{"guid": "9e46bdc3-2024-495a-a0eb-27cbd80422c5:c27c2531-345f-41c6-b23f-5b8faa489531", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6012200083.1", "spisova_znacka": "6Sžhuv/4/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžhuv/4/2012 z 30. 10. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. októbra 2013, sp. zn. 6Sžhuv/4/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:6012200083.1", "identifikacne_cislo": "6012200083", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2013-10-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/444/#paragraf-36", "nazov": "§ 36 zákona č. 444/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/444/#paragraf-36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/444-2002/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/444#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c27c2531-345f-41c6-b23f-5b8faa489531", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200083.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200083.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6012200083.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžhuv/4/2012\n6012200083\n30. 10. 2013\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2013:6012200083.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a\nčleniek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu : DELTA\nDEFENCE, a.s., so sídlom Čapajevova 40, Prešov, IČO: 36 515 175, v zastúpení IKRÉNYI & REHÁK,\ns.r.o., so sídlom Šoltésovej 2, Bratislava, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej\nrepubliky, so sídlom J. Švermu 43, Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka : VÝVOJ Martin,\na.s., so sídlom Komenského 19, Martin, IČO: 36 381 829, zastúpeného Ing. Róbertom Porubčanom,\nPuškinova 19, Ivanka pri Dunaji, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PD\n56-2009/D27625 II/139-2011 zo dňa 23. novembra 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/14/2012-31 zo dňa 18. júla 2012 a o odvolaní ďalšieho účastníka proti\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/14/2012-31 zo dňa 18. júla 2012 v časti o trovách\nkonania, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/14/2012-31 zo\ndňa 18. júla 2012 p o t v r d z u j e.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/14/2012-31 zo dňa 18. júla 2012, podľa ust. § 250j\nods. 1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PD 56-2009/D27625 II/139-2011\nzo dňa 23. novembra 2011, ktorým žalovaný podľa ust. § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní v znení neskorších predpisov (ďalej „správny poriadok“) v spojení s ust. § 36 ods. 1 písm. b/ v\nnadväznosti na ust.§ 4 ods. 1 a 2 zák. č. 444/2002 Z. z. o dizajnoch v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o dizajnoch“) zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho\norgánu č. PD 56-2009/D27625-I/14-2011 z 22. februára 2011 vo veci návrhu na výmaz zapísaného\ndizajnu č. 27625 s názvom „Mobilný kontajner MK VRS“ z registra dizajnov.\nO trovách konania rozhodol súd poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na\nnáhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal.\nKrajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v rozsahu žalobných dôvodov dospel\nk záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených\nv žalobe nezákonné a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského\nsúdu vyplýva, že krajský súd námietky žalobcu nepovažoval za relevantné k zrušeniu preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného. Ohľadne porušenia procesných práv spočívajúcich v nedoručení stanoviska\n\nk vyjadreniu žalobcu uviedol, že správny orgán porušil základné pravidlá správneho konania, keď\nneumožnil majiteľovi dizajnu oboznámiť sa s obsahom stanoviska k jeho vyjadreniu k návrhu na\nvýmaz, avšak súčasne poukázal na to, že povinnosť zaslať vyjadrenie správnemu orgánu vyplýva z\núpravy základných pravidiel správneho konania obsiahnutých v ust. § 3 správneho poriadku, keďže\npodkladom rozhodnutia je skutkový stav, ktorý správny orgán zistí z dôkazov navrhnutých v návrhu a\nvo vyjadrení k nemu, je nevyhnutné nielen doručiť návrh majiteľovi dizajnu, ale aj vyjadrenie majiteľa\ndizajnu navrhovateľovi výmazu. Krajský súd ďalej uviedol, že pokiaľ by takáto replika predstavovala\nsvojím obsahom rozšírenie alebo doplnenie návrhu, nemôže byť podkladom rozhodnutia, pretože je v\nzmysle ust. § 38 ods. 7 zákona o dizajnoch neprípustné prihliadnuť na dôvody rozširujúce, či doplňujúce\nnávrh, majúc za to, že v danom prípade sa však jednalo o vyjadrenie súladné s návrhom a v rozsahu\nnávrhu a malo za účel zdôrazniť rozhodné skutočnosti, a preto dospel k záveru o porušení základných\npravidiel správneho konania. Krajský súd súčasne však konštatoval, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ\nv inom podaní, ako v návrhu na výmaz nemôže navrhnúť iné dôkazy, ktoré by mohli byť podkladom\nrozhodnutia v zmysle ust. § 45 ods. 3 zákona o dizajnoch, nemohla mať táto nesprávnosť v postupe\nsprávneho orgánu vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej konštatoval, že tým, že zákon o\ndizajnoch koncentruje konanie o návrhu na výmaz dizajnu tak, že podkladom rozhodnutia sú skutočnosti\nzistené z dôkazov navrhnutých v jedinom podaní každého z účastníkov konania, nemohla byť narušená\nani rovnosť účastníkov v konaní tým, že navrhovateľovi bolo doručené vyjadrenie k návrhu (majiteľovi\nbol doručený návrh), ale majiteľovi nebolo doručené stanovisko navrhovateľa k majiteľovmu vyjadreniu\nk návrhu.