Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tost/9/2013 z 26. 3. 2013
Citácia: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2013, sp. zn. 1Tost/9/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:7012010006.1
Najvyšší súd | 1Tost/9/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:7012010006.1 | 2013-03-26 | Rozhodnutie
Citované ustanovenia: § 394 ods. 1 TP, § 222 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., § 9 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb., § 222 ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb., § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., § 41 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb., § 219 ods. 2 písm. j) zákona č. 140/1961 Zb., § 193 ods. 1 písm. c) TP, § 219 ods. 2 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9c4d40d5-9a5f-4dff-9937-03308ea40779
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7012010006.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tost/9/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012010006
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Toman
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7012010006.1

Rozhodnutie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Tomana a sudcov JUDr.
Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej na neverejnom zasadnutí konanom 27. marca 2013 v
Bratislave v trestnej veci odsúdeného I. U. , pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. l, ods. 2 písm. b/,
písm. j/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a iné o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach zo 14. januára 2013, sp. zn. 4 Ntok 1/2012, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. l písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného I. U. sa   z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2008, sp. zn. 6 T 1/05, v spojení uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 2008, sp. zn. 4 To 18/2007, bol I. U. uznaný
vinným v bode 1/ rozsudku trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 9 ods. 2, § 222 ods. 1, 3 Tr.
zák., ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., v bode 2/ rozsudku trestným činom
vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 písm. b/, j/ Tr. zák., ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa
§ 41 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v jeho výroku.

Za to bol odsúdenému I. U. podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 2, § 29 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zák. uložený
úhrnný výnimočný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 3 Tr.
zák. účinného do 1. januára 2006 zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. poškodenú Z. R. s nárokom na náhradu škody súd odkázal na konanie vo
veciach občianskoprávnych.

Odvolanie odsúdeného I. U. bolo vyššie citovaným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zamietnuté.

Dňa 13. júla 2012 odsúdený I. U. v uvedenej trestnej veci podal návrh na povolenie obnovy konania,
ktorý odôvodnil tým, že celá vec bola voči nemu vykonštruovaná, bol krivo obvinený a že žiada vypočuť
svedka E. R., pretože tento sa dozvedel od spoluodsúdeného L. C. „veľa nových vecí“. Tohto pozná z
prostredia výkonu trestu odňatia slobody, avšak nemá k nemu bližší vzťah, pozná ho rovnako ako iných
odsúdených vykonávajúcich svoj trest v nápravnovýchovnom Ústave na výkon trestu odňatia slobody
v Ružomberku.

Intervenujúci prokurátor na verejnom zasadnutí navrhol návrh odsúdeného na obnovu konania, ako
nedôvodný zamietnuť.

Krajský súd v Košiciach na verejnom zasadnutí uznesením zo 14. januára 2013, sp. zn. 4 Ntok 1/2012,
podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy trestného konania vo veci
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6 T 1/05.



Krajský súd preveril dôvodnosť podaného návrhu, pričom sa zameral na okolnosti, ktoré bolo potrebné
objasniť. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že neboli splnené podmienky na povolenie obnovy
konania, keďže nevyšli najavo skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil odsúdený I. U. hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí sťažnosť.
Dňa 21. februára 2013 krajskému súdu bolo doručené odôvodnenie sťažnosti prostredníctvom obhajcu a
dňa 25. februára 2013 aj odsúdeným vlastnoručne napísané odôvodnenie sťažnosti. V sťažnosti podanej
prostredníctvom obhajcu uviedol, že v návrhu na povolenie obnovy konania navrhol vypočuť svedka
E. R., ktorý od odsúdeného C. získal poznatky o jeho trestnej veci, ktoré by mohli prispieť k zásadnej
zmene „pri posudzovaní veci“. Jedná sa síce o svedka, ktorý nebol prítomný na mieste činu, avšak súd
by nemal opomenúť ani takýto nepriamy dôkaz, najmä, ak informácie pochádzajú od jedného z priamych
aktérov trestnej činnosti, s ktorým svedok vykonáva trest v rovnakom Ústave na výkon trestu odňatia
slobody. Navrhol tiež vypočuť svedkov k postupu vyšetrovateľa, ktorý sa svojim procesným postupom
mal dopustiť  spáchania trestného činu. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil
napadnuté uznesenie a prikázal Krajskému súdu Košice, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Vo vlastnoručne napísanej sťažnosti uviedol, že už deväť rokov trpí, ako nevinný človek a jeho záujmom
je, aby bolo zadosťučinené spravodlivosti, a aby bolo preukázané, že on nie je spolupáchateľom C. a
U.. V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti podrobne poukázal na viaceré skutkové okolnosti, na ktoré
poukazoval už aj v pôvodnom konaní. Opakovane zdôraznil, že on sa trestného činu vraždy nedopustil,
súd oprel rozhodnutie o jeho vine iba o „výmysly“ a „ničím nepodložené dedukcie“, a nie o hodnoverné
dôkazy. Výpoveď svedka R., ktorého navrhol v konaní o návrhu na obnovu konania vypočuť, „plne
korešponduje ním uvádzanými údajmi“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 192 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. por. preskúmal správnosť
výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie tomuto výroku
predchádzajúce a zistil, že sťažnosť odsúdeného I. U. nie je dôvodná.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr
neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by
bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pokiaľ ide o meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa o podanom návrhu odsúdeného I. U. na
povolenie obnovy konania, toto je správne a zákonné.

