{"guid": "0be8dc66-fa02-43fb-9e78-2aaef5bc5874:dd833276-6413-4b84-8e0b-eb2f1a058b8c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1", "spisova_znacka": "1Sžso/9/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/9/2013 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 1Sžso/9/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1", "identifikacne_cislo": "7012200098", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-209.odsek-3", "nazov": "§ 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-209.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-209"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-209"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd833276-6413-4b84-8e0b-eb2f1a058b8c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/9/2013\n7012200098\n10. 12. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:7012200098.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej\nveci žalobkyne: W. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., T., zast. JUDr. Želmírou Varjassyovou, advokátom so\nsídlom advokátskej kancelárie Ulica kpt. Nálepku č. 20, Michalovce, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa\n- ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí\nsprávneho orgánu v konaní o dávkach v nezamestnanosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach zo dňa 28. februára 2013 č. k. 6S/20/2012-33, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. februára 2013 č. k.\n6S/20/2012-33 p o t v r d z u j e.\nŽalovaná je povinná do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne\nnáhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,89 € z titulu náhrady trov právneho zastúpenia.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č.: 56682-2/2011-BA zo dňa 25. novembra 2011 (č.l. 8) odporkyňa ako odvolací správny\norgán príslušný podľa § 179 ods. 1 písm. b) a postupom v zmysle § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) a\ns podporou článku 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely rozsudku len „Nariadenie č. 883/2004“) zamietla\nodvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Michalovce č. 31753-3/2011MI zo 14.09.2011.\nPodľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (t.j.\n25.11.2011) platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie\nzamietne a rozhodnutie potvrdí.\n2. Svoje zamietavé rozhodnutie následne odôvodnila tým, že prvostupňový orgán žalovanej rozhodol\ntak, že podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a podľa č1. 61 Nariadenia č. 883/2004 žalobkyňa nemá\nnárok na dávku v nezamestnanosti.\n\nPodkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje z informačného systému Sociálnej poisťovne a z Úradu\npráce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti\na potvrdenie kompetentnej inštitúcie príslušného štátu vo Veľkej Británii.\nPodľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy\npodmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím\ndôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby\npoistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov\nktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.\nAk však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy\ndoby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného\nčlenského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté\nv súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.\n3. Z uvedených listinných podkladov prvostupňový orgán žalovanej zistil, že žalobkyňa v posledných\nrokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t.j. od 03. júna 2006 do 15. mája 2011)\nna území\n- Slovenskej republiky nepreukázala ani jeden deň v rámci doby poistenia v nezamestnanosti,\n- iného členského štátu Európskej únie preukázala v rozhodnom období takmer 5 rokov doby poistenia.\n4. Pri posudzovaní bydliska v zmysle čl. 61 a 62 Nariadenia č. 883/2004 prvostupňový orgán žalovanej\nprijal záver, že za štát bydliska žalobkyne je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti\nžalobkyne. Zo zadovážených listinných podkladov nebolo možné považovať väzby žalobkyne na území\nSlovenskej republiky za zachované počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu\nEurópskej únie, t.j. vo Veľkej Británii.\n5. Na základe odvolania žalobkyne žalovaná v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázala\npredovšetkým na ustanovenie § 104 ods. 1 a 7 zák. č. 461/2003 Z.z. a na čl. 61 a 65 Nariadenia č.\n883/2004 a čl. 11 Nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č.\n883/2004.