{"guid": "75db3f08-74d0-4590-9338-f83684551ea6:0ed4d880-fefc-4122-9fa3-6ea0c671fd55", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7012201514.1", "spisova_znacka": "1SZa/2/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/2/2013 z 19. 2. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. februára 2013, sp. zn. 1SZa/2/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7012201514.1", "identifikacne_cislo": "7012201514", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2013-02-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "nazov": "§ 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ed4d880-fefc-4122-9fa3-6ea0c671fd55", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7012201514.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7012201514.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7012201514.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1SZa/2/2013\n7012201514\n19. 02. 2013\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2013:7012201514.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nIng. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD v právnej veci navrhovateľa: S.\nW. Z., nar. XX.XX.XXXX, . štátny príslušník Ruskej federácie, zastúpený Advokátskou kanceláriou\nŠkamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Košice, Tr. SNP 35, 040 01 Košice, o preskúmanie rozhodnutia\nč. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-080/2012 zo dňa 21.12.2012 o predlžení lehoty zaistenia, na odvolanie\nnavrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/27/2012-44 zo dňa 08. januára 2013,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6Sp/27/2012-44 zo dňa\n08. januára 2013 p o t v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. s.\nPPZ-HCP-PO6-ZVC-28-080/2012 zo dňa 21.12.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 4 zákona č.\n404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte\ncudzincov) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 52 dní odo dňa 25.12.2012, t.j. najviac do\n14.2.2013) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že účastník konania bude\ni naďalej umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.\nKrajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že námietky navrhovateľa proti rozhodnutiu o predĺžení\nlehoty zaistenia považoval za nedôvodné.\nPodľa krajského súdu odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav\na vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom.\nK odvolacím námietkam navrhovateľa uviedol, že odporca ako správny orgán je v rámci rozhodovania\no zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných\nustanovení a či rozhodnutím o zaistení, resp. rozhodnutím o predĺžení lehoty zaistenia, nedošlo k\nneprimeranému zásahu do práv účastníka konania, chránených inými právnymi predpismi (napríklad\nrozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.09.2012 sp. zn. 1SZa/6/2012).\n\nV posudzovanom prípade bola podľa krajského súdu predĺžená lehota zaistenia, daná účelom uvedeným\nv § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia a tento účel sa nezmenil oproti účelu zaistenia, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím\nodporcu zo dňa 31.10.2012 č. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012, ktoré Krajský súd v Košiciach\nrozsudkom zo dňa 20.11.2012 č. k. 3Sp/25/2012-41 potvrdil, ako to už bolo uvedené. Z toho dôvodu\npovažoval krajský súd za neopodstatnenú odvolaciu námietku, že vo výroku rozhodnutia odporcu nie\nje uvedené, pre ktorý zo zákonom stanovených dôvodov bola lehota zaistenia navrhovateľa predĺžená.\nDaný účel zaistenia súvisí s ustanovením § 84 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ako na to v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia poukázal odporca.\nZákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha\nvyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Podľa Ústavného súdu SR (rozhodnutie\nsp. zn. II. ÚS/264/09-81 zo dňa 19.10.2010) obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia.\nMedzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho\núčel bude môcť byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaisťovaní cudzinca zvážiť, či je výkon\nsprávneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.\nOdporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal menej prísnymi donucovacími opatreniami v zmysle § 89\nods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, ktorých uloženie navrhovateľovi nepovažoval odporca\nza dostačujúce a účelné. Ani žiadosť navrhovateľa o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na\njeho prepustenie v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 84 ods. 8 zákona o\npobyte cudzincov však ministerstvo vnútra kontroluje výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení,\npritom spolupracuje s mimovládnymi organizáciami, takouto je nepochybne i IOM. Z rozhodnutia\nodporcu vyplýva, že navrhovateľ sa dňa 16.10.2012 zaregistroval u pracovníka IOM do programu\nDobrovoľný návrat a z toho dôvodu ÚPZC Sečovce požiadalo dňa 11.12.2012 IOM Bratislava o zaslanie\ninformácie. V odpovedi zo dňa 14.12.2012 bolo uvedené, že IOM komunikuje s Konzulárnym oddelením\nRuskej federácie v Bratislave, keďže identita cudzinca je preverovaná Federálnym bezpečnostným\núradom v Moskve a preto IOM predpokladá, že cestovný doklad bude vystavený v priebehu dvoch\nmesiacov. I vzhľadom na citované zákonné ustanovenie je preto neodôvodnená odvolacia námietka,\nže kontaktovaním IOM odporca hľadal iné spôsoby riešenie prípadu navrhovateľa a potreby predĺženia\nlehoty. