{"guid": "99714111-f398-43db-8246-98ea26f9e9f6:faa72369-3644-42e5-afa7-79f73aaa74d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4012200635.1", "spisova_znacka": "1Sžso/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/4/2013 z 12. 11. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. novembra 2013, sp. zn. 1Sžso/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:4012200635.1", "identifikacne_cislo": "4012200635", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2013-11-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-20", "nazov": "§ 20 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-20", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1971/1408", "nazov": "predpis č. 1408/1971 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1971/1408", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/1408-1971"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/faa72369-3644-42e5-afa7-79f73aaa74d0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4012200635.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4012200635.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4012200635.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/4/2013\n4012200635\n12. 11. 2013\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2013:4012200635.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej\nveci žalobcu: Borsodi Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság, so\nsídlom 3600 Ózd, Jászi. O. u. 3, Maďarsko, zast. JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, so sídlom\nadvokátskej kancelárie Hviezdoslavova č. 4, Rožňava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so\nsídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho\norgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. januára 2013 č. k.\n11S/41/2012-31, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. januára 2013 č. k.\n11S/41/2012-31 m e n í tak, že rozhodnutia žalovanej č.: 10879-2/2012-BA zo dňa 31.01.2012 v\nspojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č.: 32062-51/2011-TO z 12.08.2011, č.:\n14226-3/2012-BA zo dňa 01.02.2012 v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany\nč.: 32062-57/2011-TO z 15.08.2011 a č.: 10823-2/2012-BA zo dňa 01.02.2012 v spojení s rozhodnutím\nSociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany č.: 32062-43/2011-TO z 12.08.2011 z r u š u j e a veci jej v\nr a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaná je povinná do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu\nnáhradu trov konania vo výške 228 € z titulu právneho zastúpenia.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 10879-2/2012-BA zo dňa 31.01.2012 (príloha č. 13 administratívneho spisu vo veci\nsp. zn. 11S/41/2012) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.\no sociálnom poistení (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) v zmysle § 218 ods. 2\nzák. č. 461/2003 Z.z. zmenila vo výrokovej časti rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany\nč. 32062-51/2011-TO z 12.08.2011 vo veci zániku nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia\na poistenia v nezamestnanosti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom\npoistení...“ a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení....“.\nV ostatnom rozhodnutie potvrdila tak, že pánovi W. K., občanovi Maďarska (ďalej v texte len všeobecne\noznačený ako „zamestnanec“), zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 07.11.2007.\n\n2. Rozhodnutím č. 14226-3/2012-BA zo dňa 01.02.2012 (príloha č. 12 administratívneho spisu vo veci\nsp. zn. 11S/42/2012) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003\nZ.z. v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. zmenila vo výrokovej časti rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočka Topoľčany č. 32062-57/2011-TO z 15.08.2011 vo veci zániku nemocenského\npoistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1\npísm. a) zákona o sociálnom poistení...“ a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení....“.\nV ostatnom rozhodnutie potvrdila tak, že pánovi W. I., občanovi Maďarska (ďalej tiež v texte všeobecne\noznačený ako „zamestnanec“), zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 04.04.2008.\n3. Rozhodnutím č. 10823-2/2012-BA zo dňa 01.02.2012 (príloha č. 11 administratívneho spisu vo veci sp.\nzn. 11S/44/2012) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v zmysle\n§ 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. zmenila vo výrokovej časti rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka\nTopoľčany č. 32062-43/2011-TO z 12.08.2011 vo veci zániku nemocenského poistenia, dôchodkového\npoistenia a poistenia v nezamestnanosti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o\nsociálnom poistení...“ a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení....“.\nV ostatnom rozhodnutie potvrdila tak, že pánovi P. E., občanovi Maďarska (ďalej tiež v texte všeobecne\noznačený ako „zamestnanec“), zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 03.10.2007.\n4. Žalovaná vo všetkých hore uvedených rozhodnutiach zhodne poukázala na to, že žalobca zotrval\nna rovnakých dôvodoch, ktorými brojil proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu o vzniku\npovinného poistenia pre uvedených zamestnancov ako poistených osôb.\n5. S odkazom na ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.\na čl. 13 ods. 2 písm. a) v spojení s čl. 14 ods. 1 písm. a) Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna\n1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo\nčinné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a\npredpisov (ďalej na účely rozsudku len „Nariadenie č. 1408/71“) žalovaná zdôraznila, že zamestnanci\nsa počas doby vyslania preukazujú v štáte vykonávania zamestnania formulárom E 101 (potvrdenie o\nuplatniteľnej legislatíve), ktorý po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania vystaví nositeľ poistenia\nv štáte, kde je osoba poistená.\nAk však zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania ustanovené v Nariadení č. 1408/71 a precizované\nv rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich\npracovníkov č. 181 z 13.12.2000, môžu na žiadosť zamestnanca a zamestnávateľa v zmysle článku\n17 Nariadenia č. 1408/71 príslušné úrady dvoch alebo viacerých členských štátov spoločnou dohodou\nupraviť výnimky z ustanovení čl. 13\naž 16 cit. nariadenia a odchylne upraviť podmienky\nvyslania v niektorých prípadoch.\nPodľa čl. 13 ods. 2 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 platí, že pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak,\ntak sa na pracovníka zamestnaného na území jedného členského štátu vzťahujú právne predpisy tohto\nštátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto\npodnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského\nštátu.\nPodľa čl. 14 ods. 1 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 sa článok 13 ods. 2 písm. a) uplatňuje s nasledujúcimi\nvýnimkami a výhradami:\ni) Na pracovníka zamestnaného na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, ktorého\ntento podnik vyslal na územie iného členského štátu vykonávať pre tento podnik prácu, sa naďalej\nvzťahujú právne predpisy prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce\nneprekročí 12 mesiacov a že tento pracovník nie je vyslaný nahradiť iného pracovníka, ktorý ukončil\ndobu svojho vyslania.\n\nii) Ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, presiahne dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku\nnepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, na pracovníka sa ďalej vzťahujú právne predpisy\nprvého členského štátu až do dokončenia takejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského\nštátu, na územie ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí.\nTakýto súhlas sa musí vyžiadať pred uplynutím pôvodnej dvanásťmesačnej doby. Takýto súhlas sa však\nnemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov.