Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/55/2013 z 17. 6. 2013 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. júna 2013, sp. zn. 5Sžf/55/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7012201485.1 Najvyšší súd | 5Sžf/55/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:7012201485.1 | 2013-06-17 | Uznesenie Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, OSP, § 138 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/36f3a9d7-10a2-43ab-912d-fd1cceec03ec Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7012201485.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/55/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201485
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7012201485.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Zemplínskej plavebnej spoločnosti SK, s.
r. o, so sídlom Ladmovce 4, IČO: 43997066, zastúpenej JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou
so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100307/1/1222948/2012 z 22. októbra 2012, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v
Košiciach, č. k. 6S/362/2012-20 z 18. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/362/2012-20 z 18.
apríla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) nevyhovel žiadosti žalobkyne
o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vychádzajúc z ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade je potrebné prihliadať na
osobitné postavenie účastníka konania ako právnickej osoby, t. j. podnikateľa v zmysle Obchodného
zákonníka a na charakter konania, podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Uviedol, že podnikanie treba chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho
konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej
činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku
neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi
pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Podnikateľské riziko nie je možné prenášať na štát.

Krajský súd v zmysle uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/48/2011 v tejto
súvislosti poukázal na to, že ak ide o okolnosti, ktoré sú dané takmer vo všetkých konaniach, v
ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného
zo základných pojmových znakov podnikania, tak pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto povahy
pripisoval význam z hľadiska oslobodenia od platenia súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne
zaradením týchto konaní, či účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie
od súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Ako však vyplýva z
obsahu právnej normy ustanovenej v § 4 ods. 1, 2 zákona č. 71/1992 Zb. zákonodarca týmto okolnostiam
nepripisuje naznačený význam. Pomery žalobcu ako právnickej osoby by odôvodňovali oslobodenie od
súdnych poplatkov, pokiaľ by sa dostal do ťaživej finančnej situácie z dôvodov ktoré by neboli v príčinnej
súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu vyššej moci.

V danom prípade, ako vyplýva z obsahu žiadosti žalobkyne, táto je právnickou osobou, t. j. podnikateľom
v zmysle Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako právnická osoba vznikla za účelom podnikania. Riziko
neúspechu žalobkyne, ktoré z podnikateľskej činnosti pre ňu plynie preto nemôže znášať štát. Pokiaľ



by tomuto tak nebolo, potom by podnikateľské riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, keďže
súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľ podniká na
vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Preto krajský súd po oboznámení sa s obsahom žiadosti žalobkyne o oslobodenie od súdnych poplatkov,
ktorú žalobkyňa ničím nedokladovala, dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalobkyňou v žiadosti nie
sú spôsobilé pre naplnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov, majúc na zreteli aj
výšku súdneho poplatku, ktorá s účinnosťou od 01. januára 2009 do 30. septembra 2012 bola len 66,-
eur a od 01. októbra 2012 je 70,- eur podľa Sadzobníka súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra
trestov, jeho položky 10 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb., ktorý poplatok nie je tak vysokým poplatkom,
že by žalobkyňa tento poplatok vzhľadom na aj svoj majetok - základné imanie s rozsahom splatenia
6.000,- eur - ktorý vlastní ako spoločnosť s ručením obmedzeným podľa obchodného registra, kde je
zapísaná s týmto majetkom, pričom na žalobkyňu do dnešného dňa nebol vyhlásený konkurz, nebola
schopná súdny poplatok zaplatiť.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a priznal žalobkyni oslobodenie od
súdnych poplatkov v celom rozsahu.

Majúc jednoznačne za to, rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie
správcu dane ako prvostupňového orgánu, sú nezákonné poukázala na to, že patrí do skupiny
spoločností personálne spojených s p. O., z ktorého dôvodu sú tieto spoločnosti účastníkmi niekoľko
desiatok (až stovák) súdnych sporov, keď podanými žalobami napadli nezákonnosť postupu ako aj
rozhodnutí daňových úradov, pričom ani jedna z vyššie uvedených súdnych vecí podľa informácií,
ktorými disponuje žalobkyňa nebola právoplatne ukončená v neprospech týchto subjektov. Takto podľa
žalobkyne nejde o zjavne neúspešné uplatnenie práva.

Poukázala tiež na to, že s ohľadom na neprimerané zaťaženie spoločností spojených s p. O. zo
strany daňových úradov, pokračovanie v daňových kontrolách zo strany správcu dane, nerešpektujúcich
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, nezákonné zadržiava finančných prostriedkov patriacich
spoločnostiam spojených s p. O. zo strany daňových úradov, blokovaním majetku a v neposlednom
rade aj z dôvodu negatívnej medializácie veci zo strany štátnych orgánov (nerešpektujúcich prezumpciu
neviny) spoločnosti spojené s p. O. (teda aj žalobkyňa) nemôžu vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť.
Z týchto dôvodov sa spoločnosti dostali do finančnej tiesne a žalobkyňa nedisponuje žiadnou finančnou
hotovosťou, s ktorou by mohla voľne disponovať. Taktiež žalobkyňa nemá žiaden hnuteľný, či nehnuteľný
majetok relevantnej hodnoty, ktorý by bolo možné speňažiť a s ktorým môže disponovať.

