{"guid": "9c9f9a0f-b244-4156-b190-e1dff704d26c:8cd06780-82f5-4591-bf21-11848b1e6bd2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4011200619.1", "spisova_znacka": "6Sžf/37/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/37/2012 z 29. 5. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. mája 2013, sp. zn. 6Sžf/37/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:4011200619.1", "identifikacne_cislo": "4011200619", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2013-05-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8cd06780-82f5-4591-bf21-11848b1e6bd2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200619.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200619.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200619.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/37/2012\n4011200619\n29. 05. 2013\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2013:4011200619.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej, a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej\nveci žalobcu: PANNA, spol. s. r.o., so sídlom Jilemnického 4, Palárikovo, zastúpený Advokátskou\nkanceláriou, s.r.o., JUDr. Tatiana Timoranská, so sídlom Podzámska 32, Nové Zámky, proti žalovanému:\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63 Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 4. mája 2011, č. I/224/9672-48869/2011/990013-r, o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. apríla 2012, č. k. 11S 128/2011-52 , takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. apríla 2012, č. k. 11S\n128/2011-52, p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zo dňa 3. apríla 2012, č. k. 11S 128/2011-52 zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 4. mája\n2011, č. I/224/9672-48869/2011/990013-r a súčasne jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie\nkonanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal preukázané,\nže žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\n- Daňového úradu Nové Zámky - dodatočný platobný výmer zo dňa 28. septembra 2010 č. j.:\n631/230/57794/10/Ši, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní vyrubil žalobcovi rozdiel dane z\npríjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume 12.107,84 eur.\nKrajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu\nPANNA, spol. s r. o., Jilemníckeho 4, Palárikovo - žalobcu, daňovú kontrolu, predmetom ktorej bola daň\nz príjmov právnickej osoby podľa zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len zákon č. 595/2003 Z. z.) za zdaňovacie obdobie roku 2005, o výsledku ktorej bol dňa 9.\naugusta 2010 pod č. 631/320/50732/2010/Ga,Kľ vyhotovený protokol, ktorý bol s daňovým subjektom\nprerokovaný dňa 27.9. 2010, zástupca žalobcu sa prerokovania protokolu nezúčastnil. Na jeho základe\nDaňový úrad Nové Zámky vydal dňa 28. septembra 2010 č. j.: 631/230/57794/10/Ši dodatočný platobný\nvýmer.\n\nĎalej krajský súd zistil, že z protokolu o daňovej kontrole vyplýva, že správca dane v priebehu daňovej\nkontroly nariadil viacero ústnych pojednávaní, na ktoré predvolal konateľa spoločnosti žalobcu R. X.;\nvyzval ho na predloženie listín a to na predloženie fotokópii zmlúv, na základe ktorých sa uskutočnila\nfakturácia za práce a služby od Stavebniny Čiky, s.r.o., faktúry č. FV 05/005, VF 05/030, FV 05/057,\nVF 05/ 026, 05/003, 05/004, 05/058 a od spoločnosti Lenka, s.r.o. faktúry č. VF 05/001, VF 05/002,\nVF 05/004, VF 05/005, VF 05/003, VF 05/007; ďalej od žalobcu zapožičal doklady nevyhnutné na\nvykonanie daňovej kontroly - zoznam zápisov podľa jednotlivých mesiacov zdaňovacieho obdobia rok\n2005, účtovné doklady za zdaňovacie obdobie rok 2005, predvaha k 31. decembru 2005, účtovnú\nosnovu, hlavnú knihu analytickej a syntetickej evidencie, pokladňu, zoznam daňových a účtovných\npodpisov atď.; za účelom preverovania požadovaných skutočností správca dane požiadal podľa § 16\nzákona č. 511/1990 Zb. iné daňové úrady - a to Daňový úrad Hlohovec, Trnava, Banská Bystrica, Trenčín,\nLevice, Šaľa, Šurany, Bánovce nad Bebravou; správa dane vykonal miestne zisťovania za účelom\npreverenia potrebných skutočností u obchodných partnerov daňového subjektu; pri výkone daňovej\nkontroly využil poznatky zo šetrení vykonaných inými daňovými úradmi v súvislosti s inými daňovými\nsubjektmi, ktorých bol konateľom alebo splnomocneným zástupcom spoločnosti konateľ kontrolovaného\ndaňového subjektu - žalobcu, R. X.; správca dane vykonal daňovú kontrolu v súčinnosti so žalobcom;\nďalej správca dane vykonal ústne pojednávania s J. X. a S.Z..