{"guid": "3a70fbeb-646d-4d77-9c59-6edaf79adae1:7433b5a0-2ea0-4740-9813-7568df487040", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:3012200013.1", "spisova_znacka": "8Sžf/61/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/61/2012 z 26. 9. 2013", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2013, sp. zn. 8Sžf/61/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:3012200013.1", "identifikacne_cislo": "3012200013", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "datum_vydania": "2013-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-20.odsek-9", "nazov": "§ 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-20.odsek-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-46.odsek-5", "nazov": "§ 46 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-46.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-46"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-9", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-20", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-46"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7433b5a0-2ea0-4740-9813-7568df487040", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:3012200013.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:3012200013.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2013:3012200013.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/61/2012\n3012200013\n26. 09. 2013\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2013:3012200013.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc.\na členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: STEEL-MAX,\ns.r.o., so sídlom Farská 1739, Beluša, IČO: 36 714 739, právne zastúpeného BIZOŇ & PARTNERS,\ns.r.o., Hviezdoslavovo nám. 25, Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad Trenčín, so sídlom K dolnej\nstanici 22, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 671/320/33415/2011/Kov\nzo dňa 7. novembra 2011, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k.\n13S/6/2012-72 zo dňa 18. júla 2012, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/6/2012-72 zo dňa 18.\njúla 2012 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného č. 671/320/33415/2011/Kov zo dňa 7. novembra\n2011 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 857,87 € a\nnáhradu iných trov konania v sume 132 € k rukám jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom č. k. 13S/6/2012-72 zo dňa 18. júla 2012 Krajský súd v Trenčíne podľa\n§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol ako nedôvodnú žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia (oznámenia) žalovaného č.\n671/320/33415/2011/Kov zo dňa 7. novembra 2011, ktorým tento oznámil žalobcovi, že zamietol jeho\nodvolanie proti rozhodnutiu žalovaného č. 671/230/30024/11/Kov zo dňa 19. septembra 2011, ktorým\nbola žalobcovi v zmysle § 35 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o\nzmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n511/1992 Zb.“), uložená pokuta vo výške 1086,10 € na dani z príjmov právnickej osoby z kladného\nrozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní za zdaňovacie\nobdobie roku 2008.\nV dôvodoch rozsudku krajský súd konštatoval, že správny orgán rozhodol v súlade so zákonom, nakoľko\nžalobca v správnom konaní, ani v konaní pred súdom nepreukázal, že odvolanie bolo podané osobou na\nto príslušnou (splnomocnenou prostredníctvom plnomocenstva s riadne predpísanými náležitosťami),\na že postupom a rozhodnutím žalovaného bol ukrátený na svojich právach. Uviedol, že žalovaný\nzabezpečil v prejednávanej veci potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotil, vyvodil z nich správny\nprávny záver a správne aj rozhodol o zamietnutí odvolania proti rozhodnutiu o uložení pokuty (§ 47 ods.\n5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb.).