{"guid": "97309e58-9491-4386-af13-64224a832f84:09d36f81-4006-4cc0-aa05-42f0a6a70763", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7013200007.1", "spisova_znacka": "5Sžo/56/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/56/2013 z 31. 10. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2013, sp. zn. 5Sžo/56/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7013200007.1", "identifikacne_cislo": "7013200007", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2013-10-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/327/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 327/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/327/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/327-2005/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/327#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/09d36f81-4006-4cc0-aa05-42f0a6a70763", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200007.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200007.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7013200007.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžo/56/2013\n7013200007\n31. 10. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:7013200007.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci navrhovateľa L., bytom\nv M., proti odporcovi Centru právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom v Košiciach, Moyzesova\n18, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo 17. decembra 2012, č. 2N 3895/12, o odvolaní\nnavrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 01. júla 2013, č. k. 4Sp/1/2013-26, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 01. júla 2013, č. k.\n4Sp/1/2013-26 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu zo 17. decembra 2012, č. 2N 3895/12 z r u š\nu j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 01. júla 2013, č. k.\n4Sp/1/2013-26 vo výroku o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok 35 eur z r u š u j e .\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nRozsudkom z 01. júla 2013, č. k. 4Sp/1/2013-26 Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“)\npotvrdil podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie odporcu, ktorým nepriznal\nnavrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní\nprávnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii\na o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\nbezplatnej právnej pomoci“) z dôvodu, že vec, s ktorou sa navrhovateľ na odporcu obrátil, nespĺňala\npožiadavku § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o bezplatnej právnej pomoci, t. j. išlo o zrejme bezúspešnú vec.\nKrajský súd postupujúc podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, venujúc pozornosť skutkovým i právnym okolnostiam veci.\nUzavrel, že odporca v žalobe, v súvislosti s ktorou si uplatňuje nárok na poskytnutie právnej pomoci,\nv správnom konaní o ním uplatnenom nároku na poskytnutie právnej pomoci a ani v opravnom\nprostriedku proti napadnutému rozhodnutiu odporcu nekonkretizoval žiadny zo skutkových dôvodov\nním tvrdenej absolútnej, resp. relatívnej neplatnosti záložnej zmluvy a súčasne nebola preukázaná ani\njedna z právnych skutočností, na základe ktorej by predmetné záložné právo na navrhovateľa ako\njedného z nadobúdateľov nepôsobilo. Preto je namieste uzavrieť, že navrhovateľ nepreukázal, že vec\nprejednávaná na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17C/114/2010 nie je zrejme bezúspešná.\n\nNavrhovateľ v konaní nebol úspešný, preto mu krajský súd právo na náhradu trov konania nepriznal (§\n250k ods. 1 spojení s § 250l ods. 2 OSP).\nNeúspešný navrhovateľ bol v súlade s § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku\nza výpis z registra trestov v platnom znení (ďalej len „ZSP“), položky č. 10 písm. e/ sadzobníka súdnych\npoplatkov tvoriaceho prílohu tohto zákona zaviazaný zaplatiť súdny poplatok 35 eur.\nProti tomuto rozsudku krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá, § 250l ods. 2 OSP) navrhovateľ odvolanie.