{"guid": "097ddb67-d4e0-4e88-b232-8bc2e8b9e17d:1ba4db4f-3e07-4984-84df-13acc7046591", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:7011200121.2", "spisova_znacka": "5Sžf/68/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/68/2012 z 17. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2013, sp. zn. 5Sžf/68/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:7011200121.2", "identifikacne_cislo": "7011200121", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Urbancová", "datum_vydania": "2013-12-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-15.odsek-17", "nazov": "§ 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-15.odsek-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ba4db4f-3e07-4984-84df-13acc7046591", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200121.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200121.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:7011200121.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/68/2012\n7011200121\n17. 12. 2013\nJUDr. Jarmila Urbancová\nECLI:SK:NSSR:2013:7011200121.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a\nčlenov senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne R., so sídlom v V.,\nsprávkyne konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti ANTIK, spol. s r. o., so sídlom v Košiciach,\nTimravovej 13, zastúpenej advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, so sídlom v Košiciach, Gelnická 33,\nproti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná\nulica 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/16663-120551/2010/992517-r z 24.\nnovembra 2010 a rozhodnutia žalovaného č. I/223/16662-117280/2010/992517-r zo 16. novembra 2010,\nna odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. júna 2012, č. k. 7S/18/2011-161\na proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2011, č. k. 6S/19/2011-197, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. júna 2012, č.\nk. 7S/18/2011-161 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 10. novembra 2011, č. k. 6S/19/2011-107\nm e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/223/16663-120551/2010/992517-r z 24. novembra 2010 a\nrozhodnutia žalovaného č. I/223/16662-117280/2010/992517-r zo 16. novembra 2011 ako aj dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Košice I č. 695/239/48506/10/Tar z 10. júna 2010 a dodatočný platobný\nvýmer Daňového úradu Košice I č. 695/230/44028/10/Tar z 27. mája 2010 z r u š u j e a v r a c\ni a vec žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 812,55 eura titulom trov\nprávneho zastúpenia na účet JUDr. Eugena Kostovčíka, advokáta v Košiciach do troch dní.\nodôvodnenie:\nRozsudkom sp. zn. v spojení s opravným uznesením sp. zn. 7S/18/2011-194 zo 06. septembra 2012\nKrajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia\nžalovaného č. I/223/16663-120551/2010/992517-r zo dňa 24. novembra 2010, ktorým žalovaný potvrdil\ndodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I č. 695/230/48506/10/Tar zo dňa 10. júna 2010,\nktorým správca dane nepriznal žalobkyni nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006 vo\nvýške 129.944,60 eura a súčasne jej určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 610.700,65 eura.\nKrajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade išlo o predaj tovaru v colnom sklade,\nna ktorý sa vzťahujú predpisy o DPH (čl. 16 Šiestej smernice Rady 77/388/ES zo dňa 17. mája 1977) a\nneuznal tvrdenie žalobkyne o štatúte tovaru „colný štatút“, t. j., že predaj tovaru umiestneného v colnom\nsklade by mohol byť predmetom dane len vtedy, ak by bol tovarom spoločenstva. Toto tvrdenie považoval\nkrajský súd za ničím nepodložené, bez odkazu na príslušné zákonné ustanovenia zákona č. 222/2004\nZ. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), preto toto\n\ntvrdenie žalobkyne považoval za právne irelevantné, v dôsledku čoho je námietka, že dorubenie DPH\nmal vykonať colný úrad je neopodstatnená.\nSúčasne krajský súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Sžf/69/2011 z 30. apríla 2012 sa vysporiadal aj s námietkou žalobkyne týkajúcou sa\ndĺžky daňovej kontroly tak, že túto námietku neuznal. Podľa názoru krajského súdu počas prerušenia\ndaňovej kontroly žiadne lehoty neplynú a žalobkyni nič nebránilo, aby podala žalobu na nečinnosť\nsprávneho orgánu.