\n6. Uvedené ustanovenia podľa svojho odôvodnenia žalovaná aplikovala na následne zistený skutkový\nstav. Žalobca je personálnou agentúrou dočasného zamestnávania so sídlom v Maďarsku, ktorá\nna základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov prijatých v\nMaďarskej republike na vykonávanie činností do spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r.o., so\nsídlom v Bánovciach nad Bebravou.\n7. Hoci uvedená Zmluva o dočasnom pridelení pracovníkov bola podľa žalovanej platná v období\n- od 15. mája 2007 do 31. decembra 2007,\n- od 1. januára 2008 do 31. decembra 2008,\nmaďarskí zamestnanci pokračovali vo výkone činnosti na území Slovenskej republiky aj v mesiacoch\njanuár a február 2009.\nNásledne zmluva na rok 2010 bola platná v období od 1. januára 2010 do 31. decembra 2010.\n8. Na podnet maďarskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (Országos Egészségbiztosítási Pénztár /\nOEP/, Nemzetközi és Európai Integrációs Föosztály, Budapešť, t.j. podľa krajského súdu\nobdoba zdravotnej poisťovne Maďarska) vykonala pobočka žalovanej kontrolu poistných pomerov\nzamestnancov žalobcu.\nPočas kontroly bolo zistené, že zamestnancovi nebol vystavený vysielajúcim štátom (Maďarskou\nrepublikou) formulár E 101. Odporkyňa deklarovala, že nie je oprávnená skúmať dôvody, pre ktoré nebol\nzamestnancovi vystavený formulár E 101 vysielajúcim členským štátom a že ani nemá vedomosť o\nudelení výnimky podľa čl. 17 Nariadenia č. 1408/71.\n9. Na druhej strane však konštatovala, že zamestnanec sa počas doby vyslania preukazuje v štáte\nvykonávania zamestnania formulárom E 101 (podľa žalovanej potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve),\nktorý po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania vystaví nositeľ poistenia v štáte, kde je osoba\npoistená. Takisto podľa žalovanej formulár E 101 potvrdzuje, že osoba, ktorej bol vystavený podlieha\nv oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve členského štátu, ktorý formulár E 101 vystavil a zároveň\noslobodzuje danú osobu od povinnosti platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v členskom štáte, resp.\nv členských štátoch, v ktorých vykonáva činnosť.\n10. Preto s prihliadnutím na čl. 13 ods. 2 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 sa podľa žalovanej na uvedených\nzamestnancov do dňa zániku povinných poistení v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahuje legislatíva\nSlovenskej republiky, pričom povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky, ktoré vzniklo pri začiatku výkonu činnosti,\na toto poistenie zaniklo na území Slovenskej republiky spolu s ukončením výkonu činnosti.\nToto všetko bez ohľadu na to, že ich zamestnávateľ má sídlo v Maďarsku.\n11. Vo vzťahu k rozsudku súdu Maďarskej republiky, na ktorý žalobca poukazoval, tento je podľa\nžalovanej právne záväzný a spôsobilý vyvolať právne účinky len na území Maďarska. Na základe dopytu\nna maďarský správny orgán (OEP Budapešť) odporkyňa zistila, že rozhodnutie súdu ich nezaväzuje na\nvystavenie formulárov E 101 a preto formulár E 101 nemôže byť ani vystavený.\n\nNavyše OEP Budapešť súčasne oznámila, že tento prípad si z ich strany nevyžaduje žiadne ďalšie\nkonanie.\n12. Čo sa týka námietky žalobcu, aby o začatí nedávkového konania upovedomila všetkých známych\núčastníkov a umožnila im pred rozhodnutím oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, tak žalovaná s\nodkazom na zák. č. 461/2003 Z.z., ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n7Sžso/20/2010 z 24.02.2011 zdôraznila, že túto povinnosť na rozdiel od Správneho poriadku nemá.\nNavyše, prvostupňová pobočka žalovanej sa viackrát snažila skontaktovať so žalobcom ešte pred\nvydaním rozhodnutia vo veci (žalovaná príkladmo uviedla listy z 20.04.2011 alebo z 26.05.2011).\n13. Pokiaľ ide o námietku premlčania uvedenú v žalobe, žalovaná zdôraznila, že premlčaniu\npodliehajú všetky hmotné práva, t.j. majetkové práva, ak sa nevykonali v dobe ustanovenej zákonom.\nRozhodnutiami o vzniku (zániku) povinného poistenia žalovaná nerozhodovala o svojich právach,\nnapríklad v prípade predpísania poistného, ale o právnom vzťahu vzniknutom, resp. zaniknutom\nna základe právnych skutočností, s ktorými sa tento vznik, resp. zánik spája. Žalobou napadnutým\nrozhodnutím sa len deklaruje existencia, resp. vznik právneho vzťahu, ktorý vznikol alebo zanikol priamo\nna základe nariadenia.\nZ týchto dôvodov žalovaná nemohla námietku premlčania akceptovať.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n14. Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam žalobca podal na Krajský súd v Bratislave (neskôr odstúpené\nna Krajský súd v Nitre) žaloby, všetky zo dňa 29.02.2012.\n15. Podľa žalobcu zamestnancom menovaným v napadnutých rozhodnutiach nikdy na území Slovenskej\nrepubliky nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie\nv nezamestnanosti a preto ani zaniknúť nemohlo.\nPredovšetkým žalobca vytýkal žalovanej, že neprihliadla k tomu, že\n- prvostupňový orgán žalovanej so žalobcom riadne nekomunikoval, neupovedomil ho o začatí konania\na následne s ním nekonal,\n- napadnuté rozhodnutia neobsahujú zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 209 ods.\nzák. č. 461/2003 Z.z.\n16. Žalobca ďalej namietal, že zamestnancovi nevznikol pracovný pomer na území Slovenskej republiky\nna základe Zákonníka práce a už vôbec nie dňa 11.10.2007 na základe jeho vyslania, pričom nie je\njasné, či uvedené poistenie zaniklo v stanovený deň na území Slovenskej republiky alebo Maďarska.\nŽalobca je navyše toho názoru, že žalovaná vec nesprávne právne vec posúdila tým, že na vec\naplikovala čl. 13 ods. (číslo odseku žalobca opomenul uviesť) písm. a) Nariadenia č. 1408/71. Podľa\nžalobcu na základe tejto definície nie je možné prijať záver o tom, že by zamestnancovi zanikli predmetné\npoistenia tak, ako to uvádza správny orgán.\n17. Zamestnanec bol zamestnaný na území Maďarska, a preto sa na neho vzťahovali predpisy tohto\nštátu bez ohľadu na to, či sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá jeho\nvýkon práce využívala, nachádzalo na území iného členského štátu. V danom prípade nejde o vznik\n\npracovného pomeru na Slovensku, ale sa jedná o vyslanie na výkon práce, ktorého očakávané trvanie\nnemalo prekročiť (a ani neprekročilo) 12 mesiacov.\nZa tohto stavu s poukazom na ustanovenie čl. 14 ods. l písm. a) Nariadenia č. 1408/71 ako základnej\nprávnej úpravy sa čl. 13 ods. 2 písm. a) sa podľa žalobcu nepoužije. Správny orgán sa pritom nezmieňuje\no žiadnej skutočnosti, pre ktorú by neprichádzala do úvahy aplikácia čl. 14 ods. l písm. a) Nariadenia\nč. 1408/71.\n18. Navyše žalovaná sa podľa žalobcu nevysporiadala ani so vznesenou námietkou premlčania a\nnesprávne stanovisko zaujala i k rozsudku maďarského súdu. Žalobca si svoje odvodové povinnosti\nriadne a včas splnil voči OEP (viď bod č. 8), a preto by bolo krajne nespravodlivé, aby tieto odvody musel\nzaplatiť duplicitne, t.j. aj na Slovensku, čo odporuje aj duchu, ale aj obsahu citovaného Nariadenia č.\n1408/71.\nŽalobca preto žiadal napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.\n19. K podanej žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorý má za to, že žalobca, hoci žiada preskúmať\nzákonnosť druhostupňového rozhodnutia, namieta v celej žalobe voči rozhodnutiu orgánu prvého\nstupňa. Žalobca pritom neprihliada na skutočnosť, že v rozhodnutí druhostupňového orgánu sa odvolací\norgán ku všetkým námietkam uvedeným v odvolaní, ktoré sú totožné s námietkami uvedenými v žalobe,\nvyjadril v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.\n20. Podľa žalovanej od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti\nsociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou\nlegislatívou (viď citované Nariadenie č. 1408/71 a jeho vykonávacie nariadenie Rady /EHS/ č. 574/1972\nzo dňa 21.03.1972).\nĎalej zopakovala svoje pôvodné argumenty o aplikácii čl. 13 ods. 2 písm. a) Nariadenia č.\n1408/71, o zániku nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti\nzamestnancov, o námietke premlčania a o účinkoch rozsudku maďarského súdu.