Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/64/2012 z 29. 9. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2013, sp. zn. 5Sžf/64/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:7011200890.1 Najvyšší súd | 5Sžf/64/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:7011200890.1 | 2013-09-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b087448-a638-4f00-b32b-9dbc10be1ab6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200890.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/64/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200890
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7011200890.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a
členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne obchodnej
spoločnosti AGROTRŇA, s. r. o., so sídlom Malá Tŕňa č. 181, zastúpenej JUDr. Martinou Gombosovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Moldavská cesta č. 6, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Vazovova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/221/15046-95971/2011/990325-r z 18. júla 2011, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/126/2011-95 zo 14. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/126/2011-95 zo 14.
júna 2012 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 2 písm. a/
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky z 18. júla 2011 č. I/221/15046-95971/2011/990325-r ako aj dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Trebišov z 19. apríla 2010 č. 740/230/9678/10/Koš, ktorým správca dane v zmysle §
44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2010 (ďalej len
„zákon o správe daní a poplatkov“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“)
za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume 67.449,41 eura.

V dôvodoch svojho rozhodnutie krajský súd uviedol, že dodatočný platobný výmer správca dane
vydal na základe zistení daňovej kontroly z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008, o
výsledku ktorej bol vyhotovený protokol zo dňa 23. marca 2010 č. 740/320/7378/2010/ Ber, a ktorý
bol so žalobkyňou prerokovaný a doručený dňa 16. apríla 2010. Žalobkyňa podala proti dodatočnému
platobnému výmeru odvolanie, v ktorom okrem vecných zistení správcu dane namietala aj to, že
daňovú kontrolu vykonali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení miestne príslušného správcu
dane. Odvolací správny orgán túto námietku nepovažoval za opodstatnenú z dôvodu, že daňové
úrady vykonávajú správu daní, ktorá zahŕňa aj výkon daňovej kontroly a samotná daňová kontrola je
vykonávaná vždy v mene daňového úradu, ktorý je správcom dane miestne príslušným pre výkon tejto
činnosti.

Krajský súd posudzujúc v medziach žaloby správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 24 zákona o správe daní a poplatkov, § 15
ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, ako aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej



aj „ústavný súd“) zo dňa 10. decembra 2009 č. k. II. ÚS 118/08-61 a dospel k záveru, že žaloba je s
poukazom na ustanovenie § 247 a nasl. OSP dôvodná a podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP napadnuté
rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania
bolo podľa krajského súdu posúdenie, či v mene miestne príslušného správcu dane môžu konať (resp.
vykonávať daňovú kontrolu) zamestnanci iného miestne nepríslušného správcu dane.

Krajský súd dospel k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu ustanovení § 3 a
§ 24 zákona o správe daní, týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov
správcu dane z daňového konania. Formálne síce i naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného daňového úradu, hoci miestne príslušní
zamestnanci neboli z daňového konania zákonne upraveným postupom vylúčení a nahradení inými
zamestnancami. To znamená vo svojich dôsledkoch porušenie základného práva sťažovateľa na inú
právnu ochranu, na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čo potvrdzujú aj právne závery
ústavného súdu. K zmene miestnej príslušnosti správcu dane založenej podľa kritérií uvedených v §
3 zákona o správe daní a poplatkov môže dôjsť dvoma základnými spôsobmi, a to buď delegovaním,
resp. atrahovaním.

Legálnosť daňovej kontroly začatej dňa 17. apríla 2009 a ukončenej 16. apríla 2010 podľa názoru
krajského súdu nemôže vyplývať z legislatívnej zmeny realizovanej zákonom č. 494/2010 Z. z. [t.
j. zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej
pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 494/2010 Z. z.“)] s účinnosťou od 30. decembra 2010, podľa ktorej
daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1 a písm. j/ 1. alebo 2. bodu na základe
poverenia miestne príslušného správcu dane. Krajský súd skonštatoval, že daňová kontrola u žalobkyne
bola ukončená dňom 16. apríla 2010, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 494/2010 Z. z.,
a preto nemohlo dôjsť k „zlegalizovaniu“ daňovej kontroly, vykonávanej u žalobkyne zamestnancami,
ktorí neboli začlenení u miestne príslušného správcu dane. Skutočnosť, že predkladateľ návrhu zákona
Ministerstvo financií Slovenskej republiky a žalovaný považovali zmenu ustanovenia § 15 ods. 1 zákona
o správe daní a poplatkov iba za upresnenie už existujúcej úpravy výkonu daňovej kontroly, ktorá
umožňovala vykonávať daňovú kontrolu aj zamestnancami daňovej správy organizačne nezačlenenými
k príslušnému správcovi dane, nie je vzhľadom na právne závery nálezu ústavného súdu č. k. II.ÚS
118/08-61 zo dňa 10. decembra 2009 významná.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal právo
na náhradu trov konania v sume 541,94 eura.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Žalovaný uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj Krajský súd Košice, ktorý prevzal
argumentáciu ústavného súdu, vychádzajú z predpokladu, že žalobkyňa podala námietku zaujatosti
proti všetkým zamestnancom daňového úradu, a že daňová kontrola bola u žalobkyne vykonaná. Keďže
námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom podaná nebola, riaditeľ daňového úradu o nej nemohol
rozhodnúť a nebol ani dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
ústavného súdu.

