Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhuv/10/2012 z 25. 11. 2013
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. novembra 2013, sp. zn. 3Sžhuv/10/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:6012200186.1
Najvyšší súd | 3Sžhuv/10/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:6012200186.1 | 2013-11-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., § 34 ods. 1 písm. b) zákona č. 506/2009 Z. z., § 43 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/555669a3-193c-4a6d-ab08-4933dfdeca88
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200186.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžhuv/10/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200186
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6012200186.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo
sudkýň JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej veci žalobcu: Halston Properties,
s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 36 363 171, právne zastúpená: LEGAL ADVISORY
GROUP, s.r.o. Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 35 967 081, proti žalovanému: Úrad priemyselného
vlastníctva SR, so sídlom J. Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: Der Grüne
Punkt Duales System Deutschland GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, 511 45 Köln, Nemecko, zast.
JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, AK Čapkova 2, 811 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. MOZ 653450 II/148-2011 zo dňa 21. decembra 2011, konajúc o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/23/2012-75 zo dňa 03. augusta 2012,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/23/2012-75 zo
dňa 03. augusta 2012   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MOZ 653450 II/148-2011
zo dňa 21. decembra 2011 a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, keď po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe
nezákonné.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov, v spojení s § 34 ods. 1 písm. b/, § 35 ods. 1 v spojení s
§ 45 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach (ďalej aj „zákon o ochranných známkach“)
rozklad žalobcu podaný proti rozhodnutiu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej
len „úrad“ alebo „prvostupňový správny orgán“) zn. MOZ 653450-I/76-2009 zo dňa 08. októbra 2009
zamietol a rozhodnutie potvrdil.

Prvostupňový správny orgán podľa § 16 ods. 1, 3 a 9 a § 23 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných
známkach v platnom znení v nadväznosti na § 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach
v znení platnom v rozhodnom čase, v spojení s článkom 5 Madridskej dohody a Protokolu k Madridskej
dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok zamietol návrh na vyhlásenie



neúčinnosti medzinárodnej ochrannej známky č. 653450 pre územie Slovenskej republiky, ktorý podala
spoločnosť Halston Properties, s.r.o., Bratislava (žalobca).

Žalovaný vzhľadom na to, že od 1. januára 2010 nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z.z. o
ochranných známkach (ktorý nahradil zákon č. 55/1997 Z.z.), postupoval podľa § 54 ods. 3 zákona č.
506/2009 Z.z., keď podmienky pre vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú posudzoval v
zmysle § 35 ods. 1  a podmienky pre jej zrušenie v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ tohto zákona č. 506/2009
Z.z. a dospel k záveru, že pre zrušenie napadnutej ochrannej známky nebolo preukázané ani naplnenie
podmienok uvedených  v § 45 ods. 3 tohto zákona.

Krajský súd uviedol, že predmetom súdneho prieskumu bola zákonnosť rozhodnutia žalovaného vo
veci návrhu na výmaz, resp. návrhu na zrušenie a na vyhlásenie neplatnosti kombinovanej kolektívnej
medzinárodnej ochrannej známky na  území Slovenskej republiky, ako aj zákonnosť postupu, ktorý
vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Krajský súd citoval ustanovenia § 34 ods. 1 písm. b/, § 35 ods. 1, § 45 ods. 3, § 51 ods. 5, § 52 ods. 3, 54
ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z., ďalej § 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb., čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Madridského
dohovoru (1), čl. 6 quinquies A. - (1), čl. 6 quinquies B., čl. 7 bis 1, 2 a 3 a uviedol, že z uvedených
ustanovení zákona č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej
známky, podaného v zmysle § 16 zákona č. 55/1997 Z.z., ktorý sa s poukazom na § 54 ods. 3 zák. č.
506/2009 Z.z. považuje za návrh na zrušenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zákona
č. 506/2009 Z.z. úrad skúma, či boli alebo neboli splnené podmienky na zápis napadnutej ochrannej
známky do registra ochranných známok podľa predpisov platných v čase jej zápisu.

Po preskúmaní veci zistil, že žalobca napadol rozhodnutie v celom rozsahu,  t.j. vo vzťahu ku všetkým
tovarom a službám, pre ktoré bola napadnutá ochranná známka zapísaná. Z rozhodnutia úradu
vydaného pod č.  MOZ 653450 II/147-2011 však vyplýva, že táto ochranná známka č. 653450 bola
právoplatným rozhodnutím čiastočne zrušená podľa § 34 ods. 1 písm. a/ pre tovary a služby v triedach
1/ až 34/, pre všetky služby v triede 35 a 39, a pre službu počítačové programovanie v triede 42
medzinárodného triedenia tovaru a služieb.

Predmetná ochranná známka zostáva v platnosti pre územie SR len pre všetky služby v triede 40 a pre
služby roztriedenie odpadu chemickou, fyzickou alebo biologickou cestou v triede 42 medzinárodného
triedenia tovarov a služieb.

Čiastočné zrušenie platnosti napadnutej ochrannej známky pre územie SR je účinné od 06. decembra
2007.

Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 1 zákona
č. 55/1997 Z.z., ktorý sa s poukazom na § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. považuje za návrh
na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú úrad skúma, či boli alebo neboli splnené podmienky na
zápis napadnutej ochrannej známky do registra ochranných známok podľa predpisov platných v čase
jej zápisu a dospel k záveru, že navrhovateľom predložené doklady nemožno považovať za dôkazy
preukazujúce, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná v rozpore so zákonom.