Žalobkyňa nesúhlasila s odôvodnením krajského súdu, že tieto okolnosti sú pre posúdenie žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov irelevantné, nakoľko práve tieto okolnosti vytvárajú situáciu,
ktorá znemožňuje žalobkyni (cez pomery žalobkyne obmedzujúce vykonávať podnikateľskú činnosť
a nakladať s majetkom a finančnými prostriedkami) súdny poplatok uhradiť, t. j. pomery žalobkyne
oslobodenie od súdneho poplatku odôvodňujú. Súdom vyrubená povinnosť uhradiť súdny poplatok
žalobkyni prakticky znemožňuje domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou (žalobkyňa nemá
finančné prostriedky na ich úhradu), ktoré prestavuje jeho ústa právo zaručené Ústavou Slovenskej
republiky. Súhlasila síce, že výška súdneho poplatku nepredstavuje príliš vysokú čiastku, ale pre
žalobkyňu je aj táto suma v súčasnosti vysoká, no spoločnosti personálne spojené s p. O. sú účastníkmi
množstiev súdnych sporov a tak celková výška súdnych poplatkov, ktorými sú tieto spoločnosti zaťažené
predstavujú sumy až niekoľko desiatok tisíc eur. Domáhať sa súdnou cestou zrušenia rozhodnutia
Finančného riaditeľ Slovenskej republiky pritom predstavuje jedinú zákonnú cestu, ktorou si žalobkyňa
môže uplatniť právo na svoju ochranu v danej veci.

Nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov z dôvodu, že žalobkyňa je podnikateľom a došlo by tým
k preneseniu podnikateľského rizika z podnikateľa na štát (čo je hlavným argumentom, pre ktorý súd
žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal) nemá podľa žalobkyne oporu ani v súčasnej
právnej praxi (aj praxi Krajského súdu v Košiciach) a nie je v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Poukázala pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Obo/127/2008, 5Obo/128/2008 a 5Obo/129/2008 z 30. júla 2009v zmysle ktorého „Ustanovenie § 138
ods. 1 OSP oprávňuje súd na návrh účastníka priznať mu celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych



poplatkov. Predpokladom pre takéto rozhodnutie je skutočnosť, že to pomery účastníka odôvodňujú, a
že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie, alebo bránenie práva. Zákon stanovuje
rovnaké kritériá pre všetkých účastníkov bez rozlišovania, či ide o fyzickú, alebo právnickú osohu a
podnikateľa, alebo nepodnikateľa. Zamietnutie návrhu obchodnej spoločnosti s odôvodnením, že by
sa tým prenášalo podnikateľské riziko na štát, nemá oporu v zákone. Pri priznaní oslobodenia fyzickej
osobe sú rozhodujúce najmä majetkové pomery, pričom súd neskúma, či si prípadne svoju situáciu
nezavinil sám a priznanie oslobodenia by sa rovnako mohlo považovať za nespravodlivé zvýhodnenie
oproti inému účastníkovi.“

Žalobkyňa taktiež poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4Cob/39/2012-135, ktorým
priznal žalobkyni - podnikateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, z obdobných dôvodov ako uviedla
žalobkyňa.

Žalobkyňa taktiež nesúhlasila s tvrdením krajského súdu, že nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti.
Krajský súd má vedomosť o desiatkach a stovkách podaných žalôb spoločnosťami personálne
spojenými s p. O. práve na Krajský súd v Košiciach. Krajský súd má taktiež vedomosť o množstve
úspešných súdnych rozhodnutí (v prospech spoločností spojených s p. O.). Okrem toho súd žalobkyňu
nevyzval na doplnenie žiadnych dôkazov, nevykonal žiadne dokazovanie a bez ďalšieho vec rozhodol
v neprospech žalobcu, čo žalobca považuje za postup, ktorý je v rozpore so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v
odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu
nevychádza z dostatočných skutkových zistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd) z predloženého spisového materiálu krajského
súdu zistil, že žalobkyňa sa žalobou podanou na krajskom súde dňa 19. decembra 2011 domáha
preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/1222948/2012 z 22. októbra 2012, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9818301/1633/2012 z 24. februára 2012, ktorým bol za
zdaňovacie obdobie august 2010 nepriznal žalobkyni nadmerný daňový odpočet v sume 35.317,20 eura
a určil mu za toto zdaňovacie obdobie daňovú povinnosť v sume 46.762,80 eura.

Krajský súd výzvou z 02. januára 2013 uložil žalobkyni, aby v lehote 10 dní zaplatila súdny poplatok v
sume 66,- eur podľa položky č. 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb..

