{"guid": "b843e1a4-0e19-481a-b4eb-cf53b6e57897:fd8ff2ce-d7c9-4dc3-9633-b621ba3ea220", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4011200760.1", "spisova_znacka": "6Sžf/53/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/53/2012 z 29. 5. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. mája 2013, sp. zn. 6Sžf/53/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:4011200760.1", "identifikacne_cislo": "4011200760", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2013-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-43", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fd8ff2ce-d7c9-4dc3-9633-b621ba3ea220", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200760.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200760.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200760.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/53/2012\n4011200760\n29. 05. 2013\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2013:4011200760.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nA. E., S. XXXX/XXA, N., zastúpený advokátom JUDr. Romanom Foltínom, Advokátska kancelária so\nsídlom Školská 3, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/14510-75732/2011/990886-r zo\ndňa 22. júla 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S 161/2011-55 zo\ndňa 19. júna 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S 161/2011-55\nzo dňa 19. júna 2012, p o t v r d z u j e.\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S 161/2011-55 zo dňa 19. júna 2012, podľa ust. § 250j ods.\n1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej len O.s.p.), zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/14510-75732/2011/990886-r zo dňa 22. júla\n2011, ktorým žalovaný podľa ust. § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov platný\nv rozhodnom čase (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní) potvrdil dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Šurany pod č. 633/230/4273/11/Mes zo dňa 1. apríla 2011, ktorým bol\nžalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009 v sume 64\n797,85 Eur za porušenie ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty\n(ďalej len zákon o DPH).\nO trovách konania rozhodol súd poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na\nnáhradu trov konania z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami a\nprávnym záverom žalovaného. V danom prípade boli sporné skutkové okolnosti daňových transakcií,\nktoré správca dane, ani žalovaný nepovažovali za dostatočne preukázané na to, aby boli splnené\npodmienky na odpočítanie dane v zmysle platného zákona o DPH. Uviedol, že preverovaním\njednotlivých obchodných transakcií žalobcu ako daňového subjektu, na základe dokladov správca dane\nzistil a v súlade so zákonom skonštatoval, že doklady boli vystavené bez uskutočnenia zdaniteľného\nplnenia ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Súd bol toho názoru, že\nžalovaný sa dôsledne vysporiadal s námietkami žalobcu a vec správne po právnej stránke na základe\ndostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom posúdil, keď fakturáciu predmetného\n\ntextilného tovaru ako podklad na uplatnenie nárokov v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. neuznal, nakoľko\nfyzická existencia tovaru, ako aj uskutočnenie zdaniteľného plnenia (dodanie tovaru) nebolo preukázané.\nKrajský súd zastal obdobný názor ako oba daňové orgány, že procesné právo žalobcu, tak ako tvrdí v\nžalobe podľa ust. § 15 zákona o správe daní nebolo v daňovom konaní porušené a nebolo potrebné\nupovedomiť žalobcu o výsluchu konateľov spoločnosti (svedkov), ktorí vystupovali v prejednávanom\nprípade ako dodávatelia alebo odberatelia tovaru podľa predložených faktúr, keďže ich predvolanie bolo\nbezúspešné a teda nebol určený ani pevný termín výsluchu konateľov. Tak pri faktúre č. 15122009\nvystavenej žalobcom ako dodávateľom pre odberateľa JOKOW WORKS, s.r.o., Česká republika ako\naj pri faktúre 29/2009 ( 090009) vystavenú pre žalobcu od spoločnosti PKW, s.r.o., Prievidza, ako\nodberateľa nebolo zo strany žalobcu v oboch prípadoch preukázané dodanie tovaru. Konštatoval, že ani\npri jednom fakturovanom nákupe nemal správca dane možnosť zistiť a preveriť pôvod tovaru a preukázať\nexistenciu tohto tovaru, teda daňové orgány urobili správny právny záver, že daňový doklad je z hľadiska\nnároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty použiteľný vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené\núdaje odrážajú skutočnosť, teda že tovar bol aj reálne dodaný.