V zmysle zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) bolo služobným úradom všetkých
zamestnancov daňových orgánov Slovenskej republiky Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová
ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, pričom každý zamestnanec vykonávajúci daňovú kontrolu na
niektorom daňovom úrade, má určené pravidelné miesto výkonu štátnej služby, ktorým bol konkrétny
daňový úrad, prípadne pracovisko daňového úradu. V súlade so zákonom o daňových orgánoch a
zákonom o štátnej službe bolo možné vyslať zamestnanca na pracovnú cestu za účelom vykonania
daňovej kontroly na akékoľvek miesto v rámci daňovej správy Slovenskej republiky. Z pohľadu zákona



o správe daní však musela byť daňová kontrola vykonaná vždy v mene (pod hlavičkou) daňového
úradu, ktorý je správcom dane miestne príslušným pre výkon tejto činnosti. Daňovú kontrolu vyslanými
zamestnancami do obvodu iného správcu dane ako je daňový úrad, ktorý je určený ako ich pravidelné
miesto výkonu štátnej služby, bolo možné vykonať na základe poverenia, resp. požiadavky - príkazu
riaditeľa príslušného pracoviska Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, resp. Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 6 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov(účinného do
31. decembra 2011) a Organizačného poriadku, Daňové riaditeľstvo priamo prostredníctvom pracovísk
daňového riaditeľstva bolo oprávnené poveriť vykonaním daňovej kontroly aj zamestnancov iného
daňového úradu, ako je miestne príslušný správca dane. V danom prípade predmetná daňová
kontrola bola vykonaná na Príkaz riaditeľa Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko
Košice č. 24/2009/320, ktorý vykonaním daňovej kontroly poveril zamestnancov Daňového úradu
Košice V tak, ako to umožňovali vyššie citované ustanovenia zákonov a organizačný poriadok. S
odvolaním na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžo/101/2010 zo dňa 26. októbra 2010 tento postup
Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhodnotil za nezákonný. Písomné poverenie na výkon daňovej
kontroly vystavoval v zmysle právnej úpravy pre vyslaných zamestnancov miestne príslušný správca
dane (Daňový úrad Trebišov) kontrolovaného daňového subjektu - žalobkyne. Poverení zamestnanci
vyhotovovali dokumentáciu súvisiacu s daňovou kontrolou v mene Daňového úradu Trebišov, ktorý je
miestne príslušným správcom dane pre žalobkyňu. Po ukončení daňovej kontroly v ďalšom konaní - vo
vyrubovacom konaní pokračoval miestne príslušný správca dane a vydal dodatočné platobné výmery.

Žalovaný ďalej poukazuje aj na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 238/06-39 zo dňa 16. decembra
2008, kde uvádza, že: „daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým
procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania, nie je teda samostatnou fázou
daňového konania, ale úkonom správcu dane“; ďalej aj na nález č. k. III. ÚS 23/2010 zo dňa 29.
júna 2010, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky opätovne zdôraznil procesný charakter daňovej
kontroly: „daňová kontrola je proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie
je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového /subjektu“; taktiež aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012, v ktorom najvyšší
súd uviedol, že: „v tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité vlastnosti konkrétneho prípadu možno
považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry
Ústavného súdu SR; a aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/122/2011-52 zo dňa 14.
júna 2012, v ktorom uvádza, že z nálezu II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 nevyplýva, že pôsobenie
externých kontrolórov v prebiehajúcej daňovej kontrole by mal mať za následok absolútne nezákonný
stav“.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 04. októbra 2012 navrhla rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne a právne správny a zároveň sa domáhala náhrady trov konania a trov právneho
zastúpenia. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný v podanom odvolaní uviedol okrem iného aj
úplne nové skutočnosti ako tie, ktoré boli uvádzané vo vyššie uvedených napadnutých rozhodnutiach,
predovšetkým skutočnosti ohľadom vykonávania štátnej služby a vyslania na služobnú cestu, na ktoré
nemožno prihliadať, keďže mal možnosť a čas ich uplatniť v prvostupňovom konaní.