\nB)\n21. Krajský súd ako súd prvého stupňa v neprítomnosti žalobcu preskúmal žalobou napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žalôb, a\ndospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\n22. Po citácii dotknutých ustanovení § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 16, § 18 ods. 1, § 19\nods. 1 a § 231 ods. 1 písm. a) zák. č. 461/2003 Z.z. si krajský súd osvojil právny názor žalovanej, t.j.\nže sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie, upravuje Nariadenie č.\n1408/71, konkrétne pre prejednávanú vec jej ustanovenia článku 13 (9) ods. 1, ods. 2 písm. a) a čl. 17.\n23. Po tom, čo sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu, ako i výsledkami dokazovania, sa\nkrajský súd v celom rozsahu stotožnil s hore uvedenými skutkovými zisteniami a právnym záverom\nžalovanej.\n24. Čo sa týka výkladu článku 14 ods. 1 písm. a) Nariadenia vo vzťahu k zamestnávaniu osôb agentúrami\ndočasného zamestnávania, krajský súd zdôraznil, že Európsky súdny dvor (resp. Súdny dvor Európskej\núnie, t.j. ďalej len „Súdny dvor“) podal výklad vo veci sp. zn. C-202/97 Fitzwilliam (rozsudok Súdneho\ndvora z 10. februára 2000), keď skonštatoval, že článok 14 ods. 1 písm. a) sa musí vykladať v tom zmysle,\nže s cieľom využiť výhody poskytované v danom ustanovení, podnik, zaoberajúci sa poskytovaním\ndočasných zamestnancov z jedného členského štátu, ktorí sú k dispozícii ako pracovníci na dobu určitú\npre podniky so sídlom v inom členskom štáte, musí zvyčajne (bežne) vykonávať svoju činnosť v prvom\nštáte.\n\nZ uvedeného rozsudku Súdneho dvora ďalej pre krajský súd vyplynulo, že podnik, zaoberajúci sa\nposkytovaním dočasných pracovníkov, zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom je\nusadený, ak zvyčajne vykonáva v tomto členskom štáte významné aktivity. To znamená, že dočasne\nprideľuje svojich zamestnancov na výkon práce aj užívateľskému zamestnávateľovi, ktorý má sídlo\nna území jej domovského štátu, v danom prípade na území Slovenskej republiky. Na účely určenia,\nči podnik, zaoberajúci sa poskytovaním dočasných zamestnancov, zvyčajne vykonáva významnú\nčinnosť v členskom štáte, v ktorom je usadený, môže príslušná inštitúcia tohto štátu posúdiť kritériá,\ncharakterizujúce činnosti prevádzkované týmto podnikom.\n25. Podľa názoru krajského súdu v preskúmavanej veci o takýto prípad nejde. Prvoradou podmienkou\npodľa krajského súdu pre uplatňovanie článku 14 Nariadenia č. 1408/71 je existencia priameho vzťahu\nmedzi podnikom a zamestnancom, ktorého zamestnáva. Túto podmienku (napríklad uzavretie pracovnej\nzmluvy) žalobca ako zamestnávateľ osôb uvedených v rozhodnutí spĺňal, čo ani v žalobe nepopiera\n(krajský súd odkázal na text „...uvedené osoby zamestnával žalobca ako subjekt maďarského práva“) a\njej naplnenie nebolo spochybnené (viď samotné Zmluvy o dočasnom prideľovaní).\n26. Druhou rozhodujúcou podmienkou pre uplatnenie citovaného článku 14 je podľa krajského súdu\nexistencia väzieb medzi podnikom a členským štátom, v ktorom bol podnik založený, čo podľa krajského\nsúdu znamená, že článok 14 Nariadenia č. 1408/71 sa vzťahuje iba na tie podniky, ktoré obvykle\nvykonávajú významné ekonomické činnosti na území členského štátu, v ktorom boli založené. Preto\nkrajský súd prisvedčil žalovanej a aj podľa názoru krajského súdu, túto druhú podmienku žalovaná ani\nsprávny orgán prvého stupňa neboli povinní skúmať, keďže vyplývala z oznámenia (žiadosti) príslušného\norgánu sociálneho zabezpečenia v Maďarsku.\n27. Na základe aplikácie hore uvedených záverov Súdneho dvora na prejednávanú vec krajský súd\ndospel k právnemu názoru, že postavenie zamestnancov žalobcu (t.j. osôb poskytnutých na výkon práce\nspoločnosti Valsabbia Slovakia spol. s r.o. na základe Zmlúv o dočasnom pridelení pracovníkov), z\nhľadiska sociálneho zabezpečenia, sa posudzuje nie podľa Zákonníka práce účinného na Slovensku,\nale podľa článku 13 ods. 2 písm. a) Nariadenia č. 1408/71, teda v prvom rade sa skúma pravidlo\nuplatniteľnosti legislatívy, nakoľko zamestnanci žalobcu nemali vystavený formulár E 101 a vykonávali\npridelené práce u užívateľskej organizácii na Slovensku.\nPreto krajský súd konštatoval, že nie je možné aplikovať ust. § 14 ods. 1 písm. a) Nariadenia č. 1408/71,\nako tvrdí žalobca. Tento článok upravuje výnimky, ktoré by bolo možné použiť, ak by žalobca postupoval v\nzmysle výzvy prvostupňového správneho orgánu a dodatočne by predložil súhlas žalovaného o možnosti\ndodatočného vystavenia formuláru E 101 pre vyslaných zamestnancov žalobcom na územie Slovenska.\n28. K námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán s ním nekomunikoval, ako aj k iným jeho\nnámietkam sa krajský súd vyslovil, že ide o účelové konštatácie, ktoré nemajú žiadny vplyv na vydané\nrozhodnutia a nemôžu privodiť priaznivejšiu situáciu pre žalobcu.\n29. Podľa názoru krajského súdu právnym základom napadnutého rozhodnutia je Nariadenie č. 1408/71,\ns ktorým žalovaná i prvostupňový správny orgán postupovali v súlade, nakoľko napadnuté rozhodnutie\nžalovanej, ako aj Sociálnej poisťovne, pobočka Topoľčany (obe rozhodnutia tvoria jeden celok)\nneukladajú žiadnu povinnosť žalobcovi ako účastníkovi konania (ba ani zamestnancovi uvedenému\nv rozhodnutí), ale iba deklarujú právny stav vyplývajúci z uplatniteľnej legislatívy v zmysle zásad\nNariadenia č. 1408/71.\nCitované Nariadenie v II. hlave s názvom „Určenie príslušnosti právnych predpisov“ obsahuje kolízne\nnormy týkajúce sa určenia právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie v prípade osôb, na\nktoré sa predmetné nariadenie vzťahuje. Účelom tohto systému kolíznych noriem je podľa krajského\nsúdu nielen zabrániť tomu, aby dochádzalo k súčasnej aplikácii niekoľkých vnútroštátnych právnych\npredpisov, v dôsledku čoho by mohli vznikať nežiaduce komplikácie, ale aj zabezpečiť, aby osoby, na\nktoré sa nariadenie vzťahuje, nezostali bez dávok sociálneho zabezpečenia len preto, že neexistuje\n\nprávny poriadok, ktorý by sa na nich vzťahoval (napríklad rozsudok Súdneho dvora č. C-196/90 vo veci\núčastníkov Fonds voor Arbeidsongevallen v. Madeleine De Paep).\n30. Vo vzťahu k predloženému rozsudku Pracovnoprávneho súdu v Miškolci č. 5.M. 1714/2010/9 zo\ndňa 21. apríla 2011 krajský súd zhodne ako žalovaná uviedol, že ide o rozsudok, ktorý má teritoriálnu\npôsobnosť pre územie Maďarska, a preto žalovaný správny orgán nebol povinný sa nim riadiť.\nIII.\nOdvolanie žalovaného/ žalobcu/stanoviská\nA)\n31. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 23.04.2013 (založené nie v základnom spise sp. zn. 11S/44/2012,\nale v spise sp. zn. 11S/41/2012 na č.l. 46) proti rozsudku krajského súdu žalobca argumentoval, že\nkrajský súd\n- neposúdil správne predmetnú vec a\n- nevysporiadal sa so všetkými tvrdeniami žalobcu.\n32. Predovšetkým žalobca nesúhlasil\n- so možnou existenciou pracovného pomeru u zamestnancov na slovenskom území spojeného\nso vznikom povinného poistenia zamestnanca, ktorý bol naďalej zamestnancom žalobcu v hlavnom\npracovnom pomere a tento pomer nezanikol,\n- s aplikáciou Nariadenia č. 1408/71; navyše neboli konkretizované dotknuté slovenské právne normy\nv jej rozhodnutí,\n- s neriešením otázky, či v danom prípade išlo o dočasné pridelenie alebo vyslanie zamestnanca do\nslovenskej spoločnosti.\n33. Záverom navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na nové konanie s tým, že\nsi pre prípad úspechu uplatňuje nižšie vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania.\nB)\n34. Z vyjadrenia žalovanej (v rovnakom súdnom spise na č.l. 51) zo dňa 02.05.2013 vyplýva, že sa\nstotožňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Zdôraznila, že aplikáciou Nariadenia č. 1408/71\nrešpektovala čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.\nĎalej zrekapitulovala svoje doterajšie argumenty (najmä absenciu formuláru E 101) u zamestnanca\nspolu s poukazom na čl. 16 rozhodnutia č. 181 Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne\nzabezpečenie migrujúcich pracovníkov.\n35. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako\nvecne správny.