Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/57/2012 z 25. 9. 2013 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. septembra 2013, sp. zn. 8Sžf/57/2012, ECLI:SK:NSSR:2013:2010200287.1 Najvyšší súd | 8Sžf/57/2012 | ECLI:SK:NSSR:2013:2010200287.1 | 2013-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), § 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/284b8504-a2a8-4d4e-98f0-551fc646251d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:2010200287.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/57/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010200287
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:2010200287.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,
CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: A.
D. EKOPURO, IČO: 11 907 002, so sídlom Veľké Kostoľany, P. Jilemnického 729/17, zastúpeného
advokátom Mgr. Jurajom Bugalom, AK Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom v Drotárska cesta 102,
Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti žalovaného č. I/227/2457-36710/2010/990458-r zo dňa 24. marca
2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2010-85 zo dňa
21. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2010-85 zo dňa 21.
júna 2012, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd", príp. „prvostupňový súd") podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia
vyššie uvedeného rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, právneho predchodcu
žalovaného, ako i zrušenia prvostupňového rozhodnutia, dodatočného platobného výmeru Daňového
úradu Piešťany č. 648/230/57959/09/Jaš zo dňa 28. decembra 2009, ktorým správca dane na základe
výsledkov daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o správe daní") vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie december 2008 v sume 39 509,22 Eur. Dôvodom dorubenia predmetnej daňovej povinnosti
bolo vyradenie došlých faktúr č. 08112701 z 27. novembra 2008, č. 08120301 z 3. decembra 2008, č.
08120104 z 1. decembra 2008, č. 08122203 z 22. decembra 2008, č. 08110503 z 5. novembra 2008,
č. 08111103 z 11. novembra 2008 a č. 08120203 z 2. decembra 2008 vystavených od dodávateľa MS
KOVOZBER, Čajkovského 16, Lučenec v celkovej sume 207 943,30 Eur (6 264 500 Sk) DPH 39 509,23
Eur (1 190 255 Sk) z dôvodu nenaplnenia podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 1 a ods.
2 zákona o DPH, žalobcovi nebolo uznané právo na odpočítanie DPH, nakoľko v priebehu daňovej
kontroly nebol preukázaný reálny základ uvedenými faktúrami deklarovaného zdaniteľného plnenia od
dodávateľa MS KOVOZBER, s.r.o.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. I/227/2457-36710/2010/990458-r zo dňa 24. marca 2010,
vydaným podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní, uvedené prvostupňové rozhodnutie správcu dane
potvrdil.



Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v postupe daňových orgánov oboch
stupňov nezistil pochybenie, riadili sa procesnými zásadami upravenými v zákone o správe daní. Krajský
súd uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu a správca dane pri výkone daňovej
kontroly vychádza z predložených dôkazov žalobcom; v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých
dôjde k úprave daňovej povinnosti, povinnosťou správcu dane je dokázať daňovému subjektu, že
postupoval nesprávne, čo sa v predmetnej veci stalo. Z výsledkov dokazovania vykonaného v rámci
daňovej kontroly vykonanej u žalobcu možno vyvodiť záver, že obchodné transakcie so spoločnosťou
MS KOVOZBER, s.r.o. na strane žalobcovho dodávateľa, tak ako ich deklaroval žalobca, sa reálne
neuskutočnili a nezodpovedajú realite, čo vyplynulo aj so samotnej výpovede konateľa spoločnosti MS
KOVOZBER, s.r.o. - L. M., ktorý uviedol, že spoločnosť nemá žiadnych zamestnancov. Toto bolo podľa
súdu prvého stupňa potvrdené aj p. Q. Q., na ktorého sa žalobca odvolával. Z uvedeného dôvodu sa
podľa zákona o DPH zdaniteľné plnenie neuskutočnilo a žalobcovi nevznikol nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty; taktiež krajský súd predložené faktúry vyhodnotil ako formálne.

Krajský súd poukázal, že nepreukázanie tvrdených skutočností je neunesením dôkazného bremena
zo strany daňového subjektu , čoho následkom je neuznanie jeho tvrdení, ktoré tento preukazoval v
priebehu daňového konania a teda bola spochybnená reálnosť deklarovaných obchodných prípadov,
nie existencia dodanej služby, avšak nie od spoločnosti MS KOVOZBER, s.r.o. ako to deklaroval
predloženými faktúrami žalobca.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 OSP neúspešnému žalobcovi
uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie a domáhal sa,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu
trov konania.

Namietal, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2001 z 15. marca 2011 poukazujúc na rozsudky ESD vo veci
Optigen C-354/03, Fulcrum Electronics C-355/03 a Bond House C-484/03.

Žalobca poukázal aj na rozsudok NSS ČR č. 5Afs 131/2004 z 23. mája 2005 podľa ktorého nemožno
ponímať dôkazné bremeno daňového subjektu extenzívne a prenášať dôkaznú povinnosť na daňový
subjekt zo správcu dane. Ďalej žalobca poukázal na čl. 168 písm. a/, čl. 178 písm. a/, čl. 220 ods. 1 a
čl. 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006.

