{"guid": "8d6bf024-5a56-48b8-be9c-f0143dc8f1ad:4d93e741-18d7-45a1-b2ff-9ec009376637", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7011200857.1", "spisova_znacka": "5Sžf/67/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/67/2012 z 31. 10. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2013, sp. zn. 5Sžf/67/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:7011200857.1", "identifikacne_cislo": "7011200857", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2013-10-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d93e741-18d7-45a1-b2ff-9ec009376637", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200857.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200857.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200857.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/67/2012\n7011200857\n31. 10. 2013\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2013:7011200857.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu HALLMARKCE, s. r. o., so sídlom v Ladmovciach 4, zastúpeného JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou so\nsídlom v Košiciach, Moldavská cesta 6, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky,\nso sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky z 21. júna 2011, č. I/223/12893-66723/2011/990057-r, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. júna 2012, č. k. 6S/122/2011-52, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/122/2011-52 zo 14.\njúna 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nRozsudkom zo 14. júna 2012, č. k. 6S/122/2011-52 Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“)\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky č. I/223/12893-66723/2011/990057-r. z 21. júna 2011 a dodatočného platobného výmeru\nDaňového úradu Kráľovský Chlmec (ďalej len „správca dane“) č. 738/230/28522/10/Kaš zo 16.\ndecembra 2010, a zastavenia konania.\nKrajský súd postupom podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) preskúmal\nžalobou napadnuté rozhodnutia v medziach žaloby, oboznámil sa s administratívnym spisom žalovaného\na správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.\nNapadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský\nChlmec zo 16. decembra 2010 č .738/230/28522/10/Kaš, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“)\nnebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie máj\n2009 v sume 7.280,42 eura. Daňový úrad v dodatočnom platobnom výmere nepriznal žalobcovi právo\nna odpočítame dane v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2009 z nákupu tovaru na základe dvoch\nfaktúr od dodávateľa H.. Ide o faktúru č. 08052005/V z 08. mája 2009 v celkovej sume 20.641,70 eura,\nz toho DPH v sume 3.295,74 eura za dodanie guľatiny „smrek“ v množstve 177 m3 a jednotkovej cene\n98 eur/m3, ktorá bola uhradená v hotovosti 09. mája 2009 a o faktúru č. 24052009/V z 24. mája 2009\nv celkovej sume 24.956,70 eura, z toho DPH v sume 3.984,68 eura za dodanie guľatiny „smrek“ v\nmnožstve 214 m3 a v jednotkovej cene 98 eur/m3, ktorá bola uhradená v hotovosti 25. mája 2009.\n\nV prvom rade sa krajský súd zaoberal s námietkou žalobcu, že kontrolné zistenia na základe daňovej\nkontroly neboli získané v súlade so zákonom, pretože daňovú kontrolu nevykonávali zamestnanci\nmiestne príslušného správcu dane, z ktorého dôvodu nebolo podľa žalobcu možné na základe získaných\nkontrolných zistení vydať dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi nebol priznaný nadmerný odpočet\nza zdaňovacie obdobie máj 2010. Krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\n(ďalej aj „ústavný súd“) z 10. decembra 2009 č. II. ÚS 118/08-61 a aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), napríklad rozsudky sp. zn. 5Sžf/21/2011 z 26. januára\n2012 a sp. zn. 5Sžf/68/2011 z 23. februára 2012, o ktoré oprel svoj právny záver, že pôsobenie externých\nkontrolórov v časti prebiehajúcej daňovej kontroly nemá za následok absolútne nezákonný stav, ktorý by\nneumožňoval využiť poznatky z takejto daňovej kontroly pre rozhodovaciu činnosť daňových orgánov.\nPoukázal na to, že žalovaný a správca dane po doručení spomínaného rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach, zo 16. septembra 2010, sp. zn. 6S/16327/2010, ktorým zakázal správcovi dane pokračovať\nvo výkone daňovej kontroly, vykonali zmenu obsadenia kontrolnej skupiny. Novo utvorená kontrolná\nskupina pokračovala vo vykonávaní daňovej kontroly, ktorú následne zákonným spôsobom ukončila.\nŽalobcovi bol doručený protokol o daňovej kontrole, pričom proti obsahu protokolu nevzniesol žiadne\nnámietky. Z týchto dôvodov krajský súd uzavrel, že správca dane zákonným spôsobom začal vo veci\nvyrubovacie konanie a vydal dodatočný platobný výmer, ktorým nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet\nza zdaňovacie obdobie máj 2009.\nAko nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku žalobcu, ktorou namietal nepreskúmateľnosť jednak\nnapadnutého rozhodnutia, a tiež rozhodnutia správcu dane, a to pre nedostatok dôvodov tvrdiac,\nže jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby H.\nako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného\nplnenia. Krajský súd po preskúmaní oboch rozhodnutí dospel k záveru, že obe rozhodnutia majú\nvšetky náležitosti v zmysle § 30 a § 48 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, oba správne orgány\nvyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení svojich rozhodnutí vyhodnotili zistený dôkazný stav a vyvodili z\nneho správne právne závery. V rozhodnutiach uvádzali dôkazy predložené a tiež tie, ktoré správca dane\nzabezpečil na preverenie deklarovaných obchodov, pričom žalovaný sa vo svojom rozhodnutí zaoberal\ntiež všetkými námietkami, ktoré uviedol žalobca vo svojom odvolaní.