Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/25/2012 z 19. 6. 2013
Citácia: rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2013, sp. zn. 8Sžf/25/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:6010200729.1
Najvyšší súd | 8Sžf/25/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:6010200729.1 | 2013-06-19 | Rozhodnutie
Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb., zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/00fa6b4d-8b5f-4144-96e3-97980cce1b08
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:6010200729.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/25/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6010200729
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6010200729.1

Rozhodnutie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a zo sudcov JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu: TANOARCH,
s.r.o., so sídlom Podháj 57, Banská Bystrica, zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom., advokátom,
so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č. I/221/5376-64347/2010/991909-r zo dňa 20. mája 2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/84/2010-70 zo dňa 15. februára 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.  23S/84/2010-70 zo
dňa 15. februára 2012,  p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ,,O.s.p.") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/221/5376-64347/2010/991909-r zo dňa 20. mája 2010,
potvrdzujúceho prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica II, dodatočný platobný
výmer č. 851/230/70886/09/Šim zo dňa 12. novembra 2009, ktorým bola žalobcovi ako platiteľovi dane z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona Slovenskej národnej rady č.
511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.") vyrubená DPH
za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 1,56 €. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že
žalobcovi ich náhradu nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalobca si uplatnil za zdaňovacie obdobie august
2007 odpočet DPH z faktúry č. 300807/TA zo dňa 30. augusta 2007, vyhotovenej dodávateľom
VARS SLOVAKIA s.r.o. za prevod spolumajiteľského podielu č. 300807/TA zo dňa 30. augusta 2007,
základ dane 774 000 Sk, 19 % daň z pridanej hodnoty 147 060 Sk, spolu 921 060 Sk; Daňový
úrad v Banskej Bystrici II. rozhodnutím zo dňa 12.11.2009 vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 1,56 €; žalovaný na základe odvolania žalobcu proti
uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu toto potvrdil s odôvodnením, že žalobca podľa výpisu z
registra prihlášok Úradu priemyselného vlastníctva SR ako jeden zo spolu prihlasovateľov prihlášky
k vynálezu č. 5017-2007 zo dňa 26. februára 2007 deklaroval vlastníctvo podielu práva na riešenie,
ktoré by ho oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto fakturované plnenie - prevod práva na to isté
riešenie vo výške 0,01 % z prevodcu VARS SLOVAKIA s.r.o. nepoužije na účely svojho podnikania, čím
neboli splnené podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, na základe



čoho nebolo daňovou kontrolou uznané odpočítanie dane v sume 147 060 Sk z faktúry č. 300807/TA zo
dňa 30. augusta 2007 od dodávateľa VARS SLOVAKIA, s.r.o.

