{"guid": "b313ff97-46db-40d5-863d-8113ff8924b6:2e1e0d73-b087-4f72-926b-3472bc27f0de", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4012200662.1", "spisova_znacka": "1Sžr/2/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/2/2013 z 10. 12. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 1Sžr/2/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:4012200662.1", "identifikacne_cislo": "4012200662", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/503/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-l", "nazov": "§ 3 ods. 1 písm. l) zákona č. 503/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/503/#paragraf-3.odsek-1.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/503-2003/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/503#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2e1e0d73-b087-4f72-926b-3472bc27f0de", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4012200662.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4012200662.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4012200662.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžr/2/2013\n4012200662\n10. 12. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:4012200662.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca PhD. a\nz členov JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľky: M. D., bytom\nR., E., proti odporcovi: Okresný úrad Nitra (pôvodne Obvodný pozemkový úrad v Nitre, Štefánikova\ntrieda č. 88, Nitra), za účasti: 1/ Hydromeliorácie, š.p., Vrakunská č. 29, Bratislava, právne zastúpený\nAdvocatius s.r.o., Palackého č. 12, Bratislava, 2/ Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor Nitra,\nZa hydrocentrálou č. 6, Nitra, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. 2012/00057-17/04-R-III. zo dňa\n11.5.2012, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sp/89/2012-29 zo\ndňa 1.10.2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sp/89/2012-29 zo dňa\n1.10.2012 p o t v r d z u j e.\nNavrhovateľke ani účastníkom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI\nPredmet konania\nKrajský súd v Nitre rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil opravným prostriedkom\nnapadnuté rozhodnutie č. 2012/00057-17/04-R-III. zo dňa 11.5.2012, ktorým odporca podľa ustanovení\nzákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) rozhodol o reštitučnom nároku navrhovateľky tak, že\njej nenavrátil vlastnícke právo ani nepriznal právo na náhradu z dôvodu, že navrhovateľka nesplnila\npodmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. 1) zákona. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že\nnavrhovateľke ich náhradu nepriznal.\nKrajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo dostatočne\nodôvodnené a odporca sa riadne vysporiadal so všetkými dôkazmi a skutočnosťami.\nKrajský súd v odôvodnení konštatoval, že správny orgán po opätovnom zrušení rozhodnutia postupoval\nv intenciách zákona a snažil sa zadovážiť ďalšie podklady pre rozhodnutie. Z administratívneho spisu\nmal za preukázané, že oprávnené osoby si uplatnili dňa 26.1.2004 na Pozemkovom úrade v Nitre v\nzmysle reštitučného zákona nárok na navrátenie vlastníctva k pozemku vedeného v k.ú. P. v PK vložke\n\nč. 632, parc. č. 1249/1 roľa, vyvlastnená výmera 836 m2 z dôvodu, že nehnuteľnosť neslúžila účelu, na\nktorý bola vyvlastnená. Nárok si uplatnili po pôvodných vlastníkoch - rodičoch. Žiadaný pozemok prešiel\ndo vlastníctva štátu na základe rozhodnutia MNV v Nitre, odbor územného plánovania a architektúry\nzo dňa 7.10.1985 č. 4006/85-Práv. o vyvlastnení pre ČSSR v zastúpení Štátnou melioračnou správou\npre účely vybudovania a prevádzky vodohospodárskeho diela „závlaha pozemkov Lužianky - Zbehy“ za\nfinančnú náhradu v sume 9.788,10 Sk, ktorá bola pôvodným vlastníkom vyplatená. Krajský súd poukázal\nna stanovisko Hydromeliorácií, š.p., Bratislava zo dňa 12.5.2006, v ktorom ako povinná osoba uviedol, že\nje správcom hlavných melioračných zariadení