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že prostredníctvom ÚPZC Sečovce i dňa 19.12.2012 bola\ndoručená odpoveď ÚPZC Medveďov o konaní vo veci bez ďalších nových informácií.\nKrajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí odporca rozviedol dôvody a účel zaistenia. Bolo\npreukázané, že navrhovateľ neustále mení svoju identitu, miesto bydliska, ako aj štátnu príslušnosť,\nnemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako troch rokov s tým, že už bol\ndvakrát súdom odsúdený pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Tieto skutočnosti preto\nsťažujú vydanie náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Ruskej federácie v Bratislave,\nktorý overuje totožnosť navrhovateľa. Z predchádzajúcich správ vyplývali približné lehoty vybavenia\nnáhradného cestovného dokladu, podmienené zistením totožnosti navrhovateľa.\nOdporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie,\npodmienené vydaním náhradného cestovného dokladu po zistení totožnosti navrhovateľa, ktorý, ako to\nuž bolo uvedené, mení svoju identitu.\nK odvolacej námietke o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov v zmysle § 88 ods. 4 zákona\no pobyte cudzincov, krajský súd uviedol, že lehota zaistenia môže byť predĺžená v zmysle prvej vety\n§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, teda v rámci šesťmesačnej lehoty. Odporca v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia sa zaoberal dôvodmi predĺženia lehoty zaistenia. Uviedol, že navrhovateľ mení svoju\ntotožnosť a tým sťažuje svoju identifikáciu, i vydanie náhradného cestovného dokladu. Navrhovateľ\npožiadal o dobrovoľný návrat prostredníctvom IOM, čo v zmysle zákona nie je dôvodom na prepustenie\nzo zaistenia.\n\nZa neodôvodnenú považoval krajský súd i odvolaciu námietku, týkajúcu sa článku 15 ods. 1\n„Návratovej smernice“, pretože odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal odôvodnením hroziaceho\nnebezpečenstva skrývania sa alebo vyhýbania sa navrhovateľa príprave návratu, či uskutočňovania\nvyhostenia, ktoré prípadne inak sťažuje, keď uviedol, že navrhovateľ mení svoju identitu a dopustil sa\ntiež dvakrát prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia.\nK námietke ohľadom vykonateľnosti rozhodnutia krajský súd uviedol, že pred rozhodnutím o predĺžení\nlehoty zaistenia, nadväzujúcom na predchádzajúce rozhodnutie o zaistení, bol navrhovateľ vypočutý\ndo zápisnice podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní dňa 21.12.2012 a o\ntermíne tohto výsluchu bol upovedomený i splnomocnený zástupca navrhovateľa, ktorý sa však na\ntento výsluch nedostavil. Navrhovateľ odmietol prevziať napadnuté rozhodnutie. V zmysle § 25 ods.\n5 Správneho poriadku sa takéto rozhodnutie správneho orgánu doručuje nielen splnomocnenému\nzástupcovi navrhovateľa, ale v zmysle poslednej vety aj navrhovateľovi, teda účastníkovi konania, ktorý v\ndanom prípade má osobne v konaní niečo vykonať a preto sa táto písomnosť doručuje nielen zástupcovi,\nale aj jemu. V zmysle § 88 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zaistený štátny príslušník tretej krajiny môže\npodať proti rozhodnutiu o zaistení a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia opravný prostriedok\nna súd do 15 dní od doručenia rozhodnutia o zaistení alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, o\nopravnom prostriedku rozhodne krajský súd do 7 dní. Podanie opravného prostriedku nemá odkladný\núčinok.\nV tomto smere k odvolacej námietke, že navrhovateľ sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia už v prvý deň pozbavenia osobnej slobody a súd by mal povinnosť rozhodnúť o jeho návrhu\nv lehote 7 dní, teda už v 8. deň jeho zaistenia, čím odporca ukrátil navrhovateľa o zákonom garantovanú\nlehotu na preskúmanie zákonnosti, krajský súd uviedol, že zákonom je stanovená 15-dňová lehota na\npodanie opravného prostriedku na súd od doručenia rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia, ktorá je\nstanovená v takomto konaní neúmerne dlho oproti trestnému konaniu s lehotami na podanie sťažnosti\nproti rozhodnutiu o väzbe v lehote ihneď alebo do troch dní od oznámenia takéhoto rozhodnutia, ako\naj v porovnaní s povinnosťou súdu rozhodovať do siedmych dní, o to viac, ak podľa praxe krajského\nsúdu za rok 2012 boli opravné prostriedky spravidla podávané v posledný deň 15-dňovej lehoty faxovým\npodaním a krajský súd nariaďoval v lehote 7 dní pojednávanie, napriek zákonnej podmienke uvedenej\nv § 19 ods. 1 Správneho poriadku.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za\nnedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil\nv postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukazuje na správne závery odporcu v\nnapadnutom rozhodnutí.\nKrajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí,\nnámietkam splnomocneného zástupcu navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu ako\nzákonné potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nNavrhovateľ podal proti uvedenému rozsudku včas odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a\nf/ O.s.p., teda z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nPodľa navrhovateľa z rozsudku Krajského súdu v Košiciach nie je možné zistiť, prečo súd rozhodol tak\nako rozhodol.\nNámietky týkajúce sa výroku rozhodnutia\n\nNavrhovateľ poukázal na to, že lehota zaistenia navrhovateľa bola predĺžená s poukazom na § 88 ods.\n4 zákona o pobyte cudzincov.