{"guid": "d1c9dea1-870e-40a2-ac02-35f84b775d03:e8533332-11f9-4c01-accb-39411073f729", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:6011200409.1", "spisova_znacka": "6Sžp/17/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/17/2012 z 30. 1. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2013, sp. zn. 6Sžp/17/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:6011200409.1", "identifikacne_cislo": "6011200409", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2013-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-249.odsek-3", "nazov": "§ 249 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-249.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-249"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-57", "nazov": "§ 57 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-57", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-249", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8533332-11f9-4c01-accb-39411073f729", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6011200409.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6011200409.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:6011200409.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžp/17/2012\n6011200409\n30. 01. 2013\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2013:6011200409.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a\nčleniek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobkyne :\nOkresná prokuratúra vo Zvolene, Trhová 7, Zvolen, proti žalovanému : Mesto Detva, J.G. Tajovského\n7, Detva, za účasti ďalšieho účastníka : O., bytom D., Detva, o preskúmanie zákonnosti oznámenia\nvydaného žalovaným pod č. j. 474/2010/JĽa - ozn. z 25. marca 2010, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/31/2011-50 z 24. februára 2012, jednohlasne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n24S/31/2011-50 z 24. februára 2012 p o t v r d z u j e.\nŽiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „súd prvého\nstupňa“) zamietol v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako\n„OSP“) žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala podľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP v spojení s § 250b\nods. 5 OSP zrušenia oznámenia žalovaného č.j. 474/2010/JĽa - ozn. z 25. marca 2010 majúc za to,\nže vydaním oznámenia a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol porušený zákon. O trovách\nkonania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni, ktorá nemala vo veci úspech, náhradu\ntrov konania nepriznal.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že predmetom preskúmavania v tomto\nkonaní je opatrenie, ktorým žalovaný ako stavebný úrad oznámil ďalšiemu účastníkovi ako stavebníkovi,\nže proti uskutočneniu jednoduchej stavby „X.“ (ďalej len ako „predmetnej stavby“) nemá námietky uvedúc\nďalej, že skutkové okolnosti neboli medzi účastníkmi sporné, pričom spor medzi žalobkyňou a žalovaným\nspočíval v rozdielnom chápaní a posúdení výroku územného rozhodnutia o umiestnení predmetnej\nstavby, konkrétne posledného odseku výroku a jeho poslednej vety. Považoval za potrebné uviesť, že\núzemné rozhodnutie nebolo predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní, nakoľko nejde o prípad,\nna ktorý pamätá OSP v § 245 ods. 1 dodajúc, že preskúmavané opatrenie sa síce opiera o územné\nrozhodnutie, ktoré bolo preň aj záväzné, avšak nie je splnená posledná veta ustanovenia § 245 ods. 1\nOSP, a to, že zároveň nie je pre jeho preskúmanie určený osobitný postup, keďže územné rozhodnutie\nje rozhodnutím, na preskúmanie ktorého je určený postup podľa V. časti OSP.\nNapriek vyššie uvedenému, odvolávajúc sa na ustanovenia § 39a ods. 5 vety prvej, § 55 ods. 2 písm. a) a\n§ 57 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ako „stavebný zákona“) venoval pozornosť územnému rozhodnutiu\n\nvzťahujúcemu sa k predmetnej veci konštatujúc, že toto náležitosti požadované stavebným zákonom\nnespĺňa. Uviedol, že pokiaľ zákon oprávňuje správny orgán niečo určiť, je rozhodnutím vo veci určenie\ntejto skutočnosti a v tejto súvislosti poukázal na to, že stavebný zákon v § 39a ods. 5 oprávňuje\nstavebný úrad, aby v rozhodnutí o umiestnení jednoduchej stavby, jej prístavby alebo nadstavby určil,\nže na jej uskutočnenie postačí ohlásenie podľa § 55 ods. 2 stavebného zákona. Majúc za to, že\nposledná veta výroku územného rozhodnutia nemá formu určovacieho výroku, pretože