\nK námietke ohľadne nevykonania dôkazu navrhnutého žalobcom krajský súd poukázal na nespornosť\npráva účastníka konania, aby správny orgán vykonal ním navrhnutý dôkaz, nakoľko tento zo zákona\n(ust. § 45 ods. 3 zákona o dizajnoch) tvorí podklad správneho rozhodnutia a nepatrí do voľnej úvahy\nsprávneho orgánu. Vyhodnotením obsahu vyjadrenia žalobcu, z ktorého vyplýval aj návrh na výsluch\nsvedkov, krajský súd dospel k záveru o tom, že dôkaz výsluch svedkov nebol navrhnutý na skutkové\ntvrdenia žalobcu, nakoľko nebolo totiž sporné, že výrobok „Mobilný kontajner MK VRS“ bol verejne\nvystavený. Skutkové závery považoval krajský súd za výsledok správnej úvahy, ktorá patrí výlučne\ndo kompetencie správneho orgánu a ktorá je výsledkom hodnotenia dôkazov, ktoré vykonáva správny\norgán, s poukazom na to, že svedecká výpoveď nemôže túto úvahu a ani právne hodnotenie nahradiť.\nKrajský súd taktiež nepovažoval nevykonanie navrhnutého výsluchu osôb za takú vadu konania, ktorá\nmohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia, s poukazom na to, že svedecká výpoveď slúži ako\ndôkazný prostriedok k zisteniu skutočností, ktoré svedok vnímal vlastnými zmyslami, pričom nebolo\nsporné, že napadnutý zapísaný dizajn bol vystavený.\nĎalej vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov, ktoré je podľa ust. § 45 ods. 2 zákona o dizajnoch vecou\nsprávneho uváženia, krajský súd poukázal na obsah žalobou napadnutého rozhodnutia, majúc za to,\nže z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva úvaha, ktorou sa žalovaný spravoval\npri hodnotení dôkazov. Úvahu správneho orgánu, ktorú krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\ncitoval, a ktorú žalobca z dôvodu absencie logickej dedukcie vo vzťahu k výkresu namietal, vyhodnotil\nkrajský súd ako súladnú so zákonnými pravidlami dokazovania. Podľa názoru krajského súdu skutkový\nzáver, ku ktorému správny orgán dospel je výsledkom logického uvažovania pri hodnotení jednotlivých\nskutkových zistení, pričom tieto vychádzajú z vykonaných dôkazov, tvoriacich obsah administratívneho\nspisu. Súčasne konštatoval, že správna úvaha, ktorou žalovaný hodnotil vykonané dôkazy, vychádza zo\nskutkových záverov, ku ktorým správny orgán dospel a vychádzajú z dokladov tvoriacich obsah spisu.\nKrajský súd nezistil ani, že by rozhodnutie žalovaného bolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre\nnedostatok dôvodov. Konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie v odôvodnení obsahuje označenie\ndôkazov, ktoré boli vykonané, ako aj úvahy správneho orgánu pri ich hodnotení. Skutkové závery, ku\nktorým žalovaný dospel z vyhodnotenia dôkazov, nevybočujú z rámca logického uvažovania a vyplývajú\nzo skutočností, ktoré boli v konaní zisťované. Podľa názoru krajského súdu správny orgán jasne a\nzrozumiteľne vysvetlil ako dospel k záveru o zhodnosti zapísaného dizajnu verejnosti predstaveným\nprototypom výrobku „Mobilný kontajner MK VRS“ doplniac, že nesúhlas s takýmto odôvodnením\nnespôsobuje nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia.\nKrajský súd záverom uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu\nv rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce\nsprávne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa\nust. § 250j ods. l O.s.p. zamietol.\n\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj ďalší účastník\nVÝVOJ Martin, a.s..\nŽalobca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie krajského súdu tak, že zruší rozhodnutia\nsprávnych orgánov oboch stupňov a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil\nnáhradu trov konania.\nV dôvodoch svojho odvolania uviedol, že napáda rozhodnutie krajského súdu v celom jeho rozsahu z\ndôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Žalobca\nsa nestotožnil s právnym záverom krajského súdu o tom, že porušenie základných pravidiel správneho\nkonania, ktorých sa výslovne domáhal, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia vydaného v tomto\nkonaní, považujúc takýto záver za zjavne nesprávny a arbitrárny, predstavujúci nesprávne právne\nposúdenie. Zdôraznil, že činnosť orgánov verejnej moci je vedená prísnou ústavnou zásadou legality\nobzvlášť pri základných zásadách a pravidlách konania, a preto nie je možné vyhodnotiť, aby konanie\nvedené v rozpore so základnými zákonnými pravidlami bolo resp. by mohlo byť zákonné. Tvrdil, že\nrozhodnutie vydané v konaní, v ktorom správny orgán bránil plnému uplatneniu všetkých procesných\npráv, nemôže byť zákonné a na tomto závere nemení podľa jeho názoru ani tá skutočnosť, že účastníci\nnemohli v týchto podaniach navrhovať nové dôkazy, s poukazom na to, že účastníci majú k dispozícií\naj iné nástroje ako navrhovanie nových dôkazov, najmä prostriedky argumentácie. Za úplne nesprávnu\npovažoval argumentáciu krajského súdu ohľadne porušenia zásady rovnosti účastníkov. Dôvodil, že\npokiaľ správny orgán zasielal jednému účastníkovi všetky podania, zatiaľ čo druhému dokonca aj\nnapriek jeho žiadosti rovnakú realizáciu práv odoprel, jednoznačne tým postavil účastníkov konania do\nrozdielneho postavenia, čím porušil zásadu vyjadrenú v ust. § 4 ods. 2 správneho poriadku. Žalobca\nmal za to, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, spočívajúceho\nv tom, že porušenie základných pravidiel konania podľa neho nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia,\nako aj v tom, že poskytnutie odlišného priestoru pre uplatnenie práv jednému účastníkovi ako druhému\núčastníkovi konania nepredstavuje porušenie zásady rovnosti účastníkov konania.