\nNavrhovateľ bol rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-037/2012 zo dňa 31.10.2012 podľa §\n88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov zaistený na čas nevyhnutne potrebný - od\n31.10.2012 do 26.11.2012. Následne bola lehota zaistenia predĺžená rozhodnutím zo dňa 26.11.2012\nna čas nevyhnutne potrebný o 30 dní najviac do 25.12.2012. Rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-PO6ZVC-28-080/2012 bola lehota zaistenia predĺžená opakovane.\nNavrhovateľ poukázal na to, že právna istota je jednou zo základných zásad právneho štátu.\nNa základe rozhodnutia, ktorým bola predĺžená lehota zaistenia do 25.12.2012, bol navrhovateľ v zmysle\nprávnej istoty oprávnený predvídať, že v zaistení bude najdlhšie do 25.12.2012. Rozhodnutie odporcu sa\nmalo podľa navrhovateľa v tomto zmysle aj vykonávať, obzvlášť preto, že ide o rozhodnutie pozbavujúce\nho osobnej slobody.\nOpačný postup zo strany odporcu predstavuje poškodenie právnej istoty navrhovateľa voči\nrozhodnutiam slovenských správnych orgánov.\nNavrhovateľ poukázal na to, že rozhodnutie odporcu jasne stanovilo maximálnu dĺžku predĺženia lehoty\nzaistenia, ktorá nebola zo strany odporcu dodržaná.\nPodľa navrhovateľa zo žiadneho ustanovenia zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov nevyplýva\noprávnenie odporcu zaistenie opakovane predlžovať. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte\ncudzincov vyplýva, že policajný útvar môže predĺžiť lehotu zaistenia jeden krát a to maximálne o 12\nmesiacov.\nTam, kde zákon predpokladá opakované vydanie rozhodnutia, výslovne uvádza slovo „opakovane“. V\nprípade zaistenia ide o také pozbavenie osobnej slobody, ktoré je porovnateľné s pozbavením osobnej\nslobody prostredníctvom inštitútu väzby podľa § 71 a nasl. Trestného poriadku (ďalej len TP). Po citácii\nust. § 76a TP navrhovateľ poukázal na to, že TP, ako aj zákon o pobyte cudzincov hovorí o možnosti\npredĺženia pozbavenia osobnej slobody na nevyhnutnú dobu (podľa TP v súčte najviac na 60 mesiacov),\npričom výslovne uvádza, že o predĺžení pozbavenia osobnej slobody možno rozhodnúť opakovane.\nZákon o pobyte cudzincov právo rozhodnúť o predĺžení pozbavenia osobnej slobody opakovane\npríslušným orgánom nepriznáva.\nV prípade navrhovateľa ide o opakované predĺženie lehoty zaistenia, ktorá nemá oporu v žiadnom\nprávnom predpise. Opakované predĺženie lehoty zaistenia je tak nezákonné.\nAk by aj súd nedospel k takémuto právnemu záveru, po márnom uplynutí lehoty zaistenia, ako aj\npredĺženia lehoty zaistenia bolo možné zaistenie navrhovateľa predĺžiť iba s poukazom na § 88 ods. 4\nzákona o pobyte cudzincov (druhá veta).\nKonštrukcia súdu obsiahnutá v 4. odseku na 10. strane napadnutého rozsudku o tom, že v danom\nprípade šlo iba o predĺženie lehoty zaistenia v rámci lehoty podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte\ncudzincov (teda v rámci základnej 6-mesačnej lehoty zaistenia), je podľa navrhovateľa nezrozumiteľná.\nNavrhovateľ bol zaistený v súlade s § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne\npotrebný, pričom je právne irelevantné o akú lehotu šlo. Lehotu jeho zaistenia bolo možné predĺžiť iba\npodľa § 88 ods. 4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov. Zákon nepripúšťa predlžovanie lehoty zaistenia\n\nv rámci lehoty 6 mesiacov podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, ale iba podľa § 88\nods. 4 druhá veta zákona o pobyte cudzincov, pričom špecifikuje, že lehotu možno predĺžiť najviac o 12\nmesiacov a len z konkrétnych dôvodov.\nNavrhovateľ namietal, že lehotu zaistenia možno predĺžiť z dvoch samostatných dôvodov, prípadne z\noboch týchto dôvodov. Vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je dôvod predĺženia lehoty zaistenia\nšpecifikovaný. Výrok rozhodnutia je podľa navrhovateľa neúplný.\nNámietka týkajúca sa začiatku plynutia lehoty zaistenia\nPodľa odôvodnenia rozhodnutia odporcu lehota zaistenia navrhovateľa plynie dňom vykonateľnosti\nrozhodnutia o zaistení. Podľa výroku rozhodnutia lehota zaistenia plynie 52 dní odo dňa 25.12.2012\nnajviac do 14.2.2013. Deň 25.12.2012 však nie je dňom vykonateľnosti rozhodnutia. Rozhodnutie\nbolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené až 03.01.2013, rozhodnutie o opakovanom zaistení\nnavrhovateľa sa stalo účinným a nadobudlo vlastnosť vykonateľnosti až 03.01.2013.\nNavrhovateľ bol v ÚPZ Sečovce zaistený od 25.12.2012 do 03.01.2013 bez existencie rozhodnutia,\nktoré by bolo možné považovať za oznámené, doručené, účinné a vykonateľné.\nKrajský súd k uvedenej námietke konštatoval, že v zmysle § 25 ods. 5 SP sa rozhodnutie doručuje nielen\nsplnomocnenému zástupcovi, ale aj účastníkovi konania. Následne konštatuje, že štátny príslušník\ntretej krajiny môže podať proti rozhodnutiu o zaistení opravný prostriedok na súd, ktorý má povinnosť\nrozhodnúť do 7 dní. Z uvedeného však súd nevyvodzuje žiaden záver vo vzťahu k vykonateľnosti\nrozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.\nNámietka k lehote zaistenia\nZ odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že lehota zaistenia navrhovateľa bola predlžená, nakoľko\nvydanie náhradného cestovného dokladu navrhovateľa sa z pohľadu IOM predpokladá v lehote cca 2\nmesiacov. Táto informácia vyplýva z nezáväzného vyjadrenia IOM. V predchádzajúcich rozhodnutiach\no zaistení, ako aj predĺžení zaistenia naopak odporca poukazoval na to, že na vydanie náhradného\ncestovného dokladu sa predpokladá lehota 1 mesiaca. Táto informácia bola poskytnutá konzulom\nVeľvyslanectva Ruskej federácie, ktorý sa osobne dňa 24.10.2012 osobne stretol s navrhovateľom a\nktorému bola odovzdaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu.