{"guid": "e2ab5b26-1662-4f5f-871a-4dc36236ee30:b4767a44-77b4-4803-a59f-9633f7f4afcf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6012200433.1", "spisova_znacka": "1Sžr/145/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/145/2012 z 11. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. júna 2013, sp. zn. 1Sžr/145/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:6012200433.1", "identifikacne_cislo": "6012200433", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2013-06-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-31.odsek-1", "nazov": "§ 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-31.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-1995/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-37.odsek-1", "nazov": "§ 37 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/162/#paragraf-37.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-1995/paragraf-37"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/162#paragraf-31", "/SK/ZZ/1995/162#paragraf-37"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b4767a44-77b4-4803-a59f-9633f7f4afcf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200433.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200433.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200433.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžr/145/2012\n6012200433\n11. 06. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:6012200433.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca\nPhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľky:\nPOHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, proti odporkyni:\nSpráva katastra Lučenec, so sídlom M. Rázusa č. 32, 984 01 Lučenec, za účasti: K.N., rod. A. nar.\nXX.XX.XXXX, bytom XXX XX C., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. V 367/12 zo dňa\n19.03.2012, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.\njúla 2012 č. k. 26Sp/10/2012-18, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 2012 č.\nk. 26Sp/10/2012-18 p o t v r d z u j e.\nNavrhovateľke a zúčastnenej osobe právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím zo dňa 19.03.2012 č. k.: V 367/12 (č.l. 19) odporkyňa podľa § 31 ods. 3 zákona č.\n162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení\nneskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 162/1995 Z.z.“) zamietla návrh na vklad\nzáložného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým vkladovým konaním medzi záložným veriteľom,\nt.j. navrhovateľkou a záložcom, t.j. zúčastnenou osobou, zastúpenou osobou ProHelp - združenie\nobčiansko-právnej pomoci so sídlom v Bratislave s dátumom vzniku 29.07.2010 (ďalej na účely tohto\nrozsudku len „združenie ProHelp“), v zastúpení Peter Mamojka ako predseda združenia.\n2. Svoje zamietavé rozhodnutie odporkyňa odôvodnila tým, že dohoda o splnomocnení ako predtlač\nna štandardnom zmluvnom formulári už obsahuje meno splnomocnenca a poskytovateľa úveru, teda\nzáložného veriteľa. Navrhovateľ vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená za dlžníka konať a hájiť\nzáujmy veriteľa a nie dlžníka. Ten nemal možnosť sám sa rozhodnúť, kto ho bude zastupovať a je možné\npredpokladať, že v prípade nepodpísania dohody o splnomocnení by mu úver poskytnutý nebol. Záujem\nzástupcu je preto v rozpore so záujmami zastúpeného a takého zastúpenie je v zmysle § 22 ods. 2 OZ\nneprípustné.\n\n3. Odporkyňa ďalej poukázala aj na to, že dohoda o splnomocnení je neplatná aj dôvodu, že\nneobsahovala bližšie označenie nehnuteľnosti, ktorá sa má stať predmetom zálohu. Takéto dojednanie\nje potom neurčité a nezrozumiteľné. Splnomocnenie na právne úkony o právach k nehnuteľnostiam musí\nbyť urobené tak, ako aj právne úkony samé.\n4. Na základe uvedeného odporkyňa uviedla, že dohoda o plnej moci nie je riadne uzatvorená a záložnú\nzmluvu preto splnomocnenec podpísať nemohol. Právny úkon, ktorý nebol urobený vo forme, ktorú\nvyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.\n5. Odporkyňa poukázala aj na neúmerné vysoký poplatok k výške úveru a hrubý nepomer medzi\nvýškou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou nehnuteľností, ktoré sú predmetom zmluvy o zriadení\nzáložného práva čo je v rozpore s dobrými mravmi.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n6. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka cestou odporkyne na Krajský súd v Banskej Bystrici\nopravný prostriedok.\n7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa rozhodnutie odporkyne ako vecne správne\npodľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.\n8. Vo vzťahu k splneniu podmienok podľa § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. krajský súd dospel k záveru,\nže správa katastra v konečnom dôsledku vydala správne rozhodnutie, ak nepovolila vklad na základe\npredloženej zmluvy o zriadení záložného práva pre neplatnosť dohody o splnomocnení, ktorá spôsobila\naj neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva.\n9. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa ohľadne toho, že právny úkon - dohoda o\nplnomocenstve, bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Skutočnosť, že v dohode o\nsplnomocnení je ako predtlač uvedené meno splnomocnenca - združenie ProHelp je dôkazom toho, že\nnavrhovateľ vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená za dlžníka konať a nemohol sa sám rozhodnúť\nkto ho bude zastupovať. Skutočnosť, že dohoda o splnomocnení je dlžníkom podpísaná v ten istý deň\nako úverová zmluva nasvedčuje, že uzavretie úverovej zmluvy je podmieňované podpísaním dohody o\nsplnomocnení a je otázne, či by bol úver bez uzavretia tejto zmluvy poskytnutý. Právny úkon nemožno\npovažovať za nezávislý od veriteľa, ak bola dohoda o splnomocnení predložená dlžníkovi zástupcom\nnavrhovateľa spolu s úverovou zmluvou. Účelom uzavretia dohody o splnomocnení je sledovanie\nnávratnosti poskytnutého úveru navrhovateľovi. Nie je preukázané ani to, v akom rozsahu bola vypísaná\ndohoda o splnomocnení v čase jej podpisu dlžníkom, teda či bolo vypísané meno konajúceho za\nzástupcu a kolónky ohľadom nehnuteľností.\nDohoda o splnomocnení je neplatný právny úkon pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle\n§ 22 ods. 2 OZ v spojení s § 39 OZ a pre nedostatok požadovaných náležitostí platného právneho úkonu\npodľa § 37 ods. 1 OZ.\n10. Krajský súd rozhodol aj vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR.\n11. K ďalším dôvodom obsiahnutým v odvolaní krajský súd uviedol, že aj ak by boli relevantné, nie je\nmožné na ne prihliadnuť tak, aby boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože\nzáver odporkyne o nutnosti zamietnuť návrh na vklad na základe neplatného plnomocenstva a neplatnej\nzáložnej zmluvy je správny. I jeden dôvod pre zamietnutie návrhu spôsobuje, že vklad už nemôže byť\npovolený.\n\n12. Krajský súd tu ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle ktorej sa\nnevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument, ale len na taký, ktorý\nmá pre vec podstatný význam.\nPodstatnou pre rozhodnutie je skutočnosť, že dohoda o splnomocnení je neplatnou, a teda nemohla\nplatne vzniknúť ani zmluva o zriadení záložného práva, a preto bolo nutné zamietnuť návrh na vklad pre\nnesplnenie posudzovaných podmienok pre povolenie vkladu v zmysle § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z.\nIII.\nOdvolanie navrhovateľky/odporkyne/stanoviská\nA)\n13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.09.2012 (č.l. 26) navrhovateľka poukázala na to, že krajský\nsúd postupoval v konaní nesprávne, pretože\n- nedostatočne zistil skutkový stav veci a\n- následne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n14. Ďalej v časti II. podrobne rozviedla svoje argumenty, že v predmetnej veci nie je možné hovoriť\no neurčitosti a nezrozumiteľnosti plnomocenstva, ako aj o nedostatku slobody a vážnosti prejavu\nvôle splnomocniteľa pri podpise dohody o splnomocnení. Podľa názoru navrhovateľky, z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré mali mať vplyv na nedostatok\nslobody a vážnosti prejavu vôle splnomocniteľa.\n15. Navrhovateľka tiež zdôraznila, že záložca sa v zmysle riadne uzavretej dohody o splnomocnení\nsám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok vyplývajúci pre neho z predmetnej zmluvy o úvere, a preto\nudelil ProHelp - združeniu občianskoprávnej pomoci plnomocenstvo na uzatvorenie záložnej zmluvy k\nnehnuteľnostiam, ktoré mali byť v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve\nzáložcu, ako aj na všetky právne úkony súvisiace s uzatvorením predmetnej záložnej zmluvy.\nNa uvedenom základe podľa navrhovateľky vzniklo citovanému združeniu ako splnomocnencovi právo\nnakladať s nehnuteľnosťou v mene záložcu - splnomocniteľa, pričom práva a povinnosti zo zastúpenia\nvznikajú priamo záložcovi.\n16. Podľa navrhovateľky je zrejmé, že splnomocnenie bolo udelené za účelom naplnenia a hájenia\nzáujmov splnomocniteľa a na jeho žiadosť. Zástupca toto splnomocnenie s dlžníkom osobne prerokoval\na poskytol mu potrebné poučenie o právnych úkonoch v ňom uvedených a právach a povinnostiach,\nktoré sa nimi zakladajú.\n17. K uvedeniu predtlače záložného veriteľa a zástupcu v dohode o splnomocnení navrhovateľka\nuviedla, že uvedenie zástupcu je nevyhnutné z hľadiska identifikácie strany dohody o splnomocnení\na uvedenie záložného veriteľa je nevyhnutné z hľadiska určitosti predmetu udeleného plnomocenstva.\nPochybnosť o objektivite zastupovania zo strany splnomocnenca nie je z hľadiska aplikácie ustanovenia\n§ 22 ods. 2 OZ dostatočná, pretože medzi záujmami zástupcu a zastúpeného musí existovať reálny\nrozpor, ktorý bol správny orgán povinný preukázať. Správny orgán navyše ani nepreukázal to, že\nzástupca je v styku so záložným veriteľom.