{"guid": "1b7dbdcc-39d8-4c04-9708-4805dcc7bc65:9637e483-edc0-4b7a-bcaf-41e8bf96ea7a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1", "spisova_znacka": "8Sžp/12/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/12/2013 z 10. 12. 2013", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. decembra 2013, sp. zn. 8Sžp/12/2013, ECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1", "identifikacne_cislo": "4011200448", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2013-12-10", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-73.odsek-17.pismeno-b", "nazov": "§ 73 ods. 17 písm. b) zákona č. 364/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-73.odsek-17.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/364-2004/paragraf-73"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-26.odsek-2", "nazov": "§ 26 ods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-26.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/364-2004/paragraf-26"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/364#paragraf-73", "/SK/ZZ/2004/364#paragraf-26"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9637e483-edc0-4b7a-bcaf-41e8bf96ea7a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžp/12/2013\n4011200448\n10. 12. 2013\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2013:4011200448.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne, a.s., so sídlom Mlynské\nnivy 47, Bratislava, IČO: 35 829 052, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor starostlivosti o životné\nprostredie, so sídlom J. Kráľa 124, Nitra, za účasti: 1/ MVE Tekov, s.r.o., so sídlom Rybničná 9, Bratislava,\nIČO: 35 924 870, 2/ Obec Nový Tekov, 3/ Obec Starý Tekov, 4/ Pozemkové spoločenstvo občanov\nStarého Tekova, so sídlom Ul. kpt. Nálepku 6, Starý Tekov, 5/ Slovenský pozemkový fond, regionálny\nodbor Levice, so sídlom Kalnická 12, Levice, 6/ HCI HYDROCONSULTING, s.r.o., so sídlom Bulharská\n70, Bratislava a 7/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, š.p., so sídlom Radničné námestie\n8, Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bývalého Krajského úradu životného prostredia Nitra č.\n2010/00091 zo dňa 19. februára 2010, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k.\n15S/13/2011-158 zo dňa 6. júna 2012, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/13/2011-158 zo dňa 6.\njúna 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nNapadnutým uznesením Krajský súd v Nitre podľa ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej ako „O.s.p.\") zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bývalého Krajského\núradu životného prostredia Nitra č. 2010/00091 zo dňa 19. februára 2010, ktorým tento povolil podľa § 26\nods. 2 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) vodnú stavbu Malá vodná elektráreň Tekov\nspoločnosti MVE Tekov, s.r.o. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov\nnemá na ich náhradu právo, pretože konanie vo veci bolo zastavené (§ 146 ods. 1 písm. c/ v spojení\ns § 246c ods. 1 O.s.p.).\nUznesenie odôvodnil tým, že v zmysle § 26 ods. 3 v spojení s § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004\nZ. z., vodného zákona nie je oprávnený na preskúmanie rozhodnutia vo veci povolenia vodnej stavby.\nProti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny tak,\nže odvolací súd rozhodnutie žalovaného č. 2010/00091 zo dňa 19. februára 2010 zruší a vec mu\nvráti na ďalšie konanie. Súčasne sa domáhal zrušenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa\no umiestnení stavby č. 2/2010, evid. č. 4/2010-SP/Kup. zo dňa 18. februára 2010, vydaného obcou\nNový Tekov. Podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a\nf/ O.s.p. Namietal, že súd prvého stupňa mal napadnuté rozhodnutie žalovaného podrobiť prieskumu\nnielen podľa zákona č. 364/2004 Z. z., vodného zákona, ale aj z pohľadu možného porušenia základných\npráv a slobôd žalobcu. Napriek skutočnosti, že v § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z., vodného\nzákona je uvedené, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia o povoleniach na vodné stavby (§ 26),\ndomnieval sa, že dané ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s ústavou garantovanými základnými\nprávami a slobodami. Zastával názor, že súd prvého stupňa nevykonal ústavno-komformný výklad §\n\n248 O.s.p., čím porušil požiadavku čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy\"). Mal\nza to, že týmto postupom bolo porušené aj základné právo žalobcu, a to právo na súdnu