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n\n36. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npo preverení procesných podmienok zdôrazňuje v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p., že prejednávané veci\nsú po stránke skutkovej a právnej obdobné ako vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžp/1/2013. Preto pri\nodôvodnení bude čerpať zo záverov a právnych názorov vyslovených v citovanom skoršom rozsudku.\nPo neverejnej porade senátu rozhodol jednohlasne tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\n37. Prvotnou otázkou, ktorú Najvyšší súd zvažoval bolo to, či na rozhodnutie o zániku (resp.\nvzniku) povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinné poistenie\nv nezamestnanosti sa vzťahuje súdna ochrana poskytovaná správnym súdnictvom v zmysle článku\n46 a násl. Ústavy Slovenskej republiky. Nakoľko žalobca je žalovanou označovaný ako zamestnávateľ\nvysielajúci zamestnancov na výkon pracovných činností do Slovenskej republiky k prijímajúcej\nslovenskej spoločnosti, a s deklarovaním vzniku, resp. zániku povinného poistenia (nepriamo\npracovného pomeru) prostredníctvom napadnutého rozhodnutia je priamo spojený vznik či zánik ďalších\npovinností (odvodových, registračných, resp. následných sankčných a iných povinností), Najvyšší súd\ndospel k záveru, že ide o rozhodnutie, ktoré svojim obsahom a dôsledkami spadá do okruhu rozhodnutí\nsprávnych orgánov uvedených v čl. 46 ods. 2 ústavy.\nPreto sa Najvyšší súd ďalej zaoberal s podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, ako\naj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutí žalovanej a ktorou je\n- základná právna otázka, ktorý právny predpis, či právny akt upravuje výber rozhodného práva\nuplatniteľného na vznik a zánik sociálneho poistenia cudzieho zamestnanca vykonávajúceho pracovné\nčinnosti u zamestnávateľa so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane vplyvu citovaných\nrozsudkov Súdneho dvora,\n- objasnenie vplyvu formulárov E 101 na prejednávanú vec vzhľadom na ústavnú kolíznu normu\nobsiahnutú v čl. 7 ods. 2 a 4 ústavy, a tiež vo svetle záverov rozhodnutia č. 181 rozhodnutia\nSprávnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov vrátane\npostavenia tejto Správnej komisie v zmysle ustanovenia čl. 80 ods. 3 Nariadenia č. 1408/71 v systému\norgánov Európskej únie, resp. prípustnosti dodatočných dôvodov vyslovených žalovanou až v súdnom\nkonaní,\n- vyriešenie prípustnosti dvojitého sociálneho poistenia zamestnanca, a s tým spojenej otázky, či OEP\nje orgánom sociálneho poistenia zabezpečujúci povinné poistenia v takom rozsahu, ako to predpokladá\nslovenská úprava v spojení s ochranou sociálnych záujmov zamestnancov,\n- vplyv charakteru a právneho poriadku, podľa ktorého bola Zmluva o dočasnom pridelení pracovníkov\nuzatvorená, na prejednávanú vec,\n- procesné iregularity v konaní so zamestnancami.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n\n1) K správnej právnej aplikácii:\n38. V zmysle ustanovení § 244 a nasl. O.s.p. správne súdnictvo predstavuje tú časť výkonu súdnej\nmoci, ktorá predovšetkým preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho poriadku. Pod\npojmom zákonnosť zákonodarca okrem iného má na mysli správne právne posúdenie rozhodovanej\nveci, t.j. riadnu aplikáciu objektívneho práva vrátane výkladu dotknutých právnych noriem a jeho\nnedodržanie zakladá zrušujúci dôvod v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. Preto zákonodarca uložil aj\n„ex offo“ povinnosť správnemu súdnictvu (§ 250j ods. 3 O.s.p.) preskúmať napadnuté rozhodnutie aj vo\nvzťahu k platnosti právneho predpisu, ktorý tvorí právny dôvod jeho výroku.\n39. Z napadnutého rozsudku je aj pre Najvyšší súd nesporný skutkový stav, že žalobca ako spoločnosť\nsúkromného práva s domicilom (sídlom) na území Maďarska a s charakterom agentúry dočasného\nprideľovania, nakoľko je registrovaná na B-A-Z okresnom úrade práce a zodpovedá podmienkam\n\nstanoveným pre takéto agentúry v Zákonníku práce 193/D.§. (1) v Maďarsku, na základe Zmluvy zo dňa\n15.12.2007 o dočasnom pridelení pracovníkov (príloha administratívneho spisu) vyslala svojich bližšie\nnešpecifikovaných zamestnancov na výkon časovo limitovaných činností (od 01. januára 2008 do 31.\ndecembra 2008) do slovenskej spoločnosti Valsabbia Slovakia, s.r.o. so sídlom Partizánska č. 73, 957\n01 Bánovce nad Bebravou (ďalej na účely rozsudku len „slovenská prijímajúca spoločnosť“).\nPrávny režim, ktorý mal upravovať uvedenú zmluvu, sa mal v zmysle bodu 14. zmluvy riešiť maďarským\nprávom, konkrétne podliehala maďarskému zákonníku práce.\n40. Ďalej z uvedenej zmluvy vyplýva, že základné práva a povinnosti zamestnávateľa počas\nvyslania uvedených zamestnancov, t.j. právo vzniku a ukončenia zamestnania, ako aj povinnosť platiť\nzamestnancom mzdy, dodatočné náklady a zariadiť pre nich potrebné lekárske prehliadky, znášal\nžalobca ako zamestnávateľ. Naopak prijímajúca slovenská spoločnosť na seba prevzala záväzok\nzaplatiť žalobcovi poplatok v dohodnutej výške za dočasné pridelenie zamestnancov na rannú, dennú\na nočnú zmenu, ako aj za nadčasovú prácu na týchto zmenách.\n41. Je preto nepochybné, že pri subsumácii uvedeného skutkového stavu pod príslušnú právnu\núpravu bolo potrebné aj zvážiť aplikáciu komunitárneho, resp. úniového práva v rámci všetkých jeho\nprávnych aktov. Žalovaná aj tak postupovala a ako právny základ svojho rozhodnutia si vybrala\npríslušné ustanovenia Nariadenia č. 1408/71 a krajský súd sa následne v svojom odôvodnení zaoberal\nprieskumom riadnosti interpretácie takto zvoleného úniového práva.\nAvšak napriek skutočnosti, že nielen prvostupňový orgán, ale aj žalovaná rozhodovala už v čase (t.j. na\nprelome rokov 2011 a 2012), kedy uvedené Nariadenie č. 1408/71 bolo Nariadením (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia\nzrušené (s účinnosťou od 01.05.2010), v napadnutom rozhodnutí nebolo objasnené, prečo žalovaná pri\nrozhodovaní uprednostnila iba Nariadenie č. 1408/71.\n42. Napriek uvedenému, pokiaľ žalovaná si za svoj všeobecný právny základ rozhodnutia vybrala čl. 13\nods. 2 písm. a) Nariadenia č. 1408/71, potom základnou otázkou pri výklade uvedeného ustanovenia pre\nňu mal byť výklad pojmu úniového práva „zamestnaný a kým“, t.j. bola zaťažená povinnosťou objasniť\nkritérium pre naplnenie zásady „lex loci laboris“. Takýto prístup žalovanej k interpretácii uvedeného\nustanovenia v napadnutom rozhodnutí celkom absentuje, lebo jej základnou úlohou bolo vykonať\nsúladným spôsobom výklad hore uvedeného komunitárneho práva vo vzťahu k pojmu „pracovníka\nzamestnaného na území jedného členského štátu“.\nPodľa čl. 13 ods. 2 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 platí, že pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak,\ntak sa na pracovníka zamestnaného na území jedného členského štátu vzťahujú právne predpisy tohto\nštátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto\npodnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského\nštátu.\n43. V súvislosti s uvedenou problematikou výkladu právnych noriem a v súvislosti s hore uvedenou\nnámietkou žalobcu týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci Najvyšší súd poukazuje na to,\nže idea právneho štátu zakotvená v článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje\nnielen od orgánov súdnej moci ale aj moci výkonnej, aby ich výklad práva v konkrétnej veci nepochybne\nsmeroval (viď princíp právnej istoty) k tomu výsledku, ktorý mal, resp. mal mať na mysli zákonodarca\npri jeho tvorbe.\nNa základe uvedeného potom pre správny súd spočíva prieskum interpretácie právnej normy správnym\norgánom v tom, že zákonodarcom všeobecne sformulované pravidlo (je nutné mať na mysli najmä jeho\ndispozíciu) musí transformovať prostredníctvom vhodných jazykových prostriedkov na, pre podmienky\nkonkrétneho skutkového stavu, aplikácie schopné pravidlo, a toto porovnáva s reálnou situáciou,\ndejom, resp. postojom či iným druhom správania jednotlivca v prejednávanej veci. Následne preverí, či\núradná osoba vykonávajúca výklad svojej právno-aplikačnej úvahy - úvah, ktoré ju abstraktne vedeným\nspôsobom viedli k prijatiu takéhoto výsledku výkladu, v prejednávanej veci v zmysle § 209 ods. 4 zák.