\nProti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie žiadajúc, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie\nžalovaného ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice I a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.\nPoukazovala na to, že súd prvého stupňa je v zmysle ustanovenie § 250ja ods. 4 OSP viazaný právnym\nnázorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V danom\nprípade krajský súd nepostupoval v intenciách tohto ustanovenia, ale v rozpore s ním, pretože svoj\nrozsudok odôvodňuje právnym názorom z judikatúry, ktorá je v súčasnosti už prekonaná, na čo najvyšší\nsúd v uznesení sp. zn. 5Sžf/69/2011 vyslovene dáva zo pozornosti krajskému súdu. Keďže krajský\nsúd sa v rozsudku sp. zn. 7S/18/2011-161 z 27. júna 2012 odmietol zaoberať všetkými relevantnými\nnámietkami žalobkyne je jeho rozsudok nepreskúmateľný.\nŽalobkyňa poukazovala na to, že daňová kontrola je svojou povahou procesom kontrolným a nie\nrozhodovacím (I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008). Podľa ustanovenia § 15 ods. 16 zákona č. 511/1992\nZb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o správe daní“), ustanovenia prvej časti a § 32 a 41 sa primerane použijú\naj na daňovú kontrolu. Primerané použitie prerušenia konania podľa § 25a zákona o správe daní je\npodmienené tým, že jeho primerané použitie inštitút daňovej kontroly nevylučuje. Daňová kontrola nie je\nprocesom rozhodovací, čo znamená, že v priebehu daňovej kontroly, a to ani pri extenzívnom výklade\nustanovenie § 15 ods. 16 zákona o správe daní nemôže začať konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej\nna vydanie rozhodnutia. Podľa názoru žalobkyne na vydanie rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly\nneboli splnené zákonné podmienky, a teda nebolo vydané v súlade so zákonom, a teda nemohlo vyvolať\núčinky uvedené v ustanovení § 25a ods. 5 zákona o správe daní. Taktiež namietala, že rozhodnutie\no prerušení z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia\n(z dôvodu podania žiadosti o súčinnosť zaslanej colnému orgánu) nemalo zákonné opodstatnenie aj\nz dôvodu, že všetky podmienky oslobodenia žalobkyňa splnila a neexistovali žiadne iné skutočnosti\nrozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Žalobkyňa poukazovala na to, že v zmysle § 15 ods. 17 zákona\no správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a orgán\nnajbližšie nariadený správcovi dane môže túto lehotu predĺžiť najviac o šesť mesiacov a ak ide o\ndaňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, najviac o 12 mesiacov a táto lehota je lehotou zákonnou\na je pre správcu dane záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočnenej daňovej kontroly (III.\nÚS 24/2010 z 29. júna 2010). Žalobkyňa tvrdila, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia o prerušení\ndaňovej kontroly správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly.\nĎalej žalobkyňa uviedla, že aj keď vyššie uvedená skutočnosť postačuje na zrušenie rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach sp. zn. 7S/18/2011-151 z 27. júna 2012 namieta aj ďalšie skutočnosti. Podľa názoru\nžalobkyne nie je rozsudok krajského súdu riadne odôvodnený, keď krajský súd nepostupoval v zmysle\nustanovenia § 157 ods. 2 OSP a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v konaní nedal odpoveď ani na jednu\nprávne a skutkovo relevantnú ťažiskovú otázku uvedenú v žalobe, s niektorými dôvodmi žaloby sa\nnevysporiadal vôbec, pretože podľa súdu nemali pre vec podstatný význam a s niektorými dôvodmi\nžaloby sa vysporiadal len formálne. Namietala, že rozhodnutie je vnútorne protirečivé a rozporné, čo je\nspôsobené najmä nedostatočnou orientáciou súdu v zákone o DPH a v nadväznosti na colné predpisy.\nŽalobkyňa ďalej namietala, že pokiaľ krajský súd uvádza, že rozlišovanie medzi tovarom spoločenstva\na tovarom, ktorý nie je tovarom spoločenstva, je podstatné len z hľadiska colných predpisov, zákon o\nDPH takéto tovary nerozlišuje. Žalobkyni nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia o DPH, resp. z\nakých colných predpisov táto skutočnosť vyplýva. Krajský súd uvedenú povinnosť splniť nevedel a ani\nnemohol vedieť, pretože z ustanovení zákona o DPH, resp. z colných predpisov vyplýva opak, teda že\n\npri dovoze tovaru majú colné predpisy prednosť pred zákonom o DPH (rozhodnutie III. ÚS 283/2010 z\n27. októbra 2010). Uvedené tvrdenie krajského súdu je nekompetentné.