\nRozsudok krajského súdu označil za nezákonný, zasahujúci do jeho práv garantovaných Ústavou\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Podľa názoru navrhovateľa odporca ako subjekt, ktorý od\n01. januára 2013 (správne má byť od 01. januára 2013-pozn.) zabezpečuje advokátov na právnu\npomoc občanom v hmotnej núdzi, zneužil svoje postavenie a neoprávnene zasiahol do ústavných práv\nnavrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že do roku 2013 mu bol vždy ustanovený advokát, a to aj v\nprípadoch, kedy nezákonne špekuloval nejaký súdny úradník a hľadal nezákonné dôvody, ako advokáta\nneposkytnúť. Krajský súd v Košiciach navrhovateľovi advokáta vždy ustanovil.\nOdporca podľa navrhovateľa naopak špekulatívne zamietol žiadosť navrhovateľa, postaviac sa do roly\nvšemohúceho a absolútneho vládcu nad súdmi, keď rozhodol, či navrhovateľ súdy spor vyhrá, alebo\nprehrá, a to ešte pred vlastným konaním pred súdom.\nNavrhovateľ ďalej vyslovil podozrenie, že sudkyňa G. ovplyvnila úradníka rozhodujúceho o jeho žiadosti,\npričom menovaná sudkyňa klamala aj pred krajským súdom a v tomto spore nebola vylúčená, no v\nďalších dvoch áno. Navrhovateľ sám podal na ňu trestné oznámenie pre podozrenie na organizovanom\nzločine. Má ísť o mafiánsky podvod v hodnote 800.000 eur. Je pre navrhovateľa nepochopiteľné, ako\nmohol sudca krajského súdu podľahnúť nezákonným právnym rozborom odporcu, ktorého úmyslom je\nzlegalizovať tento mafiánsky podvod.\nK odvolaniu pripojil celý „právny elaborát“, ktorým súdu poskytuje rozbor veci vyvracajúci účelový a\nzaujatý rozbor predložený odporcom. Odporca najmä ignoroval § 879e ods. 1 Občianskeho zákonníka,\nzákony č. 526/2002 Z. z. a č. 527/2002 Z. z. platné od 01. januára 2013, ako aj viaceré nálezy Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a rozhodnutia krajských súdov, na ktoré navrhovateľ\nv pripojenom rozbore poukazuje a ktoré preukazujú jednoznačnú úspešnosť navrhovateľa v súdnom\nkonaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17C/114/2010.\nOdporca vo svojom písomnom vyjadrení označil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné, Zotrval na\nobsahu svojho vyjadrenia k opravnému prostriedku navrhovateľa. Rozsudok krajského súdu je podľa\njeho názoru zákonný a vecne správny, bol vydaný v súlade s právnymi predpismi, a preto navrhol jeho\npotvrdenie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá\nOSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na\ninternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156\nods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že\nodvolaniu navrhovateľa je namieste priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti\nfyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).\n\nPodľa ustanovení tretej hlavy druhej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom\nrozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l\nods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný\nna konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný\nstav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nV prejednávanej veci odporca nepriznal navrhovateľovi nárok na právnu pomoc poskytovanú podľa\nzákona o bezplatnej právnej pomoci, a to v občianskoprávnom spore vedenom na Okresnom súde\nKošice II pod sp. zn. 17C/114/2010. Ako vyplýva z tvrdení a listín predložených navrhovateľom,\npredmetom sporu je záložná zmluva, ktorou bolo zriadené záložné právo na nehnuteľnosť,\nktorá má vlastnícky patriť synovi navrhovateľa. Neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva\nnavrhovateľ vyvodzuje zo skutočnosti, že zriaďovateľ záložného práva nikdy nebol vlastníkom dotknutej\nnehnuteľnosti a nikdy ku nej nemal dispozičné právo.\nZ obsahu pripojeného spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ s manželkou ako predávajúci kúpnou\nzmluvou z 15. júna 1998 previedli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, pre okres Košice IV, obec\nKošice-JUH, katastrálne územie L. (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), na kupujúceho, spoločnosť\nBVS, s. r. o., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol navrhovateľ. Vklad vlastníckeho práva na\nzáklade kúpnej zmluvy bol povolená rozhodnutím Okresného úradu Košice IV., katastrálny odbor, z 25.