\nNavrhovateľ pritom poukázal na to, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce kontaktoval\nIOM dňa 11.12.2012, teda takmer 3 mesiace potom, čo bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody.\nNavrhovateľ v čase podania odvolania bol pozbavený osobnej slobody viac ako 4 mesiace. Príslušné\norgány odôvodňujú pozbavenie jeho osobnej slobody najskôr tvrdením, že na vydanie náhradného\ncestovného dokladu je v jeho prípade potrebná lehota 1 mesiaca a následne tvrdením, že je potrebná\ndvojmesačná lehota.\nPodľa navrhovateľa je zrejmé, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa\nexistuje prekážka, odporca však nemôže pred koncom lehoty zaistenia hľadať iný spôsob vybavenia\nnáhradného cestovného dokladu (kontaktovanie IOM).\nIOM nie je príslušným orgánom zodpovedným za realizáciu administratívneho vyhostenia a odporca\nnemôže svoje povinnosti prenášať na mimovládne organizácie a ich činnosťou odôvodňovať potrebu\npredĺženia lehoty zaistenia.\n\nNavyše odporca v rozhodnutí nešpecifikoval činnosť IOM, súd v tejto časti odôvodnenie rozhodnutia\nodporcu nahrádza.\nOdporcovi vyčítal, že sa v rozhodnutí nijako nevysporiadal ani s tým, prečo je lehota zaistenia dlhšia,\nako pôvodne predpokladal.\nZ výroku rozhodnutia vyplýva, že lehota zaistenia navrhovateľovi bola predĺžená o 30 dní odo dňa\n26.11.2012. V zmysle § 88 ods. 4 posledná veta zákona o pobyte cudzincov lehota zaistenia začína\nplynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.\nPodľa § 52 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok (ďalej len „Správny poriadok\") rozhodnutie\nje vykonateľné, ak sa proti nemu nemožno odvolať alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok. Moment\nvykonateľnosti rozhodnutia je podmienený vznikom účinnosti vydaného rozhodnutia. Rozhodnutie o\nzaistení sa stáva účinným a vykonateľným v okamihu jeho oznámenia účastníkovi konania.\nPodľa § 51 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením\npísomného vyhotovenia rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Deň doručenia je dňom oznámenia.\nPodľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom na celé\nkonanie, písomnosť určená do vlastných rúk sa doručuje iba tomuto zástupcovi.\nV danom prípade bolo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia doručované iba navrhovateľovi. Jeho\nprávnemu zástupcovi bolo doručené až 05.12.2012 (teda až po podaní opravného prostriedku).\nVzhľadom na uvedené sa rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia stalo vykonateľným až 05.12.2012.\nNavrhovateľ tak bol odo dňa 26.11.2012 do 05.12.2012 pozbavený osobnej slobody bez existencie\nvykonateľného rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.\nRozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa je vo vzťahu k okamihu pozbavenia jeho osobnej\nslobody nezákonným. Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že bol rozhodnutím a postupom odporcu\nukrátený na svojich právach.\nNámietka efektívnosti a účelnosti zaistenia\nZ rozhodnutia odporcu nevyplýva, či je pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa efektívne a účelné.\nOdporca síce odôvodňuje efektívnosť a účelnosť predpokladom, že náhradný cestovný doklad bude\nnavrhovateľovi vydaný v lehote cca 1 mesiaca, ako je však zrejmé, v lehote 1 mesiaca od odovzdania\nžiadosti o jeho vydanie konzulovi Veľvyslanectva Ruskej federácie (t.j. od 24.10.2012) už uplynul viac\nako mesiac a doklad navrhovateľovi vydaný nebol.\nPodľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\nTeda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené\nsúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody\nnavrhovateľa.\n\nNapadnuté rozhodnutie tak vzhľadom na vyššie uvedené nemožno považovať podľa navrhovateľa\nza riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia\nopísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako\nsa vyporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k\nvykonaným dôkazom.\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia tieto atribúty nespĺňa. Navrhovateľ napokon uviedol, že pri\nrozhodovaní o zaistení sú príslušné orgány povinné prihliadať na tzv. „návratovú smernicu\" (smernica\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch\npri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín). Túto mala Slovenská\nrepublika transponovať do 24. decembra 2010. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora sú po\nlehote na transpozíciu priamo účinné ustanovenia smernice, ktoré neboli transponované vôbec, alebo\nboli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplné a obsahujú jasné a presné právo alebo povinnosť\npre orgány členského štátu. Smernica bola transponovaná nesprávne a neúplné.\nČlánok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o\nnávrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest\nvyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného\nzákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15\nsmernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie\nprocesu prípravy návratu alebo odsunu.\nToto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj\nodporca. Z rozhodnutia odporcu nie je zrejmé, či existuje riziko úteku navrhovateľa alebo vyhýbanie sa,\nči bránenie procesu návratu.\nV zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o\nktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä\nv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave\nnávratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,\npokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.\nNavrhovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:\nlSZa/7/2012 zo dňa 6.11.2012, v ktorom súd upozornil na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o\npobyte cudzincov práve s ohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho\nobsahu do vnútroštátnych právnych noriem.\nNámietka týkajúca sa žiadosti navrhovateľa o prepustenie zo zaistenia\nSúčasne s poukazom na článok 5 ods. 4 Dohovoru navrhovateľ žiadal, aby súd nariadil jeho prepustenie\nz Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.\nV zmysle článku 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,\nmá právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia\nslobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\nJediným konaním, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody\nnavrhovateľa je konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení.\n\nNavrhovateľ má v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru právo, aby súd v tomto konaní nariadil prepustenie, ak\nje pozbavenie jeho osobnej slobody nezákonné.\nTým, že bol navrhovateľ pozbavený osobnej slobody v čase, keď rozhodnutie o jeho zaistení\nnenadobudlo vlastnosť vykonateľnosti, že lehota zaistenia bola rozhodnutím predĺžená s poukazom na\nvyjadrenie IOM, ktorá nie je orgánom príslušným na realizáciu administratívneho vyhostenia a ktoré\nbolo vo veci oslovené v čase, keď bol navrhovateľa už takmer 3 mesiace pozbavený osobnej slobody,\nže pozbavenie osobnej slobody nie je efektívne a účelné a tým, že odporca neaplikoval v prípade\nnavrhovateľa „návratovú smernicu“ bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach.\nNa základe uvedeného navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť\na vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby bol rozhodnutím NS prepustený zo zaistenia.\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.\nIII.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca napadnutým rozhodnutím č.s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-080/2012 zo dňa 21.12.2012 podľa § 88\nods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o pobyte cudzincov“) predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 52 dní odo dňa 25.12.2012\n(t.j. najviac do 14.02.2013) a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že\nnavrhovateľ i naďalej bude umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len\n„ÚPZC“).\nV predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že trestným rozkazom Okresného súdu v Humennom\nOT/46/2012 zo dňa 25.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť toho istého dňa, ktorým bol navrhovateľ\nodsúdený za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona,\nnavrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia z územia SR a preto správny orgán vydal rozhodnutie\no administratívnom vyhostení navrhovateľa dňa 24.09.2012 pod č.s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-009/2012\nv zmysle § 82 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar môže\nadministratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný\ntrestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia.\nOdporca uviedol, že dňa 24.09.2012 bol navrhovateľ rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ\nKošice (ďalej len „správny orgán“) č.s. PPZ-HCP-PO6-KP-28-013/2012 zaistený podľa § 88 ods.\n4 zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa rozsudkom Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 2Sp/24/2012-25 zo dňa 17.10.2012 zrušené a vec vrátená správnemu orgánu\nna ďalšie konanie právoplatne dňa 31.10.2012. Tohto dňa bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený.\nPo kontrole hliadkou, pri ktorej nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, bol\nnavrhovateľ dňa 31.10.2012 zaistený na základe rozhodnutia odporcu o zaistení č.s. PPZ-HCP-PO6ZVC-28-037/2012, ktoré Krajský súd v Košiciach na základe odvolania navrhovateľa dňa 20.11.2012\npotvrdil na pojednávaní, no písomné vyhotovenie rozsudku súdu nebolo správnemu orgánu doručené\nv čase vydania tohto rozhodnutia.\nS odkazom na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca vo svojom rozhodnutí\npodrobne opísal viaceré konania vo vzťahu k navrhovateľovi, a to od roku 2009, kedy pod menom K. O.,\nnar. XX.XX.XXXX,. bol rozhodnutím správneho orgánu č.p. UHCP-5-11/RHCP-PO-CP-KE-ZVC/2009\nprávoplatne dňom 16.03.2009 administratívne vyhostený z územia SR s určením zákazu vstupu na\núzemie SR do 01.03.2014, pričom dňa 01.03.2009 bol zaistený v ÚPZC Sečovce a dňa 22.04.2009\nodovzdaný do Nemecka ako žiadateľ o azyl pod menom K. A., nar. XX.XX.XXXX.\n\nĎalej odporca uviedol, že dňa 24.02.2011 bol navrhovateľ pod menom S. W. Z., nar. XX.XX.XXXX,\nrozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. OT/16/2011 zo dňa 24.02.2011 uznaný vinným z prečinu\nmarenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a bol mu uložený trest\nvyhostenia v trvaní 5 rokov. Následne bol odsúdený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu v\nHumennom sp. zn. OT/46/2012 zo dňa 25.05.2012 k trestu odňatia slobody na 4 mesiace, bez uloženia\ntrestu vyhostenia z územia SR.\nOdporca zdôraznil, že navrhovateľ nedisponuje platným cestovným dokladom v zmysle článku\n5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 562/2006 ES, ktorým sa ustanovuje Kódex\nschengenských hraníc. Tým považoval za dôvodné zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia\npolicajným útvarom v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o pobyte cudzincov.