{"guid": "8eba9a45-b276-476b-b0c3-7123144e83ec:2e18598f-d80a-4b84-bb13-d672cff92e09", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:5011200382.1", "spisova_znacka": "8Sžf/26/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2012 z 26. 3. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. marca 2013, sp. zn. 8Sžf/26/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:5011200382.1", "identifikacne_cislo": "5011200382", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "datum_vydania": "2013-03-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-22", "nazov": "§ 22 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-22", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-66", "nazov": "§ 66 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-66", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-66"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-22", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-66"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e18598f-d80a-4b84-bb13-d672cff92e09", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:5011200382.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:5011200382.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:5011200382.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/26/2012\n5011200382\n26. 03. 2013\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2013:5011200382.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc.\na členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: AUTOALLES,\ns.r.o., so sídlom Košická 34, Prešov, IČO: 36 359 033, zastúpený: JUDr. Mário Buksa, právne\nslužby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, Martin, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. I/228/4411-22442/2011/993168-r zo dňa 23. februára 2011 a o žiadosti žalobcu o oslobodenie\nod súdnych poplatkov, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.\n20S/25/2011-35 zo dňa 11. januára 2012 a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/25/2011-57\nzo dňa 11. apríla 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/25/2011-35 zo\ndňa 11. januára 2012 , p o t v r d z u j e .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/25/2011-57\nzo dňa 11. apríla 2012, p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)\nzamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o\nzmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č.\n511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Martin č.\n666/231/95198/10/Sum zo dňa 15. decembra 2010 (ďalej aj ako „prvostupňové správne rozhodnutie“),\nktorým bol za zdaňovacie obdobie júl 2007 platiteľovi dane z pridanej hodnoty („AUTOALLES, s.r.o.,\n- žalobca“), vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 73 591,48 €. Žalobcovi náhradu trov\nkonania nepriznal.\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval\nv intenciách ustanovení § 11 ods. 1, § 22 ods. 1, § 66 ods. 2, 3, 11 a § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.\no dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len ako „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“).\n\nKrajský súd dospel k záveru, že žalobca v prípadoch, keď došlo zahraničnými dodávateľmi k dodávke\nojazdených motorových vozidiel v režime intrakomunitárneho plnenia, tzn. bežného režimu zdaňovania\nzo strany týchto zahraničných dodávateľov, taktiež i on mal povinnosť použiť bežný režim zdaňovania\ntýchto dodávok v zmysle § 22 zákona č. 222/2004 Z. z., a ak použil osobitný režim zdaňovania v zmysle\n§ 66 uvedeného zákona, uvedený postup bol nesprávny, stotožniac sa s právnym názorom žalovaného,\nže nie je možné kombinovať použite dvoch režimov platenia dane, ako to urobil žalobca, t. j. postupovať\npodľa bežného režimu zdanenia, keď pri nákupe vozidiel postupoval podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH\nako osoba, ktorá nadobudla tovar v tuzemsku z iného členského štátu a podľa § 11 si splnil daňovú\npovinnosť, pričom túto daň si zároveň aj uplatnil na odpočítanie dane a zároveň ohľadne toho istého\ntovaru ďalej pri jeho predaji postupoval už zmysle osobitného režimu zdaňovania podľa § 66 uvedeného\nzákona a zdanil len kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň.\nKrajský súd ďalej zdôraznil, že samotné použitie osobitného režimu zdaňovania, ktorý je zakotvený v\n§ 66 zákona o DPH, je postavený na princípe prednostného použitia špeciálnej úpravy zdaňovania, v\ndanom prípade osobitnej úpravy zakotvenej v § 66 zákona o DPH v prípade, ak nastanú hmotnoprávne\npodmienky uvedené v § 66 ods. 2 tohto zákona a teda, ak tieto podmienky nastanú, daňový subjekt\nje povinný uplatniť osobitnú úpravu, čo však na druhej strane znamená, že v prípadoch, ktoré nie\nsú stanovené v tomto zákonnom ustanovení, nie je možné osobitnú úpravu použiť, keďže povinnosť\npoužiť osobitnú úpravu je recipročne spätá s oprávnením uplatniť túto osobitnú úpravu len v prípadoch\nuvedených v § 66 ods. 2 a nie v iných.