\nKrajský súd ďalej uviedol, že z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za jednotlivé zdaňovacie obdobia\nopísané v Protokole nesporne vyplynulo, že obchodné transakcie, tak ako ich žalobca deklaruje sa reálne\nneuskutočnili pre nesplnenie vecnej a časovej podmienky. Zdôraznil, že podmienky uvedené v ust. §\n49 ods. 1 a 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávne a na ich bezpodmienečné splnenie sa\nviaže nárok na odpočet a pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane\nz dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené\ntak, ako sú deklarované v daňovom priznaní.\nV súvislosti s namietnutým nezákonným procesným postupom, kedy žalobca nemohol realizovať svoje\nprávo podľa ust. § 15 ods. 5 zákona o správe daní, krajský súd zhodne s oboma správnymi orgánmi\nzastal názor, že uvedené procesné právo žalobcu nebolo porušené a že nebolo potrebné upovedomiť\nžalobcu o výsluchu konateľov (svedkov), keďže ich predvolanie bolo bezúspešné. Pokiaľ sa jednalo o\nIng. Kollára, konateľa spoločnosti PKW, s.r.o. tento sa dostavil na jeden výsluch sám kde uviedol, že\npredloží doklady dodatočne v určenom termíne, čo neurobil.\nKrajský súd ďalej zdôraznil, že dôkazne bremeno je v rámci daňového konania na strane daňového\nsubjektu a správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádza z prezumpcie neviny t.j. kým sa\nnepreukáže opak, ale v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej\npovinnosti je povinnosťou správcu dane v súlade s právnymi predpismi dokázať daňovému subjektu,\nže postupoval nesprávne, čo v danom prípade bolo jasne preukázané a zdôvodnené poukazom\nna konkrétne dôkazy zabezpečené výsluchom svedkov a listín. Žalobca mal možnosť sa v rámci\nprejednania Protokolu vyjadriť ku každému zabezpečenému dôkazu a reagovať na každý zabezpečený\ndôkaz relevantným (nespochybniteľným) dôkazom o uskutočnení zdaniteľných plnení. Poukazovanie\nžalobcu na neúplnosť účtovníctva svojich obchodných partnerov, na ich porušenie daňových a účtovných\npredpisov v nadväznosti na jeho právny záver o porušení jeho procesného práva a nedodržaní zákona o\nspráve daní v nadväznosti na Šiestu smernicu Rady č. 77/388/EHS ako i odporúčaniu Výboru ministrov\nRady Európy a Rezolúciu sa krajskému súd javilo ako účelové vytváranie dojmu, že žalobca sa stal\nobeťou nečestných obchodných partnerov. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal na to, že Šiesta\nsmernica Rady bola zakomponovaná do zákona o DPH a od 1. januára 2007 bola nahradená Smernicou\nRady 2006/112/ES, čo sa odrazilo aj v novele zákona o DPH. Konštatoval, že žalobca aj keď sa\nna uvedenú právnu úpravu odvoláva, touto sa neriadil, s poukazom na to, že z priebehu konania\nani z obsahu žaloby nie je možné zistiť v čom konkrétne daňové orgány pochybili a ktoré konkrétne\nustanovenia okrem už namietnutého ust. § 15 ods. 5 zákona o správe daní porušili, pričom žalobca ani\nnepreukázal, v ktorých prípadoch vznikol rozpor medzi národnou legislatívou a legislatívou Európskeho\nspoločenstva.\nZáverom krajský súd zdôraznil, že pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane DPH uplatnil nárok na odpočítanie\ndane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne\nuskutočnené tak, ako ich deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov a to\naj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel preukázať i keď ho zaťažuje dôkazne\nbremeno v zmysle ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., s poukazom na to, že správca dane nie je\npovinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly overuje, či daňový subjekt\ndeklarovanú daňovú transakciu podľa predložených dokladov preukázal a či ju deklaroval správne teda\nv súlade s hmotnoprávnym predpisom, majúc za to, že žalobca nepreukázal, že vecné plnenia podľa\n\npredložených faktúr (dodávateľskej či odberateľskej) boli reálne uskutočnené (dodávateľ PKW, s.r.o.)\na nebolo preukázané ani intrakomunitárne dodanie tovaru z vystavenej faktúry pre odberateľa JOKOW\nWORKS, s.r.o., Česká republika. Vzhľadom na vyššie uvedené preto krajský súd žalobu zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa ust. § 205a\nods. 1 písm. d/ a f/ O.s.p. (v doplnení odvolania uviedol žalobca opravu tak, že odvolanie podáva z\ndôvodu podľa § 205a ods. 2, písm. d/, f/ O.s.p.), teda súd dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\nZ dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca zotrval na svojej argumentácii o porušení jeho práva\npodľa ust. § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.. Vyslovil názor, že pre naplnenie práva klásť\nsvedkom a znalcom otázky počas ústneho pojednávania vykonávaného správcom dane nepostačuje\niba oboznámenie sa s výsledkami výsluchu v rámci oboznámenia sa s výsledkami daňovej kontroly a pri\nprerokovaní protokolu, s poukazom na to, že z ust. § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní a poplatkov\nzreteľne vyplýva, že daňový subjekt má právo klásť svedkovi pri ústnej výpovedi počas daňovej kontroly\notázky, čo žalobcovi nebolo umožnené a preto nemohol žalobca nie z vlastnej viny preukázať v\nrámci daňového konania prostredníctvom eventuálnych otázok kladených vypočúvanému svedkovi Ing.