\nKrajský súd konštatoval, že správcom dane bolo zistené, že v kontrolovanom zdaňovacom období\ndo 11. marca 2007 bol R. X. splnomocneným zástupcom žalobcu a od 12. marca 2007 bol jeho\nkonateľom; v rovnakom zdaňovacom období bol zároveň aj splnomocneným zástupcom spoločnosti\nLenka s.r.o.; obchodná spoločnosť PANNA, s.r.o. - žalobca a Lenka, s.r.o. boli personálne prepojené\na podľa predložených účtovných dokladov mali vzájomné obchodné vzťahy, pričom v mene oboch\nspoločností konal R. X., ktorý potvrdil, že pri vybavovaní záležitostí pre jednu spoločnosť, vybavoval\nzáležitosti aj pre druhú spoločnosť; kontrolou vykonanou správcom dane bolo zistené, že napriek\nuvedenému sú na faktúrach celé mzdové náklady zamestnanca R. X., i keď v rovnakom období\nvykonával rovnakú, resp. porovnateľnú činnosť v oboch obchodných spoločnostiach a súčasne mal\nbyť zamestnancom tretej obchodnej spoločnosti Stavebniny Néma, s.r.o., v mene ktorej taktiež\nvykonával určité činnosti; miestnymi zisťovaniami u rôznych daňových subjektov a zisťovaniami u\ndaňových subjektov, ktoré vo svojej evidencii evidujú faktúry vyhotovené v mene Stavebniny Néma,\ns.r.o. správca dane daňovou kontrolou jednoznačne preukázal, že pri dojednaní obchodných prípadov\nv rokoch 2005 až 2007 komunikovali s R. X.; v priebehu daňovej kontroly sa k preukázaným zisteniam\ntýkajúcim sa zastupovania R. X. vyjadrila aj konateľka spoločnosti S.Z., ktorá potvrdila, že okrem\nchodu maloobchodnej predajne všetky ostatné aktivity spoločnosti zabezpečoval R. X. (otec konateľky\nspoločnosti na základe plnej moci); spoločnosť Lenka, s.r.o. tak zastupoval až do mesiaca február 2010;\nsúčasne správcom dane bolo preukázané, že R. X. v kontrolovanom zdaňovacom období vykonával\nrovnakú resp. porovnateľnú činnosť v mene viacerých spoločností, ktorú skutočnosť potvrdila aj J.\nX. - bývalá manželka R. X., predchádzajúca konateľka spoločnosti Stavebniny Néma, s.r.o., že pri\ndojednaní obchodov uvedených na faktúrach vyhotovených v mene Stavebniny Néma, s.r.o. jednali\ns R. X. väčšinou v kancelárskych priestorov v Číkoch, účtovné doklady vystavila v jednotlivých\nobchodných prípadoch ekonómka pani X.; na výzvu správcu dane, aby daňový subjekt preukázal\nsplnenie podmienok pre uznanie výdavkov z faktúry vyhotovenej v mene spoločnosti Stavebniny\nNéma, s.r.o. a Lenka, s.r.o. konateľ kontrolovaného daňového subjektu R. X. písomne potvrdil, že\ntovar nakúpený od spoločnosti Lenka, s.r.o. predal so ziskom iným odberateľom, o čom ako dôkaz\npredložil kúpnu zmluvu a nájomnú zmluvu, ktorou preukazoval úhradu nájomného za prenajaté skladové\npriestory; so spoločnosťou Lenka, s.r.o., ktorá mala v predmete činnosti sprostredkovateľskú činnosť,\nžalobca uzatvoril dohodu o zabezpečení poľnohospodárskych prác podľa pokynov R. X.; účtovníctvo\npre túto spoločnosť zabezpečovala spoločnosť Stavebniny, Néma, s.r.o.; v priebehu daňovej kontroly\nsa správcovi dane nepodarilo preveriť tvrdenie, že tovary a služby deklarované predloženými dokladmi\nboli reálne spoločnosťou Lenkou, s.r.o. dodané a vykonané, pretože súčasná konateľka spoločnosti\nSENMARIA, s.r.o. (predtým Lenka, s.r.o.) pani D. nepredložila správcovi dane účtovníctvo spoločnosti.\nKrajský súd posudzoval zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v intenciách ustanovení\n§ 3 ods. 1 v spojení s § 14 a s § 21 ods.1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov ( ďalej zákon č. 595/2003 Z. z. alebo zákon o dani z príjmov) a v spojení s § 2 ods. 1, 2, 6 v\nspojení s § 29 ods. 4, 8, s § 44 ods. 1, 4, 6 písm. a/, bod 1/ a s § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb.\n\nKrajský súd poukázal na to, že pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a\nnásledné určenie správnej výšky dane nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru len\npreukázaním daňového dokladu - faktúry, konštatujúc, že s predpísaným obsahom na jednej strane\ndaňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na strane druhej je\npotrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo,\npričom pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový\nsubjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane. Uviedol, že\ndaňové orgány pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní musia postupovať v zmysle\nzákladných zásad daňového