\nSúčasne krajský súd tvrdí, že Slovenská republika nevyužila možnosť oslobodiť od dane dodanie tovaru\nurčeného na prepustenie do režimu colných skladov. Podľa č. 98 ods. 1 colný režim colné uskladňovanie\numožňuje v colnom sklade tovar, ktorý nie je tovarom spoločenstva bez toho, aby tento tovar podliehal\ndovoznému clu alebo obchodno-politickým opatreniam a tovar, ktorý je tovarom.\nV súvislosti s vývozom tovaru žalobkyňa argumentovala čl. 161 ods. 1 Colného kódexu, podľa ktorého\npredmetom vývozu môže byť len tovar, ktorý má štatút tovaru spoločenstva. Tovar, ktorý je predmetom\nvývozu musí byť tovarom spoločenstva preto, lebo daňovej povinnosti z dodania tovaru v tuzemsku podľa\n§ 19 v spojení s § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH musí predchádzať vznik daňovej povinnosti pri dovoze\ntohto tovaru zo zahraničia v zmysle § 21 tohto zákona v spojení s § 2 ods. 1 písm. d/ zákona o DPH.\nŽalobkyňa ďalej poukazovala na to, že krajský súd uviedol, že tovar bol v súlade s colnými predpismi\nprepustený do režimu vonkajší tranzit. Podľa čl. 4.1.2.1. manuálu tranzitnej prepravy vonkajší tranzit\nspoločenstva (T1) sa vzťahuje hlavne na prepravu tovaru bez štatútu spoločenstva a odkladá príslušnú\nplatbu cla a iných poplatkov až kým tovar nedosiahne miesto určenia v rámci Spoločenstva. V prípadoch\ncolných režimov uvedených v § 21 ods. 1 zákona o DPH (režim vývoz, tranzit, aktívny zušľachťovací styk\nv podmienečnom systéme, colné uskladnenie, dočasné použitie s úplným oslobodením od dovozného\ncla) daňová povinnosť nevzniká a teda tovar, ktorý je prepustený do uvedených režimov nie je tovarom\nspoločenstva a z tohto dôvodu vyvstáva otázka, či daňový úrad bol vecne príslušným správcom dane\nk výkonu daňovej kontroly.\nŽalobkyňa poukazovala na to, že správca dane prijal záver o predaji tovaru v colnom sklade, pričom\nnerešpektoval právoplatné rozhodnutie colných orgánov o prepustení tovaru do režimu vonkajší tranzit.\nTovar nemôže byť súčasne vo viacerých colných režimoch. Prepustenie tovaru do režimu vonkajší\ntranzit bolo v súlade s colnými predpismi a nemá vplyv na vznik daňovej povinnosti. Z tohto dôvodu\nargumentácia nevyužitím možnosti podľa čl. 16 Šiestej smernice Rady 77/388/ES, resp. čl. 256 Smernice\nRady 2006/112/ES je bezpredmetná.\nPodľa názoru žalobkyne závery krajského súdu v súvislosti s predajom tovaru v colnom skade vykazujú\nznaky arbitrárnosti. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s\nprávnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ide o interpretáciu a aplikáciu právnej normy\nzo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,\nna ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá\nformálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s\nprincípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08 z 25. novembra 2008).\nĎalej žalobkyňa namietala, že správca dane a ani iný štátny orgán nemá oprávnenie rozširovať\npovinnosti, ktoré zákon výslovne neukladá.\nŽalobkyňa uviedla, že si splnila svoju dôkaznú povinnosť tým, že daňovému orgánu predložila colné\nvyhlásenie, v ktorom bol colným orgánom potvrdený výstup tovaru z územia Európskej únie a dokladom\no odoslaní alebo preprave tovaru. Namietala, že pokiaľ správca dane neakceptuje colné vyhlásenia\nako verejné listiny, potom mal povinnosť právne relevantným a hodnoverným spôsobom preukázať ich\nnepravdivosť. To v danom prípade znamenalo preukázať, že tovar neopustil územie Európskej únie, a\nteda, že výstup tovaru z územia Európskej únie potvrdený colným orgánom nezodpovedá skutočnosti.\nŽalobkyňa tiež uviedla, že dokazovanie daňového úradu nebolo právne relevantné ani hodnoverné. V\nzmysle ustanovenia § 47 zákona o DPH bola žalobkyňa povinná preukázať vývoz tovaru a nie jeho\ndovoz na územie tretích štátov. Z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o DPH vyplýva, že vývoz tovaru\nnie je samostatným predmetom dane. Vývoz tovaru je vždy spojený s prepravou tovaru. Podľa § 13\nods. 1 písm. a/ zákona o DPH, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru,\nmiestom dodanie tovaru pri vývoze je vždy tuzemsko. Z uvedeného dôvodu medzinárodné dožiadania\na zisťovanie prevzatia tovaru na území tretích štátov nemali žiadne opodstatnenie, nemali právnu\nrelevantnosť a nemajú k vývozu tovaru žiadnu dôkaznú schopnosť. V tejto súvislosti žalobkyňa podporne\npoukazovala na stanovisko Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 35760/2008-1476 z 