Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/20/2012 z 22. 5. 2013
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. mája 2013, sp. zn. 8Sžo/20/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:5010200688.1
Najvyšší súd | 8Sžo/20/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:5010200688.1 | 2013-05-22 | Rozsudok
Citované ustanovenia: predpis č. 178/1998 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 178/1998 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/88edace0-abb5-4d37-8b27-acbe55cf6001
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:5010200688.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/20/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5010200688
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:5010200688.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej
a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci navrhovateľky :
obchodnej spoločnosti DAJAN, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Belá 939, Terchová,
IČO : 30 222 869, zastúpenej Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom, so sídlom Veľká okružná 39, Žilina,
proti odporkyni : Obec Terchová, so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 96, Terchová, zastúpenej JUDr. Petrom
Rybárom, advokátom, so sídlom A. Kmeťa 11, Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
odporkyne č. j. 2009/387/1 zo dňa 16. septembra 2011, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline č. k. 22Sp/41/2011-41 zo dňa 16. marca 2012 a o odvolaní navrhovateľky proti uvedenému
rozsudku v časti výroku o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 22Sp/41/2011-41 zo dňa 16.
marca 2012,  p o t v r d z u j e .

Odporkyňa  j e   p o v i n n á   zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,75
€, na účet jej právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a d/ za použitia § 250q
ods. 2 O.s.p. a § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.") rozhodnutie odporkyne
špecifikované v záhlaví tohto rozsudku a vec jej vrátil na ďalšie konanie a zároveň uložil odporkyni
povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania k rukám právneho zástupcu navrhovateľky vo
výške 261,82 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že preskúmavaným rozhodnutím odporkyňa nariadila
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 178/1998 Z. z. o podmienkach predaja výrobkov a poskytovania služieb
na trhových miestach a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 178/1998 Z. z.") navrhovateľke
odstránenie zariadenia - predajného stánku umiestneného na pozemku C KN parc. č. XXXX/X - orná
pôda o výmere 156 051 m2 v kat. území H., a to ihneď po prevzatí tohto rozhodnutia, dôvodiac, že
navrhovateľka umiestnením predmetného zariadenia porušila § 3 ods. 1 zákona č. 178/1998 Z. z.,
nakoľko nepožiadala o povolenie na zriadenie trhového miesta a na predaj a poskytovanie služieb na
trhovom mieste, pričom umiestnenie tohto stánku v extraviláne obce odporuje aj § 9 ods. 2 citovaného
zákona, ktoré ambulantný predaj pri cestách a diaľniciach mimo obce zakazuje, porušila aj § 10 ods. 1
citovaného zákona, a  zriadenie trhového miesta je v rozpore aj s § 5 ods. 1 a 2 Všeobecne záväzného
nariadenia č. 4/1999 o podmienkach podnikania na území obce Terchová (ďalej len „VZN č. 4/1999").
Krajský súd zdôraznil, že predpokladom na to, aby orgán verejnej správy mohol uložiť subjektu povinnosť
je jej uloženie na základe účinnej všeobecne záväznej právnej normy, čo vyplýva z článku 2 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky. Vyslovil názor, že v preskúmavanom rozhodnutí správny orgán aplikujúc