konania zakotvených v § 2 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorých okrem\niného vyplýva, že v daňovom konaní sa vždy berie do úvahy skutočný obsah právnych úkonov alebo\ninej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane, s poukazom na to, že i pri daňovej\nkontrole správca dane vždy vychádza zo zisteného skutkového stavu veci pričom, daňové subjekty majú\nzákonom určenú povinnosť spolupracovať so správcom dane a dôkazné bremeno v daňovom konaní\nvždy spočíva na daňovom subjekte, keď jeho povinnosťou je najmä preukázať, že údaje uvedené v\ndaňovom priznaní sú úplné a správne a úlohou správcu dane na základe daňovej kontroly zistiť a objasniť\nvšetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom dane v daňovom priznaní, aby správne určil daňovú\npovinnosť.\nVychádzajúc zo zisteného skutkového stavu krajský súd dospel k rovnakému záveru ako správca dane,\nže žalobca v rámci daňového konania nepreukázal reálne dodávky deklarovaného tovaru a služieb,\nktoré mu mala podľa predložených dodacích listov a faktúr dodať spoločnosť Stavebniny Néma, s.r.o.,\na Lenka, s.r.o., keď vykonaným dokazovaním nebolo preukázané skutočné dodanie tovaru a služieb\nžalobcovi zo strany tejto spoločnosti, a preto nebolo možné ani výdavky vynaložené podľa výdavkových\na príjmových pokladničných dokladov uznať ako daňové výdavky v zmysle § 21 ods. 1 zákona číslo\n595 /2003 Z. z. s poukazom na to, že doklady o realizácii obchodného vzťahu a tvrdenia o realizovaní\ndodávky alebo služby podľa účtovných dokladov musia byť vo vzájomnej súvislosti a musia mať povahu\nfaktu, čo znamená, že deklarované údaje je možné preveriť a osvedčiť samotným dodávateľom a\nodberateľom alebo osobami konajúcimi za účastníkov obchodného vzťahu tak, že všetky účtovné\ndoklady preukazujúce dodanie tovaru, resp. služby a zaplatenie ceny a teda musia byť vystavené\nna materiálnom podklade, t. j. na základe preukázateľného dodania a prevzatia tovaru, resp. služby.\nV danej súvislosti krajský poukazom na právnu úpravu v § 21 ods. 1, 2 zákona č. 595/2003 Z. z.\nkonštatoval, že zákon akceptuje len tie výdavky, ktoré vyplývajú z účtovníctva a ktoré boli vynaložené\nna dosiahnutie, zabezpečenia a udržanie zdaniteľných príjmov - podmienka vecnosti, boli daňovníkom\nriadne preukázané - podmienka preukázateľnosti, a uplatnené vo výške ustanovenej buď daňovým\nzákonom alebo osobitným predpisom - podmienka rozsahu, s poukazom na to, že každý výdavok musí\nbyť fyzicky doložený a zaúčtovaný v súlade so zásadami pre vedenie účtovníctva. Krajský súd zastával\nnázor, že pokiaľ nie je preukázané, že osoba uvedená ako dodávateľ v daňových dokladoch reálne\ndodala tovar alebo službu žalobcovi, potom nejde o výdavok preukázateľne vynaložený na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu v zmysle § 21 ods. 1 zákona číslo 595/2003 Z. z. v znení\nplatnom do 31. decembra 2005.\nKrajský súd dospel k záveru že žalobcovi nebolo možné uznať ako daňové výdavky - náklady, tie\nvýdavky, ktoré podľa predložených výdavkových pokladničných dokladov mal vynaložiť na úhradu\npredložených faktúr vystavených v období kalendárneho roka 2005 v mene spoločnosti Lenka, s.r.o.\n(faktúry č. VF 05/001, 05/002, 05/004, 05/005, 05/003, 05/006 a 05/007. Mal za to, že správca dane\nv súlade so zákonom zvýšil daňovníkovi vykázaný výsledok hospodárenia podľa § 17 ods. 2 písm. a/\nzákona č. 595/2003 Z. z. o sumu 1 633 626,10 Sk a o 51 482 Sk, spolu 1 919 794 Sk. Konštatoval, že\nžalobcovi bola dorubená daň z príjmov z dôvodu, že sám nepreukázal, že služby mohli byť poskytnuté v\nrozsahu, v akom boli fakturované, aj keď bol na preukázanie týchto skutočností správcom dane písomne\ni ústne do zápisnice vyzvaný.\nZáverom krajský súd konštatoval, že správca dane postupoval správne a v zmysle zákona, keď žalobcovi\ndodatočne vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005 v sume 12\n107,84 eur a správne postupoval aj žalovaný, keď rozhodnutie správcu dane - dodatočný platobný\nvýmer zo dňa 28. 9. 2010 podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil, majúc za to, že z\npredloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány zistili skutkový stav správne a v\ndostatočnom rozsahu, považujúc záver daňových orgánov oboch stupňov za zodpovedajúci zásadám\n\nlogického myslenia a súladný s ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z.. Stotožniac sa so závermi\ndaňových orgánov, krajský súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k O.s.p.. Neúspešnému žalobcovi náhradu\ntrov konania nepriznal.