\nZa nelogický a nesprávny považoval žalobca aj záver krajského súdu ohľadne jeho námietky o\nodmietnutí vykonania jediného dostupného dôkazu, ktorý navrhol na preukázanie svojich tvrdení, keď\nkonštatoval, že v danom prípade mal žalobca právo na vykonanie tohto dôkazu, avšak nevykonanie\ntohto dôkazu nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola daná\npráve spornosť novosti, sprístupnenia a osobitného charakteru zapísanej vrchnej časti dizajnov. Dôvodil,\nže výpoveď svedkov treba považovať za potrebnú najmä s ohľadom na potrebu získania dostatočných\npodkladov pre správnu úvahu a kvalifikované rozhodnutie žalovaného. Vyslovil názor, že bez vykonania\ntýchto dôkazov správny orgán nezabezpečil dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie a teda jeho\nrozhodnutia nie sú vydané v súlade so zákonom, a preto neobstojí ani záver krajského súdu o tom,\nže dôkaz výsluchom svedkov nebol navrhnutý na skutkové tvrdenia žalobcu, tvrdiac, že pokiaľ krajský\nsúd napriek tomu žalobou napadnuté rozhodnutie nezrušil, ale žalobu zamietol, vec nesprávne právne\nposúdil.\nŽalobca ďalej namietal aj nesprávne posúdenie otázky nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí\nžalovaného vo vzťahu k čiastočnému výmazu ním navrhovaného. Naďalej zotrval na názore, že v\npreskúmavaných rozhodnutiach absentuje zdôvodnenie žalovaného, prečo jeho návrhu v žiadanej časti\nnevyhovel. Namietal, že správny orgán sa nezaoberal spornosťou v otázke podmienok na zachovanie\nzápisu vo vrchnej časti dizajnov, zrejme vychádzajúc z nepreukázaného predpokladu, že zapísané\ndizajny a vystavené exponáty boli identické aj vo vrchnej časti a sprístupnené verejnosti na predmetnej\nvýstave. Vytýkal krajskému súdu, že pokiaľ vyhodnotil odôvodnenie rozhodnutí v tomto smere ako\ndostatočné, vec taktiež nesprávne právne posúdil. Súčasne žalobca považoval odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu v tejto časti za nedostatočné.\nĎalší účastník konania VÝVOJ Martin, a.s. podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu iba v časti\nvýroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v napadnutej časti zmenil\ntak, že ďalšiemu účastníkovi konania prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že trovy\nkonania vyčísli najneskôr do troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku alebo od doručenia\nvýzvy. Vytýkal krajskému súdu, že vo výroku napadnutého rozsudku v časti náhrady trov konania sa\nnezaoberal trovami konania ďalšieho účastníka, hoci tento bol prizvaný do konania súdom, nakoľko mal\n\noprávnený a dôležitý záujem na priebehu a výsledku konania. Vyjadril presvedčenie, že by nemal mať len\npasívne postavenie, ale mal by mať rovnocenné postavenie ako žalovaný a žalobca, pretože súd konal aj\no jeho právach. Poukazujúc na právnu úpravu § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 O.s.p. vyslovil názor,\nže pri posudzovaní jeho nárokov na trovy konania Občiansky súdny poriadok treba vykladať extenzívne,\nv ktorej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžr 64/2011, 1 Sžr\n52/2011, 1 Sžr 22/2011 a 1 Sžr 46/2011 a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 212/2009.\nŽalovaný ako aj ďalší účastník podali písomne vyjadrenia k odvolaniu žalobcu.\nŽalovaný správny orgán vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok krajského súdu v zmysle ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a účastníkom konania\nnepriznal právo na náhradu trov konania. V dôvodoch vyjadrenia vyjadril nesúhlas s námietkami a\ns argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní. Považujúc za zavádzajúce tvrdenie žalobcu\ntýkajúce sa nedoručenia mu vyjadrenia navrhovateľa, uviedol, že žalobca týmto tvrdením skresľuje\nzávery krajského súdu, pretože súd sa v odôvodnení zmieňuje o konkrétnom podaní a to replike\nnavrhovateľa výmazu k vyjadreniu majiteľa dizajnu k návrhu na výmaz, pričom zdôraznil koncentračnú\nzásadu vyjadrenú v ust. § 38 ods. 7 zákona o dizajnoch, s poukazom na to, že týmto podaním účastník\nrealizuje svoje právo v zmysle ust. § 3 ods. 2 správneho poriadku, konkrétne právo vyjadriť sa k\npodkladu rozhodnutia správneho orgánu. Ďalej žalovaný poukazom na to, že vzhľadom k tomu v súlade\ns koncentračnou zásadou boli podkladom pre rozhodnutie len dve podania účastníkov - návrh na výmaz\ndizajnu a vyjadrenie majiteľa dizajnu, konštatoval, že žalobcovi ako majiteľovi dizajnu bolo rovnako\nako navrhovateľovi, umožnené realizovať jeho právo vyplývajúce z ust. § 3 ods. 2 správneho poriadku\na tento uvedené realizoval prostredníctvom vyjadrenia k návrhu na výmaz. Vo vzťahu ku konštatácii\nkrajského súdu o porušení základných pravidiel správneho konania a v nadväznosti na žalobcovu\nnámietku žalovaný v súlade s odbornou literatúrou uviedol, že nerešpektovanie alebo opomenutie\nzákladných pravidiel konania predstavuje vadu konania, ktorá podľa svojej závažnosti (zvýraznené\nžalovaným); môže viesť až k zrušeniu rozhodnutia (citácia Sobihard, J.: Komentár k správnemu poriadku,\nKošičiarová, S.: Správny poriadok, Komentár, Heuréka 2004, str. 17), čo vážne oslabuje kategorické\ntvrdenie žalobcu, že akékoľvek porušenie základných pravidiel konania sa rovná nezákonnosť. Uviedol,\nže porušenie základných pravidiel konania by síce predstavovalo závažnú procesnú chybu v konaní,\navšak súčasne je potrebné mať na zreteli, že v zmysle ust. § 250i ods. 3 O.s.p. súd nemôže prihliadať na\ntie vady konania, ktoré nie sú žalobcovi na ujmu, a je nepochybné, že ďalšie vyjadrenie majiteľa dizajnu\nnebolo vzhľadom na koncentráciu konania o výmaze, spôsobilé privodiť vecné iné, resp. pre majiteľa\ndizajnu výhodnejšie rozhodnutie. Na podporu uvedeného poukázal žalovaný na rozhodnutie NS SR sp.