Krajský súd bol toho názoru, že pokiaľ ide o plnenia v súvislosti s prevodom na riešenie (v
danom prípade v rozsahu 0,01 %), tento prevod sledoval získanie daňovej výhody, čo predstavuje
zneužitie práva, čomu nasvedčuje aj konanie na Úrade priemyselného vlastníctva SR o patentovej
prihláške sp. zn. PP 5017-2007 s názvom „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým
stupňom čistoty" podanej dňa 26. februára 2007. Uviedol, že z ďalších súdnych spisov zistil, že aj
žaloby ďalších spoluprihlasovateľov (uplatňujúcich si odpočet DPH za prevod práva na riešenie k
predmetnému patentu) boli rozsudkami zamietnuté, a tiež je mu známe, že voči konateľovi jedného zo
spoluprihlasovateľov, TANO CONTO, s.r.o., je vedené trestné konanie pre trestný čin neodvedenia dane
a poistného. Konštatoval, že pokiaľ išlo o udelený patent ako aj prihlášku na udelenie patentu, nedošlo
k ich priemyselnému využitiu a boli vypracované len vzorky. Podľa názoru krajského súdu zneužitie
práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality,
vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane,
úkonmi žalobcu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Poukázal na to, že predmetný
vynález nebol zapísaný ako patent, právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov
(12) personálne prepojených cez tú istú osobu, ktorá často vystupuje ako štatutárny orgán, väčšina
má sídlo na tej istej adrese, a zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú
hospodársku realitu, sú uzatvárané účelovo pre získanie daňovej výhody, sú postihnuté absolútnou
neplatnosťou, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti bez ohľadu na to, či bola namietaná v
žalobe.  Krajský súd uzavrel, že dôsledne sa zaoberajúc otázkou zneužitia práva dospel k záveru, že
nadobudnutie spolumajiteľského podielu, týkajúce sa práva na riešenie, nesleduje hospodársku činnosť,
hlavným cieľom je získanie daňovej výhody, ide o zneužitie práva, a preto nemôže byť pre takúto činnosť
zabezpečená ochrana, pokiaľ ide o vnútroštátnu ochranu aj pokiaľ ide o Smernicu rady 2006/112/ES.
Výrok o trovách konania odôvodnil poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. vychádzajúc z neúspechu žalobcu
v konaní.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.  23S/84/2010-70
zo dňa 15. februára 2012 zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného č.
I/221/5376-64347/2010/991909-r zo dňa 20. mája 2010 a vec mu vráti na ďalšie konanie. Namietal, že
prvostupňový súd sa konkrétnymi dôvodmi žaloby vôbec nezaoberal, rozsudok odôvodnil len absolútnou
neplatnosťou zmlúv o prevode a zneužitím práva, teda na argumentoch, ktoré daňové orgány nezistili,
neboli podkladom rozhodnutia, neboli dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie DPH správnymi
orgánmi a z uvedeného dôvodu nemohli byť ani predmetom žaloby. Z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-504/10 Tanoarch vyplýva, že prevod práva spolumajiteľského podielu na
vynáleze v zásade môže predstavovať hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, že tento
vynález nebol zapísaný ako patent, z čoho je zrejmé, že pri takejto transakcii môže vzniknúť právo na
odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe. Poukázal na to, že vychádzajúc z predmetného
rozsudku aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 5Sžf/88/2009 uviedol, že právny názor
o právnej konzumpcii nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom platiteľa na autonómne
využívanie patentu, čo spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľa, a to ani napriek uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 255/2010 z
29. júna 2010 neobstojí, nakoľko zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na odpočítanie
dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu,
ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.
Čo sa týka záveru súdu, že zmluvy o prevode sú postihnuté absolútnou neplatnosťou, teda vadou, na
ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti žalobca uviedol, že súd v odôvodnení rozhodnutia len
slovami popísal prijatý záver avšak bez toho, aby konkrétne uviedol, na základe ktorých ustanovení
O.s.p. k tomuto záveru dospel. Úlohou správneho súdu nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov
pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy, rozhodnutia a postupy. Namietal, že prvostupňový súd zmenil právny
rámec predmetu sporu a potvrdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodov, ktoré vôbec neboli
predmetom sporu, odoprel žalobcovi uplatniť svoje práva, ktoré mu vyplývajú z právnych predpisov
a prislúchajú mu z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok



Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 5Sžf/49/2010 z 30. júna 2011, z
ktorého okrem iného vyplýva, že je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní, aby
zisťovali, či k podvodnému konaniu došlo alebo nie a až po doplnení dokazovania bude možné znovu
rozhodnúť. To v danom kontexte znamená, že ak súd pri ustálení skutkového stavu zistil nesprávne
právne posúdenie veci správnymi orgánmi, mal postupovať podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/
O.s.p. Mal za to, že pokiaľ krajský súd v rozsudku uviedol, že sa dôsledne zaoberal otázkou zneužitia
práva a dospel k záveru, že nadobudnutie spolumajiteľského podielu, týkajúce sa práva na riešenie
nesleduje hospodársku činnosť, hlavným cieľom je získanie daňovej výhody, ide o zneužitie práva, potom
mal povinnosť predovšetkým uviesť, akú daňovú výhodu mal získať, resp. akú výhodu získal; samé o
sebe  dôkazom, že došlo k zneužitiu práva nie je skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný
ako patent, že právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na
tej istej adrese a sú zastúpené tou istou fyzickou osobou, že DPH splatná na vstupe nebola zaplatená
a že spoločnosť, ktorá previedla spolumajiteľský podiel bola zrušená bez likvidácie. Poukázal ďalej na
to, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-255/02 Halifax stanovil test skladajúci sa z
dvoch častí, ktorého splnenie je podmienkou preukázania zneužívajúceho konania. Po prvé, v oblasti
DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby plnenia napriek formálnemu dodržaniu
podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave
preberajúcej túto smernicu, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s
cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Po druhé, z celku objektívnych prvkov musí takisto
vyplývať, že hlavný cieľ plnení je získať daňovú výhodu. V skutočnosti, tak ako uviedol generálny advokát
v bode 89 svojich návrhov, zákaz zneužitia už nie je viac relevantný, keď môžu mať predmetné plnenia
nejaké iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod (bod 75). Súdny dvor Európskej únie na
uvedené zásadné komponenty poukazuje aj v rozsudku vo veci C-504/10 Tanoarch (bod 52), avšak v
rozsudku vo veci C-255/02 Halifax uvádza, že plnenia, ktoré zakladajú zneužívanie, musia byť znovu
definované tak, aby bola nastolená situácia, ktorá by existovala v prípade, keby neexistovali plnenia
predstavujúce zneužívanie (bod 94). Na túto skutočnosť poukazuje aj najvyšší súd na str. 11 uznesenia
sp. zn. 5Sžf/88/2009. V prípade Halifax, ako aj v iných prípadoch, kedy Súdny dvor Európskej únie
rozhodoval o prejudiciálnej otázke zneužitia práva, správca dane spochybnil umelý prostredný článok
v reťazci, ktorý nemal žiadne ekonomické, ale len daňové opodstatnenie, ktoré bolo prostriedkom pre
získanie daňovej výhody. Podľa tohto rozsudku je pre daňové účely správca dane oprávnený takúto
transakciu posudzovať bez prostredného článku v reťazci. Keďže v danom prípade neexistoval žiadny
medzičlánok, mal súd uviesť, ako mohol žalobca získať daňovú výhodu. Pre zneužitie práva je potrebné,
aby získanie daňovej výhody bolo hlavným cieľom plnení, resp. že nárokované právo sa odvodzuje
od činností, pre ktoré neexistuje žiadne iné vysvetlenie, ako vytvorenie nárokovaného práva (z návrhu
generálneho advokáta). Zákaz zneužitia už nie je viac relevantný, keď môžu mať plnenia nejaké iné
vysvetlenie ako číre dosiahnutie daňových výhod. Ku skutočnosti, že predmetný vynález nebol zapísaný
ako patent uvádza, že neudelenie patentu neznamená nemožnosť využívať vynález, a za stavu, kým nie
je udelený patent, je oslabená len jeho patentová ochrana. Zastavenie konania na Úrade priemyselného
vlastníctva Slovenskej republiky neznamená, že nedošlo k poskytnutiu služby do udelenia patentu, t.j.
že by nedošlo k poskytnutiu práva na využívanie vynálezu (a to, či už vo forme práva na riešenie,
resp. vo forme know-how). K poskytnutiu služby došlo aj v prípade, že by patent udelený vôbec
nebol. Konanie na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky nie je smerodajné, pretože
prihlasovatelia požiadali formou systému ,,PCT" aj o udelenie európskeho patentu, ktoré je zatiaľ v
konaní na Európskom patentovom úrade v Holandsku (Rijwijk). Udelenie európskeho patentu by malo za
následok, že po vykonaní určitých administratívnych úkonov (preklad do slovenského jazyka, zaplatenie
správneho poplatku, atď.) by tento vynález (aj keď by pôvodné konanie bolo zastavené) bol chránený
aj na území Slovenskej republiky. V roku 2008 boli podané prihlášky aj na Švajčiarskom patentovom
úrade a na Patentovom úrade v USA. Švajčiarsky patentový úrad udelil na patentovú prihlášku reg. v
SR, z ktorej vyplynulo právo priority, patent č. 698774 dňa 14. januára 2011, ktorý platí pre Švajčiarsko
a Lichtenštajnsko (nie sú v Európskej únii). Patentová ochrana na Európskom patentovom úrade a
Patentovom úrade v USA je ešte v konaní. Z písomných pripomienok Európskej komisie jednoznačne
vyplýva, že zákaz zneužitia nie je relevantný, pretože predmetné plnenia môžu mať, resp. podľa
Európskej komisie aj má iné vysvetlenie, ako číre dosiahnutie daňových výhod. V súlade so zásadami
vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora je Komisia toho názoru, že nadobúdanie spolumajiteľského
podielu o aký v prejednávanej veci ide, predstavuje nadobudnutie majetkového práva, z ktorého budú
v budúcnosti plynúť výnosy. Preto by malo byť nadobudnutie spolumajiteľského podielu považované
za hospodársku činnosť a v zásade aj za plnenie podliehajúce dani. Žalobca vo veci samej nadobudol
časť spolumajiteľského podielu na patente, ktorý ešte nebol zapísaný a nadobudnutie takého podielu vo