\nNa tomto právnom základe dôvodila, že žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie nedosiahla potrebné doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle slovenskej\nlegislatívy. Bolo by však možné zohľadniť doby zamestnania v nezamestnanosti, ktoré žalobkyňa\ndosiahla na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods.\n1 Nariadenia č. 883/2004 len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území\nSlovenskej republiky.\n6. Po preverení skutkového stavu žalovaná v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009, konštatovala,\nže žalobkyňa mala vo Veľkej Británii jedno zamestnanie u jedného zamestnávateľa od 03.06.2006 do\n15.05.2011, čo charakterizuje jej pracovnú situáciu ako stabilnú. Navyše zamestnanie skončila z dôvodu\nna svojej strane.\nNajbližšie rodinné väzby žalobkyne (manžel a jej dieťa) mala žalobkyňa počas poslednej zárobkovej\nčinnosti vo Veľkej Británii. V porovnaní s týmito skutočnosťami sa návraty na územie Slovenskej\nrepubliky trikrát ročne, životné poistenie, doplnkové dôchodkové poistenie, vlastníctvo cenných papierov\na návrat domov z dôvodu opatery rodičov javia ako menej významné.\nPodľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 platí, že ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo\nviacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto\ninštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia\nvšetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:\na) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;\n\nb) situáciu dotknutej osoby vrátane:\ni) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto\nčinnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;\nii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;\niii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;\niv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;\nv) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;\nvi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.\n7. Žalovaná na základe hore uvedených právnych ustanovení a článkov úniového práva vyslovila právny\nnázor, že pojem slovenského právneho poriadku „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom\n„bydlisko“, ktorý je definovaný ako miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na účely nároku na dávku v\nnezamestnanosti nebolo možné bydlisko žalobkyne považovať za zachované na území Slovenskej\nrepubliky.\nV tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho\nzabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009, v zmysle ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým\nvýkladom pojmu „bydlisko“ mala rozširovať oblasť uplatnenia článku 65 Nariadenia č. 883/2004 tak, aby\nzahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie, alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.\nPodľa článku 65 ods. 2 Nariadenia č. 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej\nčinnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte\ninom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má\nbyť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64,\núplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského\nštátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná\nosoba.\nNezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho\nbydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa\nnaposledy na ňu vzťahovali.\nPodľa čl. 1 písm. j) a k) Nariadenia č. 883/2004 na účely tohto nariadenia:\nj) „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;\nk) „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti hore citovanému rozhodnutiu žalovanej podala žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne\nna Krajský súd v Košiciach žalobu (označená ako „návrh“) z 23.01.2012.\n9. Žalobkyňa najmä zdôraznila\n- nestabilitu jej práce vo Veľkej Británii (pracovala cez agentúru pre viacerých zamestnávateľov),\n\n- tam žila v podnájme spolu s manželom (asi 7 podnájmov), lebo sa od neho nechcela odlúčiť, a nikdy\nneuvažovala o zabezpečení si trvalého bývania,\n- pravidelne dochádzala za starými rodičmi do Slovenskej republiky, má tu svoju rodinu a svojich\npriateľov, byt dcéry,\n- na území Slovenskej republiky mala naďalej trvalý pobyt, platili spolu s manželom všetky poplatky,\nodvádzali dane a neprenajímali svoj byt,\n- v Anglicku si nehľadala trvalý pobyt, stabilnejšiu prácu, nezdokonaľovala sa ani v jazyku a ani sa\nnesnažila o získanie štátneho občianstva, t.j. nikdy nemala v úmysle v tomto štáte sa trvalo usadiť.\n10. Žalovaná v písomnom vyjadrení zotrvala na dôvodoch, a najmä konštatovala, že so zreteľom\nna všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného\nzamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky.\nB)\n11. Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa v konaní podľa Druhej hlavy Piatej časti zákona\nč. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v právnych\nmedziach žaloby, oboznámil sa s administratívnym spisom žalovanej, ako aj prvostupňového správneho\norgánu, písomným vyjadrením žalovanej a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.\nPreto napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vrátil žalovanej\nna ďalšie konanie.\n12. Pri svojich záveroch zdôraznil, že jedinou spornou skutočnosťou, na základe ktorej žalovaná\nnepriznala žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti, je právne posúdenie zachovania bydliska\nžalobkyne na území Slovenskej republiky počas jej pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii.\nZ pripojeného administratívneho spisu a to predovšetkým z formuláru Ul vyplýva, že žalobkyňa bola\nvo Veľkej Británii zamestnaná od 16.05.2007 do 15.05.2011 (na jednom mieste krajský súd uvádza\nodlišné údaje trvania zamestnania žalobkyne, a to od 23.05. 2008 do 22.05.2011 - uvedené nedostatky\nv číselnom vymedzení Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil v zmysle § 202 ods. 4 O.s.p. ako\nmožné chyby v písaní, ktoré nemajú relevantný vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozsudku\nkrajského súdu) a zarábala približne 1.532 libier mesačne. Z vyhlásenia žalobkyne ako žiadateľky\nna účely posúdenia bydliska vyplýva, že na území Slovenskej republiky sa zdržiavala jednak počas\ndovolenky v zamestnaní v inom členskom štáte EÚ a na územie Slovenskej republiky sa vracala\npravidelne trikrát za rok k svojim rodičom. Vo Veľkej Británii spolu so žalobkyňou počas jej zamestnania\nbol aj jej manžel. Uvedené skutočnosti medzi účastníkmi konania a ani v priebehu správneho konania\nneboli sporné.\n13. S poukazom na ustanovenia § 104 ods. 1 a 7 zák. č. 461/2003 Z.z., článok 1 písm. j) a k), čl. 65\nods. 2 a ods. 5 písm. a), čl. 61 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004, ako aj čl. 11 ods. 1 a 2 Nariadenia č.\n987/2009 krajský súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa danými právnymi predpismi\ncelkom dôsledne neriadili.\n14. Jednou z vád v konaní, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia je\npodľa krajského súdu strohé odôvodnenie prvostupňového správneho orgánu, že nárok na dávku v\nnezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. žalobkyňa nemá preto, že preukázala\ndobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, avšak u tohto záveru\nabsentuje, napriek povinnosti v zmysle § 195 ods. 1 a 3 zák. č. 461/2003 Z.z. (zásada materiálnej pravdy)\nspôsob určenia bydliska v zmysle článku 11 Nariadenia č. 987/2009.\nTu krajský súd zdôraznil, že práve z čl. 11 ods. 2 Nariadenia č. 987/2009 vyplýva, že ak posúdenie\nrôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode\n\nmedzi dotknutými inštitúciami na určení skutočného miesta bydliska osoby, sa za rozhodujúce považuje\númysel tejto osoby, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli\nk presťahovaniu.\n15. Krajský súd navyše zdôraznil, že žalovaná sa vôbec nevyporiadala s čl. 11 ods. 2 Nariadenia\n987/2009, t.j. nezisťovala, či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie\nskutočného miesta bydliska žalobkyne a vôbec nezisťovala úmysel žalobkyne a tiež okolnosti a dôvody,\nktoré ju viedli k presťahovaniu a predovšetkým k zamestnaniu vo Veľkej Británii v danom období.\n16. V tejto súvislosti krajský súd tiež poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv obsahovo identickej právnej veci, a to rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7\nSžso/5/2012 z 30.01.2013, v odôvodnení ktorého súd okrem iného uviedol:\n„Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia\nv nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako\nkeby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne\npred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa\nslovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských\nprávnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie\nnedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť\npodľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného\npravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi slovenskej\nrepubliky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v\nprípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko.\nV administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci\ntak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej\nrepubliky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia)\na v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov\na priateľa či iných osôb.