{"guid": "8146298e-e0ea-47ac-81d1-6fec8953918c:eb0c9651-368c-4575-92e7-abd5b7573657", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4011200585.1", "spisova_znacka": "6Sžf/17/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/17/2012 z 30. 1. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2013, sp. zn. 6Sžf/17/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:4011200585.1", "identifikacne_cislo": "4011200585", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2013-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "nazov": "§ 224 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-224.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-224"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-3.pismeno-j", "nazov": "§ 250 ods. 3 písm. j) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-3.pismeno-j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 246 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-246.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-246"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-224", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-246"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb0c9651-368c-4575-92e7-abd5b7573657", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200585.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200585.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200585.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/17/2012\n4011200585\n30. 01. 2013\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2013:4011200585.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej, a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci\nžalobcu: B.. C. A., bytom F., E. XXXX, zastúpený advokátom JUDr. Petrou Lukáčovou, Advokátska\nkancelária so sídlom Nitra, Mostná 72, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo so sídlom Banská\nBystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 7. júna 2011, č.\nI/224/11842-60608/2011/990013-r, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.\nnovembra 2011, č. k. 11S 125/2011-89 , takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. novembra 2011, č. k.\n11S 125/2011-89 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zo dňa zo dňa 29. novembra 2011, č. k. 11S 125/2011-89\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 7.\njúna 2011, č. I/224/11842-60608/2011/990013-r a súčasne jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému\nna ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal preukázané,\nže žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\n- Daňového úradu Topoľčany zo dňa 9.3.2011 č. 624/230/10183/11/Gerh, ktorým správca dane podľa §\n44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel\ndane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2009 v sume 32.417,86,- Eur z dôvodu\nporušenia § 2, písm. h/, § 3 ods.1, písm. d/ a § 8 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov ( ďalej len zákon č. 595/2003 Z.z. alebo zákon o dani z príjmov).\nKrajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie roku 2009, o výsledku ktorej bol dňa 10.01.2011 pod č.\n642/320/832/2011/Ges vyhotovený protokol a jeho dodatok č.1, zo dňa 3.2.2011, na základe ktorých\nsprávca dane vydal dňa 15.2.2011 dodatočný platobný výmer; proti dodatočnému platobnému výmeru\nsprávcu dane sa žalobca odvolal, ktorému odvolaniu správca dane čiastočne vyhovel rozhodnutím zo\ndňa 9.3.2011 č. 642/230/10183/11/Gerh a v ostatných bodoch potvrdil svoje rozhodnutie; žalobca podal\ni proti tomuto rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom rozhodoval žalovaný preskúmavaným\nrozhodnutím. Ďalej krajský súd zistil, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období nevykonával\npodnikateľskú činnosť; dňa 23. 3. 2010 podal daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za\n\nzdaňovacie obdobie 2009, v ktorom si okrem príjmov podľa § 7 zák. č. 595/2003 Z.z. v celkovej výške\n8.706,90 eur uviedol aj príjmy dosiahnuté v zmysle § 8 citovaného zákona vo výške 210.187,78 eur, z\ntoho boli príjmy z prevodu cenných papierov (§ 8 ods.1, písm. e/) vo výške 39.567,47 eur a príjmy z\npríležitostných činností (§ 8 ods. 1 písm. a/) vo výške 170.620,31 eur; vypočítanú daňovú povinnosť v\nsume 33.996,48 eur daňový subjekt v termíne uhradil; žalobca ako daňový subjekt následne dňa 23.7.\n2010 podal dodatočné daňové priznanie, v ktorom si znížil príjmy dosiahnuté v zmysle § 8 zákona o\nsumu 170.620,31 eur a vyčíslil si daňovú povinnosť v sume 1.578.62 eur a zároveň požiadal o vrátenie\ndaňového preplatku v sume 32.417,86 eur; súčasťou dodatočného daňového priznania bol znalecký\nposudok č. 27/2010, ktorý bol podkladom pre podanie dodatočného daňového priznania; správca dane\npri kontrole zistil, že dodatočným daňovým priznaním si žalobca znížil príjmy dosiahnuté podľa § 8 ods.\n1 písm. a/ zákona o dani príjmov o uvedenú sumu z dôvodu, že sa jedná o príjem vo forme zmluvnej\npokuty, ktorú žalobca ako daňový subjekt obdržal v zmysle Dohody akcionárov uzavretej v súvislosti\ns kúpou a predajom akcií spoločnosti Topvar a.s., predaj akcií tejto spoločnosti bol uskutočnený na\nzáklade Zmluvy o predaji a kúpe akcií, uzatvorenej medzi žalobcom ako jedným z predávajúcich a\nspoločnosťou SAB.Miller Europe B.V, ako kupujúcim dňa 6. mája 2006, Dohody o meniacej a dopĺňajúcej\nZmluvu o predaji a kúpe akcii zo dňa 6. 5. 2006 a Dohody a akcionárov o spolupráci zo dňa 6. 5. 2006.\nKrajský súd posudzoval zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného v intenciách ustanovení\n§ 2 písm. h/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov v spojení s § 3\nods.1, písm. d/, § 8 ods.1, písm. a/, e/, § 9 ods.2, písm. i/ uvedeného zákona a v spojení s § 2 a §\n29 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.).\nV preskúmavanej veci senát krajského súdu dospel k záveru, že žalovaný daňový orgán, ako i správca\ndane zistil dostatočne skutkový stav a vec posúdil správne i po právnej stránke. Pokiaľ žalobca namietal\nsprávnosť výroku správcu dane a žalovaného, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z\npríjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 32.417,86 eur podľa § 2 písm. h/, § 3\nods. 1 písm. d/ a § 8 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, platného v čase rozhodovania, tento\npovažoval za súlade so zákonom, nakoľko nie je sporné, že žalobca v zmysle Dohody zo dňa 6. mája\n2005 ako jeden z predávajúcich, prijal od kupujúceho (spoločnosť SABMiller Europe B.V. so sídlom v\nHolandsku) pomernú časť dohodnutej pokuty v sume vyššie uvedenej a túto sumu prijal ako fyzická\nosoba, teda ako daňový subjekt v zmysle zákona o dani z príjmov. Podľa názoru krajského súdu ide o\npríjem fyzickej osoby podľa § 8 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona a takýto príjem jednoznačne podlieha\ndaňovej povinnosti, majúc za to, že samotná skutočnosť, že žalobca si zdaňovaciu povinnosť riadne\na včas splnil a do 1. 