všeobecnosti oprávňuje majiteľa práva na to, aby v budúcnosti využíval vynález tvoriaci predmet patentu.
Toto nadobudnutie je jednoznačne prípravným aktom vedúcim k využívaniu patentu v budúcnosti, preto
musí mať nadobúdateľ v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi podloží svoj
úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Záverom žalobca konštatoval, že aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v uznesení sp. zn. 5Sžf/88/2009 poukázal na niektoré svoje rozsudky, v ktorých zaujal právny
názor, že došlo k právnej konzumpcii nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom platiteľa na
autonómne využívanie patentu, čo spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na dodávky tovarov a
služieb ako platiteľa; z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-504/10 Tanoarch vyplýva, že
tento právny názor ani napriek uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky, neobstojí. Rozhodnutia
správnych orgánov, o ktorých sa viedli súdne spory boli založené na doktríne, ktorú neskôr najvyšší súd
nazval „právnou konzumpciou nadobudnutej služby". Z rozsudku vo veci C-504/10 Tanoarch vyplýva,
že tento právny názor nie je zákonný a teda, ak sa žalobca domáhal nadmerného odpočtu dane, tak
sa ho domáhal oprávnene. Z uvedených dôvodov považoval žalobca závery súdu o zneužití práva za
predčasné vyjadrujúc pochybnosť, či si súd osvojil problematiku zneužitia práva tak dôsledne, aby mohol
prijímať zásadné právne závery v danej veci.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdiť. Poukázal na okolnosti prípadu, konkrétne konanie o prihláške k vynálezu č. 5017-2007 podanej
dňa 26. februára 2007 na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, ktorou žalobca a
ostatní spoluprihlasovatelia deklarovali svoje právo na riešenie, ktoré bolo predmetom fakturácie a z nej
uplatneného sporného odpočítania dane, a ktoré Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky
zastavil. Podľa zmluvy č. 300807/TA o prevode spolumajiteľského podielu zo dňa 30. augusta 2007 bola
odplata za prevod spolumajiteľského podielu práv na riešenie určená z hodnoty stanovenej znaleckým
posudkom č. 1/2007 v sume 258 000 000 Sk, a z dodatočného stanovenia všeobecnej hodnoty
tohto majetku/pre trojnásobnú prevádzku a s tým spojené trojnásobné výsledky/, ktoré ocenili tento
majetok celkovo hodnotou vo výške 774 000 000 Sk. Stanovenie hodnoty posudzovaného nehmotného
majetku na základe znaleckého posudku nebolo bližšie špecifikované, jediným kritériom bolo využitie v
trojzmennej prevádzke (reálnosť využitia v trojzmennej prevádzke nebola odôvodnená). Podľa uvedenej
zmluvy prevod práv na riešenie bol poskytnutý za odplatu (774 000 000 Sk bez DPH), ktorá bola
splatná do  31. decembra 2007 v hotovosti, alebo aj v nepeňažnej forme (vstup investora), pokiaľ sa
zmluvné strany nedohodnú inak. Z toho vyplýva, že v zmluve nie je jednoznačne určené ako, kedy
(a či vôbec) dôjde reálne k úhrade za deklarovaný prevod práv. Žalobca si však nárokuje odpočítanie
dane z takého faktúrou a zmluvou deklarovaného plnenia, na základe čoho vykázal v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie august 2007 nadmerný odpočet 147 013 Sk (4879,94 €) a požadoval jeho
vyplatenie zo štátneho rozpočtu. Dodávateľ fakturovaného plnenia, spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o.,
daň na výstupe z fakturovaného plnenia nezaplatila.

Za dodávateľa VARS Slovakia, s.r.o., zmluvu zo dňa 30. augusta 2007 podpísal ako „splnomocnený
zástupca" D.. D. A.. Faktúru č. 300807/TA zo dňa 30. augusta 2007 za dodávateľa VARS Slovakia,
s.r.o., vystavil a podpísal D.. D. A.; všetky predložené dohody súvisiace s prevodom práva na riešenie
spísal tiež D.. D. A.. (Oprávnenosť konania D.. D. A. za spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o., bola správcom
dane spochybnená). Spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o., bola zrušená bez likvidácie a z obchodného
registra vymazaná ex offo od 7. augusta 2008 (D.. D. A. bol registrovým súdom vymazaný ako konateľ s
dňom skončenia 3. septembra 2001 a nebol zapísaný nový konateľ; pretože nebolo preukázané zákonné
zvolenie nového konateľa - Uznesenie KS v BB 43Cob170/07 z 1. júna 2007 o odvolaní voči Uzneseniu
OS v BB 27Exre1 02/2006-79, Sr02895/s z 19. februára 2007).