\nBez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť\n„centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie\nsú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná\nposúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov\nmôže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.“\n17. Ďalej krajský súd zdôraznil, že popri zisťovaní a skúmaní skutočností svedčiacich o nezachovaní\n„miesta bydliska“ v Slovenskej republike na jednej strane je nutné skúmať aj reálne podmienky\nexistencie bývania o mieste pobytu (výkonu zamestnania). O tejto skutočnosti žalovaná nevykonala\nžiadne dokazovanie. Prítomnosť žalobkyne vo Veľkej Británii nemohla žalovaná považovať bez ďalšieho\nskúmania za trvalú a stabilnú bez zisťovania aj otázky reálneho bydliska v uvedenej krajine (okrem\niného).\nIII.\nOdvolanie žalovanej/stanoviská\nA)\n18. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 16. apríla 2013 (č.l. 45) proti rozsudku prvostupňového súdu sa\nžalovaná nestotožnila s argumentáciou krajského súdu.\n19. Predovšetkým uviedla, že:\n\n- bydlisko žalobkyne bol v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti určené v súlade s článkom 11\nods. 1 Nariadenia č. 987/2009,\n- vzhľadom na časovo dlhé obdobie (t.j. od septembra 2006 do júla 2011) pobytu žalobkyne na území\nVeľkej Británie si žalobkyňa zákonite vytvárala v danej krajine prirodzené väzby,\n- je potrebné prihliadnuť na rodinný stav a rodinné väzby žalobkyne tak, že časť jej rodiny so silnejšou\nväzbou bola s ňou vo Veľkej Británii (t.j. manžel žalobkyne s dieťaťom), hoci rodičia zostali na území\nSlovenskej republiky,\n- pri posudzovaní hodnovernosti údajov deklarovaných žalobkyňou vychádzala žalovaná v zmysle\nsvojej ustálenej praxe predovšetkým z údajov poskytnutý bezprostredne pri podávaní žiadosti; pokiaľ\nzo zistených údajov vyplýva pre správny orgán jednoznačný záver o mieste bydliska, potom žalovaná\nnepovažuje za nevyhnutný ďalší výsluch klienta, t.j. žalobkyne,\n- ak sa žalobkyňa rozhodla nevyužiť možnosť uplatniť si nárok na dávku nezamestnanosti v súlade s\nNariadením č. 987/2009 a vracia sa zo štátu posledného zamestnania do domovskej krajiny, potom sa\nvystavuje podľa žalovanej riziku, že nárok na dávku v nezamestnanosti nebude priznaný automaticky,\n- neuznanie bydliska v domovskej krajine nezamestnaným osobám, ktoré sa vrátili do domovskej krajiny\nzo štátu posledného zamestnania, nie je podľa žalovanej obmedzením práva na voľný pohyb osôb ani\ndiskrimináciou týchto osôb, ale ide skôr v súlade s koordinačnými komunitárnymi predpismi o využitie\nochrany domovskej krajiny pred neopodstatneným čerpaním finančných prostriedkov určených na\nodstránenie negatívnych následkov nezamestnanosti práve z dôvodu, že žalobkyňa ako nezamestnaná\nosoba pracujúca dlhodobo v zahraničí do fondu nezamestnanosti domovskej krajiny neprispievala,\n- podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/6/2012 z 26. septembra 2012\nv obdobnej situácii (dlhodobé zamestnanie žalobcu vo Veľkej Británii a prítomnosť manželky v tomto\nštáte) bola potvrdená správnosť postupu žalovanej v tom, že zachovanie bydliska žalobcu na území\nSlovenskej republiky neuznal.\n20. Záverom žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského\nsúdu zrušil a vec mu vrátil ďalšie konanie, alternatívne aby ho zmenil tak, žalobu zamieta.\nB)\n21. Právna zástupkyňa žalobkyne sa vo svojom stanovisku zo 06. mája 2013 (č.l. 48) stotožnila\ns argumentáciou napadnutého rozsudku krajského súdu. Ďalej poukázala na relevanciu rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso/5/2012 na prejednávanú vec.\nSúčasne navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a priznal žalobkyni\nnáhradu trov odvolacieho konania vo výške 67,89 €.\n\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\n\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,\nže odvolanie nie je dôvodné, pretože odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne\nsprávny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov\npostupom uvedeným v § 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to z iných zrušovacích\ndôvodov.\n23. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobkyne),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. rozhodnutie účastníka konania\nz úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n24. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého\nrozhodnutia, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania\n(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého\nrozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi\nnámietkami žalobkyne (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp.\nzn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je\núlohou všeobecného súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov,\nale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne\norgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a\nprocesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu\nrozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj\núčastníkmi.\n25. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom\nspise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby,\nktorou sa žalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovanej, je skutková otázka, či postup\nžalovanej dostatočným spôsobom zabezpečil zistenie skutkového stavu pre riešenie predbežnej otázky\no vymedzení pojmu bydliska.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n26. Žalovaná svoje odvolanie oprela o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať predovšetkým s námietkou\nnedostatočného zistenia skutkového stavu, lebo riadne zistený skutkový stav preddeterminuje správny\nvýber právnej normy pre riešení sporu súdom.\nAž po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobkyni (a to aj v prípade odvolania\nžalovanej) na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší\nsúd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej krajský súd nedostatočne\npri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom\nv ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr\nGarcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.\n\n27. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n28. Z priloženého administratívneho spisu Najvyšší súd zistil, že žalovaná rozhodla na základe údajov\nz informačného systému Sociálnej poisťovne a z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce\n(podľa mienky žalovanej išlo o údaje potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti), ako\naj zohľadnila potvrdenie kompetentnej inštitúcie vo Veľkej Británii.\nJe tiež nespochybnené, že žalobkyňa si dňa 02. septembra 2011 podala prostredníctvom pobočky\nžalovanej v Michalovciach žiadosť o dávku v nezamestnanosti. V tejto žiadosti označila svojho\nzamestnávateľa, ako aj vymedzila obdobie zamestnania vo Veľkej Británii. Ďalej sú k žiadosti pripojené\nviaceré listiny, ktoré však nepotvrdzujú to, že by žalobkyňa bola opytovaná, resp. by sama poskytla\nbližšie informácie na ustálenie pojmu bydlisko vymedzeného podľa článku čl. 1 písm. j), resp. k)\nNariadenia č. 883/2004. V zmysle uvedeného ustanovenia nariadenia sa totiž pod pojmom „bydlisko“\nrozumie miesto, kde žiadateľ o príslušnú dávku zvyčajne býva.\n29. Najvyšší súd v súvislosti s princípom právnej istoty, ktorý imanentne vyplýva z ústavnej\ncharakteristiky Slovenskej republiky ako právneho štátu (viď čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej\nrepubliky), neustále zdôrazňuje nutnosť zachovať nerozpornú judikatúru.\nV súvislosti s uvedeným záverom sa preto musí vysporiadať tak s rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn.\n7 Sžso/5/2012 z 30. januára 2013, ako aj s iným svojim rozsudkom sp. zn. 10 Sžso/6/2012 zo dňa 26.\nseptembra 2012, na ktorý poukazuje žalovaná.\n30. Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že druhý vyššie uvedený rozsudok sp. zn. 10 Sžso/6/2012\nakceptujem skutkový stav ako ustálený, a preto sa zameriava na prieskumnom riadnej aplikácie\ndotknutého práva. Avšak v prejednávanej veci táto situácia nenastala, nakoľko z pripojeného\nadministratívneho spisu nie je preukázané splnenie požiadavky zakotvenej zákonodarcom v ustanovení\n§ 195 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., t.j. požiadavky na spoľahlivé (inak povedané presné a úplné) zistenie\nskutočného stavu v prejednávanej veci.\nNajvyšší súd nemôže akceptovať spoľahlivosti zistenia skutočného stavu veci iba na tom základe, že\nžalobkyni bola daná iba možnosť vyplniť príslušný formulár bez toho, aby bola dodatočne konfrontovaná\norganizačnou zložkou žalovanej vo vzťahu k údajom spresňujúcim pojem bydlisko.\nPodľa § 195 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním\nrozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné\npodklady na rozhodnutie.\nPodľa § 195 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a\nvyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo\nznáme organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.\nPodľa § 209 ods. 1 veta druhá zák. č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí\nobsahovať predpísané náležitosti.\n31. Za tohto procesného stavu musí Najvyšší súd vychádzať z právnych názorov vyslovených iným\nsenátom Najvyššieho súdu prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/5/2012 z 30.