{"guid": "5423a660-0686-4d36-b558-86f0440bf6d1:1bf79f0e-fc3f-4b2f-a457-7416e9166d1b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4011200642.1", "spisova_znacka": "2Sžf/44/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/44/2012 z 19. 6. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2013, sp. zn. 2Sžf/44/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:4011200642.1", "identifikacne_cislo": "4011200642", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2013-06-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-4", "nazov": "§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-29.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-29"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-29", "/SK/ZZ/2003/595#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1bf79f0e-fc3f-4b2f-a457-7416e9166d1b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200642.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200642.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200642.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/44/2012\n4011200642\n19. 06. 2013\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2013:4011200642.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: C.. P.\nX., F. M. č. XXXX/X, XXX XX Z., zastúpený: JUDr. Petra Lukáčová, advokát so sídlom Mostná č. 72,\n949 01 Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ul. č. 63,\nBanská Bystrica, právny nástupca Daňového riaditeľstva Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. I/224/12357-62959/2011/990013-r zo 14. júna 2011, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/16/2011-89 z 19. januára 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/16/2011-89 z 19. januára\n2012, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 26S/16/2011-89 z 19. januára 2012 zamietol podľa § 250j\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia\nrozhodnutia žalovaného č. I/224/12357-62959/2011/990013-r zo 14. júna 2011, ako aj rozhodnutí\nprvostupňového orgánu - Daňového úradu Topoľčany (ďalej len „správca dane“) č. 642/230/11304/11/\nKuc zo 16. marca 2011 a č. 642/230/6492/11/Kuc zo 14. februára 2011, ktorými správca dane podľa\n§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov\nfyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 36 225,63 eura.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca, ktorý v zdaňovacom období roku 2009\nnevykonával podnikateľskú činnosť, podal 19. marca 2010 daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej\nosoby za zdaňovacie obdobie 2009, v ktorom si okrem príjmov podľa § 7 zákona č. 595/2003 Z. z. o\ndani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DP“) v celkovej výške 26 067,63 eura\nuviedol aj príjmy dosiahnuté v zmysle § 8 zákona o DP vo výške 360 846,26 eura, z toho boli príjmy z\nprevodu cenných papierov (§ 8 ods. 1 písm. e/) vo výške 170 185,05 eura a iné príjmy z príležitostných\nčinností (§ 8 ods. 1 písm. a/) vo výške 190 661,21 eura. Vypočítanú daňovú povinnosť daňový subjekt\nv termíne uhradil.\nDňa 23. júla 2010 podal žalobca dodatočné daňové priznanie, v ktorom si znížil príjmy dosiahnuté v\nzmysle § 8 zákona o DP o sumu 190 661,21 eura, vyčíslil si daňovú povinnosť v sume 4877,16 eura\na zároveň požiadal o vrátenie daňového preplatku vo výške 35 501,13 eura. Súčasťou dodatočného\ndaňového priznania bol znalecký posudok č. 27/2010, ktorý bol podkladom pre podanie dodatočného\ndaňového priznania.\n\nSprávca dane na základe oznámenia č. 642/320/40675/2010/Ges zo 16. augusta 2010 zahájil 26.\naugusta 2010 u daňového subjektu kontrolu na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie\n2009 a zároveň vydal Rozhodnutie o prerušení konania vo veci vrátenia preplatku na dani z príjmov\nfyzickej osoby č. 642/230/40514/10/Kuc zo 16. augusta 2010.\nV rámci vykonanej daňovej kontroly správca dane zistil, že žalobca si dodatočným daňovým priznaním\nznížil príjmy dosiahnuté v zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DP o sumu 190 661,21 eura, ktorá\npredstavovala príjem vo forme zmluvnej pokuty, ktorá bola žalobcovi vyplatená v zmysle Dohody\nakcionárov, uzatvorenej v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti TOPVAR, a.s. Predaj akcií\nspoločnosti TOPVAR, a.s., Topoľčany bol uskutočnený na základe Zmluvy o predaji a kúpe akcií,\nuzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou SABMiller Europe B.V. ako kupujúcim\ndňa 6. mája 2006, Dohody meniacej a dopĺňajúcej Zmluvu o predaji a kúpe akcií zo 6. mája 2006\na Dohody akcionárov o spolupráci zo 6. mája 2006. V liste zo 4. septembra 2009 adresovanom\nspoločnosťou PIVOVARY TOPVAR, a.s. okrem iných i žalobcovi sa uvádza, že podľa článku 3.1. vyššie\nuvedenej akcionárskej dohody sa kupujúci (právny predchodca spoločnosti PIVOVARY TOPVAR, a.s.)