Spoluprihlasovatelia patentovej prihlášky PP 5017-2007 zo dňa 26. februára 2007 si obdobným
spôsobom, aj opakovane, uplatňovali odpočítanie dane za zdaňovacie obdobia roku 2007, 2008, ako to
vyplýva z vykonaných daňových kontrol:

- TANOARCH, s.r.o. - kontroly za júl 2007, august 2007 a september 2007,

- VIVA M&M, s.r.o. - kontroly za august, september, október 2007 a I. kvartál 2008,

- TALCO SLOVAKIA, s.r.o. - kontroly za august 2007 a september 2007,

- PLATÓN, s.r.o. - kontrola za júl 2007,



- TANO CONTO, s.r.o. - kontrola za 4. kvartál 2008.

V týchto veciach (v merite veci išlo o rovnakú vec) boli podané žaloby, o niektorých z nich už súd
rozhodoval a žaloby zamietol. Napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.  24S/1/2009
zo dňa 30. septembra 2009 bol potvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/1/2010 zo dňa
30. septembra 2010 - žalobca VIVA M&M, s.r.o., - súd prihliadol ex offo aj na neplatnosť právneho
úkonu - plnenie na základe neplatného úkonu. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa 15.
decembra 2011 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/118/2009 zo dňa 17.
augusta 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu TALCO SLOVAKIA, s.r.o.

Podľa Výpisov z Obchodného registra spoluprihlasovatelia k prihláške PP 5017-2007 zo dňa 26. februára
2007 sú spoločnosti, ktoré majú alebo mali sídlo na rovnakej adrese: Podháj 57, 974 05 Banská Bystrica,
resp. Majerská cesta 49, 974 01 Banská Bystrica, a sú navzájom personálne prepojené:

· TANOARCH, s.r.o., Podháj 57, Banská Bystrica (do 30.10.2007 Majerská cesta 49, Banská Bystrica);
konateľom je od 29. marca 2008 E. B. (ako fyzická osoba bol jedným zo spoluprihlasovateľov k prihláške
PP 5017-2007 zo dňa 26. februára 2007).

· VARS Slovakia, s.r.o., - Podháj 57 Banská Bystrica - vymazaná ex offo k 7. augsuta 2008; D.. D.
A. bol spoločníkom spoločnosti do 13. júla 2007 a konateľom spoločnosti do skončenia funkcie dňa 3.
septembra 2001. V preverovanom prípade deklaroval D.. D. A., že bol splnomocneným zástupcom tejto
spoločnosti. (Oprávnenosť konania D.. D. A. za spoločnosť VARS Slovakia, s.r.o., bola správcom dane
spochybnená).

Iní spoluprihlasovatelia:

· TALCO SLOVAKIA, s.r.o., Majerská cesta 49, Banská Bystrica (do 10.7.2006 Podháj 57, Banská
Bystrica); spoločník a konateľ E. B. (ako fyzická osoba bol jedným zo spoluprihlasovateľov k prihláške
PP 5017-2007 zo dňa 26.2.2007), D.. D. A. bol spoločníkom a konateľom spoločnosti do 10.7.2006.

· TANO CONTO, s.r.o., Podháj 57, Banská Bystrica, spoločníci - D.. D. A. a P. A., konateľ - D.. D. A..

· PLATÓN, s.r.o., Podháj 57, Banská Bystrica; D.. D. A. bol spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti
do 29. júna 2003; spoločníkom a konateľom tejto spoločnosti bola do 25. marca 1999 aj P. H. (uvedená
ako spolupôvodca).

· VIVA M&M, s.r.o., Podháj 57, Banská Bystrica, (do 3.4.2008 Majerská cesta 49, Banská Bystrica);
spoločníkom a konateľom spoločnosti je F. A..

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-255/02 Halifax, na ktorý poukazuje Krajský súd v
Banskej Bystrici, v napadnutom rozsudku uviedol: „Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle,
že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ
tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné
plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej
smernice a vo vnútroštátnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej
poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu".

