Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/27/2013 z 26. 11. 2013 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2013, sp. zn. 8Cdo/27/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:6213201967.1 Najvyšší súd | 8Cdo/27/2013 | ECLI:SK:NSSR:2013:6213201967.1 | 2013-11-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 237 OSP, § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb., § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a8c39b1-9006-4338-bf96-df1d8564c0f8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6213201967.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/27/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6213201967
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6213201967.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Lawyer Partners, a. s., IČO: 35 944 471,
so sídlom v Bratislave, Prievozská č. 37, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Chabadová, s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Pri starej prachárni č. 13, proti odporkyni J. J., bytom Z., J., o zaplatenie 11,95 eur a
príslušenstvo, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 8 Ro 87/2013, o dovolaní navrhovateľa
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. septembra 2013, sp. zn. 12 Co 261/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Odporkyni nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením zo dňa 14. mája 2013, č. k. 8 Ro 87/2013-11 zastavil konanie, ktorým
sa navrhovateľ domáhal zaplatenie 11,95 eur a príslušenstvo. Zastavenie konania odôvodnil § 10 ods.
1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, lebo navrhovateľ nezaplatil súdny poplatok za
žalobný návrh a to ani po výzve súdu, hoci bol o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku poučený.

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Podľa názoru
navrhovateľa mu postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol, že
v tejto veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006 v elektronickej podobe a podpísal zaručeným
elektronickým podpisom. Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil
navrhovateľovi späť. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 02. júna
2008, sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“) konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu bolo
porušené základné právo navrhovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného
podania navrhovateľa, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Dodal,
že právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom
závere nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie navrhovateľa
zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Navrhovateľ v odvolaní uviedol ďalej to, že súdu prvého stupňa
opätovne doručil podania, o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom. Navrhovateľ mal za to, že účinky
podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia
§ 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá
podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992
Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho
roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993, sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol,
že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané



procesné predpoklady pre tento postup - podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo
možné vyrubiť. Tento poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31.
decembra 2009.

Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 10. septembra
2013, sp. zn. 12 Co 261/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne
(§ 219 O. s. p.). V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania s dátumom vyhotovenia v
roku 2006 sa navrhovateľ voči protistrane domáhal zaplatenia sumy predstavujúcej dosiaľ nezaplatené
koncesionárske poplatky; podľa podacej pečiatky súdu prvého stupňa bol tento návrh doručený súdu
11. marca 2013. Súd prvého stupňa v súlade so zákonom vyzval navrhovateľa, aby do 10
dní zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu vo výške 16,50 eur (položka č. 1 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.) s poučením, že ak nebude
poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek
tomu, že táto výzva bola navrhovateľovi riadne doručená, navrhovateľ ju nerešpektoval. Súd prvého
stupňa preto konanie správne zastavil. Odvolací súd poukázal na ustanovenia § 82 ods. 1 O. s. p., §
2 ods. 1, § 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. a vyslovil názor,
že na splnenie príkazu vysloveného v náleze, aby súd priznal právne účinky podaniu z roku 2006, bol
navrhovateľ povinný preukázať, že návrh na začatie konania, je totožný s návrhom doručeným súdu v
roku 2006. Navrhovateľ to ale nepreukázal. Pokiaľ tvrdil, že v súčasnosti nemôže predložiť originálne
DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006, lebo ich už nemá k dispozícii, odvolací súd uviedol,
že tento stav si spôsobil navrhovateľ sám vlastným nesprávnym postupom. V ďalšom odvolací súd
zdôraznil, že navrhovateľ ničím hodnoverne nepreukázal svoje tvrdenie o totožnosti návrhu na začatie
konania doručeného súdu prvého stupňa 11. marca 2013 s návrhom na začatie konania, ktorý ako sám
udáva, podal v roku 2006. Podľa názoru odvolacieho súdu preto postup prvostupňového súdu, ktorý v
dôsledku nepreukázania totožnosti predmetných podaní považoval návrh doručený mu 11. marca 2013
za nový návrh, nebolo možné označiť za nezákonný. Súd prvého stupňa správne vyzval navrhovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za tento návrh na začatie konania, súdny poplatok stanovil v správnej
výške, a poučil navrhovateľa aj o možnosti zastavenia konania ako následku nezaplatenia súdneho
poplatku. Lehota na vyrubenie súdneho poplatku navrhovateľovi za návrh podaný na súd v roku 2013
doposiaľ neuplynula. Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii konanie zastavil, bol jeho
postup v súlade so zákonom č. 71/1992 Zb. Odvolací súd na tomto základe uzavrel, že odvolanie
navrhovateľa nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 O. s. p.).