vo vlastníctve SR, ktoré prevzal do správy od Slovenského\nvodohospodárskeho podniku š.p. Banská Štiavnica a na základe prešetrenia v danom prípade zistil,\nže na pozemku parc. č. 1249/77 KNC je situovaný objekt čerpacej stanice, vybudovaný v rámci stavby\n„Závlaha pozemkov Lužianky - Zbehy“, evidenčného čísla 52061800002; stavba bola vybudovaná\nzaniknutou ŠMS Bratislava a daná do užívania v roku 1989 na základe rozhodnutia PLVH/18-1375/89/\nE-51 do trvalej prevádzky. Ďalej boli zadovážené zmluvy od povinného č. 002/HMZ-2004 o výkone\nprevádzky melioračných zariadení závlahových systémov zo dňa 29.3.2004, ktorých súčasťou je aj\nuvedená stavba. Predmetná vyvlastnená nehnuteľnosť je v súčasnosti zapísaná na LV č. XXX ako\nparc. č. 1249/77 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1668 m2, ktorých vlastníkom v celosti sú\nHydromeliorácie, š.p., Bratislava. Predmetnú nehnuteľnosť nie je možné vrátiť oprávneným, nakoľko je\nzmenená jej kultúra, nehnuteľnosť existuje a slúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená, prakticky od roku\n1989 do 1993, preto nebola splnená podmienka § 3 ods. 1 písm. 1/ zákona.\nKrajský súd poukázal aj na ďalšie dôkazy, ktoré zabezpečil správny orgán, ako je správa o revízii\nelektrického zariadenia z júla 2004, správa o výsledku tesnostnej tlakovej skúšky z 25.7.1995, správa\no revízii hromozvodu z roku 2004, ktoré svedčia o tom, že i keď bola stavba zakonzervovaná, nebola\nznehodnotená a v prípade potreby by slúžila na účel, na ktorý bola vybudovaná.\nKrajský súd posúdil i námietky oprávnenej v opravnom prostriedku týkajúcej sa vyňatia ďalších parciel\nč. 783, a to konkrétne parcely č. 1320/19 a 1320/20, ktoré však neboli predmetom uplatneného nároku.\nII\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľky\nProti tomuto rozsudku podala navrhovateľka odvolanie žiadajúc jeho zmenu a zrušenie rozhodnutia\nodporcu.\nUviedla, že v predmetnej veci bol uplatnený reštitučný nárok na vrátenie príslušného pozemku v zmysle\n§ 3 ods. 1 písm. 1/ zákona. Uvedený reštitučný titul v zmysle uvedeného ustanovenia pre vrátenie\nvlastníctva vyžaduje kumulatívne naplnenie dvoch podmienok a to existenciu pôvodne odňatého\npozemku a neexistenciu slúženia tohto pozemku na vyvlastnený účel. Zo zákonnej dikcie „nikdy\nneslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená“ pritom podľa navrhovateľky vyplynulo, že nestačí len\nvytvorenie administratívnych a faktických podmienok pre slúženie pozemku príslušnému účelu, ale musí\nsa preukázať reálne plnenie tohto účelu. Pri melioračnom zariadení teda nestačilo len preukázanie\njeho existencie na dotknutom pozemku, ale bolo potrebné preukázať aj jeho využívanie v rozhodnej\ndobe. Podľa navrhovateľky skutočné využívanie melioračného zariadenia dôkazov vyprodukovaných\nsprávnym orgánom v konaní nevyplynulo. Poukázala na stanovisko Slovenského pozemkového fondu\nzo dňa 23.3.2011, v ktorom sa konštatovalo, že melioračné zariadenie slúžilo svojmu účelu v rokoch\n1989 až 1993 a následne bolo poškodené. Tento dôkaz však podľa navrhovateľky na jednej strane\nvyvracal závery vyplývajúce z listinných dôkazov odporcu, t.j., že by dané melioračné zariadenie bolo\nplne spôsobilé svojej prevádzky aj v čase, ktorého sa týkajú dané listiny, na druhej strane bolo v priamom\nrozpore s čestnými vyhláseniami viacerých osôb, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že dané melioračné\nzariadenie nikdy nebolo v reálnej prevádzke.\n\nNavrhovateľka preto odporcovi vytýkala, že tento rozpor v zabezpečených dôkazoch nielenže\nneodstránil, nevypočul osoby, ktoré podali čestné vyhlásenia ako svedkov, nezaobstaral si vyjadrenie\npríslušnej obce, ale dôkazy svedčiace v prospech priznania reštitučného nároku hrubo odignoroval.\nRovnako tak navrhovateľka vytýkala aj krajskému súdu, že sa so žalobnými dôvodmi vôbec\nnevysporiadal a svoje závery v podstate nezdôvodnil. Napriek šesťstranovému rozsudku nebolo možné\nz jeho odôvodnenia zistiť, aké úvahy súd viedli k nakoniec prezentovanému záveru, že „správny orgán\nzistil správne skutkový stav a vec správne právne posúdil“.