zákon č. 178/1998 Z. z. nemal právomoc na uloženie povinnosti navrhovateľke odstrániť zariadenie -
predajný stánok, pretože takáto povinnosť z aplikovaného zákona č. 178/1998 Z. z. v čase účinnom
ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nevyplýva poukazujúc na to, že obec môže uložiť len také
druhy sankcií, ktoré vyplývajú z citovaného zákona, konkrétne z jeho ustanovenia § 12, ktoré uvádza
len dva druhy sankcií: 1. uloženie pokuty do 500 000 Sk (§ 12 ods. 2) a 2. zakázanie predaja výrobkov
a poskytovania služieb na trhových miestach (§ 12 ods. 4). Bol toho názoru, že ak obec podľa zákona
č. 178/1998 Z. z. uložila iný druh sankcie - odstránenie predajného stánku, jej rozhodnutie založilo
povinnosť, ktorá nevyplýva zo zákonného predpisu, a preto takéto rozhodnutie je nezákonné, na základe
čoho považoval odvolací dôvod navrhovateľky za dôvodný, preto bolo podľa jeho názoru potrebné zrušiť
preskúmavané rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. Na margo aplikácie ustanovenia § 9 ods.
2 citovaného zákona uvedeného vo výroku napadnutého rozhodnutia ako hmotnoprávneho podkladu
pre nariadenie odstránenia predajného stánku krajský súd uviedol, že toto  zákonné ustanovenie
nezakotvuje možnosť orgánu dozoru uložiť sankciu tak, ako bola uložená v napadnutom rozhodnutí, t.
j. odstránenie predajného stánku, nakoľko toto ustanovenie len zakazuje ambulantný predaj pri cestách
a diaľniciach mimo obce. Poukázal na to, že sankcia vo vzťahu k porušeniu tohto ustanovenia je
uvedená v § 12 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého ak fyzická alebo právnická osoba porušila
zákaz v ustanovení § 9 ods. 2, orgán dozoru im môže uložiť pokutu, t. j. nie odstránenie zariadenia. K
ďalšej námietke navrhovateľky krajský súd uviedol, že skutočnosť, že v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia odporkyne bolo uvedené neexistujúce VZN č. 4/1998, nezakladá nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia, ktoré bolo vydané podľa zákona č. 178/1998 Z. z., a preto táto skutočnosť nemá vplyv na
samotnú právnu kvalifikáciu uvedenú vo výroku rozhodnutia. Za nedôvodnú v celom rozsahu považoval
krajský súd námietku nedostatku kompetencie obce pri prenesenom výkone štátnej správy vo veciach
ciest a diaľnic, keďže právomoc obce posudzovať ambulantný predaj pri cestách a diaľniciach je
daná zákonom č. 178/1998 Z. z., a nie podľa cestného zákona, ako to uviedla navrhovateľka. K
námietke navrhovateľky ohľadne nemožnosti odstránenia zariadenia, keďže k jeho odstráneniu už
fakticky došlo dňa 25. júla 2009, krajský súd uviedol, že ak v konkrétnom správnom konaní ešte nebolo
vydané konečné rozhodnutie, konanie musí byť ukončené vydaním rozhodnutia, a faktický výkon určitej
činnosti nemá na to žiaden vplyv. Ako nedôvodné vyhodnotil navrhovateľkine námietky na nedostatočne
zistený skutkový stav považujúc ich za nekonkrétne, avšak za dôvodnú považoval námietku nedostatku
dôvodov preskúmavaného rozhodnutia, keďže v odôvodnení rozhodnutia odporkyne nie je uvedené,
ktoré dôkazy boli vykonané a ako ich správny orgán vyhodnotil, preto bolo rozhodnutie odporkyne
zrušené aj podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd poukazom
na ustanovenie § 250k ods. 1 prvú vetu O.s.p. vychádzajúc zo zásady úspechu navrhovateľky v
konaní, preto priznal navrhovateľke trovy konania v celkovej sume 261,82 € pozostávajúce z tarifnej
odmeny za dva úkony právnej služby po 247 € (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom a písomné podanie opravného prostriedku na súd podľa § 14 ods. 1 písm. a/, b/ vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „vyhláška") s paušálnou náhradou nákladov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 16 ods. 3 vyhlášky v celkovej
výške 14,82 €. Krajský súd nepriznal právnemu zástupcovi navrhovateľky požadovanú 20% daň z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH") z tarifnej odmeny a z paušálnej náhrady, nakoľko právny zástupca
navrhovateľky nepreukázal, že by bol registrovaný ako platiteľ DPH u príslušného správcu dane, ktoré
dôkazné bremeno spočíva na ňom, pokiaľ žiada DPH priznať, a je v jeho záujme, aby súdu takúto
skutočnosť preukázal.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, a to v celom jeho rozsahu, a
navrhovateľka v časti výroku rozsudku o trovách konania.