Krajský súd námietku žalobcu, ak tvrdil, že úrad nepodmienil rozšírenie územnej platnosti napadnutej
kolektívnej ochrannej známky predložením písomnej zmluvy, a preto jej zápis (resp. územné rozšírenie)
bolo v rozpore s národnou legislatívou považoval za nedôvodnú. K tejto námietke uviedol, že z  § 7
zákona č. 174/1988 Zb. vyplýva, že kolektívna ochranná známka mala podľa vtedajšej úpravy osobitné
podmienky ochrany stanovené zákonom. Hmotnoprávnou podmienkou ochrany kolektívnej ochrannej
známky bolo, aby príslušné subjekty uzatvorili písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej
ochrannej známky.  Zdôraznil, že v prejednávanom prípade išlo o medzinárodnú kolektívnu ochrannú
známku, ktorej podmienky územného rozšírenia ochrany na území SR boli upravené medzinárodnými



zmluvami. Pri zápise územného rozšírenia takejto kolektívnej ochrannej známky je úrad povinný vykonať
zápis vždy, s výnimkou prípadov, keď sú splnené podmienky na odmietnutie ochrany. Pokiaľ úrad
oprávnenie na odmietnutie ochrany dané mu čl. 5 ods. 1 Madridskej dohody v lehote stanovenej v čl. 5
ods. 5 Madridskej dohody nevyužije, toto oprávnenie mu zanikne. Z toho vyplýva, že v takom prípade
sú splnené všetky podmienky na zápis medzinárodnej ochrannej známky do registra. Z uvedeného
dôvodu je správny záver žalovaného, že žalobca nepreukázal splnenie dôvodu na vyhlásenie ochrannej
známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. a takýto záver teda nie je výsledkom
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ďalej krajský súd uviedol, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného
v zmysle § 16 ods. 9 zák. č. 55/1997 Z.z., ktorý sa považuje za návrh na zrušenie ochrannej známky v
zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák. č. 506/2009 Z.z. úrad skúma, či sa ochranná známka v dôsledku činnosti
alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je založené na posúdení, že
navrhovateľ v správnom konaní predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie podmienok na zrušenie
napadnutej ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. Krajský súd v
odôvodnení rozsudku zhodne s argumentáciou žalovaného konštatoval, že zo znenia ust. § 34 ods. 1
písm. b/ zák. č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej
známky z toho dôvodu je práve   to, že sa ochranná známka stane už len obvyklým pomenovaním pre
tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. „zdruhovenie ochrannej známky“. V takomto prípade
totiž ochranná známka nie je schopná plniť svoju základnú funkciu a nie je ju možné považovať za takú,
na základe ktorej spotrebiteľ dokáže identifikovať tovary alebo služby jej majiteľa a odlíšiť ich od tovarov
a služieb iných subjektov pôsobiacich na trhu. Pokiaľ spotrebiteľ prestane ochrannú známku vnímať vo
vzťahu k tovarom a službám konkrétneho subjektu, možno hovoriť o strate rozlišovacej spôsobilosti,
ktorá je základnou funkciou ochrannej známky. Možno preto súhlasiť so záverom žalovaného, že v
prípade zdruhovenia ochrannej známky táto zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Úrad preto správne
v konaní skúmal, resp. zisťoval, či sa napadnutá ochranná známka stala obvyklým pomenovaním pre
tovary a služby, pre ktoré je zapísaná, t.j. či ochranná známka zdruhovela a či stratila rozlišovaciu
spôsobilosť, t.j. postupoval v súlade s citovaným ustanovením zákona o ochranných známkach. Pokiaľ
úrad nazval „obvyklosť“ pomenovania „zdruhovením“, podľa názoru súdu ide len o synonymum k
obvyklosti pomenovania. Žalobca v žalobe ani netvrdil, že by napadnutá ochranná známka bola
synonymom pre pomenovanie určitých tovarov, pre ktoré bola zapísaná alebo služieb, pre ktoré je
zapísaná, ale naopak, naplnenie zrušovacieho dôvodu odvodzuje podľa § 35 ods. 1 písm. b/ zák. č.
506/2009 Z.z. z toho, že predmetná ochranná známka sa stala synonymom ekologickosti obalov a
tovarov. Takéto tvrdenie nestačí, nakoľko dôvodom zrušenia ochrannej známky nie je „ zdruhovenie“ pre
pomenovanie určitej charakteristiky, či vlastnosti tovaru, alebo služby, ale je potrebné, aby zdruhovela,
t.j. stala sa obvyklým pomenovaním pre pomenovanie tovaru alebo služby ako takých. Aj v tom prípade,
ak by sa ochranná známka stala obvyklým pomenovaním pre určité tovary alebo služby, musela by
byť táto skutočnosť v konaní z dôvodov predložených navrhovateľom preukázaná. Keďže preukázaná
nebola, je právne bezvýznamné skúmať, či majiteľ ochrannej známky vykonáva činnosti smerujúce k
tomu, aby jeho ochranná známka nezdruhovela (nestala sa obvyklým pomenovaním).

Ak žalobca v žalobe namietal, že pokiaľ úrad ako nevyhnutnú podmienku výmazu, resp. zrušenia
ochrannej známky určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň zdruhovenie ochrannej známky a
nezaoberal sa len postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým
pomenovaním pre tovary a ich služby, a že pomenováva ich ekologickosť, resp. vhodnosť na
recyklovanie, takýto záver vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže pre výmaz,
resp. zrušenie ochrannej známky nie je podľa žalobcu druhovosť podmienkou a táto je len jedným
typom absencie rozlišovacej spôsobilosti. Súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj ďalšiu námietku žalobcu,
že nedostatok rozlišovacej spôsobilosti, alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné zužovať len
na druhovosť ochrannej známky, a že úrad skúmal aj druhovosť napadnutej ochrannej známky je
nesprávnym postupom žalovaného, ktorý viedol k nesprávnym záverom a následne nezákonnému
rozhodnutiu.



Navrhovateľ predloženými dokladmi (prieskum verejnej mienky k symbolom a problematike ZELENÉHO
BODU, návrh zmluvy o používaní ochrannej známky „Zelený bod“, výpisy z ochranných známok,
fotografie spotrebiteľských obalov, etikiet, papierových tašiek, nábytkových dielov IKEA, ... vyhláška MŽP
SR z 18.12.2002) namietal a preukazoval stratu rozlišovacej schopnosti.