neobsahuje\nvýraz - slovné spojenie, že stavebný úrad niečo určuje, poukázal tiež na to, že takisto požiadavka\nzákona na uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, splnená nie je. Ďalej\nkonštatoval, že úplne absentuje k uvedenej vete výroku odôvodnenie, keďže ani jedna veta odôvodnenia\nrozhodnutia sa tejto časti výroku nedotýka. Rovnako poukázal na to, že obrana žalovaného spočívajúca\nv odôvodnení použitej formulácie vo výroku jeho alternatívnosťou, ako aj ním ďalšie uvádzané dôvody,\nktoré ho k takémuto postupu viedli sú úplne mimo práva a táto svedčí nielen o pochybení, ktoré\nvyplýva priamo z predmetného výroku, ale aj o svojvoľnosti pri formulácii výroku, čiže arbitrárnosti pri\nrozhodovaní. Opätovne zdôrazniac, že územné rozhodnutie nie je predmetom prieskumu zákonnosti v\ntomto konaní uviedol, že faktom je, že toto rozhodnutie podľa poslednej výrokovej vety je rozhodnutím\naj o tom, že nestratí platnosť, ak v lehote dvoch rokov od jeho právoplatnosti bude podaná žiadosť o\nstavebné povolenie stavby umiestňovanej týmto rozhodnutím, resp. ohlásenie stavby. Poukazujúc na\nznenie výrokovej vety predmetného územného rozhodnutia konštatoval, že z takéhoto znenia výroku je\njednoznačné, že ide o chybný výrok, a to tak po stránke formálnej - nie je určovacou vetou, ako aj po\nstránke obsahovej - zákon nepripúšťa žiadne alternatívy. Uviedol však, že napriek tomu je dostatočne\nzrozumiteľný, aby si z jeho obsahu mohli účastníci vyvodiť záver o tom, že na umiestňovanú stavbu\npostačuje ohlásenie, to znamená, že všetci tí, pre ochranu ktorých záujmov žalobkyňa žiada napadnuté\nrozhodnutie zrušiť, pretože im mala byť odňatá možnosť uplatňovať svoje práva v územnom konaní,\ndodajúc, že proti územnému rozhodnutiu nikto z nich nepodal opravný prostriedok a podľa vyjadrenia\nďalších účastníkov účastníci územného konania nemali žiadne námietky proti jednoduchej stavbe a\nzdôraznil, že územné rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné a pre stavebný úrad, ako aj účastníkov\núzemného konania v ďalšom konaní záväzné napriek tomu, že je chybné, či nesprávne. Vychádzajúc z\nuvedeného sa preto nestotožnil s tvrdením žalobkyne o chýbajúcom výroku o tom, že na umiestňovanú\nstavbu stačí ohlásenie a tým aj o chýbajúcom podklade pre vydanie predmetného opatrenia žalovaného.\nPoukazujúc na to, že pokiaľ stavebník na základe takéhoto územného rozhodnutia ohlásil jednoduchú\nstavbu, nemožno mu pričítať absenciu konania v dobrej viere, a preto na rozdiel od žalobkyne\ndospel k názoru, že stavebník mal dôvod predpokladať, že stačí na územným rozhodnutím umiestnenú\njednoduchú stavbu ohlásenie stavby, nakoľko predmetné rozhodnutie vo výroku priamo takýto postup\nnaznačuje dodajúc, že z uvedeného je zrejmé, že stavebník svoje práva postaviť jednoduchú stavbu\nna základe súhlasu stavebného úradu t.j. oznámenia stavebného úradu, že nemá proti uskutočneniu\nohlásenej stavby námietky, nadobudol v dobrej viere.\nRovnako poukázal na to, že žalobkyňa svoje dôvody žaloby založila výlučne na tom, že v územnom\nrozhodnutí rozhodnutie o takomto ďalšom postupe absentuje. Nestotožniac sa s jej záverom, že\nžalovaný nemal v územnom rozhodnutí podklad pre vydanie napadnutého opatrenia a ani s tým, že\nžalobkyňa nemusela postupovať podľa § 249 ods. 3 OSP, pretože účastníci územného konania (vrátane\nstavebníka) nemali dôvod domnievať sa, že na predmetnú jednoduchú stavbu stačí jej ohlásenie uviedol,\nže práve naopak, dobrá viera na strane stavebníka vyplývala z viacerých faktorov súčasne, a to jednak zo\nznenia stavebného zákona, ktorý umožňuje postup, pri ktorom stačí ohlásenie jednoduchej stavby, ďalej\nzo skutočností, že predmetná stavba spĺňa kritéria jednoduchej stavby, rovnako zo znenia samotného\núzemného rozhodnutia a v neposlednom rade aj z postupu a poučení stavebného úradu, ktorý takýmto\nspôsobom inštruoval stavebníka počas celého územného konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že\nžalobkyňa mohla v danom prípade postupovať a vychádzať iba z podmienok ustanovenia § 243 ods.