Vo vzťahu k argumentáciám ohľadom zákona o štátnej službe a s tým súvisiacich pracovných cestách
žalobkyňa uviedla, že predstavujú len vnútorný služobný vzťah medzi zamestnancami daňových
orgánov a žiadnym spôsobom sa netýkajú pôsobenia navonok voči daňovým subjektom.

Ďalej žalobkyňa mala za to, že s ohľadom na užší výklad § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. účinného
v čase začatia daňovej kontroly ako aj v čase jej skončenia, treba pojem správcu dane chápať ako
konkrétneho správcu dane, ktorý spravuje dane konkrétneho daňového subjektu, a tým môže byť len
miestne príslušný správca dane, v ktorého mene vystupujú k nemu organizačne začlenení zamestnanci
daňového riaditeľstva. Daňová kontrola by preto podľa žalobkyne mohla byť vykonávaná zákonným
spôsobom len prostredníctvom zamestnancov organizačne začlenených u miestne príslušného správcu
dane počas celého trvania výkonu daňovej kontroly, v opačnom by dochádzalo k fluktuácií zamestnancov



organizačne pričlenených k určitému daňovému úradu na iné daňové úrady pri výkone daňovej kontroly
bez právneho dôvodu.

Rovnako podľa žalobkyne ani zákon o štátnej službe žiadnym spôsobom neustanovuje, že by sa počas
služobnej cesty menil nadriadený zamestnanec štátneho zamestnanca a navyše žalovaný nepredložil
žiadny relevantný dôkaz o tom, že by zamestnanci vykonávajúci predmetnú daňovú kontrolu boli na
pracovnú cestu skutočne vyslaní.

Čo sa týka tvrdení žalovaného ohľadom toho, že daňová kontrola nie je samostatným daňovým
konaním, ale je len osobitným postupom slúžiacim na riadne preverenie základu dane z právnej praxe,
je nepochybné, že ustanovenia upravujúce základné zásady daňového konania sa vzťahujú nielen
na samotné daňové konanie, ale aj na inštitút daňovej kontroly, a to z dôvodu, že daňová kontrola
predstavuje najväčší zásah do sféry jednotlivca, nakoľko má značne vyšetrovací charakter.

Žalobkyňa poukázala aj na to, že v rámci daňovej kontroly bolo získané veľké množstvo dôkazov, avšak
tie boli získané v rozpore so zákonom, teda kontrolórmi miestne nepríslušného správcu dane, nemožno
hovoriť o dôkazoch získaných zákonným spôsobom a tieto v konečnom dôsledku nemohli byť použité
ani v rámci vyhotovenia protokolu.