\n18. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a\nvec mu vrátil na ďalšie konanie.\nB)\n\n19. Odporkyňa sa podaním zo dňa 28.09.2012 (č.l. 32) k podanému odvolaniu proti rozsudku krajského\nsúdu vyjadrila v tom duchu, že trvá na svojom rozhodnutí o zamietnutí návrhu na vklad, a to z dôvodov\nuvedených v rozhodnutí o zamietnutí vkladu.\n20. Na základe uvedeného odporkyňa žiadala o potvrdenie rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s §\n246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po\nzistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide\no rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s O.s.p. odvolanie prípustné,\nnenariadil vo veci pojednávanie (hoci preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore vychádzajúce z\nobčianskoprávnych /vlastníckych/ vzťahov niekedy vyžaduje konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto\npostup v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní senát nepovažoval\nza potrebný) a po jeho verejnom vykonaní a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.\nč. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní\ndôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n22. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu\n(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými\nzávermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym\norgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania\nproti rozsudku krajského súdu, ako aj opravného prostriedku, ktorým sa navrhovateľka domáha\npreskúmania rozhodnutia odporkyne, je právna otázka, či je možné na právne úkony navrhovateľky v\nspojení s konaním poverených osôb a tvrdeným postavením spotrebiteľa nazerať ako na úkony, ktoré\nsú v rozpore s právnym poriadkom, tzn. najmä ako na úkony neplatné. Práve tento právny rámec aj\nvymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n1) K režimu ochrany spotrebiteľa:\n23. Najvyšší súd na prvom mieste musí zdôrazniť, že úlohou súdneho konania je nielen v zmysle § 1\nO.s.p. chrániť práva zaručené slovenským právnym poriadkom, ale aj práva s charakterom úniovým v\nzmysle zásady lojality (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii / ďalej na účely tohto rozsudku len „ZFEÚ“/\nv spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie /ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor“/ vo\nveciach sp. zn. C-173/03, Traghetti del Mediterraneo SpA, v likvidácii z 13.06.2006 alebo rozsudok sp.\nzn. C-224/01, Gerhard Köbler v. Rakúsko z 30.06.2003).\nOd vnútroštátneho súdu členského štátu Európskej únie, ako predstaviteľa štátnej moci Slovenskej\nrepubliky v oblasti súdnej, v súlade so zásadou medzinárodného práva verejného „pacta sunt\nservanda“ (zmluvy je nutno dodržiavať) sa preto očakáva spravodlivé súdne konanie založené na\nprincípoch obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a v\nzmysle § 121 O.s.p. je aj jeho povinnosťou „ex offo“ vyhodnotiť hmotnoprávnu situáciu preskúmavanej\nveci vrátane dodržania záväzkov úniového práva.\nPodľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom\nkonaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj\nvýchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.\nPodľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,\nako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne\n\nzáväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom\nvestníku Európskej únie.\nPodľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo\nosobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.\n24. Napriek skutočnosti, že v prejednávanej veci ani konajúci krajský súd ani žiaden z účastníkov\nnenaznačil úniový rozmer prejednávanej veci, bolo povinnosťou Najvyššieho súdu, a to aj s prihliadnutím\nna jeho pozíciu povinnej súdnej spolupráce v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, preskúmať vec aj z tohto\nzorného uhlu (uhľa).\n25. Preto sa Najvyšší súd s prihliadnutím na jednu z výslovne uvedených spoločných právomocí\nEurópskej únie (čl. 4 ods. 2 písm. f/ ZFEÚ) na prvom mieste musí zaoberať s otázkou, či sa na\nprejednávanú vec vzťahuje režim ochrany spotrebiteľa (viď čl. 169 ods. 1 ZFEÚ) z pohľadu podriadenia\ndohody o splnomocnení, a to najmä vo vzťahu k možnej existencii neprijateľných podmienok v\nspotrebiteľských zmluvách, resp. aj vo vzťahu k iným súdnym sporom, ktoré sa v čase odvolacieho\nkonania v senáte nachádzali.