Vnútroštátny súd pri posudzovaní hlavného cieľa predmetných plnení „Môže vziať do úvahy čisto umelý
charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a/alebo personálne prepojenie medzi predmetnými
hospodárskymi subjektmi (pozri Rozsudok SD EÚ z 21. februára 2006 vo veci C-255/02 Halifax plc
a iní, Zb. 2006, s. 1-1609, bod 76), keďže z takýchto prvkov môže vyplynúť, že získanie daňovej
výhody predstavuje hlavný sledovaný cieľ bez ohľadu na prípadnú existenciu iných hospodárskych
cieľov inšpirovaných úvahami týkajúcimi sa napríklad marketingu, organizácie a záruk."

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia



odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení
rozhodnutia zverejnené najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
najvyššieho súdu www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že predmetom konania
v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/5376-64347/2010/991909-
r zo dňa 20.5.2010, potvrdzujúceho prvostupňové rozhodnutie správcu dane č. 851/230/70886/09/Šim
zo dňa 12. novembra 2009, ktorým bola žalobcovi vyrubená DPH za zdaňovacie obdobie august 2007
v sume 1,56 €. Týmto rozhodnutím správca dane neuznal žalobcovi odpočet dane uvedený v daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 147 060 Sk z dôvodu, že vykonanou kontrolou bolo
zistené porušenie § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie
dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. D-1/VII/07 (VS č. 300807/TA) zo dňa 30. augusta
2007 v zdaňovacom období august 2007 v sume 147 060 Sk, dodávateľa VARS Slovakia, s.r.o., za
odpredaj (prevod) spolumajiteľského podielu na základe Zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu
č. 300807/TA zo dňa 30. augusta 2007, základ dane 774 000 Sk (19% DPH 147 013 Sk).

Podľa čl. 1 veta prvá Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou,
ústavnými zákonmi a zákonmi ako aj v oblastiach ich vykonávania  orgánmi štátnej správy, ktoré musia
zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť, že je povinnosťou
všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca
o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota a s princípom právnej istoty v
rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach
rovnakým spôsobom.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia
§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd
v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie".

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v rozsudkoch
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/66/2011 zo dňa 15. decembra 2011 a aj sp. zn.
3Sžf/38/2012 zo dňa 11. septembra 2012, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje, a konštatuje, že
išlo o obdobné veci ako v prejednávanom prípade, a zároveň v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7
O.s.p. uvádza text ich odôvodnenia :

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/221/12055-93491/2009/991909-r zo dňa 6. augusta 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 651/230/13562/09/Simk zo dňa 25. marca 2009,
ktorým správca dane rozhodol tak, že žalobkyni znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie august 2007 o sumu 14 644,49 € a priznal nadmerný odpočet v sume
31,54 €, z dodávateľskej faktúry č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 vystavenej dodávateľom
- obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy
o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom
spoločnosťou VARS, s.r.o., zastúpenou D.. D. A. a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO SLOVAKIA,
s.r.o., zastúpenej konateľom E. B., predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti
podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona.



Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi
odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním
napadnutého rozsudku krajského súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu
vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou všetkých právnych noriem,
ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci relevantné, vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc
právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku k námietkam žalobkyne uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné :

V priebehu odvolacieho konania bolo zistené, že na Najvyššom súde Slovenskej republiky sa viedlo
konanie v obdobnej veci pod sp. zn. 5Sžf/88/2009 žalobkyne obchodnej spoločnosti TANOARCH, s.r.o.,
proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, dôvodov odvolania, ako aj návrhu žalobkyne, dospel k
záveru, že ako súd poslednej inštancie je postavený pred otázku rozporu medzi smernicou Rady ES
a vnútroštátnym právnym predpisom (zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len
„zákon o DPH"/ a zákonom č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „patentový zákon"/).
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal pochybnosti, či sú v súlade s požiadavkami účinného prebratia
Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977, ustanovenia zákona o DPH a patentového
zákona, podľa ktorých sú príjmy z vynálezu zúžené len na prímy z jeho využívania.

