ako aj na Dohovor o právnom postavení utečencov, no oprávnením štátu je postupovať\nvoči týmto osobám v zmysle článku 31.\nKrajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania proti rozhodnutiu odporcu navrhovateľom podľa\n§ 250l ods. 2, § 250q ods. 2, § 250j ods. 2 písm. a/, d/, O. s. p. rozhodnutie odporcu zrušil a vec vrátil\nodporcovi na ďalšie konanie.\nV odôvodnení uviedol, že je oprávnená odvolacia námietka, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia žiadosťou navrhovateľa o udelenie azylu z hľadiska posudzovania lehoty zaistenia\na efektívnosti a účelnosti takého zaistenia.\nKrajský súd ďalej poukázal na to, že odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku lehoty zaistenia odôvodnil tým,\nže v rozhodnutí o zaistení určil primeranú lehotu na zaistenie, a to 4 mesiace, pričom ak v priebehu tejto\nlehoty Migračný úrad rozhodne o udelení azylu na území SR, správny orgán zruší rozhodnutie o zaistení,\nak Migračný úrad zamietne žiadosť o udelenie azylu navrhovateľovi, správny orgán vráti navrhovateľa v\nzmysle readmisnej dohody na územie Ukrajiny, čím považoval za naplnený účel zaistenia, ktorý správny\norgán bude sledovať až do meritórneho rozhodnutia Migračného úradu v konaní o azyl. Krajský súd uložil\nodporcovi povinnosť sa touto skutočnosťou zaoberať v ďalšom konaní nielen z hľadiska skúmania účelu\n\nzaistenia v zmysle § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ale tiež pri hodnotení efektívnosti a\nreálnosti vrátenia navrhovateľa podľa medzinárodnej zmluvy.\nIV.\nOdvolanie\nProti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie odporca s\ntýmto odôvodnením:\nPodľa názoru Krajského súdu v Košiciach odporca vo svojom rozhodnutí prejavenú vôľu navrhovateľa\no udelenie azylu hodnotil iba z pohľadu príslušnosti na prijatie takéhoto vyhlásenia, s poukazom na §\n3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle. V zmysle § 3 ods. 2 písm. b) zákona o azyle príslušným na prijatie\ntakéhoto vyhlásenia, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej\nochrany po vstupe na územie SR je policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení.\nS uvedeným názorom krajského súdu odporca nesúhlasil, pretože v napadnutom rozhodnutí je jasne\nuvedené, že navrhovateľ bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov na účel jeho\nvrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb a zároveň bol\npodľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov\nv Sečovciach (ďalej len ÚPZC), ktorý je podľa § 3 ods. 2 písm. d) príslušný na prijatie vyhlásenia o\nazyle. Zákon nepripúšťa, aby bol zaistený cudzinec umiestnený na policajnom útvare zriadenom pri\nazylovom zariadení. Zaistený cudzinec môže byť v zmysle platnej právnej úpravy umiestnený len v\nÚPZC. V rozhodnutí je aj jasne uvedené, že navrhovateľ bol poučený o skutočnosti, že príslušným\nútvarom na prijatie vyhlásenia o azyle je ÚPZC Sečovce.\nKrajský súd sa opieral o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10SZa/7/2012 z\n26. júla 2012, ktorý uvádza, že „podľa § 3 ods. 8 zákona o azyle, ak cudzinec požiada o udelenie\nazylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie\nvyhlásenia podľa ods. 2, policajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je\npríslušný na prijatie vyhlásenia, a ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre\ncudzincov podľa osobitného predpisu, vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hod. Zákon\no azyle, ako špeciálna norma však neustanovuje ako naložiť s už podanou žiadosťou o azyl, podanou\npred nepríslušným orgánom. Najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 20 Správneho poriadku, ktorý je\nvšeobecným predpisom, použiteľným a záväzným v každom správnom konaní, v zmysle ktorého, ak\nsprávny orgán nie je príslušným na rozhodnutie je povinný podanie bez meškania postúpiť príslušnému\nsprávnemu orgánu a upovedomiť o tom účastníka konania. Ak teda vyjadrenie navrhovateľa, ktorý\npožiadal o azyl, bolo dobrovoľné, zrozumiteľné a vážne urobené plnoletou osobou, malo byť postúpené\npríslušnému orgánu na vykonania pohovoru s navrhovateľom a ďalší postup v zmysle zákona o\nazyle.