\nPodľa názoru krajského súdu preto žalobca nemohol uplatniť osobitnú úpravu, keď obchodné prípady\nnespadali ani do jednej skupiny uvedenej v tejto špeciálnej úprave, zdôrazniac, že vzhľadom k tomu,\nže nebolo možné použiť špeciálnu úpravu, bolo potrebné použiť všeobecné ustanovenia zákona o DPH\ntýkajúce sa zdaňovania a to najmä § 22, ktorý definuje, čo je základ dane pri dodaní tovaru alebo služby\nvo všeobecnosti.\nĎalej krajský súd poukázal na to, že povinnosť uplatniť osobitnú úpravu, je korigovaná v § 66 ods. 11\nzákona o DPH, lebo obchodník sa môže rozhodnúť použiť aj bežný režim, ak je oprávnený (a súčasne)\npovinný použiť režim osobitný, avšak opačnú možnosť obchodník nemá, t. j., že by použil namiesto\nbežného režimu režim osobitný, ako to urobil žalobca, pretože zo žiadneho ustanovenia zákona o DPH\ntakáto možnosť použiť osobitný režim v prípade, ak by neboli splnené hmotnoprávne podmienky na jeho\npoužite nevyplýva, t. j. možnosť voľby.\nKrajský súd konštatoval, že vzhľadom k tomu, že v napadnutom rozhodnutí riešených obchodných\nprípadov žalobcu so zahraničnými dodávateľmi, nenastala žiadna zo situácií taxatívne ustanovených\nv § 66 ods. 2 zákona o DPH, nie je možné použiť osobitný režim zdaňovania a teda obchodník nemá\nnielen povinnosť použiť tento režim, ale nemá ani oprávnenie, aby tento režim použil. Mal za to, že\niným výkladom tohto ustanovenia, by bol zmarený cieľ zákona - špeciálnym spôsobom uplatniť režim\nosobitnej úpravy v konkrétnych prípadoch, ktoré zákon v § 66 stanovuje.\nPodľa názoru krajského súdu správca dane správne postupoval, keď dovyrubil žalobcovi daň v tých\nobchodných prípadoch, keď uplatnil daň podľa osobitnej úpravy, t. j. v nižšej sume, a dovyrubenie\nsprávca dane vykonal podľa bežného režimu zdaňovania v zmysle § 22 zákona o DPH, zdôrazniac, že\nžalobca bol povinný uplatniť bežný režim zdanenia podľa § 11 v spojení s § 69 ods. 6 tohto zákona a\nzáklad dane malo tvoriť všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu\nplnenia, znížený o daň (§ 22 ods. 1).\nKrajský súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že žalovaný a ani Daňový úrad Martin v\nnapadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuvádzajú informácie o tom, či dodávateľ tovaru z iného\nčlenského štátu neuplatnil osobitný režim uplatňovania dane, s poukazom na to, že v odôvodnení\nrozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sa nachádzajú odpovede na medzinárodnú výmenu\ndaňových informácií, ktoré zaslalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica pod\njednotlivými číslami konaní a z nich vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví\nzahraniční dodávatelia uplatnili režim platný podľa všeobecných zásad pre uplatňovanie dane pri\n\nintrakomunitárnych dodávkach, čo znamená, že ak boli dodania vedené ako intrakomunitárne dodávky,\nnemohlo ísť o zdaňovanie v osobitnom režime uplatňovania dane, pretože tieto dva režimy sa vylučujú.\nKrajský súd za nedôvodnú považoval aj ďalšiu námietku žalobcu, ktorou tvrdil, že ak žalobca uplatňoval\nosobitnú úpravu, nekonal v rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom o DPH,\npretože zákon nezakazoval uplatňovať osobitnú úpravu. S poukazom na výklad § 66 zákona o DPH\nkrajský súd konštatoval, že tým, že zákon o DPH v § 66 uvádza konkrétne skutkové podstaty, kedy\nje možné uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania, tým je stanovené, že táto forma sa na tieto skutkové\npodstaty uplatniť musí (s výnimkou § 66 ods. 11), čo súčasne znamená i to, že v prípadoch, ktoré nie je\nmožné subsumovať pod jednotlivé skutkové podstaty, sa osobitná úprava uplatniť nemôže. Ďalej uviedol,\nže ak by zákonodarca chcel uzákoniť, že fakultatívne sa táto úprava môže použiť aj v prípadoch, ktoré\nnie sú stanovené v § 66 ods. 2, muselo by to byť v zákone explicitne stanovené. Zdôraznil, že samotný\nzákaz uplatniť osobitnú úpravu v prípadoch, ktoré nespadajú pod skutkové podstaty uvedené v § 66 ods.\n2 OSP (zrejme zákona o DPH) vyplýva z povinnosti uplatniť túto úpravu len práve v týchto prípadoch\na teda nie je možné riadiť sa oprávnením, ktoré z právneho predpisu nevyplýva, a to ani s poukazom\nna článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.\nKrajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP. Žalobcovi náhradu trov konania\nnepriznal, pretože vo veci úspech nemal a preto mu nepatrilo právo na ich náhradu.