S ohľadom na skutočnosť, že žalobca ako daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia
(riadne vykonané a potvrdené práce aj daňovým úradom), existenciou faktúr s prílohami (súpisy
prác a ich cien) vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane a teda ako správca dane, žalovaný a súd v prvom stupni pričítali žalobcovi
ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné
bremeno. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť atak, že rozhodnutie žalovaného zruší , ako aj
zruší rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.



V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a
ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových
nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o správe daní správca dane je oprávnený na účely správy daní a pri
poskytnutí súčinnosti orgánom podľa osobitného predpisu vykonávať miestne zisťovanie podľa § 3 ods.
13. Pri výkone miestneho zisťovania je zamestnanec správcu dane povinný preukázať sa služobným
preukazom.

Podľa § 14 ods. 3 zákona o správe daní zamestnanec správcu dane má právo urobiť alebo si vyžiadať
výpis alebo kópiu z účtovných záznamov, záznamu alebo informácií na technických nosičoch dát na
náklady daňových subjektov.

Podľa § 14 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt a tretie osoby sú povinné poskytnúť
zamestnancovi správcu dane všetky primerané prostriedky a pomoc potrebnú na účinné vykonanie
miestneho zisťovania, najmä mu podať potrebné vysvetlenia.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len „kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo



a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v
písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.



Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ veta prvá zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 19 ods. 1 prvé dve vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 76 ods. 1 zákona o DPH platiteľ je povinný uchovávať kópie faktúr, ktoré vyhotovil alebo ktoré
boli vyhotovené v jeho mene zákazníkom alebo inou osobou, originály všetkých prijatých faktúr a faktúr
podľa § 71 ods. 9 a § 72 ods. 3 po dobu desiatich rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis žalovaného, zistil, že daňová kontrola k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december
2008 sa začala 13. apríla 2010. O výsledku daňovej kontroly správca dane spísal protokol č.
648/320/52009/2009/Vara zo 4. novembra 2009, ktorý bol so žalobcom prerokovaný 21. decembra 2009.
Žalobca sa v prekluzívnej lehote ôsmych pracovných dní v zmysle § 15 ods. 10 druhá a tretia veta
zákona o správe daní písomne nevyjadril.

Správca dane dodatočným platobným výmerom č. 648/230/57959/09/Jaš zo dňa 28. decembra 2009
žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 39
509,22 Eur. Z dodatočného platobného výmeru vyplýva, že správca dane vyradil faktúr č. 08112701 z 27.
novembra 2008, č. 08120301 z 3. decembra 2008, č. 08120104 z 1. decembra 2008, č. 08122203 z 22.
decembra 2008, č. 08110503 z 5. novembra 2008, č. 08111103 z 11. novembra 2008 a č. 08120203 z 2.
decembra 2008 vystavených od dodávateľa MS KOVOZBER, Čajkovského 16, Lučenec v celkovej sume
207 943,30 Eur (6 264 500 Sk) DPH 39 509,23 Eur (1 190 255 Sk) z dôvodu nenaplnenia podmienky
vyplývajúcej z ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH, žalobcovi nebolo uznané právo na
odpočítanie DPH, nakoľko v priebehu daňovej kontroly nebol preukázaný reálny základ uvedenými
faktúrami deklarovaného zdaniteľného plnenia od dodávateľa MS KOVOZBER, s.r.o. Správca dane vo
vzťahu k žalobcom uplatnenému odpočtu DPH z deklarovaného dodania tovarov a služieb konštatoval
porušenie § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona čo DPH., z
dôvodu nepreukázania reálneho základu predložených faktúr, t. j. neuskutočnenia zdaniteľného plnenia
od osoby na faktúrach uvedenej t.j. od spoločnosti MS KOVOZBER, s.r.o. Žalovaný, resp. prvostupňový
správny orgán - správca dane DÚ Piešťany, vykonal vo veci dokazovanie zákonným postupom, na
základe ktorého potom dospel k záveru, že predmetné plnenie nemohol reálne vykonať na faktúrach
uvedený dodávateľ spoločnosť MS KOVOZBER, s.r.o.

Najvyšší súd primárne poukazuje na to, že úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na
odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH je potrebné považovať
za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu dokazovania podľa zákona o správe daní. Zákon o DPH z
dôvodov náročnosti a zložitosti pri kontrole dane z pridanej hodnoty stanovil pre dokazovanie nároku
na odpočet dane z pridanej hodnoty prísnejšie podmienky ako pri nárokoch z iných daní. Na splnenie
podmienok na odpočet dane z pridanej hodnoty nestačí preukázať zdaniteľné plnenie len po formálnej
stránke, ale je nevyhnutné preukázať aj reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia.