\" Podľa uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny orgán postupoval v\nrozhodnutí o zaistení účastníka konania, kde je jasne uvedené, že účastník konania bol poučený, ktorý\nútvar je príslušný na prijatie vyhlásenia o azyle a uvedené podanie zaznamenané v zápisnici o vyjadrení\núčastníka konania bolo podľa Nariadenia MV SR č. 26/2007 o postupe pri umiestňovaní cudzincov do\nÚPZC v zmysle čl. 7 predmetného nariadenia bezodkladne doručené do ÚPZC Sečovce.\nS uvedenými tvrdeniami Krajského súdu v Košiciach odporca nesúhlasil, pretože jeho rozhodnutie\nvychádza zo správneho právneho posúdenia veci.\nOdporca ďalej uviedol, že krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej namieta, že sa správny orgán\nnedostatočne zaoberal lehotou zaistenia a efektívnosťou a účelnosťou zaistenia. S uvedeným tvrdením\nKS Košice taktiež nemožno súhlasiť, pretože podľa názoru správneho orgánu je možné s poukázaním\nna § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť na čas nevyhnutne\npotrebný, najviac však na 6 mesiacov. Správny orgán však pri rozhodovaní o dĺžke zaistenia vychádzal\nnajmä z toho, že žiadateľa o azyl je možné podľa zákona zaistiť najviac na 6 mesiacov a predĺženie\nuvedenej lehoty už nie je možné. V rozhodnutí o zaistení je jasne uvedené, že pokiaľ bude účastníkovi\nkonania udelený azyl na území SR bude bezodkladne zo zaistenia prepustený, ako aj to, že správny\norgán bude počas celej doby zaistenia skúmať dôvody zaistenia, ktoré ak pominú, tak účastník konania\nbude zo zaistenia bezodkladne prepustený. Pri určovaní lehoty boli brané do úvahy aj skutočnosti v\n\nsúvislosti s možným podaním opravného prostriedku, akceptáciou a ďalšou realizáciou dohody medzi\npomocníkmi hraničných splnomocnencov SR a Ukrajiny o readmisii, prípadné azylové konanie a lehota\njeho ukončenia.\nČo sa týka samotnej efektívnosti a účelnosti odporca v odvolaní uviedol, že samotné zaistenie účastníka\nkonania je efektívne a účelné, za základ čoho považuje správny orgán zápisnicu z hraničnej schôdzky Č.:\nPPZ-HCP-SO14-36-004/2013, v ktorej je jasne uvedené a nepochybne dokázané, že strany potvrdzujú\nneoprávnené prekročenie štátnej hranice z Ukrajiny do SR účastníkom konania ako aj to, že strana\nUkrajiny je ochotná prevziať účastníka konania na územie Ukrajiny v zmysle readmisnej dohody. K tomu\nsprávny orgán uvádza, že ak by nebolo potvrdené narušenie štátnej hranice z Ukrajiny do SR a strana\nUkrajiny by nebola ochotná navrhovateľa prevziať na územie Ukrajiny v zmysle readmisnej dohody, tak\nby správny orgán nemal zákonný dôvod na zaistenie účastníka konania a tento by na základe uvedeného\nnemohol byť v zmysle zákona o pobyte cudzincov zaistený.\nĎalším dôvodom je aj skutočnosť, že navrhovateľ si sám žiletkou poškodil papilárne línie na prstoch až\ntak, že k nemu bolo nutné privolať rýchlu lekársku pomoc. Uvedeným konaním mal v úmysle znemožniť\nsvoju identifikáciu v informačných systémoch PZ.\nPodľa Výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne môže ukazovať\nna potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti týkajúce sa dotyčnej osoby, ako\nnapr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu\nospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie, predstavuje\ndostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu,\nktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl,\npretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s\nPaktom o občianskych a politických právach. V tomto prípade niet pochybností o tom, že navrhovateľ\nnespolupracoval, nakoľko si úmyselne poškodil končeky prstov, aby nebola možná jeho identifikácia.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a to, že Krajský súd v Košiciach nesprávne právne posúdil\nvec a rozhodnutie odporcu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odporca navrhol, aby Najvyšší súd SR\nvydal rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 6Sp/7/2013 - 27 zo dňa\n21. februára 2013 zmení tak, že rozhodnutie OHK PZ Ubľa č.: PPZ-HCP-SO14-71-002/2013 potvrdí.\nNavrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako\nvecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že odporca neuviedol v odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by boli\nspôsobilé spochybniť vecnú správnosť ani zákonnosť rozhodnutia krajského súdu.