\n\nVyjadril nesúhlas s názorom žalobcu, že plnomocenstvo bolo udelené na jednotlivý úkon - na podanie\nodvolania, ktorý je samostatným úkonom upraveným Občianskym zákonníkom. Uvedenú obranu\nžalobcu pokladal súd prvého stupňa za účelovú. Uviedol, že odvolacie konanie upravené v štvrtej časti\nzákona č. 511/1992 Zb. je súčasťou daňového konania, preto náležitosti odvolania a aj plnomocenstva\nudeleného na podanie odvolania v daňovom konaní upravuje cit. zákon. Z tohto dôvodu sa nestotožnil s\nnázorom žalobcu, že jediný úkon - podanie odvolania - sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka.\nVyslovil, že plnomocenstvo udelené v daňovom konaní nie je zákonnou náležitosťou odvolania, preto\nžalovaný nemal povinnosť vyzvať žalobcu na odstránenie jeho nedostatkov. Ďalej konštatoval, že\nžalobca doručil spolu s odvolaním plnomocenstvo, ktoré nemalo zákonné náležitosti v zmysle § 9\nods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Plnomocenstvo s overeným podpisom splnomocniteľa bolo žalovanému\ndoručené až dňa 11. novembra 2011, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania podľa § 46 ods. 5\nzákona č. 511/1992 Zb. (lehota na podanie odvolania uplynula 13. októbra 2011). S ohľadom na uvedené\nmal za to, že odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného č. 671/230/30024/2011/Kov zo dňa 19. septembra\n2011 bolo podané osobou na to neoprávnenou.\nSúčasne poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci v čase podania odvolania platil zákon č.\n511/1992 Zb., preto náležitosti plnomocenstva nebolo možné posudzovať podľa zákona č. 563/2009 Z.\nz. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť\ndňom 1. januára 2012.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu včas odvolanie,\nnavrhujúc, aby odvolací súd v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/, b/, f/ v spojení s § 221 ods. 1 písm.\nf/, h/ O.s.p. rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zruší a vec vráti prvostupňovému súdu na ďalšie\nkonanie alternatívne rozsudok zmení tak, že žalobe zo dňa 09. januára 2012 vyhovie a žalovanému\nuloží povinnosť nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového aj odvolacieho konania. V podanom odvolaní\nnamietal, že žalovaný nebol oprávnený zamietnuť odvolanie ako podané nepríslušnou osobou, naopak\nbol povinný vyzvať žalobcu na doplnenie neúplného odvolania o plnomocenstvo s notársky overeným\npodpisom žalobcu.\nPoukázal na metodický pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k zastupovaniu na základe\nplnomocenstva z augusta 2008, podľa ktorého „Ak daňový subjekt resp. zástupca predloží správcovi\ndane plnomocenstvo bez úradne overeného podpisu, nemožno takto splnomocneného zástupcu\npovažovať za oprávneného konať v mene zastupovaného. Preto správca dane musí požiadať daňový\nsubjekt, aby nedostatok úradného overenia podpisu v stanovenej lehote odstránil. Vzhľadom k tomu,\nže zákon o správe daní nestanovuje postup správcu dane v prípadoch, ak plnomocenstvo má určité\nnedostatky (napr. podpis nie je úradne overený), ani následky absencie overenia podpisu, je možné\naplikovať analogicky len ustanovenie zákona o správe daní. Správca dane preto v takomto prípade\ndaňovému subjektu zašle výzvu podľa § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. s určením primeranej lehoty\nna odstránenie nedostatku plnomocenstva“. Ďalej poukázal na ustanovenia § 20 ods. 9 a § 46 ods.\n3 druhej vety zákona č. 511/1992 Zb., ako aj ustanovenie § 3 ods. 5 písm. a/ zákona č. 150/2001\nZ. z. o daňových orgánoch. Zastával názor, že z citovaného metodického pokynu je celkom zrejmá\npovinnosť daňových úradov subsumovať nedostatok úradne overeného podpisu na plnomocenstve pod\nnedostatok podania. Z uvedeného vyvodil, že je potrebné analogicky postupovať podľa § 20 ods. 9,\nresp. 46 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a vyzvať daňový subjekt na doplnenie neúplného podania o\nplnomocenstvo s úradne overeným podpisom. Zdôraznil, že metodický pokyn Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky je právny predpis, ktorý je pre žalovaného záväzný a žalovaný je povinný\npostupovať v súlade s ním. Mal za to, že nedostatok úradne overeného podpisu na plnomocenstve je\nlen nedostatok náležitosti podania, ktorý je možné odstrániť. Súdu prvého stupňa vyčítal, že sa s vyššie\nuvedenou argumentáciou žalobcu v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal. Ďalej\nnamietal, že prvostupňový súd opomenul svoju povinnosť zhrnúť v odôvodnení napadnutého rozsudku\npodstatu právnej argumentácie žalobcu a k tejto sa dostatočným a presvedčivým spôsobom vyjadriť.