{"guid": "70433c45-3329-4fdd-a6f3-8e55cec22aff:831362dd-6bab-4740-961d-a2b3654a52f1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "spisova_znacka": "6MCdo/15/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/15/2012 z 30. 9. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2013, sp. zn. 6MCdo/15/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "identifikacne_cislo": "4608207941", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Kamila Nagyová", "sudca_id": 523, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kamila-nagyova-523", "datum_vydania": "2013-09-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-5", "nazov": "/SK/ZZ/0/0/#paragraf-5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0/#paragraf-5", "judikatura_url": null}, {"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/58-1969"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/831362dd-6bab-4740-961d-a2b3654a52f1", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6MCdo/15/2012\n4608207941\n30. 09. 2013\nJUDr. Daniela Švecová\nECLI:SK:NSSR:2013:4608207941.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Y. D., bytom M., proti žalovanej Slovenskej\nrepublike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné\nnám. č. 13, o zaplatenie 5 000 000 Eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn.\n6 C 164/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku\nOkresného súdu Topoľčany zo 7. júla 2010, č. k. 6 C 164/2008-238, v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre z 21. júla 2011, sp. zn. 7 Co 115/2010, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Topoľčany zo 7. júla 2010, č. k. 6 C\n164/2008-238 vo vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa trov konania v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Nitre z 21. júla 2011, sp. zn. 7 Co 115/2010, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v týchto\nčastiach potvrdený, z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Topoľčany (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 7. júla 2010, č. k. 6 C\n164/2008-238 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 120 000 € spolu s 8,5 %-ným úrokom z\nomeškania ročne od 19. augusta 2008 do zaplatenia do troch dní, vo zvyšku (nad sumu 120 000 €) a\nv časti týkajúcej sa úrokov z omeškania žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu\ntrov konania. Vychádzal z názoru, že žaloba je dôvodná, keď výsledkami vykonaného dokazovania boli\npreukázané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, a teda i za nemajetkovú ujmu,\nnáhrada ktorej je predmetom konania, v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č.\n58/1969“) v spojení s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“). Nezákonným trestným stíhaním žalobcu, dovŕšeným uložením trestu\nodňatia slobody, ktorý žalobca sčasti aj vykonal, sa vážne zasiahlo do jeho osobnej slobody, dobrej\npovesti. Tento zásah zanechal negatívne dôsledky aj v jeho osobnom, rodinnom, spoločenskom živote\na v neposlednom rade aj v jeho pracovnom živote. S prihliadnutím na závažnosť ujmy na uvedených\nprávach žalobcu, berúc do úvahy následné reakcie, ktoré zásah do práv žalobcu vyvolal v jednotlivých\nsférach jeho osobnosti a dĺžku vykonaného trestu, voľnou úvahou určil rozsah náhrady nemajetkovej\nujmy sumou 120 000 € s 8,5 %-ným úrokom, majúc za to, že žalovaná sa dostala do omeškania\nso splnením dlhu uplynutím 6 mesiacov od jeho uplatnenia. Žalobu na splnenie povinnosti nad sumu\n120 000 € (žalobca uplatňoval náhradu v sume 5 000 000 €) zamietol majúc za to, že priznanie náhrady\nvo väčšom rozsahu by nebolo primerané okolnostiam veci, a na to, že výkon časti nezákonne uloženého\ntrestu nezanechalo až také závažné následky v podnikateľskej sfére žalobcu.\nNa odvolanie obidvoch účastníkov konania Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom\nz 21. júla 2011, sp. zn. 7 Co 115/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa prisúdenej\nistiny, v zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa trov konania potvrdil a vo vyhovujúcej časti týkajúcej\nsa úrokov z omeškania rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol a účastníkom\nnepriznal náhradu trov konania. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi\nzávermi súdu prvého stupňa čo do existencie nároku žalobcu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a s aplikáciou\n\nčl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pri úvahe o výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd vychádzal z názoru, že právo domáhať sa takejto náhrady sa\nmusí priznať každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia orgánu\nštátu alebo ako dôsledok nesprávneho úradného postupu takéhoto orgánu. Náhrada škody by mala\npredstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu\nujmu) ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku\na stručného znenia odôvodnenia a pod.). Morálna ujma zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením občianskej\ncti, dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia\nslobody. Súd prvého stupňa sa uvedenými kritériami riadil a svoje rozhodnutie o prisúdenej výške\nnáhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 120 000 € aj náležite odôvodnil a s týmto odôvodnením\nsa odvolací súd stotožnil. Výšku priznanej náhrady považoval za primeranú aj s prihliadnutím na to, že\nžalovaná nevyužila možnosť aj inej formy zadosťučinenia, ako je napr. ospravedlnenie sa žalobcovi.