\nV.\nKonanie na odvolacom súde\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. apríla 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nPredtým však bolo nevyhnutné vyriešiť a zodpovedať otázku prípustnosti odvolania proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/7/2013-27 zo dňa 21. februára 2013, pretože tento v napadnutom\nrozsudku vyslovil, že odporcove napadnuté rozhodnutie zrušuje podľa § 250j ods. 2, písm. a/ a d/ OSP.\nPodľa § 250s OSP proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné\nodvolanie. Proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu, je prípustné odvolanie len\nz dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) <. a b) <.. Obnova konania, dovolanie a mimoriadne\ndovolanie nie sú prípustné.\n\nVzhľadom na to, že krajský súd napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil nielen podľa\nustanovenia § 250j ods. 2, písm. a/ OSP, proti ktorému odvolanie je prípustné, ale aj podľa ustanovenia §\n250j ods. 2, písm. d/ OSP, proti ktorému odvolanie prípustné nie je, odvolací súd bol nútený prednostne\nvyriešiť otázku, či odvolanie podané odporcom je prípustné alebo nie a ak áno z akých dôvodov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa pri svojom rozhodovaní riadi predovšetkým medzinárodnými\nzmluvami a dohodami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj Ústavou Slovenskej republiky\na jej zákonmi a hľadí pri svojom rozhodovaní na ochranu práv a oprávnených záujmov nielen svojich\nobčanov, ale aj ďalších osôb, ktorým všeobecne záväzné právne predpisy priznávajú určité práva.\nMedzi také práva zaručené podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa názoru\nodvolacieho súdu patrí aj právo na spravodlivý súdny proces.\nSo zreteľom na článok 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedených ustanovení vyplýva, že výklad a uplatňovanie § 250s Občianskeho súdneho poriadku, ktorý\nzároveň pripúšťa i nepripúšťa odvolanie ako riadny opravný prostriedok proti prerokúvanému súdnemu\nrozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, len z dôvodu, že tento vo výroku pre zrušenie napadnutého\nrozhodnutia správneho orgánu použil i ustanovenie, ktorého aplikácia nepripúšťa odvolanie, nemôže\nbez ďalšieho zbaviť odporcu jeho práva prináležiaceho mu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, najmä ak súčasne ustanovenie § 250s Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti\nrozsudku krajského súdu pripúšťa, pretože ním bolo zrušené napadnuté rozhodnutie správneho orgánu\naj podľa § 250j ods. 2, písm. a/ OSP.\nOdvolací súd sa teda pri súbehu prípustnosti a neprípustnosti odvolania v záujme zachovania práva\nodporcu na spravodlivý súdny proces priklonil k možnosti preskúmania napadnutého rozsudku i konania,\nktoré mu predchádzalo. Pritom však, berúc na zreteľ i rovnaké právo navrhovateľa, neprekročil v rámci\nsúdneho prieskumu hranice preskúmateľnosti, tej časti napadnutého rozsudku krajského súdu, voči\nktorému by inak nebolo odvolanie prípustné.\nSo zreteľom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v ktorom ho preskúmal, môže sa v odôvodnení\nobmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nKrajský súd v Košiciach celkom správne zrušil napadnuté rozhodnutie práve pre nesprávne právne\nposúdenie veci použijúc ustanovenie §250j ods. 2 písm. a/ OSP.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky k tomu dodáva nasledujúce:\nPodľa § 88 ods. 1 písm. d/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho\nvrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa\nneoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.\nZ uvedeného ustanovenia vyplýva možnosť - oprávnenie policajta obmedziť osobnú slobodu štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak reálne prichádza do úvahy jeho vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy a\nzároveň musí byť splnená podmienka, že taký štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na\núzemie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.