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie tak, že\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti žalovanému na\nďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania.\nZ dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny\na v rozpore so zákonom. Nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý nespochybnil postup\nžalovaného ani správcu dane, hoci podľa jeho názoru tieto orgány vychádzali pri svojich rozhodnutia\nz nesprávnych aplikácii jednotlivých ustanovení zákona o správe, na ktoré sa odvolávali, a to\npredovšetkým § 2 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb..\nTvrdil, že správca dane počas celej daňovej kontroly a následne aj v dodatočnom platobnom výmere\nspochybňoval reálne dodanie tovarov a služieb od obchodnej spoločnosti Stavebniny Číky, s.r.o., resp.\nStavebniny Néma, s.r.o., ktoré sú totožné, a tiež od spoločnosti Lenka, s.r.o., pričom už v podanej\nžalobe poukazoval a odôvodňoval reálnosť dodaných tovarov a služieb, okrem iného aj tým, že náklady\nvynaložené na služby, ktoré zabezpečoval prostredníctvom týchto spoločností, sú v priamej súvislosti s\njeho príjmami a tržbami, výsledkom čoho bol dosiahnutý jeho hospodársky výsledok. Namietal, že touto\nargumentáciou sa žalovaný ani prvostupňový súd nezaoberali.\nTaktiež namietal, že sa od neho požaduje nad rámec jeho možnosti preukázať skutočností, ktoré\novplyvniť nemôže, a ku ktorým listinné dôkazy nemôže zabezpečiť, s poukazom na to, že každá dotknutá\nspoločnosť má svojich štatutárnych zástupcov a sama zodpovedá za riadne vedenie účtovníctva a za\nplnenie si daňových povinností, pričom v rámci bežného obchodného styku z verejne dostupných zdrojov\nzistil, že všetky spoločnosti, s ktorými obchodoval, boli riadne na trhu činné a riadne registrované v\npríslušných registroch.\nDôvodil, že nakoľko správca dane nespochybnil u neho vykázané tržby za predané výrobky a uznal u\nneho výnosy, mal by prijať aj jeho argumentáciu o tom, že na dosiahnutie výnosov je potrebné vynaložiť\nurčité náklady, pričom správca dane a ani žalovaný v napadnutých rozhodnutiach nespochybnili výdavky\nuplatnené žalobcom z hľadiska výšky v tom zmysle, že by boli neprimerané dosiahnutým ziskom z\nhľadiska ich výšky.\nTvrdil, že pri výkone podnikateľskej činnosti sa správal trhovo a zabezpečoval si za účelom dosiahnutia\nzisku vstupy pre svoje podnikanie v rámci svojich možností a v rámci zákonom povolených úkonov a v\nsúlade s tým si náklady na zabezpečenie vstupov pri zdaňovaní príjmov aj uplatňuje.\nTrval na tom, že z hľadiska vecného plnenia vo svojom odvolaní zo dňa 16. novembra 2010, vo vyjadrení\nk zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 1. apríla 2010 a 13. mája 2010 predložil správcovi dane\npotrebné vysvetlenie k jednotlivým neuznaným faktúram, na ktoré listiny poukazuje a súčasne v plnom\nrozsahu sa pridržiava svojich argumentácii obsiahnutých v žalobe.\nVyslovil názor, že rozhodnutiami žalovaného bol ukrátený na svojich právach, tieto sú nezákonné, keďže\nsú vydané v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb., najmä s § 2 ods. 1, 3 s §\n29 ods. 2 s § 45 ods. 1 a tiež v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. S poukazom na\nžalobu, obsah tohto odvolania a všetky podania v priebehu daňovej kontroly považoval za preukázané,\nže napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako je rozhodnutie mu predchádzajúce trpí vadami spočívajúcimi\nv tom, že boli vydané v rozpore s uvedenými ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb. a to najmä z dôvodu,\nže sa v daňovom konaní v rozpore so zákonom neprihliadalo na práva a zákonom chránené záujmy\ndaňového subjektu, že správca dane pri ich vydaní neprehliadal na všetky skutočnosti, ktoré v daňovom\nkonaní vyšli najavo a z výsledkov vykonanej kontroly vyvodil záver, ktorý z vykonaného dokazovania\nnevyplýva. Mal za to, že správca dane pri svojich tvrdeniach o neuskutočnení zdaniteľných plnení a\nneuznaní výdavkov sa dostal do dôkaznej núdze.\n\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu\n(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta\nprvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§\n156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie\nnie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie dodatočný platobný výmer, prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Nové Zámky, ktorým\nsprávca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2005\nvo výške 12 107,84 eur. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého\nstupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa\na konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými\nnámietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o povinnosti žalobcu zaplatiť\nrozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2005.\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených\nv odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie\npreskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom a aby v preskúmavanej veci\nnadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa\nvo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nZákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania\ntak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia\nsa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v\ndaňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto\nkonaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a\nvybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a\nvšetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo\n\n(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca\ndane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre\nvznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil\nriadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa\nberie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti\n(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane\nv daňovom konaní (ods. 8).\nPodľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý\nvedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba\ndokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno\npoužiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndaňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide\nnajmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane\na pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,\nzápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady\nk nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Daňový subjekt\npreukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých\npreukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť\nalebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým\nvýdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený\ndaňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6\nods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak,\n\nPodľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia\nso zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých\nvynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej výdavky uvedené pod písm. a/ až k/.\nPodľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.\nÚčtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na\nzáklade účtovných dokladov.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka\nposkytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej\nsituácii účtovnej jednotky.\nOdvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že\nsprávca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval\nv súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých\ndôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli\nsplnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.\nZákonodarca v právnych normách §§ 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z. z. ustanovuje zákonné podmienky\ndaňového výdavku daňového subjektu. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky\nskutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie\nbol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo\núplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom ( § 29 ods. 8 zákona o\nspráve daní). Ak žalobca tvrdil, že ku kúpe tovarov a poskytnutie služieb od spoločnosti Lenka,\n\ns.r.o. a Stavebniny Néma, s.r.o. ( Stavebniny Číky, s.r.o.) v roku 2005 skutočne došlo, tak, ako to\ndeklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať spôsobom vylučujúcim\nakékoľvek pochybnosti, a teda preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet nákladov\nzákon č. 595/2003 Z. z. stanovil. Pokiaľ si teda žalobca ako platiteľ dane v daňovom priznaní uplatnil\nnárok na odpočítanie nákladov vyplývajúcich z predložených faktúr, potom na ňom spočívala povinnosť\npreukázať, že k poskytnutiu plnení, ktoré boli fakturované týmito faktúrami skutočne došlo, a teda spĺňajú\npodmienky nákladov zákonom č. 595/2003 Z. z. predpokladaných. Dokazovanie zo strany správcu dane\nslúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový\nsubjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na\nodpočítanie nákladov znižujúcich základ dane uznaný ako oprávnený.