4. 2010 riadne podal daňové priznanie, avšak následne na základe znaleckého\nposudku, ktorý si dal sám vypracovať, zmenil svoj názor a tvrdil, že príjem, ktorý priznal, nemá atribúty\npríjmu z príležitostnej činnosti, ale ide o príjem z titulu náhrady škody, resp. z titulu náhrady nemajetkovej\nujmy (podľa § 9 ods. 2 písm. i/) a že takýto príjem je oslobodený od daňovej povinnosti, nemá vplyv\nna zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, lebo táto skutočnosť nebola zo strany žalobcu ako\ndaňového subjektu žiadnou relevantnou listinou preukázaná. V tejto súvislosti súd poukázal, zhodne\nako daňové orgány, na predloženú Dohodu akcionárov o spolupráci uzatvorenú v súvislosti s kúpou\na predajom akcií spoločnosti Topvar a.s., považujúc za nesporné, že z hľadiska daňových povinností\nžalobca ako fyzická osoba, ktorá nepodniká, mal príjem z titulu vyplatenej zmluvnej pokuty, majúc za\nto, že správcovi dane, ani žalovanému, a ani súdu v konaní správneho súdnictva neprináleží robiť\nzávery v tom, podľa ktorého právneho predpisu bola zmluvná pokuta dohodnutá a vyplatená, pretože\ntoto prináleží iba civilnému súdu, keď z dohody vyplýva iba to, že ak kupujúci nezrealizuje posilnenie v\nlehote a v uvedenej výške, zaväzuje sa zaplatiť predávajúcim pokutu vo výške 1.000.000 USD s tým,\nže zaplatením pokuty sa bude považovať povinnosť kupujúceho za splnenú.\nKrajský súd k tvrdeniu žalobcu a jeho argumentácii uvedenej v žalobe, odvolávajúc sa na záver\nznaleckého posudku doloženého v daňovom konaní, že tento príjem žalobcu z titulu zmluvnej pokuty\ndohodnutej obojstranne v zmluve, možno subsumovať i pod náhradu škody a nemajetkovú ujmu, uviedol,\nže ak by išlo o takéto nároky žalobcu, môže o nich rozhodovať iba príslušný súd v inom konaní ako\nv konaní správneho súdnictva alebo v daňovom konaní, pretože správny súd nie je súdnym orgánom\nvybaveným právomocou, aby prejudiciálne skúmal otázku, či podľa tvrdenia žalobcu prijatím sumy\nz titulu zmluvnej pokuty v zmysle dohody sú naplnené i znaky náhrady škody, teda či tento príjem\n\nžalobcu možno podradiť pod škodu upravenú Občianskym zákonníkom, či sú naplnené všetky štyri\nznaky tohto nároku, t. j. porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi\nporušením právnej povinnosti a škodou a nakoniec i zavinenie. Poukázal na to, že či už ide o nárok\nžalobcu z titulu náhrady škody alebo z titulu nemajetkovej ujmy, bolo povinnosťou žalobcu ako daňového\nsubjektu, aby takýto nárok preukázal relevantnou listinou. Podľa názoru súdu si žalobca neujasnil v\ndaňovom konaní, že tieto nároky si môže uplatniť iba vtedy, ak takáto listina, či už formou dohody\nalebo právoplatným rozhodnutím súdu exituje, pričom však musí z nich nesporne vychádzať fakt,\nkto spôsobil túto škodu, prípadne nemajetkovú ujmu, žalobcovi taktiež uznal a zaplatil. Uviedol, že\nžalobca si nesprávne vysvetľuje právomoc daňových orgánov, ktoré by mali dokazovať jeho tvrdenia\na vykonávať dokazovanie ako súd, či jeho tvrdenia sú opodstatnené alebo nie a hlavne, voči komu by\nmalo takéto dokazovanie smerovať. Podľa názoru súdu pripojený znalecký posudok k dodatočnému\ndaňovému priznaniu môže slúžiť iba ako jeden z dôkazov pre súdne konanie, v ktorom by si tieto\nnároky žalobca uplatnil na príslušnom súde s označením žalovaného, ktorý mu predmetnú škodu. resp.\nnemajetkovú ujmu spôsobil v zmysle dohody zmluvných strán zo dňa 6. mája 2005. Konštatoval, že\ndaňová kontrola má prispieť k správnemu určeniu dane a dôkazné bremeno je na strane daňového\nsubjektu, s poukazom na to, že správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádza z prezumpcie neviny,\nteda že kým sa nepreukáže opak, na daňovníka sa pozerá ako na nevinného z pohľadu daňových\npredpisov a v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave daňovej povinnosti oproti\ndaňovému priznaniu, má správca dane povinnosť v súlade s právnymi predpismi dokázať daňovému\nsubjektu, že postupoval nesprávne a že bude znášať dôsledky za svoje konanie. Zdôrazniac, že daňová\nkontrola u daňového subjektu končí prerokovaním vyhotoveného protokolu, ktorý je podkladom na\nvydanie platobného výmeru alebo dodatočného platobného výmeru, považoval za nedôvodnú námietku\nžalobcu, že žalobca (zrejme žalovaný) nepostupoval v súlade so zákonom o správe daní a poplatkov\nplatného v čase vykonania kontroly a vydania žalobou napadnutého rozhodnutia, keďže správca dane\nnevykonáva dokazovanie v takom rozsahu, ako požadoval žalobca v súvislostí s preukázaním napríklad\nnemajetkovej ujmy. Mal za to, že daňové orgány mali k dispozícii dostatok dôkazov, ktoré v rozhodnutí\nuviedli a z ktorých i vychádzali pri určení daňovej povinnosti.\nKrajský súd aj ďalšie námietky žalobcu považoval za irelevantné a nestotožnil sa s názorom žalobcu,\nže správca dane vydal nulitný správny akt, pokiaľ v rozhodnutí neuviedol doručovaciu adresu, ale\nrozhodnutie označil iba názvom Daňový úrad Topoľčany, lebo podľa názoru súdu žalobca vedel, kto u\nneho robil daňovú kontrolu, podal odvolanie, a preto sama skutočnosť, že správca dane do rozhodnutia\nneuviedol svoje sídlo, nespôsobuje nezákonnosť tohto rozhodnutia, s poukazom tiež na to, že ak\nby žalobca podal svoje odvolanie na hociktorý daňový orgán, tento je povinný ho doručiť miestne\npríslušnému daňovému orgánu, aby daňový subjekt nebol poškodený na svojich právach. Obdobne\nsa súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu pokiaľ ide o vyjadrenie Daňového riaditeľstva SR, ktoré\nsi vyžiadal správca dane od svojho nadriadeného a ktoré nebolo poskytnuté žalobcovi, avšak bolo\nsúčasťou spisu, majúc za to, že tento postup nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, pretože žalobca\nmal právo nahliadať do spisu a v žalobe ani neuviedol, v akom smere by malo takéto vyjadrenie, teda\nkorešpondencia medzi správnym orgánom spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia. Dal do pozornosti, že\npredmetom súdneho prieskumu v konaní správneho súdnictva je rozhodnutie ako také v celku, ktoré\nmusí mať náležitosti podľa §§ 30 zákona o správe daní a nasl., avšak musí ísť o takú vadu konania, ktorá\nmá za následok nezákonnosť rozhodnutia, a nie iba o procesnú vadu, ktorá neprinesie priaznivejšie\nrozhodnutie pre daňový subjekt.