S prihliadnutím na zásadu proporcionality, ktorá predpokladá vyvážený výklad právneho predpisu
medzi záujmom štátu reprezentovaného správcom dane a záujmom daňového subjektu a vzhľadom k
argumentom predloženým účastníkmi počas konania a tiež s ohľadom na zavedenú judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie ohľadne použiteľnosti práva Európskej únie v právnych poriadkoch členských
štátov (rozsudok Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax plc. a iní), keď plnenia
predstavujúce základ práva žalobkyne na odpočet DPH boli vykonané s cieľom získať daňovú výhodu.
Preto sa vo veci pod sp. zn. 5Sžf/88/2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky obrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkami, či je v súlade s článkom 2 bod 1 Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.
mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný
systém dane z pridanej hodnoty, ustanovenie, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je
daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané, ak nadobudnutú službu žalobkyňa ako spoluprihlasovateľka vynálezu, na ktorý nebol
ešte udelený patent, už mala ex lege právo samostatne využívať vynález, ktorý je predmetom patentu
ako celok; či obstojí v zmysle Šiestej smernice výklad, že už existujúce zákonné právo platiteľa na
autonómne využívanie patentu spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľa, a že tým došlo k právnej konzumpcii nadobudnutej služby, a či má na zneužitie práva
platiteľa na odpočet DPH zaplatenej na vstupe podľa rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006,
C-255/02 Halifax plc. a iní, vplyv aj na skutočnosť, že v prípade ako ide vo veci samej, ešte vynález nie
je zapísaný ako patent, a iba sa prevádzajú podiely.

Súdny dvor Európskej únie rozsudkom Súdneho dvora (Siedma komora) zo dňa 27. októbra 2011
v predmetnej veci C-504/10 rozhodol, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať práva na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za
protihodnotu, ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach
k vynálezu, a že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti týkajúce
sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej určil, či došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tiež uviedol, že na účely odpovede na otázky položené
Najvyšším súdom Slovenskej republiky považoval za potrebné pripomenúť, že systém odpočítania dane



stanovený smernicou má za cieľ, celkovo zmierniť záťaž, ktorú pre podnikateľa predstavuje DPH splatná
alebo zaplatená pri výkone všetkých jeho hospodárskych činností. Spoločný systém DPH má teda
zabezpečovať úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich účel alebo
ich výsledky, pod podmienkou, že tieto činnosti samy osebe v zásade podliehajú DPH (pozri rozsudky
z 22. februára 2011, Abbey National, C-408/98, Zb. s. I-1361, bod 24; z 8. februára 2007, Investrand,
C-435/05, Zb. s. I-1315, bod 22, a z 29. októbra 2009, NCC Construction Danmark, C-174/08, Zb. s.
I-10567, bod 27).

Právo na odpočítanie DPH ako neoddeliteľná súčasť mechanizmu DPH preto podľa Súdneho dvora
Európskej únie predstavuje základnú zásadu, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH, a ktorú v
zásade nemožno obmedziť (pozri rozsudky z 8. januára 2002, Metropol a Stadler, C-409/99, Zb. s. I-81,
bod 42; z 26. mája 2005, Kretztechnik, C-465/03, Zb. s. I-4357, bod 33, ako aj z 15. apríla 2010, X
Holding a Oracle Nederland, C-538/08  a C-33/09, Zb. s. I-3129, bod 37).

Súdny dvor Európskej únie vyslovil názor, ktorý je plne aplikovateľný aj na danú vec, a to, že zdaniteľná
osoba sa môže v dôsledku toho dovolávať odpočítania celej DPH, ktorá zaťažila tovary a služby
nadobudnuté na účely výkonu jej zdaniteľných činností. Pokiaľ ide o spor v danej veci Súdny dvor
Európskej únie uviedol, že prevod spolumajiteľského podielu na vynáleze v zásade môže predstavovať
hospodársku činnosť podliehajúcu DPH napriek tomu, že tento vynález nebol zapísaný ako patent.
Z toho vyplýva, že pri takejto transakcii môže vzniknúť právo na odpočítanie DPH zaplatenej alebo
splatnej na vstupe. Pokiaľ ide o úmysly sledované dotknutými prevádzkovateľmi, je potrebné dodať,
že otázka, či prevod, o ktorý ide vo veci samej, bol vykonaný iba s cieľom získať daňovú výhodu, nie
je vôbec relevantná na určenie, či predstavuje dodávku tovarov alebo poskytnutie služieb v zmysle
relevantných ustanovení smernice (rozsudok University of Huddersfield). V dôsledku toho je potrebné
na prvú a druhú položenú otázku odpovedať tak, že zdaniteľná osoba sa v zásade môže domáhať
práva na odpočítanie DPH zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu,
ak uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach k vynálezu.

