{"guid": "006d82e9-8a23-4ec4-8323-ffa394375ebe:ef8ff46b-367b-49e9-8cc7-2dc9862a5216", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6211200184.1", "spisova_znacka": "5Cdo/107/2013", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/107/2013 z 10. 10. 2013", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2013, sp. zn. 5Cdo/107/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:6211200184.1", "identifikacne_cislo": "6211200184", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Helena Haukvitzová", "datum_vydania": "2013-10-10", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ef8ff46b-367b-49e9-8cc7-2dc9862a5216", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6211200184.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6211200184.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6211200184.1/text", "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/107/2013\n6211200184\n10. 10. 2013\nJUDr. Helena Haukvitzová\nECLI:SK:NSSR:2013:6211200184.1\n\nRozhodnutie\nI. súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. M., bývajúceho vo E., proti žalovanému R. O.,\nbývajúcemu vo O., zastúpenému JUDr. Ivanom Bablenom, advokátom so sídlom vo Veľkom Krtíši,\nBanícka 33, o zaplatenie 4 000 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp.zn.\n1 C 40/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. novembra\n2012, sp.zn. 14 Co 242/2012, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a .\nŽalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 23. marca 2012, č.k. 1 C 40/2011-141 uložil žalovanému povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 4 000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 28. októbra 2010 do zaplatenia,\nvšetko v mesačných splátkach po 100 €, počnúc dňom 1. apríla 2012 vždy do 15-ho dňa v mesiaci pod\nstratou lehoty a nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 193,31 € na účet advokátky žalobcu Mgr.\nViktórie Hellenbart v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia\nuviedol, že z vykonaného dokazovania mal za nesporne preukázané, že dňa 12. júla 2010 uzavreli\núčastníci zmluvu o budúcej zmluve ohľadom prevodu členských práv a povinnosti k špecifikovanému\ntrojizbovému družstevnému bytu, pričom pri podpise tejto zmluvy bola žalobcom zaplatená žalovanému\nzáloha vo výške 4 000 € a zvyšných 13 000 €, ako doplatok na kúpnu cenu, mal žalobca zaplatiť\nžalovanému najneskôr do 1. augusta 2010. Následne bezodkladne po doplatení sumy 13 000 € malo\ndôjsť k uzavretiu písomnej zmluvy o prevode členských práv a povinností a k odovzdaniu bytu do držby\na užívania žalobcovi. Súd sa skutkovo i právne vysporiadal s argumentačnými dôvodmi účastníkov\nkonania a posudzoval preto predovšetkým platnosť predmetnej zmluvy o budúcej zmluve z hľadiska jej\nformálnych i materiálnych náležitostí. Zmluva o budúcej zmluve bola uzatvorená písomne, obsahovala\nzáväzok zmluvných strán dojednať budúcu zmluvu, v zmluve bola dohodnutá doba, do ktorej bude\nuzatvorená zmluva o prevode členských práv a povinností, avšak mal za to, že v predmetnej zmluve\nneboli dohodnuté všetky podstatné náležitosti budúcej zmluvy (budúca zmluva o prevode členských\npráv a povinností podliehala súhlasu družstva, neobsahovala údaje o tom, že prevodca ku dňu prevodu\nuhradil družstvu všetky pohľadávky z titulu členstva a záloh za užívanie bytu, údaj o tom, kto uhradí\nprípadný nedoplatok a komu sa uhradí preplatok z vyúčtovania skutočných nákladov). Z uvedených\nnedostatkov podstatných obsahových náležitostí zmluvy o budúcej zmluve z 12. júla 2010 potom\nsúd vyvodil jej neplatnosť. Ďalej konštatoval prekludovanie práva vyplývajúceho zo zmluvy o budúcej\nzmluve a s poukazom na ustanovenie § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že v prípade, keď\noprávnený subjekt nechal márne uplynúť jednoročnú lehotu na domáhanie sa nahradenia zmluvného\nprehlásenia druhého subjektu súdnym rozhodnutím, nie je potom možné s úspechom požadovať ani\nprávo na náhradu škody. Naviac žalovaný v konaní ničím nepreukázal, že u žalobcu sú splnené\npredpoklady zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, čím sa\nvysporiadal s kompenzačnou námietkou žalovaného. K uzavretiu samotnej zmluvy o prevode členských\n\npráv a povinností medzi žalovaným a žalobcom nedošlo. Členské práva a povinnosti žalovaný nakoniec\npreviedol na F. F.. Žalovaný v priebehu konania nepreukázal, že by mu vznikli náklady vo výške 250 €\nspojené s vysťahovaním sa z bytu. Taktiež pokiaľ ide o platby za užívanie bytu za obdobie od augusta\n2010 do januára 2011, súd ani v tejto časti kompenzačnú námietku neuznal z dôvodu, že počas tohto\nobdobia bol žalovaný členom družstva a bolo jeho povinnosťou tieto úhrady platiť. Súd tak neuznal za\noprávnenú kompenzačnú námietku v celej sume 1 500 €. Na základe uvedených skutočností dospel\nk záveru, že žalovaný od žalobcu prevzal čiastku 4 000 € a následne ustálil, že s poukazom na\nustanovenie § 451 ods. 2 a § 456 a § 458 Občianskeho zákonníka sa žalovaný na úkor žalobcu\nbezdôvodne obohatil, a preto mu uložil povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Pokiaľ ide o úroky z\nomeškania, súd o nich rozhodol s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v\nspojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (žalobca žiadal priznať len úrok z omeškania vo\nvýške 5 %). Žalovanú istinu spolu s úrokom z omeškania podľa ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. povolil\nžalovanému splácať v mesačných splátkach za podmienok určených vo výroku rozhodnutia, pričom\nprihliadol na osobné a majetkové pomery žalovaného. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.\n1 O.s.p.\nKrajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd) na odvolanie žalovaného rozsudkom zo 6. novembra\n2012, sp.zn. 14 Co 242/2012 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť\nzaplatiť žalobcovi 4 000 € s 5% ročným úrokom z omeškania od 1. februára 2011 do zaplatenia,\nvšetko v mesačných splátkach po 100 € vždy do 15-ho dňa toho-ktorého mesiaca, počnúc mesiacom,\nv ktorom nadobudne tento rozsudok právoplatnosť, pod hrozbou straty výhody splátok. Žalovanému\nuložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového konania vo výške 1 014,20 €, pozostávajúce\nzo zaplateného súdneho poplatku vo výške 240 € a z trov právneho zastúpenia v sume 774,20\n€, na účet splnomocnenej advokátky žalobcu Mgr. Viktórie Hellenbart, v lehote troch dní odo dňa\nprávoplatnosti rozsudku. Vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania. Odvolací súd po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku mal za to, že sa na vec vzťahuje\niné rozhodujúce ustanovenie právneho predpisu než bolo použité, a preto vyzval účastníkov konania\nv súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. na vyjadrenie sa k možnému inému právnemu posúdeniu\nveci. Následne s poukazom na ustanovenia § 230 Obchodného zákonníka, § 456, § 451 ods. 1 a 2,\n§ 575 ods. 1, § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že zmluva o budúcej zmluve bola\nuzatvorená platne, nakoľko namietané dôvody jej neplatnosti (nesúlad s § 39, § 49a, § 50a Občianskeho\nzákonníka) nepovažoval za relevantné. V rozhodnutí ďalej zhodnotil a zdôvodnil, že nedošlo k platnému\nodstúpeniu od zmluvy zo strany žalobcu a keďže sám žalovaný spôsobil nemožnosť plnenia zmluvy o\nbudúcej zmluve neskoršími právnymi úkonmi, žalovaný bol povinný prijaté plnenie z titulu bezdôvodného\nobohatenia žalobcovi vrátiť. V časti rozhodnutia o istine vo výške 4 000 € sa v celom rozsahu stotožnil\ns rozhodnutím (aj keď nie s odôvodnením) súdu prvého stupňa. Rozhodnutie v časti týkajúcej sa\núroku z omeškania, ktorý súd prvého stupňa priznal žalobcovi v súlade s uplatneným nárokom od 28.\noktóbra 2010, zmenil, a to tak, že priznal žalobcovi úrok z omeškania od 1. februára 2011. Uviedol,\nže žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením sumy zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu\ndňom nasledujúcim po 31. januári 2011, kedy žalovaný zmluvou previedol členské práva a povinnosti\nk predmetnému družstevnému bytu na tretiu osobu, čo malo podľa názoru súdu za následok zánik\nzmluvy o budúcej zmluve. Odvolací súd zhodne s vysloveným právnym názorom prvostupňového súdu\nkompenzačnú námietku žalovaného uplatnenú voči žalobcovi ani sčasti nezohľadnil, pretože žalovaný\nv tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Konštatoval, že žalovaný ničím opodstatnenosť tejto\nkompenzačnej námietky, a to tak z hľadiska príčinnej súvislosti údajnej škody so zavineným protiprávnym\nkonaním žalobcu, ako aj z hľadiska uplatnenej sumy, nepreukázal. Odvolací súd zohľadniac odvolacie\nnámietky žalovaného, zmenil i výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania a\nžalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. priznal\nprávo na náhradu trov prvostupňového konania v sume 1 014,20 €. O trovách odvolacieho konania\nrozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil,\nže žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko každý z\núčastníkov mal v odvolacom konaní len čiastočný úspech.\nRozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním a navrhol, aby dovolací súd rozsudok\nodvolacieho aj prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dovolaní\nnamietal, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce z uzavretej zmluvy o budúcej zmluve a nedoplatil mu\nsumu 13 000 €. Tvrdil, že počas obdobia, kedy v byte nebýval, ale musel hradiť mesačné úhrady spojené\n\ns užívaním bytu, mu vznikla škoda, ktorú riadne vyčíslil a špecifikoval. Namietal nesprávne právne\nposúdenie veci okresným i odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vo vzťahu ku kompenzačnej\nnámietke, nakoľko rozhodnutia súdov nepovažoval za zákonné a tiež tvrdil, že konanie je postihnuté\naj vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f) O.s.p. Za vadu konania vymedzenú v § 237 písm.\nf/ O.s.p. považoval nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Poukázal na to, že rozhodnutiu\nsúdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu dokazovanie, zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods.1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), najmä garanciám obsiahnutým v\nprincípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.\nŽalobca sa k podanému dovolaniu žalovaného nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal\nvčas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia\ndovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,\nktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).\nV zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,\npokiaľ to zákon pripúšťa.\nPodľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený\nrozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež\nproti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v\ntejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu\nrozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože\nide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu\nprvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §\n153 ods. 3 a 4.\nZ obsahu dovolania žalovaného vyplýva, že prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu\nvyvodzuje z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.