\nV danej veci krajský súd dospel k záveru, že správca dane, ako i žalovaný správny orgán, postupovali\npri svojej rozhodovacej činnosti v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, konštatujúc,\nže správca dane vyhodnotil jednotlivé dôkazné prostriedky v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. v\nznení neskorších predpisov, ktorý bol platný v čase daňovej kontroly i vydania žalobou napadnutého\nrozhodnutia, záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach,\nzodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 2 písm. h/, §\n3 ods. 1 písm. d/ a § 8 zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, účinného v\nkontrolovanom zdaňovacom období, konštatujúc, že vyrubením rozdielu dane z príjmov fyzických osôb\nžalobcovi za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 32.417,86 eur preto žalobca nemôže byť poškodený na\nsvojich právach podľa § 247 ods. 1 O.s.p.., s tým, že nezistil také vady daňového konania, na ktoré\nby mal v zmysle § 250i O.s.p. prihliadať. Nepovažujúc žalobu za dôvodnú krajský súd ju podľa § 250j\nod.1 O.s.p. zamietol.\n\nO trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O, s. p., v zmysle ktorého neúspešnému\nžalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie tak, že\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj obidve rozhodnutia správcu dane zruší a vec vráti na ďalšie\nkonanie. Uplatnil si náhradu trov konania.\nZ dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny\na v rozpore so zákonom. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia\nprocesného zákon a č.511/1992 Zb., hmotného zákona č. 595/2003 Z.z. a dôsledne sa nevysporiadal\nso všetkými jeho námietkami ako aj nevyhodnotil všetky právne relevantné dôkazy ním predložené.\nŽalobca tvrdil, že rozhodnutia daňových orgánov, ktoré krajský súd vyhodnotil ako zákonné, považuje za\nnezákonné a to z dôvodov špecifikovaných v časti A - procesnoprávne dôvody a v časti B - hmotnoprávne\ndôvody. Predovšetkým namietal, že žalovaný neaplikoval povinnú zásadu daňového konania podľa §\n2 ods. 6 zákona o správe dani, podľa ktorej má prednosť obsah pred formou, s poukazom na to, že\nkrajský súd sa touto základnou daňovou zásadou kľúčovou pre posúdenie veci, vôbec nezaoberal, ako aj\nžalovaný aplikoval daňové právo a priľahlé právo bez použitia ústavných zásad, ku ktorým je zaviazaný\npodľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR.\nPoukázal na to, že medzi ním a žalovaným existuje rozdielny právny názor na zákonnosť procesného\npostupu správcu dane, pričom on zastáva názor v súlade s článkom 152 ods. 4 a článkom 2 ods. 2\nÚstavy SR, že procesné pochybenia žalovaného a prvostupňového daňového úradu majú za dôsledok\nnezákonnosť jeho rozhodnutia tak, ako to vyplýva z právneho názoru Ústavného súdu SR (III.ÚS\n24/2010) a rozdielny právny názor na to, či možno prijatú zmluvnú pokutu subsumovať (rekvalifikovať s použitím záväznej základnej daňovej zásady podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní) pod oslobodené\npríjmy podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov - prijatá náhrada škody, resp. prijatá náhrada\nnemajetkovej ujmy.\nZa procesnoprávne dôvody nezákonnosti rozhodnutí daňových orgánov žalobca považoval to, že\nrozhodnutie správcu dane neobsahuje pozitívnu legitimáciu správcu dane a daňovníka, keď presné\noznačenie správcu dane chýba v rozhodnutí č.642/230/7139/11/Gerh zo dňa 15. 2. 2011s poukazom\nna to, že neplatné rozhodnutie nemožno „vylepšiť“ tým, že daňový úrad v rozhodnutí o odvolaní\nč.642/230/10183/11/Gerh zo dňa 9. 3. 2011 správne označenie „správcu dane“ doplnil. Ďalej za\nprocesnú vadu konania považoval, keď správca dane zmaril zákonný nárok žalobcu na úzku súčinnosť\na spoluprácu, keď ho nevyzval na odstránenie pochybností alebo predloženie ďalších dôkazov podľa\n§ 41 zákona o správe dani, neposkytol kópiu vyjadrenia Daňového riaditeľstva SR k jeho veci, hoci\ntakéto vyjadrenie v spise existuje, a o to výslovne žiadal pri prerokovaní protokolu (zápisnica o Ústnom\npojednávaní č.642/320/4743/2011/Ges zo dňa 3.2. 2011), pričom správcovi dane táto povinnosť vyplýva\npodľa § 22 zákona o správe daní; taktiež neodpovedal adresne na dve jeho fundamentálne otázky\npoložené pri prerokovaní protokolu, hoci o to výslovne žiadal a správca dane je povinný tak urobiť do\nzápisnice podľa § 11 zákona o správe daní a napokon nevyžiadal si znalecký kontra posudok napriek\njeho výslovnej žiadosti vo vyjadrení aj pri prerokovaní protokolu. Vyslovil názor, že z dôvodov ním\nuvádzaných vyplýva, že správca dane neposkytol daňovníkovi priestor na realizáciu jeho zákonného\npráva na úzku súčinnosť a spoluprácu, preto žalobca nemohol účinne brániť svoje zákonné záujmy\npodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní.\nVytýkal krajskému súdu, že sa s týmito námietkami právne relevantným spôsobom nevysporiadal.\nDôvodil, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej získaný nadobudol\npovahu nezákonného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (§ 29 ods.4\nzákona o správe daní) a v prípade, že použitý bol je celé daňové konanie zaťažené chybou nezákonnosti\na rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej\n\nkontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. S názorom krajského súdu,\nkeď viacnásobné procesné pochybenia správcu považoval „iba za procesnú vadu“ (strana 10 druhý\nodsek zhora, posledná veta) nesúhlasil s poukazom na to, že výklad práva musí byť konzistentný s\nústavou citujúc článok 2 ods. 2 Ústavy SR ( právny názor Ústavného súdu SR III. ÚS 24/2010).\nŽalobca za nezákonný postup daňových orgánov taktiež považoval, keď v konaní neboli brané do úvahy\nako riadne dôkazy o nemajetkovej ujme svedecké výpovede, ktoré predložil pri prerokovaní protokolu\na to svedkov N.. B.. C.-R., D.., ktorý bol hlavným reprivatizačným poradcom v projekte Topvar a G. I.,\nprepustenej zamestnankyne spoločnosti Topvar, dajúc do pozornosti odvolacieho súdu, že svedkovia\npriamo potvrdzujú zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Žalobca dôvodil, že nemajetková\nujma je v priamej príčinnej súvislosti s prijatou zmluvnou pokutou, s poukazom na to, že nebyť zastavenia\nvýroby, nebola by vyplatená zmluvná pokuta, nebola by nemajetková ujma a preto prijatá zmluvná pokuta\nsvojim obsahom má všetky znaky - prijatej náhrady nemajetkovej ujmy, ak sa dôsledne aplikuje povinná\nzásada daňového konania o prednosti obsahu pred formou podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní,\nvytýkajúc krajskému súdu, že sa s aplikáciou kľúčového ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní\nvysporiadal úplne nelogickým spôsobom.\nĎalej žalobca dôvodil, že znaleckým posudkom preukázal, že prijatú pokutu možno zahrnúť pod\noslobodené príjmy.