\nOSP a žalobu podať len v prípade, ak by zrušením napadnutého rozhodnutia boli práva nadobudnuté\nv dobrej viere dotknuté len minimálne, čo vzhľadom na to, že stavebník už podľa vydaného opatrenia\nstavebného úradu stavbu postavil, nie je možné. Opätovne považoval za potrebné zdôrazniť, že na celú\nzáležitosť je potrebné dívať sa z pohľadu účastníka konania - stavebníka, či možno predpokladať, že jeho\npostup, ktorým nadobudol svoje právo, bol robený v dobrej viere a nie z pohľadu prokuratúry, že takému\nzáveru bráni vada pôvodného územného konania, resp. jeho rozhodnutia a preto sa nemohol stotožniť\ns argumentom prokurátora, že na otázku dobrej viery je potrebné sa pozerať v širšom kontexte a teda\naj z pohľadu iných účastníkov konania, než stavebníka. Záverom poukázal na to, že okruh účastníkov v\ntomto konaní bol jednoznačne daný, a preto nemal dôvod uvažovať o ďalších iných účastníkoch dodajúc,\nže títo ďalší účastníci - susedia a iné dotknuté osoby sa nesporne vyjadrovali v samotnom územnom\n\nkonaní, kde nebolo zistené, že by znášali závažné námietky. Uviedol tiež, že je nesporné, že sa proti\ntakémuto rozhodnutiu o umiestnení stavby v územnom konaní neodvolali a teda nie je možné uzavrieť,\nže by tieto osoby boli nejakým spôsobom dotknuté na svojich právach.\nProti rozsudku súdu prvého stupňa podala žalobkyňa v zákonnom stanovenej lehote odvolanie,\nnavrhujúc Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako príslušnému odvolaciemu súdu, aby postupom\npodľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n24S/31/2011-50 z 24. februára 2012 a aby podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátil súdu prvého stupňa na\nďalšie konanie, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP.\nPoukazujúc na to, že v územnom rozhodnutí vydanom stavebným úradom Mesta Detva č. 1218/2009/\nJĽa- rozh. z 18. januára 2010 nebolo určené, že na uskutočnenie predmetnej jednoduchej stavby\npostačí ohlásenie, teda ustanovenie § 39a ods. 5 stavebného zákona vôbec nebolo aplikované a\npreto nebola splnená obligatórna zákonná podmienka pre vydanie opatrenia stavebným úradom oznámenia č.j. 474/2010/JĽa-ozn. z 25. marca 2010, že nemá námietky proti uskutočneniu ohlásenej\njednoduchej stavby, zotrvala na právnom názore, zásade stavebného zákona, že všetky druhy stavieb\nvyžadujú stavebné povolenie. Konštatovala, že umožnenie realizovať stavbu len na základe ohlásenia\nje len úľavou, obsiahnutou v § 39a ods. 5 vety prvej stavebného zákona, ktorú môže stavebný\núrad stavebníkovi poskytnúť, pričom ide o prípady, keď územné konanie o umiestnení stavby nebolo\nspojené so stavebným konaním (§39a ods. 4 stavebného zákona) a stavebný úrad z podkladov\nzadovážených v územnom konaní dospeje k záveru, že v územnom rozhodnutí môže natoľko presne\nurčiť zastavovacie podmienky a požiadavky na projekt jednoduchej stavby, že následné stavebné\nkonanie by už bolo len formálne a nemohlo by nijako podstatne zmeniť požiadavky na stavbu z hľadiska\nochrany verejných záujmov chránených stavebným zákonom a osobitnými predpismi a práv účastníkov\nkonania a poukázala na to, že v takomto prípade stavebný úrad vo výrokovej časti rozhodnutia, nakoľko\nlen výrok rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a záväznosť rozhodne o poskytnutí tejto úľavy - t.j.\npodľa § 39a ods. 5 vety prvej stavebného zákona určí, že na jednoduchú stavbu postačí len ohlásenie\npodľa § 55 ods. 2 stavebného zákona (k následnému ohláseniu však musia byť predložené podklady\ns náležitosťami žiadosti o stavebné povolenie, aj projektová dokumentácia). V tejto súvislosti ďalej\nkonštatovala, že len ak územné rozhodnutie o umiestnení stavby obsahuje aj tento výrok, stavebník,\nďalší účastníci územného konania, ako aj dotknuté orgány nadobudnú vedomosť, že stavebné konanie\nsa neuskutoční, nakoľko po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia stavebníkovi postačí\npodať ohlásenie a majú teda možnosť, pokiaľ s aplikáciou úľavy nesúhlasia, podať opravný prostriedok.\nPoukázala na to, že pokiaľ stavebný úrad v územnom rozhodnutí o umiestnení stavby takúto úľavu\nneurčí (neskúma, resp. ak aj skúma, nezistí dôvodnosť jej aplikácie) a napriek tomu vydá opatrenie (tzv.\nsúhlas) podľa § 57 ods. 2 stavebného zákona, poruší tým zákon, keďže takýmto spôsobom dochádza\nk obchádzaniu zákonom obligatórne určenému a vyžadovanému priebehu stavebného konania podľa §\n58 až § 67 stavebného zákona dodajúc ďalej, že práve takéhoto nezákonného postupu spočívajúceho\nv odňatí práv opomenutých účastníkov, ako i absencie ingerencie dotknutých orgánov sa v napadnutom\nkonaní dopustil žalovaný správny orgán tým, že podriadil povoľovanie jednoduchej stavby právnemu\nrežimu ohlásenia, hoci k tomu neboli splnené zákonné podmienky, dokonca vydal opatrenie (tzv. súhlas)\nna základe neúplných podkladov (napr. aj bez projektovej dokumentácie).