\njúna 1998, č. V-1755/98.\nBVS, s. r. o. uzavrela ako dlžník 23. októbra 1998 zmluvu o pôžičke s veriteľom C., formou notárskej\nzápisnice č. N 175/98, NZ 175/98. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie 1.500.000,- Sk dlžníkovi, ktorý\nsa zaviazal poskytnutú sumu vrátiť veriteľovi do 23. apríla 1999. Súčasne dlžník vyhlásil, že za svoj\nzáväzok ručí predmetnými nehnuteľnosťami. Následne 26. októbra 1998 bola medzi BVS, s. r. o. a C.\nuzavretá záložná zmluva.\nNavrhovateľ a jeho manželka na jednej strane a BVS, s. r. o. na strane druhej uzavreli 29. apríla 1999\n„dohodu o vzájomnom urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka“. V nej účastníci dohody zhodne\nskonštatovali, že kupujúci z kúpnej zmluvy z 15. júna 1998 nezaplatil prvú splátku kúpnej ceny vo výške\n1.000.000,- Sk do jedného roka odo dňa podpísania kúpnej zmluvy tak, ako to bolo v kúpnej zmluve\ndohodnuté. Preto predávajúci využili svoje právo odstúpiť od tejto kúpnej zmluvy. Okresný úrad Košice\nIV., katastrálny odbor záznamom č. Z-600/99 deklaroval, že vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na\npredmetnom liste vlastníctva č. XXXX sú pôvodní vlastníci - navrhovateľ a jeho manželka X. v podiele\n1/1.\nŽalobou doručenou 10. augusta 2010 Okresnému súdu Košice II. sa navrhovateľ domáhal určenia\nneplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva z 26. októbra 1998. V žalobe uviedol, že záložca BVS,\ns. r. o. sa nikdy nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX. Uviedol, že\nkúpna zmluva z 15. júna 1998 uzavretá medzi predávajúcimi L. a X. a kupujúcim BVS, s. r. o. bola\n\nvymazaná z LV č. XXXX z dôvodu odstúpenia od kúpnej zmluvy z 29. apríla 1999, pričom odstúpenie\nbolo zapísané záznamom do katastra nehnuteľností pod č. Z 600/99 a nadobudlo právoplatnosť 04. mája\n1999. Na základe tohto odstúpenia boli navrhovateľ a jeho manželka evidovaní v katastri nehnuteľností\nako vlastníci až do 14. januára 2000. Navrhovateľ v žalobe uviedol, že v súvislosti s výmazom kúpnej\nzmluvy z 15. júna 1998 bola povinná správa katastra vymazať aj záložné právo zriadené na základe\nzmluvy o zriadení záložného práva.\nV zmysle výpisu z katastre nehnuteľností aktualizovaného k 21. októbru 2013 je výlučným vlastníkom\npredmetných nehnuteľností P. ktorý ich nadobudol v dobrovoľnej dražbe, o ktorej bola spísaná notárska\nzápisnica N 232/2013, Nz 5519/2013, NCRIs 5672/2013, Z-1643/13 z 27. februára 2013 v.z. 672/2013.\nMožno sa preto domnievať, že spoločnosť BVS, s. r. o. nebola schopná riadne a včas plniť svoj záväzok\nvyplývajúci jej zo zmluvy o pôžičke a veriteľ C. pristúpil k realizácii záložného práva.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej\npomoci:\na/ v občianskoprávnych veciach, obchodnoprávnych veciach, pracovnoprávnych veciach,\nrodinnoprávnych veciach, v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní\npred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „vnútroštátne spory“),\nb/ v cezhraničných sporoch v občianskoprávnych\npracovnoprávnych veciach a v rodinnoprávnych veciach a\n\nveciach,\n\nobchodnoprávnych\n\nveciach,\n\nc/ v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení a v týchto veciach aj v konaní pred súdom\nv správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.\nPodľa § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej\npomoci bez finančnej účasti, ak:\na) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a\nnemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom,\nb) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a\nc) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu\nsporu vyčísliť v peniazoch.\nPodľa § 6 ods. 2 zákona o bezplatnej právnej pomoci podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa\nodseku 1 písm. a/ a b/ musí fyzická osoba spĺňať počas celého trvania poskytovania právnej pomoci\nbez finančnej účasti.