\nPredpokladom prípustnosti dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1\nO.s.p.) je taká zmena rozsudku súdu prvého stupňa rozsudkom odvolacieho súdu, pri ktorej z porovnania\nrozsudkov súdov oboch stupňov je zrejmé, že práva a povinnosti účastníkov konania boli nimi odlišne\nkonštituované alebo deklarované. Za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu však možno považovať iba\ntaké rozhodnutie, ktorým sa vecne zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu\na nahrádza ho svojím iným rozhodnutím (viď rozhodnutie Zo súdnej praxe 36/2006). O vecnú zmenu\nrozhodnutí ide vtedy, ak oba súdy odlišne posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie, v dôsledku čoho\ndospeli k rozdielnym skutkovým a právnym záverom, podľa ktorých rozdielne konštituovali a deklarovali\npráva a povinnosti účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúce nie je formálne hľadisko,\nt.j. ako odvolací súd zostavil výrok svojho rozhodnutia (to, ako z hľadiska slovného vyjadrenia označil,\nzoštylizoval výrok), ale vecné hľadisko, t.j. či výsledkom porovnania obsahu oboch rozsudkov je už\nuvedená odlišnosť (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 247/2007). Je\npotrebné uviesť, že pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok iba vo vedľajších výrokoch (napr. o náhrade trov\nkonania) nie je možné napadnúť rozsudok odvolacieho súdu dovolaním iba v tomto rozsahu, pretože\nmusí ísť o zmenu rozsudku vo veci samej. Vec sama je v zásade predmet konania.\nV prejednávanej veci okresný súd rozsudkom 23. marca 2013 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi 4 000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 28. októbra 2010 do zaplatenia. Krajský súd na\nodvolanie žalovaného zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť\nžalobcovi sumu 4 000 s 5 % ročným úrokom z omeškania od 1. februára 2011 do zaplatenia.\n\nZ porovnania výrokovej časti rozsudkov oboch súdov v predmetnej veci a z odôvodnenia rozsudku\nodvolacieho súdu je zrejmé, že napriek použitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa\nv napadnutej časti vo veci samej, odvolací súd 1/ potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti\nvýroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 4 000 € s 5 % ročným úrokom z\nomeškania. Z uvedeného vyplýva, že súdy oboch stupňov zhodne vyhoveli návrhu v časti o zaplatenie 4\n000 € s 5 % ročným úrokom z omeškania, čiže v tejto časti dovolanie žalovaného smeruje podľa obsahu\nproti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej. 2/ odvolací súd rozsudok súdu\nprvého stupňa zmenil po obsahovej stránke iba v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi\n5 % ročný úrok z omeškania (od 28. októbra 2010 do zaplatenia).\nAd 1/ Pri riešení otázky prípustnosti dovolania žalovaného vychádzal dovolací súd z toho, že dovolanie\nnesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ani proti rozsudku, ktorému by predchádzalo dovolacie\nkonanie, a napokon ani proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého by bola vyslovená\nprípustnosť dovolania. Jeho prípustnosť preto z ustanovení § 238 ods. 1 O.s.p., § 238 ods. 2 O.s.p. a\n§ 238 ods. 3 O.s.p. vyvodiť nemožno.\nS prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či dovolaním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných\nvád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie\nje prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia,\nneobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa\naj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných\nv § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku\nspôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku\nveci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred\nsúdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na\nnávrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).\nDovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu\nnezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.\nZ vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm.\nf) O.s.p.\nPodľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\nPredmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie\nmožnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/\nmožnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon\nbližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod\nodňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý\nznemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných\nmu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.\nZa vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľ považoval nedostatok jasného a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdnych rozhodnutí vydaných v predmetnej veci. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky poukazuje na to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi\nzákladné zásady spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý\nargument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.\n\n12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.\nmája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\nÚstavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež vyslovil, že „Súčasťou\nobsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je\naj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď\nna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“\nOdôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. Súd sa v odôvodnení svojho\nrozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí\nbyť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a\nzistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia\nrozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho\nsúdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak\nrozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.\nSúd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku jasným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal\nso všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a\nprávne významné. Jeho skutkové a právne závery (s výkladom aplikovaných právnych predpisov) sú\nzrozumiteľné.\nOdvolací súd svoje rozhodnutie taktiež riadne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p.