Žalobkyňa súdny poplatok nezaplatila ani po urgencii krajského súdu z 05. februára 2013 a dňa 19.
februára 2013 doručila súdu faxové podania označené ako „Odvolanie proti uzneseniu o zastavení
súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku“, osobne doplnené dňa 21. februára 2013, ktoré
podaním z 19. marca 2013 opravila na „Návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov“ poukazujúc na
nedostatok finančných prostriedkov a množstvo sporov, ktoré vedie voči žalovanému.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od
súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie
a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v
tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok



je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Zákonodarca v citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa možnosť čiastočného,
prípadne úplného oslobodenia od súdnych poplatkov. Predpokladom priznania oslobodenia od súdnych
poplatkov je v prvom rade samotná žiadosť účastníka konania, preukázanie dôvodov, spočívajúcich
v majetkových, sociálnych, finančných a pod. pomeroch účastníka, odôvodňujúcich oslobodenie od
súdnych poplatkov a súčasne preukázanie, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Povinnosťou súdu je skúmať splnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych
poplatkov v každom prípade individuálne, a to aj vzhľadom na individuálnosť každého konania.

Účelom ustanovenia § 138 OSP je, aby účastníkovi nebolo len pre jeho majetkové a sociálne pomery
znemožnené uplatňovať alebo brániť svoje právo. Pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to nepriaznivá finančná, resp. majetková situácia a
skutočnosť, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda
quasi pravdepodobnosť úspechu v ďalšom konaní na strane žiadateľa). Vychádzajúc, ako z jazykového
výkladu uvedeného zákonného ustanovenia, ako i zo zásady rovnosti účastníkov občianskeho súdneho
konania, deklarovanou taktiež Európskym súdom pre ľudské práva, zákon nerozlišuje medzi subjektami
podnikateľskými a nepodnikateľskými. Oprávnenosť žiadosti preto hodnotí súd z hľadiska splnenia
uvedených podmienok, pričom vychádza zo skutočností, preukázaných žiadateľom.

O oslobodení od súdnych poplatkov v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia súd rozhoduje na
návrh účastníka konania, ku ktorému je tento povinný pripojiť listinné dôkazy, deklarujúce jeho majetkové
pomery.

Z obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, že krajský súd vôbec neskúmal majetkové pomery
žalobkyne za účelom zistenia, či boli splnené podmienky pre priznanie individuálneho oslobodenia od
súdnych poplatkov a iba s prihliadnutím na výšku súdneho poplatku a na skutočnosť, že žalobkyňa je
podnikateľským subjektom a že riziko neúspechu žalobkyne, ktoré z podnikateľskej činnosti pre ňu plynie
nemôže znášať štát, dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala podmienky pre priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov. Ako vyplýva z obsahu spisu, krajský súd teda žalobkyni nepriznal oslobodenie
od súdnych poplatkov, napriek tomu, že nemal k dispozícii žiadne žalobkyňou doložené doklady.

Podľa § 43 ods. 1 veta prvá a druhá OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) sudca alebo poverený
zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie
doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie,
ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

V predmetnej veci, pokiaľ žalobkyňa nepredložila žiadne doklady na podporu svojich tvrdení uvádzaných
v návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, mal krajský súd žalobkyňu vyzvať na doplnenie
neúplného podania. Ak tak nepostupoval, porušením uvedeného ustanovenia zákona žalobkyni odňal
právo konať pred súdom, keď jej neumožnil vytýkaný nedostatok návrhu odstrániť a majetkové pomery
ako aj počet ňou vedených súdnych konaní deklarovať.

Bez opomenutia nemožno nechať tiež skutočnosť, že v čase rozhodnutia krajského súdu bolo v účinnosti
ustanovenie § 138 ods. 2 písm. a/ OSP v platnom znení, v zmysle ktorého pomery účastníka musia byť
dokladované vyplneným tlačivom, ktorého vzor uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom
sídle.

I keď sa možno stotožniť s názorom krajského súdu ohľadom postavenia žalobkyne ako právnickej
osoby - podnikateľa, ako aj jeho názorom na výšku súdneho poplatku za žalobu, osobitné okolnosti
daného prípadu nebolo možné ponechať bez povšimnutia. Treba súhlasiť s názorom, že žalobkyňa
ako právnická osoba vznikla za účelom podnikania. Každý podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva



podnikateľskú činnosť, musí tiež počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať, či už na
uplatňovanie alebo bránenie práva v občianskom súdnom konaní a nedostatok finančných prostriedkov
žalobkyne (právnickej osoby) nemôže byť sám osebe dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov. Majetkové pomery žalobkyne je však potrebné zisťovať z daňových priznaní a výpisov
z bankových účtov, ktoré žalobkyňa súdu nepredložila a ktoré si ale krajský súd od žalobkyne ani
nevyžiadal. Pritom ako je už uvedené vyššie, nemožno opomenúť ani počet súdnych konaní, ktoré
žalobkyňa proti žalovanému vedie, čo takisto musí preukázať žalobkyňa.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie, nakoľko až po zistení majetkových pomerov žalobkyne a okolností majúcich vplyv na
násobok sumy súdneho poplatku bude možné o návrhu žalobkyne na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov vecne správne rozhodnúť.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zák. č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.