\n\nč. 461/2003 Z.z. (resp. v prípade sudcu podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) dostatočne\nobjasnila svoje základné úvahy, ktoré ju k tomuto výsledku výkladu viedli. Takýto prístup k výkladu práva\nv súdnej praxi je naplnením princípu právnej istoty v spoločnosti a súčasne eliminuje ľudskú omylnosť\na ovplyvniteľnosť.\n44. Hoci Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom nálezu sp. zn. III. ÚS 341/07 uprednostnil\nkritérium gramatického výkladu, t.j. pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne\npotrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, tak následne zdôraznil, že všeobecný súd nie\nje doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho\n[podľa Najvyššieho súdu mienil Ústavný súd od doslovného znenia právneho textu] odchýliť v prípade,\nkeď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne\nsúladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4\nústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju\ninterpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.\nV prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho\nnapríklad viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom\npríslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad „e\nratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.\n45. Obdobne v náleze sp. zn. III. ÚS 70/09 Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že pri výklade\npráva\n„...sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení, pričom žiadna z nich nemá\nmať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k\nzrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Východiskom v\nprocese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický výklad textu právneho predpisu, interpret\nvšak musí tiež zohľadniť účel zákona, systematickú súvislosť a logické väzby medzi jednotlivými\nnormami zákona. Jednou zo základných interpretačných metód ústavného súdu je príkaz ústavne\nkonformnej interpretácie jednoduchého práva, najmä v prípade, ak ustanovenie právneho predpisu\numožňuje rozdielnu interpretáciu. Úlohou súdu v tomto prípade je interpretovať sporné ustanovenie\nzákona ústavne konformným spôsobom.“\n46. Avšak aj za tejto situácie musí Najvyšší súd zdôrazňovať, že výklad komunitárneho práva, t.j. aj\nustanovenia čl. 13 a 14 Nariadenia č. 1408/71 naráža na interpretačný monopol Súdneho dvora (viď\nčl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Toto je možno pri splnení výnimočných lingvistických\npodmienok prelomiť iba s pomocou výkladovej doktríny „acte claire“ (prípad Da Costa), t.j. kedy je výklad\nkomunitárneho práva bez ďalšieho jednoznačne zjavný a jasný, poprípade doktríny „acte éclaire“ (prípad\nCILFIT), t.j. ak existuje predchádzajúca ustálená judikatúra Súdneho dvora alebo jeho rozsudok týkajúci\nsa takmer identického sporu.\n47. Nie však žalovaná, ale krajský súd sa uchopil vytvárania podporných argumentov, keď na\nprejednávanú vec chcel aplikovať závery vyslovené Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 10. februára\n2000 sp. zn. C-202/97 z 10.02.2000 vo veci Fitzwilliam Executive Search Ltd. v. Bestuur van het Landelijk\ninstituut sociale verzekeringen, resp. rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-196/90 zo 04.10.1991 vo veci\núčastníkov Fonds voor Arbeidsongevallen v. Madeleine De Paep (viď body č. 22 a 28).\nV súvislosti s uvedenými rozsudkami Najvyšší súd upozorňuje žalovanú, že pre prejednávanú vec boli\nvyslovené dôležité závery Súdnym dvorom prostredníctvom rozsudku sp. zn. C-399/09 z 22. júna 2011\nvo veci účastníkov Márie Landtová v. Česká správa sociálneho zabezpečenia.\n48. Takéto konanie Najvyšší súd vo svojej judikatúre (napríklad rozsudok sp. zn. 1 So/118/2010 zo\n14.12.2010) označil ako neprípustné na základe nižšie citovaných právnych názorov:\n\n„Postup súdu v správnom súdnictve, kedy skutkové zistenia vyplývajúce z podkladov rozhodnutia\nkrajský súd vysloví namiesto správneho orgánu, a následne vysloví svoju právnu subsumáciu týchto\npodkladov rozhodnutia, ktoré v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu absentovali, tak takýto postup\nje nežiaducim suplovaním výkonnej moci a následne je v rozpore so zásadou kasačného prieskumu (§\n250i ods. 1 O.s.p), ktorý dominuje v správnom súdnictve, ak nejde o prieskum rozhodnutí správnych\norgánov, ktorý si vyžaduje uprednostniť apelačný princíp.“\n49. Preto, ak sa naplnením úvah namiesto správneho orgánu zhostí krajský súd, ktorému však takéto\n„doodôvodnenie“ napadnutého rozhodnutia namiesto vykonaniu prieskumu jeho zákonnosti neumožňuje\nzásada trojitej deľby štátnej moci (čl. 141 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 v spojení so 7. oddielom Druhej hlavy\nústavy), tak týmto konaním sa nesprávne koriguje právna úvaha vyslovená správnym orgánom.\nPreto následná snaha krajského súdu ozrejmiť riadnosť záverov žalovanej aj pri výkladu článku 14 ods.\n1 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 prezentáciou právnych názorov vo vzťahu k zamestnávaniu osôb\nagentúrami dočasného zamestnávania (viď body č. 24 a 27), ktoré Európsky súdny dvor vyslovil vo\nvyššie uvedenej veci Fitzwilliam (rozsudok sp. zn. C-202/97 z 10. februára 2000), neumožnila žalobcovi\nna túto argumentáciu adekvátne reagovať už v samotnom konaní vo veciach sociálneho poistenia, a\npreto svoju procesnú obranu musel preniesť do odvolacieho súdneho konania, čo však nie je úlohou\nodvolacieho súdu.\n50. Je nepochybné, že ústavný imperatív na ústavno-konformný výklad právnych predpisov (čl. 7\nods. 2 v spoj. s čl. 144 ods. 1 ústavy) aktivizuje orgány súdnej moci, aby prihliadli aj na úniovú\nzásadu lojality (článok 4 ods. 3 veta druhá Zmluvy o Európskej únii), ktorá implicitne núti súdy, aby vo\nvnútroštátnom konaní poskytli tak vysoký stupeň ochrany úniových práv, hoci o jej ochranu účastníci\nvýslovne nepožiadali. Na základe uvedených záverov nedostatočné odôvodnenie žalovanej pri aplikácii\npríslušných ustanovení úniového práva s dôrazom na zachovanie zásady lojality naplnilo zrušovacie\nustanovenie obsiahnuté v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.\n2) Vplyv formulárov E 101:\n51. Žalovaná ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že zamestnancom nebol vystavený\nvysielajúcim štátom (Maďarsko) formulár E 101 (viď bod č. 3). Tiež deklarovala, že nie je oprávnená\nskúmať dôvody, pre ktoré nebol zamestnancovi vystavený formulár E 101 vysielajúcim členským štátom\na že ani nemá vedomosť o udelení výnimky podľa čl. 17 Nariadenia č. 1408/71.\n52. Samotný význam citovaného formulára pre preskúmavanú vec objasnila tak, že zamestnanec sa\npočas doby vyslania v štáte vykonávania zamestnania preukazuje formulárom E 101 (podľa žalovanej\npotvrdenie o uplatniteľnej legislatíve), ktorý po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania vystaví\nnositeľ poistenia v štáte, kde je osoba poistená. Takisto podľa žalovanej formulár E 101 potvrdzuje, že\nosoba, ktorej bol vystavený, podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve členského štátu,\nktorý formulár E 101 vystavil, a zároveň oslobodzuje danú osobu od povinnosti platiť príspevky na\nsociálne zabezpečenie v členskom štáte, resp. v členských štátoch, v ktorých vykonáva činnosť.\n53. Predovšetkým Najvyšší súd zdôrazňuje to, že napriek požiadavke, aby sa zamestnanec počas doby\nvyslania v štáte vykonávania zamestnania preukazoval formulárom E 101, tak žalovaná opomenula\nobjasniť, prečo po zistení, že maďarská organizácia odmieta tento formulár vystaviť, neodôvodnila, prečo\nho nevystavila sama. V tomto spočíva nelogičnosť jej tvrdenia, že nebola oprávnená skúmať dôvody,\npre ktoré nebol zamestnancovi vystavený formulár E 101.\nPokiaľ potom žalovaná rozhodla, že na zamestnancov sa vzťahuje slovenský poriadok, potom bolo\nod nej logicky očakávané vzhľadom na vyššie vyslovenú argumentáciu o nutnosti sa preukazovať\nformulárom E 101, že vadu nevystavanie tohto formuláru napraví.