\nzn. 4 Sž 98-102/02 (R 122/2003) a rozhodnutie NSS ČR 1 As 41/2009, 7 Afs 205/2006.\nĎalej je z vyjadrenia žalovaného zrejmé, že sa stotožnil so záverom krajského súdu, že nevykonanie\nžalobcom navrhnutého dôkazu - výsluchu navrhovaných osôb v danom konkrétnom prípade\nnepredstavuje takú vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Aj v\ntejto súvislosti žalovaný odkázal na právnu vetu obsiahnutú v rozhodnutí R 122/2003. Žalovaný vyjadril\npresvedčenie, že vykonanie navrhovaného dôkazu nebolo v danom prípade potrebné, nakoľko by\nnijakým spôsobom neprispelo k objasneniu veci a zdôraznil, že pri vykonávaní dokazovania postupoval\ntak, aby konanie zbytočne nezaťažovalo účastníkov konania a aby prebehlo hospodárne. A pokiaľ\nžalobca argumentuje základným právom žalobcu na spravodlivé konanie v súvislosti s povinnosťou\nsprávneho orgánu odôvodniť v rozhodnutí z akých dôvodov navrhovaný dôkaz nevykonal, žalovaný\nzastával názor, že prvostupňové (str. 7 ods. 6) aj druhostupňové rozhodnutie (str. 7 ods. 2) obsahovalo\nv tomto ohľade dostatočné odôvodnenie.\nŽalovaný taktiež nesúhlasil s námietkou žalobcu o nesprávnom posúdení prvostupňovým súdom otázky\nnepreskúmateľnosti preskúmavaných rozhodnutí a stotožnil so záverom krajského súdu uvedeným v\nodôvodnení jeho rozsudku. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa sa s uvedenou žalobnou námietkou\nžalobcu dostatočne vysporiadal, považujúc preto aj odvolaciu námietku za nedôvodnú.\nÚčastník konania - VÝVOJ Martin, a.s., vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval odvolaciemu súdu,\naby odvolanie žalobcu zamietol a rozsudok krajského súdu potvrdil a zaviazal žalobcu na náhradu\ntrov konania. V dôvodoch vyjadrenia uvedený účastník konania uviedol, že rozsudok krajského\n\nsúdu považuje za zákonný vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Vyslovil názor, že\nprvostupňový správny orgán nemá povinnosť zasielať následné vyjadrenia alebo stanoviská protistrane\na pokiaľ by tak aj urobil, bolo by to v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania a hrubým\nvybočením z rozhodovacej praxe prvostupňového správneho orgánu. Súhlasil s postupom krajského\nsúdu, keď uvedené posúdil tak, že došlo k porušeniu pravidiel správneho konania, avšak toto porušenie\nnemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej uviedol, že dokazovanie novosti a osobitého\ncharakteru dizajnu má špecifickú povahu a pre sprístupnenie v prípade dizajnov je výslovne postačujúce\nvystavenie dizajnu, čo je podstatným rozdielom oproti skúmaniu novosti pri patentoch a úžitkových\nvzoroch. Nepovažoval za rozhodné subjektívne hľadisko, či tretie osoby využili možnosť zoznámiť sa s\ndizajnom, majúc za to, že podstatným je, či mali možnosť sa s dizajnom zoznámiť, s poukazom na to,\nže majiteľ dizajnu vo svojom pôvodnom vyjadrení spochybnil len sprístupnenie dizajnov na prezentácii\npred Ministerstvom obrany SR dňa 29. januára 2008 a vo vzťahu k ostatným sprístupneniam uznal, že\nsú preukázané, avšak len s časti. Ďalej tvrdil, že avšak už toto jedno vystavenie, ktoré nebolo v konaní\nsporné, je dostatočné na výmaz dizajnu. Zotrval na tvrdení, že pokiaľ mali byť svedkovia vypočutí k\notázke osobitého charakteru dizajnov, tak by sa jednalo o vyjadrenie k právnej veci a k tomu svedkovia\nnemajú žiadnu kompetenciu, jedine by mohli prezentovať svoj osobný názor. Účastník konania opätovne\nuviedol, že krajský súd sa podrobne zaoberal uvedenými skutočnosťami, vyhodnotil ich vo vzájomnej\nsúvislosti a výsledok tohto posúdenia nie je možné vnímať ako vychádzajúci z nesprávneho právneho\nposúdenia. Vo vzťahu k čiastočnému výmazu dizajnu, poukazom na to, že, napadnutý dizajn na\nvýstave IDEB 2008 bol zverejnený, avšak bol výškovo obmedzený, od čoho chcel žalobca odvodiť\nnutnosť len čiastočného výmazu, uviedol, že inštitút čiastočného výmazu je použiteľný pri hromadných\ndizajnoch, nie pri dizajne s jedným variantom a s jedným vyobrazením. Ďalej uviedol, že výkresová\ndokumentácia nebola dôkazom o sprístupnení a on netvrdil, že tento výkres sprístupnil verejnosti, ale\ntvrdil, že predmet znázornený na výkrese sprístupnil na výstavách a tiež aj v časopisoch, s poukazom\nna to, že výkresová dokumentácia vo vzájomnej spojitosti s ostatnými dôkazmi podporila zistenie, že\nidentifikačný názov a skratka skôr sprístupnených dizajnov sa zhodujú s označením, ako si ho pre\nprihlášku zvolil žalobca, čím len podporil predstavu o úplnej zhodnosti skúmaných dizajnov, považujúc\nspochybňovanie identifikácie vystavovaných dizajnov zo strany žalobcu za účelové. Krajský súd sa\npodľa názoru účastníka konania zaoberal všetkými skutočnosťami správneho konania, vec správne\nprávne posúdil a rozsudok neobsahuje žiadnu chybu, ktorá by bola relevantným odvolacím dôvodom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods.\n1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaniach (§\n246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá\nO.s.p., keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na\ninternetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156\nods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolania\núčastníkov konania nie sú dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\na vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa ust. § 59 ods. 2\nsprávneho poriadku v spojení s ust. § 36 ods. 1 písm. b/ v spojení s ust.