\nPodľa § 6a ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci ak príjem fyzickej osoby presahuje 1,4-násobok\nsumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a súčasne nepresahuje 1,6-násobok\nuvedenej sumy a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, má právo na\nposkytnutie právnej pomoci určeným advokátom alebo centrom pri splnení podmienky finančnej účasti\nvo výške 20 % trov právneho zastúpenia podľa osobitného predpisu; splnenie podmienok podľa § 6 ods.\n1 písm. b/ a c/ tým nie je dotknuté. Ustanovenie § 6 ods. 2 sa použije primerane.\nPodľa § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum\nprihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ\nschopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci na konanie o nároku na poskytnutie právnej\npomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.\n\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nCentrum právnej pomoci je štátna rozpočtová organizácia, ktorá poskytuje právnu pomoc podľa tohto\nzákona svojimi zamestnancami, určenými advokátmi a mediátormi (§ 5 ods. 1 zákona o bezplatnej\nprávnej pomoci). Nie je preto jeho úlohou automaticky prideľovať advokátov, ako sa domnieva\nnavrhovateľ. Centrum právnej pomoci, podobne ako predtým všeobecné súdy, skúma každý žiadosť\nžiadateľa a vyhodnocuje ju z hľadiska splnenia podmienok podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci,\nosobitne podmienok podľa § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci. Zákon zároveň ustanovuje\nkritériá pre posudzovanie splnenia ním ustanovených požiadaviek (§ 6a až § 8 zákona o bezplatnej\nprávnej pomoci).\nSpornou skutočnosťou v prejednávanej veci je otázka posúdenia, či vo veci vedenej na Okresnom\nsúde Košice II. pod sp. zn. 17C/114/2010 možno vo vzťahu k navrhovateľovi konštatovať zrejmú\nbezúspešnosť (§ 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci), ktorá ho vylučuje z poskytnutia právnej pomoci\nposkytovanej odporcom podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci.\nPojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v §\n138 ods. 1 OSP v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodení od platenia\nsúdnych poplatkov, keď OSP pre priznanie oslobodenia odplatenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme\nbezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravuje,\nčo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon o bezplatnej právnej pomoci príkladmo uvádza, načo\nje potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre\npriznanie tohto nároku je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 OSP všeobecné\nsúdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa\nje nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené.\nPosudzovanie splnenia zákonných podmienok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti\npodľa § 6 zákona o bezplatnej právnej pomoci je výsledkom správnej úvahy správneho orgánu, k\nčomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania podľa § 120 a nasl. OSP ohľadne samotného nároku\n(uplatneného práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, v ktorom žiadateľ žiada o poskytnutie\nprávnej pomoci. Súd v preskúmavacom konaní skúma to, či rozhodnutie správneho orgánu vydaného\nna základe správneho uváženia nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V prejednávanom\nprípade sú tieto upravené v § 6 ods. 1 v spojení s § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci, v\nktorých ustanoveniach sú určené zákonné podmienky pre možnosť poskytnutia právnej pomoci, vrátane\npodmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Správny orgán je v zmysle § 47 ods. 3 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny\nporiadok“) v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití\nprávnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov smerujúcich k preukázaniu\npodmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasneniu skutočného stavu veci a k zisťovaniu\npodkladov pre rozhodnutie. Správny orgán pritom vykonáva dokazovanie podľa § 32 a nasl. správneho\nporiadku, na ktorého použitie odkazuje § 25 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci.\nOrgán verejne správy sa v prejednávanom prípade zaoberal posudzovaním otázky zrejmej\nbezúspešnosti sporu, keďže zákon ustanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na\nposkytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Účelom prijatia\nzákona o bezplatnej právnej pomoci bolo zabezpečiť prístup súdu tým žiadateľom v hmotnej núdzi,\nktorým evidentne hrozí ujma na ich právach z dôvodu, že nemajú finančné prostriedky na zaplatenie\nprávneho zastúpenia v ich veci. Skúmanie otázky možného reálneho poškodenia ich práv, resp.\nprávom chránených záujmov súvisí s tým, či by mohli byť úspešní (s prihliadnutím na hmotnoprávne a\nprocesnoprávne predpisy) vo veciach, v ktorých žiadajú o priznanie, resp. o poskytnutie právnej pomoci.\nPosúdenie tejto otázky patrí do právomoci odporcu, ktorý musí každú vec posudzovať individuálne a to\ns prihliadnutím na osobitosti v jednotlivých prípadoch.\n\nJe možné, že záver odporcu o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy totožný s následným rozhodnutím\npríslušného súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovať vo veci samej. Ani súd v preskúmavacom\nkonaní podľa tretej hlavy piatej časti OSP však nenahrádza konanie tohto všeobecného súdu. Správny\nsúd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu odporcu, t. j. či konanie bolo vedené v súlade\ns procesnými predpismi, či správny orgán aplikoval príslušný hmotnoprávny predpis. Správne súdy\nnenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov a nemôžu ani prejudikovať rozhodnutie všeobecného\nsúdu vo veci, s ktorou sa navrhovateľ obrátil so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na odporcu.\nOdporca ako orgán verejnej správy má povinnosť zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou sporu. Len\nv prípade, ak konštatuje, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (za predpokladu splnenia ostatných\npodmienok stanovených v § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci), môže priznať žiadateľovi\nnárok na právnu pomoci.\nSkutočnosťou rozhodujúcou pre vyslovenie záveru o zrejmej bezúspešnosti navrhovateľa v konaní\nvedenom na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 17C/114/2010 je podľa napadnutého rozhodnutia\nto, že navrhovateľ vo svojej žalobe v označenom konaní, ani vo svojich vyjadreniach neuviedol žiadne\nprávne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu, alebo relatívnu neplatnosť\nzmluvy o zriadení záložného práva. Tento svoj záver odporca oprel o príslušné ustanovenia Občianskeho\nzákonníka, najmä § 34, § 35 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39-41, § 48 a § 49a, ako aj právnu úpravu záložného\npráva obsiahnutú v § 151a a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom sa podrobnejšie zaoberal dôvodmi\nneplatnosti právnych úkonov v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 49a Občianskeho\nzákonníka. Odporca poukázal tiež na 3-ročnú premlčaciu dobu pre domáhanie sa vyslovenia relatívnej\nneplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva (§ 49a Občianskeho zákonníka), ktorá uplynula 27.\noktóbra 2001, pričom žaloba bola podaná 10. augusta 2010.\nZákon o bezplatnej právnej pomoci vyžaduje súčasné splnenie požiadaviek uvedených v § 6 ods. 1,\npreto nenaplnenie ktorejkoľvek z nich vylučuje priznanie nároku na právnu pomoc žiadateľovi. Odporca\nsa po zistení zrejmej bezúspešnosti sporu navrhovateľa ďalej nezaoberal jeho majetkovými a osobnými\npomermi, preto táto otázka nebola relevantná pre prejednanie tunajšej veci.\nNajvyšší súd sa teda ako kľúčovou zaoberal otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu navrhovateľa v\nkonaní, v ktorom sa domáha vyslovenia neplatnosti záložnej zmluvy.\nOdporca skonštatoval, že 1/ neuviedol žiadne tvrdenie nasvedčujúce zánik tejto zmluvy podľa §\n151md Občianskeho zákonník, 2/ navrhovateľ vo svojej žiadosti opomenul uviesť akúkoľvek relevantnú\nskutočnosť zakladajúcu relatívnu alebo absolútnu neplatnosť ním napadnutého právneho úkonu záložnej zmluvy, 3/ lehota na uplatnenie relatívnej neplatnosti záložnej zmluvy uplynula, došlo teda k\npremlčaniu tohto práva.