\nNa druhej strane nesmie Najvyšší súd prehliadnuť dominantnú právomoc Súdneho dvora pri výklade\núniového práva, ktorá sa najmä prejavuje v tom (čl. 19 Zmluvy o Európskej únii), že Súdny dvor\nnadobudol veľmi všeobecnú právomoc na rozhodovanie o predbežných otázkach v oblasti priestoru\nslobody, bezpečnosti a práva. Tento výkladový monopol Súdneho dvora bol ním samotným prelomený\nprostredníctvom vytvorenie doktríny „acte éclairé“ vyslovenej v roku 1963 v rozsudku pre spojené veci\nsp. zn. 28-30/62 Da costa en Schaake v. Nederlandse belastinadministratie. Prostredníctvom citovaného\nrozsudku Súdny dvor vyslovil právny názor, že za situácie predpokladanej podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ sa\nvnútroštátny súd zbaví povinnosti predložiť svoje oprávnené pochybnosti vo forme prejudiciálnej otázky,\nak už existuje materiálne identická otázka, o ktorej Súdny dvor rozhodol. Súdny dvor vo svojej judikatúre\nnaznačuje, že pojem identická otázka nie je možne vykladať iba ako otázku úplne rovnaká, t.j. totožná.\nDo tejto skupiny môže vnútroštátny súd zahrnúť aj obdobnú právnu otázku, ktorá navyše mohla vyplynúť\naj z iného druhu konania pred Súdnym dvorom. Uvedená doktrína prepožičiava rozhodnutiam Súdneho\ndvora charakter kontinentálneho precedensu.\nPodľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú\núroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov\nspotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich\nzáujmov.\nPodľa čl. 267 ods. 1 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach,\nktoré sa týkajú:\na) výkladu zmlúv;\nb) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.\n26. Hore uvedený záver jednoznačne podporuje aj ústavný text obsiahnutý v článku 7 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, pričom je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovaní súdnej ochrany\npostupom podľa článku 46 a nasl. ústavy v zmysle procesnej maximy „iura novit curia“ prihliadať nielen\nna vnútroštátne právne normy, ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskej únie, ktorých\nznalosť sa v zmysle už hor citovaného ustanovenia § 121 O.s.p. u súdnej moci formálne predpokladá.\nPodľa článku 7 ods. 2 veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\n27. Oblasť úniovej ochrany spotrebiteľa vykonávajú na sekundárnej úrovni najmä jednotlivé ustanovenia\nSmernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách\n(ďalej na účely tohto rozsudku len „Smernica č. 93/13“) vrátane jej preambule. V súvislosti s uvedenou\n\nsmernicou a jej aplikáciou na oblasť krátkodobých finančných obchodov Súdny dvor riešil viacero\npredbežných otázok, najmä v spore sp. zn. C-76/10 vo veci účastníkov POHOTOVOSŤ s.r.o. v. Iveta\nKorčkovská a ďalej sp. zn. C-453/10 vo veci účastníkov Jana Pereničová, Vladislav Perenič v. S.O.S.\nfinanc, spol. s r.o. Pri hore uvedenej judikatúre Súdny dvor najmä zdôraznil význam preambule citovanej\nsmernice pre svoje rozhodovanie.\nPodľa 21. odseku preambule Smernice č. 93/13 by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa nekalé\npodmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa\na ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné pre\nspotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plnenie\nmôže pokračovať bez neprimeraných ustanovení.\n28. Je nepochybné, že Súdny dvor explicitne zaradil právne vzťahy vyplývajúce z úverových zmlúv\nuzavretých nebankovými spoločnosťami pod režim Smernice č. 93/13/EHS, keď vyslovil záver (viď bod\nč. 34 uznesenia sp. zn. C-76/10), že prejudiciálne otázky formulované vnútroštátnym súdom sa týkajú\nvýkladu práva Únie (vrátane Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o\nnekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení\na dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a\n2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004), v tomto duchu najmä\naplikácie Smernice č. 93/13, tzn. ochrany spotrebiteľa pri aplikácii noriem Európskej únie pri zmluvách\no spotrebiteľskom úvere.\n29. Takisto je pre Najvyšší súd nepochybné, že v prejednávanej veci existencia predmetnej zmluvy o\nzriadení záložného práva a s ňou súvisiaca dohoda o splnomocnení je primárne vyvolaná finančnými\naktivitami navrhovateľky (konkrétne zabezpečovací úkon viazaný k zmluve o úvere) a ich vzťah k\nuvedenému úveru je možné označiť ako subsidiárny a akcesorický.\n30. Navyše nie je ani prehliadnuteľný ten fakt, že v zmysle svojho predmetu sa úverové zmluvy podľa\n§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka zaraďujú pod režim obchodných záväzkových vzťahov.\nV súvislosti s uvedeným je tento záver iba usmerňujúcim podkladom pre vyslovenie, že pre právne\nhodnotenie právneho vzťahu založeného procesom týkajúceho sa zavkladovania zmluvy o záložnom\npráve do príslušnej štátnej evidencie (kataster nehnuteľností) sa musí použiť občianskoprávna úprava\n(§ 1 ods. 2 veta druhá v spojení s § 297 až 299 Obchodného zákonníka).\nPodľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na\npovahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o\núvere zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).\n31. S prihliadnutím na hore uvedený úniový judikatúrny základ (čl. 7 ods. 2 ústavy), ako aj na citované\nustanovenia obchodného práva musí preto Najvyšší súd konštatovať, že dohoda o splnomocnení sa v\nprejednávanej veci subsumuje pod režim úniovej ochrany spotrebiteľa.