Pokiaľ ide o aplikovateľnosť rozsudku Súdneho dvora ES z 21. februára 2006, C-255/02 Halifax
plc., Súdny dvor Európskej únie pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným
zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou (pozri rozsudky Halifax a i., ako aj Gemeente
Leusden a Holin Groep, z 29. apríla 2004 C-487/01 a C-7/02, Zb.). Zásada zákazu zneužívania práva
teda znamená zákaz vyslovene umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality a vytvorených
iba s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu (pozri rozsudok Ampliscientifica a Amplifin, z 22. mája 2008,
C-162/07 Zb.). Súdny dvor v tejto súvislosti citovaného rozsudku Halifax a i. konštatoval, že v oblasti
DPH si preukázanie zneužívajúceho konania vyžaduje na jednej strane, aby predmetné plnenia
napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach smernice a vo
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ju preberá, viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie
by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami a na druhej strane, aby zo všetkých
objektívnych faktorov vyplývalo, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Pokiaľ
ide o vec samu, Súdny dvor uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil všetky relevantné
okolnosti sporu s cieľom určiť, či vzhľadom na judikatúru pripomenutú v rozsudku Súdneho dvora,
možno na účely DPH transakciu, o akú ide vo veci samej, považovať za zneužívajúce konanie. Uvedené
okolnosti zahŕňajú najmä skutočnosť, že predmetný vynález ešte nebol zapísaný ako patent, právo
spojené s uvedeným vynálezom má viacero osôb, z ktorých väčšina má sídlo na tej istej adrese a sú
zastúpené tou istou fyzickou osobou, DPH splatná na vstupe nebola zaplatená a spoločnosť, ktorá
previedla spolumajiteľský podiel, bola zrušená bez likvidácie.

Vychádzajúc z vyššie citovaných záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie uvedených v
jeho rozsudku z 27. októbra 2011, sp. zn. C-504/10,  ktoré si najvyšší súd vzhľadom na rovnaké skutkové
okolnosti prípadu a rovnaké právne posúdenie osvojil aj v danej veci, keď dospel k rovnakému záveru ako
v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Sžf/88/2009, že možnosťou
započítať DPH splatnej za prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte
predtým, než bol vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne, nielen pokiaľ ide
o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory. Nadobúdateľ musí mať



v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku
činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu práva na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález,
nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie
ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH. Vzhľadom na
uvedené, už existujúce zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu
konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie vyplýva, že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že
neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.

Vzhľadom na uvedené bolo teda povinnosťou krajského súdu po zrušení rozsudku č. k. 23S/59/2009-102
zo dňa 17. februára 2010 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžf/20/2010-125 zo
dňa 17. januára 2012, osobitne sa vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na všetky skutkové okolnosti
týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, došlo k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na
odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, alebo nie.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd v danej veci v novom rozhodnutí zo dňa 29. februára 2012
otázkou zneužitia práva náležite zaoberal a vychádzajúc z dostatočných skutkových podkladov dospel
aj k správnemu záveru, že okolnosti daného prípadu prevodu spolumajiteľského podielu na základe
zmluvy o prevode spolumajiteľského podielu č. 300807/TAL zo dňa 30. augusta 2007 medzi prevodcom
spoločnosťou VARS, s.r.o., zastúpenou D.. D. A. a nadobúdateľom spoločnosťou TALCO SLOVAKIA,
s.r.o., zastúpenej konateľom E. B., predmetom ktorej bol prevod práva na riešenie o rozsahu veľkosti
podielu 0,03 % z prevodcu na nadobúdateľa v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 a 4 patentového zákona,
nepochybne svedčia skutočnosti, že hlavným cieľom daného prevodu spolumajiteľského podielu bolo
získanie daňovej výhody. S týmto názorom krajského súdu sa najvyšší súd stotožnil v celom rozsahu,
keď tomuto nasvedčuje nepochybné personálne prepojenie medzi spoluprihlasovateľmi patentovej
prihlášky PP 5017-2007, nešpecifikovaná hodnota práva na riešenie, nezaplatenie dane na vstupe
dodávateľom obchodnou spoločnosťou VARS, s.r.o., jej následné zrušenie bez likvidácie, nepreukázanie
predmetu činnosti majúcej za cieľ využitie predmetného patentu a napokon v neposlednom rade aj
zastavenie konania o prihláške predmetného patentu na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel k záveru,
že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať za opodstatnené.

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby
žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne
a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho
odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí ani žiaden rozpor s daňovými
predpismi ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo
zákona neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej  republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.