\nOdvolací súd taktiež dáva do pozornosti, že základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle\nuvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne. a to\npodmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie\npríjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka\npreukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka\nzaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy\npamätať a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu\nk podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania, potom sa výdavky\nuznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak., s poukazom na § 19 ods. 2 - 5, § 20, § 21\ncit. zákona.\nCieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si\ndaňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu\nrozpočtu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite\nvecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom. Z\nuvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov\nzamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech.\nV preskúmavacom konaní mal odvolací súd preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri\nvydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov\nrozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné plnenia\nboli dodávateľmi uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie\na udržanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2\npísm. i/ citovaného zákona o dani z príjmu. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu\nprvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, že žalobca spôsobom\nvylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na\nzáklade faktúr predložených k daňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona\nč. 595/2003 Z. z., pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu\nv zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., keď jedinými dôkazmi, ktoré svedčili o vynaložení\npredmetných daňových výdavkov boli faktúry a účtovná evidencia daňovníka.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver, že\nv danom prípade došlo k predaju tovaru a dodania služieb spoločnosťou Stavebniny Néma, s.r.o., Tehla,\nktorá spoločnosť je uvedená na predmetných faktúrach, pretože zo skutkových okolností vyplývajúcich\nz administratívneho spisu je zrejmé že daňový subjekt na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli,\nkonateľ spoločnosti J. Q. bol nekontaktnou osobou, keďže sa dlhodobo združuje v zahraničí, pričom\nna preverovaných účtovných a daňových dokladoch a aj na preverovaných faktúrach je uvedené, že\ndokumenty vyhotovil uvedený konateľ - J. Q., a to aj v období, resp. za obdobia, keď sa mal zdržiavať\nv zahraničí, na konanie v mene označenej spoločnosti mal splnomocnenie R. X., ktorý vykonával v\nmene tejto spoločnosti všetky činnosti, účty, ktoré sú na predmetných faktúrach vyhotovených v mene\ntejto spoločnosti - Stavebniny Néma, s.r.o. uvedené, nie sú podnikateľským účtami spoločnosti, ale sú\nosobnými účtami bývalej konateľky tejto spoločnosti J. X.. Teda skutkové zistenia v danom prípade\npreukázateľne svedčia o tom, že konateľ uvedenej spoločnosti uskutočnenie obchodov deklarovaných\nžalobcom nemohol potvrdiť, ako aj že odmena za takúto činnosť nebola poukazovaná v prospech\n\nspoločnosti, ale na osobný účet jej bývalej konateľky. Odvolací súd zastáva názor, že z výsledkov\nvykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť ani záver, že v danom prípade došlo k predaju tovaru\nalebo dodania služieb spoločnosťou Lenka, s.r.o, ktorá spoločnosť je uvedená na ďalších predmetných\nfaktúrach, pretože zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že\nkonateľkou tejto spoločnosti bola S.Z., dcéra R. X., avšak v mene tejto spoločnosti ako splnomocnený\nzástupca konal R. X., ktorý v mene tejto spoločnosti vykonával veškerú činnosť, okrem činnosti týkajúcej\nsa na prevádzke maloobchodnej predajne, účtovná evidencia nebola predložená.