\nzaviazal zrealizovať investičný plán, ktorý posilní výrobné zariadenia v Topoľčanoch tak, aby umožňovali\nvýrobu až jedného milióna hektolitrov piva ročne, využijúc pritom modernú technológiu a to nie neskôr,\nako v deň pripadajúci na tretie výročie Dňa Druhej uzávierky. V prípade, ak kupujúci nezrealizuje\nposilnenie výroby v lehote uvedenej v dohode, zaväzuje sa zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 1 000 000\nUSD predávajúcim a tým sa bude považovať povinnosť kupujúceho za splnenú. Uvedený záväzok mal\nbyť splnený najneskôr do 31. augusta 2009. Spomínaným listom PIVOVAR TOPOĽČANY, a.s. žalobcovi\n(a ostatným predávajúcim) oznámil zámer splniť si povinnosť zaplatiť predmetnú pokutu a za týmto\núčelom žiadal o poskytnutie údajov umožňujúcich realizáciu platby pokuty.\nPodľa zistení správcu dane a žalovaného kupujúci poukázal 29. septembra 2009 bankovým prevodom\nna účet žalobcu príslušnú časť pokuty vo výške 190 661,21 eura. Žalobca si uvedenú sumu zahrnul\nv zmysle § 8 ods. 1 zákona o DP do zdaniteľných príjmov za rok 2009 a zaplatil z nej daň. Následne\npožiadal 15. júla 2010 Znalecký ústav HZ, s.r.o. Bratislava o vypracovanie znaleckého posudku a na\nzáklade vysloveného znaleckého názoru si podal vyššie uvedené dodatočné daňové priznanie, v ktorom\nsi o sumu 190 661,21 eura znížil príjmy uvedené v § 8 ods. 1 zákona o dani z príjmov a požiadal správcu\ndane o vrátenie dane v sume 35 501,13 eura.\nKrajský súd zdôraznil, že z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia prejednávanej veci je v danom prípadne\nrozhodujúce, či žalobcom namietaný príjem vo forme pokuty, ktorá bola žalobcovi vyplatená v zmysle\nDohody akcionárov o spolupráci uzatvorenej v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti TOPVAR,\na.s. je príjmom oslobodeným od dane z príjmov fyzických osôb.\nVo vzťahu k uvedenému krajský súd poznamenal, že žalobca v prvostupňovom konaní pred správcom\ndane a ani v odvolacom konaní pred žalovaným nepredložil samotnú Dohodu akcionárov o spolupráci\nuzatvorenej v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti TOPVAR, a.s., ktorá mala byť uzavretá 6.\nmája 2006 a na základe ktorej mala byť žalobcovi vyplatená zmluvná pokuta vo výške 190 661,21 eura,\navšak túto pokutu v zhode so znaleckým posudkom, ktorý predložil, prezentuje ako zmluvnú pokutu. V\ntejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností majúcich vplyv\nna správne určenie dane v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní znáša daňový subjekt, čiže v danom\nprípade žalobca. Tento však v daňovom konaní správcovi dane nepredložil vyššie uvedenú Dohodu\nakcionárov o spolupráci, čím samotný žalobca znemožnil právne posúdenie charakteru zmluvného\ndojednania, na základe ktorého mu bolo poskytnuté plnenie vo výške 190 661,21 eura zo strany\nspoločnosti PIVOVARY TOPVAR, a.s.\nKrajský súd rovnako, ako daňové orgány, považoval žalobcom predložený znalecký posudok\nvypracovaný pre žalobcu Znaleckým ústavom HZ, s.r.o. pod č. 27/2010 z 20. júla 2010 za irelevantný a to\nnielen z dôvodov uvádzaných žalovaným v napadnutom rozhodnutí. Úlohou znalca zadanou žalobcom\nbolo zodpovedať otázku, či je možné príjem pokuty podľa akcionárskej dohody zaradiť pod oslobodené\npríjmy - prijatá náhrada škody alebo prijatá náhrada nemajetkovej ujmy, ktoré sú ako oslobodené príjmy\nuvedené v § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o DP. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že posudzoval výsostne\nprávnu otázku, či konkrétny príjem podlieha oslobodeniu od dani z príjmov. Znalec si túto otázku dovolil\ndokonca právne posudzovať bez toho, že by bol mal k dispozícii autentický text „Akcionárskej dohody“,\nna základe ktorej žalobca uvedený príjem obdržal. Napriek tomu znalec vykonal právnu analýzu právnej\n\npovahy dojednania o predmetnej pokute, pričom dospel k záveru, že je zmluvnou pokutou a to bez\ntoho, že by mal text dohody o nej k dispozícii. Vychádzal pritom len z listu zo 4. septembra 2009, ktorý\nadresovala spoločnosť PIVOVARY TOPVAR, a.s. okrem iných i žalobcovi.