\nZdôraznila, že pokiaľ na jednej strane stoja dôkazy, ktoré potvrdzujú predovšetkým iba existenciu\nmelioračného zariadenia a na druhej strane dôkazy, ktoré prezentujú záver, že toto nikdy reálne\nneslúžilo svojmu účelu, nemožno sa bez ďalšieho prikloniť k záveru, že melioračné zariadenie bolo\nnielen postavené, ale sa i určitý čas skutočne využívalo. Takýto záver totiž nemal oporu vo vykonanom\ndokazovaní, resp. z rozhodnutia správneho orgánu nevyplynulo, ako sa tento pri hodnotení dôkazov\nvysporiadal s tými dôkazmi, ktoré tento záver vyvracali.\nDodala, že automatický úsudok by vzhľadom na konštantnú judikatúru bolo možné vykonať len v\nopačnom zmysle, t.j. pri nerozhodnej dôkaznej situácií sa prikloniť k takým záverom, ktoré svedčia v\nprospech uplatneného reštitučného nároku.\nĎalej poukázala na zásadu „v pochybnostiach v prospech reštituenta“ vyplývajúcu z nálezu Ústavného\nsúdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010 zo dňa 22.6.2010, podľa ktorého „V súdnom konaní je k reštitučným\nnárokom potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby prípadne v súdnom konaní nedošlo k ďalšej krivde.\nReštitučné zákony majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň k čiastočnému\nzmierneniu následkov mnohých majetkových a iných krívd spočívajúcich v porušovaní všeobecne\nuznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Riadiacim princípom v týchto konaniach sú zásady\nmateriálneho právneho štátu. V prípade možnosti viacerých výkladov právneho predpisu má všeobecný\nsúd uplatniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.“\nZ citovaného nálezu tiež vyplýva, že „Ústavný súd však popri už citovaných požiadavkách na citliý\nprístup k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobe\nneslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch 1948 až 1989\nkomunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. Z uvedeného pohľadu je podľa názoru\nústavného súdu prirodzenou požiadavkou kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré\nrozhodujú o reštitučných nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho\nštátu pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do úvahy\npre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa vyskytujúcu svojvôľu\nvtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne však pri dôslednej individualizácii\nkaždého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na vrub oprávnenej osoby.“\nO tom, že sa tento pohľad pri posudzovaní reštitučných vecí stal rozhodujúcim, svedčia podľa\nnavrhovateľky nakoniec i ďalšie súdne rozhodnutia, napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. III. ÚS 185/2010 zo dňa 5.10.20102, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10Sžr/69/2011 zo dňa 15.2.2012, sp. zn. 1Sžr/72/2011 zo dňa 14.2.2012 a iné.\nPoukázala i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z\n9.12.1994, séria A, č. 303-A), ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie sp. zn II. ÚS\n386/06 zo dňa 20.3.2007), z ktorých vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zahŕňajú v sebe aj právo\nna odôvodnenie rozhodnutia, pričom nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je\nvo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces a má\npovahu odňatia konania pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/, § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho\nporiadku).\n\nPodľa navrhovateľky preto možno konštatovať, že krajský súd vo svojom rozsudku zákonnosť\nrozhodnutia odporcu po právnej stránke nesprávne posúdil, keďže akceptoval právne závery správneho\norgánu, čím bol založený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku\na zároveň krajský súd svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil, čím bol daný odvolací dôvod v zmysle §\n205 ods. 2 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.