\n\n54. Navyše hore uvedené opisné konštatovanie záverov žalovanej (najmä povinnosť sa preukazovať\nformulárom) však nebolo z jej strany podložené právnymi ustanoveniami citovanými v plnom rozsahu a\nrelevantnými (t.j. účinnosť a riadnosť) pre posudzovanie zistenej skutočnosti, ktoré by správnosť takýchto\nzáverov vo forme jasných úvah logicky podporili. Zákonodarca ústavné požiadavky na právnu istotu a\ndobrý výkon verejnej správy (viď Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. /2007/7 o dobrej verejnej\nspráve) vrátane zásady legality (viď čl. 2 ods. 2 ústavy) premietol do požiadavky, aby orgány verejnej\nsprávy podporili citáciou právnych ustanovení, ktoré účastníkov presvedčia o správnosti vyslovených\nzáverov.\nPreto na naplnenie takejto ústavnej požiadavky nepostačuje púhe uvedenie záverov konajúceho\nsprávneho orgánu o tom, že účastník konania je zaťažený určitou administratívno-právnou povinnosťou,\nnakoľko absencia právnych záverov (dôvodov) vybočuje z hore vymedzených ústavných medzí. Navyše\npre konanie vo veciach sociálneho poistenia je expressis verbis vylúčená ustanovením § 209 ods. 3 zák.\nč. 461/2003 Z.z., ktoré vyžaduje jasnú a presvedčivú aplikáciu právnych noriem (právnej normy), o ktoré\nby sa mali rozhodovacie dôvody jasne opierať. Tomu však nezodpovedá situácia, kedy v odôvodnení\ntakáto aplikácia nie je objasnená vôbec.\nPodľa § 209 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej\npoisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri\nhodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.\n55. Tým sa odlišuje zrušujúci dôvod v zmysle § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. (nesprávne právne posúdenie\nveci) od zrušujúceho dôvodu zakotveného v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. (nepreskúmateľnosť pre\nnedostatok dôvodov), kde sú v nedostatočnej miere, resp. vôbec nie sú nevyjadrené skutkové dôvody\npodstatné pre rozhodnutie.\n56. Na uvedený nedostatok odôvodnenia vo všeobecnom správnom konaní Najvyšší súd už vo svojej\njudikatúre upozornil tým, že vyslovil nasledujúce a obdobné právne názory (viď rozsudok sp. zn. 1\nSžd/36/2011 z 15.05.2012):\n„Absencia právnych dôvodov predstavuje situáciu vylúčenú ustanovením § 3 ods. 1 v spojení s § 46 a §\n47 ods. 3 Správneho poriadku, kedy jasná a presvedčivá aplikácia právnych noriem (právnej normy), o\nktoré by sa mali rozhodovacie dôvody jasne opierať, nie je daná vôbec alebo je spomenutá konajúcim\nsprávnym orgánom iba vo všeobecnej rovine (najmä citačným spôsobom). “\n57. Žalovaná však až prostredníctvom svojho vyjadrenia (viď bod č. 34) odkázala na ústavnú kolíznu\nnormu obsiahnutú v čl. 7 ods. 2 a 4 ústavy, a tiež na závery vyslovené v rozhodnutí č. 181\nSprávnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov vrátane\npostavenia tejto Správnej komisie v zmysle ustanovenia čl. 80 ods. 3 Nariadenia č. 1408/71 v systému\norgánov Európskej únie.\n58. Obdobne ako hore uvedené (bod č. 52), takéto konanie Najvyšší súd vo svojej judikatúre (napríklad\nrozsudok sp. zn. 5 Sžf/89/2007 z 02.12.2008) označil ako neprípustné na základe nižšie citovaných\nprávnych názorov:\n„Najvyšší súd zdôrazňuje, že nie je prípustný taký procesný stav, aby argumentácia žalovaného\nsprávneho orgánu obsiahnutá v jeho vyjadrení k žalobe nahrádzala pre konajúci súd odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia, lebo takáto argumentácia napomáha prvostupňovému súdu iba bližšie\npochopiť základné argumenty žalovaného a nie ich nedostatok napraviť.“\n59. V súvislosti s uvedenou úniovou zásadou lojality Najvyšší súd na jednej strane uznáva, že\nzákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 121 O.s.p. pre súdy vytvoril znalostnú fikciu celého\núniového práva, avšak na druhej strane toto nie je možné interpretovať v tom duchu, že správny súd\nv prípade nedostatočnej aplikácie komunitárneho/úniového práva opustí svoju pozíciu prieskumného\n\norgánu a argumentačne dotvorí v tejto časti odôvodnenie napadnutého rozhodnutia namiesto správneho\norgánu.\nPodľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,\nako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne\nzáväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom\nvestníku Európskej únie.\n60. Naopak úlohou žalovanej bolo v zmysle § 209 zák. č. 461/2003 Z.z. (spomenuté už v bode č. 54)\nv napadnutom rozhodnutí náležite objasniť svoje úvahy, na základe akých právnych predpisov je podľa\njej mienky pre rozhodnutie vo veci právne relevantné hore uvedený formulár E 101.\nNakoľko tak nevykonala, aj toto pochybenie naplnilo zrušovacie ustanovenie obsiahnuté v § 250j ods.\n2 písm. a) O.s.p.\nPodľa § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej\npoisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri\nhodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.\n3) Prípustnosť dvojitého sociálneho poistenia zamestnanca\n61. Z preambule Nariadenia č. 1408/71 nepochybne vyplýva, že účelom vytvorenia koordinujúceho\nsystému sociálneho zabezpečenia v európskych spoločenstvách je vyhnúť sa dvojitému sociálnemu\npoisteniu jednotlivca (viď odsek 7 preambule) a vylúčiť tak negatívne dôsledky prejavujúce sa v\nduplicitnej výplate rôznych dôchodkových dávok (viď odsek 12 preambule), resp. v nezapočítaní\nvšetkých dôb, ktoré zohľadňujú právne predpisy jednotlivých členských štátov pri posudzovaní nároku\nna nadobudnutie a zachovanie nároku na dávky a ich výpočet (viď odsek 10 preambule).\n62. Preto sa mala žalovaná aj „ex offo“ prístupom zaoberať preverením, či skutočne žalobca (ako aj\nneskôr žalobca tvrdil napr. prostredníctvom svojho správneho odvolania, resp. v podanej žalobe či vo\nsvojom stanovisku k vyjadreniu žalovanej v súdnom konaní) platby súvisiace so sociálnym poistením\n(zabezpečením) zamestnanca neodvádza v krajine svojho domicilu, a už táto skutočnosť mohla byť\ndôvodom pre iné právne hodnotenie právnej úpravy vzťahujúcej sa na sociálne poistenie (zabezpečenie)\nzamestnanca.\n63. S uvedeným záverom súvisí aj vyriešenie otázky, či OEP (orgán vymedzený všeobecne v bode č. 8) je\norgánom sociálneho poistenia v takom rozsahu, ako to predpokladá slovenská úprava, t.j. či zabezpečuje\npovinné nemocenské a dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti poistenej osoby.\nAvšak z pripojeného listu uvedenej maďarskej organizácie na prvý pohľad pre Najvyšší súd vyplývajú\npochybnosti, čo sa týka jej označenia, t.j. že ide iba, resp. najmä o orgán zdravotného poistenia\n(viď anglický text „National Health Insurance Fund“ uvedený v prílohe administratívneho spisu).\nPotom žalovaná neodôvodnila svoje úvahy, ktoré ju viedli k hodnoteniu maďarskej organizácie, že\nide o: „orgán sociálneho zabezpečenia v Maďarskej republike“ (viď druhá veta na str. 6 v prílohe\nč. 11 - napadnutého rozhodnutia). Nakoľko tak nevykonala, aj toto pochybenie prispelo k naplneniu\nzrušovacieho ustanovenia obsiahnutého v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.\n4) Charakter rozhodnutí Správnej komisie:\n64. Významným argumentom žalovanej boli dôvody vychádzajúce z rozhodnutia Správnej komisie\nEurópskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov (ďalej na účely rozsudku\nlen „Správna komisia“) z 13.12.2000 publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré precizuje\npodmienky vyslania upravené v Nariadení č. 1408/71. V tomto konaní mala Správna komisia vychádzať\n\nz kompetencie zakotvenej v ustanovení čl. 80 ods. 3 Nariadenia č. 1408/71. Citované rozhodnutie malo\npodľa žalované odôvodniť význam aplikácie formuláru E 101 na predmetné konanie.\n65. V súlade s vyššie uvedenými závermi Najvyšší súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí\nžalovanej (príloha č. 11 administratívneho spisu) celkom absentujú úvahy žalovanej (označenie\nprávneho ustanovenia s jeho relevantnou citáciou), ktoré by logicky odôvodňovali jej prijaté závery\n(odôvodňovacie argumenty) vo vzťahu k prípustnosti aplikácie citovaného rozhodnutia Správnej komisie.