24. júna\n2008, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ pri vývoze tovaru dôjde k jeho predaju, a teda aj k zmene\n\nvlastníckych práv k tovaru, pri dovoze v krajine určenia je tento tovar prepúšťaný do colného režimu voľný\nobeh už s novým vlastníkom a colné orgány o takomto prevode vlastníckych práv nie sú a ani nemusia\nbyť informované. Keďže v takomto prípade vystupuje dovozca ako nový vlastník tovaru, následné\noverovanie dovozu deklarovaným príjemcom v krajine určenia má za následok nepotvrdenie dovozu\ntamojšími colnými orgánmi. Informácia o výsledku preverovania dovozu tovaru deklarovaným príjemcom\nsa tak zostáva z pohľadu splnenia podmienok na oslobodenie od dane nielen bezpredmetnou, ale do\nistej miery aj zavádzajúcou.\nK odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný dňa 20. augusta 2012, ktorý žiadal, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky napadnutý rozsudok potvrdil. Dôvody uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského\nsúdu sú totožné s tými, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru a v\nžalobe. S týmito dôvodmi sa žalovaný podrobne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, a preto\nsa pridržiava svojho písomného vyjadrenia k žalobe z 10. mája 2011.\nDruhým rozsudkom sp. zn. 6S/19/2011-197 z 10. novembra 2011 krajský súd taktiež zamietol žalobu\nžalobkyne v zmysle § 250j ods. 1 OSP, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č.\nI/223/16662-117280/2010/992517-r z 16. novembra 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný\nvýmer Daňového úradu Košice I č. 695/230/44028/10/Tar z 27. mája 2010, ktorým správca dane\nnepriznal žalobkyni nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 vo výške 243.915,49 eura a\nsúčasne jej určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 108.540,72 eura.\nKrajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa zhrnula odvolacie dôvody do troch\nzákladných skupín a tými sú 1/ procesná stránka vykonania daňovej kontroly, 2/ splnenie\nhmotnoprávnych podmienok podľa § 47 ods. 1,3 zákona o DPH a 3/ absencia právomoci správcu\ndane dodatočne určiť daňovému subjektu daňovú povinnosť, keďže v danom prípade sa nejednalo o\ntovar spoločenstva, a teda sa na tento tovar nevzťahujú predpisy o DPH. Keďže žalobkyňa v odvolaní\nproti dodatočnému platobnému výmeru neuviedla námietku týkajúcu sa dĺžky daňovej kontroly, a túto\nnámietku uviedla až v žalobe, krajský súd sa touto námietkou nezaoberal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pôvodne tento rozsudok krajského súdu rozhodnutím sp. zn.\n4Sžf/4/2012 z 29. mája 2012 potvrdil. Následne však Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze\nsp. zn. I. ÚS 492/2012-49 z 11. septembra 2013 vyslovil, že základné právo žalobkyne týmto rozsudkom\nnajvyššieho súdu porušené bolo, preto ho zrušil a vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na\nďalšie konanie. V závere svojho nálezu ústavný súd nariadil najvyššiemu súdu opätovne zhodnotiť\nsvoj právny záver vyslovený v rozsudku sp. zn. 4Sžf 4/2012 z 29. mája 2012 a ústavne konformným\nspôsobom zdôvodniť svoj prípadný odklon od záveru vysloveného v uznesení najvyššieho súdu sp. zn.\n5Sžf 69/2011 z 30. apríla 2012.\nVzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky, preto opätovne posúdil odvolanie žalobkyne\npodané proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/19/2011-197 z 10. novembra 2011. V\ntomto odvolaní z 23. decembra 2011 žiadala žalobkyňa, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu sp.\nzn. 6S/19/2011-197 zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. I/223/16662-117280/2010/992517-r\nz 16. novembra 2010 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice I č. 695/230/44028/10/Tar z 27. mája\n2010 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. V odvolaní oproti tomuto rozsudku žalobkyňa uviedla\ndôvody zhodné s dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozsudku sp. zn. 7S/18/2011-161 z 27. júna 2012.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky následne z dôvodu hospodárnosti konania v zmysle § 112 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojil na spoločné konanie preskúmanie obidvoch rozsudkov\nKrajského súdu v Košiciach z dôvodu, že ide o tých istých účastníkov so spoločným skutkovým stavom\n(nepriznanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie - júl 2005 a február 2006), a to uznesením z\n30. októbra 2013 sp. zn. 5Sžf/68/2012, 8Sžf/117/2013 s tým, že obe spojené veci sa naďalej budú viesť\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Sžf/68/2012.