\nFrantiškovi Kollárovi, konateľovi PKW s.r.o., že k dodaniu tovaru fakturovaného spoločnosťou PKW, s.r.o.\nfaktúrou č. 090012 zo dňa 2. decembra 2009 a faktúrou č. 44-09 zo dňa 4. decembra 2009 skutočne\ndošlo. Existenciu tovaru mohol žalobca preukázať jedine predložením listinných dôkazov, čo aj tak učinil\nuž v rámci prvostupňového správneho konania a tiež svedeckými výpoveďami a otázkami kladených\nsvedkom, čo mu do značenej miery nebolo umožnené, pretože v čase výkonu kontroly už predmetným\ntovarom nedisponoval, lebo od jeho nákupu po časový interval výkonu daňovej kontroly ubehli skoro dva\nroky. Dôvodil, že porušením jeho práva podľa ust. § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní došlo aj\nk porušeniu zásady zákonnosti podľa ust. § 2 ods. 1 citovaného zákona, pretože prvostupňový správny\norgán a aj žalovaný upreli a svojím postupom zmarili uplatnenie jeho práva, ktoré mu zákon vyslovene\npriznáva.\nĎalej žalobca v odvolaní namietal, že krajský súd ani správne orgány vôbec nebrali do úvahy skutočnosti,\nže obchody deklarované vyradenými faktúrami v zdaňovacom období december 2009, neboli v rámci\ndaňovej kontroly výpoveďami obchodných partnerov žalobcu spochybnené. Zastával názor, že správca\ndane mohol a mal postupovať podľa ust. § 29 ods. 6 zákona o správe daní a určiť a vyrubiť daň podľa\npomôcok, čím mohlo dôjsť k iným skutkovým zisteniam, pričom vady, nedostatky a neplnenie zákonných\npovinností u obchodných partnerov žalobcu vyhodnotil v konaní na ťarchu a v neprospech žalobcu a\nuspokojil sa iba s konštatovaním, že konateľa PKW, s.r.o. nebolo možné vypočuť. Vyjadril presvedčenie,\nže zo strany príslušného správcu dane by bolo na mieste, aby tej strane obchodu, ktorá si nesplní\npovinnosti podľa zákona č. 222/2004 Z. z. (v tomto prípade dodávateľ a odberateľ žalobcu) určil daň\npodľa ust. § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a nie v rozpore s ust. § 2 ods. 2 tohto zákona postihoval\nten daňový subjekt, ktorý si svoje daňové povinnosti podľa zákona splnil (žalobca).\nV súvislosti s obchodom realizovaným faktúrami č. 090012 a 4409 vystavených dodávateľom PKW, s.r.o.\nžalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.6.2012 v spojených veciach\nC-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében kft proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális\nAdó Föigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Észak-alf?ldi Regionális Adó\nFöigazgatósága, kde Súdny dvor v obdobnej veci vyslovil názor, že: „odpočítanie DPH v zásade\nnemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonnosti, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry a tiež vyslovil, že:\n„daňový orgán nemôže všeobecne požadovať, aby zdaniteľná osoba požadujúca uplatnenie práva na\nodpočet DPH skúmala existenciu nezákonnosti alebo daňového podvodu na strane predchádzajúcich\nsubjektov\". Žalobca namietal, že v predmetnej veci však správny orgán nesplnenie zákonných povinností\nna strane jeho obchodných partnerov vyhodnotil v jeho neprospech. Trval na svojej argumentácii\nohľadom procesných chýb daňového konania vykonaného prvostupňovým správnym orgánom ako aj\nžalovaným, tieto považoval za tak zásadné, že ich existenciu nemožno ignorovať, tvrdiac, že práve\nnaopak ich následkom bolo hrubé porušenie postavenia žalobcu ako účastníka daňového konania,\nčím došlo nielen k ohrozeniu účelu konania na spoľahlivosti zisteného skutkového stavu, ale a to\npredovšetkým, porušením práv daňového subjektu, ktoré mu zákon výslovne priznáva (Rozsudok NS\nSR 4Sž 65,66/01, 4Sž 113,114/01). Dovodil, že tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutočnosti majúce\nvplyv na správne určenie skutkových okolností, na ktorú vadu daňového konania prvostupňový súd\n\nneprihliadol, dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhoval, aby odvolací\nsúd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s\nrozhodnutím Daňového úradu Šurany sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil\nsi náhradu trov konania.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu\nuvedeným v napadnutom rozhodnutí, s poukazom na to, že sa pridržiava vyjadrenia k žalobe zo dňa 27.