\nDôvodila ďalej tým, že v rámci preskúmavania zákonnosti nevzhliadla nezákonnosť existujúceho\núzemného rozhodnutia z dôvodu, že po jeho právoplatnosti mal stavebník postupovať podľa § 58 a nasl.\nstavebného zákona a teda požiadať stavebný úrad o stavebné povolenie.\nZáverom poukázala na to, že žaloba smeruje voči žalovanému za účasti stavebníka a osôb, ktorým bolo\npriznané právo účastníka konania v územnom konaní zdôrazniac, že žiadny z účastníkov územného\nkonania, teda ani navrhovateľ - stavebník, nemal dôvod domnievať sa, že realizácia jednoduchej stavby rodinný dom, by mohla byť povolená bez uskutočnenia stavebného konania - bez stavebného povolenia,\nnakoľko v územnom rozhodnutí stavebný úrad neaplikoval prvú vetu § 39a ods. 5 stavebného zákona a\nneurčil, že na jednoduchú stavbu postačí len ohlásenie, naviac skutočnosť, že stavebný úrad pochybil\nv prospech stavebníka, keď vydal nezákonné opatrenie, na základe ktorého tento v dobrej viere začali\nstavbu realizovať, nemôže v právnom štáte znamenať tolerovanie odňatia možnosti uplatniť zákonom\npriznané práva osobám, ktorým malo v stavebnom konaní prináležať postavenie účastníkov konania a\npostavenie dotknutých orgánov.\n\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne nesúhlasil s jej tvrdením, že stavebným úradom\nnebolo určené, že na uskutočnenie jednoduchej stavby postačuje ohlásenie dôvodiac formuláciou\nvýroku rozhodnutia, v ktorom je alternatívne uvedené aj ohlásenie stavby. Obhajujúc opodstatnenie\nznenia tohto výroku uviedol, že v praxi stavebných úradov často dochádza k situácii, kedy medzi\nvydaným územným rozhodnutím a samotným ohlásením jednoduchej stavby podľa § 55 ods. 2\nstavebného zákona uplynie dlhšie časové obdobie spravidla viac ako 1 rok, pričom počas tohto\ndvojročného obdobia strácajú platnosť vyjadrenia niektorých dotknutých orgánov napr. vyjadrenia od\nSSE majú platnosť iba rok. V tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ by stavebník podal žiadosť o\nohlásenie jednoduchej stavby a vyjadrenia dotknutých orgánov už stratili svoju platnosť, stavebný úrad\nby ohlásenie stavby nemohol akceptovať a zároveň by musel zrušiť pôvodné územné rozhodnutie,\nv ktorom bolo výslovne a jednoznačne určené iba ohlásenie stavby, ktorým konaním by vznikli\nstavebníkovi ďalšie náklady (zaplatenie správneho poplatku a pod.), došlo by k zbytočným prieťahom\nv konaní a k zbytočnému zaťažovaniu účastníkov v rozpore so zásadami vyjadrenými v § 3 ods. 4\nsprávneho poriadku.\nOdvolávajúc sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, ktorým ústavný\nsúd poskytol svoje stanovisko k výkladu práva, uviedol, že v rozhodnutí o umiestnení stavby a na neho\nnadväzujúcim oznámením o tom, že nemá námietky voči ohláseniu jednoduchej stavby bral do úvahy\nzmysel a účel stavebného zákona a zásady správneho konania (§ 3 ods. 4 správneho konania).\nRovnako nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že zvoleným postupom odňal možnosť dotknutým orgánom\npodávať záväzné stanoviská argumentujúc tým, že práva dotknutých orgánov zostali zachované,\nnakoľko obligatórnou súčasťou žiadosti o ohlásenie jednoduchej stavby je doloženie stanovísk\ndotknutých orgánov. Taktiež ozrejmil, že pri podaní oznámenia o uskutočnení jednoduchej stavby sa\núčastníci konania nevyjadrujú, avšak možnosť vyjadrenia im bola daná v rámci konania o umiestnení\nstavby, ktoré je dôležité z hľadiska priestorového umiestnenia stavby, minimálne určenie vzdialenosti\nod susednej nehnuteľnosti, orientácia stavby a pod., pri ktorom by mohli byť práva účastníkov konania,\nteda vlastníkov susediacich pozemkov najviac dotknuté.\nTrvajúc na svojom názore, že oznámenie stavebného úradu o tom, že nemá námietky proti\nuskutočneniu jednoduchej stavby spĺňa všetky požadované náležitosti podľa stavebného zákona,\nnavrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219\nods. 1 potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach\npodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods.1,2 OSP).\nPredmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. : 474/2010/JĽa ozn. z 25. marca 2010 k ohláseniu jednoduchej stavby „X. XX/XX“ na pozemku parc. D. v katastrálnom\núzemí B. účastníka konania O., a to na základe žaloby prokurátora podanej podľa § 35 ods. 1 písm.