\nDoplnil, že v danom kontexte sa napadnutý rozsudok prvostupňového súdu javí ako nedostatočne\nodôvodnený a tým nepreskúmateľný. V súvislosti s uvedeným odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27. apríla 2006 a sp. zn. 5Cdo/201/2009 (R 36/2010).\nS ohľadom na uvádzané skutočnosti mal za to, že prvostupňový súd nerešpektoval požiadavku na riadne\nodôvodnenie napadnutého rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., čím bola žalobcovi odňatá možnosť\n\nkonať pred súdom, vrátane možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti napadnutému\nrozsudku. Taktiež namietal aj porušenie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd.\nVo vzťahu k potrebe notárskeho overenia podpisu splnomocniteľa na plnomocenstve pri podaní\nodvolania pokladal za nevyhnutné k už prezentovaným argumentom doplniť, že na podanie odvolania,\nt.j. vykonanie jediného právneho úkonu v daňovom konaní sa nevyžadovalo úradné overenie\npodpisu daňového subjektu na plnomocenstve, nakoľko považoval za jednoznačné, že žalobca\nplnomocenstvom zo dňa 6. októbra 2011 splnomocnil advokátsku kanceláriu BIZOŇ & PARTNERS,\ns.r.o. na „podanie odvolania proti rozhodnutiu Daňového úradu Púchov zo dňa 19. septembra 2011\nsp. zn. 674/230/30024/11/Kov“ a „zastupovanie splnomocniteľa v celom konaní o uložení pokuty\naž do jeho právoplatného skončenia„. Z uvedeného vyvodil, že právnemu zástupcovi žalobcu z\nudeleného plnomocenstva vyplývali dve oprávnenia, pričom obsahom prvého z nich bolo, že advokátska\nkancelária BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. bola žalobcom splnomocnená na vykonanie jedného právneho\núkonu v mene žalobcu - podanie odvolania, keď splnomocnenie na vykonanie jedného právneho\núkonu sa spravuje ustanovením § 31 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa overenie podpisu\nna plnomocenstve nevyžaduje. Zákon č. 511/1992 Zb. síce ustanovuje osobitný režim (t.j. potrebu\noverenia podpisu na plnomocenstve v zmysle § 9 ods. 3 tohto zákona), avšak len pri zastupovaní\nv daňovom konaní ako dlhodobom procese - tzv. generálne zastupovanie. Zdôraznil, že cit. zákon\nneustanovuje potrebu overenia podpisu daňového subjektu pri udeľovaní plnomocenstva na vykonanie\njedného právneho úkonu - podanie odvolania. Druhé oprávnenie podľa žalobcu spočíva v tom, že\nadvokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. ním bola splnomocnená po podaní odvolania aj na\nzastupovanie v konaní o uložení pokuty, pričom až na takéto zastúpenie sa použijú osobitné ustanovenia\nzákona č. 511/1992 Zb. o zastupovaní, teda vyžaduje sa aj overený podpis na plnomocenstve v zmysle\n§ 9 ods. 3 cit. zákona. Preto žalobca zastával právny názor, že na podanie odvolania (vykonanie jedného\nprávneho úkonu) prostredníctvom právneho zástupcu sa nevyžadoval notárky overený podpis žalobcu\nna plnomocenstve, ktorá skutočnosť je podmienkou iba na zastupovanie v konaní pred správcom dane.\nVyslovil názor, že právny režim plnomocenstva na vykonanie jedného právneho úkonu je potrebné\nrozlišovať od právneho režimu plnomocenstva na zastupovanie v daňovom konaní. Avšak krajský súd\nuvedené opomenul, teda napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia.\nZároveň vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že odvolanie bolo podané nepríslušnou osobou,\nnakoľko podľa žalobcu uvedené budí dojem, že advokátska kancelária BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o.