Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/20/2012 z 27. 2. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2013, sp. zn. 5Sži/20/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:3012200136.1 Najvyšší súd | 5Sži/20/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:3012200136.1 | 2013-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám, § 250j ods. 2 písm. d) OSP, § 250ja ods. 3 OSP, § 250ja ods. 4 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ccfe1963-699f-4b49-9403-1b5c162a1ad2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:3012200136.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sži/20/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3012200136
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:3012200136.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a
členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne obchodnej
spoločnosti Makyta, a. s., Púchov, so sídlom 1. mája 882/46, Púchov, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Danice Birošovej, s. r. o., so sídlom Piaristická 46, Trenčín, proti žalovanému
Primátorovi mesta Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, Púchov, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného z 10. februára 2012 ev. č. 2012/00646, č. sp. 2012/1/pr, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 08. augusta 2012, č. k. 13S/27/2012-51, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne m e n í z 08. augusta 2012 č.
k. 13S/27/2012-51 tak, že z r u š u j e rozhodnutie žalovaného z 10. februára 2012 ev. č. 2012/00646,
č. sp. 2012/1/pr, ako aj rozhodnutie Mesta Púchov z 09. januára 2012 č. sp. 212/1/pr. a vec v r a c
i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132 eura titulom zaplatenia
súdnych poplatkov a 508,77 eura na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Danice Birošovej, s. r. o., so
sídlom Piaristická 46, Trenčín, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s.,
pobočka Trenčín, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) z dôvodu podľa § 250j ods. 2
písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok
dôvodov rozhodnutie žalovaného z 10. februára 2012 ev. č. 2012/00646, č. sp. 2012/1/pr, a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Rozhodol tak po tom, čo žalobkyňa správnou žalobou opätovne napadla rozhodnutie žalovaného,
domáhajúc sa jeho zrušenia ako aj zrušenia rozhodnutia Mesta Púchov z 09. januára 2012 vydaných po
zmene rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 29. marca 2011 č. k. 13S/67/2010-58 a zrušení fiktívneho
rozhodnutia Primátora mesta Púchov, v spojení s rozhodnutím č. sp. 2010/03096 z 10. novembra 2010
a rozhodnutia č. sp. 2010/03096 z 18. októbra 2010 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej aj „najvyšší súd“) z 08. novembra 2011 sp. zn. 5Sži/5/2011.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Mesto Púchov vybavilo žiadosť žalobkyne
o sprístupnenie informácii zo 04. októbra 2010 listom z 09. januára 2012 a aj o odvolaní proti tomuto
postupu správneho orgánu vybavilo opäť len listom z 10. februára 2012, ktoré nemali náležitosti
rozhodnutia podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „správny poriadok“) považujúc napriek tomu listy Mesta Púchov z 09. januára 2012
a 10. februára 2012 za rozhodnutia vydané podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.



z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode
informácií“) v záujme ochrany žiadateľa, ktorý môže žiadať o preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí
súdom podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Vychádzal z premisy, že ak správny orgán nepostupoval a
nerozhodoval v súlade so správnym poriadkom napriek tomu, že uvedená povinnosť pre neho vyplýva
zo zákona, nemôže byť uvedený nezákonný postup na ťarchu účastníka správneho konania.

Zdôraznil, že žalovaný je viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 08. novembra 2011 sp. zn. 5Sži/5/2011. V tejto súvislosti poukázal na
odôvodnenie označeného rozsudku.