Krajský súd sa stotožnil so záverom správneho orgánu, ktorý po vyhodnotení predložených dokladov
samostatne a v ich vzájomnej súvislosti konštatoval, že z nich vyplynulo, že majiteľ vyvíja svoju činnosť
na území SR prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI-PAK, a.s., ktorá vyvíja dostatočné aktivity
týkajúce sa okrem iného  informovania povinných osôb o danom systéme, ako aj komunikácie s
povinnými osobami, ktoré už do daného systému boli začlenené prostredníctvom uzatvorenia zmluvy so
spoločnosťou ENVI-PAK, a.s. Príslušnou spotrebiteľskou verejnosťou, ktorá vníma napadnutú ochrannú
známku, ako aj jej používanie na označenie príslušnosti k určitému systému zberu a nie na označenie
tovaru ako takého, je preto najmä odborná spotrebiteľská verejnosť, ktorá je dostatočne informovaná a
vzdelaná v oblasti obalového a odpadového hospodárstva. Títo spotrebitelia sú buď priamo zapojení do
systému „ZELENÝ BOD“, alebo zhodnocujú odpad prostredníctvom inej oprávnenej organizácie, alebo
tak robia individuálne. Stratu rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky je preto potrebné
posudzovať, či jej zdruhovenie,  najmä vo vzťahu k tejto spotrebiteľskej verejnosti a v zmysle toho
hodnotiť predložené doklady. Nakoľko prieskum verejnej mienky predložený navrhovateľom nezohľadnil
v rámci vzorky respondentov vyššie uvedené špecifiká predmetného prípadu, pretože skúmaná vzorka
respondentov bola podmienená len vekom nad 18 rokov a nie odbornosťou v oblasti odpadového
hospodárstva, nemožno výsledky prieskumu považovať za smerodajné v posúdení navrhovateľom
tvrdenej straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky. Navyše výsledky prieskumu
predložené jednou stranou (navrhovateľom), bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu, nestačia na
preukázanie zdruhovenia napadnutej ochrannej známky.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti orgán rozhodujúci o rozklade konštatoval, že
prvostupňový orgán rozhodol správne, na základe skutkového stavu, pričom dokazovanie vykonal a
dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, každý dôkaz osobitne a aj všetky vo vzájomnej súvislosti. Orgán
rozhodujúci o rozklade má za to, že nemožno navrhovateľom predložené doklady považovať za dôkazy,
ktoré by preukázali, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná v rozpore so zákonom, a tak nebolo
preukázané naplnenie uplatneného dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa § 35
ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach v spojení s ustanovením § 7 ods. 3 zákona
č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach v znení platnom v čase územného rozšírenia napadnutej
ochrannej známky. Rovnako predložené dôkazy nestačili na preukázanie naplnenia podmienok pre
zrušenie napadnutej ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.
o ochranných známkach, keďže nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti
napadnutej ochrannej známky a jej vnímanie zo strany príslušných spotrebiteľov len ako druhu tovaru
alebo služby ako takej, a naplnenie ustanovenia § 45 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z nebolo taktiež
preukázané.

Skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel zo skutočností z vykonaného dokazovania a
správneho uváženia je výsledkom logického uvažovania a nesúhlas žalobcu s hodnotením dôkazov
nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Stanovisko žalobcu k uplatnenému dôvodu na zrušenie ochrannej známky podľa § 45 ods. 3 zákona
č. 506/2009 Z.z. uvedené v žalobe nerozporuje záver žalovaného o neexistencii tohto dôvodu. Z
uplatneného návrhu na výmaz predloženého navrhovateľom vyplýva, že k tomuto dôvodu absentujú tak
skutkové tvrdenia, ako aj dôkazy o jeho naplnení.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby najvyšší súd
rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu, vec
vráti na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci. V dôvodoch odvolania uviedol, že v odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, cit. „Pokiaľ
Úrad oprávnenie na odmietnutie ochrany dané mu citovaným čl. 5 ods. 1 Madridskej dohody v lehote
stanovenej čl. 5 ods. 5 Madridskej dohody nevyužije, toto oprávnenie mu zanikne. Z toho vyplýva, že v



takom prípade sú splnené všetky podmienky na zápis medzinárodnej ochrannej známky do registra. Z
uvedeného dôvodu je správny záver žalovaného, že žalobca nepreukázal splnenie dôvodu na vyhlásenie
ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák. č. 506/2000 Z.z. a takýto záver teda nie je
výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Tento výrok súdu vníma žalobca ako významové jadro posúdenia otázky nesplnenia hmotnoprávnych
a procesných podmienok na zápis kolektívnej ochrannej známky a predstavuje nesprávne právne
posúdenie veci.

V ďalšej časti odvolania žalobca namietal, že na pojednávaní predložili viac ako desiatku výmerov a
odmietnutí Európskeho Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu a tiež Poľského Úradu, ktoré majú vo
vzťahu k rozhodnej medzinárodnej zmluve rovnaký vzťah a v príslušnom regionálnom (najmä nariadenie
Rady (ES) č. 207/2009 o ochrannej známke Spoločenstva), resp. v národnom predpise o ochranných
známkach tiež požadujú pre kolektívne ochranné známky splnenie dodatočných kritérií. Tieto doklady
len ilustrujú, že výklad medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k národnému predpisu, ako ho prezentoval
žalovaný je nesprávny. Článok 6 quinquies Parížskej únijnej dohody definuje možnosť odmietnuť zápis v
rôznych prípadoch, pričom tento článok definuje podmienky pre bežné ochranné známky, nevylučuje, že
v prípade špeciálnych, kolektívnych, zväzových známok patriacich združeniam môže byť požadované
splnenie aj iných kritérií. To určuje článok 7 bis. Článok 6 quinquies je všeobecným ustanovením, ktoré
je v prípade kolektívnych ochranných známok doplnené ešte špeciálnym článkom 7 bis. V zmysle článku
7 bis nemal slovenský Úrad žiadnu povinnosť plynúcu z medzinárodných dohôd na to, aby zapísal
kolektívnu ochrannú známku, ktorá nepatrí združeniu. Úrad neodmietol ochranu kolektívnej ochrannej
známky, napriek tomu, že zjavne nepatrila združeniu, ale patrila spoločnosti s ručením obmedzeným.