Odporkyňa vo svojom odvolaní namietala, že nebol daný krajským súdom aplikovaný dôvod zrušenia
jej rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. pre nepreskúmateľnosť, nakoľko vykonala
všetky objektívne možné a pre svoje rozhodnutie potrebné dôkazy a tieto vo svojom rozhodnutí aj
riadne označila a zrozumiteľne uviedla. K ďalšiemu zrušujúcemu dôvodu podľa ustanovenia § 250j
ods. 2 písm. a/ O.s.p. a k právnemu záveru krajského súdu o nedostatku právomoci na uloženie
povinnosti navrhovateľke odstrániť predmetný predajný stánok, odporkyňa namietala, že výpočet
sankcií ustanovených v zákona č. 178/1998 Z. z. nie je taxatívny a obec v záujme rešpektovania
povinností ustanovených predmetným zákonom ako aj inými všeobecne záväznými právnymi predpismi
je oprávnená nariadiť rozhodnutím aj povinnosť odstrániť predajný stánok, umiestnený na zákonom
zakázanom mieste, na ktorom boli bez povolenia ambulantne predávané výrobky. Odporkyňa v tejto



súvislosti poukázala aj na ustanovenie § 5 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého obec môže uložiť,
aby bol obnovený predošlý stav, ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu. Mala preto za to,
že uložením vo výroku preskúmavaného rozhodnutia špecifikovanej povinnosti prikázala navrhovateľke
obnoviť predošlý fakticky existujúci pokojný stav, a to odstránením predajného stánku. Navrhla, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil
tak, že rozhodnutie správneho orgánu potvrdí a prizná odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 262,26 €.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhla napadnutý rozsudok v časti, v
ktorej prvostupňový súd zrušil rozhodnutie odporkyne a vec jej vrátil na ďalšie konanie, potvrdiť ako
vecne správny. Zároveň uplatnila náhradu trov odvolacieho konania za tento úkon v sume 127,16 € +
20 % DPH s paušálnou náhradou nákladov 7,63 € + 20 % DPH.

Navrhovateľka vo svojom odvolaní proti výroku rozsudku o trovách konania namietala nepriznanie 20
% DPH  z tarifnej odmeny a z paušálnej náhrady jej právnemu zástupcovi poukazujúc na ustanovenie §
121 O.s.p., nakoľko informácia, že jej právny zástupca je platcom DPH, je všeobecne známa a každému
dostupná na internetovej stránke Daňového riaditeľstvo Slovenskej republiky, kde je vedený v zozname
daňových subjektov registrovaných pre DPH, a táto skutočnosť je známa prvostupňovému súdu z jeho
úradnej činnosti. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 22Sp/45/2010
zo dňa 3. decembra 2010 vydaný v konaní pred tou istou samosudkyňou, v ktorom právny zástupca
navrhovateľky zastupoval navrhovateľa a predložil osvedčenie o registrácii pre DPH. Navrhovateľka
preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline zmenil
v časti výroku o trovách konania tak, že odporkyni uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov
prvostupňového konania k rukám právneho zástupcu navrhovateľky vo výške 314,18 € (t .j. vrátane
DPH), a uložil jej povinnosť zaplatiť aj náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov
právneho zastúpenia vo výške 161,75 €, (jeden úkon právnej služby - odvolanie v sume 127,16 € + 20 %
DPH s paušálnou náhradou nákladov 7,63 € + 20 % DPH) k rukám právneho zástupcu navrhovateľky, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľka k odvolaniu pripojila kópiu osvedčenia o registrácii
O.. F. G. pre DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.), odvolanie  prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolania odporkyne a ani navrhovateľky nie
sú dôvodné.

V prvom rade považoval odvolací súd za potrebné predostrieť, že krajský súd konajúc o opravnom
prostriedku proti rozhodnutiu obce (§ 27 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č, 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov) postupoval podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku - § 250l a nasledujúce.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy môžu byť dotknuté.

Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďže súd nie je oprávnený rozhodnúť
vo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny (ale aj skutkový) stav v čase rozhodovania
správneho orgánu (§ 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.).