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby\nodvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/25/2011-35 zo dňa 11. januára 2012\nzmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne\nsi uplatnil náhradu trov konania v sume 471,28 €.\nZ dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca predovšetkým namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvého\nstupňa je postihnutý vadou podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, t. j., že vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Uviedol, že Krajský súd v Žiline vo svojom rozhodnutí si v podstate v celom\nrozsahu osvojil tvrdenia a názor žalovaného. Dôvodil, že celé odôvodnenie rozhodnutia a postupu\nžalovaného, ako aj rozsudku krajského súdu odporujú skutočnému právnemu stavu a dotknutým\nzákonným ustanoveniam zákona č. 222/2004 Z. z. Vyslovil presvedčenie, že pri aplikácii § 66 zákona\nč. 222/2004 Z. z. postupoval a konal v súlade s týmto ustanovením zákona a to aj s ohľadom na režim\nplatenia/neplatenia dane z pridanej hodnoty, aktuálne podľa domicilu jeho dodávateľov predávajúcich\n- v rôznych častiach Európskej únie. Tvrdil, že sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedol v žalobe a žiadal,\naby na tieto prihliadol aj najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní. Ďalej poukázal na skutkové\nzistenia v danej veci a právne závery žalovaného, ako aj krajského súdu, ktoré vyvodili zo skutkových\nzistení vo veci.\nĎalej dôvodil, že správca dane v čase vykonávania kontroly mal na rozdiel od samotného žalobcu dve\npomôcky a to možnosť cez medzinárodnú výmenu informácií kontaktovať a priamo konfrontovať postup\njednotlivých zahraničných dodávateľov ojazdených automobilov a metodický pokyn.\nTvrdil, že zahraničný správcovia dane boli povinní poskytnúť súčinnosť a v rámci nej požadovaný\nrozsah informácií potrebných pre správne a presné určenie daňového režimu s poukazom na to, že\non nikdy, ako bežný daňový subjekt nemá možnosť a ani ju nebude mať takýmto vyčerpávajúcim a\npresným spôsobom vynútiť si od svojich obchodných partnerov v zahraničí takýto rozsah presných a\nvyčerpávajúcich údajov o ich daňovom režime v zahraničí a jediný doklad, ktorý do dnešného dňa má a\nmal kedy k dispozícií je iba samotná faktúra o predaji ojazdených vozidiel.\nĎalej uviedol, že správca dane vzhľadom na veľmi komplikovaný a ťažko aplikovateľný režim vydal z\ndôvodu nejasnosti v praxi a z dôvodu aj právnej istoty daňových subjektov pri aplikácií spomínaného\nrežimu § 66 zákona o DPH metodický pokyn s poukazom na to, že tento bol vydaný a sprístupnený\ndaňovej verejnosti v januári 2009, pričom v období rokov 2007 a 2008, ktoré sú predmetom daňovej\nkontroly v danej veci a následne súdneho sporu, neexistovalo oficiálne usmernenie zo strany ani\n\nMinisterstva financií Slovenskej republiky ani zo strany Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a bol\nk dispozícii až kontrolórom daňovej správy v čase, keď sa uskutočnila daňová kontrola.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval odvolaciemu súdu, aby napadnutý\nrozsudok ako vecne správny potvrdil. Konštatoval, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové\nskutočnosti vedúce k zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu.\nV dôvodoch vyjadrenia žalovaný trval na tom, že žalobca postupoval v rozpore so zákonom o DPH,\nkeď pri predaji predmetných ojazdených automobilov použil osobitný režim zdanenia, pretože tieto\nautomobily neboli predané osobou v zmysle podmienok podľa § 66 ods. 2 zákona o DPH, s poukazom\nna to, že, ak ojazdené automobily neboli dodané osobami uvedenými v § 66 ods. 2, obchodník pri predaji\nnemal odviesť daň podľa § 66 ods. 3, t. j. zdaniť rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou, ako to urobil\nžalobca, ale bol povinný použiť bežný spôsob uplatňovania dane, t. j. dane odviesť zmysle § 22 ods. 1\nzákona o DPH z prijatej protihodnoty.\nŽalovaný nesúhlasil s odvolacími námietkami žalobcu, že správca dane mal na rozdiel od žalobcu dve\npomôcky a to medzinárodnú výmenu informácií a v čase vykonávania kontroly metodický pokyn. K\nuplatňovaniu osobitného režimu zdaňovania podľa § 66 zákona o DPH uviedol, že správca dane nebol\nvo výhode oproti žalobcovi, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa príslušných zdaniteľných obchodov\ntak, ako to namietal žalobca v odvolaní. Poukázal na to, že pri medzinárodnej výmene informácií\nna DPH dochádza medzi daňovými správcami jednotlivých štátov k prevereniu skutočností týkajúcich\nsa zdaniteľných obchodov uskutočnených v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach, pričom naproti\ntomu daňový subjekt, ako účastník obchodného vzťahu, v tomto prípade žalobca, má možnosti v reálnom\nčase, t. j. v čase uskutočňovania zdaniteľného obchodu, resp. pred tým, si riadne preveriť skutočnosti\ntýkajúce sa jeho obchodného partnera - dodávateľa a teda aj daňový režim z hľadiska DPH, v ktorom\nsa dodanie uskutočňuje, resp. bude uskutočňovať, ako aj že túto skutočnosť dodávateľ - platiteľ DPH\nuvádza na faktúre a ak by aj dodávateľ z iného členského štátu neuviedol informáciu o daňovom režime,\nresp. by bola pre jeho odberateľa nezrozumiteľná, je na odberateľovi, aby požadoval spresnenie údajov\nna faktúre.