Ani v prípade iného výkladu ods. 1 článku 7bis nie je dôvod, prečo nemal Úrad uplatniť odsek 2
článku 7bis Parížskej únijnej dohody. Odmietnutie ochrany je tu podmienené odporom proti verejnému
záujmu. Verejný záujem bol pritom jasne definovaný v zákone, ktorý určoval funkciu kolektívnej
ochrannej známky a s tým spájal podmienky pre jej zápis, resp. pre akceptáciu medzinárodnej
ochrany. Verejný záujem vidí žalobca tiež v dodržaní zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa §
4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, podľa ktorej majú všetci rovnaké procesné práva a
povinnosti. Postupom žalovaného zahraniční prihlasovatelia získavajú neoprávnené výhody a následne
aj nerovnaké postavenie na trhu. Sporná nie je skutočnosť, či Úrad mal vyžadovať splnenie národných
požiadaviek pre kolektívnu ochrannú známku, ale sporné je len to, či nečinnosťou a márnym uplynutím
lehoty podľa článku 5 ods. 5 Madridskej dohody sa mohol medzinárodný zápis považovať za zákonný.
Uplynutím lehoty na oznámenie o zamietnutí zápisu sa neodstránil prvotný nedostatok a rozpor,
neodstránil sa teda základný nesúlad predtým vykonaného zápisu s národným právom, nesúlad
spočívajúci v nesplnení hmotnoprávnych podmienok zápisu kolektívnej ochrannej známky pre územie
SR.

Márnym uplynutím lehoty stanovenej čl. 5 ods. 5 Madridskej dohody dochádza k zániku možnosti
využiť právo Úradu podľa čl. 5 ods. 1 Madridskej dohody, avšak tento odsek definuje len jednu z
množstva procesných možností, ako môže Úrad platnosť zápisu ex-offo napadnúť. Márnym uplynutím
predmetnej lehoty nezanikli možnosti výmazového konania, resp. konania o vyhlásení neplatnosti
ochrannej známky.

Výmazové konanie, resp. konanie o vyhlásení neplatnosti ochrannej známky má za úlohu napraviť
chyby, ktoré vznikli pri jej zápise, keďže sa dá pri činnosti úradov vždy predpokladať určitý stupeň
pochybenia alebo zlého výkladu príslušným noriem. Tu je potrebné zdôrazniť, že všetky právne normy,
ktoré platili v rozhodnom čase od medzinárodného zápisu až do vydania druhoinštančného rozhodnutia
Úradu definovali podmienky výmazu, resp. vyhlásenia neplatnosti bez toho, aby umožňovali premlčať
dobu v prípade rozporu s podmienkami na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných
v čase jej zápisu. Pri niektorých iných výmazových dôvodoch pritom bola stanovená lehota, po ktorej už
nebolo možné zapísanú ochrannú známku vymazať (napr. 5 rokov podľa § 16 ods. 16 zákona č. 55/1997
Z.z.). Skutočnosť, že v prípade nesplnenia podmienok na zápis zákonodarca nestanovil žiadnu dobu



premlčania nás ubezpečuje v tom, že márne uplynutie lehoty na oznámenie o zamietnutí nie je možné
považovať za splnenie hmotnoprávnych podmienok zápisu alebo za dodatočné konvalidovanie stavu.

Žalobca podľa rozsudku netvrdil, že neboli splnené osobitné podmienky, tvrdí len to, že úrad pochybil,
keď zmluvu od majiteľa nevyžadoval. V tejto súvislosti poukázal na dôvody uvedené v návrhu na výmaz,
v rozklade a na pojednávaní.

Ďalej uviedol, že úrad počas celého konania mohol predmetnú kolektívnu ochrannú známku vymazať
alebo vyhlásiť za neplatnú aj z vlastného podnetu. V započatom konaní by pritom majiteľ napadnutej
ochrannej známky mohol preukázať splnenie podmienok, alebo inak účinne hájiť svoje záujmy, určite
by teda nebol ukrátený na svojich právach prvotným pochybením Úradu. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok NS SR sp. zn.  5 Sžh/1/2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 24 S 56/2009, a z ktorého citoval ustanovenie § 16 ods. 1 zák. č. 55/1997 Z.z., podľa ktorého
„správny organ rozhodne o výmaze ochrannej známky v každom prípade, kedy zistí, že sa ako ochranná
známka zapísalo označenie, ktoré je zo známkoprávnej ochrany vylúčené. Je potom nepodstatné, či k
uvedenému zisteniu dospeje v konaní na návrh tretej osoby alebo v konaní bez návrhu. Podstatné je,
že k takému zisteniu správny orgán musí prihliadať ex offo“.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdiť. Podľa žalobcu dôvodom vyhlásenia neúčinnosti medzinárodnej ochrannej známky MOZ
653450 podľa § 35 ods. l zákona o ochranných známkach je, že neboli splnené hmotnoprávne
podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu.

Ak krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že „hmotnoprávnou podmienkou ochrany kolektívnej
ochrannej známky bolo, aby príslušné subjekty uzatvorili písomnú zmluvu o prihláške a používaní
kolektívnej ochrannej známky“, s týmto záverom súdu a aj jeho ďalšími dôvodmi sa žalovaný stotožňuje,
pretože jeho závery vychádzajú zo skutočnosti, že žalobca nevidel rozpor zápisu, resp. územného
rozšírenia platnosti medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky s hmotnoprávnymi podmienkami
zápisnej spôsobilosti v zmysle národnej legislatívy v neexistencii, resp. absencii písomnej zmluvy o
používaní kolektívnej ochrannej známky, ale v procesnom pochybení žalovaného, ktorý danú zmluvu
od majiteľa medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky nevyžadoval. Žalobcom tvrdené procesné
pochybenie žalovaného nie je možné automaticky stotožniť, resp. označiť za nesplnenie hmotnoprávnej
podmienky existencie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. Žalobca
nepreukázal splnenie dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1
zákona o ochranných známkach a tento záver žalovaného teda nie je výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Aj ďalšiu odvolaciu námietku žalobcu, že  majiteľ napadnutej ochrannej známky MOZ 585714 nie je
združením a teda nie je spôsobilý byť majiteľom kolektívnej ochrannej známky žalovaný odmieta, pretože
už na pojednávaní pred prvostupňovým súdom poukazoval  na to, že nie je možné stotožňovať právnu
formu združenia (pričom žalobca môže mať na mysli zrejme len združenie založené podľa zákona č.
83/1990 Zb. o združovaní občanov alebo záujmové združenie právnických osôb založené podľa § 20f
a nasl. Občianskeho zákonníka) s pojmom, resp. legislatívnou skratkou združenie, použitou v § 43 ods.
1 zákona o ochranných známkach.

