Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/30/2012 z 23. 7. 2013
Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. júla 2013, sp. zn. 6Sžo/30/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:7010234330.1
Najvyšší súd | 6Sžo/30/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:7010234330.1 | 2013-07-23 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 249 ods. 2 OSP, § 250d ods. 3 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a1d938d6-aba1-4f05-a01b-102b8772789d
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:7010234330.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/30/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010234330
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:7010234330.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu : O.. O. Q., bytom G. X, D., proti žalovanému :
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. : SVS-OZP-2010/017610-2 zo dňa 12. júla 2010, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/337/2010-22 zo dňa 17. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.
3S/337/2010-22 zo dňa 17. apríla 2012  p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov  n e m á  p r á v o  na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd" alebo „súd prvého stupňa")
odvolávajúc sa na ustanovenie § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP")
zastavil konanie, majúc za to, že žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a
tieto bránia jej vecnému vybaveniu. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojitosti s
ustanovením § 246c OSP a právo na ich náhradu žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, keď konanie
bolo zastavené.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, odvolávajúc sa na ustanovenia § 249 ods. 1 a 2
OSP a § 250d ods. 3 OSP poukázal na to, že nakoľko žaloba nespĺňala zákonom predpísané náležitosti,
uložil žalobcovi, aby v lehote 15 dní doplnil žalobu o správne znenie žalobného petitu, t.j. ako navrhuje,
aby súd vo veci v rámci konania v správnom súdnictve rozhodol, pričom zároveň  žalobcu poučil o
možnosti zastavenia konania pre prípad neodstránenia vytknutej vady žaloby, ktorá bráni vecnému
vybaveniu žaloby postupom podľa § 250d ods. 3 OSP. Poukázal ďalej na to, že predmetná výzva bola
žalobcovi doručená uložením zásielky na pošte dňa 20. decembra 2010 (osobne prevzatá 22. decembra
2010) a dňa 5. januára 2011 bolo súdu doručené doplnenie žaloby v tom smere, že žalobca žiadal
určiť, že postupom odporcu (správne malo byť uvedené žalovaným) bol vo vzťahu k navrhovateľovi
(správne malo byť uvedené žalobcovi) porušený zákon č. 365/2004 Z. z. a preto je odporca povinný
do troch dní od právoplatnosti rozsudku umožniť navrhovateľovi v súlade so zákonom č. 455/1991 Zb.
vykonávať slobodne podnikateľskú činnosť v odbore „poskytovanie právneho poradenstva" a zároveň
žiadal zaviazať odporcu k zaplateniu finančného odškodnenia vo výške 10.000 € titulom náhrady škody,
pričom dôvody a z čoho táto náhrada má pozostávať žalobca v doplnení neuviedol.

Dôvodil, že vzhľadom na skutočnosť, že žaloba zo dňa 29. septembra 2010 postúpená krajskému súdu
dňa 24. novembra 2010, nezodpovedá požiadavkám náležitosti žaloby tak, ako sú tieto predpokladané
ustanovením § 249 ods. 2 OSP, a to ani po jej nedostatočnom odstránení na výzvu súdu podaním
zo dňa 5. januára 2011, teda ani v spojitosti s týmto podaním. Argumentoval ďalej tým, že v danom
prípade sa jedná o neodstránenú vadu žaloby spočívajúcu v nesprávnosti žalobného petitu vo vzťahu k



rozhodnutiam správnych orgánov prvého a druhého stupňa a petitu v časti náhrady škody, vo vzťahu ku
ktorému v podaniach žalobcu absentuje ako bremeno tvrdenia, tak aj dôkazné bremeno, keď žalobca
ničím neosvedčil odôvodnenosť požadovanej náhrady škody a čo túto má predstavovať, a navyše
v tejto časti žalobného petitu ani v odôvodnení žaloby žalobca svoj nárok ani pod žiadnu právnu
normu nesubsumoval vyhodnotiac, že sa jedná o takú vadu žaloby, ktorá bráni jej riadnemu vecnému
prejednaniu a preto mal za to, že bolo potrebné konanie vo veci podľa § 250d ods. 3 OSP zastaviť.

Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z obsahu pomerne rozsiahleho odvolania
pre Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako len „najvyšší súd" alebo „odvolací súd") vyplýva,
že žalobca sa domáha, odvolávajúc sa na ustanovenie § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov, ochrany proti diskriminácii
svojej osoby v pracovnej oblasti, majúc za to, že rozhodnutím žalovaného správneho orgánu mu
je upreté právo slobodne vykonávať povolanie /prácu/ napriek tomu, že  na výkon takejto práce
(vykonávanie podnikateľskej činnosti na základe živnostenského oprávnenia s predmetom podnikania
„právne poradenstvo") spĺňa všetky odborné a profesijné požiadavky vrátane náležitej praxe. Majúc
za to, že Slovenská republika ho svojím konaním v rámci slobodného výkonu jeho zvolenej práce
diskriminuje a to v rozpore ustanoveniami článku 1 § 15 Európskej charty práv a slobôd uviedol, že právo
zvoliť si zamestnanie /prácu/ a vykonávať ho na celom území SR ako aj v zahraničí zaručuje zákon č.
5/5004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.