Ohľadom judikatúry, na ktorú žalovaný odkazuje mala žalobkyňa za to, že ide z jeho strany o značne
účelový výklad rozhodnutí na ktoré poukazuje, a to predovšetkým z dôvodu ich časovej postupnosti
ako aj merita veci týchto rozhodnutí. Žalobkyňa poukazuje predovšetkým na rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010, ktorý zrušil napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva
Slovenskej republiky o námietkach žalobkyne, avšak v rozhodnutí sa vyjadril v tom smere, že správca
dane bol oprávnený použiť aj menej formálny postup spočívajúci vo faktickom nahradení kontrolórov
miestne príslušného správcu dane kontrolórmi miestne nepríslušného správcu dane, a ktorý bol vydaný
v odvolacom konaní potom, čo ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10. decembra
2009 (t. j. nález, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa) v ktorom bolo následne aj výslovne uvedené, že v
prípade vykonávania daňovej kontroly nie je podstatné, že zamestnávateľom zamestnancov správcu
dane nie je samotný správca dane, ale Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a zároveň nie je
dodržaná podmienka miestnej príslušnosti v prípade, ak formálne síce vykonáva daňovú kontrolu
miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti túto kontrolu vykonávajú zamestnanci iného
daňového úradu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo KS 43/2006 a rovnako poukazuje
na to, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 je uvádzané, že
rozhodnutie ústavného súdu II. ÚS 118/08-61 možno považovať za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej
ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Voči tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu
podala žalobca opätovne sťažnosť na ústavný súd, ktorú tento odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedeného však nepochybne vyplývalo, že meritom veci, ktorou sa ústavný súd v predmetnom
prípade zaoberal bola skutočnosť, že žalobca bude môcť všetky svoje námietky uplatňovať v ďalšom
konaní a teda nebol daný dôvod na to, aby sa touto vecou podrobne, teda aj v rozsahu námietok
voči daňovej kontrole vykonávanej zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane zaoberal
ústavný súd. Tento sa napokon k skutočnosti zákonnosti kontroly vykonávanej zamestnancami miestne
nepríslušného správcu dane žiadnym spôsobom ani nevyjadroval, keďže tieto boli následne predmetom
ďalšieho konania. Za zjavne nedôvodné a neopodstatnené potom možno hodnotiť aj ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu zaoberajúce sa totožnou otázkou, napr. rozsudok sp. zn. 5Sžf/68/2011 a 5Sžf/21/2011,
ktoré sú postavené na argumentácii ústavného súdu v uznesení č. k. II ÚS 159/2011-19.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1
prvá veta OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach
podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP), odvolanie prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/221/15046-95971/2011/990325-r zo dňa 18. júla 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný



výmer Daňového úradu Trebišov z 19. apríla 2010 č. 740/230/9678/10/Koš, ktorým správca dane vyrubil
žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume 67.449,41
eura. Z hľadiska námietok žalovaného uvedených v odvolaní, zostala sporná otázka, či pri výkone
daňovej kontroly môžu v mene miestne príslušného správcu dane konať aj zamestnanci Daňového
(t. č. Finančného) riaditeľstva Slovenskej republiky organizačne začlenení k miestne nepríslušnému
správcovi dane.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu
dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods.
1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca
dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a
daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.
3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové
subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej
zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 107 ods. 4 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), ak po začatí konania zanikne
právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd
konanie zastaví.



Podľa § 3 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov, miestna príslušnosť správcu dane sa riadi, ak
tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u právnickej osoby jej sídlom, inak miestom
skutočného vedenia a u fyzickej osoby jej trvalým pobytom, inak miestom, kde sa obvykle zdržuje.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 30. decembra 2010 daňovou
kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel
kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu
vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j/ prvého alebo druhého bodu na základe
poverenia miestne príslušného správcu dane.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových
subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektami a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2012 sa
zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.
z. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší
sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu ako i obsah
súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalovaný namieta nesprávne právne
a skutkové posúdenie danej veci a konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského
súdu premietnutým do enunciátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.



Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobkyne k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako
sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka zákonnosti priebehu daňovej kontroly, resp. otázka posúdenia
výkonu daňovej kontroly u daňového subjektu zamestnancami Daňového (t. č. Finančného) riaditeľstva
Slovenskej republiky organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane.

V súvislosti s preskúmavanou vecou najvyšší súd dáva do pozornosti najmä svoje skoršie rozhodnutie č.
5Sžf/23/2012 zo dňa 31 januára 2013 týkajúce sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia v obdobnej veci
vyrubenia rozdielu dane žalobcovi za zdaňovacie obdobie september 2001. Aj v tejto veci bola okrem
iných sporná otázka zákonného zloženia kontrolnej skupiny.

Na margo žalobkyňou namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd poukazuje
aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011,
ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší
súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 22.
februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti
postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného - riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci
určenia kontrolnej skupiny.

S námietkou, ktorú vzniesla žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu, týkajúcej sa opomenutia zmyslu
celého uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, keď otázkou zákonnosti
vykonávania daňovej kontroly kontrolórmi miestne nepríslušného daňového úradu sa dané uznesenie
nezaoberalo, najvyšší súd nesúhlasí a názory zo strany žalobkyne považuje za umelo vykonštruované,
pričom si subjektívne, svojvoľne a účelovo osvojila názory a citáty z jednotlivých rozhodnutí všeobecných
súdov, avšak ich nehodnotí v priamej súvislosti a nadväznosti. Z uznesenia ústavného súdu č. II. ÚS
159/2011-19 z 13. apríla 2011 vychádzajú aj iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zaoberajúce sa totožnou otázkou, t. j. otázkou zákonnosti vykonávania daňovej kontroly kontrolórmi
miestne nepríslušného daňového úradu (napr. sp. zn. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012 či
5Sžf/23/2012 zo dňa 31. januára 2013).