\nVýšku náhrady určil voľnou úvahou (§ 136 O. s. p.), pričom vychádzal z platnej právnej úpravy - zo\nzákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý bol s\núčinnosťou od 1.1.2009 novelizovaný zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorý zaviedol mechanizmus určovania\nminimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 17 ods. 3 citovaného zákona).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (na dovolanie obidvoch účastníkov konania) rozsudkom zo 14. marca\n2012, sp. zn. 6 Cdo 185/2011 odmietol dovolanie žalobcu (smerujúce proti tej časti rozsudku odvolacieho\nsúdu, ktorou odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo výroku\no trovách konania zamietol), dovolanie žalobcu zamietol (v časti smerujúcej proti výroku odvolacieho\nsúdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený ohľadne povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi\núrok z omeškania). Dovolací súd odmietol aj dovolanie žalovanej (ktorá ním napadla potvrdzujúcu\nčasť rozsudku odvolacieho súdu, ktorou súd prvého stupňa žalobe vyhovel) a žiadnemu z účastníkov\nnepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Vyššie citovaným rozhodnutím Najvyšší súd SR rozhodol\nna základe dovolaní účastníkov konania, ktoré (z dôvodu ich procesnej neprípustnosti) odmietol (s\nvýnimkou rozhodnutia o príslušenstve pohľadávky, kde dovolanie žalobcu zamietol).\nProti vyššie uvedeným rozhodnutiam - rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti a proti\nrozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa (vo vyhovujúcej časti)\npodal na základe podnetu žalovanej generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie.\nNavrhol, aby dovolací súd obidve rozhodnutia v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil Okresnému\nsúdu v Topoľčanoch na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté\ninou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnuté rozsudky spočívajú\nv jej nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Poukázal na ustanovenia\n§ 1, § 2, § 3, § 120 ods. 1, § 136, § 157 ods. 2 O. s. p., na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,\nna ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zák., na článok 5 ods. 1 písm. a/, ods. 2, ods. 5 Dohovoru a uviedol,\nže súdy sa nimi dôsledne neriadili, vec neposúdili správne, keď neprávne aplikovali článok 5 ods. 5\nDohovoru. V predmetnej veci totiž bolo treba aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., ktorý nezakladá nárok na\nnemajetkovú ujmu, ale len nárok na náhradu škody. Pod pojmom „odškodnenie“ nemožno automaticky\nrozumieť aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, čo je právnym inštitútom úplne odlišným od inštitútu\nnáhrady škody (viď § 420 a nasl. Obč. zák. a § 13 ods. 2 Obč. zák.). Súdy v odôvodnení svojich\nrozhodnutí nevysvetlili, na základe čoho zahrnuli pod pojem „odškodnenie“ aj náhradu nemajetkovej\nujmy a v tejto časti sú ich rozhodnutia nepreskúmateľné a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2\nO. s. p. Vytýkal súdom, že sa nevysporiadali so skutočnosťou, že trestné stíhanie žalobcu, ako aj\nvýkon trestu, v čase ich realizácie boli legálne, že žalobca bol právoplatne odsúdený a vzatý do\nväzby v súlade s platným Trestným poriadkom. Oslobodený spod obžaloby bol až po povolení obnovy\nkonania. Pozbavený slobody bol teda zákonne, bol dodržaný článok 5 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Dohovoru.\nSúdy neuviedli, v čom bol výkon trestu žalobcu v rozpore s vnútroštátnym právom alebo Dohovorom.\nSkutočnosť, že žalobca bol po obnove konania spod obžaloby oslobodený, automaticky neznamená,\nže pôvodné trestné konanie bolo vedené nezákonne, a že aj výkon trestu bol nezákonný. Dôvodom\noslobodenia žalobcu bol iný právny názor na skutok, ktorý vykonal a neboli porušené jeho ľudské práva\ngarantované Dohovorom. Nebol preto splnený predpoklad na odškodnenie v zmysle článku 5 ods. 5\nDohovoru, t. j. príčinná súvislosť medzi porušením odseku 1 a odseku 4 tohto článku a vznikom škody.\nRozhodnutia súdov sú nepresvedčivé aj pokiaľ ide o výšku priznaného nároku. Použitie voľnej úvahy (§\n136 O. s. p.) nemôže byť ľubovôľou súdu, ale treba ho použiť v kontexte s inými hmotnoprávnymi\nustanoveniami, ktoré upravujú odškodnenie a spôsob jeho výpočtu vyplýva priamo zo zákona. Poukázal\npritom na § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z., podľa ktorého patrí poškodenému, ak bola trestným činom\nspôsobená smrť, odškodnenie v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy (t. j. vo výške cca 15 000\nEur), ale súd v predmetnej veci voľnou úvahou priznal za päť mesiacov výkonu trestu žalobcovi 120\n\n000 Eur, teda osemkrát vyššiu hodnotu nemajetkovej ujmy, než aká patrí poškodenému v prípade, ak\nbola trestným činom spôsobená smrť. Takéto posúdenie považoval generálny prokurátor za nelogické,\nnesprávne a nespravodlivé, považoval ho za inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne posúdenie\nveci.