{"guid": "79777db8-ebd6-455e-af93-c80a141daecf:973833a4-209c-4d9f-854b-6df0ad3a9ff4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:5712214556.1", "spisova_znacka": "5Cdo/366/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/366/2013 z 28. 11. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2013, sp. zn. 5Cdo/366/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:5712214556.1", "identifikacne_cislo": "5712214556", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Blažena Fedorková", "datum_vydania": "2013-11-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 218 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-218"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-218", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/973833a4-209c-4d9f-854b-6df0ad3a9ff4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:5712214556.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:5712214556.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:5712214556.1/text", "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/366/2013\n5712214556\n28. 11. 2013\nJUDr. Soňa Mesiarkinová\nECLI:SK:NSSR:2013:5712214556.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v\nBratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,\nso sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú\nkoná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu\nmajetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn.7 C 222/2012, o\ndovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2013 sp.zn. 9Co 191/2013, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\nŽalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin žalobu, ktorou sa voči žalovanej\ndomáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona\nč. 514/2003 Z.z. o\nzodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe okrem iného uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym\núradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť.\nVzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Žiline rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého\nstupňa.\nOkresný súd Martin považoval žalobu v uvedenej časti za námietku zaujatosti jeho sudcov a spis po\nich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline (§ 16 ods.\n1 O.s.p.).\nKrajský súd v Žiline uznesením z 31. júla 2013 sp.zn. 9NcC 404/2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného\nsúdu Martin JUDr. E. D., PhD., je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom\nsúde pod sp.zn.7C 222/2012. Ostatní sudcovia Okresného súdu Martin nie sú vylúčení z prejednávania\na rozhodovania veci.\nOkresný súd Martin uznesením z 31. januára 2013 č.k. 7 C 222/2012-24 vyzval žalobkyňu na zaplatenie\nsúdneho poplatku vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych\npoplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a\npoplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).\nUznesenie Okresného súdu Martin z 31. januára 2013 č.k. 7 C 222/2012-24 napadla žalobkyňa\nodvolaním argumentujúc tým, že v danom prípade nepodala námietku zaujatosti, ale návrh na prikázanie\nveci inému súdu toto istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku\nzaujatosti (čo žalobkyňa poprela), nezaťažovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je\nv danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.\n\nKrajský súd v Žiline uznesením z 30. apríla 2013 sp.zn. 9 Co 191/2013 odvolaním napadnuté uznesenie\npotvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z hľadiska obsahového išlo v\npodanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Martin. Za správny\noznačil tiež následný postup súdu prvého stupňa\npri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu škody spôsobenej\nnezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom s poukazom\nna uznesenie Ústavného súdu SR č.II ÚS 124/2011 z 30. marca 2011. Odvolací súd zdôraznil, že s\npoukazom na ustanovenie § 16 ods. 3 O.s.p. podanie námietky zaujatosti nebráni súdu uskutočniť iné\núkony pred jej predložením nadriadenému súdu, no nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej alebo\nrozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V závere\nna podporu správnosti svojich tvrdení poukázal odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 11. marca 2013 sp.zn. 3Cdo 102/2013, podľa ktorého dôvodom\nna vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne svojím\nnesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej\nza majetkovú a nemajetkovú ujmu.\nUvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť\nrozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo v\ndanom prípade:\n1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona\npotrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala žalobkyňa z toho, že nepodala\nnámietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby nebola týmto procesným úkonom a ani nemala\nnáležitosti námietky zaujatosti stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému\nsúdu toho istého stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Martin sú vylúčení z jej prejednávania\na rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku zaujatosti“ nebolo možné\nspoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže existovať ani jej poplatková povinnosť.\nSkutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje aj uznesenie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky\nz 21. novembra 2012 sp.zn. 3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.\n2. jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v\nspojení s ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.) Žalobkyňa namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu\nje absolútne prekvapivým rozhodnutím z nasledovných dôvodov. Námietka zaujatosti podaná nebola,\nžalobkyňa očakávala postup podľa ustanovenia § 15 O.s.p., rozhodnutie odvolacieho súdu je v rozpore\ns ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke a nie je\ndostatočne odôvodnené.\n3. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto procesnej vade,\ndospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubil sudca Okresného súdu Martin, pričom\nnezákonným postupom sudcov Okresného súdu Martin v inej veci jej bola spôsobená ujma, ktorej\nnáhrady sa v konaní domáha v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.\nĎalej žalobkyňa uviedla, že vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona\nč. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2011 sp.zn.\n5 MCdo 20/2010). Na záver žalobkyňa navrhla, aby bolo rozhodnuté o odklade vykonateľnosti\nnapadnutého uznesenia, nakoľko hrozí značný zásah do jej práv.\nŽalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala\nvčas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,\nbez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236\nods. 1 O.s.p.).\n\nV prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1\nO.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie\nsúdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych\nspoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti\nrozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o\nzamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2\nO.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie\nsúdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie\nprípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o\nnávrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie\no uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na\núzemí Slovenskej republiky.\nUznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla žalobkyňa dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie\nuvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,\ndovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.\nDovolanie žalobkyne preto podľa ustanovení\n§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.\nPrípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak v konaní došlo\nk niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa\nuž prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto\nsamosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je\npredmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno\nním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R\n34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej\npraxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania\nv zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade\nvymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto\nprocesnej vade skutočne došlo.\nŽalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a d/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto\nvád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.\nDovolateľka prípustnosť dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e/, f/, a g/ O.s.p.\n1. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).\nV zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie určuje moment, ktorým\nvznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva a povinnosti súdu a účastníkov\nkonania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré podľa zákona môže začať len na návrh,\nje neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez\ntoho, aby bol podaný návrh na začatie konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v\nktoromkoľvek štádiu zastaví. Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez\ntoho, aby bol podaný návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú\nv § 237 písm. e/ O.s.p.\nO prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako procesný úkon\núčastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 23. júna 2005 sp.zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp.zn. 3 Cdo 186/2006).\nV občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh na začatie konania\noznačuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žalobu o náhradu majetkovej a\nnemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na Okresnom súde Martin dňa 27. septembra 2012.\n\nNeopodstatnená je preto jej námietka, že v tejto veci, ktorá mohla začať len na návrh, nebol podaný\nnávrh na začatie konania (žaloba).\nŽalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolania uviedla, že: a/ bolo rozhodované o námietke\nzaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením vyrubil súdny poplatok za\nnámietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd prvostupňové uznesenie o vyrubení\nsúdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.\nDovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka zaujatosti je návrhom\nna začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah odôvodnenia dovolaním napadnutého\nuznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje záver, že by odvolací súd zastával tento\nnázor (t.j. že konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia len stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle\nktorého sa vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1\nzákona č. 71/1992 Zb. nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky\nč. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).\nŽalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaní „nesúhlasí so separáciou konania o námietke\nzaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p.,\nčo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t.j. že námietka zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie\n„samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.\nDovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,\nktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa ukladajúce žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny\npoplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný význam. Pokiaľ je s návrhom na\nzačatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik\ndvojstranného procesno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti\ntakýto procesno-právny vzťah (medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac nemožno o založení\nvzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi\npoplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale\nposúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik povinnosti poplatníka\nzaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto finančno-právnom (poplatkovom)\nvzťahu je pojmovo vylúčené.\nV občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.), súd spravidla\nrozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie\n(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uložení\nporiadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom\nsamostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie\no týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom\nje podaný jediný návrh na začatie konania - žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti\nvznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny\npoplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak\ntakéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie\n(žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p.\nTvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,\nnie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 ods. 1 písm. e/ O.s.p., lebo sa ním\nbez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci\nbol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou riadne začatom konaní bol vyrubený súdny poplatok,\nktorý (podľa žalobkyňou zastávaného názoru) nemal byť vyrubený.\nNa základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa prípadne\nuznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci žalobkyňa túto námietku nevzniesla\n(pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd prvostupňové uznesenie potvrdil,\nnemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.\n\n2. Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorej sa\nodvolací súd dopustil tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a jeho rozhodnutie je prekvapivé\nvzhľadom na rozpor s ustáleným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci.\nDovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka dovolateľky nie je\ndôvodná.\nPokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na\npredchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp.zn.\n7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo\nspôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu\nnastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil\nna iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať\nsprávnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla\nodvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne\nneposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať\nprípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad\nodlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je\nnámietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.\nTo, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého\nsúdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale\nnevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,\nséria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani\nc. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;\nGeorgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\nRovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje\nrozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,\njasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé.\nPodľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane\nustanovenia o rozsudku.\nŠtruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa\nuplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní\nvšak nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré\nmajú rozhodujúci význam\npre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového\nrozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\nPreskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu zodpovedá\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.\nOdvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť postupu súdu prvého stupňa vo veci\nvyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti a uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého\nstupňa potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní.\nOdôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky rozhodujúce\n\npre posúdenie správnosti vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu\nmajetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa pri výklade\na aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel ani\nvýznam, preto jeho rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené. Za porušenie základného práva\nzaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že\nodvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.\n3. Žalobkyňa namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka, rozhodoval\nvylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).\nSudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k\núčastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na\nsúde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak.\nTo isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie\nsú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní\nv iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).\nNeexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o\ntom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebránila v danom prípade\ndovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/\nO.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).\nI keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so\nskutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti,\nnemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa\n§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku\nz významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania\npridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne\nbránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny\nnázor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania\na rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a\nnezaujatého rozhodovania.\nZ hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj\nkonkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom\nkonania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom\nna ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania. V\ndanom prípade žalobkyňa - z hľadiska obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) - namieta, že JUDr. E. C.,\nsudca Okresného súdu Martin, ktorý rozhodoval o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok vo výške\n66 €, bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, lebo je sudcom Okresného súdu Martin,\npričom nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin v inej veci bola založená podľa názoru\nžalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod\nna vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť\nvec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo\n(viď napríklad uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp.zn.\n3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje,\nže dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý\núdajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil\nzodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.\nZ uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne o existencii procesnej vady\nkonania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.\nVzhľadom k tomu, že nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237 písm. e/, f/, a g/ O.s.p.\nnamietaná žalobkyňou, a dovolanie nie je prípustné ani v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218\n\nods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal právnym\nposúdením napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu\na neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti s ktorými žalobkyňa\npoukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2011 sp.zn. 5 MCdo\n20/2010 a z 21. novembra 2012 sp.zn. 3 Sžo 58/2012.\nPri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd zohľadnil, že žalobkyňa nebola v dovolacom\nkonaní procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5\nO.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.); vzal tiež na zreteľ, že v dovolacom konaní\nprocesne úspešná žalovaná nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania\n(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení\ns § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}}