ochranu\nzakotvené v čl. 46 ústavy. Ďalej namietal, že konaním žalovaného, ako aj napadnutým rozhodnutím bolo\nporušené právo na priaznivé životné prostredie. Uviedol, že v súlade s právnym poriadkom Slovenskej\nrepubliky vykonáva podnikateľskú činnosť (výrobu elektrickej energie), pričom vykonávanie tejto činnosti\nprispôsobuje tak, aby nedochádzalo k poškodzovaniu životného prostredia a jeho jednotlivých zložiek\na bezpečnostnými opatreniami sa snaží aj o jeho ochranu. V súlade s vyššie uvedeným žalobca\nprevádzkuje podľa príslušných povolení jadrovú elektráreň Mochovce. Vyslovil názor, že mu prináleží\npostavenie účastníka konania v zmysle § 59 ods. 1 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom\nplánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon\"), teda že je\nopomenutým účastníkom a domnieval sa, že z hľadiska zákonnosti postupu žalovaného je to závažná\nchyba, ktoré mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že\npo zistení prebiehajúceho stavebného konania na povolenie stavby malej vodnej elektrárne Tekov v\nbezprostrednej blízkosti jeho prevádzky na rieke Hron, listom zo dňa 22. februára 2010 žiadal vstúpiť\ndo konania a o pribratie za účastníka stavebného konania o povolenie tejto stavby. Žiadosť odôvodnil\npotrebou skúmania vplyvu stavby na prevádzku elektrárne a s tým súvisiaci vplyv na životné prostredie,\npredovšetkým hydrosféru. O pribratie za účastníka konania žiadal aj v súvislosti so skutočnosťou, že\nje vlastníkom susediacej stavby, ktorej prevádzka môže byť stavbou negatívne ovplyvnená. Dodal, že\nžalovaný žiadosti žalobcu listom zo dňa 16. marca 2010 nevyhovel s odôvodnením, že konanie bolo\nprávoplatne skončené.\nSúčasne namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu.\nMal za to, že napadnuté stavebné povolenie bolo vydané na základe neprávoplatného a nezákonného\núzemného rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že dňa 18. februára 2010 bolo obcou Nový Tekov\nvydané územné rozhodnutie, ktoré je podľa názoru žalobcu nezákonné, nakoľko malo nadobudnúť\nprávoplatnosť dňa 19. februára 2010 (v deň vydania napadnutého stavebného povolenia), keďže\núčastníci konania sa vzdali odvolania voči územnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu je z administratívneho\nspisu žalovaného zrejmé, že účastníci vykonali prejav vôle vzdania sa odvolania ešte predtým, ako\nmali možnosť sa oboznámiť s predmetným územným rozhodnutím, ktorá skutočnosť podľa jeho názoru\nspôsobuje neplatnosť takéhoto úkonu. Zdôraznil, že v zmysle ustáleného výkladu účastník konania sa\nmôže platne vzdať svojho práva podať odvolanie po oznámení rozhodnutia, teda prevzatí písomného\nvyhotovenia tohto rozhodnutia, pričom z predložených doručeniek vyplýva, že účastníkom konania\nbolo územné rozhodnutie doručené neskôr, ako je dátum uvedený na vzdaní sa odvolania. Zároveň\nnamietal, že účastník konania Slovenský pozemkový fond nebol na ústnom konaní prítomný, preto sa\nnemohol platne vzdať odvolania pred doručením písomného vyhotovenia územného rozhodnutia. Preto\nžalobca tvrdil, že vzdanie sa odvolania jednotlivých účastníkov konania je neplatné, teda ani územné\nrozhodnutie o umiestnení stavby nemohlo nadobudnúť právoplatnosť dňa 19. februára 2010 a na jeho\nzáklade nemohlo byť vydané stavebné povolenie. Mal za to, že územné rozhodnutie nielenže nemohlo\nnadobudnúť právoplatnosť dňa 19. februára 2010, ale toto rozhodnutie je podľa žalobcu nulitným aktom.\nV súvislosti s týmto názorom poukázal na § 119 ods. 3 stavebného zákona, ktorý má za cieľ predchádzať\nstretu záujmov obce ako stavebného úradu a obce v postavení stavebníka. Podľa zákona č. 369/1990\nZb. o obecnom zriadení starosta obce zastupuje obec a zároveň je oprávnený vykonávať správne\nkonanie podľa stavebného zákona, preto so zreteľom na zásady správneho konania zákon vylučuje,\naby vydal rozhodnutie vo veci vlastného návrhu. Dal do pozornosti, že v predmetnej veci obce Nový\nTekov a Starý Tekov sú spoločníkmi v spoločnosti MVE Tekov, s.r.o., teda stavebníka vlastnia. Mal za\nnesporné, že tu je a existoval stret záujmov medzi obecným úradom Nový Tekov ako stavebným úradom,\nrozhodujúcim o vydaní územného povolenia na umiestnenie stavby MVE Tekov, ktorý navonok zastupuje\nstarosta a stavebníkom, ktorého spoločníkmi sú obce Nový Tekov a Starý Tekov, ktorých tiež zastupuje\nstarosta a táto spoločnosť má záujem o výstavbu MVE Tekov. Nakoľko takto vydaný akt pokladal žalobca\nza nulitný, bol názoru, že ani napadnuté stavebné povolenie, nadväzujúce na neexistujúce územné\nrozhodnutie, nemôže byť zákonné.