\nNámietky žalobcu ohľadom posudzovania fiktívnych dodávok mal krajský súd opäť za nedôvodné, a\nto vzhľadom na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o DPH“), ktoré sa\nvzťahuje aj na faktúry, ktorých predmet neodráža skutočnosť.\nPokiaľ ide o námietku porušenia zásady proporcionality, krajský súd ani túto nepovažoval za dôvodnú,\npretože H., ktorý bol konateľom alebo splnomocneným zástupcom vo viacerých spoločnostiach a za\nkaždú spoločnosť konal sám nielen ako konateľ, ale zabezpečoval aj realizáciu obchodných operácií.\nDo situácie, na ktorú poukazuje v žalobe, sa dostal sám založením viacerých obchodných spoločností,\nktorých je konateľom a z toho dôvodu je povinný predkladať dôkazné prostriedky za jednotlivé\nspoločnosti a vykonávať všetky úkony voči správcovi dane. Krajský súd z obsahu spisu nezistil, že by\nsprávca dane požadoval od konateľa žalobcu neodôvodnené, prípadne nepotrebné doklady, ktoré by\nnemali vplyv na zistenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti.\nŽalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak podľa\nustanovenia § 250k ods. 1 OSP.\nProti tomuto rozsudku podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1, § 246c ods. 1 veta prvá OSP)\nžalobca odvolanie. Žiadal rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/122/2011-52 zo 14. júna 2012\nzmeniť a rozhodnúť v intenciách žalobného návrhu. Súčasne si žalobca uplatnil náhradu trov konania,\nktoré vyčíslil a špecifikoval.\nSvoje odvolanie odôvodnil tvrdením, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Dodal tiež, že súd sa v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal aj s námietkou žalobcu, že zo strany žalovaného sa\njednalo o neodôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutie.\n\nŽalovaný ako prvý namietol záver krajského súdu, že keďže sama existencia faktúry o dodávke\ntovaru nie je postačujúcim právnym základom pre preukázanie nároku na odpočítanie DPH a keďže\nz administratívneho spisu zo žiadnych dokladov nevyplýva, že by žalobca preukázal reálne dodanie\ntovaru, na základe ktorého by mu vznikla daňová povinnosť, neboli splnené podmienky ustanovene v §\n49 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona o DPH. Podľa žalobcu však správca dane a v konečnom dôsledku ani\nkrajský súd nevzali do úvahy žiadnu inú možnú alternatívu vo vzťahu k dodaniu tovaru. Dospeli tak k v\npodstate rovnakému, ničím nepodloženému záveru, že pokiaľ žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom,\nže tovar bol doručený (pričom žalobca sa domnieva, že sa malo jednať s najväčšou pravdepodobnosťou\no faktúry, z ktorých by bolo zrejmé, že dopravu za tovar si účtoval dodávateľ alebo si žalobca ako\nodberateľ dopravu zabezpečil vo vlastnej réžii alebo prostredníctvom ďalšieho subjektu), tento tovar\nreálne dodaný byť nemohol. Žalobca má za to, že i z tohto dôvodu súd dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nKrajskému súdu tiež vytkol, že v napádanom rozsudku neuviedol, na základe akých skutočností dospel\nk záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní a\npoplatkov (jediným argumentom v tomto prípade je skutočnosť, že formálna existencia faktúry nie je\npredpokladom na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH) a nesplnil zákonné podmienky uvedené\nv § 49 zákona o DPH. Aj z tejto skutočnosti žalobca má za to, že krajský súd svoje rozhodnutie riadne\nneodôvodnil. Navyše, záver krajského súdu, že by žalobca ako daňový subjekt mal vystaviť odberateľskú\nfaktúru a túto odovzdať odberateľovi bez toho, aby dodal fakturovaný tovar a následne si mal odberateľ\nuplatniť odpočet dane z tejto faktúry, je neopodstatnený a ničím nepodložený fakt, a teda ak týmto\nfaktom (okrem ďalších faktov, ktoré súd uviedol) súd odôvodnil svoje rozhodnutie, žalobca má za to, že\ntoto rozhodnutie nemožno v žiadnom prípade považovať za riadne odôvodnené, nakoľko ide o ničím\nnepodloženú domnienku súdu.\nŽalobca má na rozdiel od krajského súdu za to, že nedošlo k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o\nDPH, pretože ako platiteľ využil svoje oprávnenie odpočítať daň, nakoľko bola voči nemu daň uplatnená\niným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané tieto boli\nurčené na použitie na dodávky tovarov a služieb. Pokiaľ mal krajský súd za preukázané, že reálne\nobchodné vzťahy sa na základe týchto zmlúv medzi týmito podnikateľskými subjektmi neuskutočňovali,\nmal podľa mienky žalobcu uviesť, na základe akých vykonaných dôkazov dospel k takému záveru.\nOpätovne zdôraznil, že skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, nie je\nsama osebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu/neuskutočneniu akéhokoľvek\nplnenia. Personálnu účasť akejkoľvek osoby v akejkoľvek spoločnosti, resp. spoločnostiach, nie je podľa\nžalobcu možné dávať do priamej ani nepriamej súvislosti s uskutočnením zdaniteľného plnenia, pretože\ntoto je preukázateľné len z iných skutočností.\nPoukázal tiež na to, že vzhľadom na existujúce personálne prepojenie do formy blízkej holdingu\numožňuje niektorým zo spoločností neúčtovať samostatne o režijných nákladoch (vodné, stočné,\nspotreba elektrickej energie). Táto skutočnosť ale automaticky neznamená, že by tento daňový\nsubjekt žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemal vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie\nzdaniteľných obchodov. Keďže pán H. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v\ntomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných\nslužieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské\nsubjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Nie je zákonom zakázané, aby jeden podnikateľský subjekt\nvyužíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby telekomunikačných operátorov, energiu,\nvodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný od daňového subjektu,\nobzvlášť, ak sú personálne prepojené. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal\nzamestnancov, prípadne, že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné teda automaticky vyvodiť,\nže uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.\nŽalobca ďalej poukázal na § 46 ods. 1, 4 a § 48 ods. 1, 2, 3 zákona o správe daní a poplatkov spolu\ns čl. 46 ods. 1 ústavy a § 157 ods. 2 OSP s tým, že namietal, že napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu požiadavky ustanovené v citovaných právnych normách nespĺňa, a to predovšetkým z dôvodu,\nže krajský súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal s viacerými námietkami žalobcu. Išlo konkrétne\no námietky týkajúce sa porušenia zásady proporcionality zo strany daňových orgánov prostredníctvom\nneúmerného zaťažovania žalobcu ako daňového subjektu, resp. aj iných daňových subjektov personálne\nprepojených sobou p. H., námietky ohľadom skutočnosti, že ťažiskovým dôkazom, na ktorom postavil\nsprávca dane svoje rozhodnutie je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,\n\nmedzi ktorými malo dôjsť k uskutočneniu zdaniteľného plnenia ako aj námietky ohľadom posudzovania\nfiktívnych dodávok v nadväznosti na rozsudok súdneho dvora RS C - 454/98. Krajskému súdu vytkol,\nže sa s týmito jeho námietkami vysporiadal len veľmi stroho, keď ich len označil za nedôvodné, najmä\nsa nevysporiadal napríklad s dôvodmi, pre ktoré nie je na tu prejednávanú vec žalobcu možné aplikovať\nprávny názor vyslovený v rozsudku súdneho dvora RS C - 454/98. V súvislosti s povinnosťou súdu svoje\nrozhodnutie riadne odôvodniť poukázal žalobca tiež na uznesenie najvyššieho súdu z 15. decembra\n2010, sp. zn. 8Sžo/230/2010.\nŽalobca ďalej namietal porušenie princípu právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj\n„ústava“); rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľnou\nsúčasťou je predvídateľnosť práva, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne\nposudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie\nrieši odlišným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99; PL ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04). V tejto súvislosti poukázal na žalobca na\nrozsudok neoznačeného súdu z 12. januára 2011, sp. zn. 7S/13934/2010, v ktorej ako v skutkovo\na právne obdobnej ako je tu prejednávaná vec žalobcu, súd rozhodol a vyhovel žalobcovi (SHEN\nTIAN, s. r. o.) v celom rozsahu a podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP zrušil rozhodnutie žalovaného č.\nI/221/8986-95875/2010/990395-r z 30. augusta 2010 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nNamietal tiež vyhodnotenie jeho námietky voči výkonu daňovej kontroly kontrolórmi, ktorí neboli\nzamestnancami Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Poukázal na jednotu daňovej kontroly, jej\nnedeliteľnosť, z ktorej vyplýva, že ak je akýkoľvek úkon v rámci daňovej kontroly vykonaný nezákonným\nspôsobom (čo nastalo aj v predmetnom prípade - úkony vykonávané zamestnancami miestne\nnepríslušného správcu dane), má to za následok nezákonnosť daňovej kontroly ako celku a takúto\nnezákonnú kontrolu nemožno konvalidovať ani zmenou kontrolórov vykonávajúcich daňovú kontrolu na\nkontrolórov miestne príslušného správcu dane. Hoci predmetný rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nzakázal daňovému úradu Kráľovský Chlmec pokračovať v kontrolách vykonávaných na základe\nkonkrétnych poverení, z povahy daňovej kontroly je zrejmé, že v týchto kontrolách nebolo možné\npokračovať ani na základe iných poverení, ale jediným spôsobom, ako bolo možné vykonať uvedené\nkontroly zákonným spôsobom, bolo opätovne ich začať na základe nových poverení vydaných pre\nzamestnancov miestne príslušného správcu dane (čo predmetný rozsudok nezakazoval).\nPreto podľa žalobcu nemožno súhlasiť s názorom konajúceho súdu, podľa ktorého pôsobenie externých\nkontrolórov v istej časti prebiehajúcej daňovej kontroly u daňového subjektu, t. j. v rozpore s § 3 ods.\n1 zákona o správe daní a poplatkov, nemôže mať v predmetnej veci tak radikálny právny dopad na\nrozhodovaciu činnosť daňových orgánov.\nZjavne v rozpore so skutkovým stavom je podľa žalobcu aj poukazovanie na jeho pasivitu. Tento jednak\npodal námietku proti postupu zamestnanca pri výkone daňovej kontroly a keď tejto nebolo vyhovené,\npodal žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorej vyhovené bolo.\nČo sa týka vyjadrenia k protokolu a jeho prerokovania v zmysle § 15 ods. 10 zákona o správe daní a\npoplatkov, k tomuto sa síce písomne nevyjadroval a prerokovania sa nezúčastnil, avšak len z dôvodu, že\ntieto úkony boli len jeho právom a nie jeho povinnosťou, pričom mal za to, že vzhľadom na právny názor\nsprávcu dane, resp. iných daňových orgánov, na základe ktorého dochádzalo k sústavnému porušovaniu\npráv žalobcu, ako aj iných daňových subjektov personálne prepojených osobou p. H. a ktorý tieto orgány\npresadzujú až do dnešného dňa, je zrejmé, že písomné vyjadrenie k protokolu a osobná účasť žalobcu\nna prerokovaní protokolu by mala v zásade len formálny význam. Napokon, žalobca následne využil\naj ďalšie dostupné právne prostriedky na ochranu jeho práv prostredníctvom podania odvolania voči\nneskôr vydanému dodatočnému platobnému výmeru, ako aj podania žaloby na preskúmanie zákonnosti\nproti rozhodnutiu bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bol potvrdený dodatočný\nplatobný výmer a preto nemožno pasivitu žalobcu vyvodzovať výlučne z tejto skutočnosti.\nŽalobca zdôraznil, že postupom správcu dane pri výkone daňovej kontroly zamestnancami miestne\nnepríslušného daňového úradu išlo o vady, ktoré mohli mať závažný vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10.