\n2) K charakteru dohody:\n32. Najvyšší súd už viackrát konštatoval vo svojej judikatúre, že celé správne súdnictvo je ovládané\ndispozitívnou zásadou obmedzenou koncentračnou zásadou (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.\nzn. 5 Sžf/37/2008, resp. 1 Sžd/18/2012 z 11.12.2012), z čoho vyplýva legitímne očakávanie účastníkov\nsúdneho prieskumu, že konajúci súd neprekročí rámec žalobných námietok navrhovateľov a nevyhlási\nprekvapivé právne názory, tzn. právne názory ani účastníkmi nepožadované. Avšak hore citovaná úniová\nzásada lojality (viď bod č. 24) núti súdy, aby vo vnútroštátnom konaní poskytli tak vysoký stupeň ochrany\núniových práv, ako je v Európskej únii deklarovaný, hoci o jej ochranu účastníci výslovne nepožiadali.\nObdobný záver zdôraznil Súdny dvor prostredníctvom svojho rozsudku zo 06.10.2009 vo veci Asturcom\nTelecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 32, keď pre oblasť súdnej ochrany pripustil, že „vnútroštátny\nsúd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky“.\n\n33. Ako už bolo vyslovené, posudzovaná dohoda o splnomocnení sa priamo viaže k zmluve o zriadení\nzáložného práva, a tým je nutné ju subsumovať pod všetky úniové zásady aplikovateľné pri ochrane\nspotrebiteľa; tzn. že nevyhnutne spadá pod pojem obchodné praktiky.\nPodľa článku 6 Smernice č. 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách\nuzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,\nneboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,\nak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.\nPodľa článku 2 písm. d) Smernice č. 2005/29 na účely tejto smernice sú obchodné praktiky podnikateľov\nvoči spotrebiteľom (ďalej tiež „obchodné praktiky“) sú vymedzené ako akékoľvek konanie, opomenutie,\nspôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka,\npriamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom.\n34. Obsahom uvedenej dohody o splnomocnení (viď bod 2. a 3. dohody) je udelenie plnomocenstva vo\nvšetkých veciach vyplývajúcich z uskutočnenia právnych úkonov vymienených v tejto dohode,\n- tzn. uzatvorenie záložnej zmluvy podľa § 552 Občianskeho zákonníka k špecifikovaným\nnehnuteľnostiam,\n- vrátane právneho posúdenia týmito úkonmi založených práv a povinností a\n- v tomto rozsahu aj vo veciach rokovania so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.\nNa základe uvedeného obsahu Najvyšší súd posúdil takéto splnomocnenie, že nemá generálny\ncharakter.\n35. Táto dohoda o splnomocnení bola uzavretá subjektom ProHelp - združenie občianskoprávnej\npomoci, Bratislava, s konkrétnym splnomocniteľom (bod 1. a 3. dohody)\n– za účelom naplnenia a hájenia záujmov splnomocniteľa, ktorý sa sám rozhodol zabezpečiť svoj\nzáväzok zo zmluvy o úvere,\n– na jeho žiadosť o bezplatné zastupovanie pri uskutočnení právnych úkonov uvedených v tejto dohode,\nvykonávaných v súvislosti so zmluvou o úvere a\n– po osobnom prerokovaní a poučení o právnych úkonoch v dohode uvedených a právach a\npovinnostiach, ktoré sa nimi zakladajú.\n36. Súčasne uvedený subjekt ProHelp - združenie občianskoprávnej pomoci, Bratislava na seba prevzal\nzáväzok svedomito naplniť predmet udeleného plnomocenstva, pričom splnomocniteľa poučil o právach\na povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy o úvere vrátane skutočnosti že záložné právo vzniká vkladom\ndo katastra nehnuteľnosti. Združenie ProHelp zároveň posúdi platnosť záložnej zmluvy s ohľadom na\nplatný právny poriadok Slovenskej republiky.\n37. Práve hore opísaný autonómny prejav vôle zúčastnenej osoby (dlžníka) citovaný v bode č. 35,\nprvá odrážka: „ktorý sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere“ núti Najvyšší súd v\nspojení so závermi hore vyslovenými (najmä v bode 31) preskúmať aj otázku, či v prejednávanej veci\nuzavretím zmluvy o úvere (táto skutočnosť nebola v celom konaní spochybnená) došlo k uzatvoreniu\nspotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na prvom mieste je preto v danom\nprípade potrebné skúmať, či aj dohoda o splnomocnení, t.j. hore uvedený prejav vôle nevykazuje znaky\nneprijateľných podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle hore\nuvedenej ochrany úniových práv.\nPodľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré\nspôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa\n\n(ďalej len \"neprijateľná podmienka\"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného\npredmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a\nzrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.\n3) K platnosti dohody:\n38. Krajský súd pri aplikácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyzdvihol, že dohoda o\nsplnomocnení bola spísaná do predtlačenej listinnej predlohy (str. 5). Následne s poukazom na to, že\nplnomocenstvo udelené občianskemu združeniu ProHelp nebolo určité a nezrozumiteľné, krajský súd\npotvrdil závery odporkyne o tom, že plnomocenstvo ako právny úkon je neplatné.