\npodávala odvolanie výlučne vo svojom mene, pričom z textu odvolania, ako aj zo skutočnosti,\nže k odvolaniu bolo priložené plnomocenstvo zo dňa 6. októbra 2011 jednoznačne vyplýva, že\nodvolanie podával žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Dodal, že i v prípade ak by udelené\nplnomocenstvo neoprávňovalo advokátsku kanceláriu BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o. na podanie odvolania\nv mene žalobcu, teda by prekročila oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je potrebné aplikovať\ndomnienku v zmysle § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia platí, že žalobca\npodanie odvolania zo dňa 10. októbra 2011 schválil a je ním viazaný, nakoľko žalovanému neoznámil\nsvoj nesúhlas s podaním odvolania. Ďalej poukázal na skutočnosť, že uvádzanú právnu argumentáciu\ndal žalobca do pozornosti už súdu prvého stupňa, ktorý sa však ňou vôbec nezaoberal, ani sa k nej\nžiadnym spôsobom nevyjadril. V tomto kontexte sa napadnutý rozsudok žalobcovi javil ako nedostatočne\nodôvodnený, bez právneho základu, ktorým by boli vyvrátiteľné právne argumenty žalobcu.\nDňa 4. apríla 2013 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie žalobcu označené ako Vyjadrenie, v ktorom\nuviedol, že týmto rozvíja svoju právnu argumentáciu uvedenú v odvolaní zo dňa 31. augusta 2012 v\nmedziach odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní. Poukázal na aktuálnu súdnu prax Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky v skutkovo identických prípadoch. Dal do pozornosti jeho nález sp. zn. II. ÚS\n338/2012 zo dňa 24. januára 2013, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „Z ústavne\nkonformnej výkladovej povinnosti štátnych orgánov vychádzal ústavný súd aj v danej veci a dospel\nk záveru, že výklad najvyššieho súdu týkajúci sa dodatočného odstránenia nedostatkov zákonných\nnáležitostí splnomocnenia pre potreby daňového konania, podľa ktorého sa daňovému subjektu takéto\nprávo nepriznáva (poukazom na prísnejší právny režim splnomocnení v daňovom konaní), nie je v\n\nsúlade s ústavnými garanciami čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Je to tak z toho dôvodu, že daňovému\nsubjektu negarantuje reálnu možnosť nápravy nedostatku splnomocnenia (úradné overenie podpisu),\na tým uplatnenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy bez legitímneho a ústavne\nakceptovateľného dôvodu. Ústavný súd konštatuje, že naznačený výklad najvyššieho súdu nie je v\nsúlade ani so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej strane chránia záujmy\nštátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových\nsubjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Výklad\nnajvyššieho súdu, v súlade s ktorým nie je možné vykonávať žiadne opravy (úpravy), resp. spresnenia\nsplnomocnenia s právnymi účinkami nepokračovania v daňovom konaní, zasahuje do samotnej podstaty\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ocitá sa v rozpore aj so zásadou proporcionality pri\nobmedzovaní základných práv a slobôd.“\nS ohľadom na citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky namietal, že výklad všeobecných\nsúdov, aplikovaný aj v prvostupňovom rozsudku, podľa ktorého v daňovom konaní sa fixuje dátum,\nku ktorému bolo plnomocenstvo udelené, ako aj že zákonné nedostatky splnomocnenia, spočívajúce\nv absencii úradného overenia podpisu splnomocniteľa nie je možné považovať za odstrániteľné\nvady (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/10/2007), je už prekonaný.\nZdôraznil, že takýto výklad je vzhľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky považovaný aj za zásah do základných práv a slobôd daňových subjektov a odporujúci\nzákladným ústavným princípom.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že žalobcu na doplnenie nedostatkov odvolania voči\nrozhodnutiu o uložení pokuty č. 674/230/30024/11/Kov zo dňa 19. septembra 2011 nevyzval z dôvodu,\nže plnomocenstvo nie je povinnou náležitosťou odvolania, pričom v zmysle § 46 ods. 5 zákona č.