Poukázal ďalej na to, že ako navrhovateľ má k podanému návrhu podľa teórie práva tzv. dispozičné
právo, čo znamená, že môže žalobu a samotný žalobný petit v priebehu konania meniť a dopĺňať v
súlade s vývojom konania a v záujme hájenia svojich záujmov.

V súvislosti s uplatneným finančným odškodnením uviedol, že sa domnieva, že ako občan, ktorému
žalovaný upiera právo získavať si zdroje na obživu čestným a kvalitným výkonom práce, má nárok
na primerané finančné odškodnenie za takéto zavinené konanie žalovaného a požadovaná suma
odškodnenia je iba zlomkom spôsobenej škody. Zároveň v odvolaní poukázal na dĺžku súdneho konania.

Z týchto dôvodov mal za to, že postupom žalovaného bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania,
čím žalovaný zasiahol do jeho práva na prácu a slobodný výkon jeho podnikateľskej činnosti a preto sa
vo vzťahu k žalovanému domáhal upustenia od tohto konania a napravenia protiprávneho stavu tak, že
zabezpečí, aby mu bolo umožnené slobodne vykonávať podnikateľskú činnosť v odbore „poskytovanie
právneho poradenstva" do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň mu uhradí titulom nemajetkovej
ujmy primerané finančné odškodnenie vo výške 10.000 €.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že predmetom úpravy zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako „živnostenský zákon") sú verejnoprávne pravidlá výkonu živnostenského podnikania, ktorými
sú zákonom ustanovené podmienky vzniku, prevádzkovania a zániku oprávnenia na výkon živnosti z
hľadiska verejných záujmov, ako aj kontrola ich dodržiavania v priebehu vykonávania podnikateľskej
činnosti, pričom prípady verejného záujmu možno charakterizovať potrebou zvýšenej ochrany života,
majetku a bezpečnosti občanov v súvislosti s výkonom niektorých živností. Uviedol, že v zmysle § 3
ods. 1 písm. d/ živnostenského zákona živnosťou nie je činnosť pri výkone povolaní o. i. aj advokátov
poukazujúc zároveň na ustanovenie § 3 ods. 2 písm. zg/ živnostenského zákona, v zmysle ktorého
živnosťou ďalej nie je poskytovanie právnych služieb za odmenu. Poukázal na to, že z uvedeného
vyplýva záver, že na základe živnostenského oprávnenia nemôže poskytovať poradenskú a konzultačnú
činnosť právneho charakteru vo veciach obchodných, pracovných, správnych a občiansko-právnych,
prípravu, vypracovanie a posudzovanie právnych zmlúv, zastupovať pred súdmi, inými orgánmi a
inými právnymi subjektmi vo veciach právnej agendy, pripravovať a vypracovávať písomnosti právneho
charakteru žiadna fyzická a právnická osoba, nakoľko tieto činnosti prináležia v zmysle zákona č.
586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov k výkonu slobodných právnických povolaní a môže



ich vykonávať len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska
komora.

Uviedol, že v oblasti živnostenského podnikania, v kontexte ustanovenia § 5a živnostenského zákona
s ustanovením § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňuje
v spojení s právami fyzických osôb ustanovených živnostenských zákonom predovšetkým v oblasti
samotného prístupu k živnostenskému oprávneniu, výkonu živnostenského podnikania, ale aj v
súvislosti so živnostenskou kontrolou podľa § 61 a § 62 živnostenského zákona, pričom sa všetkým
osobám v rovnakom rozsahu zaručujú práva ustanovené živnostenským zákonom. V súvislosti s
namietanou diskrimináciou žalobcu mal za to, že žalobca nebol v súvislosti s vydaným rozhodnutím
Obvodného úradu Košice, odboru živnostenského podnikania č. OŽP-C/2010/05777-2 zo dňa 13.
mája 2010 o nevzniknutí živnostenského oprávnenia na ohlásenie živnosti „právne poradenstvo" v
spojení s právoplatným rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, odboru živnostenského podnikania č. SVS-
OZP-2010/017610-2 zo dňa 12. júla 2010 znevýhodnený v porovnaní s inou osobou, u ktorej by sa v
porovnateľnej príčinnej súvislosti postupovalo rovnakým spôsobom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací  (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 250ja ods. 2 OSP, a po oboznámení sa so spisovým materiálom  dospel k záveru, že uznesenie
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP.