\nZa tejto situácie Najvyšší súd spresňuje tvrdenie krajského súdu, že dohoda o splnomocnení bola\nzachytená do formulárovej (alebo predtlačenej) listinnej predlohy, kedy dlžník (záložca) nemohol\novplyvniť obsah takejto dohody, a preto jeho možnosť, aby vopred určeného zástupcu, ktorý by za\nneho uzatvoril záložnú zmluvu a ktorý by skutočne svedomito (viď body č. 34 až č. 36) hájil záujmy\nsplnomocniteľa, mu bola už v takejto dohode nielen že obmedzená, ale priamo bola odňatá.\n39. Obdobné závery je možné dovodiť aj z judikatúry Súdneho dvora, ktorý prostredníctvom rozsudkov\nz 26. októbra 2006, Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05, bod 25; zo 04. júna 2009, Pannon GSM, sp. zn.\nC-243/08, bod 22, a zo 06. októbra 2009, (už citovaný rozsudok) Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn.\nC-40/08, bod 29, vyslovil právny názor, že systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza z\nmyšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom\npostavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu,\nže pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať\nna ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty\n(najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva\nneboli záväzné pre spotrebiteľa.\nAko ďalej vyplýva už z hora citovanej judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu\nformálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou\nrovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.\n40. Na základe uvedeného v danom prípade musí Najvyšší súd konštatovať, že v zmysle § 53\nods. 2 Občianskeho zákonníka sa na takúto dohodu o splnomocnení nevzťahuje výnimka majúci\nzáklad v individuálne dohodnutých neprijateľných podmienok (vopred v podstatných častiach navrhnutá,\npripravená, naoktrojovaná, a tým minimalizovala slobodu prejavu vôle splnomocniteľa). Preto Najvyšší\nsúd musí vyvodiť záver, že k výberu splnomocnenca nedošlo z vôle účastníka konania, ale naopak iba\nz vôle záložného veriteľa - navrhovateľa, a preto ani následné deklarovanie vôle dlžníka ako záložného\nveriteľa, že sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere, sa nezakladá na zistenej realite.\nPodľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu\ndať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.\n41. Na základe uvedeného v danom prípade musí Najvyšší súd konštatovať, že v zmysle § 53\nods. 2 Občianskeho zákonníka sa na takúto dohodu o splnomocnení nevzťahuje výnimka majúci\nzáklad v individuálne dohodnutých neprijateľných podmienok (vopred v podstatných častiach navrhnutá,\npripravená, naoktrojovaná, a tým minimalizovala slobodu prejavu vôle splnomocniteľa). Preto Najvyšší\nsúd musí vyvodiť záver, že k výberu splnomocnenca nedošlo z vôle účastníka konania, ale naopak iba\nz vôle záložného veriteľa - navrhovateľa, a preto ani následné deklarovanie vôle dlžníka ako záložného\nveriteľa, že sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere, sa nezakladá na zistenej realite.\nDôležitá je tu zákonná požiadavka v zmysle § 17 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny\nporiadok) umožniť účastníkovi voľbu svojho zástupcu. Toto právo bolo dlžníkovi z úverového vzťahu\nhore uvedeným postupom odporkyne v spojení s predložením predtlačeného (nemenného) zástupcu\njednoznačne odňaté.\n\nPodľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu\ndať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.\n42. Z týchto dôvodov Najvyšší súd musí označiť takúto dohodu o splnomocnení ako celok za neprijateľnú\n(nekalú) podmienku, a teda za neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.\nNásledne uvedená situácia procesne spôsobila vznik právneho stavu, že splnomocnenec nenadobudol\nhmotné právo, aby v mene splnomocniteľa platne uzavrel záložnú zmluvu, a preto po posúdení takejto\nzmluvy podľa § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. aj podľa Najvyššieho súdu bolo potrebné návrh na vklad\nzáložnej zmluvy zamietnuť.\nPodľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských\nzmluvách sú neplatné.\n4) K rozpore s dobrými mravmi:\n43. Je nepochybné, že hlavným účelom dohody o splnomocnení je v prejednávanej veci vytvoriť\npodmienky pre uplatnenie riadneho zastupovania splnomocniteľa určeným splnomocnencom na základe\nudeleného plnomocenstva.\nPodľa § 22 ods. 5 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho\nmene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.\nPodľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo\nprávnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom\nsa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.