Krajský súd uzavrel, že o žiadosti o sprístupnenie informácie ako aj o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu rozhodol ten istý správny orgán a rozhodnutia vydané v správnom konaní nemajú náležitosti
správneho rozhodnutia podľa § 47 správneho poriadku. Navyše konštatoval, že žalovaný sa v písomnej
odpovedi v liste z 09. januára 2012 dostatočným spôsobom nevyporiadal so žiadosťou žalobkyne o
sprístupnenie informácií, ktoré sa týkali určenia sadzby dane v bode 5.2.5., 5.2.6., 5.2.7. Všeobecne
záväzného nariadenia (ďalej aj „VZN“) Mesta Púchov č. 5/2008 a jeho dodatku č. 1 na účel dane z
nehnuteľnosti v Meste Púchov podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
582/2004 Z. z.“). Poznamenal, že odpoveď musí vyvrátiť akékoľvek pochybnosti o tom, že sadzba dane z
nehnuteľnosti má diskriminačné znaky vo vzťahu k podnikateľským subjektom sídliacim na území Mesta
Púchov.

Uložil žalovanému, že v ďalšom konaní je povinný postupovať podľa zákona o slobodnom prístupe k
informáciám, zákonom o obecnom zriadení a v súlade so správnym poriadkom a že jeho rozhodnutie
musí obsahovať náležitosti podľa § 47 správneho poriadku, pričom rozhodnutie musí byť náležíte
odôvodnené. Tiež zdôraznil, že žalovaný je viazaný názorom súdu podľa § 250r OSP (správne malo
byť § 250j ods. 7 OSP).

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť advokátskej kancelárii JUDr. Danici Birošovej, s. r. o. náhradu trov konania v sume
513,02 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že nebolo vyhovené
jej návrhu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v celom rozsahu, nakoľko žalobkyňa sa žalobou
domáhala aj zrušenia rozhodnutia Mesta Púchov zo dňa 09. januára 2012 ako aj fiktívneho rozhodnutia
Primátora mesta Púchov o odvolaní žalobkyne zo dňa 27. januára 2012.

Vytýkala krajskému súdu, že vo výroku rozhodnutia zrušil len rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.
februára 2012, pričom ostatné rozhodnutia (rozhodnutie Mesta Púchov zo dňa 09. januára 2012 a fiktívne
rozhodnutie Primátora mesta Púchov o odvolaní žalobkyne zo dňa 27. januára 2012) bez odôvodnenia
ponechal výrokom súdu nedotknuté.

S poukazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. d/ OSP a § 205 ods.2 písm. f/ OSP bola toho názoru,
že súd nesprávne právne posúdil vec, v čoho dôsledku došlo k nesprávnemu rozhodnutiu súdu.

Domnievala sa, že v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ OSP v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 OSP, a síce, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a
to tým, že súd prvého stupňa nerozhodol o celej prejednávanej veci tak, ako mu to ukladá § 152 ods.
2 OSP. Namietala, že krajský súd neuviedol, či návrh v ostatnom rozsahu zamieta, a ani v odôvodnení
sa nevysporiadal s ostatnou časťou návrhu žalobkyne (návrh na zrušenie rozhodnutia Mesta Púchov zo
dňa 09. januára 2012, ktorým Mesto Púchov nesprístupnilo žalobcovi požadované informácie, a návrh
na zrušenie fiktívneho rozhodnutia žalovaného o odvolaní žalobkyne zo dňa 27. januára 2012).

Na základe hore uvedeného žalobkyňa žiadala zrušiť aj rozhodnutie Mesta Púchov zo dňa 09. januára
2012 ako aj fiktívne rozhodnutie žalovaného o odvolaní žalobkyne zo dňa 27. januára 2012 a vrátiť vec
žalovanému správnemu organu na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatnila trovy konania vo výške 227,75 eura.



Žalovaný odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru,
že odvolaniu žalobkyne je dôvodné vyhovieť, aj keď nie z dôvodov, ktoré uvádza vo svojom odvolaní.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy, orgánov územnej samosprávy ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon
zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej
správy (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v
správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy OSP (v rámci ktorého
bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ postupov a rozhodnutí
orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to,
či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny
súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu
alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických
osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 veta prvá OSP).

V zásade ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré musí mať náležitosti z hľadiska materiálneho
i formálneho práva. Formálne náležitosti správneho rozhodnutia upravuje najmä základný procesný
predpis - správny poriadok.

Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú
formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov
fyzických alebo právnických osôb.