Ustanovenie § 43 ods. l zákona o ochranných známkach bez bližšej špecifikácie (nie je použitý ani odkaz
na prípadný relevantný právny predpis) uvádza, resp. z neho vyplýva, že majiteľom kolektívnej ochrannej
známky môže byť združenie fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré má právnu subjektivitu
(ďalej len „združenie“). Vzhľadom na to, že zákon o ochranných známkach presnejšie nevymedzuje
pojem združenie (jedinou podmienkou je jeho právna subjektivita), je dôvodné považovať za združenie
v zmysle legislatívnej skratky použitej v § 43 ods. 1 zákona o ochranných známkach aj obchodné
spoločnosti, konkrétne aj spoločnosť s ručením obmedzeným (GmbH). Podporne poukázal žalovaný
aj na skutočnosť, že v čase rozširovania územnej platnosti medzinárodných kolektívnych ochranných
známok „ZELENÝ BOD“ bol platný a účinný zákon č. 174/1998 Zb. o ochranných známkach, podľa



ktorého majiteľom kolektívnej ochrannej známky bola právnická osoba (čomu iste zodpovedá právna
forma GmbH) alebo fyzická osoba alebo pluralita právnických, či fyzických osôb. Nasledujúci zákon č.
55/1997 Z.z. definoval v § 1 ods. 2 ako majiteľa kolektívnej ochrannej známky právnickú osobu založenú
na ochranu záujmov jej členov alebo na iný účel, a to taktiež za použitia legislatívnej skratky „združenie“.
Ustanovenie bolo navyše bližšie špecifikované pomocou odkazu a v poznámke pod čiarou k tomuto
odkazu bol príkladmo uvedený práve § 56 a nasl. Obchodného zákonníka.

Ďalší účastník konania sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta
prvá, § 212 ods. l O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a
po tom, ako bol deň vyhlásenia rozhodnutia zverejnený na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>, najmenej päť dní vopred,
rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a
postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č. MOZ 653450 II/148-2011
zo dňa 21. decembra 2011, ktorým žalovaný rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. MOZ 653450-I/86-2009
zo dňa 08. októbra 2009, ktorým bol návrh na vyhlásenie neúčinnosti kombinovanej medzinárodnej
ochrannej známky č. 653450 pre územie Slovenskej republiky, ktorý podala spoločnosť Halston
Properties, s.r.o., (žalobca)  zamietnutý, potvrdil.

Vzhľadom na skutočnosť, že od 01.01.2010 nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných
známkach, ktorý nahradil zákon č. 55/1997 Z.z., žalovaný ako orgán konajúci o rozklade postupoval
podľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z., keď podmienky pre vyhlásenie napadnutej ochrannej známky
za neplatnú posudzoval v zmysle § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. (v nadväznosti na § 7 ods. 3 zákona
č. 174/1988 Zb.) a podmienky pre zrušenie napadnutej ochrannej známky posudzoval v zmysle § 34
ods. 1 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z.  Podľa žalovaného nebolo preukázané ani naplnenie podmienok
pre zrušenie napadnutej ochrannej známky uvedených v § 45 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z.

Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako je
podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, a z ktorého vyberá nasledovné:

Dňa 04.03.2008 bol Úradu priemyselného vlastníctva SR Banská Bystrica doručený návrh žalobcu na
výmaz kombinovanej medzinárodnej ochrannej známky „DER GRÜNE PUNKT“ č. 653450 z registra
ochranných známok pre územie Slovenskej republiky. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že návrh na výmaz
podáva v zmysle § 16 ods. l, 3 a ods. 9 a § 23 zákona č. 55/1997 Z.z. a žiada vyhlásiť neúčinnosť
zápisu napadnutej ochrannej známky na našom území pre všetky zapísané tovary a služby v celom
rozsahu. Ďalej uviedol, že napadnutej ochrannej známke bola priznaná ochrana na území SR v rozpore
so zákonom č. 174/1988 Zb., ktorý platil v Slovenskej republike v roku 1995 a tiež, že je zapísaná
v medzinárodnom registri ako kolektívna ochranná známka a podľa zákona č. 174/1988 Zb. malo
byť úradom obligatórne požadované predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej



ochrannej známky v zmysle § 7 ods. 3 citovaného zákona. Keďže tak nebolo učinené, považuje územné
rozšírenie napadnutej ochrannej známky za rozporné s národnou legislatívou.

Ďalej argumentoval, že licencia poskytnutá ku kolektívnej ochrannej známke pre spoločnosť ENVI -
PAK, a.s. na území SR v roku 2005 je vecne aj procesne neplatná, nakoľko v čase zápisu licencie do
medzinárodného registra národná legislatíva zakazovala poskytnutie licencie na kolektívnu ochrannú
známku. Ďalším dôvodom návrhu na výmaz je ustanovenie § 23 zákona č. 55/1997 Z.z., v zmysle
ktorého úrad vymaže z registra ochrannú známku v prípade, ak členovia združenia zásadným spôsobom
porušujú zmluvu o používaní kolektívnej ochrannej známky. Vyjadril názor, že nakoľko v príslušnom
spise na národnom úrade nie je uložená zmluva o používaní kolektívnej ochrannej známky tak, ako
úrad vyžaduje pri podaní národnej prihlášky kolektívnej ochrannej známky, daný stav poukazuje na
skutočnosť, že napadnutá ochranná známka používa ochranu na území SR v rozpore s národnou
legislatívou. Pokiaľ ide o ustanovenie § 16 ods. 3 a § 16 ods. 9 zákona č. 55/1997 Z.z. uviedol,
že ochranná známka je v súčasnosti chápaná ako vyjadrenie ekologických vlastností tovaru. Takáto
pozitívna vlastnosť je chápaná ako súčasť kvality, akosti alebo tiež aj povahy tovaru alebo služieb. Majiteľ
v licenčných podmienkach však nestanovil žiadne kvalitatívne kritéria, ktoré by obmedzovali používanie
jeho ochrannej známky len na ekologické tovary alebo služby.