\ndecembra 2009 riešilo otázku vykonávania daňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného\nsprávcu dane ako primárnu otázku a meritum veci, pričom názor ústavného súdu bol v tomto prípade\nnepochybný a jasne podporuje argumentáciu žalobcu. Preto žalobca považuje aplikáciu uznesenia\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktoré\n\nsa touto otázkou priamo nezaoberalo, a následne aj rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžf/68/2011\nz 23. februára 2012 a 5Sžf/21/2011 z 26. januára 2011, za zjavne nesprávne právne posúdenie\nprejednávanej veci.\nK odvolaniu žalobcu žalovaný na výzvu krajského súdu predložil písomné vyjadrenie a žiadal rozsudok\nkrajského súdu potvrdiť.\nVo vzťahu k námietkam procesného charakteru, ktoré sa týkajú spôsobu vykonania daňovej kontroly\nmiestne príslušným správcom dane, poukázal žalovaný na stanovisko v jeho vyjadrení k žalobe.\nVo vzťahu k preukázaniu dodania tovaru uviedol, že svoje závery nepodmienil len nepredložením\ndôkazov o preprave tovaru (ak žalobca týmto myslel „doručenie tovaru“). Správca dane však, aj z dôvodu\nabsencie preukázania dokladov o preprave tovaru, spochybnil dodanie tovaru H.. Správca dane, za\núčelom zistenia skutkového stavu veci, preveroval prepravu všetkých deklarovaných dodávok tovaru\nod O. až po prepravu dodávok do Maďarska. Zdôraznil, že Totožnosť osoby H. ako spoločníka, resp.\nkonateľa v predmetných spoločnostiach, nie je ani ťažiskovým a ani jediným dôkazom, na základe,\nktorého bol vydaný dodatočný platobný výmer. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie zamerané\nna3reverenie dodania guľatiny - smrek od spoločnosti H. žalobcovi, ktorého výsledky sú obsahom\nprotokolu o kontrole, ako aj dodatočného platobného výmeru. Čo sa týka p. Y., tento vystupoval ako\noprávnená osoba na strane dodávateľa a odberateľa, podľa jeho vyjadrenia, bol v celom reťazci svojich\nobchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať\nvyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky. Preto bolo jeho povinnosťou vysvetliť samotnú existenciu\na pohyb tovaru, konkrétne od dodávateľa H. a následný predaj do Maďarska pre odberateľa FAFÉMTEK\nBt., Mikoháza a predložiť dôkazné prostriedky k týmto tvrdeniam, ktorú povinnosť si nesplnil.\nVo vzťahu k tvrdeniam žalobcu o spoločnom účtovaní prevádzkových nákladov v spoločnostiach\nprepojených osobou p. Y., ktoré tak fungujú vo forme blízkej holdingu, žalovaný uviedol, že v danom\nprípade o skutočnosti, že daňovému subjektu v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou\nnevznikli žiadne prevádzkové náklady, svedčia napr. odpovede dodávateľov energie, plynu, vody. Ak\nby bol žalobca v kontrolovanom období využíval energiu, vodu plyn a služby iného daňového subjektu,\no takomto poskytovaní a prijímaní by museli existovať relevantné dôkazy a účtovné záznamy tak\nu poskytovateľa, ako aj prijímateľa. Žalobca počas daňovej kontroly nepredložil a neoznačil žiadne\nkonkrétne doklady, žiadne účtovné záznamy, evidenciu zamestnancov, ktoré by preukazovali existenciu\nakýchkoľvek režijných nákladov, resp. fungovanie spoločností vo forme blízkej holdingu. Výsledky\nkontrol vykonaných v spoločnostiach prepojených personálne a ekonomicky osobou H. preukazujú,\nže ani týmto spoločnostiam nevznikli žiadne prevádzkové (režijné náklady), s výnimkou spoločnosti\nJOMADO, s. r. o., ktorá ako jediná zo spoločností personálne prepojených osobou H., má zaúčtované\nmzdové náklady - zamestnáva pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu.\nRozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 7S/13934/2010 z 12. januára 2011, kde v právnej veci žalobcu,\nobchodnej spoločnosti SHEN TIAN, s. r. o. nie je podľa žalovaného možné zovšeobecniť a aplikovať v\niných právnych veciach ani v prípade, keď ide o prípad s obdobnou skutkovou podstatou.\nNa záver uviedol, že aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa dostatočným spôsobom vysporiadal\nso všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne\nvyplýva, z akých skutočností správca dane ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa\npri rozhodovaní riadili.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP) preskúmal v medziach podaného odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.\n\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru\nje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode\nnehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako\ndeň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe\nzmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru\npodľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených\nv daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,\na to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo\nv daňovom konaní vyšlo najavo.\nPodľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou zamestnanec\nsprávcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly\nvyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu\npodľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.\nPodľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k\nzamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:\na/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,\nb/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,\nc/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,\n\nd/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v\npísomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom\ndane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,\ne/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia\nnajneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,\nf/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a\numožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,\ng) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového\nsubjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\ndane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom.\n\nPodľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje\nodôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom\nrozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých\nsa rozhodovalo.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009\nZ. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.\n\nPodľa § 11 zákona v spojení s čl. IV. veta prvá č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2012 sa\nzrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.\nz. o správach finančnej kontroly v znení zákona č. 182/2002 Z. z. a zákona č. 534/2005 Z. z., t. j. ruší\nsa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).\n\nV prejednávanej vec žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového\núradu Kráľovský Chlmec zo 16. decembra 2010 č. 738/230/28522/10/Kaš, ktorým podľa § 44 ods. 6\npísm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o správe daní\na poplatkov“) nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie\nobdobie máj 2009 v sume 7.280,42 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov\ndaňovej kontroly začatej 31. júla 2009 preveroval oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu\nza zdaňovacie obdobie máj 2010, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 738/320/5845/2010/Her z 25.\nnovembra 2010, so zameraním na kontrolu zdaniteľných obchodov v zmysle § 8 až § 12 zákona o DPH\na správnosti vykázanej daňovej povinnosti v zmysle § 19 až § 21 zákona o DPH a kontrolu splnenia\npodmienok odpočítania dane v zmysle § 49 - § 51 zákona o DPH.\nDôvodom, ktorý následne vyvstal ako sporný, bola skutočnosť, že žalobca síce predložil ako doklady\nuskutočnenia dodaní tovaru - guľatiny „smrek“ v množstve 177 m3 a jednotkovej cene 98 eur/m3 a v\nmnožstve 214 m3 a v jednotkovej cene 98 eur/m3:\n- faktúry od dodávateľa H., a to faktúru č. 08052005/V z 08. mája 2009 v celkovej sume 20.641,70 eur,\nz toho DPH v sume 3.295,74 eur a faktúru č. 24052009/V z 24. mája 2009 v celkovej sume 24.956,70\neur, z toho DPH v sume 3.984,68 eur, ktoré obe boli uhrádzané v hotovosti;\n- hlavná kniha za obdobie máj 2009;\n\n- záznamy dokladov pre DPH za zdaňovacie obdobie máj 2009;\n- výdavkový pokladničný doklad z 09. mája 2009 a 25. mája 2009;\n- nájomnú zmluvu na prenájom skladovacích priestorov z 01. novembra 2009 od prenajímateľa BARAVIN\ns. r. o.;\n- skladovú evidenciu zásob - guľatina „smrek“ k 24. júlu 2009;\n- odberateľské faktúry č. 26092009/HA, 07072009/HA a 08072009/Ha;\n- dodávateľské faktúry č. LG-01082009-2, LG-01082009-14 a 20090123,\navšak ani na základe týchto dokladov a ďalších zistení vykonaných správcom dane, najmä:\n- vyjadrenia H. - konateľa žalobcu, konateľa BARAVIN, s. r. o., podnikajúceho tiež ako fyzická osoba H.,\nako aj konateľa ďalších spoločností zapojených do obchodu s vyššie uvedenou guľatinou;\n- medzinárodné dožiadanie č. 738/320/16067/09/Vik za účelom preverenia dodania guľatiny do\nMaďarska pre odberateľa Mikoháza, O.;\n- medzinárodné dožiadanie č. 38/320/7779/2010/Hvi za účelom dodatočného zistenia týkajúceho sa:\nfyzického preverenia nadobudnutia deklarovaného tovaru a odvodu dane z intrakomunitárnej dodávky,\nmiesta uskladnenia dodaného tovaru, vzťahu spoločnosti FAFÉMTEK k miestu dodávky - vykládky\ntovaru, či ide o prevádzku odberateľa alebo má odberateľ uvedený priestor v nájme, fyzického\npreverenia, či je priestor vhodný na skladovanie dodaného tovaru, a či3oločnosť má stroje potrebné na\nmanipuláciu s dodaným tovarom-drevnou guľatinou, ďalšieho pohybu tovaru a v prípade jeho fyzického\ndodanie inému odberateľovi, preveriť, komu, v akom množstve, v akom období bol tovar dodaný a kto\nzabezpečoval jeho ďalšiu prepravu, identifikácie osoby konajúcej za spoločnosť FAFÉMTEK pri týchto\ndodaniach;\navšak nebolo v konaní preukázané, že k zdaniteľnému plneniu reálne došlo v rozsahu, ako je\nuvedené na predložených faktúrach. Ako prekážku ekonomickej činnosti v deklarovanom rozsahu a\nako nepriamy dôkaz pre neuznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty vyhodnotil správca dane\nabsencie zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacích a prevádzkových subjektmi\nprepojenými prostredníctvom osoby H..\nSprávne správca dane poukázal na to, že daňový doklad preukazuje právo na odpočítanie dane len v\nprípade, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť, t. j., že k dodaniu tovaru alebo\nslužby došlo, čím dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a odberateľovi právo na odpočítanie dane.\nPreto správca dane berúc do úvahy skutočný obsah právneho úkonu sa pri výkone kontroly neopieral\nlen o platiteľom dane predložené účtovné doklady, ale považoval za potrebné získať od daňového\nsubjektu čo najviac dôkazov, za účelom zistenia všetkých skutočností, ktoré boli podkladom pre ich\nvyhotovenie. Daňový subjekt - žalobca právne relevantným spôsobom nepreukázal skutočnosti uvedené\nv účtovných dokladoch, na základe ktorých si uplatňuje právo na odpočítanie dane, čím v konečnom\ndôsledku neuniesol dôkazné bremeno.\nPopri námietke zistenia „prekážky ekonomickej činnosti“ a zistenia absencie faktického dodania tovaru,\nktoré podľa žalobcu neboli správcom dane riadne preukázané, žalobca namietol aj procesnú vadu\nzakladajúcu nezákonnosť dodatočného platobného výmeru správcu dane a následne aj napadnutého\nrozhodnutia. Vada spočívala v postupe správcu dane pri výkone daňovej kontroly, keď túto v jej počiatku\nvykonávali zamestnanci iného daňového úradu.\nŽalobné námietky žalobcu krajský súd z dôvodov zhrnutých vyššie vyhodnotil ako nedôvodné. Žalobca\nnásledne v odvolaní spochybnil ich posúdenie zo strany krajského súdu, ako aj nedostatočnosť spôsobu,\nktorým sa so žalobnými námietkami krajský súd vysporiadal.