\nZáznam zo stretnutia so žiadateľom, ktorý s navrhovateľom spísal odporca 20. novembra 2012, obsahuje\ntvrdenie navrhovateľa, že: „X. nikdy nežiadal splatenie dlhu, spoločnosť mu celú sumu 1mil. 150tisíc Sk\nzaplatila + úroky 2minl. Sk navyše.“ Je pravda, že toto tvrdenie nie je zahrnuté v žalobe navrhovateľa,\nktorou sa domáhal neplatnosti záložnej zmluvy v občianskoprávnom konaní, je to však odporca, ktorý\nmal tomuto tvrdeniu nasvedčujúcemu naplneniu § 151md ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka\nvenovať pozornosť a vyžiadať si od navrhovateľa doklad, že sa tak stalo, resp. iný dôkazný prostriedok.\nPreto sa nemožno stotožniť so záverom odporcu, že navrhovateľ neuviedol žiadne so skutočností o\ntom, že došlo k zániku záložnej zmluvy, keď zo Záznamu jasne vyplýva tvrdenie zániku zabezpečenej\npohľadávky.\nPokiaľ sa odporca ďalej nevenoval tejto skutočnosti, nezisťoval si schopnosť navrhovateľa preukázať\ntoto jeho tvrdenie, postupoval v rozpore s § 32 správneho poriadku a tento jeho záver nemá oporu v\nobsahu predloženého administratívneho spisu.\nZatiaľ čo vo vzťahu k relatívnej neplatnosti odporca správne zisťoval uvedenie niektorého zo zákonom\nustanoveného dôvodu relatívnej neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka a v tomto smere\n\nnemožno vzniesť výhrady, nemožno to isté uviesť vo vzťahu k záverom odporcu týkajúcim sa absolútnej\nneplatnosti záložnej zmluvy. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu totiž platí, že:\n- pôsobí ex tunc, t. j. od počiatku,\n- vyplýva priamo zo zákona, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, t. j. aj bez námietky vznesenej\núčastníkom konania,\n- nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť či zhojiť, pretože úkon, ktorého sa dotýka, právne neexistuje,\n- nie je časovo obmedzená, hoci je tu určitá výnimka (vydržanie).\nKeďže absolútna neplatnosť právneho úkonu nie je podmienená vznesením námietky dotknutým\núčastníkom konania, ale nastáva zo zákona a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti, je zistenie\nodporcu irelevantné. Navrhovateľ totiž vo svojej žiadosti nemusel tvrdiť žiadnu zo skutočností\nzakladajúcich absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre to, aby eventuálne mohla byť v konaní pred\nsúdom zistená. Ide o skutočnosť, voči ktorej mu zo zákona nevyplýva povinnosť tvrdenia. Zistenie\nabsolútnej neplatnosti právneho úkonu je už vecou vlastného konania pred súdom, v opačnom prípade\ndochádza k zasahovaniu do právomoci súdu, ktorý koná vo veci samej. Preto ani najvyšší súd v tomto\nkonaní nie je oprávnený zisťovať jej danosť.\nPokiaľ sa odporca a následne krajský súd uspokojili so zistením absencie tvrdenia konkrétnych dôvodov\nabsolútnej neplatnosti záložnej zmluvy, je namieste konštatovať, že toto zistenie nie je dostačujúce pre\nskonštatovanie zrejmej bezúspešnosti. Na skutočnosti, na ktoré zákon ukladá súdu prihliadať z úradnej\npovinnosti resp. skúmať ich z úradnej povinnosti (preklúzia, absolútna neplatnosť právneho úkonu) je\ntotiž zrejmá bezúspešnosť, osobitne tak, ako je zadefinovaná v § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci,\npovahou veci vylúčená.\nParagraf § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci ukladá centru právnej pomoci prihliadnuť pri zisťovaní\nzrejmej bezúspešnosti najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je\nžiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového\nstavu.\nPodľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto\nzákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník\npremlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.\nPodľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou\nvlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než\nzabezpečená pohľadávka.\nPodstata premlčania spočíva v priebehu dvoch samostatných štádií jeho uplynutia:\n1. uplynula zákonom ustanovená doba (premlčacia doba), a oprávnený subjekt svoje právo nevykonal,\nhoci tak urobiť mal a mohol:\nV tomto štádiu však veriteľovi ostáva premlčané právo zachované, rovnako tak ostáva zachovaný dlh\ndlžníka. V dôsledku premlčania však dlžníkovi vzniklo oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tým\nspôsobiť zánik veriteľovej možnosti domôcť sa s úspechom na súde premlčaného práva, alebo spôsobiť\nzánik nároku. Až keď povinný subjekt námietku premlčania uplatní, nastáva druhé štádium.