\noktóbra 2011 č. I/224/20293-113444/2011/990055, vzhľadom k tomu, že žalobca v odvolaní neuviedol\nžiadne nové skutočnosti, ako tie, ku ktorým sa už žalovaný vyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu\n(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta\nprvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>\n(§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že\nodvolanie nie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie\n- dodatočný platobný výmer, prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Šurany, ktorým\nsprávca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009\nvo výške 64.797,85 eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého\nstupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa\na konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými\nnámietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o povinnosti žalobcu zaplatiť\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej\nrozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci\nsprávneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,\nči uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\n\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených\nv odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie\npreskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší\nsúd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi\nzávermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia.\nZákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania\ntak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia\nsa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v\ndaňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto\nkonaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a\nvybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a\nvšetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo\n(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca\ndane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre\nvznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil\nriadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa\nberie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti\n(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane\nv daňovom konaní (ods.8).\nPodľa ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý\nvedie daňové konanie.\nSprávca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nAko dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy\nsprávcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových\nkontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi\na doklady k nim.\nDaňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\ndane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa ust. § 43 ods. 1, 5 zákona č. 222/2004 Z. z. oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je\nodoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom\ntovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.\n\nPlatiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4.\nPlatiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu\ntovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom\no odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným\npotvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná\nodberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného\nčlenského štátu, d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom\no prijatí platby za tovar.\nPodľa ust. § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPlatiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky\ntovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a)\nvoči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi\ndodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4,\n7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a\n§ 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.\nOdvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že\nsprávca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval\nv súčinnosti s daňovým subjektom, a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov\nžalovaný správny orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov boli\nsplnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi\npredpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o\nspráve daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nOdvolací súd z obsahu spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že správca\ndane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie marec - máj, júl - december 2009 daňovú kontrolu dane z\npridanej hodnoty, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 633/320/1564/2011/Vlk zo dňa 7. februára 2011,\nktorý bol prerokovaný a doručený dňa 24.3.2011. Na základe výsledkov daňovej kontroly obsiahnutých\nv Protokole správca dane vydal rozhodnutie - dodatočný platobný výmer č.633/230/4273/11/Mes zo\ndňa 1. apríla 2011, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie\ndecember 2009 v sume 64 797,85 Eur, podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992\nZb.. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správca dane dospel k záveru, že v danom\nprípade nebolo preukázané dodanie tovaru jednak v súvislosti s faktúrou č. 15122009 pre odberateľa\nJOKOW WORKS s.r.o., čím žalobca porušil ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže deklaroval\nintrakomunitárnu dodávku tovaru do iného členského štátu bez dodania tovaru, a jednak v súvislosti s\nfaktúrou č. 090012 a č. 4409 vystavenú dodávateľom PKW s.r.o., keď žalobca si uplatnil odpočet dane\nbez dodania tovaru na základe vystavených faktúr, čím žalobca porušil ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona č.