\njanuára 2013 (viď bod č. 16).\n\nPreto sa aj Najvyšší súd čiastočne nestotožnil so zrušovacím dôvodom uvedeným krajským súdom, t.j.\nnepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej v zmysle § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p., naopak\nz hľadiska hospodárnosti občianskeho súdneho konania (§ 6 O.s.p.) potvrdil zrušujúci výrok krajského\nsúdu s prihliadnutím na nedostatočne zistený skutkový stav veci, t.j. ustanovenie § 250j ods. 2 písm.\nc) O.s.p. Týmto postupom odvolacieho súdu bolo naplnené ústavné právo žalobkyne na poskytnutie\nsúdnej ochrany v zmysle článku 46 a nasl. Ústavy slovenskej republiky.\n32. Nakoľko súdy musia v zmysle Občianskeho súdneho poriadku (najmä ustanovenie § 1 O.s.p.)\npostupovať v občianskom súdnom konaní tak, aby bola okrem iného zabezpečená výchova na\nzachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb, Najvyšší súd na\ntomto mieste zdôrazňuje tú skutočnosť, že právo na voľný pohyb pracovníkov v zmysle čl. 45 a 48\nZmluvy o fungovaní Európskej únie FEU (pôvodne čl. 39 a 42 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je\nneodňateľným základným právom každého euroobčana, ktorého výkon v priestore Európskej únie si\nvyžiadal harmonizáciu aj v oblasti práva sociálneho zabezpečenia.\nPôvodnou komunitárnou úpravou sa zaoberalo Nariadenie (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o\nuplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby\na ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.\n33. Na túto komunitárnu úpravu reagovala rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie (na\núčely rozsudku ďalej len „SD EÚ“). Rozsudky SD EÚ patria medzi právne relevantné akty orgánov\nEurópskej únie, ktoré v zmysle ústavnej kolíznej normy zakotvenej v článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nVzhľadom k uvedenému Najvyšší súd dáva do pozornosti rozsudok SD EÚ z 01. októbra 2009 vo veci\nC-3/08, Ketty Leyman v. Institut national assurance maladie-invalidite (INAMI), ďalej rozsudok SD EÚ z\n09. novembra 2006 vo veci C-205/05, Fabien Nemec proti Caisse régionale du Nord-Est, či rozsudok z\n30. júna 2011 vo veci C-388/09, da Silva Martins.\nV.\n34. Odvolací súd vzhľadom na žalobné námietky uplatnené žalobkyňou uvádza, že napadnuté\nrozhodnutie žalovanej nemá všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 209\nzák. č. 461/2003 Z.z. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu nevychádza z dostatočne zisteného\nskutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Na takto vymedzenom\nzáklade sa odvolací súd spolu so závermi vyslovenými krajským súdom nestotožňuje spolu s\nkrajským súdom so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich sociálnych\ndávkových konaniach o tom, že žalobkyňa nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nárok na dávku v\nnezamestnanosti.\nPočas súdneho konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa\nvyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva\naplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je\npotrebné konanie prerušiť.\n35. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nargumentov žalobkyne a námietok žalovanej, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 7 Sžso/5/2012 z 30. januára\n2013, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad\nzásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného\nzjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods.\n1 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n\n36. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1\nv spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej žalobkyni právo na úplnú náhradu trov tohto\nkonania vzniklo. Nakoľko právna zástupkyňa úspešnej žalobkyne si svoje právo v zákonnej 3 - dňovej\nlehote uplatnila, a nakoľko zo súdneho spisu ďalej nevyplýva, že by žalobkyni vznikli ďalšie výdavky,\nktoré by mala byť kryté náhradou trov konania, vychádzal Najvyšší súd iba z uplatneného nároku.\n37. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :\n1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa žalobkyne listom zo 06.05.2013 v\nzmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. vyčíslila a Najvyšší súd\nuznal:\n1.1. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde\n1.1.1. podanie na súd (13) ......... 1 úkon práv. pomoci\n1.1.1.1. prislúchajúca náhrad rež. paušálu\ncelkom tarifná odmena:\n\n60,08 €\n7,81 €\n\n67,89 €\n\n38. Nakoľko úspešná žalobkyňa bola zastúpený advokátkou, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť\njej priznanú náhradu trov.\n39. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}