\n(čoho sa žalobca v konaní domáhal, čo bolo predmetom odvolania žalovaného, ako sa k odvolaniu\nvyjadril žalobca, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa\npri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, nie sú\npodľa názoru dovolacieho súdu rozporné alebo svojvoľné. Odvolací súd v podstate prevzal skutkový\nstav, ako ho ustálil súd prvého stupňa a vyjadril aj odlišný právny názor.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu\nnie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre\nzákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil\nsvoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.\nObčiansky súdny poriadok v § 18 zakotvuje princíp rovnosti. V tejto úprave vychádza z čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod rovnakým\npostavením účastníkov pritom treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia\nspravodlivý súdny proces. Pod spravodlivým súdnym procesom v ponímaní rovnakých práv treba\nrozumieť povinnosť súdu zabezpečiť rovnosť zbraní, t.j. možnosť uplatnenia práv, teda rovnakú možnosť\nnavrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, zúčastniť sa na procesných úkonoch, možnosť\noboznámiť sa s obsahom spisu a pod.\nObsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení\npráva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka\nkonania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov\n(IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi (I. ÚS 50/04).\n\nV súvislosti s námietkou dovolateľa k nedostatočne vykonanému dokazovaniu dovolací súd zdôrazňuje,\nže právo navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s\nrozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov\nna vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov\npodľa návrhu alebo predstáv žalovaného nie je ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť\nkonať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie\núčastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k\nnesprávnym skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však\nk zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov\nSlovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).\nZ uvedeného vyplýva, že vady konania uvedené v § 237 písm. f/ O.s.p. dovolací súd nezistil.\nDovolací súd sa tiež zaoberal námietkou dovolateľa, ktorá vyplýva z obsahu dovolania, že k\nnesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi oboch stupňov došlo v\notázke posúdenia existencie predpokladov zodpovednosti za škodu.\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl\nsúdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,\nak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne\nho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nNesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť\ndovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť\nrozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu\nneposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého\nrozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,\nči odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych\nskutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie\nbolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).\nPokiaľ dovolateľ spochybnil úplnosť zistenia skutkového stavu veci treba uviesť, že v zmysle ustanovenia\n§ 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie\ntotiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len\nvýslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.\nc/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených\nsúdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.\nAd 2/ Pokiaľ ide o časť výroku rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým po obsahovej stránke zmenil\nrozsudok súdu prvého stupňa (v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5 % ročný\núrok z omeškania od 28. októbra 2010 do zaplatenia), dovolací súd predovšetkým skúmal subjektívne\noprávnenie žalovaného podať dovolanie.\nZ povahy dovolania vyplýva, že právo podať dovolanie neprislúcha tomu účastníkovi, v neprospech\nktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich\nprávach (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 39/2011). V tejto časti\nvýroku odvolacieho súdu bol žalovaný nepochybne úspešný. Dovolací súd preto dospel k záveru, že\ndovolanie v takom prípade bolo podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená a sú dané\ndôvody na odmietnutie dovolania (subjektívna neprípustnosť dovolania). Zo súdnej praxe vyplýva, že\npri nedostatku subjektívnych podmienok nemôže súd tento nedostatok zhojiť, to znamená, že ani\ndovolací súd sa nemôže takýmto dovolaním vecne zaoberať (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky R 50/1999 a ZSP 5/1998).\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s §\n218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako procesne neprípustné bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou\nnapadnutého rozhodnutia.\nRovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c)\nO.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie žalovaného smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu\no trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167\nods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto\nprípade dovolací súd nezistil, že by došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.\nVzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné\nvady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky\ndovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom\nna odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho\nvecnej správnosti.\nV dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti\nžalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že\nnepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov\n3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}}