\n222/2004 Z. z..\nNa základe odvolania žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane - dodatočný platobný výmer č.\n633/230/4273/11/Mes zo dňa 1. apríla 2011, žalovaný rozhodnutím zo dňa 22. júla 2011, č.\nI/224/14510-75732/2011/990886-r (rozhodnutie napadnuté žalobou) potvrdil uvedené rozhodnutie\nsprávcu dane. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný po preskúmaní rozhodnutia\nsprávcu dane taktiež dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody tak, ako\nboli uvedené na predložených dokladoch, sa uskutočnili. Žalovaný konštatoval, že zo strany daňového\nsubjektu - žalobcu, neboli v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty preukázané podmienky uplatnenia\nnároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, keď v procese dokazovania neboli preukázané tvrdenia\n\ndaňového subjektu, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené tak, ako boli deklarované kontrolovaným\ndaňovým subjektom na základe predložených účtovných dokladov. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že\nnedošlo k uznaniu nadmerného odpočtu z dôvodu zlyhania alebo pochybenia iných platiteľov, alebo z\ndôvodu pochybností o tvrdeniach týchto platiteľov, žalovaný poukázal na ust. § 29 ods. 8 zákona o správe\ndaní, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,\nhlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Žalovaný\nzdôraznil, že ak subjekt má daňový doklad ( faktúra a i.) je splnená len jedna z formálnych podmienok\npre uplatnenie práva na odpočítanie dane, ako aj že zákon nestojí na formálnom vykázaní zdaniteľného\nplnenia. V danej súvislosti poukázal na rozsudok 2 Afs 177/2006-61, kde ÚS vyslovil názor, že doklad\nje len formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľných\nplnení. Súčasne poukázal na rozsudok NSSR č. 9 Afs 73/2008-162 a Nález Ústavného súdu III. ÚS\n24/2010-57, z ktorých rozhodnutí právne vety citoval.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v rozsahu a\ndôvodov uvedených v odvolaní žalobcu, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového\nmateriálu krajského súdu, súčasť ktorého bol aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu,\nsa plne stotožnil s argumentáciou krajského súdu o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia\nžalovaného, považujúc ju za správnu. Odvolací súd zhodne ako prvostupňový súd konštatuje, že v\ndanom prípade bol zistený skutkový stav v dostatočnom rozsahu, z ktorého nepochybne vyplynul záver\no nepreukázaní intrakomunitárneho dodania tovaru z vystavenej faktúry č. 15122009 žalobcom pre\nodberateľa spoločnosť JOKOW WORKS, s.r.o. a zrealizovania zdaniteľného plnenia z vystavenej faktúry\nč. 090012 a č. 4409 spoločnosťou PKW s.r.o., keďže v rámci dokazovania správnym orgánom sa\nnepreukázali tvrdenia daňového subjektu - žalobcu, deklarované v daňovom priznaní za predmetné\nzdaniteľné obdobie - december 2009.\nOdvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorou v odvolaní namietal, že správne orgány\nvôbec nebrali zreteľ na skutočnosť, že zrealizovanie obchodov deklarovaných vystavenými faktúrami\nneboli jeho obchodnými partnermi vôbec spochybnené a napriek tomu správca dane mu pripísal na\nvrub zodpovednosť za nesplnenie zákonných povinností na strane obchodných partnerov. Z obsahu\nspisu je nepochybné, že konateľom obchodnej spoločnosti JOKOW WORKS, s.r.o. Brno je A. E., totožná\nosoba ako žalobca, pričom tento nepredložil účtovníctvo, evidenciu DPH a neumožnil správcovi dane\nfyzické preverenie existencie tovaru a neskôr sa stal nekontaktným. Vzhľadom na osobné prepojenie\npredmetných obchodných spoločností a skutkové zistenia týkajúce sa realizácie obchodu medzi týmito\nspoločnosťami správca dane vyvodil správny právny záver o nepreukázaní intrakomunitárneho dodania\ntovaru. Tvrdenie žalobcu, ktorým poukazuje na neserióznosť obchodného partnera, odvolaciemu súdu\nsa javí viac ako účelová, keďže na strane oboch obchodných partnerov vystupuje tá istá osoba.\nV danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom subjekte - žalobcovi\n- ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane\na skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie\nbol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť\npovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Súčasne v tejto súvislosti najvyšší\nsúd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.