K  návrhu na výmaz podal majiteľ ochrannej známky vyjadrenie, v ktorom žiadal návrh zamietnuť a
okrem iného uviedol, že strata rozlišovacej spôsobilosti je veľmi ojedinelý a mimoriadny dôvod na výmaz
ochrannej známky, preto jeho posúdenie a komplexné zhodnotenie musí byť dôkladné a založené na
prísnych kritériách. V opačnom prípade by boli veľmi úspešné známky (ako výsledok aktivít ich majiteľov,
kvality tovarov a poskytovania služieb, dôvery spotrebiteľov, uskutočnených reklamných kampaní a pod.,
a z toho dôvodu rozšírené a všeobecne známe) v nebezpečenstve expropriácie len na základe sklonu
spotrebiteľskej verejnosti zovšeobecňovať. Spoločnosť ENVI-PAK, a.s., ktorá je v SR prevádzkovateľom
systému zberu, recyklácie a zhodnotenia odpadov z obalov „ZELENÝ BOD“ uskutočnila a uskutočňuje
informačné kampane týkajúce sa ochranných známok „ZELENÝ BOD“, ktorých cieľovou skupinou sú
spotrebitelia, zákazníci, výrobcovia, predajcovia a producenti spotrebných obalov. Táto spoločnosť
vyvíja činnosť smerujúcu k ochrane práv z ochranných známok „ZELENÝ BOD“ voči osobám, ktoré ich
neoprávnene používajú a činnosť smerujúcu k potlačeniu ich neoprávneného používania.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. MOZ 653450-I/86-2009 zo dňa 08.10.2009  návrh na
vyhlásenie neúčinnosti medzinárodnej ochrannej známky č. 653450 pre územie Slovenskej republiky
zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ výmazu rozklad, v ktorom namietal, že sa prvostupňový
orgán nedostatočne zaoberal dokladmi, ktoré poukazovali na používanie napadnutej ochrannej známky
osobami odlišnými od majiteľa, ďalej poukázal na nevhodnú licenčnú politiku majiteľa, keďže spoločnosť
ENVI - PAK, a.s. hromadným spôsobom udeľuje sublicencie, pričom systém licencií k napadnutej
ochrannej známke sleduje len platenie licenčných poplatkov, čo vedie k vyčerpaniu podstatných
vlastností ochrannej známky. Namietal tiež, že prvostupňový orgán nezohľadnil všetky jeho argumenty
a dostatočne nevyhodnotil predložené dôkazy. Vyjadril názor, že prvostupňový orgán pochybil keď v
rámci priznania ochrany napadnutej ochrannej známke na území SR prehliadol skutočnosť, že táto
medzinárodná ochranná známka je zapísaná ako kolektívna ochranná známka.

Žalovaný, predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky v Banskej Bystrici
navrhovateľom výmazu podaný rozklad rozhodnutím č. MOZ 653450 II/148-2011 zo dňa 21. decembra
2011 zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil, pretože v konaní o rozklade neboli zistené
dôvody, pre ktoré by bolo nutné prvostupňové rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť.

Podľa § 45 ods. 1, 2 a 3 zákona o ochranných známkach, účastník konania pred úradom  je povinný
predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Úrad



rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania
predložené alebo navrhnuté.

Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 4 správneho poriadku).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Napadnutá kombinovaná ochranná známka č. 653450 „DER GRUNE PUNKT“ majiteľa Der Grune
Punkt Duales System Deutschland GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, 511 45 Koln, Nemecko bola do
medzinárodného registra zapísaná 6. novembra 1991, a na medzinárodnom úrade WIPO s platnosťou
pre územie Slovenskej republiky (územne rozšírená) 20. februára 1995. Žalobca napadol rozhodnutie
žalovaného vo vzťahu ku všetkým tovarom a službám, pre ktoré bola napadnutá ochranná známka
zapísaná.

Krajský súd zistil, ako bolo už vyššie uvedené, že táto ochranná známka č. 653450 bola právoplatným
rozhodnutím čiastočne zrušená podľa § 34 ods. 1 písm. a/ pre tovary a služby v triedach 1 až 34, pre
všetky služby v triede 35 a 39 a pre službu počítačové programovanie v triede 42 medzinárodného
triedenia tovarov a služieb. Predmetná ochranná známka zostáva v platnosti pre územie SR len pre
všetky služby v triede 40 a pre služby roztriedenie odpadu chemickou, fyzickou alebo biologickou cestou
v triede 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb.

Najvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred odvolacím súdom (v
konaní toho istého senátu vedenom pod sp. zn. 3Sžhuv/5/2012 a 3 Sžhuv/6/2012 a žalobca i žalovaný
je vo veci sp.  zn. 3Sžhuv/10/2012, ako aj vo veci sp.  zn. 3Sžhuv/5/2012  a 3 Sžhuv/6/2012 totožný.

Je potrebné zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať
legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna
istota, a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach
rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia
§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v
obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžhuv/5//2012 zo dňa 26. novembra 2012 (jednak preto,
že vo všetkých uvedených veciach vedených na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Sžhuv/5/2012, sp. zn. 3
Sžhuv/6/2012 a sp. zn. 3 Sžhuv/10/2012 sú totožní nielen účastníci konania, ale totožné sú aj dôvody
žaloby a dôvody odvolania), a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text jeho
odôvodnenia nasledovne:

„Odvolací súd  po vyhodnotení  odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem



uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne
posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, vo svojom
odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Ustanovenie § 51 ods. 5 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach (účinného od 01.01.2010)
výslovne upravuje rozsah použitia všeobecných predpisov o správnom konaní (správneho poriadku) na
konanie vo veciach ochrannej známky tak, že tieto sa použijú na všetky druhy konaní podľa zákona o
ochranných známkach s výnimkou ustanovení §§ 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60.

Správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri
vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je
zabezpečiť realizáciu  hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a
právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami,
ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci.

Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods.  4 správneho poriadku).

Podľa prechodných ustanovení zákona č. 506/2009 Z.z. (§ 54 ods. 2 veta prvá), práva a vzťahy z
ochranných známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa riadia
ustanoveniami tohto zákona.

Ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky
podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na
vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok
návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na
konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona (§ 54 ods. 3 zákona ).

Zákon č. 506/2009 Z.z. v § 1 ods. 1 upravuje práva a povinnosti súvisiace s právnou ochranou
ochranných známok a konania vo veciach ochranných známok pred Úradom priemyselného vlastníctva
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“).