\nNásledne poukázal na skutočnosť, že neboli splnené ďalšie zákonné podmienky na vydanie\nnapadnutého stavebného povolenia, nakoľko stavebník nepreukázal vlastnícke alebo iné právo k\npozemku, ktoré by ho oprávňovali zriadiť stavbu na predmetných pozemkoch. Zdôraznil, že stavebník bol\nv stavebnom konaní povinný preukázať (ak uvedené nepreukázal v územnom konaní), že je vlastníkom\npozemku, alebo že má k pozemku iné právo podľa § 139 ods. 1 stavebného zákona, ktoré by ho\n\noprávňovalo zriadiť na ňom požadovanú stavbu. Uviedol, že v územnom konaní stavebník právo k\npozemkom, ktoré by ho oprávňovalo uskutočniť stavbu na cudzom pozemku, nepreukázal. Stavebník\nv stavebnom konaní predložil zmluvu o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy, ktorou mal žalovaný\npreukázané iné právo k pozemku oprávňujúce stavebníka postaviť na pozemku stavbu MVE Tekov.\nVyslovil názor, že zmluva o budúcej nájomnej zmluve nie je zmluvou, na základe ktorej by stavebníkovi\nvzniklo tzv. iné právo na zriadenie stavby v zmysle § 139 stavebného zákona. Taktiež uviedol, že zmluva\no prenájme pozemkov uzatvorená medzi obcou Nový Tekov a stavebníkom je podľa názoru žalobcu\nneplatnou nájomnou zmluvou z dôvodu bezodplatnosti, keďže medzi podstatné náležitosti nájomnej\nzmluvy patrí odplatnosť. Domnieval sa, že takto uzatvorená zmluva nie je nájomnou zmluvou, ktorá je v\nzmysle stavebného zákona potrebná na preukázanie „iného práva k pozemku\" na uskutočnenie stavby.\nDoplnil, že zo zmluvy o prenájme pozemkov uzatvorenej medzi Pozemkovým spoločenstvom občanov\nStarého Tekova a stavebníkom nie je možné zistiť čas uzatvorenia, nakoľko nie je datovaná.\nZároveň namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď uznesením konanie\nzastavil pre nemožnosť o predmetnej veci rozhodnúť. Uviedol, že žalobca v žalobe a jej doplnení\npredloženými dôkazmi a skutočnosťami, vyplývajúcimi z administratívneho spisu žalovaného, poukázal\nna veľký negatívny vplyv stavby MVE na životné prostredie, predovšetkým na hydrosféru. Súčasne\ndal do pozornosti, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia nebol posúdený vplyv tejto stavby na\nhydrosféru. Zároveň zotrval na svojom stanovisku, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre\njeho nepreskúmateľnosť a nezákonnosť postupu, ktorý mu predchádzal, nakoľko bol názoru, že\nrozhodnutie žalovaného obsahuje v sebe také závažné vady, ktorými boli porušené základné práva\na slobody žalobcu. Preto sa domnieval, že krajský súd mal preskúmať, či týmto rozhodnutím neboli\nporušené základné práva a slobody. Tvrdil, že vzhľadom na namietané porušenie zákonnosti a postupu\nžalovaného, ako aj rozhodnutia jemu predchádzajúce nie je možné takúto stavebnú vec vylúčiť zo\nsúdneho prieskumu, keďže takýmto konaním by boli porušené základné práva garantované ústavou a\nto právo na súdnu ochranu a právo na priaznivé životné prostredie.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozhodnutia orgánu štátnej vodnej správy o\npovolení na vodné stavby podľa § 73 ods. 17 písm. b/ zákona č. 364/2004 Z. z., vodného zákona súdy\nnepreskúmavajú. Súčasne uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí na povolenie vodnej stavby, ktoré bolo\nvydané v zmysle platnej legislatívy.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie bez\nnariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že je potrebné\nnapadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 221\nods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nPredmetom konania na odvolacom súde sa stalo posúdenie odmietnutia súdnej ochrany žalobcovi v\ndôsledku zastavenia konania pred krajským súdom z dôvodu nedostatku právomoci tohto súdu na\nprerokovanie žaloby žalobcu, keďže v zmysle § 26 ods. 3 v spojení s § 73 ods. 17 písm. b/ zákona\nč. 364/2004 Z. z., vodného zákona v znení neskorších predpisov, rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu nie je preskúmateľné súdom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odvolaní predovšetkým zobral do úvahy, že\nžalobca namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), ktoré je\nv demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádzajú do úvahy (zo strany\nsúdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo\nbyť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Obsah práva na súdnu ochranu\n(spravodlivý proces), vychádzajúc z čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd, nespočíva len v ochrane uskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho konania\n(jeho priebehu, pozn.), ale tiež (a predovšetkým) v ústavnej (medzinárodnoprávnej) ochrane samotného\nprístupu k súdu. Odmietnuť prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených\npráv a slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae) ako takú.