\nŽalobca vo svojom vyjadrení navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora\nzamietol, lebo rozhodnutia súdov sú vecne správne.\nŽalovaná sa v dovolacom konaní nevyjadrila.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.)\npo zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g\nO. s. p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 3 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia\nv rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. a dospel\nk záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.\nV konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky je dovolací súd viazaný\nrozsahom dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia\n(§ 242 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.). Obligatórne sa zaoberá len vadami konania\nuvedenými v § 237 O. s. p. a inými vadami, pokiaľ tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nTakéto vady dovolací súd nezistil; dovolateľ uvedené vady v konaní a rozhodnutí súdov v mimoriadnom\ndovolaní nenamietal.\nMimoriadne dovolanie v predmetnej veci uvádza (ako dovolací dôvod), že napadnuté rozhodnutia\nspočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), konkrétne nesprávne\naplikovali článok 5 ods. 5 Dohovoru, keď pod pojem „odškodnenie“(ktorý obsahuje citovaný článok)\nzahrnul aj nemajetkovú ujmu.\nV tejto súvislosti treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť, pri ktorej súd zo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu\nprávnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny\nprávny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil\nnesprávne právne závery.\nGenerálny prokurátor v podstate namietal existenciu právneho základu uplatneného nároku, keď (ako\nnesprávnosť) vytýkal aplikáciu článku 5 ods. 5 Dohovoru, že právna úprava (prichádzajúca do úvahy v\nčase vzniku nároku) - zákon č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepoznal (poznal iba\nnárok na náhradu škody). Súdy si rovnako nesprávne vyložili aj pojem „odškodnenie“, ktoré obsahuje\nčlánok 5 ods. 5 Dohovoru, keď pod týmto pojmom nemožno automaticky rozumieť aj nárok na náhradu\nnemajetkovej ujmy, čo je právnym inštitútom úplne odlišným od inštitútu náhrady škody (viď § 420 a nasl.\nObč. zák.\na § 13 ods. 2 Obč. zák.).\nTúto námietku dovolací súd nepovažoval za dôvodnú. Súdy veľmi podrobne a správne v odôvodnení\nsvojich rozhodnutí uviedli, prečo v predmetnej veci aplikovali zákon č. 58/1969 Zb. a prečo (i napriek\ntomu, že tento zákon neupravoval náhradu nemajetkovej ujmy) náhradu nemajetkovej ujmy priznali (o\njeho výške sa dovolací súd zmieni ďalej).\nV zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť\na každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok\nna odškodnenie (článok 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru). Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie\nniektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v\nrozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom vzniku nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s\nnamietaným porušením článku 5. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v\nzmysle ustanovenia článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie tak škoda materiálna, ako aj škoda imateriálna\n(napr. rozhodnutia Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Grécko).\nV tomto smere súdy správne rešpektovali a vychádzali aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa s\nnastolenými problémami vysporiadala tak, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať\naj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď\nnárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (viď rozsudok\nNajvyššieho súdu SR z 31. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 177/2005 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a\nstanovísk súdov Slovenskej republiky pod číslom 13/2009).\nDohovor o ochrane ľudských práv a slobôd je totiž v zmysle článku 154c Ústavy Slovenskej republiky\nsúčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší\nrozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný\n\npríkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenie medzinárodnej\nzmluvy, ak sú splnené všetky predpoklady vyplývajúce z uvedeného ústavného článku.\nNárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje\npredovšetkým článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu\nškody spôsobenej rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej moci alebo nesprávnym\núradným postupom. Toto právo zaručuje aj vnútroštátna úprava (v predmetnej veci zákon č. 58/1969\nZb., ktorý bol už nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z.).