\nb) OSP v spojení s § 250b ods. 5 OSP, ktorý má za to, že na vydanie oznámenia podľa § 57 ods. 2\nstavebného zákona neboli splnené zákonné podmienky, keďže stavebný úrad vo výroku rozhodnutia\no umiestnení jednoduchej stavby v súlade s ustanovením § 39a ods. 5 stavebného zákona explicitne\nneurčil, že na jej uskutočnenie postačí ohlásenie podľa § 55 ods. 2 stavebného zákona. V konaní nebolo\nsporné, že sa jedná o jednoduchú stavbu a tiež, že stavebník konal v dobrej viere.\n\nV rámci posúdenia zákonnosti oznámenia vydaného v súlade s ustanovením § 57 ods. 2 stavebného\nzákona žalovaným bolo nutné prihliadnuť na rozhodnutie o umiestnení jednoduchej stavby č.:\n1218/2009/JĽa-rozh z 18. januára 2010 (ďalej aj ako „rozhodnutie o umiestnení stavby“), ktoré\nrozhodnutie, ako správne uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, nemôže\nbyť predmetom súdneho prieskumu, a to s poukazom na ustanovenie § 245 ods. 1 OSP. V danom\nprípade je však vylúčené relevantné posúdenie zákonnosti oznámenia bez predchádzajúceho určenia,\nči rozhodnutie o umiestnení stavby poskytovalo stavebnému úradu legitímny podklad na vydanie\nnapadnutého oznámenia. Rovnako je, za účelom posúdenia eventuality porušenia práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov neuskutočneného stavebného konania, potrebné prihliadnuť na postup žalovaného\nv územnom konaní, najmä pokiaľ ide o proces uplatnenia námietok účastníkov územného konania,\nkeďže ustanovenie § 36 v spojení s § 42 ods. 5 (resp. § 61 ods. 1 stavebného zákona) vymedzuje\nkoncentračnú zásadu v územnom a stavebnom konaní. Podstata koncentračnej zásady spočíva v tom,\nže námietky a pripomienky k navrhovanej stavbe je možné uplatniť len koncentrovane, t.j. pri nariadenom\nústnom pojednávaní a miestnom šetrení alebo v stanovenej lehote (§ 36 ods. 1, 2 stavebného zákona),\nneskôr nie je možné na ne prihliadnuť a nie je možné ich účinne uplatniť ani v odvolaní (§ 42 ods. 5\nstavebného zákona). Rovnako je pre danú vec významné, že námietky, ktoré mohol účastník účinne\nuplatniť v územnom konaní, avšak ich neuplatnil, nemôže účinne uplatniť v stavebnom konaní (§ 61\nods. 1 stavebného zákona).\nPodľa § 34 ods. 1 stavebného zákona účastníkom územného konania je navrhovateľ, obec, ak nie je\nstavebným úradom príslušným na územné konanie a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitného\npredpisu.\nPodľa § 34 ods. 2 stavebného zákona v územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia, o\nstavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby,\nktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám\nvrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.\nPodľa § 36 ods. 1 stavebného zákona stavebný úrad oznámi začatie územného konania dotknutým\norgánom a všetkým známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené spravidla s miestnym\nzisťovaním. Súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť najneskoršie\npri ústnom pojednávaní, inak že sa na ne neprihliadne. Stavebný úrad oznámi začatie územného konania\ndo 7 dní odo dňa, keď je žiadosť o územné rozhodnutie úplná.\nPodľa § 39 stavebného zákona v územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný\núčel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a\nzámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v\núzemí a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických a urbanistických\nhodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby\nsi v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie podrobnejších podkladov,\nprojektovej dokumentácie alebo jej časti; podľa nich môže dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa\nmusia zahrnúť do stavebného povolenia.\nPodľa § 39a ods. 5 stavebného zákona stavebný úrad môže v rozhodnutí o umiestnení jednoduchej\nstavby, jej prístavby alebo nadstavby určiť, že na jej uskutočnenie postačí ohlásenie podľa § 55 ods.\n2. Nevzťahuje sa to na stavby povoľované špeciálnymi, vojenskými a inými stavebnými úradmi podľa\n§ 120 a 121.\nPodľa § 66 ods. 1 stavebného zákona v stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky\nuskutočnenia a užívania stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad\nzabezpečí určenými podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní\nstavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne ich\npredpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi, predovšetkým\nvylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie.\n\nJe nesporné, že územné konanie nie je možné nahradiť konaním stavebným a naopak. Tak územné,\nako aj stavebné konanie majú stavebným zákonom presne vymedzený účel, ktorý je následne v\nkaždom konkrétnom prípade rozpracovaný v územnom rozhodnutí a stavebnom povolení. V územnom\nkonaní sa vydáva územné rozhodnutie, ktorým sa umiestňujú stavby, mení sa využitie územia alebo\nsa chránia dôležité záujmy v území. V stavebnom povolení stavebný úrad určí záväzné podmienky\nuskutočnenia a užívania stavby s prihliadnutím najmä na ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe\na pri užívaní stavby. V stavebnom zákone existujú dve ustanovenia, ktoré poskytujú určitú mieru\n„symbiózy“ medzi územným a stavebným konaním. Jedná sa o ustanovenie § 39a ods. 4 stavebného\nzákona umožňujúce stavebnému úradu spojenie územného konania o umiestnení stavby so stavebným\nkonaním pri jednoduchej stavbe alebo jej prístavbe a nadstavbe, ak sú podmienky umiestnenia\njednoznačné vzhľadom na pomery v území a ďalej o ustanovenie § 39a ods. 5 stavebného zákona, ktorý\nposkytuje stavebnému úradu možnosť v rozhodnutí o umiestnení jednoduchej stavby, jej prístavby alebo\nnadstavby určiť, že na jej uskutočnenie postačí ohlásenie podľa § 55 ods. 2.\nPokiaľ sa jedná o posúdenie zákonnosti výroku rozhodnutia o umiestnení stavby, ktorým stavebný\núrad, využijúc ustanovenie § 39a ods. 5 stavebného zákona, poučil účastníkov o možnosti podať buď\nžiadosť o stavebné povolenie alebo ohlásenie stavby, tak tento vykazuje jednoznačne znaky neurčitosti.\nStavebný úrad svojím rozhodnutím aplikoval alternatívnu formu výroku, ktorú však stavebný zákon\nv citovanom ustanovení nepripúšťa. Preto sa najvyšší súd v plnom rozsahu stotožňuje s právnym\nnázorom krajského súdu, ktorý vyčerpávajúco obsiahol v odôvodnení svojho rozsudku, pričom považuje\nza potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade rozhodnutie o umiestnení stavby nemôže byť\nzákonným podkladom pre následné uskutočnenie stavby v zjednodušenom (ohlasovacom) konaní na\nzáklade ohlásenia podaného stavebníkmi v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 stavebného zákona.\nPreto nepochybne žalovaný správny orgán ako príslušný stavebný úrad pochybil, keď v súlade s §\n57 ods. 2 stavebného zákona predložené ohlásenie akceptoval tým, že stavebníkom oznámil, že proti\nuskutočneniu stavby nemá námietky. Je žiaduce na tomto mieste znovu zopakovať, že v danom prípade\nbolo potrebné na uskutočnenie stavby stavebníka O. vydať po riadne vykonanom stavebnom konaní\nstavebné povolenie. V tomto smere sa najvyšší súd v plnom rozsahu stotožňuje s názorom žalobkyne.\nOdhliadnuc od uvedeného je však potrebné na tomto mieste rovnako zdôrazniť, že výrok rozhodnutia o\numiestnení stavby možnosť podať ohlásenie stavby namiesto žiadosti o vydanie stavebného povolenia,\nobsahoval.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„zákon č. 153/201 Z. z.“ alebo „zákon o prokuratúre“) prokuratúra chráni práva a zákonom chránené\nzáujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. prokuratúra je v rozsahu svojej pôsobnosti povinná vo verejnom\nzáujme vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia\nzákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Pri výkone svojej\npôsobnosti je prokuratúra povinná využívať všetky zákonné prostriedky tak, aby sa bez akýchkoľvek\nvplyvov zabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických\nosôb, právnických osôb a štátu.\nPodľa § 27 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. ak bezprostredne nadriadený orgán, dozerajúci orgán alebo\norgán uvedený v odseku 1 písm. a) nevyhovie protestu prokurátora, môže prokurátor podať na súd\nžalobu na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia, ak tak ustanovuje osobitný zákon.\nPodľa § 35 ods. 1 písm. b/ OSP prokurátor môže podať návrh na začatie konania, ak ide o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v prípadoch, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora a\nza podmienok uvedených v tomto zákone.\nPodľa § 249 ods. 3 OSP Prokurátor pri podaní návrhu podľa § 35 ods. 1 písm. b) (ďalej len \"žaloba\")\ndbá o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté.\n\nŽaloba prokurátora predstavuje osobitný prostriedok preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych\norgánov, z hľadiska toho, že sám účastník sa necíti ukrátený na svojich právach a preto takúto žalobu\nnepodal. Samotná žaloba prokurátora slúži k plneniu úloh prokuratúry v zmysle ustanovení zákona č.