\n\nNapriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov\nverejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex lege\", tento postup nie je ale namieste v\nprípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd (Nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť\nvýslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí\ntýkajúcich sa základných práv a slobôd.\" Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neurčuje, v\nakom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať,\na ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho\npreskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným\nprávam a slobodám. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy\n(bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z\nprávomoci súdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania (v\nsprávnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.\nRešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy je okrem iného možné dosiahnuť výkladom zákonného\npredpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii, keď\nustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne\nnesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť\nvyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144\nods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým\nviac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti.\nTáto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl.\n46 ústavy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01). Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska\nústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.\", pričom vo veci sp.\nzn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne\nkonformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd\".\nVychádzajúc z uvedeného bude preto úlohou krajského súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho\nporiadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu,\nzákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods.\n2 písm. d/ O.s.p.], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd žalobcu.\nZ uvedeného vyplýva, že samotný druh, resp. formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu\nnemôžu byť samé osebe jediným a rozhodujúcim dôvodom pre odmietnutie jeho súdneho\npreskúmavania, pretože ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd zisťoval, či\nsa toto rozhodnutie svojím obsahom súčasne nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd. Nie\nje totiž vylúčené, že by sa aj rozhodnutia uvedené v § 248 O.s.p. nemohli dotýkať, či dokonca porušovať\nzákladné práva alebo slobody. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá\ntaký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne\npreskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných\npráv alebo slobôd účastníka konania.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 uviedol, že „orgány\naplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve\nsú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie\nvšak nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej\nmoci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať\nvzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou\npožiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky).\"\n\nVychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky v posudzovanej veci nemohol nezohľadniť\nskutočnosť, že formalistický prístup krajského súdu by v konečnom dôsledku mohol viesť k odmietnutiu\nspravodlivosti (odopretiu prístupu k súdu) v tak závažnej otázke, akou je ochrana ústavne zaručených\nzákladných práv a slobôd, preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je potrebné\nzrušiť podľa § 221 ods.1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a podľa § 221 ods. 2\nO.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.\nV ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu postupovať a vec posudzovať v naznačenom smere,\ndôsledne sa tiež zaoberajúc skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobe.\nSúd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§226 O.s.p.).\nO náhrade trov konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}