\nNa základe uvedeného krajský súd považoval uvedený znalecký posudok pre účely daňového konania\nza nepoužiteľný. Posúdenie právnej otázky, či príjem tvrdený žalobcom ako daňovým subjektom spĺňa\nkritériá pre oslobodenie od príslušnej dane podľa niektorého z ustanovení § 9 zákona o DP, prináleží\nvýlučne daňovým orgánom a v prípade preskúmavania ich rozhodnutí súdu. Posúdenie tejto právnej\notázky nemôže byť za žiadnych okolností predmetom znaleckého dokazovania už zo svojej povahy,\npretože toto môže slúžiť výlučne na objasnenie skutkových okolností vyžadujúcich také odborné znalosti,\nktorými vo veci rozhodujúci orgán nedisponuje a ktoré sú pre právne posúdenie veci nevyhnutné\nvýlučne ako súčasť skutkového stavu veci. Žalobca v prvostupňovom ani odvolacom daňovom konaní\nneprodukoval žiaden taký dôkaz, ktorý by nasvedčoval, že jeho príjem v rozhodnom zdaňovacom období\nroku 2009 vo výške 190 661,21 eura by mali daňové orgány dôvod subsumovať pod akýkoľvek príjem\nfyzickej osoby oslobodený od dane z príjmu podľa ktoréhokoľvek z ustanovení § 9 zákona o DP.\nKrajský súd ďalej uviedol, že žalobca sa snaží inštitút zmluvnej pokuty prezentovať tak, že dojednaná\nzmluvná pokuta v každom konkrétnom prípade reálne plní v prípade jej vyplatenia aj funkciu\npaušalizovanej náhrady škody. Povinnosť zmluvnej strany zaplatiť druhej zmluvnej strane zmluvnú\npokutu pri porušení zmluvnej povinnosti, na ktorú bola dojednaním viazaná vzniká zásadne bez\nohľadu na tú skutočnosť, či porušením predmetnej zmluvnej povinnosti bola strane zo zmluvnej pokuty\noprávnenej spôsobená akákoľvek škoda (§ 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru krajského\nsúdu však funkciu paušalizovanej náhrady škody vyplývajúcu z § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka\nmôže zmluvná pokuta plniť výlučne v prípade, ak porušením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta\nvzťahuje bola druhej zmluvnej strane navyše spôsobená i škoda. Žalobca ničím nepreukázal, že\nporušením zmluvnej povinnosti zo strany spoločnosti PIVOVARY TOPVAR, a.s., na ktorú mala byť\nviazaná jej povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, bola žalobcovi zo strany uvedenej spoločnosti\nspôsobená i akákoľvek škoda. Takúto skutočnosť dokonca ani nikdy netvrdil. Krajský súd preto nevidel\ndôvod, prečo by vyplatenie uvedenej zmluvnej pokuty malo byť vnímané ako náhrada škody a teda\npríjem od dani z príjmov oslobodený v zmysle § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o DP.\nK prezentovaniu dohodnutej zmluvnej pokuty žalobcom, ako akejsi paušalizovanej náhrady\nnemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá by mala plniť funkciu náhrady\nnemajetkovej ujmy spôsobenej údajným neoprávneným zásahom do práv žalobcu na ochranu jeho\nosobnosti zo strany spoločnosti PIVOVARY TOPVAR, a.s. krajský súd podotkol, že spájanie zmluvnej\npokuty s funkciou náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej údajným zásahom do práv žalobcu na\nochranu jeho osobnosti postráda akékoľvek právne rácio. Podľa názoru krajského súdu ide o dva\nrôzne a samostatné hmotnoprávne nároky, medzi ktorými v predpisoch hmotného práva (Občianskeho\nzákonníka, ale ani žiadneho iného hmotnoprávneho predpisu) neexistuje žiaden súvis. Tvrdenie žalobcu,\nže právo na zaplatenie zmluvnej pokuty viazanej na porušenie konkrétnej zmluvnej povinnosti môže\nkonzumovať i nárok na náhradu nemajetkovej v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda\nplniť i jeho funkciu, nemá v predpisoch hmotného práva akúkoľvek oporu. Krajský súd rovnako ako\nžalovaný zdôraznil, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho\nzákonníka zákon ponecháva v kompetencii súdu. Žalobca ničím nepreukázal, že by si bol nárok na\njej náhradu uplatnil v súdnom konaní a ani to, že by mu sporné peňažné plnenie bolo poskytnuté zo\nstrany spoločnosti PIVOVARY TOPVAR, a.s. na základe právneho titulu vyplývajúceho z § 13 ods. 2\nObčianskeho zákonníka. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žalobca nepreukázal\nani to, že by jeho príjem vo výške 190 661,21 eura mal charakter plnenia prijatého z titulu náhrady takejto\nnemajetkovej ujmy a teda, že by v zmysle § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o DP mal byť vyhodnotený ako\npríjem oslobodený od dane z príjmov.