\nSprávny orgán v dňoch 15.11.2012 a 23.11.2012 požiadal ÚPZC Medveďov o informáciu ohľadom\nvydania náhradného cestovného dokladu Veľvyslanectvom Ruskej federácie v Bratislave. V zmysle\nodpovede zo dňa 26.11.2012 vykonal konzul Veľvyslanectva Ruskej federácie pohovor s navrhovateľom\ndňa 24.10.2012. Náhradný cestovný doklad však nebol vydaný z dôvodu preverovania totožnosti\nnavrhovateľa v domovskej krajine autoritami Ruskej federácie.\nProstredníctvom Spoločného kontaktného pracoviska Holíč - Hodonín Ministerstva vnútra SR zisťoval\nsprávny orgán rodinné väzby navrhovateľa a bolo zistené, že má záznam v schengenskom pátraní a\ndňa 01.12.2012 bola doručená odpoveď z Národnej ústredne SIRENE Českej republiky prostredníctvom\ntunajšej ústredne, že navrhovateľ nemá v ich informačných systémoch, vrátane registra obyvateľov a\ncudzineckého informačného systému, žiadne záznamy.\nDňa 10.12.2012 odporca požiadal ÚPZC Sečovce o informáciu o náhradnom cestovnom doklade a\npodľa odpovede zo dňa 14.12.2012 podľa vyjadrenia ÚPZC Medveďov sa naďalej koná vo veci vydania\nnáhradného cestovného dokladu.\nO vyjadrenie požiadalo ÚPZC Sečovce aj Organizáciu pre migráciu Bratislava. V odpovedi zo\ndňa 14.12.2012 sa uvádza, že účastník konania bol dňa 16.10.2012 zaregistrovaný do Programu\nasistovaných dobrovoľných návratov. IOM komunikuje s Konzulárnym oddelením Ruskej federácie v\nBratislave vo veci vystavenia náhradného cestovného dokladu, ktoré informovalo, že identita cudzinca je\npreverená Federálnym bezpečnostným úradom v Moskve. IOM predpokladá, že cestovný doklad bude\nnavrhovateľovi vystavený v priebehu dvoch mesiacov.\nNa základe žiadosti odporcu mu bola dňa 19.12.2012 doručená odpoveď prostredníctvom ÚPZC\nSečovce od ÚPZC Medveďov, že vo veci vydania náhradného cestovného dokladu účastníkovi konania\nnedisponujú novými informáciami.\nNa základe týchto zistení odporca mal za splnené podmienky podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.\nb/ zákona o pobyte cudzincov a predĺženie zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 4 tohto zákona\npovažoval za účelné a odôvodnené.\nVo svojom rozhodnutí odporca uviedol tiež chronologický postup ÚPZC Sečovce v konaní o\nadministratívnom vyhostení navrhovateľa, ktorý odmietol vyplniť dotazník potrebný k vystaveniu\nnáhradného cestovného dokladu, ako je to podrobne rozvedené v napadnutom rozhodnutí. Dňa\n10.10.2012 prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava došla správa od IP Moskva, že v apríli 2012\nbol navrhovateľ preverovaný Interpolom Budapešť a jedná sa o osobu v minulosti odsúdenú za\nviaceré trestné činy. Dňa 16.10.2012 sa navrhovateľ zaregistroval u pracovníka IOM do programu\nDobrovoľný návrat, s ktorým dňa 22.10.2012 bol daný súhlas Úradu hraničnej a cudzineckej polície\nPPZ. O vystavenie náhradného cestovného dokladu požiadal ÚPZC Medveďov Veľvyslanectvo RF\ndňa 24.10.2012. Dňa 19.11.2012 bola zaslaná ÚPZC Sečovce aktuálna informácia vo veci vystavenia\nnáhradného cestovného dokladu. Dňa 11.12.2012 ÚPZC Sečovce požiadalo o informáciu IOM\n\nBratislava, ktorý dňa 14.12.2012 zaslal vyjadrenie, že identita cudzinca je preverená Federálnym\nbezpečnostným úradom v Moskve a náhradný cestovný doklad bude vystavený v priebehu dvoch\nmesiacov. Z toho dôvodu sa výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa predlžil z dôvodu, že\nzastupiteľský úrad mu nevydal náhradný cestovný doklad. V zmysle obsahu zápisnice zo dňa 21.10.2012\nnavrhovateľ nebol ochotný komunikovať so zástupcom odporcu.\nOdporca odôvodnil predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa na účel výkonu administratívneho\nvyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov tým, že navrhovateľ sa opakovane\nzdržiava na území SR neoprávnene napriek tomu, že dňa 01.03.2009 bolo vydané rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení a bol určený zákaz vstupu do 01.03.2014 a neskôr súdom uložený trest\nvyhostenia z územia SR do 24.02.2016, čo bolo dvakrát súdom kvalifikované ako prečin marenia výkonu\núradného rozhodnutia.\nNavrhovateľ neustále menil svoju identitu, miesto bydliska a štátnu príslušnosť a preto správny orgán na\nzáklade správnej úvahy sa odôvodnene domnieval, že navrhovateľ ujde alebo sa bude skrývať, nakoľko\nmení svoju totožnosť, nemá povolený pobyt a má uložený zákaz vstupu na dobu viac ako 3 roky, čo je\nmožné definovať ako riziko úteku. Jednoznačne identifikovať navrhovateľa bude môcť správny orgán\naž na podklade jeho identity a vydaní náhradného cestovného dokladu Zastupiteľským úradom Ruskej\nfederácie v Bratislave. Z toho dôvodu rozhodol o predĺžení zaistenia a umiestnení navrhovateľa v ÚPZC\nv Sečovciach na účel výkonu administratívneho vyhostenia v zmysle § 84 ods. 1 písm. b/ a písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov.\nĎalej odporca uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa zaoberal tým, či bude možné vykonať\nadministratívne vyhostenie, a to aj z hľadiska posudzovania dĺžky zaistenia navrhovateľa. Poukázal\nna stretnutie konzula Ruskej federácie s navrhovateľom za účelom vydania náhradného cestovného\ndokladu a poukázal na informáciu ÚPZC Medveďov, že u štátnych príslušníkov Ruskej federatívnej\nrepubliky s potvrdenou totožnosťou sa predpokladá vystavenie náhradného cestovného dokladu v lehote\nasi 4 týždňov. Podľa odpovede zo strany IOM Bratislava podľa predpokladov bude náhradný cestovný\ndoklad vystavený v priebehu dvoch mesiacov.