\nPoukázal na odôvodnený názor znalca, že prijatá zmluvná pokuta má všetky rozhodujúce obsahové\nznaky prijatej náhrady škody, lebo (strana 7 posudku) došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti a pre\ntento prípad bola dohodnutá pokuta, zmluvná pokuta sa aplikuje, aj keď oprávnenému nevznikla škoda,\nzmluvná pokuta, okrem iného, plní aj funkciu náhrady škody, pre daňové účely sa uplatňuje - zásada\nprednosti obsahu pred formou (§ 2 ods.6 zákona o správe daní), tvrdiac, že o náhrade škody možno\nhovoriť len v priamej príčinnej súvislosti s prijatou zmluvnou pokutou, pretože nebyť zastavenia výroby,\nnebola by vyplatená zmluvná pokuta, nebolo by možné hovoriť o náhrade škody, preto má prijatá\nzmluvná pokuta svojim obsahom všetky znaky - prijatej náhrady škody, ak sa dôsledne aplikuje zásada\ndaňového konania o prednosti obsahu pred formou podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, namietajúc,\nže žalovaný sa v konaní touto záväznou zásadou daňového konania neriadil, hoci to žalobca výslovne\npožadoval pri prerokovaní protokolu, napríklad aj formou položenia otázok. Súčasne žalobca poukázal\nna to, že nie je podnikajúcou osobou, a preto sa ho ustanovenie § 17 ods. 19 zákona o dani z príjmov\no zdaňovaní prijatých zmluvných pokút netýka.\nĎalej žalobca poukázal na názor znalca, že prijatá zmluvná pokuta má všetky rozhodujúce obsahové\nznaky prijatej náhrady nemajetkovej ujmy, keď (strana 9 posudku) ku skutku objektívne došlo, bez toho,\nže by sa malo skúmať zavinenie, žalobca mal záujem so cťou odovzdať pivovar tak, aby ďalej fungoval\n(rozšírenie výrobnej kapacity), negatívne ohlasy na zastavenie výroby a prepúšťanie zamestnancov\nžalobca dôvodne vníma ako osobnostnú ujmu na občianskej cti a dobrom mene, prijatú zmluvnú pokutu\npreto žalobca vníma aj ako určitú peňažnú sanáciu tejto osobnostnej nemajetkovej ujmy, pre daňové\núčely sa uplatňuje - zásada prednosti obsahu pred formou (§ 2 ods. 6 zákona o správe daní). Vytýkal\nsprávcovi dane, že nijako neoveroval rozhodujúci skutkový stav, a súčasne, že tvrdenia daňových\norgánov, že „daňovník ničím nepreukázal, ako bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti,\nako bolo dotknuté jeho právo na ochranu osobnosti“, je v príkrom rozpore s obsahom spisu, keďže\nžalobca tvrdenú skutočnosť preukázal znaleckým posudkom a vo svojom vyjadrení k protokolu (včítane\nvýpoveďou svedkov).\nNezákonnosť rozhodnutí a postupu daňových orgánov žalobca videl tiež v odmietnutí judikátu súdu,\nna ktorý poukazoval v daňovom konaní zdôvodňujúc správnosť svojich záverov, keďže ak súd vyslovil,\nže zmluvná pokuta plní aj funkciu náhrady škody, nemalo by to byť v tomto prípade inak, s poukazom\nna čl. 1 Ústavy SR.\nŽalobca namietal, že krajský súd nesprávne aplikoval § 2 ods. 6 zákona o správe daní, a vychádzajúc z\nnesprávnej aplikácie tejto základnej zásady daňového konania - následne nesprávne aj hodnotil dôkazný\n\nstav v spise, vysloviac, že pri správnej aplikácii § 2 ods. 6 zákona o správe daní, keď fikcia obsahu má\nprednosť - je stav dokazovania v spise taký, že dáva za pravdu žalobcovi. K argumentácii žalovaného\n(strana 9), že zmluvná pokuta, náhrada škody a nemajetková ujma sú samostatné právne inštitúty, ktoré\nnemožno stotožňovať, uviedol, že tieto pojmy nestotožňuje, čo do formy (gramaticky, foneticky), ale\nzaoberá sa ich obsahom v súlade so zásadou daňového konania podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní,\nktorá zásada daňového konania má význam práve v takýchto prípadoch, keď za formálnou stránkou\npojmu, možno odôvodnene nájsť iný obsah.\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že uviedol, že zotrváva na odôvodnení žalobou\nnapadnutého rozhodnutia a na svojom vyjadrení k žalobe, ktoré bolo predložené súdu spolu s\nadministratívnym spisom. Odvolací návrh nepodal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu\n(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta\nprvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§\n156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie\nnie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu - Daňového úradu Topoľčany o vyrubení žalobcovi rozdielu dane z príjmov fyzických\nosôb za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 32417,86 eur, a preto odvolací súd v rozsahu odvolacích\ndôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v\nrámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s\nrozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či\nsa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrubení žalobcovi rozdielu\ndane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2009.\nPodľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods.1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis,\npričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.\nSenát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 247\na nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s\n\núčastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či\nobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade\ns hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu\nje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého\nrozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu\nbol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia ( § 250i ods.1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na\nzáklade zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho\nrozhodnutia.( § 245 ods.2 O.s.p.).\nZ predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis,\nodvolací súd zistil, že žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového\nsprávneho orgánu - Daňového úradu Topoľčany zo dňa 9.3.2011 č. 624/230/10183/11/Gerh, ktorým\nbolo daňovému subjektu v zmysle § 47 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. čiastočne vyhovené a ktorým bol\ndaňovému subjektu podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. za porušenie § 2, písm. h/,\n§ 3 ods.1, písm. d/ a § 8 zákona č. 595/2003 Z.z vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za\nzdaňovacie obdobie roku 2009 v sume 32 417,86 eura.\nPo preskúmaní veci odvolací súd mal preukázané, že medzi účastníkmi v tomto štádiu konania ostalo\nsporné najmä posúdenie, či správca dane postupoval správne a v súlade so zákonom, keď žalobcu\nnevyzval na odstránenie pochybností alebo predloženie ďalších dôkazov podľa § 41 zákona o správe\ndaní, neposkytol mu kópiu vyjadrenia daňového riaditeľstva k jeho veci, neodpovedal mu na dve otázky\npoložené pri prerokovaní protokolu a nevyžiadal si kontra znalecký posudok a súčasne či správca dane\npostupoval správne a v súlade so zákonom, keď predmetné plnenie nepovažoval za príjem oslobodený\nod dane podľa § 9 ods.2 písm.i/ zákona o dani z príjmov, keď žalobca tvrdil, že správca dane a následne\naj žalovaný neposudzoval tento príjem v zmysle § 2 ods.6 zákona o správe daní. Vzhľadom k uvedenému\nodvolací súd zameral svoju pozornosť k týmto sporným skutočnostiam.\nZákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania\ntak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia\nsa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní ( ods.1). Správca dane postupuje v\ndaňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto\nkonaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a\nvybrať daň ( ods.2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a\nvšetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo\n( ods.3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje( ods.4). Správca\ndane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre\nvznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil\nriadne alebo vôbec svoje povinnosti ( ods.5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa\nberie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane ( ods.6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti\n(ods.7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane\nv daňovom konaní (ods.8).\n\nPodľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý\nvedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba\ndokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno\npoužiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\n\ndaňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide\nnajmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane\na pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,\nzápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady\nk nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému subjektu. Daňový subjekt\npreukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých\npreukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť\nalebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\n\nPodľa § 41 ods.1,2 zákona č. 511/1992 Zb. ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo\núplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu.a dokladov predložených daňovým\nsubjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti\ndaňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti\nvysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.\nVo výzve daňovému subjektu určí správca dane primeranú lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byť kratšia\nako pätnásť dní, a poučí ho o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním\nurčenej lehoty.\nZ citovaných právnych noriem vyplýva vôľa zákonodarcu zveriť do právomoci správcu dane, ktorý\nvedie daňové konanie vykonávanie dokazovania za účelom zistenia skutočností potrebné pre správnom\nurčení daňovej povinnosti daňového subjektu, pričom nie je viazaný návrhmi daňového subjektu, pričom\nv daňovom konaní postupuje v súčinnosti s daňovým subjektom tak, že daňový subjekt má právo\nnavrhovať resp. predkladať dôkazy a k vykonaným dôkazom sa má právo vyjadrovať. Správca dane\nvyzve daňový subjekt na vyjadrenie a doplnenie neúplných údajov, na vysvetlenie nejasností, na\nopravu nepravdivých údajov alebo preukázanie pravdivosti údajov v tom prípade, ak má správca dane\npochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného\nvýkazu a dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\npričom správca dane vždy musí vychádzať z konkrétnych okolností daného prípadu.\nZo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že správca dane zažal daňovú kontrolu na základe\noznámenia o výkone daňovej kontroly zo dňa 16.8.2010 potom, ako žalobca ako daňový subjekt\npodal dňa 23.7.2010 dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roku 2009, ktorým si znížil ostatné príjmy podľa § 8 zákona o dani z príjmov o sumu 170\n620,31 eur a to o príjem vo forme pokuty, ktorý obdržal v zmysle Dohody akcionárov o spolupráci,\nuzatvorenej v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti TOPVAR, a.s. Výsledkom daňovej\nkontroly bolo vyhotovenie protokolu, v ktorom správca dane uvádza z ktorých podkladov pri zisťovaní\nrelevantných skutočností pre správne určenie dane vychádzal, ku ktorému sa žalobca vyjadril, v ktorom\nvyjadrení nenamietal nezákonnosť postupu správcu dane. Námietku, ktorou namietal nezákonnosť\npostupu správcu dane v zmysle § 41 zákona o správe daní žalobca prvý krát vzniesol až v odvolaní\nproti dodatočnému platobnému výmeru. S touto námietkou sa žalovaný vyporiadal v preskúmavanom\nrozhodnutí konštatovaním, že daňový subjekt si podal dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov\nfyzickej osoby na základe vypracovaného znaleckého posudku, ktorý použil ako dôkazný prostriedok\na nakoľko sa jednalo zo strany daňového subjektu o dôkazný prostriedok, správca dane nemal dôvod\nna začatie vytýkacieho konania v zmysle § 41 citovaného zákona. K námietke žalobcu o porušení §\n22 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že tým, že správca dane nevyhovel požiadavke daňového\nsubjektu a neposkytol mu kópiu vyjadrenia Daňového riaditeľstva SR, neporušil § 22 zákona\nč.\n511/1992 Zb., s poukazom na to, že daňový subjekt môže nazerať iba do spisov týkajúcich sa jeho\ndaňových povinnosti, teda do korešpodencie prebiehajúcej medzi ním a správcom dane, avšak v\ndanom prípade sa jednalo o úradnú korešpodenciu medzi správcom dane a nadriadeným orgánom,\ndo ktorej v zmysle § 22 ods. 2 zákona o správe dane daňový subjekt nie je oprávnený nazerať.\nK namietanému porušeniu § 11 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správcom\ndane tým, že neodpovedal na otázky daňového subjektu uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní\n642/320/4743/2011/Ges spísanej dňa 3. 2.2011 pri prerokovaní protokolu z kontroly, žalovaný uviedol,\n\nže predmetná zápisnica o ústnom pojednávaní obsahuje všetky náležitosti uvedené v § 11 ods. 2\ncitovaného zákona a otázky daňového subjektu boli zodpovedané v protokole o daňovej kontrole.\nK námietke daňového subjektu, že správca dane nevyhovel jeho požiadavke a nevyžiadal si kontra\nznalecký posudok, uviedol, že daňový subjekt nie je oprávnený žiadať od správcu dane, aby si v\npriebehu daňového konania obstaral znalecký posudok s tým, že znalecký posudok predložený daňovým\nsubjektom bol vo veci vyjadrenia sa znalca, aký príjem pre daňové účely je prijatá pokuta podľa\nAkcionárskej dohody a znalec sa v v posudku zaoberal charakteristikami pojmov prijatá náhrada škody,\nzmluvná pokuta a náhrada nemajetkovej ujmy z pohľadu právneho, nie daňového a účtovného, s\npoukazom na to, že uvedené pojmy sú obsahom Občianskeho a Obchodného zákonníka a zaradenie\nzmluvnej pokuty, náhrady škody a náhrady nemajetkové ujmy medzi príjmy oslobodené od dane,\nresp. príjmy, ktoré sú predmetom dane rieši vo svojich ustanoveniach zákon o dani z príjmov a preto\nvypracovanie kontra znaleckého posudku, ako externého dôkazu od tretej osoby nebolo potrebné.