\nŽalovaný za nedôvodné považoval aj poukazovanie na vydaný metodický pokyn ako oficiálne\nusmernenie pri uplatňovaní DPH pri ojazdených automobiloch zverejnený na stránke daňového\nriaditeľstva v roku 2009 tvrdiac, že pri uplatňovaní dane sa nepostupuje podľa metodických pokynov,\nale v zmysle zákona s poukazom na to, že príslušné ustanovenie § 66 zákona o DPH č. 222/2004 Z.\nz. bolo účinné od 1. mája 2004 a v prípade, ak žalobca nevedel ako má v praxi uvedené ustanovenie\nuplatňovať, mal možnosť využiť služby daňových poradcov, prípadne podať písomnú žiadosť na Daňové\nriaditeľstvo Slovenskej republiky o vyjadrenie sa k aplikácii uvedeného ustanovenia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach\npodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\na § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č.\n511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Martin, ktorým správca dane za zdaňovacie obdobie\njúl 2007 žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v\nsume 73 591,48 €, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania im prechádzajúce, najmä z toho\n\npohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto\nvymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného\nsprávneho orgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení rozdielu dane z\npridanej hodnoty žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007.\nSenát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.\nOSP) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových\npodkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom\nkonania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo\nzákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s\nhmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu\nje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého\nrozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu\nbol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na\nzáklade zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho\nrozhodnutia. (§ 245 ods. 2 OSP).\nNajvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že\nDaňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/228/4411-22442/2011/993168-r zo dňa 23.\nfebruára 2011 podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Martin č.\n666/231/95198/10/Sum zo dňa 15. decembra 2010, ktorým bol za zdaňovacie obdobie júl 2007 platiteľovi\ndane z pridanej hodnoty AUTOALLES, s.r.o., IČO: 36 359 033, DIČ: 2022179676 - žalobcovi, vyrubený\nrozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 73 591,48 €.\nOdvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu\nžalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo\nspoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a\npoplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj v súlade s\npríslušným komunitárnym právom.\nPodľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou otázka, či\nv súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k\nriadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a či žalobca splnil podmienky na uplatnenie osobitnej\núpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru v tuzemsku stanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.,\nako aj v Smernici Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\nresp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové\nsubjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o\nfiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje\nosobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre\nsprávne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n\nZákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania\ntak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia\nsa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v\ndaňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto\nkonaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a\nvybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a\nvšetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo\n(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca\ndane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre\nvznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil\nriadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa\nberie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti\n(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane\nv daňovom konaní (ods. 8).\nPodľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v\ntuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným\nhmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom\nalebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.\nNadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak\na) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo\nzahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a\nb) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za\nprotihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a\nokrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.\nPodľa § 20 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z\niného členského štátu vzniká\na) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo\nnadobudnutie tovaru, alebo\nb) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa\npísmena a/.\nNadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto\ntovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.\nPodľa § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko,\nčo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za\ndodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok,\nktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.\nOsobitná úprava uplatňovania dane pri umeleckých dielach, zberateľských predmetoch, starožitnostiach\na použitom tovare je upravená v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z.\nPodľa § 66 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2, 3 zákona č. 222/2004 Z. z. na účely tohto ustanovenia: c) použitým\ntovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v nezmenenom stave\nalebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé kovy a drahé\nkamene, d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v\ntuzemsku z iného členského štátu alebo dováža na účely ďalšieho predaja použitý tovar, umelecké diela,\n\nzberateľské predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom\nmene na účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo\npredaja.\nObchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré\nmu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené\ntovary boli dodané\na) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,\nb) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru\nbolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v\ninom členskom štáte,\nc) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného\nv inom členskom štáte. (§ 66 ods. 2 citovaného zákona).\nPodľa § 66 ods. 3 citovaného zákona základom dane pri predaji tovaru podľa ods. 2 je kladný rozdiel\nmedzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1\npísm. e/, základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú\npovinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.\nPodľa § 42 vety prvej zákona č. 222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal\nvýlučne na činnosti oslobodené od dane podľa §§ 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49\nods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7\npísm. a/, b/, c/ a e/.\nPodľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu\nje povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.\nPodľa článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia\nuvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:\nv prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety\na starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo\niný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.\nPodľa článku 313 bod 1. Smernice členské štáty uplatnia na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské\npredmety a starožitnosti dodané zdaniteľnými obchodníkmi osobitnú úpravu zdaňovania prirážky\nzdaniteľného obchodníka v súlade s ustanoveniami tohto pododdielu.\nPodľa článku 314 Smernice úprava zdaňovania prirážky sa vzťahuje na použitý tovar, umelecké diela,\nzberateľské predmety a starožitnosti dodávané zdaniteľným obchodníkom, ak mu tento tovar v rámci\nSpoločenstva dodala jedna z týchto osôb:\na) nezdaniteľná osoba,\nb) iná zdaniteľná osoba, pokiaľ je dodanie tovaru touto inou zdaniteľnou osobou oslobodené od dane\nv súlade s článkom 136,\nc) iná zdaniteľná osoba, pokiaľ sa na dodanie tovaru touto inou zdaniteľnou osobou vzťahuje oslobodenie\nod dane pre malé podniky ustanovené v článkoch 282 až 292 a pokiaľ sa týka investičného majetku,\nd) iný zdaniteľný obchodník, pokiaľ bolo dodanie tovaru týmto iným zdaniteľným obchodníkom\npredmetom DPH v súlade s osobitnou úpravou zdaňovania prirážky.