\n511/1992 Zb. výzvu na doplnenie odvolania správca dane vystaví v prípade, ak odvolanie neobsahuje\nvšetky náležitosti ustanovené v § 46 ods. 4 cit. zákona (presné označenie prvostupňového orgánu,\npresné označenie odvolávajúceho sa, číslo konania proti ktorému odvolanie smeruje, uvedenie rozporu\ns právnymi predpismi, dôkazy k tvrdeniam uvedeným v odvolaní, navrhované zmeny). Vzhľadom na\nuvedené názor žalobcu, že neoverenie podpisu na plnomocenstve možno chápať len ako nedostatok\npodania, podľa žalovaného nemá oporu v zákone, ktorým sa správca dane riadil pri rozhodovaní o\nodvolaní. Poukázal na skutočnosť, že metodický pokyn Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky z\naugusta 2008, doplnený v decembri 2009, bol zosúladený s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3Sžf/10/2007 zo dňa 19. apríla 2007, v ktorom sa uvádza, že plnomocenstvo udeľované\nna zastupovanie v daňovom konaní má podľa § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. prísnejší právny režim\nako majú plnomocenstvá udeľované v správnych konaniach, ktoré sa spravujú zákonom č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní (správny poriadok). Preto plnomocenstvo udelené podľa § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992\nZb. vyžaduje úradné overenie podpisu splnomocniteľa. Uvedené podľa žalovaného odôvodňuje záujem\nštátu nielen na osvedčení podpisu splnomocniteľa, ale tým nepriamo aj dátumu, ku ktorému bolo\nplnomocenstvo udelené. Zdôraznil, že úradné overenie podpisu splnomocniteľa konštitutívne fixuje\ndátum, ku ktorému bolo plnomocenstvo udelené. S ohľadom na túto skutočnosť nie je právne možné, aby\nsplnomocniteľ dodatočne schválil úkony vykonané splnomocniteľom na základe právne neperfektného,\nresp. neexistujúceho plnomocenstva, v prípade ktorého úradné overenie podpisu splnomocniteľa je jeho\nzákonnou náležitosťou.\nNestotožnil sa s právnou argumentáciou žalobcu, týkajúcou sa overenia podpisu splnomocniteľa na\nplnomocenstve v prípade vykonania len jedného právneho úkonu splnomocnencom na jednej strane a\nzastupovania splnomocniteľa v celom konaní o uložení pokuty až do jeho právoplatného skončenia na\nstrane druhej. Uviedol, že odvolacie konanie je daňovým konaním, spravuje sa teda daňovým procesným\nzákonom (v čase rozhodovania o odvolaní platným zákonom č. 511/1992 Zb.), preto musel správca\ndane posudzovať žalobcom predložené plnomocenstvo podľa platných ustanovení tohto zákona, najmä\n§ 9. Ďalej uviedol, že dodatočné zosúladenie plnomocenstva so zákonom predpísanými náležitosťami,\nale až po zákonnej lehote na podanie odvolania, už nemohlo ovplyvniť výsledok daňového konania konania o odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty č. 671/230/30024/11/Kov zo dňa\n19. septembra 2011. Trval na tom, že odvolanie podané advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,\ns.r.o. v mene žalobcu bolo správcom dane ako prvostupňovým orgánom zamietnuté v súlade so\n\nzákonom, a to s § 47 ods. 5 písm. c/ zákona č. 511/1992 Zb., keďže bolo podané osobou na to\nnepríslušnou.\nPodaním zo dňa 7. augusta 2013 žalovaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky oznámil, že vo veci\nč. 671/320/33415/2011/Kov postupoval v súlade s vtedy ustálenou praxou, rešpektujúc právny názor\nvyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sžf/10/2007.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné\nzmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 7. novembra 2011, č. 671/320/33415/2011/Kov sa zrušuje\na vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania\npodľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne\npäť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. septembra 2013 (§ 156\nods. 1 a 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej\nsamosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o\nprávach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len ,,rozhodnutie\nsprávneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v\nsprávnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania posudzoval, či správny\norgán dodržal procesné práva žalobcu počas správneho konania a zisťoval, či predmetné konanie\no uložení pokuty daňovému subjektu bolo vedené takým procesným postupom, ktorý bol súladný\ns Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, prihliadnuc aj na obsah\nmedzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi.\nPodľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho\nopatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva\nudeleného písomne s úradne overeným podpisom alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je\nrozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej\nveci môže mať len jedného zástupcu. Zástupca koná osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva,\nže za zástupcu môže konať aj iná osoba; na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo\ns úradne osvedčeným podpisom. Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje\nza konanie zástupcu.\nPodľa ustanovenia § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je\nspôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej\nlehote odstránil. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením.\nPodľa ustanovenia § 46 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. odvolanie možno podať do pätnástich dní odo\ndňa doručenia rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, ak nie je v tomto zákone ustanovené\ninak. Ak neobsahuje podané odvolanie zákonom predpísané náležitosti, vyzve prvostupňový orgán\nodvolávajúceho sa na jeho doplnenie s poučením, v akom smere musí byť doplnené, a o následkoch\nnevyhovenia výzve a určí na to primeranú lehotu, najmenej pätnásť dní. Ak vyhovie odvolávajúci\nsa tejto výzve v plnom rozsahu, považuje sa odvolanie za včas a riadne podané. Ak nevyhovie\nodvolávajúci sa výzve v lehote určenej vo výzve, prvostupňový orgán odvolacie konanie zastaví. Proti\nrozhodnutiu o zastavení konania je odvolanie prípustné. Ak odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení\nkonania nemá náležitosti ustanovené zákonom, správca dane vyzve daňový subjekt na doplnenie\n\nodvolania s poučením o spôsobe jeho doplnenia; rovnako ho poučí aj o následkoch jeho nedoplnenia.\nAk daňový subjekt doplní odvolanie v plnom rozsahu a v lehote určenej vo výzve, považuje sa odvolanie\nza včas a riadne podané. Ak daňový subjekt nedoplní odvolanie v plnom rozsahu a v lehote určenej vo\nvýzve, prvostupňový orgán konanie zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.\nŽalobca predovšetkým namietal, že žalovaný nebol oprávnený zamietnuť odvolanie ako podané\nnepríslušnou osobou, naopak bol povinný vyzvať žalobcu na doplnenie neúplného odvolania o\nplnomocenstvo s notársky overeným podpisom žalobcu.\nVzhľadom na uvedenú námietku žalobcu, smerujúcu jednak proti rozsudku krajského súdu ako i proti\nrozhodnutiu žalovaného, musel potom i odvolací súd zaoberať sa touto námietkou ako rozhodujúcou a\nprioritnou, pretože až po jej vyriešení by sa mohol Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberať vecnou\nsprávnosťou napadnutého rozhodnutia.\nPodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. V právnej praxi preto môže v činnosti orgánov aplikujúcich právo dochádzať\nk situácii, že prameň práva, ktorý je vo formálnom súlade s ústavou nie je interpretovaný ústavne\nkonformným spôsobom, pričom orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone\nsvojej moci v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných\nzmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky) a po vstupe\nSlovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne\nzáväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie, v rámci ktorého postupu je ich\npovinnosťou prihliadať aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora v danej oblasti.\nOdvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia medzi účastníkmi konania\nv tomto konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.