\nVychádzajúc zo skutkových zistení daného prípadu treba súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa,\nže žalobca deklarované tvrdenia nepreukázal, pritom dôkazné bremeno na preukázanie uskutočnenia\nobchodov deklarovaných v daňovom priznaní a preukazovaných faktúrami bolo na ňom, avšak\nžalobca v celom daňovom konaní nevedel preukázať deklarované tvrdenia, že obchodné transakcie\nuskutočnil s uvedenými dodávateľmi. Za vystavenie dokladov, ktorými preukazuje skutočnosti uvádzané\nv daňovom priznaní, zodpovedá daňový subjekt. Pokiaľ teda žalobca si uplatnil ako výdavok odmenu za\nuskutočnenie obchodnej činnosti so spoločnosťami Stavebniny Néma, s.r.o. a Lenka, s.r.o., v zmysle\n§ 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. bolo jeho povinnosťou spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek\npochybnosti preukázať, že daňové doklady ním predložené k daňovej kontrole sú spôsobilé preukázať\nsplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie zníženia základu dane. Žalobca ako daňový subjekt\nv danej veci neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že sa uskutočnili obchody fakturované\ndodávateľskými spoločnosťami a že za dodanie tovaru v prípade dodávateľa Stavebniny Néma, s. r.o.,\nbolo zaplatené tejto spoločnosti. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno nielenže na preukázanie, že\ndošlo k uskutočneniu obchodov ním deklarovaných, ale v prípade spoločnosti Stavebniny Néma, s.r.o.,\nani nepreukázal, žeby došlo k vyplateniu odmeny za vykonané činnosti, keď z faktúr, ktoré žalobca\npredložil k daňovej kontrole a ktorými obchody v daňovom priznaní deklaroval, vyplýva, že sú uvedené\nosobné účty bývalej konateľky tejto spoločnosti.\nZ uvedených dôvodov senát odvolacieho súdu považoval za právne bezvýznamné tvrdenia žalobcu, že\nnakoľko správca dane nespochybnil u neho vykázané tržby za predané výrobky a uznal u neho výnosy,\nmal by prijať aj jeho argumentáciu o tom, že na dosiahnutie výnosov je potrebné vynaložiť určité náklady,\npričom správca dane a ani žalovaný v napadnutých rozhodnutiach nespochybnili výdavky ním uplatnené\nz hľadiska výšky v tom zmysle, že by boli neprimerané dosiahnutým ziskom z hľadiska ich výšky.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd taktiež považoval za nedôvodnú odvolaciuaj ďalšiu námietku\nžalobcu, ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane z\ndôvodu porušenia § 2 ods. 1 a 3 v spojení s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a v spojení s čl. 2 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky. Vychádzajúc zo skutkových okolností zistených vykonaným dokazovaním\nsprávcu dane a vyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu konštatuje, že\nsprávca dane pri vykonávaní dôkazov a ich hodnotení aplikoval zásadu zákonnosti v zmysle § 2 ods.\n1 zákona o správe daní ako aj zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 tohto zákona,\nrešpektujúc jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti\nboli zistené čo najúplnejšie, pričom v konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom- žalobcom,\ndbajúc na zachovávanie jeho práv a právom chránených záujmov postupom v zmysle § 29 ods. 2, 8\nuvedeného zákona.\nSenát odvolacieho súdu nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, ktorou namietal, že sa od neho požaduje\nnad rámec jeho možnosti preukázať skutočností, ktoré ovplyvniť nemôže, a ku ktorým listinné dôkazy\nnemôže zabezpečiť, s poukazom na to, že každá dotknutá spoločnosť má svojich štatutárnych zástupcov\na sama zodpovedá za riadne vedenie účtovníctva a za plnenie si daňových povinností, pričom v\nrámci bežného obchodného styku z verejne dostupných zdrojov zistil, že všetky spoločnosti, s ktorými\nobchodoval, boli riadne na trhu činné a riadne registrované v príslušných registroch. Zo skutkových\nzistení v danej veci vyplýva, že medzi žalobcom a jeho dodávateľmi - spoločnosti Stavebniny Néma,\ns.r.o. a Lenka, s.r.o., bolo personálne prepojenie osobou oprávnenou konať v mene týchto spoločností,\npánom R. X., ako i realizovanie platby na nepodnikateľský účet jemu blízkej osoby. Vzhľadom k\nuvedenému senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že nakoľko medzi žalobcom a jeho dodávateľmi\nbolo v osobe R. X. oprávneného konať v mene spoločností personálne prepojenie, realizovanie platby\n\nna nepodnikateľský účet jemu blízkej osoby a nemožnosťou preverenia uskutočnenia deklarovaných\nzdaniteľných plnení u dodávateľov z dôvodov uvádzaných v napádaných rozhodnutiach, je spochybnený\naj reálny základ zdaniteľných plnení deklarovaných predmetnými faktúrami, ktoré sa súčasne vzhľadom\nna uvedené skutkové zistenia logicky javia ako fiktívne, z ktorých dôvodov taktiež tvrdenie žalobcu, že\nnemôže zodpovedať za chyby vo vedení účtovníctva dodávateľských subjektov, vyznieva prinajlepšom\nako účelové.