Označenie, ktoré môže tvoriť ochrannú známku, je akékoľvek označenie, ktoré možno graficky znázorniť
a ktoré tvoria najmä slová vrátane osobných mien, písmená, číslice, kresby, tvar tovaru alebo jeho obal,
prípadne ich vzájomné kombinácie, ak takéto označenie je spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jednej
osoby od tovarov alebo služieb inej osoby (§ 2 tohto zákona).

Ustanovenie § 2 zákona o ochranných známkach v podstate preberá ustanovenie čl. 7 nariadenia
Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva. Kritéria nevyhnutné pre kvalifikované používanie
ochrannej známky vymedzuje § 9 zákona o ochranných známkach, ktorý je transpozíciou čl. 10 smernice
2008/95/ES a neoprávnené používanie tretími osobami je upravené v ustanovení § 8 ods. 2 zákona o
ochranných známkach (ako právnej normy, ktorá predstavuje implementáciu európskeho práva ), ktorý
je transpozíciou čl. 5 ods. 1 a 2 smernice 2008/95/ES.

Súdny dvor Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) už viackrát zaujal stanovisko k pojmu
rozlišovacej spôsobilosti (napr. rozhodnutie ESD C-329/02 (SAT.1 SatellitenFernsehen GmbH v. Office
for Harmonisation in the Inretnational Market) a tiež používaniu ochrannej známky (napr. aj v rozhodnutí
C-40/01 Ansul).



Žalobca v návrhu na vyhlásenie neplatnosti (neúčinnosti) ochrannej známky na území SR tvrdí, že jej
bola poskytnutá ochrana (resp. rozšírená ochrana) pre územie SR v rozpore s vtedy platným zákonom
č. 174/1988 Zb. Ochranná známka bola zapísaná na medzinárodnom úrade WIPO ako kolektívna a
žalovaný mal odmietnuť poskytnúť jej ochranu pre územie SR, keďže jej majiteľ nepreukázal špecifické
požiadavky, ktoré zákon vyžadoval, alebo mal podmieniť poskytnutie ochrany predložením písomnej
zmluvy podľa § 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb.

Treba zdôrazniť, že pre posúdenie naplnenia podmienok pre vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú
je potrebné zohľadniť legislatívu platnú v čase poskytnutia ochrany pre územie SR (v roku 1995),
t.j. zákon č. 174/1988 Zb. a medzinárodné zmluvy - Madridská dohoda o medzinárodnom zápise
továrenských a obchodných známok a Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva, ktorými
je Slovenská republika viazaná, a ktoré ustanovujú podmienky pre zápis medzinárodnej ochrannej
známky.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že národné a medzinárodné ochranné známky predstavujú
dva odlišné systémy podliehajúce odlišným právnym predpisom, a preto nie je možné všetky
ustanovenia týkajúce sa národných ochranných známok aplikovať na medzinárodné ochranné známky
a naopak, tak ako to urobil žalobca. Splnenie podmienok na zápis medzinárodnej ochrannej známky
posudzuje úrad krajiny, v ktorej bola známka prihlásená - úrad krajiny pôvodu). Slovenskú právnu úpravu
o kolektívnych ochranných známkach preto nie je možné vztiahnuť na poskytnutie ochrany pre územie
SR.

Výmaz ochrannej známky z registra je konaním, ktoré môže začať na základe podnetu (návrhu) tretej
osoby, alebo ho môže úrad začať sám z vlastného podnetu keď zistí, že bola zapísaná v rozpore s
podmienkami na jej zápis do registra ustanovenými zákonom.

Podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zákona č. 506/2009 Z.z. úrad na návrh tretej osoby zruší ochrannú známku,
ak sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti jej majiteľa stala obvyklým pomenovaním
pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná.

Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní
začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky
na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu.

Žalobca v odvolaní predovšetkým namietal, že výmazové konanie, resp. konanie o vyhlásení neplatnosti
ochrannej známky má za úlohu napraviť chyby, ktoré vznikli pri jej zápise, keďže sa dá vždy predpokladať
určité pochybenie alebo zlý výklad právnych noriem, ďalej tvrdil, že úrad pochybil ak nevyžadoval
písomnú zmluvu  od majiteľa (ktorý stav chápe nielen ako procesný nedostatok) a tiež to, že z
identifikácie majiteľa ochrannej známky vyplýva, že nie je združením a jeho ochranná známka nemôže
plniť rozlišovaciu funkciu podľa § 1 ods. 2 zákona o ochranných známkach. Upozornil aj na to, že úrad
počas celého konania mohol predmetnú ochrannú známku vymazať alebo vyhlásiť za neplatnú aj z
vlastného podnetu a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/56/2009
potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 5Sžh/1/2010, z ktorého citoval ust. § 16 ods. 1 zák. č. 55/1997
Z.z., podľa ktorého „správny orgán rozhodne o výmaze ochrannej známky v každom prípade, kedy zistí,
že sa ako ochranná známka zapísalo označenie, ktoré je zo známkovoprávnej ochrany vylúčené. Je
potom nepodstatné, či k uvedenému zisteniu dospeje v konaní na návrh tretej osoby alebo v konaní bez
návrhu. Podstatné je, že k takému zisteniu správny orgán musí prihliadať ex offo“.

Pre vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle vyššie citovaného ustanovenia je treba vziať do
úvahy nielen legislatívu platnú v čase poskytnutia ochrany napadnutej ochrannej známke pre územie
SR (v roku 1995 zákon č. 174/1988 Zb.), ale aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika
viazaná, a ktoré ustanovujú podmienky pre zápis medzinárodných ochranných známok, t.j. už vyššie
spomínanú Madridskú dohodu o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok (čl. 5)
a Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva (čl. 6 quinquies písm. A ods. 1, čl. 6 písm. B).



V tomto prípade sa odvolací súd plne stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí žalovaného (a
prvostupňového orgánu) v tom, že boli zohľadnené odlišnosti postupu vyplývajúce z § 7 ods. 3 zák.
č. 174/1988 Zb. v nadväznosti na vyhlášku o konaní vo veciach národných ochranných známok a
postupu založeného Madridskou dohodou vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok,
ktoré podrobne rozviedol prvostupňový správny orgán, a tiež s tým, že ochrana zväzových ochranných
známok sa nemôže odmietnuť žiadnemu združeniu, ktorého existencia neodporuje zákonu krajiny
pôvodu z dôvodu, že združenie nemá sídlo v krajine, kde sa ochrana požaduje alebo že nie je ustanovené
podľa zákonodarstva tejto krajiny.