\n\nPodľa článku 316 Smernice členské štáty priznajú zdaniteľným obchodníkom právo rozhodnúť sa pre\nuplatňovanie úpravy zdaňovania prirážky na dodanie tohto tovaru:\na) umelecké diela, zberateľské predmety alebo starožitnosti, ktoré sami doviezli,\nb) umelecké diela, ktoré im dodali ich autori alebo ich právni nástupcovia,\nc) umelecké diela, ktoré im dodala iná zdaniteľná osoba než zdaniteľný obchodník, pokiaľ dodanie touto\ninou osobou bolo predmetom zníženej sadzby podľa článku 103.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia\n§ 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.\nSenát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a\nsúladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval\npre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení\nobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd zhodne, ako súd prvého stupňa považoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup\nsprávcu dane, ktorý ako oprávnený prvostupňový správny orgán vydal na základe vykonanej daňovej\nkontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1. zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer,\nktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2007 v sume 73\n531,48 € keď zistil nesprávny postup žalobcu ako daňového subjektu v zdaňovacom období jún 2007 pri\nvýpočte dane zo zdaniteľných obchodov predaja ojazdených automobilov nadobudnutých v tuzemsku z\niného členského štátu v zmysle § 11 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže pri predaji ojazdených osobných\nautomobilov použil osobitnú úpravu uplatňovania dane v zmysle § 66 a za základ dane považoval podľa\n§ 66 ods. 3 zákona 222/2004 Z. z. kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň, čím\npostupoval v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 uvedeného zákona. V prípade osobných automobilov\nuvedených v rozhodnutí správcu dane bol žalobca povinný použiť bežný režim dane, pričom za základ\ndane mal považovať všetko, čo tvorilo protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo mal prijať od príjemcu\nplnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru zníženú o daň.\nSenát odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca v uvedenom\nzdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznal v nesprávnej výške\nzdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel, keď v daňovom priznaní\nvykázal ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri\npoužitom tovare podľa § 66 ods. 3 citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane\npri použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne\nojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66 ods. 2 citovaného zákona. Žalobca\nsvojím postupom tým, že sa sám ako daňový subjekt pri nadobudnutí predmetného tovaru od osôb\nidentifikovaných pre DPH v inom členskom štáte považoval za osobu povinnú platiť daň podľa § 69\nods. 6 zákona a preto aj vypočítal daňovú povinnosť, ktorú priznal v daňovom priznaní a súčasne si\nuplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49 v spojení s § 51, sám deklaroval použitie bežného režimu\nzdanenia, pričom vychádzajúc z princípov dane z pridanej hodnoty nie je možné súčasne na jednu\ntransakciu použiť kombináciu bežného režimu a rozdielového režimu uplatnenia dane.\nZo skutkových zistení v danom prípade vyplýva, že pokiaľ žalobca nadobudol použitý tovar - osobné\nmotorové automobily, od zahraničných dodávateľov, išlo nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody\ns tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v\nrôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu\ndodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane\na na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je\nv členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch\n\nEÚ platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp\nzdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie\ntovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.\nVo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na jeho oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy\nzdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu neuviesť, že predovšetkým\nsprávny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania\npodľa článku 5, kap. II. bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra 2003 o administratívnej\nspolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil\nskutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a\nnásledne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe\ntakto zisteného skutkového stavu je zrejmé, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na\nuplatnenie osobitného režimu zdaňovania pri použitom tovare, pretože išlo (tak, ako bolo zdôvodnené\nvyššie) o intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území SR; žalobca podľa § 69\nods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatil DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť ani sám\nnespochybňoval).