\n44. Zastupovanie sa môže označiť za riadne iba vtedy, ak nedochádza ku kolízii medzi úkonmi\nsplnomocnenca a záujmy splnomocniteľa (§ 22 ods. 2 záver Občianskeho zákonníka), resp. ak\nnedochádza k ujme na právach splnomocniteľa (najmä § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka).\nPodľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na\nprávny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.\n45. Najvyšší súd na tomto mieste musí upozorniť argumenty odporkyne, ktorá za dôvod neplatnosti\ndohody o splnomocnení výslovne uviedla existenciu rozporu záujmov splnomocniteľa (tzn. dlžníka) a\nzástupcu. Nepochybným základom existencie uvedených rozporov je pre Najvyšší súd to, že združenie\nProHelp, hoci malo svedomito naplniť a hájiť záujmy splnomocniteľa (viď bod č. 29), tak obsahom\nplnomocenstva bola realizácia zabezpečenia záväzku dlžníka z úverového vzťahu voči spoločnosti\nPOHOTOVOSŤ, s.r.o., tzn. také konanie, ktoré nie je možné označiť, že je vždy v záujme splnomocniteľa\n(tzn. úverového dlžníka), ale naopak je ku prospechu odporkyne. Za tejto situácie sa od odporkyne\nlegitímne očakáva, že vyhodnotí všetky dostupné podklady (§ 31 v spojení s § 22 ods. 5 zák. č. 162/1995\nZ.z.), vrátane informácií jej známych z iných úradných konaní s navrhovateľkou, aby mohla jednoznačne\nvylúčiť existenciu rozporu záujmu úverového dlžníka a jeho zástupcu.\nPodľa § 31 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán je povinný\nzistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.\nPritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.\nPodľa § 31 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a\nvyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe\nalebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre\nrozhodnutie určuje správny orgán.\n\n46. Avšak už samotná existencia takých skutočností (skutkový rozpor), že splnomocniteľovi (tzn.\núverovému dlžníkovi) je odňatá možnosť sám si určiť osobu splnomocnenca, že osoba splnomocnenca\nviackrát vystupuje v úverových obchodoch navrhovateľky a že splnomocniteľ za tejto situácie nie je\nvýslovne poučený o možnosti a spôsobe ukončenia zastupovania, ako aj to, že v dohode o splnomocnení\nabsentujú údaje umožňujúce rýchly kontakt so splnomocnencom (napríklad na neodkladné pokyny,\nči konzultácie) a ani že zo strany splnomocnenca nie sú doložené informácie, či sa osobne stretol\nso zastupovanou osobou a čo bolo obsahom takýchto stretnutí, musí nutne vyvolávať pochybnosti\nu konajúceho katastrálneho orgánu o tom, či výkon práv a povinností splnomocnenca je skutočne v\nmedziach riadneho zastupovania záujmov úverového dlžníka.\n47. Takisto uistenie obsiahnuté v dohode o splnomocnení, že združenie ProHelp posúdi platnosť\nprávnych úkonov vrátane záložnej zmluvy s ohľadom na platný právny poriadok Slovenskej republiky\n(viď body č. 24 a č. 26), s prihliadnutím na záväzok zastupovať splnomocniteľa pri rokovaniach s\nnavrhovateľkou rozširuje obsah tejto dohody o bezplatné poskytnutie služieb, ktorých účelom je najmä\nkontrola pri ochrane záujmov splnomocniteľa (ako úverového dlžníka). Je potom však nevyhnutne\nočakávané zo strany navrhovateľky, aby objasnila, prečo na formulárovej predtlači opakovane\nnemenným spôsobom vyznačila ako splnomocnenca združenie ProHelp, hoci má vykonávať činnosť,\nktorá si objektívne vyžaduje vyšší stupeň dôvery k nemu.\n5) Súladnosť s dobrou verejnou správou:\n48. Vzhľadom na hore uvedené Najvyšší súd nesmie pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa\nod nepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita)\nalebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia.\nZákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania\nprostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý\nobchodný styk.\n49. V poslednom čase nadobúda na význame pôsobenie dobrých mravov aj pri kultivovanom výkone\nverejnej správy prostredníctvom vrchnostenských orgánov, a to formou príkazu nie iba na výkon\nzákonným spôsobom, ale na výkon dobrej verejnej správy. Predovšetkým na medzinárodnej úrovni došlo\npostupne k vnášaniu prvkov dobrej verejnej správy do jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov\nčlenských štátov. Napríklad prostredníctvom Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii\n(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z.z.) bola vyslovená jasná\npožiadavka na riadne spravovanie verejných vecí a verejného majetku vrátane vytvorenia etických\npravidiel správania verejných činiteľov, ako účinného nástroja potierania korupcie (preambula a čl. 8\nDohovoru OSN). Takisto do tejto oblasti je podľa Najvyššieho súdu možné zahrnúť Odporúčanie Výboru\nministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe, ako aj článok 41 v spojení s článkom 51\nods. 1 Charty základných práv Európskej únie.