Výnimočne takéto rozhodnutie v skutočnosti nemusí existovať (napr. fikcia rozhodnutia podľa § 18 ods.
3 zákona č. 211/2000 Z. z. a rozhodnutia o odvolaní podľa § 19 ods. 3 citovaného zákona).



Nakoľko žalovaný ako orgán samosprávy a povinná osoba na úseku zákona o slobode informácií
zjavne nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku z 08. novembra 2011 sp. zn.
5Sži/5/2011, považuje najvyšší súd za potrebné zopakovať nasledovné:

Právo na informácie je v oblasti územnej samosprávy vykonávané viacerými formami. Orgány územnej
samosprávy sprístupňujú a zverejňujú informácie napr. v zmysle § 25 ods. 7 zákona č. 369/1990 Zb.
o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov alebo v zmysle ustanovení zákona o slobode
informácií.

Podľa § 1 zákona o slobode informácií tento zákon upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného
prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá
normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu, čo sa týka účelu zákona o slobode informácií,
t. j. úpravou v tomto zákone sa má chrániť reálne uplatnenie čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby,
ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám,
ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Podľa § 18 ods. 2 veta prvá zákona o slobode informácií ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len
sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.

Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani
informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu
(§ 18 ods. 3 veta prvá zákona o slobode informácií).

Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí
požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo
márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,
ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla
alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce
(primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje
vedúci ústredného orgánu štátnej správy (§ 19 ods. 2 zákona o slobode informácií).

Podľa § 4 ods. 1 zákona č 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon o obecnom zriadení“) obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje
všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu
pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická
osoba alebo fyzická osoba.

Podľa zhora citovaného § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 221/2000 Z. z. možno podať opravné prostriedky,
ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo nečinnosti povinnej
osoby, ktorá spočíva v márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti ustanovenej v § 17
citovaného zákona.



Pokiaľ ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, zveruje rozhodnutie podľa tohto zákona
obecným (mestským) úradom, možno pripustiť, že je vo vzťahu k správnemu poriadku i k zákonu
o obecnom zriadení v postavení osobitného zákona a použije sa preto prednostne. Toto ustanovenie
je potrebné vykladať tak, že nezbavuje správny orgán povinnosti riadne vykonať odvolacie konanie a
rozhodnutie náležite odôvodniť, čím je všeobecne vo fiktívnom rozhodnutí naplnený nedostatok jeho
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže nemá náležitosti § 47 zákona
č. 71/1967 Zb..

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Povinnosťou správneho orgánu s poukazom na vyššie uvedené, je zaoberať sa pri odôvodnení
rozhodnutia všetkými skutkovými okolnosťami, vykonanými dôkazmi, vyvodiť z týchto dôkazov skutkové
a právne zistenia a potom voľným správnym uvážením pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona o slobode
informácií a medzí, ktoré zákon stanoví, dospieť pri dodržiavaní logického výkladu k rozhodnutiu.

Postup odvolacieho orgánu je uvedený v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. Odvolací orgán
musí rozhodnúť do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote
nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie (procesná fikcia), ktorým odvolanie zamietol a
napadnuté rozhodnutie potvrdil. Za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí
lehoty na vydanie rozhodnutia, čo je ďalšia procesná fikcia. V § 19 ods. 4 tohto zákona sa ustanovuje,
že rozhodnutie o odmietnutí žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona,
za ktorý sa považujú ustanovenia § 244 a nasl. OSP.

Napriek legislatívne neobvyklému zaradeniu súdnej ochrany k opravným prostriedkom podľa správneho
poriadku, v skutočnosti pri preskúmaní podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií ide o súdnu
ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa v tomto prípade realizuje
prostredníctvom žaloby v správnom súdnictve. Žaloba v správnom súdnictve, na základe ktorej sa
môže preskúmať rozhodnutie o odmietnutí žiadosti poskytnúť informáciu, nie je preto opravným
prostriedkom.