\nZ ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť platiteľa DPH v\nrámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a osobitného režimu zdanenia tak, ako\nto vykonal žalobca, keď pri nákupe ojazdených automobilov použil bežný režim zdanenia podľa § 11\nzákona o DPH a pri ich predaji použil osobitný režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata\nosobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane\nmá právo uplatniť tento režim zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH\nuplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH. Z uvedenej právnej úpravy teda pri\npoužitom tovare nevyplýva ani právo voľby tak, ako sa mylne domnieval žalobca.\nVzhľadom k uvedenému aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobca v danej veci nepostupoval v súlade\nso zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdanenia,\nargumentujúc tým, že v čase obchodov nebolo preukázané, že motorové vozidlá neboli dodané osobou\nv zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH, a preto bol žalobca povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa\n§ 22 ods. 1 zákona o DPH.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal,\nže správca dane v čase vykonávania daňovej kontroly mal na rozdiel od samotného žalobcu dve\npomôcky a to možnosť cez medzinárodnú výmenu informácií kontaktovať a priamo konfrontovať\npostup jednotlivých zahraničných dodávateľov ojazdených automobilov a metodický pokyn, keďže tieto\nnámietky žalobca uplatnil až v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, teda po uplynutí zákonnej\nlehoty na podanie žaloby v zmysle § 250b ods.1 v spojení s § 250h ods.1 OSP. Naviac odvolací súd\ndodáva, že Metodické usmernenie, na ktoré žalobca poukazuje, nie je podľa názoru súdu možné použiť\ndaňovými orgánmi spätne, na posudzované obdobie, keďže bolo vydané až v roku 2009 a posudzované\nobdobie je júl 2007.\nOdvolací súd súčasne zhodnotiac spôsob, akým sa prvostupňový súd jednotlivo vysporiadal so\nžalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia musí konštatovať, že súd prvého\nstupňa náležite a správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na\npredmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na vznesené námietky žalobcu\na realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli\nuvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci.\nOdvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu, ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch\nstupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny\n\norgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,\nvznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj\nprvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného\nskutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za\nnedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v\nspojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.\nZáverom senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Sžf/27/2012, 6Sžf/28/2012 zo dňa 27. februára 2013, v ktorých najvyšší súd, ako súd\nodvolací rozhodoval v obdobných veciach s rovnakými účastníkmi, ale za iné zdaňovacie obdobie.\nKrajský súd v Žiline uznesením č. k. 20S/25/2011-57 zo dňa 11. apríla 2012 nepriznal žalobcovi\noslobodenie od súdnych poplatkov. Proti predmetnému uzneseniu podal žalobca včas odvolanie.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že v predmetnej veci žalobca požiadal o\noslobodenie od súdnych poplatkov potom, ako ho súd prvého stupňa uznesením č. k. 20S/25/2011-46 zo\ndňa 7. februára 2012 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 66 €. Žalobca\nsvoju žiadosť odôvodnil tým, že u neho nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva\na že sa nachádza v zlej hospodárskej situácii, ktorú si sám nezapríčinil.\nKrajský súd konštatoval že konanie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je konaním\nnávrhovým a dôkazné bremeno teda zaťažuje žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Mal za to,\nže na žalobcovi spočívalo, aby riadne preukázal predložením dôkazov, že jeho pomery toto priznanie\nodôvodňujú, pričom v opačnom prípade nie je možné mu priznať oslobodenie od súdnych poplatkov.\nPoukázal na to, že súd nie je povinný zadovažovať si dôkazy na preukázanie tvrdení žalobcu.