\nOdvolací súd dáva do pozornosti, že čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kumulatívnou právnou\nnormou, ktorá na konanie štátnych orgánov okrem požiadavky na konanie v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon vyžaduje súlad s ústavou a jej medzami. Tomu zodpovedá i čl. 152 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov (založený na rešpektovaní dikcie\nzákona) je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v\nzávislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov.\nVplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov\nzákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú\naplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve\ntu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane,\nmimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.\nPreto odvolací súd v danej veci poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS\n338/2012-51 zo dňa 24. januára 2013. Pokiaľ ide o posudzovanie otázky, či bol žalovaný oprávnený\nzamietnuť odvolanie podané prostredníctvom právneho zástupcu, ak v plnomocentve absentuje\nnotárske overenie podpisu žalobcu, ako podané nepríslušnou osobou, Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v tomto náleze konštatoval, že výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúci sa\ndodatočného odstránenia nedostatkov zákonných náležitostí splnomocnenia pre potreby daňového\nkonania, podľa ktorého sa daňovému subjektu takéto právo nepriznáva (poukazom na prísnejší právny\nrežim splnomocnení v daňovom konaní), nie je v súlade s ústavnými garanciami čl. 46 ods. 1 a\n2 ústavy. Je to tak z toho dôvodu, že daňovému subjektu negarantuje reálnu možnosť nápravy\n\nnedostatku splnomocnenia (úradné overenie podpisu), a tým uplatnenia jeho základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 a 2 ústavy bez legitímneho a ústavne akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach prípadu\ntreba spomenúť, že ide o nedostatky odstrániteľnej povahy, ktoré by mal daňový subjekt (a pri\ninom výklade najvyššieho súdu) možnosť reálne odstrániť až do momentu rozhodnutia daňového\norgánu bez vážnejších problémov. Takýto výklad je dôsledkom platnej právnej úpravy, ktorá nedostatky\nsplnomocnenia pre potreby daňového konania nepodriaďuje vyzývacej povinnosti správcov dane so\nstanovením lehoty na ich odstránenie. Ak by však do momentu rozhodnutia daňového úradu daňový\nsubjekt nedostatky splnomocnenia neodstránil, daňový orgán by túto skutočnosť, prirodzene, zohľadnil\npri svojom rozhodovaní. Jeho rozhodnutie by však vychádzalo z ústavne akceptovateľného stavu, keďže\ndaňovému subjektu bola poskytnutá reálna možnosť odstránenia nedostatku splnomocnenia, ktorú však\nnevyužil.\nÚstavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval, že naznačený výklad Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky nie je v súlade ani so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na jednej\nstrane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní“ (§ 2 ods.\n1 zákona o správe daní).\nPre úplnosť Ústavný súd Slovenskej republiky dodal, že hoci špecifiká súdnych či administratívnych\nkonaní, či ich konkrétnych súčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných práv a slobôd ich\núčastníkov, limity takýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje čl. 13 ods. 4 ústavy, v\nsúlade s ktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel.\nTakéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa názoru ústavného súdu však\nvýklad najvyššieho súdu, v súlade s ktorým nie je možné vykonávať žiadne opravy (úpravy), resp.\nspresnenia splnomocnenia s právnymi účinkami nepokračovania v daňovom konaní, zasahuje do\nsamotnej podstaty základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ocitá sa v rozpore aj so zásadou\nproporcionality pri obmedzovaní základných práv a slobôd. Napokon, pokiaľ má výklad najvyššieho súdu\ngarantovať zákonnosť daňového konania, t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia\ndane postupovali striktne v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom\ntakého výkladu daňových predpisov, ktorý dovoľuje odstránenie nedostatkov daňového splnomocnenia\ndaňovým subjektom až do momentu rozhodnutia daňového orgánu.