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010:
„V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V, podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe
daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý
nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č.
150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou
osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou
subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví
štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR



reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej
službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K.
nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti postupu
zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe
posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom
na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané.
Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane
o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal
z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a §
24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov
správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne príslušní
zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na
to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej
kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na
úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu
osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom
sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v
znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového
materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o
vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1
OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení
zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.
októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej
skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla
2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v
zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu
riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej
daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku
správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho
pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 z 04.
júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010
a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky
výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie
základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie
právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61
z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového rozhodnutia Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžf/7/2009 z 01. júla 2010 konajúc o odvolaní žalobcu



proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 7S/107/2007-121 z 02. septembra 2009 zmenil tento
rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/223/3970-77374/2007/991545-r z 12. októbra 2007,
ktorým žalovaný zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového
úradu Košice V č. 709/230/36922/06/ZIM z 03. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH
za zdaňovacie obdobie február 2001.

V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval,
že „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči všetkým
zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje
so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú
kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“, pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude
úlohou žalovaného vadu konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.

Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok
neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie
existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a
vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového
úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako
to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.
októbra 2010 (ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky bola
odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011).

S uvedeným odôvodnením preskúmavanej veci najvyšší súd dáva do pozornosti svoje neskoršie
rozhodnutie týkajúce sa súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a správneho postupu vo veci
určenia dane z pridanej hodnoty žalobcu podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie mesiaca február 2001,
o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/68/2011 z 23.
februára 2012. Tento rozsudok najvyššieho súdu žalobca z dôvodu ním namietaného porušenia jeho
práva na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a práva na preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky napadol ústavnou
sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý uznesením č. III. ÚS 266/2012-28 z 19.
júna 2012 túto sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z odôvodnenia
uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že po citácii odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, v právnej argumentácii zhodného s vyššie uvedeným odôvodnením v tejto veci, toto
ústavný súd presvedčilo, že „najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho vyjadrení k
odvolaniu žalovaného z 18. novembra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.“ Ďalej okrem iného
Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že „dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/68/2011 z
23. februára 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných procesných noriem.“

Námietku žalobkyne týkajúcu sa tvrdenia, že žalovaný v podanom odvolaní uvádza okrem iného aj
úplne nové skutočnosti a na takto uplatnené skutočnosti nemožno prihliadať, najvyšší súd považuje za
irelevantnú, pretože sa nejedná o nové skutkové tvrdenia, resp. nové dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv
na skutkový stav z ktorého rozhodnutie vychádza.

Nakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní
a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,
podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť
správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd
Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná
s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.



Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu
postupom podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú
zamietol z dôvodu, že dospel k záveru, že postupom riaditeľa daňového úradu nedošlo k obídeniu
ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní, týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane,
keď krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z názoru vysloveného v náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, ktorý však, ako je už uvedené
aj vyššie, dnes už ustálená judikatúry považuje za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Neobstoja pritom ani ďalšie námietky žalobcu uvedené v žalobe,
že rozhodnutie daňového riaditeľstva je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ani námietka, že
bola podrobená nadmernému dôkaznému zaťaženiu, a že by správca dane náležite neprihliadal na ňou
predložené dôkazy, ani ich nevyhodnocoval, ani námietka, že správca dane v dodatočnom platobnom
výmere vyhodnotil plnenia voči odberateľom z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli
reálne uskutočnené a boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva. Pokiaľ
žalobkyňa namietla, že sa žalovaný nevysporiadal s jej námietkou, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva,
že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na
fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH, treba pripomenúť,
že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou je boj proti podvodom, daňovým únikom a
prípadným zneužívaniam je (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Groep,
C-487/01 a C-7/02, Zb. s. I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax a i., C-255/02, Zb. s. I-1609,
bod 71). Napokon neobstojí ani námietka žalobkyne týkajúca sa porušenia zásady proporcionality v
súvislosti so súčasným výkonom daňových kontrol u obchodných spoločnosti personálne prepojených
na osobu - K., ktorú najvyšší súd považoval za právne irelevantnú.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 224 ods. 2
OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobkyni, ktorá nemala úspech
vo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona
neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.