\n\nNajvyšší súd preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu ako i obsah súdneho a administratívneho\nspisu v rozsahu odvolania, ktorým žalobca namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie\npodmienok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, konštatuje, že je namieste\nvysloviť správnosť právneho názoru krajského súdu premietnutého do výroku a odôvodnenia odvolaním\nnapadnutého rozsudku.\nZ obsahu žaloby a vyjadrenia žalovaného k žalobe v tejto veci pre krajský súd ako sporná medzi\núčastníkmi vyvstala okrem iných, otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v\nrámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to konkrétne vo vzťahu k\nzákonnosti priebehu daňovej kontroly, ktorú v jej počiatku vykonávali kontrolóri, ktorí v tom čase neboli\nzamestnancami miestne príslušného správcu dane. Ako vadu konania toto skonštatoval aj krajský súd\nvo svojom rozsudku 6S/19327/2010 zo 16. septembra 2010. Následne správca dane zjednal nápravu\na v daňovej kontrole začatej doručením upovedomenia o začatí daňovej kontroly 738/320/13090/2009/\nVik zo 16. júna 2009, s uvedením dátumu začatia daňovej kontroly.\nŽalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona v\nnezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej\nskupiny zameranej na preverenie oprávnenosti nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie máj 2009, čo v konečnom dôsledku podľa žalobcu spôsobuje nezákonnosť začatej\ndaňovej kontroly ako celku.\nNaopak, krajský súd nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v\nnáleze ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 v prospech tvrdenia žalobcu. Krajský\nsúd potvrdenie legitímnosti postupu žalovaného vyvodil z obsahu neskoršieho uznesenia ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 s tým, že naň poukázal aj najvyšší súd v rozsudkoch\nvo veciach sp. zn. 5Sžf/21/2011 z 26. januára 2012 a sp. zn. 5Sžf/68/2011 z 23. februára 2012. Krajský\nsúd výslovne uviedol, že z citovaného nálezu ústavného súdu nevyplývajú žalobcom tvrdené právne\nzávery, že by pôsobenie „externých kontrolórov“ v časti prebiehajúcej daňovej kontroly malo za následok\nabsolútnu nezákonnosť daňovej kontroly ako celku s následkom nemožnosti využiť poznatky a zistenia\nz takejto daňovej kontroly pre rozhodovaciu činnosť daňových orgánov.\nŽalovaný a správca dane po doručení rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým zakázal správcovi\ndane pokračovať vo výkone daňovej kontroly, vykonali zmenu obsadenia kontrolnej skupiny, ktorá\npokračovala vo vykonávaní daňovej kontroly, ktorú následne zákonným spôsobom ukončila. Žalobcovi\nbol doručený protokol o daňovej kontrole, pričom proti obsahu protokolu nevzniesol žiadne námietky.\nHoci žalobca správne namieta, že účasť na prerokovaní protokolu o daňovej kontrole a prípadné\nvznesenie námietok do zápisnice o prerokovaní protokolu sú jeho právom a nie povinnosťou, je to v\nprvom rade na ňom, aby bránil svoje práva čo najrýchlejším a najhospodárnejším spôsobom bez ohľadu\nna domnienky o tom, ako by na prítomnosť a námietky žalobcu reagoval správca dane, resp. žalovaný.\nSúčasne je na daňovom subjekte, aby vlastnou aktivitou v daňovou konaní napomáhal včasnému\ndosiahnutiu zákonného rozhodnutia.\nPokiaľ totiž zákon hovorí o práve účastníka daňového konania, má na mysli v prvom rade ochranu tohto\npráva voči správcovi dane. Správne tak síce žalobca hovorí o práve ako o možnosti a nie povinnosti,\nzároveň však opomína, že je v prvom rade v jeho záujme čo najpresvedčivejšie brániť svoje práva\na právom chránené záujmy, najmä včasným uplatnením námietok, riadnym predkladaním dokladov\npreukazujúcich ním tvrdené skutočnosti, resp. rešpektovaním iných zákonných požiadaviek správcu\ndane (prípadne namietaním tých nezákonných). Preskúmavanie zákonnosti správnych rozhodnutí súdmi\nv správnom súdnictve je akcesorickou formou ochrany práv účastníka správneho konania. Jeho cieľom\nje poskytnúť ochranu tým účastníkom správneho konania, ktorí, napriek ich aktivite v správnom konaní,\nboli zo strany správneho orgánu poškodení, a nemalo by byť používané na poskytnutie takej ochrany,\nktorej sa účastník mohol domáhať ešte v správnom konaní, avšak tak neurobil.\n\nNa margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd zhodne s\nkrajským súdom, považuje za vhodnejšie použitie právneho názoru vysloveného v uznesení ústavného\nsúdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako\nzjavne neopodstatnenú. Právny názor vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného\ndaňového úradu pri poverení zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na\núseku správy daní u iného správcu dane daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, a to po\npredchádzajúcom súhlase finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (predtým Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky) ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových\núradov v jeho pôsobnosti, vyslovený v cit. uznesení ústavného súdu bol ústavným vyslovený opakovane\nako ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti v jeho\nuzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 04. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k.\nII. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011.\nV súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly vykonávanej zamestnancami iného než\nmiestne príslušného správcu dane ústavný súd teda nevyslovil porušenie základného práva žalobcu\nna inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\norgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S\nprihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru\nvyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra\n2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ústavného súdu.