\nPolicajt pri rozhodnutí o zaistení preukázal začatie rokovania s ukrajinskou stranou o vrátení\nnavrhovateľa na územie Ukrajiny odkiaľ nepochybne vstúpil na územie Slovenskej republiky a tým\nodôvodňoval oprávnenosť zaistenia a tiež reálnosť vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu v napadnutom\nsprávnom rozhodnutí.\nV prerokúvanom prípade však bolo nevyhnutné splnenie podmienky neoprávnenosti vstupu alebo\nneoprávnenosti zdržiavania sa štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky, na to,\naby mohla byť zaistená pre účely vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu.\n\nViaceré medzinárodné dokumenty týkajúce sa utečencov a žiadateľov o azyl, ba i zákon o azyle (zák.\nč. 480/2002 Z. z.) a jeho dôvodová správa, ale aj niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky vyslovujú myšlienku, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má úmysel vstúpiť na územie\nSlovenskej republiky a zdržať sa na ňom z dôvodu, aby mohol požiadať o azyl by sa nemal považovať\nza neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť\nrozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa\no azyl. Dokonca, ani vstup na územie Slovenskej republiky bez potrebných dokladov, bez použitia\nurčeného priechodu, mimo úradných hodín a podobne, nemôže automaticky odôvodňovať zaistenie\ncudzinca a znamenať, že pre požiadanie o medzinárodnú ochranu vstúpil na územie Slovenskej\nrepubliky neoprávnene.\nAj v tomto prípade totiž proti sebe stoja dva záujmy, ktorými sú jednak právo na medzinárodnoprávnu\nochranu jednotlivca a právo na ochranu vnútorného poriadku a bezpečnosti Slovenskej republiky.\nPrávo na podanie žiadosti o azyl nie je možné pre určitých štátnych príslušníkov tretích krajín realizovať\nvždy a za každých okolností úplne právne konformným spôsobom s právnym poriadkom štátu, ktorého\nochranu hraníc a ich kontrolu svojim osobným vstupom narušujú.\nPreambula Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných\nnormách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa\nneoprávnene zdržiavajú na ich území v odseku 9/ uvádza, že v súlade so smernicou Rady 2005/85/\nES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a\nodnímaní postavenia utečenca (2) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom\nštáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ\nnenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo\nna pobyt ako žiadateľa o azyl.\nRovnako podľa § 22 ods. 1 zákona č. 408/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len ZA) žiadateľ je počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej\nrepubliky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.\nToto ustanovenie je na prvý pohľad v zrejmom rozpore s ustanovením § 88 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z. z.\no pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZPC), podľa ktorého podanie\nžiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný\nnávrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa\nosobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.\nIde však len o zdanlivý rozpor, pretože pokiaľ ustanovenie § 88 ods. 3 ZPC sa týka predovšetkým\ncudzincov, ktorí neoprávnene vstúpia alebo sa neoprávnene zdržujú na území Slovenskej republiky,\nnemôže sa toto ustanovenie týkať cudzincov, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky v úmysle\nihneď, ako náhle to je možné, po vstupe požiadať oprávnený orgán o začatie azylového konania.\nV prerokúvanom prípade navrhovateľ prejavil prvý raz vôľu požiadať o azyl na území Slovenskej\nrepubliky pri prvom oficiálnom vypočutí 2. februára 2013 o 21.40 hod. (strana 10, druhá odpoveď, v spise\nč. k. PPZ-HCP-SO14-P-005/2013).\nAk zároveň odporca tvrdil a tvrdí, že Oddelenie hraničnej polície PZ v Ubli, kde naozaj aj navrhovateľ\nneskôr o azyl požiadal, nebol podľa ZA (§3 ods. 8) príslušný na prijatie vyhlásenia a postupoval ďalej\npodľa tohto ustanovenia ZA, nemôže tiež spravodlivo pričítať v neprospech navrhovateľa, že nepožiadal\no azyl ihneď pri prvom kontakte so zakročujúcimi policajtmi, resp. požiadal oň až po tom, čo bol vypočutý,\nhoci tak mohol spraviť už predtým, pretože ovláda anglický jazyk. Také vyhlásenie navrhovateľa by\ntotiž bolo podľa odporcu neúčinné rovnako, ako jeho vyhlásenie, na ktoré odvolací súd odkázal v\npredchádzajúcom odseku.