\n66. Najvyšší súd najmä poukazuje na to, že vyššie uvedený čl. 80 ods. 3 Nariadenia č. 1408/71 sa\nprostredníctvom svojich 4 odsekov týka zloženia a pracovných metód uvedenej Správnej komisie.\nNaopak pôsobnosť a právomoc Správnej komisie je vymedzená až v nasledujúcom článku 81, kde najmä\nv písm. a) je výslovne zakotvená nadstavbová dominancia súdnej ochrany - viď formulácia\n„zaoberať sa všetkými správnymi otázkami a otázkami výkladu bez toho, aby bolo dotknuté právo\npríslušných orgánov, inštitúcií a osôb obrátiť sa na súd v zmysle právnych predpisov členských štátov,\ntohto nariadenia alebo zmluvy“.\nPodľa článku 80 ods. 3 Nariadenia č. 1408/71 pri Komisii Európskych spoločenstiev pôsobí Správna\nKomisia pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov (ďalej \"správna Komisia\"), zložená zo\nzástupcov vlády každého členského štátu, ktorej pomáhajú, ak je to potrebné, odborní poradcovia.\nZástupca Komisie Európskych spoločenstiev sa zúčastňuje na zasadnutiach správnej komisie vo funkcii\nporadcu.\n2. Správnej komisii pomáha v technických otázkach Medzinárodný úrad práce podľa podmienok\ndohôd uzavretých na tento účel medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Medzinárodnou\norganizáciou práce.\n3. Štatúty správnej komisie sa vypracujú na základe vzájomnej dohody medzi jej členmi.\nRozhodnutia o otázkach výkladu uvedené v článku 81 písm. a) musia byť prijaté jednomyseľne.\nRozhodnutia sú v potrebnom rozsahu zverejňované.\n4. Sekretariát správnej komisie zabezpečuje Komisia Európskych spoločenstiev.\n67. V súvislosti s naznačenou situáciou musí Najvyšší súd v súlade s výkladom vnútroštátneho práva\nupozorniť na kolíznu ústavnú normu zakotvenú v článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá\niba právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie postavila do pozície „ultra legis“.\nZákladnou podmienkou, prečo tieto akty sa do uvedenej pozície dostávajú, je že boli vydané na to\noprávnenými orgánmi Európskej únie/ Európskych spoločenstiev a tým majú zvýšenú právnu relevanciu.\nAni v tomto prípade, bez ohľadu na nesprávne označenie kompetenčného ustanovenia (t.j. čl. 80\nNariadenia č. 1408/71), žalovaná neobjasnila, prečo sa má správny súd domnievať, že hore citované\nrozhodnutie Správnej komisie o povinnosti sa preukazovať formulárom E 101 má mať bez ďalšieho\nprednosť pred zákonom, ktorý iba ako jediný v právnom prostredí Slovenskej republiky popri osobitných\nvládnych nariadeniach a medzinárodných zmluvách môže jednotlivcom adresovať povinnosť. Nakoľko\ntak nevykonala, aj toto pochybenie naplnilo zrušovacie ustanovenie obsiahnuté v § 250j ods. 2 písm.\na) O.s.p.\nPodľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,\nktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy\npreniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty\nEurópskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie\nprávne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády\npodľa čl. 120 ods. 2.\nPodľa článku 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať\na) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,\n\nb) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb\nalebo právnických osôb, alebo\nc) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.\n68. Navyše musí Najvyšší súd zdôrazniť, že primárne úniové právo vymedzuje inštitucionálny rámec\nEurópskej únie najmä prostredníctvom čl. 13 a nasl. tým spôsobom, že hore uvedená Správna komisia\ntam uvedená nie je.\n5) Charakter Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov:\n69. V súvislosti s hore uvedenými závermi sa musí Najvyšší súd vyjadriť k vplyvu charakteru a právneho\nporiadku, podľa ktorého bola Zmluva o dočasnom pridelení pracovníkov uzatvorená, na prejednávanú\nvec.\n70. Žalovaná nevykonala eurokonformným spôsobom výklad ustanovenia čl. 13 Nariadenia č. 1408/71\ns dôrazom na hore uvedený obsah pojmu „pracovník zamestnaný na území jedného členského štátu“.\nNavyše bolo od nej logicky očakávané, že sa vysporiada s predpokladmi aplikácie ustanovenia čl. 14 ods.\n1 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 (z jeho výkladu napríklad vychádza v bode č. 5), najmä že sa dôsledne\nvysporiadá s naplnením podmienok pre aplikáciu jej výnimiek, t.j. predovšetkým čl. 14 Nariadenia č.\n1408/71 vo vzťahu k naplneniu lehoty 12 mesiacov.\nPodľa čl. 14 ods. 1 písm. a) Nariadenia č. 1408/71 sa článok 13 ods. 2 písm. a) uplatňuje s nasledujúcimi\nvýnimkami a výhradami:\ni) Na pracovníka zamestnaného na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, ktorého\ntento podnik vyslal na územie iného členského štátu vykonávať pre tento podnik prácu, sa naďalej\nvzťahujú právne predpisy prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce\nneprekročí 12 mesiacov a že tento pracovník nie je vyslaný nahradiť iného pracovníka, ktorý ukončil\ndobu svojho vyslania.\nii) Ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, presiahne dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku\nnepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, na pracovníka sa ďalej vzťahujú právne predpisy\nprvého členského štátu až do dokončenia takejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského\nštátu, na územie ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí.\nTakýto súhlas sa musí vyžiadať pred uplynutím pôvodnej dvanásťmesačnej doby. Takýto súhlas sa však\nnemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov.\n71. Takisto z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaná spochybnila postavenie žalobcu, ktorý\nako agentúra dočasného zamestnávania zamestnal zamestnancov, ktorých vyslal na základe Zmluvy\no dočasnom pridelení pracovníkov na špecifikovaný výkon činnosti na území Slovenskej republiky.\nUvedená zmluva má súkromnoprávny charakter, je uzavretá v zmysle maďarského pracovného práva\na jej obsahom je úprava práv a povinností žalobcu a prijímajúcej slovenskej spoločnosti.\n72. V žiadnom prípade jej obsah nepodporuje názor žalovanej, že by zamestnancovi vznikol pracovný\npomer na území Slovenskej republiky, s čím by mal byť zviazaný vznik a následne zánik povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia zamestnancov v\nnezamestnanosti.\nV zmluve o dočasnom pridelení pracovníkov sa naopak oprávnenie na vznik a zánik pracovného pomeru\nzamestnanca deklaruje v prospech žalobcu, ktorý toto u svojich zamestnancov rovnako potvrdzuje.\n\n73. Takisto ani žalovaná, resp. jej prvostupňový orgán neurčili, na základe čoho a voči komu mal\npracovný pomer pôvodne vzniknúť, a následne v zmysle napadnutého rozhodnutia aj zaniknúť, ako\nsprávne argumentuje žalobca.\nNavyše, pokiaľ by mal pracovný pomer zamestnanca vzniknúť na území Slovenskej republiky len na\ntom základe, že zamestnanec začal vykonávať druh práce mu nepochybne určený žalobcom v prospech\nprijímajúcej slovenskej spoločnosti, potom logickému očakávaniu by zodpovedala komunikácia\nžalovanej s prijímajúcou slovenskou spoločnosťou a nie so žalobcom, ako v skutočnosti v konaní podľa\nzák. č. 461/2003 Z.z. v prejednávanej veci nastalo.\n\n6) Procesné iregularity v konaní so zamestnancami:\n74. Prvostupňový orgán žalovanej komunikoval s dotknutým zamestnancom v zmysle ustanovenia §\n212 ods. 14 zák. č. 461/2003 Z.z. prostredníctvom verejnej vyhlášky a neskôr im ustanovil postupom\npodľa § 175 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. opatrovníka.\nPodľa § 212 ods. 13 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení doručenie verejnou vyhláškou použije\norganizačná zložka Sociálnej poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo\nnie sú jej známi.\nPodľa § 175 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení vecne príslušná organizačná zložka Sociálnej\npoisťovne ustanoví účastníkovi konania opatrovníka, ak je to potrebné na obhajovanie jeho práv alebo\nak nemá zákonného zástupcu.\n75. Z pripojeného administratívneho spisu je však nepochybné, že nielen prvostupňový orgán, ale aj\nžalovaná boli schopní doručovať písomnosti žalobcovi na jeho adresu v zahraničí.