\nNajvyšší súd má za to, že otázku zákonnosti vykonávania daňovej kontroly krajský súd vyhodnotil\nsprávne, keď uzavrel, že sama skutočnosť, že v rámci daňovej kontroly konali zamestnanci iného než\nmiestne príslušného správcu dane, nemala vplyv na zákonnosť ani daňovej kontroly, ani na zákonnosť\nrozhodnutí správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného.\nVo vzťahu k preukázania uskutočnenia dodania tovaru predstavujúceho zdaniteľné plnenie, najvyšší\nsúdu poukazuje na to, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú\nhmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie\nnie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady\ndokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby\nplatiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet\nstanovil.\nPokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám\npreukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené.\nNa základe obsahu administratívneho spisu má najvyšší súd za to, že daňové orgány v tu prejednávanej\nveci postupovali v súlade so zásadou, že pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane je dôkazná\npovinnosť daňového subjektu prísnejšia než u iných daní dospeli k záveru, že daňový subjekt (v konaní\nna súde v postavení žalobcu) neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, a nebolo možné súhlasiť ani\ns jeho opakovanými odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa\ndaňové orgány relevantne nevysporiadali.\nZáver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený zodpovedá zásadám\nlogického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o\nDPH. V predmetných prípadoch žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1 zákona\no DPH) nevzniklo. Najvyšší súd tu poukazuje tiež na Šiestu Smernicu Rady, 77/388/EEC zo 17. mája\n1977, ktorá zakladá spoločný systém DPH a podľa ktorej právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje\nna daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej obchodov deklarovaných predloženými faktúrami. Inak je\nnamieste skonštatovať, že daňový subjekt si odpočet DPH uplatnil neoprávnene, pretože dochádzalo iba\nk vyhotovovaniu faktúr bez toho, aby skutočne došlo aj k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov.\n\nV tu prejednávanej veci dospel správca dane a následne žalovaný, na základe riadne vykonaného\ndokazovania, že žalobca nepreukázal, že skutočne došlo k dodaniu tovaru podľa faktúr z 08. mája 2009\nč. 08052005/V a z 09. mája 2009 č. 24052009/V. Ani podľa zistení krajského súdu a ani najvyššieho súdu\nnemožno mať za to, že žalobca v daňovom konaní vierohodne preukázal uskutočnenie, resp. prijatie\nzdaniteľného plnenia, a teda preukázal ani vznik daňovej povinnosti. V konečnom dôsledku tak žalobca\nnepreukázal vznik nároku na odpočítanie dane, hoci priznal daň zo zdaniteľných obchodov.\nAk totiž nie je preukázané, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ tovar reálne dodala, potom\nje namieste skonštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Táto skutočnosť znamená, že\ntreba mať za preukázané, že žalobca odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov deklarovaných\npredloženými faktúrami uplatnil neoprávnene, pretože napriek vystaveným faktúram a potvrdeniam o\nplatbách, resp. ďalším dokladom, nedošlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov.\nNajvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie správca dane, resp. súd v správnom súdnictve,\nmusia preukazovať neexistenciu dôvodu pre neuznanie nároku daňového subjektu na nadmerný\nodpočet dane z pridanej hodnoty, ale daňový subjekt musí spoľahlivo preukázať svoje tvrdenia o\nuskutočnení dodania tovaru a služieb, aby bol jeho nárok uznaný ako oprávnený.\nNajvyšší súd nezistil v tomto smere žiadne pochybenie v procesnom postupe a úvahách krajského súdu,\npričom nemôže priznať váhu tvrdeniam žalobcu o tom, že krajský súd dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).\nZ predloženého administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že aj napriek jednak zákonnej povinnosti\npreukázať, že došlo k zdaniteľnému plneniu, na základe ktorého si žalobca uplatnil nadmerný odpočet\nDPH, ako aj napriek výzvam na predloženie relevantných dokladov, zoznamov atď., žalobca túto svoju\npovinnosť nesplnil. Sama táto skutočnosť je dostatočná na nepriznanie nadmerného odpočtu. Krajský\nsúd sa so spôsobom vykonania dokazovania v daňovom konaní vysporiadal dostatočným spôsobom s\nprihliadnutím na žalobné námietky a ich podstatné argumenty.\nK námietke žalobcu, že krajský súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam\n(§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP), najvyšší súd poukazuje na § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého pri\npreskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia, pričom súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého\nrozhodnutia. Z toho vyplýva, že súdy v správnom súdnictve v zásade dokazovanie nevykonávajú,\nlen posudzujú, či dokazovanie vykonané v správnom konaní zodpovedá požiadavkám na zákonnosť\nsprávneho konania, či nedošlo k porušeniu procesných práv účastníka správneho konania, resp. až k\nzneužitiu právomoci zverenej zákonom správnemu orgánu.\nAko už bolo naznačené vyššie, aj najvyšší súd dospel k záveru, že žalovaný, ako aj správca dane,\npostupovali pri zisťovaní oprávnenosti žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu v súlade s § 29\nzákona o správe daní a poplatkov, dbajúc, aby skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie oprávnenosti\nnadmerného odpočtu boli zistené čo najúplnejšie, pričom vykonali zistenia aj nad rámec návrhov\nžalobcu. Majetkové a personálne prepojenie spoločností zapojených do obchodu, v rámci ktorého mali\nbyť uskutočnené dodania tovaru v zmysle vyššie uvedených faktúr ani daňové orgány a ani krajský súd\nnevyužili ako zásadné, pre spochybnenie žalobcovho tvrdenia o uskutočnení dodania tovaru.