\nKeďže žalobca nepreukázal, že tento jeho príjem spadá do ktorejkoľvek kategórie taxatívne\nvymenovaných príjmov oslobodených od dane v zmysle § 9 či akýchkoľvek iných ustanovení zákona\no DP (napr. § 5 ods. 7), daňové orgány podľa názoru krajského súdu postupovali správne, ak za\nzdaňovacie obdobie roka 2009 do základu dane žalobcu zahrnuli i jeho vyššie uvedený sporný príjem\na vyrubili mu z neho príslušnú daň z príjmu. Ak v danom prípade ide o príjem z titulu zmluvnej pokuty,\ntento u nepodnikajúceho žalobcu tvorí základ dane ako ostatný príjem v zmysle § 8 zákona o DP.\nVýpočet príjmov tvoriacich túto kategóriu zdaňovaných príjmov síce v § 8 cit. zákona explicitne nie je\nmenovaný, do tejto kategórie však v zmysle ich iba demonštratívneho výpočtu (viď § 8 ods. 1 cit. zákona)\n\nspadajú všetky ostatné príjmy nemenované v § 5 až 7 cit. zákona, ktoré logicky zároveň nie sú v iných\nustanoveniach zákona definované ako príjmy od dane oslobodené.\nOhľadne námietok žalobcu o porušení procesných predpisov zo strany daňových orgánov, o ktorých\nžalobca tvrdí, že mali vplyv na zákonnosť ich rozhodnutí, krajský súd uviedol, že sa plne stotožňuje s\nargumentáciou žalovaného, ktorá takéto tvrdenia vyvracia a ktorá je v podstatnej a rozhodujúcej miere\ncitovaná v úvodných častiach odôvodnenia rozsudku krajského súdu.\nO trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250 k ods. 1 OSP a ich náhradu neúspešnému\nžalobcovi nepriznal.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadal, aby\nodvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného,\nako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vráti vec správnym orgánom na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nNesprávnosť prvostupňového rozhodnutia videl v tom, že krajský súd sa s väčšinou štruktúrovaných\nžalobných dôvodov žalobcu nevysporiadal čím bolo zmarené jeho právo účinne sa domáhať súdnej\nochrany a tiež bol znefunkčnený inštitút právneho štátu garantovaný Ústavou SR.\nZopakoval svoj rozdielny právny názor na zákonnosť procesného postupu správcu dane, keďže\nv platobnom výmere nebola uvedená adresa správcu dane z ktorého dôvodu je toto rozhodnutie\nnezákonné, tiež je nezákonné z dôvodu pochybenia v opise skutkového stavu, keď sa v odôvodnení\nuvádza nesprávne číslo protokolu z daňovej kontroly v dôsledku čoho ide o rozhodnutie v merite veci,\nktoré je odôvodnené nesprávnym skutkovým stavom a ako také nemôže mať oporu v zákone.\nZopakoval svoje tvrdenia o tom, že správca dane zmaril zákonný nárok žalobcu na úzku súčinnosť a\nspoluprácu keď nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností alebo predloženie ďalších dôkazov podľa\n§ 41 zákona o správe daní, nevyžiadal si znalecký kontra posudok, hoci ho o to žalobca výslovne\nžiadal, nevyhovel žiadosti žalobcu o preloženie termínu prerokovania protokolu, lebo sa ho chcel žalobca\nosobne zúčastniť, a v termíne vytýčenom správcom dane bol v zahraničí, čím správca dane viedol\nkonanie tak, že žalobca bol v ťaživom informačnom deficite a tiež v časovej tiesni;\nUviedol svoju logickú úvahu, že „ekonomika a v rámci nej aj dane sú humanitnou vedou upravenou\nzákonom - teda úlohou znalca v oblasti daní je aplikovať tieto daňové zákony (na rozdiel od technických\na prírodných vied, ktoré spravidla nie sú upravené zákonom). Znalec aplikuje daňové právne predpisy\ns prihliadnutím na skutkový stav, svoje skúsenosti z praxe a kombinované vedomosti z iných odvetví\nnapríklad účtovníctva. Ak by sme znalcovi z oblasti daní nepriznali túto úlohu, potom je jeho status\nzbytočný, a zákon o znalcoch a zákon o daňových poradcoch tiež, čo nemohlo byť zámerom\nzákonodarcu, keď takéto zákony prijal. Keď dvaja robia to isté, nie je to isté. Súdny znalec (daňový\nporadca) aplikuje daňové právo vo svojom posudku a súd vo svojom rozsudku, samozrejme právne\nzáväzný je len rozsudok. Odoprieť však právo špecializovanému súdnemu znalcovi v odbore účtovníctvo\na dane vysloviť v posudku právny názor na zdanenie, ako to urobil krajský súd, je zjavne nenáležité;\núlohou súdu je ich posúdiť, ale nie nepripustiť.“\nV dôsledku uvedených procesných pochybení podľa názoru žalobcu daňová kontrola nebola vykonaná\nv súlade so zákonom a protokol z nej získaný nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (§ 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní). V\nprípade, že použitý bol - celé daňové konanie je zaťažené chybou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je\njeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených\nv protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné.\nTaktiež namietal, že krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či možno prijatú zmluvnú pokutu\nsubsumovať pod oslobodené príjmy podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o DP, t. j. pod prijatú náhradu\nškody, resp. prijatú náhradu nemajetkovej ujmy, pričom sa opätovne odvolával na znalecký posudok,\nkde je podrobne súdnym znalcom analyticky odôvodnené, prečo možno prijatú pokutu subsumovať pod\noslobodené príjmy, ako aj na vyjadrenie k protokolu, kde je uvedené osobné vyjadrenie žalobcu najmä k\ntéme nemajetkovej ujmy, kde žalobca vyjadruje stanovisko, prečo a do akej miery pociťuje nemajetkovú\nujmu - zníženie svojej vážnosti v spoločnosti.\n\nŽalobca v odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru zmluvná pokuta a náhrada škody sú samostatné\nprávne inštitúty, ktoré síce nemožno stotožňovať čo do formy (gramaticky, foneticky) ale čo do obsahu,\nv súlade s jednou zo základných zásad daňového konania podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní - kde\nobsah má prednosť pred formou, ich stotožňovať možno. Taktiež poukázal na esencionálnu vlastnosť\nprávneho štátu - predvídateľnosť rozhodnutí a existujúcu judikatúru ako zdroj informácii o aplikácii práva,\npreto ak už raz súd vyslovil právny názor, že zmluvná pokuta plní aj funkciu náhrady škody, nemalo\nby to byť v tomto prípade inak.\nŽalobca upozornil odvolací súd, že krajský súd sa podľa jeho názoru nadbytočne zaoberal otázkou,\nči prijatá pokuta je zmluvná pokuta (strana 20-21 rozsudku). Správny súd skúma vec v medziach\nžaloby. Prijatá pokuta bola dohodnutá v súkromnej zmluve, preto nepochybne ide o zmluvnú pokutu,\na žalobca ani žalovaný to nespochybnili, lebo nejde o pokutu zo zákona, ale zo zmluvy. O náhrade\nškody možno hovoriť len v priamej príčinnej súvislosti s prijatou zmluvnou pokutou. Príčinná súvislosť\n(kauzalita), teda podmienenosť faktorov je zjavne preukázaná (úplná, totálna, jednoznačná). Nebyť\nzastavenia výroby, nebola by vyplatená zmluvná pokuta, nebolo by možné hovoriť o náhrade škody.\nPreto má prijatá zmluvná pokuta svojim obsahom všetky znaky prijatej náhrady škody, ak sa dôsledne\naplikuje povinná zásada daňového konania o prednosti obsahu pred formou podľa § 2 ods. 6 zákona\no správe daní. Žalovaný sa neriadil záväznou zásadou daňového konania (§ 2 ods. 6 zákona o správe\ndaní), podľa ktorej má obsah prednosť pred formou, hoci to žalobca výslovne požadoval. Žalobca dal\ndo pozornosti odvolacieho súdu, že žalovaný sa zásadne vyhýba dôslednému vysporiadaniu s touto\nkľúčovou námietkou a krajský súd sa jej tiež úplne vyhol, pričom daňové orgány neváhajú použiť § 2\nods. 6 zákona o správe daní vtedy, keď im to vyhovuje k získaniu daňového výnosu, napr. rekvalifikovať\nformálne dodávateľský vzťah na obsahom závislý vzťah. Žalobca poukázal na to, že zákon platí vždy\na treba ho uplatňovať parametricky. Príznačné pre účelový postup žalovaného je jeho konštatovanie\ncitované krajským súdom (rozsudok, strana 15), že § 2 ods. 6 sa nepoužije, lebo by to viedlo k\nnezdaneniu prijatej sumy.\nŽalobca ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 17 ods. 19 zákona o DP sa týka podnikajúcich osôb\ntak, ako to vyplýva z § 6 ods. 6 zákona o DP len podnikajúca osoba vyčísľuje čiastkový základ dane z\npoužitím spoločných ustanovení § 17 až 29 zákona o DP. Žalobca nie je podnikajúcou osobou, a preto sa\nho ustanovenie § 17 ods. 19 o zdaňovaní prijatých zmluvných pokút netýka (!) Tento zjavne nesprávny\nargument žalovaný uvádza aj vo svojom vyjadrení (rozsudok, strana 11), ktoré krajský súd nekriticky\nprebral. Inak povedané, použitie § 17 ods. 19 je bezpredmetné, teda nič nebráni tomu, aby sa použil\n§ 9 ods. 2 písm. i/ zákona o DP.\nTaktiež podľa názoru žalobcu bolo preukázané, že prijal náhradu nemajetkovej ujmy, pričom sa opiera o\nosvojený znalecký posudok, v ktorom je analyticky podrobne tento záver odôvodnený. Žalobca nesúhlasí\ns tvrdením žalovaného, že podľa § 13 Občianskeho zákonníka peňažné zadosťučinenie nemajetkovej\nujmy môže priznať len súd, lebo ide podľa jeho názoru o reštriktívny výklad nezohľadňujúci ústavné\nzásady. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie všetkých zákonov musí byť v súlade\ns touto ústavou. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR platí ústavná zásada, že každý môže konať, čo nie\nje zákonom zakázané. Žiadny zákon nerieši všetky situácie, zákonom adresne neupravené situácie\nsa potom vykladajú podľa ústavných zásad a analógie práva. Občiansky zákonník rieši len situáciu,\nkeď sa strany nedohodnú, a je potrebné rozhodnutie nezávislého súdu. V posudzovanom prípade sa\nstrany vopred dohodli na výške pokuty, ktorú možno následne dôvodne subsumovať pre daňové účely\ns použitím § 2 ods. 6 zákona o správe daní pod pojem prijatá náhrada škody.