\nSprávny orgán mal preto za to, že navrhovateľ sa vyhýba administratívnemu vyhosteniu, nerešpektuje\nzákaz vstupu na územie SR, kde nemá žiadnych príbuzných a opakovane marí výkon úradného\nrozhodnutia. Zaistenie navrhovateľa na výkon jeho administratívneho vyhostenia označil odporca v\nsúlade so zásadou proporcionality a v súlade s článkom 8 ods. 1 a článkom 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Poukázal tiež na ustanovenie § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,\nv zmysle ktorého ani požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie\nje dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Odporca preto predĺžil lehotu\nzaistenia na čas nevyhnutne potrebný do 14.02.2013 s tým, že začína plynúť dňom vykonateľnosti\nrozhodnutia o zaistení. V závere svojho rozhodnutia odporca citoval tiež zákonné znenie § 90 ods.\n3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého je zaistený štátny príslušník tretej krajiny, ktorý bol\nprepustený zo zariadenia, povinný vycestovať z územia SR v lehote do 30 dní od prepustenia, ak nie je\noprávnený zdržiavať sa na území SR z iného dôvodu.\nZ rozhodnutia odporcu vyplýva, že tento sa zaoberal aj alternatívou uloženia menej prísneho\ndonucovacieho opatrenia v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov. Dospel k\nzáveru, že navrhovateľ žiadnu z podmienok nebol schopný splniť, nakoľko nepreukázal zabezpečenie\nubytovania počas tejto povinnosti a nepreukázal ani dostatočné finančné zabezpečenie pobytu.\nProti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok, ktorý bol krajským súdom\nvyhodnotený ako nedôvodný a rozhodnutie odporcu ako zákonné bolo rozsudkom krajského súdu\npotvrdené.\nIV.\n\nPrávny názor Najvyššieho súdu SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)\npreskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým,\nže deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. februára 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nPredmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č.s.\nPPZ-HCP-PO6-ZVC-28-080/2012 zo dňa 21.12.2012, ktorým odporca podľa § 88 ods. 4 zákona o\npobyte cudzincov predĺžil lehotu zaistenia navrhovateľa najviac o 52 dní odo dňa odo dňa 25.12.2012,\nt.j. najviac do 14.02.2013 a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov rozhodol, že účastník\nkonania bude i naďalej umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Preto\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania žalobcu preskúmal\nrozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania\npričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu,\nči sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto\nvymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v opravnom\nprostriedku, k vyhodnoteniu námietok týkajúcich sa efektívnosti a účelnosti zaistenia, reálnej\nvyhostiteľnosti navrhovateľa, vykonateľnosti rozhodnutia a lehoty zaistenia navrhovateľa nemá odvolací\nsúd žiadne výhrady a pre ich správnosť na ne v podrobnostiach odkazuje.\nK odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý nezákonnosť rozhodnutia odporcu odvodzoval z\nneprípustnosti opakovania zaistenia podľa zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov odvolací súd\npovažuje za dôležité zdôrazniť, že odporca v danom prípade rozhodoval o predĺžení lehoty zaistenia\npodľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. a nie podľa zákona č. 48/2002 Z.z.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť\nzaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov. Policajný útvar môže rozhodnúť\no predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno predpokladať, že napriek vykonaným\núkonom potrebným na výkon jeho administratívneho vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že\nštátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad\nnevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl, rodinu\ns deťmi alebo zraniteľnú osobu. Lehota zaistenia začína plynúť dňom vykonateľnosti rozhodnutia o\nzaistení štátneho príslušníka tretej krajiny.\nZ citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov podľa názoru odvolacieho súdu\nnevyplýva, že by bolo možné predĺžiť dobu zaistenia iba jedenkrát.\n\nvýslovne\n\nHoci zákon o pobyte cudzincov v predmetnom ustanovení výslovne neuvádza, že je prípustné predĺžiť\nlehotu zaistenia opakovane, z logického výkladu tohto zákonného ustanovenia, najmä vzhľadom na\nmaximálne stanovenú dobu zaistenia, keď umožňuje policajnému útvaru rozhodnúť o predĺžení lehoty\nzaistenia najviac o 12 mesiacov, a to za splnenia podmienok, ktoré nemusia byť splnené súčasne, takýto\nvýklad je prípustný.\nPodľa názoru odvolacieho súdu v prípade, že policajný orgán rozhodne o predĺžení lehoty zaistenia, a\nto aj opakovane a doba zaistenia neprekročí maximálnu lehotu 12 mesiacov, správny orgán rozhoduje\nv súlade s týmto ustanovením. Zodpovedá to tiež článku 15 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a\n\nRady 2008/115ES zo 16.12.2008. Týmto postupom musí policajný orgán opätovne skúmať, či trvá účel\nzaistenia, ako tomu bolo aj v tomto prípade.\nPokiaľ teda správny orgán zaistil navrhovateľa síce opakovane, doba zaistenia nepresiahla maximálnu\ndobu zaistenia 12 mesiacov, rozhodol v súlade so zákonom. Na základe uvedeného odvolaciu námietku\nnavrhovateľa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.\nNapokon k námietke neprípustnosti opakovania zaistenia zaujal NS SR názor v rozhodnutí sp.\nzn. 1Sža/41/2011 zo dňa 13.9.2011, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.