\nIII\nStručné zhrnutie vyjadrenia účastníka konania 1/ k odvolaniu navrhovateľky\nÚčastník konania 1/ Hydromeliorácie, š.p. uviedol rovnako ako navrhovateľka, že pre vrátenie vlastníctva\nsa vyžaduje kumulatívne naplnenie vyššie uvedených podmienok. Podmienku existencie nehnuteľnosti,\nktorá prešla na štát, strany nerozporujú. Sporným ostalo splnenie podmienky, že táto nehnuteľnosť\nneslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená, s čím účastník 1/ nesúhlasil.\nUviedol, že predmetný pozemok bol vyvlastnený za účelom vybudovania vodohospodárskeho diela\n„Závlaha pozemkov Lužianky - Zbehy“. Na pozemku je situovaná čerpacia stanica, ktorá je v zmysle § 52\nods. 1 písm. f) zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách vodnou stavbou. Pri melioračnom zariadení podmienka,\nže toto nikdy neslúžilo svojmu účelu, teda znamená, že nestačilo len preukázanie jeho existencie na\ndotknutom pozemku, ale bolo potrebné preukázať aj jeho využívanie v rozhodnej dobe. Skutočnosť, že\nvyvlastnená nehnuteľnosť slúžila a stále slúži účelu, na ktorý bola vyvlastnená, bola podľa účastníka\nnespochybniteľná. Čerpacia stanica (ďalej aj ako „ČS“) ako súčasť celého závlahového systému bola\nvybudovaná na poľnohospodársky účel, s cieľom podpory a rozvoja poľnohospodárstva, slúženiu pri\nvýnimočných situáciách, napr. v období sucha na závlahu a.i., to znamená, že už jej samotným\nvybudovaním sa účel vyvlastnenia naplnil. I keď bola v samotnom konaní dostatočne preukázaná\nprevádzka predmetnej stanice, táto skutočnosť nebola podľa názoru účastníka konania pre samotné\nposúdenie plnenia jej účelu podstatná, keďže predmetný pozemok bol vyvlastnený za účelom výstavby\nčerpacej stanice, ktorá aj vybudovaná bola, teda účel vyvlastnenia bol splnený a na prevádzkyschopnosť\nČS nie je potreba jej trvalá a neustála prevádzka. Už len samotná existencia čerpacej stanice naplňuje jej\nposlanie, keďže v niektorých prípadoch nie sú ČS využívané permanentne, ale môžu byť len udržiavané\na pripravené na prípad, napr. výnimočnej situácie sucha, kedy sa ČS na konkrétny prípad využije a\ntým je naplnená aj prevádzka ČS a jej skutočné využívanie. Skutočnosť, že ČS bola v rozhodnom čase\nfunkčná a v prevádzke, bola v konaní preukázaná. Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľky, že dôkazy\nako rozhodnutie o daní do užívania, zmluva o výkone prevádzky ČS, či tlakové skúšky, nepreukazovali\nsamotnú prevádzku ČS.\nÚčastník konania 1/ preto vyjadril názor, že v zmysle uvedeného nebolo absolútne potrebné vykonávať\nďalšie dôkazy, keďže už aj dôkazy vykonané boli nad rámec dôkazov potrebných k zisteniu, že\npredmetná nehnuteľnosť bola vyvlastnená za účelom stavby čerpacej stanice a teda účel vyvlastnenia\nnaplnený bol.\nĎalej poukázal na § 6 ods. 1 písm. d) zákona, podľa ktorého vlastníctvo k pozemkom alebo k jeho častiam\nnemožno navrátiť, ak pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej\nosoby zastavaný. Zdôraznil, že táto skutočnosť, že vyvlastnený pozemok bol po prechode do vlastníctva\nštátu zastavaný, a to vodnou stavbou, bola nepochybná a v konaní preukázaná a nespochyňovala ju\nani navrhovateľka.\nÚčastník konania 1/ konštatoval, že správny orgán, ako aj súd mali za preukázané, že predmetný\npozemok slúžil na účel, na ktorý bol vyvlastnený a preto nemohol súhlasiť s navrhovateľkou, že\ndokazovanie bolo nedostatočne vykonané a odôvodnenie súdneho rozhodnutia nedostatočné.\nZ uvedených dôvodov účastník konania 1/ navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny\npotvrdiť a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania spočívajúce v odmene za jeden úkon právnej\npomoci - vyjadrenie k odvolaniu v sume 60,23 Eur a lx režijný paušál v sume 7,81 Eur, celkom 68,04 Eur.\n\nIV\nRozhodnutie a postup správneho orgánu\nReštitučný nárok podľa zákona si uplatnili dňa 26.1.2004 deti pôvodných vlastníkov, a to J. G., rod.