\n153/2001 Z. z., chráni objektívne právo, pričom prokurátor, postupujúc v zmysle ustanovenia § 249 ods.\n3 OSP, pri jej podaní dbá o to, aby práva nadobudnuté v dobrej viere boli čo najmenej dotknuté.\nV tejto súvislosti však najvyšší súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky z 18. marca 2010 sp. zn. 8Sžo/440/2009, v ktorom najvyšší súd vychádzajúc\nz ustanovenia § 249 ods. 3 OSP dospel k záveru, že : „Pri podávaní žaloby zo strany prokurátora je\npotrebné, aby prokurátor posudzoval každý prípad so zreteľom na všetky okolnosti prípadu v zmysle\nproporcionality výsledku zamýšľaného žalobou a práv účastníka nadobudnutých v dobrej viere.“\nPri posudzovaní existencie tejto osobitnej podmienky, nevyhnutne potrebnej k úspešnosti žaloby\nprokurátora, najvyšší súd vychádzal jednak, ako bolo už vyššie uvedené, z eventuality porušenia práv\na právom chránených záujmov účastníkov neuskutočneného stavebného konania, ako aj z možného\nvýsledku konania o dodatočnom povolení stavby, nakoľko v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia\nžalovaného by sa v súlade s § 88a stavebného zákona uskutočnilo konanie o dodatočnom povolení\nstavby, keďže podľa faktického stavu je predmetná stavba postavená.\nZ obsahu administratívneho spisu mal najvyšší súd preukázané, že O. podal dňa 17. marca 2010\nžalovanému ako príslušnému stavebnému úradu ohlásenie jednoduchej stavby „X. XX/XX.“ na pozemku\nparc. D., v katastrálnom území B., pričom na predmetnú stavbu vydal žalovaný dňa 18. januára 2010\npod č.j. : 1218/2009/JĽa - rozh. rozhodnutie o umiestnení stavby, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa\n10. februára 2010. Žalovaný dňa 25. marca 2010 pod č.: 474/2010/JĽa-ozn. oznámil stavebníkovi, že\npri rešpektovaní ním stanovených podmienok, nemá námietky proti uskutočneniu stavby. K ohláseniu\njednoduchej stavby doložil stavebník rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu vo Zvolene č.j.\n2010/00188 z 16. februára 2010, rozhodnutie o umiestnení stavby č.: 1218/2009/JĽa - rozh. z 18.\njanuára 2010, výpis z listu vlastníctva L., katastrálne územie B. a kópiu z katastrálnej mapy.\nV oznámení k ohláseniu jednoduchej stavby žalovaný, ako príslušný stavebný úrad určil stavebníkovi\nnasledovné podmienky :\n1. Stavba bude realizovaná na pozemku, parc. D., v katastrálnom území B., podľa projektovej\ndokumentácie, vypracovanej U., autorizovaným stavebným inžinierom, s dátumom vypracovania\n23.02.2009. Prípadné zmeny stavby nesmú byť vykonané bez predchádzajúceho povolenia príslušného\nstavebného úradu.\n2. Stavba bude vytýčená podľa podmienok územného rozhodnutia, vydaného Mestom Detva pod\nč.j. 1218/2009/JĽa - rozh., v zmysle projektu osadenia stavby, vypracovaného A. P., autorizovaným\nstavebným inžinierom, reg. č. : 3502*TA*4-1, s dátumom vypracovania 03/2009. Stavebník dodrží\npodmienky uvedeného územného rozhodnutia.\n3. Pri uskutočnení stavby je potrebné dodržiavať predpisy, týkajúce sa bezpečnosti práce a technických\nzariadení a dbať o ochranu zdravia osôb na stavenisku.\n4. Pri výstavbe dodržiavať požiadavky ustanovenia § 48 až § 52 na uskutočnenie stavieb a všetky\npríslušné platné technické normy.\n5. Stavba bude dokončená najneskôr do : 12/2015.\n6. Stavebník podľa § 66 ods. 2 písm. h) stavebného zákona v znení neskorších predpisov oznámi začatie\nstavby stavebnému úradu.\n7. Pred začatím prác požiadať správcov inžinierskych sietí o vytýčenie ich polohy.\n8. Stavbu uskutočniť zhotoviteľom stavby, určeným na základe výberového konania a do 15 dní od\nukončenia výberového konania nahlásiť stavebnému úradu zhotoviteľa stavby.\n\n9. Vykurovanie stavby bude kotlom na pevné palivo, Logano G211-26D o výkone 22 kW.\n10. Dažďové vody zo strechy budú odvedené odkvapovými žľabmi a dažďovými zvodmi nezávadne do\nterénu tak, aby nedošlo k podmáčaniu susedných pozemkov a stavieb.\n11. Na streche rodinného domu zrealizovať snehové zábrany.\n12. Stavenisko zriadiť v súlade s § 43i ods. 3 a ods. 5 stavebného zákona v znení neskorších predpisov.\n13. Technické údaje stavby : zastavaná plocha XX,XX mX, úžitková plocha celkom XXX,XX mX.\n14. Iné podmienky uskutočnenia stavby : zvislé konštrukcie - z tehál POROTHERM, vodorovné\nkonštrukcie - stropy - stropné vložky POROTHERM a železobetónové dosky, strecha - drevená sedlová;\nstrešná krytina - betónová BRAMAC, okná a dvere - plastové biele resp. drevené z europrofilov.