\nŽalobkyňa následne svoje odvolania podané proti rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.\n7S/18/2011-161 a sp. zn. 6S/19/2011-197 doplnila tým, že poukazovala na skutočnosť, že spojením\ncolnej a daňovej správy sa zjednotil a spresnil právny názor k problematike colných skladov a vývozu\n\ntovaru do tretích krajín. Podľa žalobcu ide o dôkaz, že postup správcu dane namietaný v žalobe a\nv odvolaní proti obidvom rozsudkom krajského súdu bol nezákonný. Uviedla, že právny názor, resp.\nzákony na problematiku ohľadom colných skladov a vývozu tovaru do tretích krajín sa nezmenil, no\nv čase výkonu kontroly a daňového konania došlo správcom dane a žalovaným k takému výkladu\npodmienok na oslobodenie od DPH pri vývoze tovaru, ktorý nemá oporu v Colnom kódexe ES, na ktorý\npoukazoval Colný úrad Slovenskej republiky aj v korešpodencií s daňovým úradom pri tejto kontrole.\nV tejto súvislosti žalobkyňa poukazovala na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-165/11\nProfitube, spol. s r. o. z 08. novembra 2012 ako aj na odpoveď Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky, odbor podpory a služieb pre verejnosť č. 12002011/1/39802-256778/2013 z 27. mája 2013,\nktorá poukazuje na metodický pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 31/2/2008 z 04.\njúna 2008 k uplatneniu dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru v tuzemsku prepustením do rôznych\ncolných režimov. Záver Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky je, že „pokiaľ by sa predával tovar\nv colnom sklade pre odberateľa z tretieho štátu a tento tovar by bol prepravený do tretieho štátu, potom\nby sa miesto dodania určilo tuzemsko, pričom by bol tovar oslobodený od dane za dodržania podmienok\nuvedených v § 47 zákona o DPH“. Taktiež žalobkyňa poukazovala na stanovisko Európskej komisie k\nvývozom tovaru č. TAXUD/A2/JS/mz D(2012)1477344 z 25. októbra 2012 z ktorého vyplýva, že tovar\npo ukončení vývozu môže meniť majiteľa a cenu, lebo sa už nachádza v tzv. režime „Tranzit“, a to aj v\nprípade, ak sa tovar ešte nachádzal na území EU a túto skutočnosť potvrdilo aj stretnutie Ministerstva\nfinancií Slovenskej republiky a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 27. mája 2013 v Bratislave.\nZo záznamu z uvedeného stretnutia vyplýva záver, že vývoz tovaru do tretích krajín je oslobodený od\nDPH, a to aj v prípade, ak po ukončení vývozu tovaru z územia Európskeho spoločenstva sa zmení\nmajiteľ tovaru. Ak by táto zmena nastala ešte na území Európskeho spoločenstva, tak tovar po ukončení\nvývozu opustí územie Európskeho spoločenstva v režime tranzit na podklade Carnet-Tir.\nTaktiež žalobkyňa poukazovala aj na odpoveď Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z 24. apríla\n2013 na dožiadanie spoločnosti Antik Trade, s. r. o., z ktorej vyplýva že, „ak platiteľovi colný orgán potvrdí\nvýstup tovaru do tretej krajiny v súlade s colnými predpismi, potom daňový orgán potvrdí výstup tovaru\ndo tretej krajiny v súlade s colnými predpismi, potom daňový úrad rešpektuje dané potvrdenie a vývozca\nnie je povinný preukazovať pohyb tovaru po jeho prepustení v režime vývoz v tretej krajine“. Žalobkyňa\nv tejto súvislosti namietala, že pokiaľ krajský súd argumentuje, že CMR nie je potvrdená príjemcom, čo\nje dôvodom nepreukázania vývozu tovaru, tak taký záver je v rozpore s uvedenou odpoveďou a zakladá\nstav dôkaznej núdze z dôvodu nesplnenia povinnosti, ktorá z ustanovenia § 47 ods. 3 zákona o DPH\nvyplýva. Žalobkyňa tvrdila, že svoju dôkaznú povinnosť splnila, pretože odoslanie alebo prepravenie\ntovaru do miesta určenia na území tretieho štátu preukázala colným vyhlásením, v ktorom je colným\norgánom potvrdený výstup tovaru z územia Európskej únie a dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru.\nĎalej žalobkyňa poukazovala na odpoveď Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, sekcia daňová\na colná č. 259057/2013 z 28. mája 2013 z ktorej vyplýva, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky\npotvrdilo oslobodenie od DPH pri vývoze tovaru z colného skladu tretím odberateľom. Podľa názoru\nžalobkyne to znemená, že ak dôjde k predaju tovaru v colnom sklade, správca dane je povinný\nposudzovať, či boli alebo neboli splnenie podmienky oslobodenia v zmysle ustanovenia § 47 zákona\no DPH.