\n2. Vznesenie námietky premlčania na to oprávneným subjektom:\nVznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku vyplývajúceho z premlčaného práva. Takéto\nprávo nemôže byť priznané súdom, stáva sa nevynútiteľným, tzv. naturálnym právom (bez nároku).\n\nKeďže však právo ako také existuje, dlžník môže na základe svojho slobodného rozhodnutia plniť, čo bol\nz premlčaného záväzku povinný, bez toho, že by na strane veriteľa došlo k bezdôvodnému obohateniu.\nSamo uplynutie premlčacej doby síce oslabuje právo žalobcu v občianskoprávnom konaní, avšak\nnemožno na základe neho vyvodiť zrejmú bezúspešnosť. V opačnom prípade by šlo o zásah do konania,\nhraničiaci s narušením zásady rovnosti strán v súdnom konaní, kedy centrum právnej pomoci ako tretí\nsubjekt skúma premlčanie, čím v konečnom dôsledku napomáha budovaniu obrany žalovaného bez\ntoho, že by bolo jeho zástupcom v konaní.\nNajvyšší súd si uvedomuje, že odporca v tomto smere len rešpektoval § 8 zákona o bezplatnej právnej\npomoci, avšak je nevyhnutné, aby tak robil s čo najmenšími následkami pre vzťah, ktorý je predmetom\nsporu v občianskoprávnom konaní. Teda, aby § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci realizoval v súlade\nčl. 152 ods. 4 ústavy, v zmysle ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nNajvyšší súd poukazuje na čl. 13 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), v ktorých sú\nustanovené možnosti obmedzenia základných práv a slobôd. Ako vyplýva z čl. 13 ods. 2 ústavy medze\nzákladných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\nNásledne, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré\nspĺňajú ustanovené podmienky (čl. 13 ods. 3 ústavy); a napokon pri obmedzovaní základných práv a\nslobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený\ncieľ (čl. 13 ods. 4 ústavy).\nZ uvedeného vyplýva tiež obmedzenie práva na bezplatnú právnu pomoc - požiadavka ustanovená ako\nv § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o bezplatnej právnej pomoci, tak i v § 138 OSP, aby spor, pre ktorý sa žiada\nposkytnutie právnej pomoci, nebol zrejme bezúspešným sporom. Takým je i spor, v ktorom je právo\nuplatňované iným než zákonom ustanoveným spôsobom, alebo spor, v ktorom zo skutkových tvrdení\n(popísania udalostí, ktoré viedli k sporu) je „na prvý pohľad“ zrejmé, že tu nie je tvrdené právo, resp.\nje zrejmé, že toto právo nie je ohrozené (reálne možným) nezákonným zásahom. Sama skutočnosť,\nže osoba pociťuje krivdu alebo nespravodlivosť, neznamená, že dochádza k porušeniu zákona v jej\nneprospech.\nAko už bolo uvedené vyššie, bezúspešnosť sporu je pre potreby posúdenia žiadosti o právnu pomoc\nskúmaná len povrchne, nie je úlohou Centra právnej pomoci a ani súdu v správnom súdnictve ísť do\nhĺbky sporu, či vykonávať dokazovanie, ktoré prislúcha súdu konajúcemu o veci samej. Preto ani názor\nvyslovený v takomto konaní o poskytnutie právnej pomoci nie je záväzný pre konanie a rozhodnutie o\nveci samej. Toto vyplýva aj z oddelenia subjektov rozhodujúcich o veci a rozhodujúcich o poskytnutí či\nneposkytnutí bezplatnej právnej pomoci, kedy druhý z orgánov nemá a nemôže mať k dispozícii taký\nkomplexný prehľad o veci, aký má orgán, ktorý o nej koná. Preto sa môže zaoberať len tým, čo je zrejmé,\npričom má však povinnosť vyplývajúcu mu z § 25 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci a § 32, §\n47 ods. 1, 3 správneho poriadku v rámci zákonom ustanovených medzi čo najpresnejšie zistiť skutočný\nstav veci, z neho vyvodiť právne závery a tieto riadne odôvodniť.\nNajvyšší súd považuje za potrebné dodať, že pre nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o\nbezplatnej právnej pomoci nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné,\naby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného\nposúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá osebe nevylučuje\nžiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci. Treba mať\nna zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej\nprávnej pomoci predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavnou,\npreto je nanajvýš nutné brať do úvahy čl. 13 ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne\nlen v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom.\n\nS ohľadom na uvedené mal najvyšší súd za to, že je potrebné odvolaniu navrhovateľa vyhovieť a\nrozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zmeniť (§ 250ja ods. 3 OSP,\n§ 250l ods. 2 OSP), napadnuté rozhodnutie odporcu z rovnakého dôvodu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie (§ 250q ods. 2 OSP). V novom konaní odporca opätovne posúdi žiadosť žiadateľa z hľadiska\nsplnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci, pričom vo vzťahu\nk zisťovaniu zrejmej bezúspešnosti je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto\nrozsudku (§ 250r OSP).\nVzhľadom na niektoré argumenty navrhovateľa považuje najvyšší súd za potrebné dodať nasledovné:\nS účinnosťou od 01. januára 2012 došlo k zmene právnej úpravy, a teda aj pravidiel, pre ustanovovanie\nprávneho zástupcu v občianskom súdnom konaní. Pokým do 31. decembra 2011 to bol súd, kto\nrozhodoval jednak o oslobodení od súdnych poplatkoch (§ 138 OSP), a tiež o pridelení právneho\nzástupcu - buď z radov advokátov, alebo ustanovil za zástupcu účastníka Centrum právnej pomoci,\npočínajúc 01. januárom 2012 prešla táto právomoc v plnom rozsahu na Centrum právnej pomoci.\nCentrum právnej pomoci pritom nie je viazané rozhodnutím súdu o oslobodení od súdnych poplatkov,\nani tým, že účastník bol na Centrum právnej pomoci odkázaný súdom.\nPokiaľ teda ide o navrhovateľom namietanú skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach uznesením z 31.\nmája 2012, č. k. 3Co/293/2011-145 navrhovateľovi a jeho manželke priznal oslobodenie od súdnych\npoplatkov v konaní 17C/144/2010, považuje najvyšší súd pre informáciu navrhovateľa dodať, že odporca\nnie je týmto výrokom a právnym názorom vysloveným v predmetnom uznesení krajského súdu viazaný,\npretože ani OSP a ani zákon o bezplatnej právnej pomoci mu to neukladajú. Dodatkom, krajský súd sa v\nodôvodnení uznesenia z 31. mája 2012, č. k. 3Co/293/2011-145 otázkou, či ide, alebo nejde o svojvoľné\nalebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, vôbec nezaoberal. Rovnako tak nie je\nrelevantná skutočnosť, že navrhovateľovi v minulosti v iných veciach bol ustanovený zástupca z radov\nadvokátov podľa § 30 OSP účinného do 31. decembra 2011.\nNajvyšší súd upriamuje pozornosť navrhovateľa tiež na § 24 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii\na o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), v zmysle ktorého advokát môže poskytnúť právne\nslužby za zníženú odmenu alebo bezplatne, ak to odôvodňujú osobné pomery alebo majetkové pomery\nklienta alebo je na to iný dôvod hodný osobitného zreteľa.\nPreto, ak by navrhovateľ nebol so svojou žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o\nbezplatnej právnej pomoci úspešný, môže sa o právnu pomoc v jeho veci uchádzať priamo u advokáta.\nJe namieste upozornenie, že bezplatné poskytnutie právnej pomoci je pre advokáta len možnosťou a\nzáleží výlučne od jeho osobného rozhodnutia, či takéto zastupovanie prijme, pretože v takomto prípade\nmu nevzniká nárok na odmenu hradenú štátom (§ 25 zákona o advokácii).\nVzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol v konaní úspešná, vzťahuje sa na neho oslobodenie od súdnych\npoplatkov podľa § 4 ods. 3 ZSP. Následkom toho stratil oporu v zákone výrok rozsudku krajského súdu,\nktorým bola navrhovateľke uložená poplatková povinnosť, preto ho najvyšší súd zrušil (§ 250ja ods. 3\nveta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. i/ OSP).\nO trovách súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 250k OSP a §\n250l ods. 2 OSP. Keďže úspešnému navrhovateľovi trovy v konaní nevznikli, najvyšší súd mu nemohol\npriznať ich náhradu.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok\n\nnie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sp/1/2013", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}