Správny súd v súdnom konaní neskúma, či existujú dôvody pre sprístupnenie, ale skúma, či existujú
dôvody pre nesprístupnenie.

Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o odmietnutí žiadosti predchádza administratívne konanie, ktoré
sa, ak zákon o slobode informácií nemá iné ustanovenie, spravuje správnym poriadkom (§ 22 ods. 1
zákona č. 221/2000 Z. z.). So zreteľom na niektoré jeho osobitosti je nevyhnutné objasniť aj konanie,
ktoré predchádza (musí predchádzať) podaniu žaloby.

Všeobecný predpis o správnom konaní sa vzťahuje aj na konanie, v ktorom o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb rozhoduje pri výkone
samosprávy obec (mesto) [§ 27 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb.].

Podľa § 250d ods. 1 OSP predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu, ktorý je povinný
bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.

Administratívny spis tvoria všetky dokumenty týkajúce sa tej istej veci. Za „spisy žalovaného správneho
orgánu“ súdna prax považuje iba úplný, riadne zažurnalizovaný a originálny spisový materiál orgánu
verejnej správy v danej veci, spisy musia obsahovať aj originály dokladov o doručení rozhodnutí, aby
nevznikli pochybnosti o postupnosti jednotlivých procesných úkonov a o úplnosti spisu.



V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu napr. uznesenie
sp. zn. 8Sžo/6/2010) ak žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis, prípadne
predloží neúplný spis, alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležité preskúmať, či správny orgán
postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné
informácie o začatí správneho konania, prípadnom doplnení návrhu na začatie správneho konania,
o priebehu dokazovania, označenie skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre
rozhodnutie vo veci a ktoré nie a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho
konania. Za takej situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho
orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu
odporcom zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení
administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo fotokópie
administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo osebe
zakladá dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí správneho orgánu a vrátenie žalovanému na ďalšie
konanie podľa § 250j ods. 3 OSP.

Ak dôjde k odmietnutiu požadovanej informácie alebo k márnemu uplynutiu lehoty (prípadne aj
predĺženej) na rozhodnutie o žiadosti o informáciu, žiadateľ môže podať odvolanie podľa
všeobecných predpisov o správnom konaní (správny poriadok).

Ako je uvedené v citovanom ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 221/2000 Z. z. informácií odvolanie
sa podáva do 15 dní od odmietnutia poskytnúť informáciu alebo od márneho uplynutia lehoty
povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať a rozhoduje o ňom nadriadený povinnej
osoby; ak ide o rozhodnutie obecného úradu, je ním starosta (primátor) a o odvolaní proti rozhodnutiu
ústredného orgánu štátnej správy, ktoré je napadnuteľné len rozkladom, rozhoduje vedúci ústredného
orgánu štátnej správy.

Niet pochýb o tom, že prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom demokratického právneho štátu,
resp. prijatím Listiny základnych práv a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky došlo aju nás k prechodu
od koncepcie diskrétnosti verejnej správy (štátnej správy i samosprávy) k princípu piblicity správy (t. j.
jej otvorenosti a transparentnosti). Tým sa zmanilo základné právne-filozofické východisko pri riešení
otázky prístupu vrejnosti k informáciam o činnosti verejnej správy v tom zmysle, že teraz majú v zásade
všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciam okrem tých, ktoré sú osobitným zákonom a
taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené.

Zmysľom informovanosti fyzických i právnických osôb o verejnej moci je pre túto moc samu esenciálnou
spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneužitiu.

Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho a tým aj vynutiteľného práva na informácie je jeho
funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci.

Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciam má tiež priaznivý vplyv na dôveru
občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podielať sa na verejnom živote. Situácie, kedy
samotné získavanie podkladových informáciií robí občanom problémy, sú pre nich demotivujúce, pretože
tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu vecí verejných.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z obsahu pripojeného spisového materiálu
zistil, že žalobkyňa svojou žiadosťou zo dňa 04. októbra 2010 požiadala o sprístupnenie informácií
ohľadom výpočtu rozdielnej sadzby dane z nehnuteľností pre mesto Púchov určené vo VZN č. 1/2008
a jeho doplnkoch (VZN č. 5/2008). Na túto žiadosť bola daná odpoveď pod. č. 2010/03096 dňa 18.
októbra 2010 na hlavičkovom papieri mesta Púchov s podpisom primátora mesta Púchov H. a
otlačkom guľatej pečiatky mesta Púchov. Proti tomuto „rozhodnutiu“ podala žalovaná dňa 25. októbra
2010 odvolanie považujúc rozhodnutie za nesprávne a nezákonné odpovede v ňom za účelové a
neuspokojivé a dožadovala sa korektného sprístupnenia požadovaných informácií. Na toto odvolanie



obdržala žalobkyňa list označený ako „Odvolanie proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácií zo dňa
18. októbra 2010 - odpoveď“ taktiež na hlavičkovom papieri mesta Púchov s podpisom primátora mesta
Púchov H. a otlačkom guľatej pečiatky mesta Púchov.

Po zrušení fiktívneho rozhodnutia Primátora mesta Púchov, v spojení s rozhodnutím č. sp. 2010/03096
z 10. novembra 2010 ako aj rozhodnutia č. sp. 2010/03096 z 18. októbra 2010 rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 08. novembra 2011 sp. zn. 5Sži/5/2011 Mesto Púchov opätovne rozhodlo
o žiadosti o podanie informácie zo dňa 04. októbra 2010 listom zo dňa 09. januára 2012 č. sp.
212/1/pr. (doručeným 13. januára 2012). Odpoveď je podpísaná primátorom mesta a je opatrená
guľatou pečiatkou mesta. Na odvolanie žalobkyne z 27. januára 2012 odôvodnené tým, že svoju
žiadosť nepovažuje za vybavenú v intenciách zákona o slobode informácií, nakoľko nedostala odpoveď
na svoje otázky, Mesto Púchov listom zo dňa 10. februára 2012 (doručeným 14. februára 2012) v
odpovedi uviedlo, že požadované informácie boli žalobkyni sprístupnené v zmysle zákona. Aj tento list
je podpísaný primátorom mesta a opatrený guľatou pečiatkou mesta.

S poukazom na uvedené najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel k záveru, že z formálnej stránky
(napriek, že táto skutočnosť už bola žalovanému vytknutá v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí)
o žiadosti o sprístupnenie informácie ako aj o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol ten
istý orgán a že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (listu) žalovaného nespĺňa kritéria kladené naň
zákonom, je nezrozumiteľné a z toho dôvodu nepreskúmateľné, a že zákonom o slobode informácií a
správnym poriadkom stanovené požiadavky nespĺňa ani rozhodnutie (list) Mesta Púchov z 09. januára
2012 č.sp. 2012/1/pr., a to ani po obsahovej ani po formálnej stránke, nakoľko náležite nereflektuje
na žalobkyňou požadované informácie a naďalej ho nemožno považovať za zákonu zodpovedajúcu
odpoveď na jej žiadosť o poskytnutie informácie.

Z uvedeného je viac ako zrejmé, že Mesto Púchov ako povinná osoba ani jeho primátor opätovne
nepostupovali podľa zákona o slobode informácií v súlade so zhora a citovanými zákonnými
ustanoveniami a uvedenými zásadami. Treba pritom zdôrazniť nielen nedodržanie zákonného postupu
pri vydávaní rozhodnutí ale aj právny názor krajského súdu v tom smere, že odpoveď na požadovanú
informáciu žalobkyne musí vyvrátiť akékoľvek pochybnosti o tom, že sadzba dane z nehnuteľnosti má
diskriminačné znaky vo vzťahu k podnikateľským subjektom sídliacim na území Mesta Púchov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto podľa § 250 ods. 3 veta prvá OSP v spojení
s § 250ja ods. 2 veta druhá OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že okrem rozhodnutia
žalovaného z 10. februára 2012 ev. č. 2012/00646, č. sp. 2012/1/pr, zrušil aj rozhodnutie Mesta Púchov
z 09. januára 2012 a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní sú orgány verejnej správy povinné postupovať v súlade o zákonom o slobode informácií
i správnym poriadkom a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť, tak aby nové rozhodnutie zodpovedalo
uvedeným zákonom a ich účelu.