\nNavyše z niektorých odpovedí žalobcu, napríklad z odvolania právneho zástupcu žalobcu z 21.09.2011\n(č.l. 7 pripojeného administratívneho spisu), jednoznačne vyplýva znalosť žalobcu adresy pracovníka,\nako aj ochota s ním komunikovať (viď formulácia žalobcu „s ktorým [E. P.] sme sa dohodli, že odvolanie\npodáme len my..“). Takisto aj z prípisu maďarskej organizácie OEP z 30.11.2009 vyplýva, že mala znalosť\no adresách jednotlivých pracovníkov, ktoré v prílohe uviedla.\n76. Potom ustanovenie opatrovníka prvostupňovým orgánom žalovanej je predčasné, nakoľko mala\nvyužiť priamu komunikáciu so zamestnancom prostredníctvom žalobcu ako jeho zamestnávateľa.\nIný postup žalovanej zamestnancovi nezaručoval riadne naplnenie jeho práva na riadny výkon verejnej\nsprávy v oblasti sociálneho poistenia (zabezpečenia).\n77. Vzhľadom na uvedené potom krajský súd v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. mal ustáliť rozsah účastníkov\nsúdneho prieskumu tak, že nielen žalobca, ale aj v konaní dotknutý zamestnanec mohol byť pribratý do\nsúdneho prieskumu ako osoba, ktorej práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia\ndotknuté.\nNakoľko však tento výsledok negatívny konania pre opomenutého účastníka nenastal, nevyhodnotil\nNajvyšší súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. uvedené opomenutie ako procesný stav, kedy sa\núčastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\nPodľa § 250 ods. 1 O.s.p. účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením\npriberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením\nsprávneho rozhodnutia dotknuté.\n78. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu týkajúcej sa predloženého rozsudku Pracovnoprávneho súdu\nv Miškolci z 21. apríla 2011 (anulácia uznesení maďarského správneho orgánu /Celoštátna pokladňa\n\nzdravotného poistenia/ o zániku poistných vzťahov) Najvyšší súd konštatuje, že tam uvedená\nargumentácia maďarského súdu neodporuje jeho právnym názorom.\nNakoľko však nemá právomoc hodnotiť spor žalobcu a žalovaného v tom duchu, či uvedené rozhodnutie\nmaďarského súdu malo vyvolať nejaké účinky na území Slovenskej republiky v prejednávanej veci, tak\nsa k tejto námietke vyjadrovať nebude.\n79. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa spojenia troch vecí sp. zn. 11S/41/2012, 11S/42/2012\na 11S/44/2012 Najvyšší súd odkazuje na uznesenie krajského súdu, ktoré je obsiahnuté v zápisnici o\nsúdnom pojednávaní z 15.01.2013, podľa ktorého sú tieto veci spojené na spoločné konanie naďalej\nvedené pod sp. zn. 11S/41/2012.\n80. Vzhľadom na hore uvedené závery výrok prvostupňového orgánu žalovanej, že zamestnancovi\n„zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v\nnezamestnanosti“, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a na tom základe nemá oporu v\nhore uvedených zákonných ustanoveniach.\nV.\n81. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä\nuž vo vyššie citovaných rozsudkoch a nálezoch, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný\ndôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného\nskutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je\nuvedené vo výroku rozsudku.\nPodľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5\na zákonom.\nPodľa § 135 ods. 1 O.s.p. je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis\nje v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika\nviazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu\npre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím\npríslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný\npodľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku\nspoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.\n82. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania, ako aj so\nsvojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,\npodľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko\ndôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.), ale aj špeciálne\n(§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky iba vo výnimočných prípadoch (§ 250ja ods. 5\nO.s.p.), a tento prípad v prejednávanej veci nenastal, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na\nvýroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.\nPodľa § 250ja ods. 5 O.s.p. Proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 je prípustný opravný prostriedok\npodľa štvrtej časti, ak nie je ustanovené inak.\n83. Bude preto úlohou žalovanej, aby sa v ďalšom konaní riadila právnym názorom súdu vysloveným v\ntomto rozsudku až do okamihu, keď postupom podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch Najvyšší\nsúd nevysloví iný právny záver.\n\n84. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1\nv spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešnému žalobcovi právo na\nnáhradu trov tohto konania vzniká, čo v tomto súdnom prieskume nastalo.\nPodľa § 224 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. platí, že ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne\naj o trovách konania na súde prvého stupňa.\n85. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania na základe ich včasného vyčíslenia právnym zástupcom\n- v konaní pod sp. zn. 11S/41/2012 na prvom stupni v sume 323,52 € (2 úkony právnej pomoci) a na\ndruhom stupni v sume 165,97 € (1 úkon právnej pomoci),\n- v konaní pod sp. zn. 11S/42/2012 na prvom stupni v sume 323,52 € (2 úkony právnej pomoci),\n- v konaní pod sp. zn. 11S/44/2012 na prvom stupni v sume 323,52 € (2 úkony právnej pomoci), t.j. v\ncelkovej sume 1.136,53 €,\nNajvyšší súd postupoval v súlade s § 150 ods. 1 O.s.p.\nDôvody hodné osobitného zreteľa vidí Najvyšší súd najmä v tom, že v prejednávanej veci ide o jedno z\nopakovaných konaní, ktoré sú minimálne skutkovo veľmi obdobné s totožnou právnou otázkou týkajúcou\nsa uplatnenia práv žalobcu v predchádzajúcom správnom konaní. Tomu zodpovedali aj jednotlivé\npodania úspešného žalobcu, čo do rozsahu argumentov, ako aj ich obsahu vrátane ich dopĺňania a\nspresňovania. Na druhej strane Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní o výške náhrady trov odvolacieho\nkonania prihliadol na povinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu najmä pri\ndodržiavaní lehôt a pokynov konajúcich súdov.\nPodľa § 150 ods. 1 veta prvá O.s.p. platí, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd\nvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.\n86. Po zvážení obidvoch vyššie citovaných hľadísk Najvyšší súd znížil požadovanú náhradu a v tomto\nprípade na základe hore uvedených právnych záverov priznal žalobcovi po zaokrúhlení náhradu trov\nkonania vo výške 1/5 z požadovanej sumy náhrady trov, t.j. 1.136,53/3 = 228 €. Takto priznaná suma\nnáhrady trov konania podľa mienky Najvyššieho súdu pokrýva reálne náklady a možný prínos právneho\nzastupovania v takýchto opakovaných veciach.\n87. Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 v spoj. s § 246c\nods. 1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o spôsobe platby a účte právneho\nzástupcu sú obsiahnuté v liste zo dňa 29.02.2012, ktorý je súčasťou súdneho spisu.\n88. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava vzniku, resp. zániku sociálno-poistných vzťahov je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných\ndôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n89. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnych\npoplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie.\nPodľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov za\nkonanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku\nnerozhodol odvolací súd.\n\nS prihliadnutím na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uvedenú právomoc\nnevyužil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec\npoplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.\n90. Záverom Najvyšší súd upozorňuje, že pri označovaní žalobcu ako zahraničnej právnickej osoby jeho\nobchodným menom vychádzal z dokumentov úradnej povahy, ktoré sa však čiastočne odlišovali. Preto\nuprednostnil označenie, pod ktorým bola podaná žaloba.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}