§ 4 ods. 1 a 2 zákona č.\n444/2002 Z. z. zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č.\nPD 56-2009/D27625-I/14-2011 z 22. februára 2011 vo veci návrhu na výmaz zapísaného dizajnu č.\n27625 s názvom „Mobilný kontajner MK VRS“ z registra dizajnov. Odvolací súd v rozsahu odvolacích\ndôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v\nrámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení\ns rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či\nsa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou vo veci návrhu na výmaz\n\nzapísaného dizajnu č. 27625 s názvom „Mobilný kontajner MK VRS“ z registra dizajnov podľa zákona\nč. 444/2002 Z. z..\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia\n§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých\nprávnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú\ndostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje\nprávne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom v podstate za správne a súladné so zákonom a\naby v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi\nzávermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozsudku.\nZákonodarca v zákone č. 444/2002 Z. z. upravuje právne vzťahy vznikajúce v súvislosti s vytvorením,\nprávnou ochranou a uplatnením dizajnu (§ 1 ods. 1).\nPodľa ust. 2 písm. a/ zákona č. 444/2002 Z. z. o dizajnoch v znení neskorších predpisov na účely tohto\nzákona sa rozumie dizajnom vonkajšia úprava výrobku alebo jeho časti spočívajúca v znakoch, ktorými\nsú najmä línie, obrysy, farby, tvar, štruktúra alebo materiál samého výrobku alebo jeho zdobenia.\nPodľa ust. 3 ods. 1 citovaného zákona, dizajn je spôsobilý na ochranu, ak je nový a má osobitý charakter.\nPodľa ust. § 4 ods. 1 a 2 citovaného zákona, dizajn sa považuje za nový, ak nebol zhodný dizajn\nsprístupnený verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32).\nDizajny sa považujú za zhodné, ak sa ich znaky odlišujú iba v nepodstatných detailoch.\nPodľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona, dizajn má osobitý charakter, ak sa celkový dojem, ktorý\nvyvoláva u informovaného užívateľa, odlišuje od celkového dojmu, ktorý u takého užívateľa vyvoláva\ndizajn sprístupnený verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32).\nPodľa ust. § 6 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, dizajn sa považuje za sprístupnený verejnosti, ak bol\nzverejnený po zápise do registra dizajnov (ďalej len \"register\") alebo vystavený, použitý v obchode, alebo\ninak sprístupnený verejnosti pred dňom vzniku práva prednosti. To neplatí, ak sa takéto sprístupnenie\nnemohlo pri bežnom obchodnom styku stať známym špecialistom v príslušnom odvetví pred dňom\nvzniku práva prednosti (§ 32).\nDizajn sa nepovažuje za sprístupnený verejnosti, ak bol tretej osobe sprístupnený pod podmienkou\ndôvernosti.\nDizajn, na ktorý sa požaduje ochrana podľa tohto zákona, sa nepovažuje za sprístupnený verejnosti,\nak bol sprístupnený verejnosti pôvodcom dizajnu, jeho právnym nástupcom alebo treťou osobou ako\ndôsledok poskytnutia informácie alebo konania pôvodcu dizajnu alebo jeho právneho nástupcu počas\n\n12 mesiacov pred dňom vzniku práva prednosti (§ 32); to platí aj v prípade, ak bol dizajn sprístupnený\nverejnosti ako dôsledok zneužitia vzťahu k pôvodcovi alebo jeho právnemu nástupcovi.\nPodľa ust. § 30 citovaného zákona, na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov o správnom konaní) s\nvýnimkou ustanovení § 19, § 23, § 28 až 30, § 32, § 39, § 49, § 50, § 59 ods. 1 a § 61 ods. 1.\nPodľa ust. § 36 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, úrad vymaže zapísaný dizajn z registra (ďalej len\n\"výmaz\"), ak zistí, že bol zapísaný v rozpore s podmienkami na jeho zápis do registra podľa § 3 až 7,\n§ 9 alebo § 10.\nPodľa ust. § 36 ods. 6, 7 citovaného zákona, úrad môže vymazať zapísaný dizajn z registra podľa odseku\n1 písm. a/ a b/ aj z vlastného podnetu.\nZapísaný dizajn možno podľa odseku 1 písm. b/, d/, e/ alebo f/ vymazať aj čiastočne, ak bude po takomto\nvýmaze aj v pozmenenej forme spĺňať podmienky ochrany.\nPodľa ust. § 38 ods. 2, 5 a 7 citovaného zákona, ak konanie nebolo zastavené podľa odseku 1, úrad\ndoručí návrh na výmaz majiteľovi zapísaného dizajnu a zároveň ho vyzve, aby sa k návrhu v určenej\nlehote vyjadril.\nAk to vyžaduje povaha veci, môže úrad nariadiť ústne pojednávanie. Úrad určí deň ústneho\npojednávania a zároveň doručí navrhovateľovi vyjadrenie majiteľa zapísaného dizajnu k návrhu na\nvýmaz.\nRozšírenie či doplnenie návrhu na výmaz, ako aj rozšírenie či doplnenie vyjadrenia majiteľa zapísaného\ndizajnu nie je prípustné a na takéto rozšírenie alebo doplnenie úrad v rámci konania a rozhodovania\nvo veci neprihliada.\nPodľa ust. § 45 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona, účastník konania pred úradom je povinný predložiť\nalebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.\nÚrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti.\nÚrad rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi\nkonania predložené alebo navrhnuté.\nPodľa ust. § 3 ods. 2, 5 správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej\nsúčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a\ndať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu\nrozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy.\nRozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne\norgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali\nneodôvodnené rozdiely.\nPodľa ust. § 4 ods. 2 správneho poriadku, všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a\npovinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v\nkonaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka\nkonania.\n\nPodľa ust. § 47 ods. 1, 3 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a\npoučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania\nvyhovuje v plnom rozsahu.\nV odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,\nakými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania\na s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nOdvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že\nsprávny orgán prvého stupňa v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem,\nvo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v konaní\npostupoval v súčinnosti s účastníkmi konania a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých\ndôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil v súlade so\nzákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu\nza preukázané, že Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej len Úrad alebo žalovaný) vykonal dňa 2.\nfebruára 2010 zápis podľa ust. § 8 zák. č. 444/2002 Z. z. na základe prihlášky dizajnu DELTA DEFENCE,\na.s., značky spisu PD 56-2009 dizajn č. 27625. Dňa 30. apríla 2010 podal navrhovateľ VÝVOJ Martin,\na.s. (v tomto konaní ako ďalší účastník) spolu s prílohami návrh na výmaz zapísaného dizajnu z registra\nzn. spisu PD 56-2009, číslo zápisu 27625 z dôvodu absencie novosti a absencie osobitého charakteru.\nListom zo dňa 14. mája 2010 zaslal Úrad žalobcovi návrh na výmaz zapísaného dizajnu č. 27625 s tým,\naby sa v stanovenej lehote k uvedenému vyjadril. Z dôvodu zmeny zástupcu Úrad predĺžil lehotu na\nvyjadrenie do 17. septembra 2010. Dňa 17. septembra 2010 bolo telefaxovým podaním Úradu doručené\nvyjadrenie žalovaného k návrhu na výmaz, doplnené dňa 20. septembra 2010. Dňa 21. septembra\n2010 bola Úradu doručená žiadosť navrhovateľa výmazu o doručenie kópie vyjadrenia k návrhu na\nvýmaz, ktorej Úrad dňa 6. októbra 2010 vyhovel a uvedené zaslal navrhovateľovi. Dňa 6. decembra 2010\nbolo Úradu doručené stanovisko navrhovateľa k vyjadreniu majiteľa dizajnu (žalobcu). Následne bola\nmenovaná a zvolaná komisia za účelom prerokovania návrhu o výmaz dizajnu. Rozhodnutím zo dňa\n22. februára 2011 č. PD 56-2009/D 27625-I/14-2011 Úrad podľa ust. § 36 zákona o dizajnoch zapísaný\ndizajn č. 27625 vymazal z registra dizajnov. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 28. marca\n2011 rozklad, ktorý písomne doplnil dňa 30. marca 2011. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 23. novembra\n2011, č. PD 56-2009/D 27625 II/ 139-2011 podľa ust. § 59 ods. 2 správneho poriadku v spojení s ust. §\n36 ods. 1 písm. b/ a s ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o dizajnoch rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie\npotvrdil. Preskúmavanie rozhodnutí žalovaného je predmetom tohto konania podľa druhej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej\nrozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov § 247 a nasl. O.s.p.) je\nposudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre\nvydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci\nsprávneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,\nči uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nVzhľadom k uvedenému vychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu odvolací súd\nnepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou v odvolaní namietal, že krajský súd dospel k\nnesprávnemu právnemu posúdeniu, keď nepovažoval porušenie procesných zásad a tým procesných\npochybení žalovaného správneho orgánu za dôvod nezákonnosti rozhodnutia. V zmysle ust. § 250i\n\nods. 3 O.s.p. je povinnosťou súdu skúmať, či porušenie procesných predpisov malo, alebo mohlo mať\nza následok ujmu na právach účastníkov konania. Na vady, ktoré nie sú žalobcovi na ujmu, alebo ktoré\nžalobca sám zavinil, súd neprihliada. V súlade s uvedenou právnou úpravou krajský súd v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia správne konštatoval, že porušením základného pravidla správneho konania v ust. §\n3 ods. 2 správneho poriadku žalovaným, keď neumožnil žalobcovi oboznámiť sa s obsahom stanoviska\nk jeho vyjadreniu k návrhu na výmaz, nemohla mať táto vada postupu správneho orgánu vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia, s poukazom na koncentračnú zásadu a na ust. § 45 ods. 3 zákona\no dizajnoch, v zmysle ktorého podkladom pre rozhodnutie je skutkový stav zistený z vykonaných\ndôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené alebo navrhnuté, pričom zdôraznil, že v zmysle ust.\n§ 38 ods. 7 citovaného zákona je vylúčené, aby správny orgán prihliadol na iné skutočnosti a dôkazy,\nako na tie, ktoré boli obsiahnuté v podaniach účastníkov, ktorými sú návrh na výmaz a vyjadrenie k\nnávrhu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že opomenutím doručenia vyjadrenia\nnavrhovateľa na výmaz (ďalšieho účastníka) žalobcovi sa nejedná o tak závažný zásah do práv žalobcu,\nktorý by spôsoboval nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. V danej súvislosti odvolací súd dáva\ndo pozornosti, že o vadu konania s následkom podmieňujúcim nezákonnosť rozhodnutia by išlo napr. v\nprípade, ak by správny orgán nedal žalobcovi možnosť vôbec vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie t.j.