\n15. Pred užívaním stavby stavebník požiada stavebný úrad o kolaudáciu stavby, ku ktorej doloží\ngeometrický plán skutočného vyhotovenia stavby a doklady v zmysle stavebného zákona.\nĎalej z obsahu administratívneho spisu vzťahujúceho sa k vydaniu rozhodnutia o umiestnení stavby\nvyplynuli pre odvolací súd ďalšie relevantné skutočnosti a to predovšetkým, že v rámci územného\nkonania bola stavebníkom predložená projektová dokumentácia vrátane projektu osadenia stavby, ako\naj záväzné stanoviská dotknutých orgánov. Rovnako z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania\nnámietky v územnom konaní nevzniesli, pričom boli oboznámení aj s projektovou dokumentáciou a s\nosadením stavby, teda s priestorovým umiestnením navrhovaného umiestnenia stavby.\nV posudzovanej veci nepochybne došlo ku kolízii ochrany objektívneho práva a ochrany dobromyseľne\nnadobudnutých práv stavebníka, ktorý v zmysle inštrukcií stavebného úradu podal ohlásenie o\nuskutočnení jednoduchej stavby v zmysle § 57 ods. 1 stavebného zákona, respektíve došlo k stretu\ndvoch základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty a princípu legality, pričom sa dá\nvo všeobecnosti povedať, že ani jednému z nich neprináleží väčší rozsah ochrany.\nÚstavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „ústavný súd“) však vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS\n21/08 poskytol pred princípom ochrany ústavnosti a zákonnosti práve ochranu princípu právnej istoty\ndôvodiac, že : „...Po uplynutí lehoty, ktorú zákonodarca zohľadňujúci, rešpektujúci a chrániaci ústavné\nprincípy a ústavou chránené hodnoty považuje za primeranú na zásah do právoplatných rozhodnutí\norgánov verejnej moci, sa v materiálnom právnom štáte v kolízii dvoch ústavných princípov - princípu\nprávnej istoty a princípu ochrany ústavnosti a zákonnosti - spravidla uprednostňuje princíp právnej istoty,\nčím sa okrem iného zabezpečuje ochrana legálne, resp. v dobrej viere nadobudnutých práv.“\nJe pravdou, že vyššie citovaný nález ústavného súdu bol založený na skutočnostiach, ktoré sa\nnepribližujú skutkovému stavu v prejednávanej veci, avšak najvyšší súd chcel týmto nálezom\ndemonštrovať, že princíp zákonnosti nemá v porovnaní s ostatnými princípmi materiálneho právneho\nštátu, medzi ktoré nepochybne princíp právnej istoty patrí, zaručený primát, a preto je potrebné\nkaždý prejednávaný prípad posudzovať s prihliadnutím na všetky konkrétnosti daného prípadu (jeho\nosobitosti).\nPráve s ohľadom na vyššie uvedené bolo pre najvyšší súd v danej veci rozhodujúce posúdiť mieru\nzavinenia stavebníka na nezákonnom stave, proporcionalitu výsledku zamýšľaného žalobou, v podobe\nuskutočnenia konania o dodatočnom povolení stavby a v závislosti od výsledku tohto posúdenia,\nrozhodnúť.\nZ obsahu administratívneho spisu je nepochybné, že stavebník nijakým komisívnym ani omisívnym\nkonaním neprispel k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\n\nZ vyjadrenia stavebníka je ďalej zrejmé, že predmetná stavba je v súčasnosti postavená a z toho\nvyplýva, že nie je možné technicky dosiahnuť jej zmenu (iné vonkajšie ani vnútorné priestorové\nusporiadanie).\nPráve tieto dve vyššie uvedené skutočnosti boli pre rozhodnutie najvyššieho súdu určujúce, že v\ndanom prípade uprednostnil princíp právnej istoty pred princípom legality, ktorý bol konaním žalovaného\nsprávneho orgánu v podobe vydania napadnutého rozhodnutia skutočne dotknutý, avšak len formálne\nuskutočnenie dodatočného povolenia stavby podľa § 88a stavebného zákona, ktoré by sa uskutočnilo\nv prípade, ak by najvyšší súd žalobe vyhovel, sa javí v danom prípade ako nehospodárne a neúčelne.\nZ vyššie uvedených dôvodov mal najvyšší súd za to, že krajský súd nepochybil, ak žalobu v súlade s\nustanovením § 250j ods. 1 OSP zamietol a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici\nč. k. 24S/31/2011-5 z 24. februára 2012 ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení\ns § 219 ods. 1 OSP potvrdil.\n\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 146 ods. 1 písm. d) OSP, v zmysle ktorého žiaden\nz účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie začalo na návrh\nprokurátora.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24S/31/2011", "guid": "04a97def-1d98-4245-81ed-76813abba7d9:42b17b08-74a5-48d4-ab64-718f7d94fa0c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}