\nPokiaľ ide o tvrdené zníženie vážnosti žalobcu v spoločnosti, žalobca upozornil odvolací súd,\nže rozhodujúci akcionári (žalobca bol jeden z nich) viedli rokovania s novým investorom tak,\naby boli zachované širšie spoločenské záujmy v regióne (zachovanie výroby a zamestnanosti,\npodpora regionálnych aktivít napr. športu), lebo cítili spoločenskú zodpovednosť najmä voči svojim\nspolupracovníkom a miestnej komunite. Reprivatizácia sa vyjednáva ako balíček podmienok, keby\nakcionári zohľadňovali len svoje úzke osobné záujmy veľmi pravdepodobne mohli dohodnúť aj lepšiu\ncenu akcií, ale v náročnom maratóne rokovaní vyjednali aj klauzulu o zmluvnej pokute (za nerozšírenie\nvýroby), lebo ňou chceli zabezpečiť svoj morálny záväzok o zabezpečení budúcnosti podniku. V\ntýchto súvislostiach je nemajetková ujma žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s prijatou zmluvnou\npokutou. Príčinná súvislosť (kauzalita), teda podmienenosť faktorov je zjavne preukázaná (úplná,\ntotálna, jednoznačná). Nebyť zastavenia výroby, nebola by vyplatená zmluvná pokuta, nebola by\nnemajetková ujma. Preto má podľa názoru žalobcu prijatá zmluvná pokuta svojim obsahom všetky\n\nznaky prijatej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom vznik nemajetkovej ujmy žalobca preukázal rôznymi\nštruktúrovanými dôkazmi, ako znalecký posudok, vlastné písomné vyjadrenie k protokolu, písomná\nvýpoveď svedkov.\nNa záver žalobca podstatu sporu zhrnul tak, že prijal zmluvnú pokutu. Podľa formy je to zdaniteľný príjem.\nPodľa obsahu je to oslobodený príjem. Pre daňové účely má prednosť obsah pred formou; nemožno vec\nuzavrieť tak, ako by tato zásada neexistovala. Žalovaný, ani krajský súd sa nevysporiadali s námietkou,\nčo chýba tomu, aby sa použil § 2 ods. 6 zákona o správe daní. Žalobca dôvodne tvrdí, že pre daňové\núčely sa musí použiť obsah pojmu, a tento je naplnený (príčinná súvislosť vzniku aj podstatné obsahové\nznaky).\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril listom z 20. júna 2012, v ktorom žiadal rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny potvrdiť, nakoľko podľa jeho názoru krajský súd vec správne právne posúdil,\npričom poukázal na to, že dôvody uvádzané v odvolaní sú totožné s tými, ktoré žalobca uviedol už\nv žalobe, ku ktorým sa žalovaný vyjadroval vo svojom vyjadrení k žalobe a s ktorými sa krajský súd\nnáležite vysporiadal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.supcourt.gov.sk <http://www.supcourt.gov.sk>, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený 19. júna 2013 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP.\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\nmôže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,\nprípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 250i ods. 3 OSP, pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne\nlen na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona o DP, predmetom dane z príjmu fyzickej osoby sú aj ostatné príjmy\nuvedené v § 8.\nPodľa 9 ods. 2 písm. i/, od dane sú oslobodené aj prijaté náhrady škôd, náhrady nemajetkovej ujmy.\nPodľa § 17 ods. 19, zmluvné pokuty, poplatky z omeškania a úroky z omeškania okrem úrokov z\nomeškania z úverov platených bankám a prijatých bankami a úrokov v prípade vzniku nepovoleného\ndebetného zostatku na bežnom účte platených bankám a prijatých bankami, sa zahrnú do základu dane\nu veriteľa po prijatí úhrady alebo u dlžníka po ich zaplatení.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nŽalobca v odvolaní namietal, že rozsudok krajského súdu je arbitrárny, nakoľko podľa jeho názoru sa\nkrajský súd s väčšinou štruktúrovaných žalobných dôvodov nevysporiadal, čím bolo zmarené jeho právo\n\núčinne sa domáhať súdnej ochrany a tiež bol znefunkčnený inštitút právneho štátu garantovaný Ústavou\nSR.\nV zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu, pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu\nbolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy\n(mutatis mutandis II. ÚS 127/07). Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad\nII. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by\nzásadne poprel ich účel a význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení\nzákona o správe daní a zákona o DP nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje,\nže napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť\nporušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická,\na preto aj legitímna a žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje. Skutočnosť, že sa žalobca s názorom\nkrajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich\nrozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v plnej miere stotožňuje, že všeobecný\nsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne\nkonanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Vychádzajúc z\nuvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup k súdu a ani\nnebol znefunkčnený inštitút právneho štátu garantovaný Ústavou SR.\nPokiaľ žalobca namietal rôzne procesné pochybenia správnych orgánov, ktoré mali podľa jeho názoru\nvplyv na zákonnosť procesného postupu správcu dane a celej daňovej kontroly, odvolací súd poukazuje\nna to, že je pravdou, že číslo protokolu z daňovej kontroly uvedené v odôvodnení rozhodnutia\nžalovaného sa odlišuje od čísla protokolu uvedeného v rozhodnutí správcu dane a rovnako je\npravdou, že na rozhodnutí správcu dane zo 14. februára 2011 chýba adresa správcu dane, avšak\nsamotné tieto pochybenia správneho orgánu nemohli mať za následok nezákonnosť jeho postupu a\nrozhodnutia, pretože pre správnosť rozhodnutia je rozhodujúci jeho výrok a ten bol bezpochyby správny\na jednoznačný a ani chýbajúca adresa v záhlaví rozhodnutia nebola zmätočná, nakoľko nad všetku\npochybnosť bolo jasné, o ktorého správcu dane ide a napokon ani nespôsobila žalobcom tvrdené\nnásledky, keďže ako správne uviedol v napadnutom rozsudku krajský súd, žalobca bez akýchkoľvek\nproblémov so správcom dane písomne komunikoval. Správne preto postupoval krajský súd, keď na tieto\npochybenia v zmysle § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov neprihliadol.\nOdvolací súd sa stotožnil s právnym názorom krajského súdu aj pokiaľ ide o znalecký posudok a\npripomína žalobcovi, že nie je úlohou znalca robiť výklad zákona. Tento je daný v súdnom konaní výlučne\ndo právomoci súdu a v konaní pred správnym orgánom výlučne do právomoci správneho orgánu, pričom\nokrem iného aj preverenie správnosti právneho názoru správneho orgánu je predmetom súdneho\nprieskumu. Preto je pre posúdenie veci absolútne irelevantné, ako si zákonné pojmy vykladá znalec.\nNázor znalca je pre správny orgán a rovnako tak súd, záväzný len v tom prípade, ak sa týka posúdenia\nskutočností, na ktoré treba odborné znalosti. Je zrejmé, že hoci výklad zákona si môže urobiť ktokoľvek\na akokoľvek, na správny výklad zákonných ustanovení sú tiež odborné znalosti potrebné, ale ako\nbolo vyššie uvedené, v správnom konaní je týmto „odborníkom“ na výklad zákona správny orgán a v\nsúdnom konaní je ním súd. Preto pokiaľ správny orgán odmietol vykonať kontrolný znalecký posudok na\nvýklad zákonného pojmu, postupoval správne a rovnako správne postupoval aj krajský súd. Z uvedených\ndôvodov mal odvolací súd za preukázané, že krajský súd dospel k správnemu právnemu záveru, že v\npostupe a rozhodnutiach správnych orgánov nedošlo k takým procesným pochybeniam, ktoré by mohli\nspôsobiť to, že by daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom.\n\nPokiaľ ide o vecné námietky žalobcu uvádzané v odvolaní, v prejednávanom prípade bolo potrebné\nposúdiť, či zmluvnú pokutu, ktorú prijal žalobca je možné posúdiť v zmysle zákona o DP ako príjem,\nktorý podlieha oslobodeniu od dane.\nOdvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal\nso všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ako i tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad\na aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu\nstotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na\nzdôraznenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť nasledovné:\nJednou zo základných zásad daňového konania je komplexné posudzovanie dôkazov a všetkých\nskutočností, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo, v ich vzájomnej súvislosti, ako aj jednotlivo, pričom\nsa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane (§ 2 ods. 1 a 6 zákona o správe daní). Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v\ndanom prípade žalobca jednoznačne prijal zmluvnú pokutu, pri zdaňovaní ktorej správny orgán musel\npostupovať podľa § 17 ods. 19 zákona o DP. Pokiaľ žalobca uvažoval o tom, že by tento úkon mal byť\nposudzovaný ako náhrada škody odvolávajúc sa na judikatúru najvyššieho súdu v obchodných veciach,\nodvolací súd je toho názoru, že takáto kvalifikácia v prejednávanom prípade absolútne neprichádza do\núvahy. Predovšetkým, judikatúra najvyššieho súdu v obchodných veciach v prípade žalobcu neprichádza\ndo úvahy, nakoľko, ako sám namieta v odvolaní, bol zdanený ako fyzická osoba z príjmu plynúceho zo\nsúkromnoprávneho civilného záväzku.\nNavyše, zmluvná pokuta napriek tomu, že môže mať s náhradou škody mnoho styčných bodov, nemôže\nbyť s náhradou škody stotožňovaná, aj keď právna teória za určitých okolností pripúšťa, že zmluvná\npokuta môže mať povahu paušalizovanej náhrady škody, najmä ak plní reparačný charakter. Avšak,\nnapriek tomu pojem zmluvná pokuta a náhrada škody nemožno zamieňať a už v žiadnom prípade\ntvrdiť, že pre potreby daňového konania je potrebné bez ďalšieho podľa obsahu nahliadať na príjem zo\nzmluvnej pokuty ako na príjem z náhrady škody, resp. z nemajetkovej ujmy, ako tvrdí žalobca. Zmluvná\npokuta je inštitút svojím obsahom úplne odlišný od náhrady škody v tom zmysle, že ak strany dojednajú\npre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší,\nzaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda čo\nznamená, že k jej vyplateniu dochádza aj v prípade, ak k žiadnej škode nedôjde, čo u náhrady škody\nneprichádza do úvahy, keďže vznik škody je prvou podmienkou na to, aby nárok na náhradu škody\nvôbec vznikol. V prípade, ak ku škode dôjde a je dojednaná aj zmluvná pokuta, tak potom skutočne\nvzniknutá škoda je spodnou hranicou prípadnej súdnej moderácie zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta\na podmienky jej dojednania sú vždy predmetom dohody účastníkov zmluvného vzťahu, a existencia\ntejto dohody je základným predpokladom pre vznik nároku na vyplatenie zmluvnej pokuty. Aj keď za\nurčitých okolností by bolo možné pripustiť preskúmanie takejto dohody daňovými orgánmi, nie je možné\ntak urobiť v tomto prípade, nakoľko dohoda o zmluvnej pokute nebola ani v súdnom, ani v správnom\nkonaní zo strany žalobcu predložená. Jej existenciu síce nenamieta, ale samotný obsah a konkrétne\npodmienky, t. j. napr. či došlo zo strany účastníkov zmluvy k vylúčeniu možnosti žiadať aj náhradu\nškody, nie sú známe. Žalobca totiž žiadnu dohodu o dojednaní zmluvnej pokuty, obsah ktorej by bolo\nmožné zistiť, nepredložil. Vzhľadom na vyššie uvedené taktiež nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu,\nže zmluvná pokuta je svojím obsahom nemajetkovou ujmou, ktorú má správny orgán v rámci daňového\nkonania zisťovať. Zákon presne stanovuje, v akých prípadoch, za akých okolností a v akých konaniach\nsa preukazuje a zisťuje vznik nemajetkovej ujmy, a preto úvahy žalobcu, že by to mal robiť v rámci\ndaňového konania správca dane, resp. žalovaný právne absolútne neobstoja, nie sú ničím podložené a\njavia sa len ako účelové s cieľom dosiahnuť majetkový prospech v podobe daňového preplatku.\nJe preto zrejmé, že v prejednávanom prípade mal žalobca príjem zo zmluvnej pokuty, ktorý ako taký\nnepodlieha oslobodeniu z dane z príjmu. Naopak, tento zdaneniu podlieha a zahrnie sa do základu dane\nb súlade s § 17 ods. 19 zákona o DP. Pokiaľ žalobca namietal, že ustanovenie § 17 ods. 19 zákona o DP\nsa ho netýka, odvolací súd dáva do pozornosti, že § 17 patrí do štvrtej časti zákona o DP, ktorá má názov\n„Spoločné ustanovenia“ a vzťahuje sa v primeranom rozsahu tak na právnické ako aj na fyzické osoby.\nPo preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací súd\ndospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa s\nrelevantnými námietkami žalobcu.\n\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v odvolacom\nkonaní pred správnymi orgánmi, rovnako ako v prvostupňovom súdnom konaní a s ktorými sa krajský\nsúd náležite vysporiadal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky\nindividuálne okolnosti daného prípadu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne správny\npodľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, ods. 2 OSP potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods.\n1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému zo zákona náhrada trov\nkonania neprináleží.\nPokiaľ ide o zmenu v osobe žalovaného, táto nastala v dôsledku prijatia zákona č. 333/2011 Z. z. o\norgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, § 2 ods. 1 a § 10 ods. 1.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}