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol navrhovateľ. Dovolanie odôvodnil § 237
písm. f/ O. s. p., nakoľko účastníkovi konania (navrhovateľovi) sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol už v odvolaní a za základ dovolania
považoval to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym
novým návrhom na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v
elektronickej podobe na DVD nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne
účinky návrhu na začatie konania. V súvislosti s tým navrhovateľ uviedol, že prvostupňový aj odvolací
súd na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale aj v
roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006. V danom prípade
nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto navrhovateľa nemala
zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006,
ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať
podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby
vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o
DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo - predovšetkým so zreteľom
na nález - potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný
už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek
tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za
následok odňatie možnosti navrhovateľa pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť
a aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to navrhovateľ žiadal napadnuté uznesenie, a tiež ním
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.



Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas navrhovateľ
zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Dovolateľom napadnuté uznesenie, ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa
§ 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo
k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999,
R 34/1995, a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je
zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Navrhovateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až písm. e/ a písm. g/ O. s. p.
netvrdil a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.

Podľa názoru navrhovateľa mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať
procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie
súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod
(R 50/1997). So zreteľom na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli
v danom prípade dané procesné predpoklady.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového
úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom
konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona č.
71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania,
prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich
dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O
následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

V preskúmavanej veci argumentoval navrhovateľ tým, že návrh na začatie konania, ktorý bol doručený
súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý doručil tomuto súdu ešte
v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané zaručeným elektronickým podpisom), a



že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno
vyrubiť súdny poplatok za návrh na začatie konania.

V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O. s. p., podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami,
treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

V náleze ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ právne účinným spôsobom podal v roku 2006 návrh
na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne účinky, ktoré vyvolalo toto
podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy navrhovateľa proti rôznym odporcom.
Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie
týkalo. Navrhovateľ, ktorý 11. marca 2013 doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006)
na vydanie platobného rozkazu ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu
s náhradou trov konania, ničím nedoložil, že podanie doručené súdu v roku 2013 je identické s tým
podaním doručeným súdu na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený
príkaz ústavného súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.
V danej procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz ústavného súdu sa týka aj
preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený aj návrh navrhovateľa proti tomu, kto je
uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu) a z ničoho nevyplývala totožnosť navrhovateľom
tvrdeného podania z roku 2006 s podaním z roku 2013, nemožno prvostupňovému ani odvolaciemu
súdu vytýkať ako nesprávny procesný postup, pokiaľ: a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej
veci vyvolalo právne účinky podania návrhu na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého
nemožno mať pochybnosti - to znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého stupňa, a
b/ nepostupovali tak, ako by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania bol podaný už v
roku 2006 doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemožno mať žiadne pochybnosti.
K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006),
i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006, dovolací súd poukazuje na to, že o existencii a
obsahu tejto plnej moci (na rozdiel od totožnosti návrhov na začatie konania z roku
2006 a 2013) nie sú pochybnosti.

V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu ústavného súdu len vo
vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006, ktorého sa predmetný nález týkal. Z
logiky veci potom vyplýva, že bolo na navrhovateľovi, aby preukázal totožnosť návrhu podaného v roku
2006 v elektronickej podobe s návrhom podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ navrhovateľ v
súvislosti s tým poukazoval na to, že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku
2006 a vytýkal súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov na
začatie konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým vecou nositeľov
práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním môžu
o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým („vigilantibus
iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv,
nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku komplikovaných situácií sťažujúcich výkon
práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve na navrhovateľovi, aby - najmä po „neprijatí“ jeho návrhov
podaných v roku 2006 v elektronickej podobe - uchoval pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavil
a nevystavil sa tým sám riziku, že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doložiť,
konkrétne aký návrh na začatie konania podal v roku 2006.

Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková povinnosť
navrhovateľa vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013 a že - vzhľadom na nerešpektovanie
výzvy na zaplatenie súdneho poplatku - sú splnené predpoklady pre zastavenie konania
(§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani postup odvolacieho súdu zákonu.
Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k znemožneniu realizácie procesných
oprávnení navrhovateľa spôsobom, ktorý by bol významný z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 07. novembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 355/2013).



Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej
dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 O. s. p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.