\nk návrhu na výmaz zapísaného dizajnu, prípadne navrhovať dôkazy a následne by rozhodol vo veci, čo\nsa však v prejednávanej veci nestalo, keďže zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho\nspisu je zrejmé, že žalobca mal možnosť sa k návrhu na výmaz vyjadriť a zároveň navrhovať dôkazy,\nktoré právo v konaní aj realizoval.\nOdvolací súd taktiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v konaní správneho orgánu došlo k porušeniu\nzásady rovnosti účastníkov konania. V súvislosti s namietnutým porušením zásady rovnosti vyjadrenej\nv ust. § 4 ods. 2 správneho poriadku a s následným záverom krajského súdu o jej neporušení, odvolací\nsúd dáva do pozornosti, že všeobecná procesná rovnosť, ktorá je zakotvená v článku 47 Ústavy\nSlovenskej republiky, obdobne aj v článku 37 Listiny základných práv a slobôd, v zmysle ktorej právnej\núpravy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, sa táto zásada prejavuje vytváraním\nrovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov. Obsah práva rovnosti\nako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom,\nže všetci účastníci majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých\npodmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nemožno súhlasiť s\nargumentáciou žalobcu, keď odvodzuje porušenie uvedenej zásady od skutočnosti, že správny orgán\ntým, že nezasielal všetky podania obom účastníkom, ale iba navrhovateľovi výmazu, odoprel rovnakú\nrealizáciu práv a jednoznačne tým postavil účastníkov konania do rozdielneho postavenia. V danej\nsúvislosti nemožno nechať bez povšimnutia právnu úpravu v zákone o dizajnoch, na ktorú poukazuje\nv odôvodnení rozhodnutia aj žalovaný, a to, že zo zákona o dizajnoch ani zo zákona o správnom\nporiadku správnemu orgánu nevyplýva povinnosť zasielať opakované podania účastníkom konania\nnavzájom, čo žalovaný považoval za súladné so zásadami hospodárnosti a rýchlosti konania, pričom\nk zaslaniu repliky na vyjadrenie žalobcu navrhovateľovi došlo na základe jeho výslovnej žiadosti, ktorá\nskutočnosť vyplýva z administratívneho spisu. Vychádzajúc zo záveru krajského súdu o povinnosti\nsprávneho orgánu postupovať v súlade so správnym poriadkom pri absencii osobitnej úpravy (v zákone\no dizajnoch), nemožno túto miernu nerovnováhu v postavení oboch účastníkov považovať za dôvod\nzrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Pri posudzovaní ujmy na právach žalobcu a to aj v spojitosti\ns jeho povinnosťou v konaní vystupovať aktívne, táto nie je natoľko významná, aby odôvodňovala\nzrušenie rozhodnutia, pretože zaslaním repliky na vyjadrenie žalobcu k návrhu na výmaz by sa\nžalobca s uvedeným iba oboznámil a nemalo by to vplyv na samotnú rozhodovaciu činnosť správneho\norgánu, resp. v prípade zrušenia rozhodnutia pre napravenie uvedeného procesného pochybenia,\nnepredstavovalo by reálnu možnosť dosiahnutia pre žalobcu priaznivejšieho rozhodnutia. Na základe\nuvedeného považoval odvolací súd túto námietku žalobcu za nedôvodnú.\nOdvolací súd sa však nestotožnil so záverom krajského súdu, pokiaľ išlo o námietku žalobcu týkajúca\nsa odmietnutia vykonania dôkazu - výsluchu navrhnutých svedkov, keď prvostupňový súd konštatoval,\nže účastník konania mal právo, aby správny orgán vykonal ním navrhnutý dôkaz, nakoľko ten zo\nzákona (ust. § 45 ods. 3 zákona o dizajnoch) tvorí podklad správneho rozhodnutia a nepatrí do\nvoľnej úvahy správneho orgánu. Z právnej úpravy ustanovenej v právnej norme § 45 ods. 2 zákona\no dizajnoch vyplýva, že žalovaný vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a\nto každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Účastníci konania navrhujú\n\nalebo predkladajú dôkazy, pričom dokazovanie v správnom konaní vykonáva správny orgán. V danom\nprípade vzhľadom na koncentračnú zásadu správny orgán v rámci vykonávania dokazovania je\nviazaný návrhmi na vykonanie dokazovania alebo predloženými dôkazmi účastníkmi konania, na\nzáklade ktorých v procese hodnotenia dospeje k skutkovým záverom. V rámci dokazovania správny\norgán je oprávnený rozhodovať o tom, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nepovažuje za potrebné vykonať,\npričom dôvod, pre ktorý navrhnutý dôkaz nevykonal, je povinný zdôvodniť v odôvodnení svojho\nrozhodnutia. Samotné hodnotenie dôkazov je už myšlienkovým procesom správneho orgánu, ktoré sa\nmusí odzrkadľovať v samotnom jeho odôvodnení. Vzhľadom k uvedenému žalobcova argumentácia\no potrebe vykonať navrhované dôkazy netvorí relevantný dôvod spochybňujúci zákonnosť postupu\nžalovaného správneho orgánu majúci za následok nezákonnosť rozhodnutia, keď z odôvodnenia\npreskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný nevyhovenie návrhu na vykonanie dôkazu náležite\nodôvodnil spôsobom nevybočujúcim zo zásady rozumného uváženia. Podľa názoru odvolacieho súdu\nnevykonanie predmetného dôkazu nemá za následok nedostatočne zistený skutkový stav danej veci,\nkeď zásadnou otázkou v danom prípade bolo preukázanie, či predmet posúdenia spĺňa podmienku\nnovosti, na ktorú skutočnosť žalovaný aj zameral svoju pozornosti v rámci dokazovania a skúmal, či a\nakým spôsobom bol predmet posúdenia sprístupnený verejnosti, ktorá skutočnosť vyplývala z listinných\ndôkazov.\nOdvolací súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorou namietal, že krajský súd sa\nnedostatočne zaoberal a v dôvodoch napadnutého rozsudku aj nedostatočne vysporiadal s jeho\nžalobnou námietkou o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k čiastočnému výmazu.