\nK., A.W., rod. K., M. D., rod. K., O.W. a W.W.. Pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností v PKV 632, k.ú. P.,\n(parcela č. 1249/1 - roľa pri Topoľčianskej ceste), boli Z.W. a manželka A.W., rod. B., každý v 1/2-ici.\nDedičia po pôvodných vlastníkoch splnomocnili dňa 18.2.2004 sestru M. D. na zastupovanie a zároveň\nsa v jej prospech vzdali svojho reštitučného nároku.\nPredmetný pozemok (parcela č. 1249/1 - roľa vo vlastníctve o výmere 836 m2 s plotom aj trvalými\nporastmi) bol vyvlastnený rozhodnutím zo dňa 7.10.1985, vydaným MNV v Nitre, odborom územného\nplánovania a architektúry, pod č. OUPA 4006/85-práv. pre Čsl. štát v zastúpení Štátnou melioračnou\nsprávou. Za vyvlastnený (vykúpený) pozemok bola vlastníkom vyplatená náhrada 9.788,10 Kčs, ktorú\npôvodní vlastníci prevzali.\nŽiadatelia sa domáhali navrátenia nehnuteľnosti z titulu, že táto nikdy neslúžila svojmu účelu, pre ktorý\nbola vyvlastnená.\nV tomto konaní preskúmavané rozhodnutie bolo vydané po tom, čo boli skoršie rozhodnutia odporcu\nzrušené a vrátené na nové konanie a to prvé rozhodnutie č. 2008/00298-17/04-R zo dňa 3.1.2008 po\npodaní odvolania SPF (zrušené rozsudkom NS SR sp. zn. 1Sžo/277/2008 zo dňa 21.7.2009) a druhé\nrozhodnutie č. 2010/00095-17/04-R-II zo dňa 10.3.2010 po podaní odvolania navrhovateľky (zrušené\nrozsudkom krajského súdu č. k. 23Sp/11/2010-17 zo dňa 28.4.2010).\nV novom konaní odporca po doplnení dokazovania zistil a konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia,\nže za vyvlastnený pozemok parc. č. 1249/1 bola poskytnutá a prevzatá finančná náhrada v sume\n9.788,10 Kčs vtedajšími vlastníkmi, v čase vyvlastnenia bola parcela č. 1249/2 evidovaná v kultúre\nzáhrada, dnes je na nej založený LV č. XXX, parc. č. 1249/77 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere\n1668 m2, k.ú. P., vlastník Hydromeliorácie, š.p., Bratislava, v celosti.\nV rozhodnutí poukázal aj na rozhodnutie zo dňa 20.12.1989 č. PLVH/18-1375/89/E-51 o uvedení\nvodohospodárskeho diela do trvalej prevádzky a na písomné dôkazy predložené účastníkom konania 1/\n- zmluvu č. 002/HMZ-2004 o výkone prevádzky melioračných zariadení závlahových systémov zo dňa\n29.3.2004 evid. č. 5206 180 ZP Lužianky Zbehy a zmluvu č. 002/HMZ/2006 zo dňa 1.4.2006 o výkone\nprevádzky HMZ podľa § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorej súčasťou\nje aj ČS Lužianky Zbehy. Ďalej poukázal i na tieto doklady: závlaha pozemkov č. 21/02/2002 zo dňa\n21.2.2002 predbežné požiadavky na závlahy na rok 2003 pre jestvujúce závlahy Lužianky-Zbehy, správa\no revízii elektrického zariadenia z júla a augusta 1994 ČS Lužianky-Zbehy, že je schopná prevádzky,\nspráva o výsledku tesnostnej-tlakovej skúšky TNS na ČS Lužianky zo dňa 25.7.1995 s výsledkom, že\ntlaková nádoba je schopná ďalšej bezpečnej prevádzky, správa o revízii hromozvodu z augusta 1994 ČS\nLužianky-Zbehy, ktorý je schopný prevádzky, stanovisko zástupcu Hydromeliorácií, š.p., podľa ktorého\nvodná stavba postavená na pozemku p.č. 1249/77 k.ú. P. bola riadne skolaudovaná rozhodnutím č.\nPLVH/18-1375/89/E-51 dňa 20.12.1989 a slúžila minimálne do roku 1993.\nOdporca preto konštatoval, že uvedený pozemok nebolo možné vrátiť vlastníkom, nakoľko bola\nzmenená jeho kultúra a určitú dobu slúžila na vyvlastnený účel (minimálne od roku 1989 do 1993), preto\nnebola splnená podmienka v zmysle § 3 ods. l písm. 1) zákona, teda že nehnuteľnosť existuje a nikdy\nneslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená.\nV\n\nPrávny názor NS SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1, § 250l ods. 2 OSP v spojení s § 10\nods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo,\nodvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok\nverejne vyhlásil dňa 10. decembra 2013 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na\núradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\nnajmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).