\nŽalobkyňa uviedla, že v spoločnosti Antik Trade, s. r. o. správca dane Daňový úrad Prešov v\nkoordinácii s úradom boja proti podvodom vykonal kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na\nvrátenie nadmerného odpočtu za mesiac december 2011. O výsledku kontroly bol vyhotovený protokol\nč. 9701401/5/4651251/2013/Lich z 15. októbra 2013. Správca dane nezistil žiadne rozdiely oproti\ndaňovému priznaniu a potvrdil oslobodenie od DPH aj napriek tom u, že sa menil vlastník tovaru po\nukončení vývozu, a to v prípadoch, keď bol ukončený vývoz priamo na pohraničnom colnom sklade\nz územia ES alebo v prípadoch, keď sa vývoz ukončil na území ES s následným prepustením do\nrežimu Tranzit na podklade Karnet-Tir. Oslobodenie pri vývoze tovaru správca dane nepodmieňoval\npreukázaním dovozu do tretích krajín aj napriek tomu, že podnet ku kontrole bol v súvislosti s\npreverovaním odboru boja proti podvodom a polície, čiže nedochádza ku skráteniu dane pri vývozoch\ntovaru práve z dôvodu neuznaného oslobodenia od DPH v tomto protokole.\nŽalovaný sa k odvolaniu vyjadril písomne dňa 08. októbra 2012 tak, že žiadal napadnuté rozsudku\npotvrdiť ako vecne správne, keďže žalobkyňa uviedla v odvolaní dôvody totožné s tými, ktoré uviedla v\n\nodvolaní proti dodatočným platobným výmerom a v žalobách. S týmito dôvodmi sa žalovaný podrobne\nvysporiadal už vo vyjadrení k žalobe, a preto v celom rozsahu poukazuje na vyjadrenie z 10. mája 2011.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal\nobidva napadnuté rozsudky, ako aj konania, ktoré im predchádzali, odvolania prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk\n<http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)\na dospel k záveru, že je potrebné obidva rozsudky krajského súdu zmeniť tak, že napadnuté rozhodnutia\nžalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky ako aj Dodatočné platobné výmery správcu\ndane, t. j. Daňového úradu Košice I je nutné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\nI/223/16663-120551/2010/992517-r zo dňa 24. novembra 2010, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Košice I č. 695/230/48506/10/Tar zo dňa 10. júna 2010, ktorým správca\ndane nepriznal žalobkyni nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2006 vo výške 129.944,60\neura a súčasne jej určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 610.700,65 eura a preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. I/223/16662-117280/2010/992517-r z 16. novembra 2011, ktorým žalovaný\npotvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice I č. 695/230/44028/10/Tar z 27. mája 2010,\nktorým správca dane nepriznal žalobkyni nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 vo výške\n243.915,49 eura a súčasne jej určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 108.540,72 eura.\nZákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o\nspráve daní“), definuje základné zásady daňového konania takým spôsobom, že tieto vychádzajú z\nprincípov právneho štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodného kontextu legislatívy a nutnosti\naproximácie daňového práva SR a krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania\nsa v daňovom konaní postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa\nzáujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných zúčastnených v daňovom konaní.\nZásada zákonnosti daňového konania zakotvená v ustanovení § 2 zákona o správe daní, vyplýva z\nústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu\ndane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je\nzásadou zákonnosti viazaný aj odvolací daňový orgán.\nZ dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom\nkonaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať\npráva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania\npredstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.\nSkutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť\nzáujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je\nsíce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov\nrozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba\nprávne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho\noprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda\ndodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (hmotnoprávne ako aj procesnoprávne), ktoré sú podľa\n§ 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.