V podstate opierajúc sa o tie isté dôvody, ako Krajský súd v Košiciach, Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatuje, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, účelom ktorého je odstrániť
nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli rozhodujúcemu orgánu - v danom prípade súdu - skôr známe, a
teda v právoplatnom rozsudku sa ani nemohli brať do úvahy. Súčasne ale tieto nové skutočnosti musia
byť tak závažné, že odôvodňujú zásah do stability a nezmeniteľnosti právoplatného odsudzujúceho
rozsudku. Tieto však v danom prípade zistené neboli.

Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania, ani verifikovanie pôvodne
vykonaných dôkazov, či spochybňovanie spôsobu, akým ich hodnotil súd v pôvodnom konaní. Tieto sú
totiž nezvratné, nemožno ich meniť, ani inak korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom
konaní nemožno opakovať.

Prvostupňový súd sa v tomto konaní o návrhu na povolenie obnovy konania dôsledne vysporiadal so
skutočnosťami, ktoré by mali podľa mienky odsúdeného zakladať dôvod pre povolenie obnovy konania
a svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne, v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Tr. por., odôvodnil. Najvyšší



súd Slovenskej republiky sa preto stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že odsúdený v návrhu
na povolenie obnovy konania neuviedol žiadne nové skutočnosti, prípadne dôkazy, ktoré by súdu v
pôvodnom konaní boli neznáme a ktoré by boli spôsobilé, v kontexte aj ostatných vykonaných dôkazov,
odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste odsúdeného I. U..

Senát krajského súdu správne postupoval, keď nepovažoval výsluch E. R. za potrebný, a tento svoj
postup aj správne a logicky odôvodnil najmä tým, že sa jedná o osobu, ktorá sa nenachádzala na mieste
činu a  mala sa iba sprostredkovane dozvedieť o okolnostiach trestnej činnosti od odsúdeného L. C.. Aj
podľa názoru najvyššieho súdu navrhovaný „nový“ dôkaz aj vzťažmo k výsledkom v pôvodnom konaní
vykonaného dokazovania v celom svojom súhrne, v žiadnom prípade nemôže odôvodniť iné rozhodnutie
o vine odsúdeného.

Pokiaľ ide o námietku odsúdeného, ktorá sa týka skutočnosti, že súd by sa mal zaoberať dôkazmi
súvisiacimi s konaním vyšetrovateľa Ing. S. T., ktorý sa mal, podľa jeho názoru, dopustiť spáchania
trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, aj v tomto prípade súd správne postupoval,
keď nepreveroval toto tvrdenie nepodložené žiadnym relevantným dôkazom.

Z dôvodov vyššie uvedených dospel preto Najvyšší súd Slovenskej republiky k takému záveru, že
Krajský súd v Košiciach postupoval procesne a vecne správne, keď o návrhu odsúdeného I. U. na
povolenie obnovy konania rozhodol tak, že tento na verejnom zasadnutí z dôvodov uvedených v § 399
ods. 2 Tr. por. zamietol. V predmetnom návrhu odsúdený neuviedol žiadne nové skutočnosti, ani súdu
skôr neznáme dôkazy, ktorých existencia by mohla viesť k inému záveru pre rozhodnutie o jeho vine,
a preto najvyšší súd jeho sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, ako nedôvodnú podľa § 193 ods. l
písm. c/ Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.