Vzhľadom na uvedené je návrh na vyhlásenie neúčinnosti napadnutej ochrannej známky na území SR
v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z.z. nedôvodný.

Pokiaľ ide o návrh na vyhlásenie neúčinnosti podľa § 16 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., aj tento
treba považovať za nedôvodný, pretože v konaní bolo preukázané, že napadnutá ochranná známka
nebola a nie je určená na označenie skutočnosti, že predmetný výrobok je ekologický, ale poukazuje
na zhodnotenie a recykláciu daného obalu v určitom systéme zberu a nemôže vypovedať o obsahu či
kvalitatívnych vlastnostiach daného tovaru.

Navrhovateľ výmazu predloženými dokladmi (prieskum verejnej mienky k symbolom a problematike
„ZELENÉHO BODU“, návrh zmluvy o používaní ochrannej známky „ZELENÝ BOD“, výpisy z ochranných
známok, fotografie spotrebiteľských obalov, etikiet, papierových tašiek, nábytkových dielov IKEA, ...
vyhláška MŽP SR z 18.12.2002) namietal a preukazoval stratu rozlišovacej schopnosti podľa § 16 ods.
9 zákona č. 55/1997 Z.z. v zn.n.p..

Správny orgán po vyhodnotení dokladov samostatne a v ich vzájomnej súvislosti konštatoval, že z
dôkazných materiálov nevyplynulo používanie ochrannej známky ako označenia obvyklého v súvislosti
s konkrétnym druhom tovaru či službou medzi bežnými spotrebiteľmi a už vôbec nie medzi relevantnou
odbornou verejnosťou, ktorú tvoria povinné osoby v zmysle platnej legislatívy v obalovom a odpadovom
hospodárstve. Majiteľ vyvíja činnosť na území SR prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI-PAK,
a.s., ktorá svojimi aktivitami  informuje povinné osoby o danom systéme a komunikuje s povinnými
osobami, už začlenenými do daného systému prostredníctvom uzatvorenia zmluvy so spoločnosťou
ENVI-PAK, a.s. Relevantná spotrebiteľská verejnosť vníma a spája napadnutú ochrannú známku s
informáciou o určitom systéme zberu (a nie na označenie tovaru ako takého), recyklácie a zhodnotenia
odpadov z obalov, do ktorého sa je možné zapojiť. Títo spotrebitelia sú buď priamo zapojení do
systému „ZELENÝ BOD“, alebo zhodnocujú odpad prostredníctvom inej oprávnenej organizácie alebo
tak robia individuálne. Navrhovateľom výmazu predložený prieskum verejnej mienky nezohľadnil v rámci
vzorky respondentov vyššie uvedené špecifiká daného prípadu, pretože skúmaná vzorka respondentov
bola podmienená len vekom nad 18 rokov a nie odbornosťou v oblasti odpadového hospodárstva,
nemožno výsledky tohto prieskumu považovať za smerodajné v posúdení tvrdenej straty rozlišovacej
spôsobilosti napadnutej ochrannej známky. Navyše, výsledky prieskumu predložené jednou stranou
(navrhovateľom) bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu, nestačia na preukázanie zdruhovenia
napadnutej ochrannej známky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný konštatoval, že úrad rozhodol správne, dôkazy hodnotil
podľa svojej úvahy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a má za to, že navrhovateľom výmazu predložené
doklady nemožno považovať za dôkazy preukazujúce zápis napadnutej ochrannej známky v rozpore so
zákonom. V konaní nebolo preukázané naplnenie dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú
podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. v spojení s § 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. v znení
platnom v čase územného rozšírenia napadnutej ochrannej známky. Predložené dôkazy nestačili ani
na preukázanie naplnenia podmienok pre zrušenie ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/
zákona č. 506/2009 Z.z., keďže nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti a jej
vnímanie zo strany príslušných spotrebiteľov len ako druhu tovaru alebo služby ako takej, a ani naplnenie
ustanovenia § 45 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích námietok a žalobných dôvodov dospel k záveru,
že prvostupňový správny orgán postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil



dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, a  vo veci rozhodol vecne a
právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný rozhodnutie potvrdil.

Žalovaný a prvostupňový správny orgán skúmali navrhovateľom výmazu uplatnené dôvody a z
rozhodnutia vo veci a ani z predloženého spisu nevyplýva, že by v prejednávanej veci svojou
úvahou prekročili  zákonom ustanovené medze pre voľnú úvahu. Správny orgán nepochybil ani pri
právnom hodnotení zisteného skutkového stavu a jeho záver sa zakladá na zákonne a dostatočne
vykonanom dokazovaní a vlastné hodnotenie dôkazov je jasne a zrozumiteľne rozvedené v odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s vecnými argumentmi žalovaného v danej veci. Svoje názory
v tomto smere prvostupňový orgán ako i žalovaný odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z
príslušných podkladov a dokumentov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov rozumnými
úvahami a argumentmi rozsiahle a precíznym spôsobom aj odôvodnené, a preto ich odvolací súd po
preskúmaní považuje za vecne správne.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej
rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.)
je posudzovať, či správny orgán  príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi  a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi,
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci
správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenie správneho orgánu a či je takou vadou konania
pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.
3 O.s.p.).

Vychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu a vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, že krajský súd dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Krajský súd v Banskej Bystrici postupoval správne,
keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil. V jeho konaní neboli zistené ani procesné pochybenia
odôvodňujúce zrušenie rozsudku a jeho vrátenie na ďalšie konanie, preto  Najvyšší súd Slovenskej
republiky odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 a § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
potvrdil.

Spôsob, akým žalovaný a prvostupňový orgán vykonali dokazovanie a vyhodnotili dôkazy je plne v
súlade s riadnym konaním tak, ako ho predpokladajú správny poriadok a zákon o ochranných známkach.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. a § 250k  ods. 1 O.s.p. Žalobca v konaní nemal úspech, preto mu súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej  republiky v pomere hlasov  3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.