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd sa predmetnou žalobnou námietkou\nzaoberal a svoj skutkový a právny záver v odôvodnení svojho rozhodnutia aj uviedol, keď konštatoval,\nže absenciou skutkových zistení rozhodnutie správneho orgánu netrpí, keďže je z neho zrejmé\noznačenie dôkazov, ktoré boli vykonané, ako aj úvahy pri ich hodnotení, tieto nevybočujú z rámca\nlogického uvažovania a vyplývajú zo skutočností, ktoré boli v konaní zisťované. Odvolací súd sa\nstotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že správny orgán jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ako dospel\nk záveru o zhodnosti zapísaného dizajnu verejnosti predstaveným prototypom výrobku „Mobilný\nkontajner MK VRS“, doplniac, že nesúhlas žalobcu s takýmto odôvodnením ešte nespôsobuje jeho\nnepreskúmateľnosť. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalovaný dostatočne nezdôvodnil, prečo\nnie je možné vykonať len čiastočný výmaz dizajnu. Predovšetkým nemožno nechať bez povšimnutia,\nže z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že splnenie zákonnej\npodmienky podmieňujúcej výmaz predmetného dizajnu správne orgány skúmali a posudzovali ako\ncelok, vychádzajúc z charakteru a účelu predmetu posudzovania, ktorá skutočnosť vyplýva aj z\nadministratívneho spisu. Zo skutkových zistení v danej veci je jednoznačne zrejmé, že predmet\nposudzovania bol sprístupnený verejnosti tak na Ministerstve obrany Slovenskej republiky ako i na\nvýstave IDEB 2008, a preto treba považovať za právne bezvýznamné, či verejnosť sa i oboznámila\nso všetkými jej časťami. Zdôvodnenie žalovaného dáva aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočnú\nodpoveď na námietku žalobcu, ktorou namietal nedostatočné zdôvodnenie tej časti jeho žiadosti, ktorou\nžiadal vykonanie čiastočného výmazu dizajnu.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu vznesené v jeho odvolaní za\nrelevantné na zmenu rozhodnutia krajského súdu.\nOdvolací súd odvolanie ďalšieho účastníka konania proti rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej\nčasti týkajúcej sa náhrady trov konania taktiež nepovažoval za dôvodné.\nUstanovenie § 250k O.s.p. je osobitným ustanovením, ktoré upravuje právo na náhradu trov konania iba\núspešného žalobcu a v podstate vylučuje priznanie náhrady trov konania inému i pribratému účastníkovi.\nZ citovaného ustanovenia explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má\núspech celkom alebo sčasti.\nUvedená problematika (priznanie náhrady trov konania pribratému účastníkovi) bola už predmetom\njudikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na\nrozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžp/8/2012 zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. 2Sžp/25/2011 zo dňa\n\n30. mája 2012 a pod sp. zn. 8Sžp/11/2012 zo dňa 19. marca 2013, z ktorých znenie právneho názoru\nvzťahujúceho sa k náhrade trov konania pribratého účastníka cituje.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení vo veci sp. zn. 8Sžp/11/2013 vyslovil právny názor, že\n„nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému, resp. účastníkom konania, ktorých\nsúd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p. by síce mohla byť chápaná ako narušenie\nzásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od\nžalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods.\n1 veta druhá O.s.p. pribrať do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol“.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Sžp/25/2011 konštatoval, že „(pribratý) účastník\nkonania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo na právne zastúpenie\nv tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením znášať sám“.\nS poukazom na uvedenú konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolací senát\ntaktiež považoval za správny výrok krajského súdu o trovách konania, keď prvostupňový súd v súlade\ns ust. § 250k ods. 1 O.s.p. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi náhradu trov konania\nnepriznal z dôvodu jeho neúspechu v tomto konaní.\nOdvolací súd súčasne v danej súvislosti dáva do pozornosti, že úprava trov konania v správnom\nsúdnictve, najmä pokiaľ ide o konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\nsa vyznačuje osobitosťou, pričom zúžený výklad nemusí reflektovať na všetky situácie, najmä keď\naplikáciou ust. § 246c ods. 1 sa nedá úplne vylúčiť možnosť priznať náhradu účelne vynaložených trov\nkonania samotnému žalovanému správnemu orgánu z dôvodu jeho úspechu v konaní. Vychádzajúc\nz ust. § 250 ods. 1 O.s.p. možno za účastníka konania v konaní o žalobe považovať aj účastníka\nsprávneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.\nJe síce nepochybné, že ďalší účastník má právo vystupovať v konaní aktívne, avšak pri zohľadnení\nosobitostí konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a osobitnej úpravy\ntrov konania, jeho argumentáciu nie je možné považovať za podmieňujúcu pre prijatie záveru krajského\nsúdu o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v\nspojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov tohto konania\nnepriznal, pretože nebol v tomto konaní úspešný, žalovanému z dôvodu, že mu ich náhradu zákonodarca\nv tomto konaní nepriznáva a ďalšiemu účastníkovi z dôvodov v zmysle názoru prezentovanému vyššie.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}