\n5Sp/10/2011-34 zo dňa 08. júna 2011, v ktorom uviedol, že pokiaľ správny orgán zaistil navrhovateľa\nsíce opakovane, doba zaistenia nepresiahla maximálnu dobu zaistenia 12 mesiacov, rozhodol v súlade\nso zákonom.\nPodľa odvolacieho súdu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že odporca priamo vo výroku\nrozhodnutia neuviedol konkrétny dôvod predĺženia zaistenia. Z výroku napadnutého rozhodnutia\nodporcu jednoznačne vyplýva, že lehota zaistenia sa účastníkovi konania predlžuje podľa § 88 ods.\n4 zákona o pobyte cudzincov, pričom konkrétne dôvody predĺženia lehoty zaistenia odporca uvádza v\ndôvodoch rozhodnutia.\nTakýto výrok je v súlade s § 47 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo\nveci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o\npovinnosti nahradiť trovy konania. V danom prípade ani zákon o pobyte cudzincov neobsahuje špeciálne\nustanovenie z ktorého by vyplývala povinnosť policajného útvaru uviesť vo výroku konkrétne dôvody,\npre ktoré policajný útvar predlžuje lehotu zaistenie, preto vo výroku uvedené ustanovenie právneho\npredpisu (v danom prípade § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov), na základe ktorého rozhodol\nodporca o predĺžení lehoty zaistenia bolo postačujúce. Napokon z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,\nktoré konkrétne dôvody viedli správny orgán k použitiu uvedeného ustanovenia, preto odvolací súd\ndospel k záveru, že navrhovateľ nebol ukrátený na svojich právach.\nK odvolacej námietke navrhovateľa, ktorý rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia považuje ďalej\nza rozporné aj s princípom právnej istoty, odvolací súd uvádza, že takáto námietka nebola zo strany\nnavrhovateľa vznesená v opravnom prostriedku, preto nebolo možné ani krajskému súdu vyčítať, že sa\nňou nezaoberal.\nOdvolací súd k uvedenej námietke považuje za dôležité zdôrazniť, že princíp právnej istoty vyplýva z\nčl. 1 Ústavy SR a v sebe zahŕňa spravodlivé očakávanie, aby právo bolo predvídateľné, aby ten, kto sa\nna právo spoľahne a kto v dobrej viere zverí svoje záležitosti pod ochranu práva, aby nebol zaskočený\nnečakaným zvratom.\nPodľa navrhovateľa v zmysle právnej istoty bol oprávnený predvídať, že v zaistení bude najdlhšie do\n25.12.2012. Odvolací súd sa s takýmto názorom navrhovateľa nestotožňuje.\nPokiaľ totiž zákonodarca umožňuje predĺžiť lehotu zaistenia z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny\ndostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný\ndoklad v lehote zaistenia, navrhovateľ sa nemohol oprávnene spoľahnúť na to, že v zaistení bude do\ndoby určenej v rozhodnutí o zaistení, resp. predĺžení zaistenia.\nV danom prípade dôvodom predĺženia doby zaistenia navrhovateľa bola skutočnosť, že zastupiteľský\núrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote zaistenia, navrhovateľ neustále menil svoju identitu,\nmiesto bydliska, ako aj štátnu príslušnosť a tieto skutočnosti sťažovali vydanie náhradného cestovného\ndokladu Zastupiteľským úradom Ruskej federácie v Bratislave, ktorý overoval totožnosť navrhovateľa.\nZ predložených správ vyplynulo, že približné lehoty vybavenia náhradného cestovného dokladu sú\npodmienené zistením totožnosti navrhovateľa.\n\nPodľa odvolacieho súdu neobstojí preto ani odvolacia námietka navrhovateľa, že predĺžením lehoty\nzaistenia došlo k porušeniu princípu právnej istoty.\nZ obsahu spisu (oznámenia PPZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície útvaru policajného zaistenia\npre cudzincov Sečovce) napokon vyplynulo, že navrhovateľ dňa 23.01.2013 dobrovoľne vycestoval z\núzemia SR cez hraničný priechod Bratislava letisko do domovskej krajiny.\nPokiaľ teda krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu ako zákonné, odvolací súd považoval takéto\nrozhodnutie súdu za vecne správne a podľa § 219 OSP ho potvrdil.\nV.\nZHRNUTIE\nOdvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku,\nktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd\nvo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského\nsúdu podľa § 219 OSP potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v\nspojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu\ntrov odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6Sp/27/2012", "guid": "9fed767a-08eb-4758-ac9f-5bdeddcd9add:1dda7fb0-3e6c-44e8-8dd7-4a1e335e11bc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8befaf28-4d47-47e7-b4ba-e3d971de383c:5ad9734a-b820-4c7c-918a-eb72f9a7c356", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2013:7012201313.2", "spisova_znacka": "3Sp/25/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sp/25/2012 z 6. 2. 2013", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2013-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7012201313.2"}, {"guid": "6a085a8b-9a66-487c-b044-a5bfd58d896c:a1cf6a22-dba5-4ca3-9122-6acfd649e06b", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7012201184.1", "spisova_znacka": "2Sp/24/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sp/24/2012 z 16. 10. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-10-16", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7012201184.1"}, {"guid": "12f4d245-560f-4e81-92e6-004121ab9efc:4a9ecd9e-1e9f-4f0f-83ed-da26bf35af5c", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8011200490.1", "spisova_znacka": "5Sp/10/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Sp/10/2011 z 13. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-10-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8011200490.1"}], "citovane_v": []}