\nAj v smere vyhodnotenia sporných zistení ohľadom reálnej prevádzky do obchodu zapojených\nspoločností majetkovo a personálne prepojených s osobou p. Y. postupovali daňové orgány v súlade\nso zákonom, jednotlivé zistenia neposudzovali mimo ich kontext, svoje zisťovanie neobmedzili len na\nskonštatovanie neexistencie jedného typu dokladov (účtovanie o prevádzkových nákladoch), ale toto\ndopĺňali preverujúc tak vysvetlenia a tvrdenia žalobcu, ktoré naopak on sám nevedel preukázať.\n\nAk aj žalobca namieta nepreukázanie opaku jeho tvrdení, najvyšší súd zdôrazňuje, že v správnom\nkonaní i v konaní pred súdom sú to v prvom rade pozitívne tvrdenia, ktoré sú predmetom dokazovania,\npričom subjektom povinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade subjekt, ktorí existenciu\npráva alebo povinnosti, resp. existenciu skutku, tvrdí. Teda, v tu prejednávanej veci nebolo úlohou\ndaňových orgánov preukázať neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, a teda to, že žalobcovi nevznikol\nnárok na nadmerný odpočet, ale predmetom dokazovania bolo to, že k takémuto plnenie došlo, pričom\nnositeľom povinnosti tvrdiť, navrhnúť a predložiť dôkazy o reálnom dodaní tovaru podľa predložených\nfaktúr je v prvom rade žalobca sám.\nPokiaľ žalobca nebol schopný predložiť dôkazy na preukázanie toho, že ním tvrdené skutočnosti sú\ndané, resp. existujú, nemožno túto absenciu dôkazu nahradiť dôkazom opaku, t. j., že ani daňové orgány\nnepreukázali, že neboli splnené podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu v prospech žalobcu.\nNajvyšší súd je toho názoru, že pokiaľ daňový subjekt v daňovom konaní nepreukáže ním tvrdené\nskutočnosti, nemožno z toho vyvodiť, že rozhodnutie bolo vydané na základe neúplných skutkových\nzistení. Pokiaľ v daňovom konaní správca dane po preverení daňovým subjektom tvrdených údajov zistí,\nže tento nie je schopný predloženými dokladmi doložiť oprávnenosť uplatneného nároku na nadmerný\nodpočet DPH, potom treba mať za to, že z hľadiska § 49 a nasl. zákona o DPH oprávnenosť uplatneného\nnároku nepreukázal. Dôvody nepreukázania tvrdení daňovým subjektom, sú pre právne posúdenie veci\nirelevantné.\nZ rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd pri formulovaní svojich záverov vychádzal jednak z\nobsahu vlastného spisu, t. j. najmä z podaní a tvrdení oboch účastníkov tunajšieho konania pred súdom,\na z obsahu administratívneho spisu ako zdroja informácií o postupe správcu dane a žalovaného v konaní,\nktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia. Informácie obsiahnuté v administratívnom spise\nkonfrontoval s námietkami a tvrdeniami uplatnenými v konaní pred súdom, v prvom rade v žalobe\nžalobcu. Nemožno priznať preto relevantnosť námietke žalobcu, že krajský súd neuviedol, na základe\nčoho dospel k záverom o zákonnosti napadnutého rozhodnutia, rozhodnutia správcu dane a konania,\nktoré vydaniu každého z nich predchádzalo.\nNie je povinnosťou súdu reagovať na všetky námietky žalobcu, ale len na tie, ktorých obsah je spôsobilý\nspochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Postačí, pokiaľ je z kontextu odôvodnenia rozhodnutia\nzrejmé, prečo tieto nepovažovali za relevantné. Rovnako tak nie je súd povinný vysvetľovať aplikáciu\nprávnych názorov vyslovených všeobecným súdom alebo ústavným súdom, resp. Súdnym dvorom\nEurópskej únie, resp. ich neaplikáciu „v rozpore“ s právnym názorom účastníka konania.\nAko je vyššie uvedené sa najvyšší súd zaoberal námietkou žalobcu vo vzťahu ku krajským súdom\nzvolenému právnemu názoru ústavného súdu k otázke zákonnosti daňovej kontroly, pokiaľ sa na nej\núčastnili zamestnanci iného než miestne príslušného správcu dane. Vo vzťahu k námietke, že ani\nžalovaný, ani krajský súd nevysvetlili, prečo na vec žalobcu neaplikovali právny názor vyslovený Súdnym\ndvorom Európskej únie v rozsudku z 19. septembra 2000, C - 454/98, najvyšší súd poznajúc obsah\ntohto rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, nevzhliadol túto námietku žalobcu ako relevantnú,\nspôsobilú mať za následok nezákonnosť rozsudku krajského súdu. Hoci ani žalovaný a ani krajský súd\nnezaujali k tejto námietke žalobcu výslovné stanovisko, právne názory a právne závery obsiahnuté v\ncitovanom rozsudku dávajú zrejmú odpoveď na námietky žalobcu, pričom najvyšší súd poukazuje tu na\nuž vyššie citovanú požiadavku Šiestej smernice Rady, 77/388/EEC zo 17. mája 1977, s ktorou Súdny\ndvor Európskej únie v rozsudku operoval, keď skonštatoval, že právo na odpočet dane sa nevzťahuje na\ndaň, ktorá je splatná len z dôvodu jej obchodov deklarovaných predloženými faktúrami. Nárok na odpočet\ndane vzniká len v prípade skutočného vzniku daňovej povinnosti, t. j. v prípade, že daň korešponduje s\nuskutočneným zdaniteľným plnením (pozri odsek 13 a odsek 53 rozsudku). Pokiaľ by bol priznaný nárok\nna odpočet každej dane na základe vystavenej faktúry, hoci to nekorešponduje so skutočne vzniknutou\ndaňovou povinnosťou, došlo by k uľahčeniu vyhnutiu sa daňovej povinnosti (odsek 17 a odsek 54\nrozsudku). Súdny dvor Európskej únie poukázal ďalej na rozsudok C - 361/96, Grandes Sources d'Eaux\nMinérales Françaises v Bundesamt für Finanzen odseky 29 a 30.\n\nVzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd riadne a v súlade so zákonom posúdil\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, neopomenul dôležité námietky\nžalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa\n§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní\núspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok\n\nn i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/122/2011", "guid": "3372a9fa-d6ea-452e-9ef6-0404ddcb6669:36ffe217-e74e-43ec-b4f3-127eea31a594", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}