V predmetnej právnej veci nebola splnená materiálna zákonná podmienka, nakoľko žalobca nepreukázal
reálnosť deklarovaných zdaniteľných plnení od dodávateľa na nich uvedených a nim predložených



faktúrach, pričom žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že predmetné dodanie tovaru a
služieb vykonala spoločnosť MS KOVOZBER, s.r.o. správcovi dane nepredložil. Správca dane nemohol
za žalobcu zistiť, kto bol skutočným dodávateľom žalobcu a aká osoba má byť v predmetných faktúrach
uvedená ako dodávateľ tovarov a služieb žalobcovi. Nakoniec zo zákona o správe daní táto povinnosť
jednoznačne podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní prináleží žalobcovi.

Konateľ dodávateľa žalobcu L. M. odkazoval na osobu, ktorá nepotvrdila dodanie tovarov a služieb pre
žalobcu a ani Q. Q. - osoba s ktorou jednal žalobca nevedela uviesť, kto bol dodávateľom predmetného
tovaru a služieb, hoci tovary a služby boli dodané a vykonané.

Podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte -
žalobcovi, ktorý má preukázať skutočnosti majúce vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Ak daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť
pri určení výšky dane, nastupuje možnosť dohodnúť daň s daňovým subjektom, prípadne určenie dane
podľa pomôcok (§ 29 ods. 5, ods. 6 zákona o správe daní). Predloženie dokladov je len jednou z
hmotnoprávnych podmienok na uznanie odpočítania dane. Faktúry, ktoré predložil žalobca, samé o sebe
ešte nie sú preukázaním realizácie obchodnej transakcie, nakoľko tieto doklady nie sú bez reálneho
preukázania zdaniteľného plnenia dôkazom o tom, že určité plnenie bolo aj reálne uskutočnené, pretože
technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či takéto
plnenie skutočne realizované bolo alebo nie.

V daňovom konaní o odpočte dane z pridanej hodnoty sú na preukázanie nároku na odpočet dane
z pridanej hodnoty kladené prísnejšie podmienky ako u iných druhov daní. Pre uplatnenie nároku na
odpočet dane z pridanej hodnoty musí žalobca splniť zákonné podmienky (§ 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/
zákona o DPH), ale je nutné aj preukázanie ich splnenia, t. j. reálne dodanie tovaru a služieb žalobcovi
platiteľom DPH, v tomto prípade spoločnosťou MS KOVOZBER, s.r.o. Splnenie uvedenej zákonnej
podmienky žalobca po vzniknutých pochybnostiach na základe preverovania zdaniteľných obchodov u
jeho dodávateľa nepreukázal.

Nie je chybou správcu dane, že v súvislosti s preverením žalobcom deklarovaných tvrdení daňové
doklady, ktoré je podľa § 76 ods. 1 zákona o DPH povinný uchovávať po dobu 10 rokov od
roka uskutočnenia zdaniteľného plnenia neodrážajú aj reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení od
dodávateľa MS KOVOZBER, s.r.o. Žalobca pochybnosti vzniknuté v súvislosti s dodaním tovaru od tohto
dodávateľa nevyvrátil.

Na základe uvedených skutočností je preto dôvodné konštatovanie daňových orgánov oboch stupňov
a krajského súdu, že v predmetnej právnej veci nebolo preukázané, že skutočne došlo k zdaniteľnému
plneniu od dodávateľa MS KOVOZBER, s.r.o., čo by odôvodňovalo uplatnenie nároku na nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty.

Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými
hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem
iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať
prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového
konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu
daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových
subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane, vznik
daňovej povinnosti, prípadne nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH (§ 1a písm.
c/ v spojení s § 15 ods. 1 zákona o správe daní). Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane
predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje
dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej
pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov nedáva
správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej



kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca
dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom
prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto
vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej
aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

V záujme predchádzania právnej neistote a v záujme uzatvárania jasných a korektných záväzkových
vzťahov, je povinnosťou každej zmluvnej strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko,
čo by mohlo viesť k vzniku rozporov (§ 43 OZ), to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti
ohľadne svojho obchodného partnera. Inak sa napr. aj v podnikateľskej sfére, následky nedostatočnej
pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými právnymi subjektmi prejavia vo forme znášania
väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní
vedených v súvislosti s podnikateľskou činnosťou tej ktorej zmluvnej strany (pozri napríklad uznesenie
Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 104/2012-89 z 1. marca 2012, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011 z 27. októbra 2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 z 13. septembra 2011).

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že preverenie deklarovaných zdaniteľných plnení u
žalobcovho dodávateľa MS KOVOZBER, s.r.o. bola konfrontované s výpoveďou štatutára, ktorý
nevedel reálnosť nim tvrdených zdaniteľných plnení správcovi dane preukázať a preto sa preverované
zdaniteľné plnenia sa javia ako objektívne spochybnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval vznesené námietky
žalobcu za nedôvodné a jednomyseľne dospel k záveru, že postup a rozhodnutie krajského súdu, ktorým
bola zamietnutá žaloba žalobcu, bol v súlade so zákonom o DPH, zákonom o správe daní a OSP, preto
rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/18/2010-85 zo dňa 21. júna 2012 ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP a
účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému
náhrada trov konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.