\njúna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z\n23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim\nprávom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej\nhodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je\njeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.\"\nPokiaľ žalobca v súvislosti s obchodom realizovaným so spoločnosťou PKW, s.r.o., Prievidza v odvolaní\npoukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach\nC-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében kft proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális\n\nAdó Föigazgatósága a Péter Dávid proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Észak-alf?ldi Regionális Adó\nFöigazgatósága, kde Súdny dvor v obdobnej veci vyslovil názor, že odpočítanie DPH v zásade\nnemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonnosti, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry, odvolací súd\nmal preukázané, že túto argumentáciu žalobca využil aj v obsahovo totožnom konaní vedenom na\nNajvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžf/42/2012, ktorého predmetom konania bolo\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer za\nzdaňovacie obdobie júl 2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky k uvedenej argumentácii žalobcu v\noznačenom konaní vyslovil právny názor, na ktorý odvolací súd v danom prípade poukazuje a časť z\ntohto rozhodnutia v súlade s ust. § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza nasledovne:\n„Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) pripomenul boj proti\npodvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady\n2006/112/ES. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na\nodpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.\nV predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie,\nktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že\nfaktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES. V predmetnej právnej veci však\nnebolo preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, nebola teda splnená jedna z podmienok, za\nktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci\nnebolo preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené\nv smernici 2006/112/ES. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich\núčtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 17. júla\n2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza,\nFrankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639- bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-80/11,\nC 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s\ncieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení,\nktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\nna zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,\nzávisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. Na základe uvedených skutočností\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci\nMahagében nemožno aplikovať v predmetnej právnej veci.\"\nOdvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie jeho procesných\npráv vyplývajúcich mu z ust. § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní, keď mu nebolo správcom\ndane umožnené klásť svedkom otázky počas ústneho pojednávania, nestotožniac sa s názorom\nkrajského súdu, že postačuje oboznámenie sa iba s výsledkom výsluchu v rámci oboznámenia sa s\nvýsledkami daňovej kontroly a pri prerokovaný Protokolu. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci\nvyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane sa v rámci daňového konania snažil\no preverenie požadovaných skutočnosti u obchodnej spoločnosti PKW, s.r.o., avšak bezúspešne, čo\njednoznačne vyplýva z dožiadania správcu dane zo dňa 22. apríla 2010 a odpovede na dožiadanie\nDaňovým úradom Prievidza zo dňa 14. mája 2010. Vzhľadom na skutkové zistenia vyplývajúce z\nadministratívneho spisu vyhodnotil odvolací súd žalobcovu námietku ako nedôvodnú a stotožnil sa s\nprávnym posúdením prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Pokiaľ\nžalobca v odvolaní argumentoval neserióznosťou jeho obchodných partnerov v kontexte neunesenia\njeho dôkazného bremena, odvolací súd poukazuje na právny záver prezentovaný už v uvedenom\nkonaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/42/2012, ktorý v zmysle § 250ja ods. 7\nO.s.p. uvádza nasledovne: „v záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných\na korektných záväzkových vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave\nzmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si\ninformácie a skutočnosti ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére,\nnásledky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia\nvo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce\nzo správnych konaní vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej-ktorej zmluvnej strany (pozri\nnapríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 104/2012-89 z 1. marca 2012,\nrozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn.\n4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011).\"\n\nPokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že správca dane mal možnosť v danom prípade postupovať podľa\nust. § 29 ods. 6 zákona o správe daní a určiť a vyrubiť daň podľa pomôcok, na základe ktorého postupu\nmohol dôjsť k iným skutkovým zisteniam, odvolací súd na túto jeho námietku nemohol prihliadnuť a\nto vzhľadom na koncentračnú zásadu v konaní. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a\npostup orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe t.j. v medziach\nžalobných dôvodov postupom ustanoveným v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\n( §§ 247 a nasl.). Z uvedeného vyplýva, že správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe podanej v lehote\nzákonom ustanovenej. Keďže žalobca uvedené v žalobe nenamietal a túto požiadavku ako námietku\nuplatnil až v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, uplatnil ju po uplynutí zákonnej lehoty v zmysle\n§ 250b ods. 1 v spojení s § 250h ods.1 O.s.p..\nOdvolací súd nemohol prihliadnuť ani na skutočnosti, ktoré žalobca oznámil v priebehu odvolacieho\npreskúmavacieho konania listom - doplnenie odvolania, zo dňa 30. augusta 2012, ktorým rozšíril\nodvolacie dôvody aj podľa odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 1 písm. d/ O.s.p., tvrdiac, že sa vyskytli\nnové dôkazy a skutočnosti, ktoré nemohol bez svojej viny označiť a predložiť do rozhodnutia súdu\nprvého stupňa a to, že dňa 8. augusta 2012 boli vydané rozhodnutia príslušného daňového orgánu\nČeskej republiky- Finančného úradu Brno, č. k. 11319/12-1301-707271 a č. k. 11320/12-1301-707271,\nktorými daňový úrad ČR uznal existenciu obchodov spoločnosti JOKOW WORKS, s.r.o. ako kupujúceho\na žalobcu ako predávajúceho, na základe čoho žalobca preukázateľne dodal spoločnosti JOKOW\nWORKS, s.r.o. všetok tovar fakturovaný mu žalobcom v roku 2009.\nV zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je pre\nsúd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a súd môže\nvykonať len dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Z uvedenej právnej úpravy,\nktorá sa vzťahuje na celé preskúmavacie konanie, teda je záväzná aj pre odvolacie preskúmavacie\nkonanie, vyplýva povinnosť súdu posudzovať zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu na\nzáklade skutkových okolností, ktoré existovali v čase vydania rozhodnutia žalovaného. Zo skutkových\nokolností v danom prípade vyplýva, že žalovaný vydal rozhodnutie napadnuté žalobou dňa 22. júla\n2011 a rozhodnutia príslušného daňového orgánu Českej republiky- Finančného úradu Brno, č. k.\n11319/12-1301-707271 a č. k. 11320/12-1301-707271, boli vydané dňa 8. augusta 2012. Z uvedeného\nje zrejmé, že k vydaniu označených rozhodnutí príslušného daňového orgánu Českej republiky došlo\npo vydaní preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, z ktorých dôvodov ide o novú skutočnosť, ktorá\nv čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistovala, a preto odvolací súd na túto skutočnosť pri\npreskúmavaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného nemohol prihliadnuť podľa § 250i ods. 1 O.s.p..\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvedené v odvolacom konaní za\nrelevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,\nže správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistili\nskutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom,\nskutkové zistenia správne a v súlade so zákonom vyhodnotili, ktoré skutočnosti náležite aj uviedli v\nodôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci\npostupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane a\nv odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Odvolací\nsúd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci žalobca spôsobom\nnevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH v\nzmysle § 43 ods. 1 a ust. § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní\nza zdaňovacie obdobie december 2009 .\n\nZ uvedených dôvodov odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch\nstupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane\nvyrubili za zdaňovacie obdobie december 2009 rozdiel dane z pridanej hodnoty, za správny.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods.\n3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 Os.p..\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení\ns § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1. Účastníkom nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože žalobca bol\nv tomto konaní neúspešný a žalovanému trovy v tomto konaní nevznikli.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.mája\n2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}