\nOdvolací súd tiež pri preskúmavaní, či samotný vstup navrhovateľa na územie Slovenskej republiky\nbez oprávnenia alebo jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky v úmysle požiadať Slovenskú\nrepubliku o azyl, môže byť bez ďalšieho dôvodom zaistenia, zistil, že tomu tak nemôže byť.\nZo zápisnice schôdzky hraničných splnomocnencov Slovenskej republiky a Ukrajiny z 2. februára 2013\nv čase medzi 20.00 hod. a 21.00 hod. (strana 26 spisu č. k. PPZ-HCP-SO14-P-005/2013) vyplýva, že\n\nnavrhovateľ spoločne s ďalšími tromi osobami požiadal v Slovenskej republike o azyl, avšak slovenská\nstrana ich všetkých štyroch zaisťuje na účel readmisie, keď po skončení azylovej procedúry im nebude\nudelený azyl, v takom prípade ich ukrajinská strana prijme.\nZ uvedeného je zrejmé, že dôvodom zaistenia bola iba readmisia, napriek tomu, že táto, sa pre prekážku\nazylového konania dala reálne uskutočniť až po zamietnutí žiadosti o azyl.\nAk k tomu odvolací súd prihliadol i na to, že v súlade so ZA, je žiadateľ o azyl, a teda i navrhovateľ,\npodrobený celému radu obmedzení a procedúr, ktorým sa musí, vo vlastnom záujme získať požadovanú\nmedzinárodnoprávnu ochranu, podriadiť (viď § 22 a nasl. ZA), je zaistenie žiadateľa o azyl, bez ďalších\nzistení čisto formálnym obmedzením osobnej slobody.\nPoškodzovanie papilárnych línií končekov prstov na rukách navrhovateľa, či iná forma nespolupráce\ns orgánmi Slovenskej republiky v rámci konania o žiadosti o azyl, napr. nemožnosť potvrdiť identitu\nnavrhovateľa diplomatickou cestou, bude zhodnotené v azylovom konaní.\nZaistenie v zmysle § 88 ods. 1, písm. d/ môže prichádzať do úvahy u tých príslušníkov tretích štátov,\nktorí nemajú úmysel požiadať o azyl a zdržujú sa na území Slovenskej republiky neoprávnene, páchajú\npriestupky, či trestnú činnosť, majú byť reálne vrátení na územie štátu odkiaľ vstúpili na územie\nSlovenskej republiky a to aj opakovane, po tom, čo im bol azyl odňatý, neudelený, zrušená doplnková\nochrana, čo bola žiadosť o azyl zamietnutá ako neprípustná, či zjavne neopodstatnená alebo žiadateľ\no azyl nie je oprávnený ostať na území Slovenskej republiky napríklad preto, že na neho bol vydaný\neurozatykač.\nZ týchto dôvodov odvolací súd, v zásade sa stotožňujúc so zisteniami krajského súdu, potvrdil\nrozsudok krajského súdu ako vecne správny, pretože preskúmaním dôvodnosti napadnutého správneho\nrozhodnutia o zaistení zistil, že policajný orgán rozhodnutie vydal bez toho, aby sa náležite zaoberal\noprávnenosťou vstupu navrhovateľa na územie Slovenskej republiky, oprávnenosťou jeho zotrvania na\núzemí Slovenskej republiky a taktiež reálnosťou jeho readmisie na Ukrajinu počas trvania azylového\nkonania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pripomínajúc ustanovenie § 250s a § 250j ods. 4 OSP poukazuje na\nnesprávne poučenie krajského súdu, ktoré uviedol v napadnutom rozsudku. Navyše treba všeobecne\ndodať, že ak súd nemôže napadnuté rozhodnutie preskúmať, pre jeho nepreskúmateľnosť podľa § 250j\nods. 2 písm. d/ OSP, čo i len sčasti, nie je zrejme logické a dôvodné také rozhodnutie zrušovať i pre\nmeritórne pochybenia uvedené v § 250j ods. 2 písm. a/ OSP, ako tomu bolo i v prerokúvanom prípade.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v\nspojení s ustanovením § 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani ním poverený\nzástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo\nzákona nepatrí a preto súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sp/7/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 264/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 618, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a58bfae0-1e36-4064-b24d-9bc80e6202c4"}, {"guid": "9ea8e91d-b90f-4366-b0a4-134f972164fd:3235e5d1-a492-4baa-a964-b011b2c9e538", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2013:8013200189.2", "spisova_znacka": "6Sp/7/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Sp/7/2013 z 3. 9. 2013", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2013-09-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8013200189.2"}], "citovane_v": []}