\nUstanovenie § 6 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím\no treste. Zodpovednostným subjektom je štát (na jednej strane) a osoba, na ktorej bol\ncelkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo ak bolo\ntrestné stíhanie proti nemu zastavené (na strane druhej). Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je\nexistencia škody, skutočnosť, že trest bol celkom alebo sčasti vykonaný (za vyššie uvedenej podmienky)\na príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca tieto predpoklady splnil, keď v trestnom konaní bol (na základe\nmimoriadneho opravného prostriedku) spod obžaloby oslobodený, vykonal časť pôvodne uloženého\ntrestu odňatia slobody v trvaní päť mesiacov (od 15.5.2006 do 19.10.2006) a v nemajetkovej sfére,\nnajmä v oblasti jeho pracovného, rodinného a spoločenského života sa dostal do rozličných problémov\nopísaných v žalobe a v rozhodnutiach súdov nižších stupňov.\nKeďže táto vnútroštátna právna úprava nepovažuje za odškodniteľnú aj nemajetkovú ujmu, treba aj\ntakýto nárok posudzovať ako prípad vadného pozbavenia osobnej slobody podľa Dohovoru, ktorý\numožňuje (vo vyššie citovanom článku) odškodnenie aj nemateriálnej ujmy a ktorého aplikácia (pokiaľ\nide o obsah pojmu „škoda“) má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak preto v predmetnej\nveci súdy dospeli k záveru, že základ nároku žalobcu je daný, ich závery v tomto smere sú správne a\nmimoriadne dovolanie generálneho prokurátora (čo do základu nároku) nie je dôvodné. Možno preto\nvyvodiť záver, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru má\naj osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bola spod obžaloby\noslobodená alebo ak bolo trestné stíhanie proti nej zastavené, hoci nárok na toto odškodnenie jej vznikol\npodľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.\nPokiaľ však ide o výšku prisúdeného nároku 120 000 Eur je dovolanie generálneho prokurátora dôvodné.\nSúdy správne vychádzali z ustanovenia § 136 O. s. p., ktorého použitie prichádza do úvahy najmä v\nsituáciách, kedy je nárok preukázaný čo do jeho základu (ako v predmetnej veci), ale jeho výšku\nmožno zistiť len s nepomernými obtiažami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Určenie výšky nároku však\nnie je záležitosťou takej voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie\ntakých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných\nsúvislostí.\nMimoriadne dovolanie súdom dôvodne vytýka, že pri určení výšky priznaného nároku nevzali do úvahy\naj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1, druhá veta\nzákona č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorej ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má\nnárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v\ntomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za\nspôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.\nDovolací súd taktiež nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy\n120 000 Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez\nnáležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková\nujma žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v\nodôvodnení preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej\nslobody (v trvaní päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp.\ns morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho\nzneužívania.\nNemožno tiež opomenúť ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil\nporušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler\nproti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07), v ktorom ESPĽP 17. júla 2012 rozhodol o tom,\nže Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a\nsťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu\nnemajetkovej ujmy sumu 8 000 Eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi\n(z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1 970 Eur. Sťažovateľ ale požadoval sumu 163 646 Eur.\nV tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59;\nKormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne\nneodlišuje.\n\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať\n(okrem iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde\nvýška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho\nsúdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.\nKeďže súdy v predmetnej veci takto nepostupovali, rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej\nčasti (týkajúcej sa prísudku 120 000 Eur) ako aj rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu\nprvého stupňa (v tejto časti) potvrdený, a tiež aj v súvisiacom výroku týkajúcom sa trov konania, bolo\ntreba zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.) z dôvodu, že konanie\nje postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm.\nb/ O. s. p.).\nZ týchto dôvodov dovolací súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia a vec vrátil súdu\nprvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a contrario, ods. 3 O. s. p. v spojení s § 243i O. s. p.).\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1\nO. s. p. v spojení § 243i O. s. p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/115/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}