\n50. Relevantný vplyv, najmä odporúčaní Rady Európy, bol už potvrdený aj Európskym súdom pre\nľudské práva v rozsudku zo dňa 20.11.2012 (sťažnosť č. 58688/11). Problematike dobrej verejnej správy\nsa venovala rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1\nSžo/28/2009 zo dňa 08. februára 2011, v ktorom bolo Najvyšším súdom zdôraznené:\n„V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné\npravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva\npredovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych\nspoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným\nspôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému,\nv praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a\nčinnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good\nAdministration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch\nnajmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie.\n\n51. Preto Najvyšší súd tiež hodnotil konanie pred správnym orgánom, ako aj jeho výsledok vo svetle\npožiadaviek na dobrú verejnú správu. Vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou preto uvádza,\nže napadnuté rozhodnutie odporkyne má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle\n§ 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného\nskutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje\nso skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že dohoda\no splnomocnení trpí viacerými vadami nielen vo vzťahu k svojmu obsahu, ako aj k svojmu účelu, ale aj vo\nvzťahu k zabezpečovanej úverovej zmluve. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací\nsúd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby\nvýkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov\nEurópskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.\nV.\n52. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nnavrhovateľky a stanoviska odporkyne žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v\nsvojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžo/28/2009 zo dňa\n08. februára 2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil\n(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie\nprotichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom\npodľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3\nO.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n53. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §\n250k ods. 1 a § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešná navrhovateľka má právo\nna náhradu trov konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.\n54. Vo vzťahu k účastníctvu v konaní podľa 3. hlavy je nutné vychádzať z ustanovenia § 250m ods. 3\nO.s.p., podľa ktorého účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny\norgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Vo vzťahu k možným nárokom na náhradu trov konania\nzúčastnených osôb v konaní podľa 3. hlavy si Najvyšší súd v zmysle § 250m ods. 3 v spojení s § 246c\nods. 1 O.s.p. osvojil extenzívny výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré toto právo\nvšak priznávajú iba aktívnym účastníkom súdneho konania, kam nepriamo priraďujú iba navrhovateľa a\nodporcu. Najvyšší súd preto už dlhodobo deklaruje, že právo na náhradu trov súdneho konania prislúcha\npri splnení ďalších podmienok aj zúčastneným osobám.\n55. Nakoľko však v prejednávanej veci zúčastnená osoba argumentačne nepodporovala postoj úspešnej\nodporkyne, nie je možné jej priznať právo na náhradu trov na základe princípu úspešnosti v konaní.\n56. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne\npojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť). Napriek skutočnosti, že išlo o\nvec vyplývajúcu z občianskoprávnych vzťahov (úprava záložného práva spadá pod režim Občianskeho\nzákonníka), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 2 O.s.p. vykonať dokazovanie a\nz iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto\nrozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým,\nže deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a\nna internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. júna 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nNa späťvzatie odvolania navrhovateľky voči rozsudku krajského súdu najvyšší súd nemohol prihliadnuť,\nnakoľko späťvzatie odvolania bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 12.06.2013, teda po vyhlásení\nrozsudku.\n\n57. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych\npoplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie.\nPodľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov za\nkonanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku\nnerozhodol odvolací súd.\nS prihliadnutím na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uvedenú právomoc\nnevyužil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec\npoplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26Sp/10/2012", "guid": "3ddfe75b-eba2-43c3-b005-8a9430bea2b8:49f54312-2c63-48dd-bbd9-cc2154ba3867", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}