\nOdvolací súd v preskúmavanej veci, vychádzajúc z naznačených postupov a záverov z nich plynúcich,\nktoré konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze, dospel k záveru, že v danom\nprípade rozhodnutie žalovaného č. 671/320/33415/2011/Kov zo dňa 7. novembra 2011 bolo zaťažené\nvadou nezákonnosti postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, na ktorú skutočnosť odvolací súd v súlade\ns názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, bol povinný prihliadať.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že rozhodnutie\nžalovaného je nezákonné, pretože svojím postupom odňal možnosť žalobcovi konať pred správnym\norgánom tým, že mu ako daňovému subjektu neumožnil odstrániť nedostatky daňového splnomocnenia.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak,\nže preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. 671/320/33415/2011/Kov zo dňa 7.\nnovembra 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nO trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods.\n1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech v konaní priznal náhradu\ntrov konania pozostávajúcich zo zaplatených súdnych poplatkov a z trov právneho zastúpenia za štyri\núkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, za podanie žaloby zo dňa 9. januára 2012,\nza účasť na pojednávaní na krajskom súde dňa 18. júla 2012, za vypracovanie odvolania zo dňa 31.\naugusta 2012 vo výške 4 x 127,16 € (žalobcom nesprávne vyčíslenej vo výške 127,17 €) podľa § 11 ods.\n4 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/ a e/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\n\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.)\nvo výške 1/6 výpočtového základu, ktorý v roku 2012 bol vo výške 763,00 € a režijný paušál 4 x 7,63 €.\nTrovy právneho zastúpenia ďalej pozostávajú z náhrady cestovného za použitie osobného motorového\nvozidla značky I., E. J. - XXX E., dňa 18. júla 2012 na ceste Bratislava - Trenčín a späť s priemernou\nspotrebou pohonných látok 12,3 1/100 km, pri priemernej cene 1 l benzínu 1,513 € a pri dĺžke jednej\ncesty 137 km, a to náhrady za kilometre v sume 50,14 € (2 x 137 km = 274 km x 0,183 €/km = 50,14\n€) a náhrady výdavkov za pohonné látky v sume 50,99 € (2 x 137 km = 274 km x 0,123 1/km x 1,513\n€/l = 50,99 €). Teda náhrada cestovného mala byť správne uplatnená v sume 101,13 €, avšak právny\nzástupca žalobcu si ju uplatnil vo výške 99,47 €, preto mu súd nemohol priznať viac ako si požadoval\na celkovo priznal náhradu cestovného v sume 99,47 €.\nNajvyšší súd zároveň priznal i náhradu za stratu času 6 x 12,71 €, t.j. 76,26 € (§ 17 ods. 1 vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z.).\nTaktiež bola právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý je platiteľom DPH, priznaná uplatnená DPH zo základu\n714,89 € podľa § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 20% v sume 142,98 €.\nŽalobcovi bola priznaná náhrada trov konania za zaplatené súdne poplatky vo výške 132 €, konkrétne\n66 € za žalobu a 66 € za podané odvolanie.\nCelkom boli priznané žalobcovi na náhradu trovy konania vo výške 132 € (66 € + 66 €) a trovy právneho\nzastúpenia vo výške 857,87 € (714,89 € + 142,98 €), ktoré je žalovaný povinný zaplatiť právnemu\nzástupcovi žalobcu.\nKeďže z ustanovenia § 250k ods. 1 a § 142 a nasl. O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta\nO.s.p. vyplýva, že žalobcovi sa môže priznať náhrada len účelne vynaložených trov, čo znamená,\nže aj v správnom súdnictve pri určovaní náhrady trov konania súd posudzuje účelnosť vynaložených\ntrov a prizná náhradu výdavkov, ktoré boli potrebné na uplatnenie alebo bránenie práva, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky nemohol žalobcovi priznať odmenu za vypracovanie písomného vyjadrenia zo dňa\n3. apríla 2013, nakoľko túto časť odmeny nemožno považovať za účelne vynaložené trovy, keďže ide o\njednoduchý úkon netýkajúci sa veci samej, ktorý žalobca predložil bez výzvy súdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}