\nZ obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu, vyplynulo, že\nnavrhovateľka sa domáhala navrátenia vlastníctva k nehnuteľnosti a to k časti pôvodnej vyvlastnenej\nparcely č. 1249/1 v k.ú. P. (PKV č. 632), vo výmere 836 m2.\n\nOdporca v preskúmavanom rozhodnutí vyslovil, že navrhovateľka nespĺňa podmienky uvedené v § 3\nods. 1 písm. l/ zákona pre navrátenia vlastníctva, či priznanie náhrady za uvedený pozemok, pretože\ntento pozemok slúžil na účel, na ktorý bol vyvlastnený.\nNavrhovateľka napadla uvedené rozhodnutie opravným prostriedkom odôvodneným tým, že na LV č.\nXXX je vedená parc. č. 1249/77, za ktorú sa neplatila daň obci. Parc. č. 1320/19 - nebytová jednotka\na parc. č. 1320/20 - manipulačný sklad, za túto parcelu bola daň platená do r. 2008. Začiatkom r. 2009\nz tohto LV parc. č. 1320/19 a 1320/20 zmizli. Stal sa z nich pozemok a obytný dom na LV XXXX. Ďalej\nuviedla, že čerpacia stanica bola od roku 1993 zakonzervovaná, dvere do budovy boli zazvárané, čím\nbol znemožnený vstup do budovy. Dodala, že za pôdu, ktorá bola vyvlastnená, vrátila na účet príjemcu\n335,-Sk dňa 31.1.2008. Tiež sama uviedla, že stavba slúžila svojmu účelu len 2-3 týždne, potom už\nzavlažovanie nebolo prevádzkované.\nPodľa § 1 zákona tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa\nosobitného predpisu. Vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny\nfond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond.\nPodľa § 2 zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť\noprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej\npozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990\n(ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3 (ods. 1).\nV zmysle § 3 ods. 1 písm. l/ zákona oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel\nna štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a\nnikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená.\nPredmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o nevyhovení opravnému prostriedku\nnavrhovateľky a o potvrdení rozhodnutia odporcu, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd\nodvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu\nnajmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že krajský súd sa riadne zaoberal námietkami\nnavrhovateľky a pokiaľ dospel k záveru, že preskúmavané správne rozhodnutie bolo vydané v súlade\nso zákonom a dôvody opravného prostriedku neboli relevantné, bolo potrebné rozhodnutie súdu, ktorý\nrozhodnutie odporcu potvrdil, keď vzhľadom na spoľahlivo zistený skutkový stav veci v správnom konaní\n\npovažoval postup odporcu, ako aj jeho rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom, považovať za\nsprávne. V postupe krajského súdu nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia krajského\nsúdu a dôvody v ňom uvedené si osvojuje ako svoje vlastné s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá v\nspojení s § 250l ods. 2 a § 219 ods. 2 OSP.\nOdvolací súd poukazuje na skorší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn.\n1Sžo/277/2008 zo dňa 21.7.2009, ktorým bolo zrušené a vrátené na nové konanie odporcovi\nprvé z rozhodnutí vydaných o reštitučnom nároku navrhovateľky. Z uvedeného rozsudku vyplynulo,\nže:,,...Správny orgán pochybil..., pretože z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že vyvlastnený\npozemok bol zastavaný stavbou, ktorá tvorila súčasť diela „Závlaha pozemkov Lužianky - Zbehy“, pričom\nneodstránil rozpory v skutkových zisteniach tykajúcich sa využitia diela, keďže správca tohto diela vo\nsvojom stanovisku potvrdil, že predmetné dielo bolo v prevádzke od roku 1989 asi do roku 1993 a\noprávnené osoby predložili čestné prehlásenie svedkov o tom, že predmetné dielo nebolo nikdy v trvalej\nprevádzke. Nezadovážil si žiadne dôkazy, prípadne i cestou príslušného štátneho archívu, resp. osobne\nnevypočul ani svedkov, čestné prehlásenie ktorých predložili oprávnené osoby, alebo ďalších svedkov,\nmajúcich vedomosti o stavbe tohto diela, napríklad pracovníkov bývalej Štátnej melioračnej správy\na bez ďalšieho sa priklonil k tvrdeniu oprávnených osôb, pričom takýto postup v odôvodnení svojho\nrozhodnutia ani nezdôvodnil, ktorá skutočnosť spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.