\nOdvolací súd sa nestotožnil ani s ďalšou odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal nezákonnosť\nrozhodnutia žalovaného z dôvodu podľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní.\nPodľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak,\nnemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo\nvrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové\npriznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti\npodať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie\nnadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje\nodpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí\nsiedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto\ndaňová strata vykázaná.\nAk bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú\nlehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.\nVyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla\npovinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť\nbez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok\nna vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane.\nPodľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 595/2003 Z. z. daňové priznanie ( § 32 a 41), prehľad [ § 39 ods. 9 písm.\na/] alebo hlásenie [ § 39 ods. 9 písm. b/] podáva daňovník miestne príslušnému správcovi dane.\nDaňové priznanie alebo hlásenie sa podáva do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak\ntento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka. V\nlehote na podanie daňového priznania je daňovník povinný daň aj zaplatiť.\nVychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu a zákonnej úpravy citovanej vyššie odvolací súd\nzastáva názor, že zákonná lehota na vyrubenie dane z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2005 mala\nuplynúť dňom 31. december 2011. Pred uplynutím tejto lehoty, dňa 27. septembra 2010, bol so žalobcom\nprerokovaný protokol o výsledku daňovej kontroly a následne dňa 28. septembra 2010 bolo vydané\nrozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane. Z uvedeného dôvodu nie je dôvodná námietku\nžalobcu vo vzťahu k zániku práva vyrubiť daň za preskúmavané zdaňovacie obdobie.\nVzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za relevantné\nk vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Senát odvolacieho súdu dospel k zhodnému záveru ako súd\nprvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu,\nnáležite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým\nsubjektom, skutkové zistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj\nodôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci\npostupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v\nrozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými\nžalobnými námietkami. Taktiež sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci\n\nbolo relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie 2005 nesplnil zákonné\npodmienky na zníženie základu dane, pretože neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že predmetné\nvýdavky sa uskutočnili a súviseli z jeho zdaniteľnými príjmami, keď nebolo preukázané, že by skutočne\ndošlo k deklarovaným obchodom so spoločnosťami Lenka s.r.o., a Stavebniny Néma, s.r.o., vo vzťahu\nktorým boli platby predmetnými faktúrami konkrétne účtované. Považoval za skutkovo správny a súladný\nso zákonom záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci\npostupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane vyrubili za zdaňovacie obdobie\n2005 rozdiel dane z príjmov právnických osôb zistený na základe daňovej kontroly vychádzajúc z\nvyčíslenej dane žalobcom v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie a dane vyčíslenej\ndaňovým úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní.\nZ dôvodov uvedených vyššie odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja\nods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 Os.p..\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení\ns § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože bol v tomto\nkonaní neúspešný.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n1.mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}