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa zastáva názor, že žalovaný ako\nodvolací správny orgán sa námietkami daňového subjektu náležite vysporiadal v odôvodnení svojho\nrozhodnutia a že vznesené námietky nespôsobujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vo veci\nsamej.\nOdvolací súd za rozhodujúcu námietku majúcu vplyv na zákonnosť rozhodnutia považoval námietku,\nktorou žalobca namietal nesprávne posúdenia prijatého príjmu, keď daňové orgány predmetný príjem\nneposudzovali v zmysle § 2 ods.6 zákona o dani z príjmov. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva,\nže predmetná platba bola žalobcovi vyplatená na základe podmienok v Akcionárskej dohode, keď v\ndohode akcionárov o spolupráci v súvislosti s kúpou a predajom akcií spoločnosti Topvar, a.s. zo dňa\n6.5.2005, v článku 3, bodu 3.1. je pevnou sumou dohodnutá pokuta za nezrealizovanie investičného\nplánu, t j. za nesplnenie podmienok. V dohode akcionárov o spolupráci v súvislosti s kúpou a predajom\nakcií spoločnosť Topvar, a.s. nie je dohodnutá náhrada škody a ani náhrada nemajetkovej ujmy.\nV budúcnosti upr( u predávajúceho mohla vzniknúť pri nesplnení zmluvne dohodnutých podmienok.\nOpodstatnené r Opodstatnené následné uplatnenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy predávajúcim\nv zmysle Obchodnék 3 zákonníka a Občianskeho'zákonníka tieto právne normy nevylučujú.\nSprávca dane v daňovom ikoni postupoval v zmysle f platných právnych predpisov, dodržal ustanovenie\n§ 2 zákonač. 511/1992 Zb. v znen d( získané dôkazné prostriedky hodnotil podľa svojej úvahy a to každý\ndôkaz jedm ednotlivo a všetky dôl dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo v daňovom\nkonaní v> vyšlo najavo a vykc vykonal všetky úkony súvisiace a čo najúplnejším a najobjektí 1 najol a\nnajobj . najobjek najobjektívnejším zistením základu dane.\n***\nPodľa § 2 písm.i/ zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok\n(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,\nzaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo\n14, ak tento zákon neustanovuje inak,\n\nPodľa § 21 ods.1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia\nso zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých\nvynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej výdavky uvedené pod písm. a/ až k.\n\nOdvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že\nsprávca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď vo veci si\nzadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní\npostupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom, a preto vo veci rozhodol správne, z ktorých\n\ndôvodov žalovaný správny orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane v súlade so zákonom, a preto boli\nsplnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi\npredpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o\nspráve daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n*******\nZákonodarca v právnych normách §§ 19 a nasl. zákona č. 595/2003 Z.z. ustanovuje zákonné podmienky\ndaňového výdavku daňového subjektu. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon\nneustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti\nplatiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný\nuvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v\npriebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom ( § 29 ods.8 zákona o správe daní). Pokiaľ teda žalobca tvrdil,\nže ku kúpe dreva od spoločnosti RUMIXA, s.r.o. v roku 2006 skutočne došlo, ako aj došlo k vyplateniu\nodmeny za túto transakciu zástupcovi tejto spoločnosti, tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní, bolo\njeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať a teda preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na\nodpočet dane zákon č. 595/2003 Z.z. stanovil. Pokiaľ si ako platiteľ dane uplatnil nárok na odpočítanie\ndane z dodávateľských faktúr, potom musel preukázať, že plnenia, ktoré poskytol sú výdavkami zákonom\nstanovenými v právnej úprave zákona č. 595/2003 Z.z..\nCieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si\ndaňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu\nrozpočtu. Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite\nvecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom.\nZ uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci nebol dostatočne zistený\nskutkový stav, pretože daňové orgány oboch stupňov zamerali dokazovanie na preukázanie dodania\ntovaru od konkrétne označeného dodávateľa a súčasne zamerali dokazovanie vo vzťahu k dosiahnutiu,\nzabezpečeniu a udržaniu príjmov.\nSenát odvolacieho súdu sa stotožnil s konštatáciou prvostupňového súdu, že základným kritériom\npre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia\nbyť splnené súčasne. a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym\nvýdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne\nvznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia\ndaňovníci vždy pamätať a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti\nvýdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich zaúčtovania,\npotom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak., s poukazom na § 19 ods.\n2 - 5, § 20, § 21 cit. zákona.\nV preskúmavacom konaní mal odvolací súd taktiež preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého\nstupňa pri vydaní rozhodnutí v danom prípade nevychádzali len z daňových dokladov predložených\nžalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu\ndôkazov o tom, či predmetné dodávky boli dodávateľom uskutočnené a či jednotlivé náklady boli\nvynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich možno\npovažovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) citovaného zákona o dani z príjmu. Podľa\nnázoru odvolacieho súdu zhodne s názorom daňových orgánov oboch stupňov z výsledkov vykonaného\ndokazovania v daňovom konaní vypláva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti\nnepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe faktúr predložených k\ndaňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z., pričom\n\npreukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona\nč. 511/1992 Zb., keď jediným dôkazom, ktorý svedčil o vynaložení predmetných daňových výdavkov\nboli faktúry a príjmové a výdavkové doklady, vrátane dokladov o pôvode dreva, predložené žalobcom,\nktoré však nezodpovedajú skutočnosti, pretože nie sú podpísané oprávnenou osobou a taktiež pečiatka\nna týchto dokladoch nie je pravá. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď U. F. tento zápisnične potvrdil,\nže obchodná spolupráca prebehla v roku 2000 maximálne v roku 2001, presne si nepamätal, so\nspoločnosťou RUMIXA, s.r.o. nikdy nespolupracoval, zástupcu spoločnosti RUMIXA,s.r.o., v živote\nnevidel, od tejto spoločnosti nemal žiadne poverenie, spolupracoval s pánom I., ktorý odovzdával\nzástupcom žalobcu všetky doklady a preberal hotovosť, on bol pri preberaní dreva aj peňazí, ktorú\nskutočnosť uviedol aj v čestnom prehlásení ako fyzická osoba nie ako zástupca RUMIXA s.r.o., mohlo\nto byť v tom roku 2006, teda samotné tvrdenia svedka sú v rozpore a nemôžu byť spôsobilé potvrdiť\nžalobcov predmetný výdavok. Zástupca spoločnosti RUMIXA, s.r.o., zápisnične potvrdil, že zástupcov\nžalobcu nepozná, nespolupracoval s nimi, k obchodnej spolupráci nikoho nesplnomocnil, všetky účtovné\ndoklady vystavoval sám, poprel pravosť predmetných dokladov predložených žalobcom, s drevom\nneobchodoval, ktorý dôkaz popiera pravosť predmetných faktúr, na základe ktorých si žalobca uplatnil\nodpočet dane a teda spochybňuje tvrdenie žalobcu o tom, že plnenia na základe týchto faktúr možno\npovažovať za výdavok. Zástupcovia žalobcu N. M., ktorý bol uvádzaný za spoločnosť v predložených\npreukazoch o pôvode dreva a G. M. zápisnične potvrdili, že vedeli o tom, že v roku 2006 spolupracovali\nso spoločnosťou RUMEXA, s.r.o., jej zástupca nebol prítomný pri preberaní dreva ani peňazí, všetky\ndoklady už podpísané dával B.. B.. I., ktorý aj preberal peniaze, aký bol vzťah medzi ním a uvedenou\nspoločnosťou nevedeli, k výpovedi zástupcu spoločnosti RUMIXA, s.r.o., sa nevedeli vyjadriť. Ich\nvýpoveď nijak nepotvrdzuje správnosť deklarovaných výdavkov. V daňovom konaní správca dane\nsprávne postupoval, keď chcel vypočuť ako svedka B.. B. I., čo však nebolo možné, keďže zomrel.\nŽalobca predložil k daňovej kontrole 76 faktúr od dodávateľa RUMIXA, s.r.o., a 41ks. pokladničných\ndokladov preukazujúcich úhradu len časti predložených dodávateľských faktúr. Zo všetkých dôkazov\nvykonaných správcom dane aj podľa názoru senátu odvolacieho súdu vyplýva, že k dodávke drevnej\nhmoty medzi odberateľom - žalobcom a dodávateľom RUMIXA, s.r.o., nemohlo dôjsť tak, ako to\ndeklaroval žalobca na základe predmetných dodávateľských faktúr, z ktorých dôvodov plnenia z nich nie\nje možné považovať za daňové výdavky, pretože na daňové účely neboli dostatočne preukázané.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver, že\nv danom prípade došlo k predaju dreva spoločnosťou RUMIXA, s.r.o., keďže jej konateľ uskutočnenie\ntakýchto obchodov nielenže nepotvrdil ako aj nepotvrdil prevzatie odmeny za takúto činnosť, ktorú\nžalobca preukazoval výdavkovými pokladničnými dokladmi, ale poprel akúkoľvek obchodnú spoluprácu\nso žalobcom a pravosť predložených dokladov s poukazom na to, že s drevom vôbec neobchodoval.\nTreba súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že pritom dôkazné bremeno na preukázanie\nuskutočnenia obchodu deklarovaného v daňovom priznaní a žalobcom preukazovaného faktúrami a\ndokladmi o odovzdaní odmeny za uskutočnenie tohto obchodu bolo na žalobcovi, avšak žalobca v\ncelom daňovom konaní nevedel preukázať, že obchodnú transakciu uskutočnil s dodávateľom, ktorého\ndokladmi deklaroval nákup dreva, hoci pri dodržaní zásad bežnej opatrnosti v obchodnom styku je\nprinajmenšom nezvyklé odovzdať odmenu v tak vysokej výške osobe, o ktorej nemá preukázané, že\nmá oprávnenie konať za spoločnosť dodávateľa a nevykonal žiadne opatrenia na zadováženie zistení\no dodávateľskej spoločnosti a osôb oprávnených konať za túto spoločnosť. Za vystavenie dokladov,\nktorými preukazuje skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, zodpovedá daňový subjekt. Pokiaľ teda\nžalobca si uplatnil ako výdavok odmenu za uskutočnenie nákupu dreva od spoločnosti RUMIXA, s.r.o., v\nzmysle § 2 písm.i/ zákona č. 595/2003 Z.z. bolo jeho povinnosťou spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek\npochybnosti preukázať, že daňové doklady ním predložené k daňovej kontrole sú spôsobilé preukázať\nsplnenie zákonných podmienok pre uplatnenie zníženia základu dane. Žalobca ako daňový subjekt\nv danej veci neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že sa uskutočnili obchody fakturované\ndodávateľskou spoločnosťou (RUMIXA, s.r.o.) a že, za dodanie tovaru bolo zaplatené zástupcovi tejto\nspoločnosti, keďže B. A.-G., ktorý bol konateľom spoločnosti RUMIXA, s.r.o., vypočutý v danej veci\nako svedok do zápisnice o pojednávaní správcu dane uviedol, že spoločnosť RUMIXA, s. r. o., nikdy\nnespolupracovala so spoločnosťou žalobcu, predmetné faktúry nevystavil, nepodpísal ich, a ani nikoho\nnesplnomocnil na ich vystavenie, tvrdil, že za spoločnosť RUMIXA, s. r. o., vystavoval všetky účtovné\ndoklady on sám a žiadna tretia osoba ním splnomocnená na ich vystavovanie, vedenie rokovaní,\npreberanie úhrad, uzatváranie obchodov a zmlúv za túto spoločnosť poverená nebola a poprel, žeby\npodpis na týchto predložených dokladoch bol jeho s bližšou špecifikáciou svojho podpisu, ako aj že\n\nspoločnosť RUMIXA, s. r, o., nikdy nemala takú pečiatku, aká je na predložených faktúrach a tiež že\nspoločnosť RUMIXA, s. r, o., nikdy neobchodovala s drevom a nikoho zo spoločnosti žalobcu nepozná.\nŽalobca neuniesol dôkazné bremeno nielenže na preukázanie, že došlo k uskutočneniu ním deklarované\nobchodu, ale nepreukázal ani žeby došlo vyplateniu odmeny zaň, pretože faktúry, ktoré predložil k\ndaňovej kontrole a ktoré deklaroval v daňovom priznaní, vyhotovoval B.. B. I., ktorý podpisoval aj\npokladničné doklady, ktorými žalobca preukazoval úhradu, podpisovala osoba, ktorá nemala oprávnenie\nspoločnosti RUMIXA, s. r.o., pričom sám konateľ žalobcu nevedel vysvetliť vzťah B.. I. k uvedenej\nspoločnosti. Zo skutkových zistení v danej veci podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva správnosť\ntvrdení žalobcu, že skutočnosť, že došlo k vyplateniu odmeny za deklarované obchody preukázal\nsvojou svedeckou výpoveďou pán F., ktorý mal byť prítomný, keď odmena za predmetné obchody\nv roku 2006 bola B.. I. I. bola vyplácaná. U. F. vypočutý zápisnične správcom dane ako svedok\nuviedol, že spoločnosť žalobcu pozná od roku 1999 alebo 200, osobne pozná G. M. a N. M., išlo\no kamarátsky a obchodný vzťah, predmetom bola obchodná spolupráca v súvislosti s predajom a\nnákupom drevenej hmoty, obchodná spolupráca prebehla v roku 2000 maximálne 2001, presne si už\nnepamätal, ďalej uviedol, že firmu RUMIXA, s.r.o. osobne nepozná , len od B.. B.. I., s uvedenou firmou\nnikdy nespolupracoval, spolupracoval len s B.. I., od tejto spoločnosti nemal nijaké splnomocnenie a\nani poverenie, potvrdil, že podpísal čestné prehlásenie predložené v k daňovej kontrole žalobcom,\nv ktorom potvrdil, že bol prítomný pri prebierkach dreva, spolu s I. ako fyzická osoba, nikdy nie v\nzastúpení spoločnosti RUMIXA,s.r.o., mohlo to byť v tom roku 2006. B.. B. I. správcom dane nemohol\nbyť vypočutý ako svedok, pretože v roku 2008 zomrel. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že svedecká výpoveď\nU.. F., ktorý potvrdil, že bol prítomný pri preberaní a odovzdávaní guľatiny, triedil drevo a bol svedkom\npri odovzdávaní finančných prostriedkov žalobcom B.. I. bola nepochybne dôkazom svedčiacim o\nvynaložení predmetných výdavkov, odvolací súd nesúhlasí so správnosťou tohto tvrdenia, pretože\nuvedený svedok nepotvrdil jednoznačne, že bol vždy prítomný pri odovzdávaní odmeny žalobcom B..\nI. a jeho výpoveď v časti obchodnej spolupráce so žalobcom je v rozpore, pretože najskôr vypovedal,\nže obchodná spolupráca prebehla v roku 2000 maximálne 2001, presne si už nepamätal, a neskôr\nuviedol, že potvrdzuje skutočnosti, ktoré uviedol v čestnom prehlásení predloženom k daňovej kontrole\nžalobcom a mohlo to byť aj v roku 2006, ktorá skutočnosť podmieňuje nevieruhodnosť jeho svedeckej\nvýpovedi a súčasne pravdivosť uvedeného tvrdenia žalobcu nepotvrdzuje ani B.. B.. I., ktorý vo veci\nnemohol byť vypočutý, keďže zomrel.\nV tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že samotné výdavkové pokladničné doklady, na základe\nktorých žalobca mal odmeny za obchody vyplatiť B. I. preukazujú len časť vyplatenej úhrady deklarovanej\npredmetnými faktúrami\nPokiaľ žalobca poukazoval na právne závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudkoch sp. zn.\n3Sžf/85/2008, že vecný charakter daňových výdavkov je daný materiálnou existenciou daňového\nvýdavku, u ktorého v zmysle § 24 ods.1 zákona č. 366/1999 Z.z. je požiadavka iba na vecnú súvislosť\ns príjmami daňového subjektu a sp.zn. 3Sžf 10/2008, že dňové výdavky pre daň z príjmov ( na\nrozdiel od dane z pridanej hodnoty) majú tzv. neosobný charakter v dôsledku čoho je rozhodujúca\nsamotná existencia výdavku a jeho vecná súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmu\nu kontrolovaného subjektu, odvolací súd dáva do pozornosti, že najvyšší súd vychádzal v uvedených\nprípadoch z iných skutkových okolností a v prípade rozhodnutia sp.zn. 3 Sžf/10/2008 najvyšší súd\nkonštatuje, že vecný charakter daňových výdavkov je daný materiálnou existenciou daňového výdavku,\ns ktorým argumentom sa plne stotožnil aj senát odvolacieho súdu v preskúmavanej veci s tým, že\npráve bolo povinnosťou daňového subjektu žalobcu preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku,\npričom nemožno považovať za dôkaz na jej preukázanie len predloženie samotnej faktúry, keďže jej\nsprávnosť musí vychádzať spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti z objektívne existujúcich\nskutočností potvrdzujúcich realizáciu obchodu, čo v danom prípade žalobca nepreukázal.\nOdvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že z obsahu rozhodnutí správnych orgánov a súdu\nvyplýva, že v rozpore s zásadou zákonnosti daňového konania správne orgány a súd pred správnym\nvyrubením dane uprednostnili záujem štátu založený na inkase dane, bez ohľadu na rešpektovanie\npráv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia tvrdiac, že hodnotu závažnosti\ndôkazu nie je možné odvodzovať od toho, či je v prospech alebo v neprospech daňového subjektu,\nv ktorej súvislosti súčasne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9.\n\n2008, v zmysle ktorého priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní teda nemôže ísť na úkor\nrešpektovania práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia. Z postupu a\nrozhodnutí daňových orgánov ako aj súdu prvého stupňa nevyplýva, že by hodnotili dôkazy vykonané\nv daňovom konaní v prospech alebo neprospech len jednej strany, čím by porušili zásahu rovností\nzbraní a teda, že by pri hodnotení dôkazom účelne postupovali v neprospech žalobcu. Subjektívny\nnázor žalobcu vyjadrený v uvedenom tvrdení z administratívneho spisu ani zo súdneho spisu ako aj z\nodôvodnení preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že\nzákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 29 prenáša dôkaznú povinnosť na daňový orgán, keďže v zmysle §\n29 ods.8 dôkazná povinnosť predovšetkým zaťažuje daňový subjekt, čo však nezbavuje daňové orgány\nzistiť skutkový stav čo najúplnejšie.\nVzhľadom k uvedenému odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za relevantné\nk vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca\ndane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový\nstav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové\nzistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili v odôvodnení\npreskúmavaných rozhodnutí.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci\npostupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a\npostup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu\nžalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými\nnámietkami. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci\nbolo relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie 2006 nesplnil zákonné\npodmienky na zníženie základu dane, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tvrdení, že\npredmetné výdavky sa uskutočnili a súviseli z jeho zdaniteľnými príjmami, teda nebolo preukázané, že\nby skutočne k deklarovanému obchodu so spoločnosťou RUMIXA, s.r.o., vo vzťahu ktorého boli platby\npredmetnými faktúrami konkrétne účtované, došlo.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch\nstupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane\nvyrubili za zdaňovacie obdobie 2006 rozdiel dane z príjmov právnických osôb zistený na základe daňovej\nkontroly vychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2006 a\ndane vyčíslenej daňovým úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní, za\nskutkovo správny a v súlade so zákonom.\nVzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 250ja ods.3\nO.s.p. v spojení s § 246c ods.1 a s § 219 ods.1,2.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení\ns § 224 ods. 1 a s § 250k ods.1. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože bol v tomto\nkonaní neúspešný.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.mája\n2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}