Najvyšší súd opakovane dáva do pozornosti žalovaného, že podľa § 250ja ods. 4 OSP v ďalšom konaní
správny orgán je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o dôvody odvolania žalobkyne poukazujúce na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c/ OSP, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, a že sa jej postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, a to tým, že súd prvého stupňa nerozhodol o celej prejednávanej veci tak, ako
mu to ukladá § 152 ods. 2 OSP, nakoľko nezrušil aj rozhodnutie mesta Púchov zo dňa 09. januára
2012 a fiktívne rozhodnutie primátora mesta Púchov o odvolaní žalobkyne zo dňa 27. januára 2012
a bez odôvodnenia ich ponechal výrokom svojho rozsudku nedotknuté, a pokiaľ žalobkyňa namietala,
že krajský súd neuviedol, či návrh v ostatnom rozsahu zamieta, a ani v odôvodnení sa nevysporiadal
s ostatnou časťou návrhu žalobkyne, tieto námietky sú pre rozhodnutie súdu v správnom súdnictve
absolútne bez právneho významu.



Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti (t. j.
v piatej časti OSP nazvanej správne súdnictvo), sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej
časti tohto zákona.

Otázka zrušenia aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa je explicitne riešená v ustanovení §
250j ods. 3 OSP, z ktorého jednoznačne vyplýva možnosť - nie povinnosť súdu zrušiť aj rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu v prípade, ak súd podľa okolností prípadu dospeje k záveru, že takýto
postup je vhodný, pričom v danom prípade nie je viazaný dôvodmi žaloby.

Súd v správnom súdnictve nie je ani povinný samostatne odôvodňovať, prečo dospel k záveru
zrušiť, resp. nezrušiť aj rozhodnutie prvostupňového orgánu, nakoľko táto skutočnosť vždy vyplýva zo
skutkových okolností konkrétneho prípadu. Z tohto dôvodu nie je v správnom súdnictve možné úspešne
namietať, že súd nerozhodol o celej prejednávanej veci a nemôže byť napr. vyhovené ani návrhu na
vydanie dopĺňacieho rozsudku v tom smere, že vo výroku rozsudku malo byť uvedené aj rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu.

Z dôvodu zrušenia oboch rozhodnutí najvyšší súd nepovažoval za nevyhnutné zaoberať námietkami
žalobkyne ohľadom fiktívneho rozhodnutia primátora mesta Púchov o odvolaní žalobcu zo dňa 27.
januára 2012, keďže v konečnom dôsledku bolo odvolanie žalobkyne, i keď po zákonom stanovenej
lehote uvedenej v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, „vybavené“ listom žalovaného z 10. februára
2012, čím sa „fiktívne rozhodnutie“ z 27. januára 2012 stalo bezpredmetným.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že
v súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu v sume 740,77 eura, ktorá suma pozostáva z
náhrady za zaplatený súdny poplatok 2 x 66 eur, z náhrady trov právneho zastúpenia priznaných súdom
prvého stupňa 447,02 eura a náhrady trov odvolacieho konania sume 161,75 eura v uplatnenom rozsahu
za 1 úkon právnej služby vykonaný právnou zástupkyňou v roku 2012 vo výške 127,16 eura (podanie
odvolania) plus 1 x režijný paušál 7,63 eura plus 20 % DPH 26,96 eura všetko podľa § 11 ods. 4, §
14 ods. 1 písm. b/, 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení,
ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Danice Birošovej, s. r.
o., so sídlom Piaristická 46, Trenčín, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v Slovenskej sporiteľni, a.
s., pobočka Trenčín, do troch dní (§ 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.