\nNesprávne zameral svoju pozornosť len na skutkové zistenie, že stavba čerpacej stanice postavená na\nparc. č. 1249/77 nemá súpisné číslo a nie je zaevidovaná na liste vlastníctva, ktoré skutkové zistenie\nbez ďalšieho pre posúdenie splnenia reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1) písm. I reštitučného zákona\nje právne irelevantné. Ďalej nechal bez povšimnutia skutočnosť, že účelom vyvlastnenia predmetného\npozemku bolo vybudovanie zavlažovacieho diela, pozostávajúceho zo súboru jednotlivých stavieb\nplniacich účel zavlažovacieho systému, teda, že predmetný pozemok nebol vyvlastnený len pre stavbu\nčerpacej stanice...“.\nPodľa názoru odvolacieho súdu odporca v intenciách vyššie citovaného rozsudku NS SR doplnil\ndokazovanie a zistil, že ČS postavená na predmetnom vyvlastnenom pozemku je súčasťou melioračných\nzariadení závlahových systémov a bola v prevádzke, čo vyplynulo z listinných dôkazov - zo zmluvy č.\n002/HMZ-2004 zo dňa 29.3.2004 o výkone prevádzky melioračných zariadení závlahových systémov,\nako aj zo zmluvy č. 002/HMZ/2006 zo dňa 1.4.2006 o výkone prevádzky HMZ podľa § 269 ods. 2 zákona\nč. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Aj samotná navrhovateľka uviedla, že ČS slúžila svojmu\núčelu tak 2-3 týždne (hoci podľa nej sa ju nikdy nepodarilo uviesť do plnej, trvalej prevádzky) - čiže\nnavrhovateľka netvrdila, že uvedená stavba nikdy neslúžila svojmu účelu. Odvolací súd poukazuje na\nvšetky listinné dôkazy vyprodukované odporcom v správnom konaní, z ktorých jednoznačne vyplynulo,\nže ČS bola aj po roku 1993 istým spôsobom obhospodarovaná (zabezpečovali sa revízie elektrických\nzariadení, tesnosti a tlaku, hromozvodu) a že bola pripravená na použitie v takých situáciách ako napr.\nmimoriadne sucho a pod.; ČS nemala nikdy charakter stavby či zariadenia, ktoré by malo byť v prevádzke\npermanentne. Skutočnosť, že dvere na ČS mali byť podľa navrhovateľky v súčasnosti zazvárané, nemá\nžiaden význam vo svetle vyššie uvedeného a nepreukazuje opak toho, čo vyplynulo z dokazovania\nodporcu. V konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne preukázané, že ČS postavená na\nvyvlastnenom pozemku bola súčasťou stavby vodohospodárskeho diela „Závlaha pozemkov LužiankyZbehy“, ev. č. stavby 5206180002, ktorá bola rozhodnutím č. PLVH/18-1375/89/E-51 zo dňa 20.12.1989\nuvedená do trvalej prevádzky, teda že vyvlastnený pozemok slúžil tomu účelu, na ktorý bol vyvlastnený.\nPreto ani podľa odvolacieho súdu nebola splnená jedna z kumulatívnych podmienok stanovených pre\nreštitučný titul podľa § 3 ods. 1 písm. l/ zákona a teda odporca rozhodol v súlade so zákonom, keď\nnavrhovateľke vlastnícke právo k nehnuteľnosti ani právo na náhradu nepriznal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP ako\nvecne správny potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 a §\n250l ods. 2 OSP, keď navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo nebola v tomto\n\nkonaní úspešná. Odporcovi zákon priznanie náhrady trov konania neumožňuje. Slovenský pozemkový\nfond si náhradu trov konania neuplatnil.\nÚčastníkovi konania 1/- Hydromeliorácie, š.p. uplatnené trovy odvolacieho konania Najvyšší súd\nSlovenskej republiky nepriznal, nakoľko dospel k záveru, že nešlo o trovy účelne vynaložené. Ide totiž\no štátny podnik, ktorý musí disponovať právnym oddelením a aparátom, ktorý sa so znalosťou danej\nproblematiky mohol k odvolaniu navrhovateľky vyjadriť. Podľa najvyššieho súdu nebolo teda účelné\nnajímať na zastupovanie v súdnom konaní advokátsku kanceláriu, a preto podľa § 150 OSP dospel k\nzáveru, že tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov odvolacieho konania účastníkovi\n1/ nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}