\n\nPodľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v prvom rade treba dať žalobkyni za pravdu v\ntvrdení, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly a\ndôvodnosti, resp. nedôvodnosti jej prerušenia. Pôvodne sa krajský súd s touto námietkou v obidvoch\nkonaniach odmietol zaoberať z dôvodu, že túto námietku vzniesla žalobkyňa až v žalobe. Najvyšší\nsúd v uznesení 5Sžf/69/2011z 30. apríla 2012 vyslovil názor, že súčasná rozhodovacia prax vychádza\ndôsledne z ustanovení piatej časti OSP a z čl. 36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl.\n46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých je zásadne prípustné uplatniť v správnej žalobe aj\nprávne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom odvolacom konaní, keď zo žiadneho ustanovenia\nOSP nevyplýva obmedzenie žalobcu uviesť v žalobe len tie skutočnosti, ktoré uplatňoval v konaní pred\nsprávnym orgánom a rozhodujúce je iba to, či rozhodnutím, a postupom správneho orgánu bol žalobca\nukrátený na svojich právach (§ 250 ods. 2 OSP). Uvedené obmedzenie nevyplýva ani z ustanovenia\n§ 250j OSP, ktoré pri úvahách, ako má súd o žalobe rozhodnúť, mu nedáva možnosť zobrať do úvahy\nskutočnosť, že žalobca v priebehu správneho konania prípadne neuviedol všetky skutočnosti významné\npre rozhodnutie vo veci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky opätovne pripomína, že v správnom súdnictve vykonávanom\npodľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa neuplatňuje vo vzťahu k zákonu o správe daní\nkoncentračná zásada, majúca za následok nemožnosť uplatnenia žalobných námietok prv neuvedených\nv odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Koncentračná zásada, predstavujúca výrazné\nobmedzenie procesných práv účastníka konania, sa uplatní iba v prípade, ak to zákon výslovne pre daný\nprípad ustanovuje, za prísneho režimu poučenia účastníka či už správnym orgánom alebo súdom. Preto\nvzhľadom na uvedené bolo povinnosťou krajského súdu sa zaoberať aj námietkou žalobkyne týkajúcou\nsa dĺžky daňovej kontroly a dôvodnosti, resp. nedôvodnosti jej prerušenia.\nPodľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, (ďalej len „zákon o správe daní“) správca\ndane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený\nsprávcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane\npredĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb,\nktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva\ndaňovú kontrolu orgán podľa odseku 15 <aspi://module='ASPI'&link='511/1992%20Zb.%252315'&ucink-dni='30.12.9999'>, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.\nPodľa § 25a zákona o správe daní správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo\nkonanie o predbežnej otázke (§ 26 <aspi://module='ASPI'&link='511/1992%20Zb.%252326'&ucin-kdni='30.12.9999'>) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.\nPodľa ustanovenia § 250j ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa\nokolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na\nďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel\nk záveru, že:\na/ rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,\nb/ zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov,\nc/ zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,\nd/ rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,\ne/ v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nZ obsahu pripojených spisových materiálov žalovaného mal najvyšší súd za preukázané, že v prípade\nvedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 7S/18/11 začala daňová kontrola 04. mája 2006 a\n\nbola ukončená prerokovaním protokolu 04. júna 2010, teda trvala 4 roky a 1 mesiac. V prípade vedenom\nna Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 6S/19/2011 začala daňová kontrola 17. októbra 2005 a bola\nukončená prerokovaním protokolu 24. mája 2010, teda trvala 4 roky a 7 mesiacov.\nNajvyšší súd s poukazom na Nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 dospel\nk záveru, že v obidvoch prípadoch došlo zo strany žalovaného ako aj správcu dane k porušeniu\nustanovenia § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Je síce pravdou, že ustanovenie § 15 ods. 16 zákona\no správe daní umožňuje primerané použitie § 25a zákona o správe daní o prerušení daňového konania,\nv danom prípade však tento postup do úvahy neprichádzal.\nVychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení zákona o správe daní, lehota ustanovená v § 15 ods. 17\nzákona o správe daní je lehotou zákonnou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu\nzáväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Daňová kontrola ako\nproces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu) predstavuje závažný a intenzívny\nzásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany správcu dane, čo vyplýva\nz charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods. 6\nzákona o správe daní). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosiahnuť na úkor práv a právom\nchránených záujmov daňového subjektu. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti\n(proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovému subjektu (§ 2 ods. 2 zákona o\nspráve daní). Túto požiadavku formuloval zákonodarca celkom exaktne určením limitov konkrétneho\ntypu zásahu. Pri daňovej kontrole bol v čase jej vykonávania u žalobcu uvedený limit ustanovený v §\n15 ods. 17 zákona o správe daní, z ktorého vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že daňovú kontrolu\nnemožno vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon.\nTento právny názor je konformný s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným\nv náleze sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010. Z tohto nálezu ďalej vyplýva, že „zákaz prekročiť\nzákonom stanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky,\nže kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú kontrolu potrebnú\nsúčinnosť“.\nAk teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen\nustanovenie § 15 ods. 17 zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom\nkonaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu\nnezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario §\n29 ods. 4 veta prvá zákona o správe daní). V prípade ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené\nvadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas\nnezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto daňovej kontrole, je rovnako nezákonné\n(k tomu pozri bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010).\nZ obsahu administratívneho ani súdneho spisu nemal najvyšší súd za preukázané, že by žalobkyňa so\nsprávcom dane nespolupracovala, a že by mu nebola poskytla primeranú súčinnosť.\nPokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle ust. § 25a zákona o správe daní, podľa názoru najvyššieho\nsúdu neboli splnené podmienky na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu, že sa nezačalo konanie o\nžiadnej predbežnej otázke, a ani konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutie. Žiadosť\nsprávcu dane o medzinárodnú výmenu informácií nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe\ndaní, ale iba výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemohla byť kontrola prerušená\nna dobu viac ako tri roky.\nPodľa názoru najvyššieho súdu v konaní žalovaného správneho orgánu uvedená skutočnosť spôsobuje\ntakú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/\nOSP).\n\nPreto Najvyšší súd Slovenskej republiky obidva rozsudky Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 250ja\nods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa\nzrušila vec mu vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. e/ a ods. 3 OSP\na meritou veci sa už z tohto dôvodu nezaoberal.\nO náhrade trov celého súdneho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP s poukazom na § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 1 a 5 OSP, v\nzmysle ich vyčíslenia právnym zástupcom v sume 812,55 eura, ktorá suma z náhrady trov právneho\nzastúpenia za štyri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a príprava vrátane prvej\nporady s klientom, 2 x zastupovanie na krajskom súde 13. júna 2012 a 27. júna 2012, odvolanie proti\nrozsudku) po 127,16 eura, za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 (doplnenie odvolania 20.\nnovembra 2013) v sume 130,16 eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ ods. 5 písm. b/ vyhlášky\nMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), plus 4 krát režijný\npaušál po 7,63 eura, 1 krát režijný paušál po 7,81 eura plus 20 % DPH v sume 160,85 eura (§ 18 ods. 3\nvyhlášky). Náhradu trov celého konania je žalovaný povinný zaplatiť na účet JUDr. Eugena Kostovčíka,\nadvokáta v Košiciach do troch dní v zmysle § 149 ods. 1 OSP.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}