\nPodľa názoru krajského súdu aj keby žalobca skutočne vo svojom podnikaní hospodáril so stratou, ako\nsa to javí z jeho tvrdení uvedených v tlačive, nie je prípustné prenášať jeho podnikateľské riziko na štát.\nKrajský súd ďalej uviedol, že v danom prípade je potrebné prihliadať na osobitné postavenie účastníka\nkonania - právnickej osoby, t. j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka s tým, že podnikanie\ntreba chápať, ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku\nalebo k strate a okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný ani nedosahuje\nzisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti alebo, že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti,\nsa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych\npoplatkov, pretože tým by došlo k prenášaniu podnikateľského rizika, resp. jeho dôsledkov na štát, čo\nje neprípustné.\nKrajský súd dal do pozornosti skutočnosť, že pomery žalobcu ako právnickej osoby by mohli\nodôvodňovať priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov len v prípade, ak by sa žalobca dostal do\nťažkej finančnej situácie z dôvodov, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napríklad z\ndôvodu vyššej moci. Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a\npreto mu oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, s poukazom na to, že navyše samotná platobná\nneschopnosť žalobcu nemôže byť dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.\nProti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa sa odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a sám rozhodol tak, že žalobcovi sa právo na\noslobodenie od súdnych poplatkov priznáva. V dôvodoch odvolania zdôraznil, že tým, že riadnym\nspôsobom sa domáhal svojho práva na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného,\nžalobný návrh nie je prejavom svojvôle žalobcu a nie je možné ani konštatovať, že by išlo o zrejme\nbezúspešné uplatňovanie práva. Tvrdil, že súdu preukázal, aká je jeho finančná situácia, ako aj, že výkon\n\nsvojho podnikania musel prefinancovať úvermi v niekoľkých bankách a lízingových spoločnostiach a\ntaktiež má podlžnosti voči sociálnej poisťovni, zdravotným poisťovniam a na mzdách zamestnancov s\ntým, že účtovné doklady doloží.\nOdvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce v\nrozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie\nprejednal bez pojednávania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že\nodvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.\nPodľa ust. § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od\nsúdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné\nuplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie\na má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.\nZákonodarca v citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa možnosť čiastočného,\nprípadne úplného oslobodenia od súdnych poplatkov. Predpokladom priznania oslobodenia od súdnych\npoplatkov je v prvom rade samotná žiadosť účastníka konania, preukázanie dôvodov, spočívajúcich\nv majetkových, sociálnych, finančných a pod. pomeroch účastníka, odôvodňujúcich oslobodenie od\nsúdnych poplatkov a súčasne preukázanie, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie\nalebo bránenie práva. Povinnosťou súdu je skúmať splnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych\npoplatkov v každom prípade individuálne a to aj vzhľadom na individuálnosť každého konania.\nOdvolací súd v danej veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonné\npodmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Stotožnil sa s dôvodmi súdu prvého stupňa\nuvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré súčasne poukazuje. Aj podľa názoru\nodvolacieho súdu v danom prípade je potrebné prihliadať na osobitné postavenie účastníka konania ako\nprávnickej osoby, t. j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka a charakter konania, podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Zdôrazňuje, že krajský súd správne poukázal na to,\nže v konaní o návrhu účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý je podnikateľom,\nje treba posudzovať podnikanie ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie\nmôže viesť k zisku alebo i k strate. Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že v prípadoch\nak podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, má pohľadávky\nalebo v dôsledku podnikania sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre\noslobodenie od súdnych poplatkov.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1,\n2 OSP v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá OSP potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}