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu je konaním o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa piatej časti O.s.p., a nie je pokračovaním administratívneho
konania. Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia
správneho orgánu. Správny súd preberá od správneho orgánu nielen dôkazný stav, ale aj jeho právne
hodnotenie. Iným hodnotením, než ktoré vykonal správny orgán, by súd neprípustne a v rozpore
so zákonom zasiahol do práva voľného hodnotenia dôkazov, ktoré patrí správnemu orgánu (§ 34
ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Správny súd pri preskúmavaní



zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval
na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

V predmetnej veci správny orgán, Obec Terchová, pri výkone samosprávy rozhodnutím č. j. 2009/387/1
zo dňa 16. septembra 2011, nariadila v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 178/1998 Z. z. navrhovateľke
odstránenie zariadenia - predajného stánku umiestneného na pozemku C KN parc. č. XXXX/X - orná
pôda o výmere 156051 m2 v kat. území H., a to ihneď po prevzatí tohto rozhodnutia.

Predmetom súdneho odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil podľa
§ 250j ods. 2 písm. a/ a d/ O.s.p. rozhodnutie odporkyne a vec jej vrátil na ďalšie konanie, a preto odvolací
súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporkyne najmä z pohľadu, či správne právne
posúdil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia odporkyne.

Ani podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v preskúmavanej veci nepostupoval v intenciách na
vec sa vzťahujúcej právnej normy, zákona č, 178/1998 Z. z., a jeho rozhodnutie nemožno považovať
za súladné so zákonom, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa rozhodol v danej veci právne správne,
keď preskúmavané rozhodnutie odporkyne zrušil z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a aj z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov,.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov odporkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd s
prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.  v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. konštatuje,
že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu, považujúc za nadbytočné opakovať pre účastníkov
známe fakty a skutkové okolnosti prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej v texte len „ústava"), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústava v citovanom článku používa
termín „štátne orgány", ktorý pri doslovnom výklade poskytuje orgánom územnej samosprávy príležitosť
na únik spod viazanosti touto normou, avšak pri výklade a uplatnení tohto článku je opodstatnené
uprednostnenie extenzívneho výkladu pred doslovným výkladom. Orgány územnej samosprávy majú
znaky orgánov verejnej moci, boli zriadené preto, aby pôsobili v spoločnosti ako orgány verejnej moci.
Úprave čl. 2 ods. 2 ústavy preto podliehajú nielen štátne orgány, ale všetky orgány verejnej moci, ktoré
Slovenská republika na svojom území zriadila a poverila vykonávaním verejnej moci.

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 5. februára 1998, sp. zn. I. ÚS 3/98, k interpretácii čl 2
ods. 2 ústavy uviedol : „Článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky určuje miesto a postavenie štátnej
moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich podriadenosť ústave a
zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V
dôsledku toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že
k uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu
má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať
len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje."

„V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej republiky zákony upravujúce ich postavenie
a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah
zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu
je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy.
Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného
rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich zákonných právomocí, keďže takéto
konanie príslušný právny predpis neupravuje."



Vyššie uvedený ústavný príkaz a vyslovený názor ústavného súdu odporkyňa v prejednávanom prípade
nerešpektovala a rozšírila svoju zákonom stanovenú právomoc, čo je neprípustné.

S ohľadom na to, odvolanie odporkyne neobsahuje žiadne nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli
ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v
spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O.s.p. s použitím § 250l ods. 1 O.s.p. potvrdil stotožniac sa s právnym
posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania  ako aj rozsahom a
dôvodmi podaného opravného prostriedku navrhovateľky.

Odvolanie navrhovateľky proti výroku napadnutého rozsudku o trovách konania nepovažoval odvolací
súd za dôvodné, nakoľko skutočnosť, či je advokát platiteľom dane, je potrebné osvedčiť, a nie je
skutočnosťou podľa § 121 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a aj § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že úspešnej navrhovateľke priznal
náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 161,75 €,
(jeden úkon právnej služby - odvolanie v sume 127,16 € + 20 % DPH s paušálnou náhradou nákladov
7,63 € + 20 % DPH).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.