Podľa § 249 ods. 2 OSP žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho
orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno
odpustiť.

Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala
neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom,
ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu
žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods.
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho
rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Zákon kladie na obsah žaloby tak podmienky všeobecné (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1), ako aj podmienky
osobitné pre správne súdnictvo, ktoré sú obsiahnuté v § 249 ods. 2. Žaloba musí preto obsahovať
označenie napadnutého rozhodnutia, označenie všetkých účastníkov konania aj účastníkov konania
pred správnym orgánom (vrátane osôb zúčastnených na konaní), presné označenie výrokov, ktoré
žalobca napáda a žalobné dôvody. Zo žaloby musí byť pre súd jasné a zrozumiteľné, aké žalobné
dôvody uvádza žalobca na podporu svojho tvrdenia podľa § 247 ods. 1, že dotknutým rozhodnutím bol na
svojich právach ukrátený. Súd nemôže z vlastnej iniciatívy za žalobcu nahradiť žalobné dôvody ani sám
nevyhľadáva ďalšie možné vady napadnutého rozhodnutia. Keďže predmetom súdneho preskúmania je
zákonnosť rozhodnutia (nie jeho vecná správnosť), má včasné, správne a úplné formulovanie žalobných
dôvodov zásadný význam. Táto požiadavka na žalobcu je v správnom súdnictve o to významnejšia,
že podľa § 250h je súd viazaný rozsahom žaloby od jej podania a žalobca uplynutím dvojmesačnej
lehoty od doručenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemá možnosť požadovať odpustenie
zmeškania tejto lehoty.



Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie
žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie,
že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie
zákona.

Obligatórnou náležitosťou žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo
jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto tvrdenie právne
odôvodniť. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že postupom správnych orgánov mu bola odňatá
možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť, pri ktorom procesnom úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia
chcel v priebehu správneho konania uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení, teda
aké subjektívne právo žalobcu malo byť v tejto súvislosti porušené. Pokiaľ tak neurobí, nie je možné
všeobecne formulované žalobné námietky meritórne prejednať.

Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy predovšetkým v
rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (t. j. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v
žalobe je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď
žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie
žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady
proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní.
To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd
nemôže prihliadať.

Posúdiac obsah podania v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku
najvyšší súd súhlasi s názorom krajského súdu, že podanie žalobcu a to ani po jeho doplnení na
základe uznesenia krajského súdu č. k. 3S/337/2010-14 zo dňa 6. decembra 2010, nespĺňa náležitosti
zákonom stanovené v § 249 ods. 2 OSP. Z podania jednoznačne vyplýva, že žalobca sa domáha určenia,
že postupom žalovaného (pravdepodobne vydaním v záhlaví uvedeného rozhodnutia) bol porušený
antidiskriminačný zákon, dožaduje  sa vykonania potrebných krokov k tomu, aby mohol slobodne v
súlade so živnostenským zákonom vykonávať  podnikateľskú činnosť a taktiež žiada, aby mu konajúci
súd priznal primerané odškodnenie.

Najvyšší súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu na skutočnosť, že úlohou správneho
súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej
hlavy Občianskeho súdneho poriadku  je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie
si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav,
či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi  a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Ako bolo už
vyššie uvedené v rámci súdneho prieskumu je súd viazaný rozsahom žaloby, pričom sa v tomto konaní
uplatňuje koncentračná zásada, to znamená, že žalobca môže rozsah žaloby rozšíriť len v lehote
stanovenej v § 250b ods. 1 OSP, pričom až do rozhodnutia súdu môže byť rozsah napadnutia správneho
rozhodnutia obmedzený (§ 250h ods. 1 OSP). Z uvedeného preto vyplýva, že námietka, ktorou žalobca
poukazoval na jeho tzv. dispozičné právo je irelevantná. V rámci správneho súdnictva, za predpokladu
splnenia všetkých procesných podmienok konania,  prichádza v prospech žalobcu do úvahy len zrušenie
napadnutého správneho rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie,
pričom vzhľadom na povahu správneho súdnictva neprichádza do úvahy určovací výrok a ani výrok o
náhrade škody resp. priznanie primeraného zadosťučinenia.

Z vyššie uvedených dôvodov mal najvyšší súd za to, že krajský súd nepochybil, ak konanie v súlade
s ustanovením § 250d ods. 3 OSP zastavil a preto napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S/337/2010-22 zo dňa 17. apríla 2012 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil,
stotožniac sa v celom rozsahu s jeho odôvodnením.



O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP  a § 146 ods. 1 písm. c/ OSP, v zmysle ktorého žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.